Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (186)Rozsudok_12Co-22-2019.pdf
PDF · 126.35 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/22/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne F. D., rodenej D., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Š. C. XXX/XX, XXX XX F. nad R., právne zastúpenej JUDr. Jánom Reptišom, advokátom, so sídlom Námestie Matice slovenskej 6, 965 01 Žiar nad Hronom, proti žalovanému Z. D., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom S. hrdinov XXX/XX, XXX XX F. nad R., právne zastúpenému Mgr. et Mgr. Líviou Šouc Kosťovou, advokátkou, so sídlom Pod Donátom 5, 965 01 Žiar nad Hronom, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 25C/27/2017-57 zo 14. septembra 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II., III., IV., VI. a VII. p o t v r d z u j e.
II. Rozsudok okresného súdu vo výroku V. z r u š u j e .
III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k 2- izbovému bytu vedenému na LV č. XXXX k. ú. F. nad R. ako byt č. 8, vo vchode 39, na prízemí bytového domu súpisné číslo XXX nachádzajúceho sa na ul. S. hrdinov v F. nad R. na pozemku C-KN parcela č. XXX, vrátane k bytu prináležiacemu spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 5562/103502 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku (I. výrok), zrušil tiež podielové spoluvlastníctvo strán sporu k označeným hnuteľným veciam (II. výrok) s tým, že tak predmetný byt ako aj hnuteľné veci prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného (III. a IV. výrok), ktorému súčasne uložil povinnosť prevziať záväzok z hypotekárneho úveru č. 5062790768 vedeného v Slovenskej sporiteľni, a. s. (V. výrok) a žalovanému tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni ako ustupujúcej spoluvlastníčke čiastku 3.000,- Eur titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (VI. výrok). O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, pričom o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením (VII. výrok).
2. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vyzval žalovaného uznesením zo dňa 19. 02. 2018 na vyjadrenie sa k žalobe v lehote 15 dní spolu s poučením podľa § 167 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a hoci toto žalovaný prevzal dňa 26. 02. 2018, k podanej žalobe sa písomne nevyjadril a ani na následne nariadené pojednávanie sa nedostavil. Vychádzajúc potom z výpisu z LV č.XX..XX., kúpnej zmluvy zo dňa 16. 08.XX,12, predloženého záznamu zo dňa 11. 05.
2017 a výpisu z úverového účtu a citujúc ust. § 136, § 137 ods. 1, § 141 ods. 1 a § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) dospel k záveru o nespornosti toho, že byt, ktorého sú žalobkyňa a žalovaný polovičnými podielovými spoluvlastníkmi nie je dobre možné rozdeliť a že na byte viazne záložné právo na zabezpečenie úveru od Slovenskej sporiteľne, a. s., ktorý bude musieť uhradiť sporová strana, ktorej bude byt prikázaný do výlučného vlastníctva. Nebola spornou ani existencia spoločne nadobudnutých hnuteľných vecí a ak potom neboli preukázané ani dôvody hodné osobitného zreteľa brániace zrušeniu podielového vlastníctva k bytu a hnuteľným veciam, okresný súd pristúpil k zrušeniu spoluvlastníctva konštatujúc, že treba prikázať byt aj hnuteľné veci žalovanému, ktorý v byte býva a úver riadne spláca na rozdiel od žalobkyne, ktorá v roku 2016 spoločnú domácnosť opustila. Prihliadajúc na spoluvlastnícke podiely, cenu bytu, zostatok úveru a cenu hnuteľností zaviazal prvoinštančný súd žalovaného na zaplatenie sumy 3.000,- Eur žalobkyni z titulu vyporiadania spoluvlastníctva k všetkým veciam a tiež mu uložil povinnosť „prevziať záväzok“ z hypotekárneho úveru poskytnutého Slovenskou sporiteľnou, a. s. pod č. 5062790768. O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd poukazujúc na ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni ako plne úspešnej strane sporu priznal plnú náhradu trov konania.
3. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne žiadal rozhodnutie zmeniť tak, že žalobu žalobkyne odvolací súd v celom rozsahu zamietne.
4. Ako prvé žalovaný namietal, že okresný súd porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že prejednal a rozhodol vec v jeho prítomnosti a bez toho, že by mu prv doručil žalobu. Z rozhodnutia nie je zrejmé, z akých dôvodov okresný súd konal a rozhodol bez neho a bez doručenia žaloby a prečo nepovažoval za potrebnú jeho účasť v konaní. Okresný súd mu neposkytol možnosť aspoň písomne sa k veci vyjadriť a súčasne porušil aj ust. § 116 CSP, pretože nevykonal žiadne úkony potrebné na zistenie jeho skutočného pobytu smerujúce k doručeniu žaloby.
5. Namietal ďalej, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to konkrétne v tom, že nebola preukázaná existencia hnuteľných vecí, ďalej že tieto patria do podielového spoluvlastníctva a v akých podieloch a aká je ich hodnota a nebola preukázaná ani hodnota bytu patriaceho do podielového spoluvlastníctva. Prvoinštančný súd vychádzal iba zo skutkových tvrdení žalobkyne bez toho, že by mal ňou uvádzané skutočnosti nejakým spôsobom preukázané. Tvrdil, že nakoľko až v odvolaní mal prvýkrát možnosť vyjadriť sa k žalobe, popiera, že by hnuteľné veci boli v podielovom spoluvlastníctve so žalobkyňou, lebo všetky kupoval iba on zo svojich vlastných prostriedkov. Žalobkyňa nemala peniaze a aktuálne sa jedná o veci zastaralé, s nulovou hodnotou. Potvrdil, že byt je v ich podielovom spoluvlastníctve, ale jeho hodnota je iná, než to ustálil okresný súd. Popieral, že by počas spoločného užívania bytu došlo k jeho spoločnému zhodnoteniu - stavebné práce vykonával výlučne on za vlastné peňažné prostriedky.
6. Vo vzťahu k záznamu zo dňa 11. 05. 2017 žalovaný uviedol, že takýto dôkaz nemohol nahradiť jeho výpoveď v rámci tohto konania a čo sa týka hypotekárneho úveru, v ktorom figuruje ako dlžník a žalobkyňa ako spoludlžníčka, nepopieral, že si tento úver vzali a tiež nepopieral, že ho uhrádza výlučne sám, avšak bol toho názoru, že hypotekárny úver nepredstavuje vec spôsobilú v právnom zmysle slova na vysporiadanie v rámci právneho režimu podielového spoluvlastníctva. Konštatoval tiež, že nie je pravdou, že by nemal záujem mimosúdne sa vyporiadať so žalobkyňou - ak by mal možnosť dozvedieť sa o tomto súdnom konaní, tak by sa s ňou určite dohodol.
7. Napokon vo vzťahu k obsahovej stránke napadnutého rozsudku vytýkal okresnému súdu zdôvodnenie nezodpovedajúce ust. § 220 ods. 2 CSP, pretože z neho nie je zrejmé, čo bolo jeho podkladom a na základe akých konkrétnych skutočností rozhodol. Nadväzujúc na to žalovaný poukázal na konkrétnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky tvrdiac, že aj v tomto aspekte bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.
8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
9. Popierala, že by žalovaný nemal vedomosť o existencii sporu, pretože pred jeho začatím bol jej právnym zástupcom 2x predvolávaný, aby sa zúčastnil jednania a pokusu o vyporiadanie dohodou, ale nemal o to záujem. Ak potom bol aj na pojednávanie predvolaný z rovnakej adresy S. hrdinov XXX/XX, F. nad R., ktorú adresu uvádza aj v odvolaní, dôvodom jeho neúčasti na pojednávaní bola len snaha
nerešpektovať súdne konanie a neochota zúčastniť sa. Celé jeho odvolanie smeruje len voči postupu súdu a nie voči veciam, ktorých sa konanie týka, pričom podľa postoja žalovaného nie je potrebné rešpektovať predvolania súdu a nie je potrebné si prevziať ani doporučenú zásielku a zúčastniť sa na vytýčenom termíne pojednávania. Ak žalovaný tvrdil, že nemal vedomosť o pojednávaní, neuvádza prečo si neprebral zásielku v úložnej dobe.
10. Pokiaľ ide o námietky vo vzťahu k veciam, ktoré boli predmetom konania, ide o účelové tvrdenia, lebo v prípade pochybností to žalovaný mohol namietať svojou aktívnou účasťou v spore a ak to namieta teraz, nevyjadruje sa konkrétne, ale tvrdí, že ide o rozpor s hmotným právom a zásah do práv veriteľa ako tretej osoby. Zdôraznila, že v byte nebýva a okrem pár vecí, ktoré jej žalovaný umožnil si zobrať, nemá zo spoločne nadobudnutého majetku nič, všetky veci užíva žalovaný bez toho, aby uviedol konkrétnu vec, ktorú by si ona proti jeho vôli zobrala. Podľa nej žalovaný v odvolaní dostatočne ani neuviedol, v čom konkrétnom postupoval okresný súd nesprávne, pretože mal uviesť čo nemalo byť predmetom vyporiadania, čo bolo nadobudnuté inak a z čoho vychádza, že daná vec nemá hodnotu v akej ju vyporiadal súd.
11. Ďalšie vyjadrenie žalovaného podané nebolo.
12. Na základe odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny vo výrokoch I., II., III., IV., VI. a VII. a podľa § 389 ods. 1 písm. a) a c) CSP zrušil rozsudok vo výroku V., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť prevziať záväzok z hypotekárneho úveru.
13. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd vychádzajúc zo žalovaným formulovaných odvolacích dôvodov dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné len čiastočne, a to pokiaľ ide o výrok rozsudku okresného súdu, ktorým vyslovil, že žalovaný je povinný prevziať záväzok z hypotekárneho úveru (V. výrok), v ktorej časti prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil a v ktorej ani nemal splnené procesné podmienky na takéto konštatovanie. Ohľadne ostatných výrokov je ale napadnuté rozhodnutie plne správne, rešpektujúce platnú právnu úpravu a je výsledkom dodržania tak procesného postupu určeného Civilným sporovým poriadkom, ako aj výsledkom správnej aplikácie hmotnoprávnych predpisov.
14. V prvom rade je odvolací súd toho názoru, že pokiaľ ide o odvolacie námietky vo vzťahu k procesnému postupu okresného súdu, tak nemožno dať za pravdu žalovanému v tom, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, teda že by žalobkyňa svoj úspech v spore dosiahla na úkor porušenia konkrétnych procesných práv patriacich žalovanému.
15. Zo spisu nepochybne vyplýva, že po podaní žaloby žalobkyňou dňa 22. 08. 2017 postupoval okresný súd v súlade s ust. § 167 ods. 1 a 2 CSP a doručoval žalobu žalovanému spolu s príslušnými procesnými poučeniami na jeho adresu uvedenú aj žalobkyňou v podanej žalobe. Ide o adresu S. hrdinov XXX/XX, XXX XX F. nad R., ktorá je adresou trvalého pobytu žalovaného (čo tento nespochybnil ani v odvolaní) a ktorú ako svoju adresu žalovaný uviedol v konečnom dôsledku aj v podanom odvolaní, ako to správne poznamenala žalobkyňa.
16. Adresu na doručovanie vo vzťahu k fyzickej osobe definuje ust. § 106 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého ak nejde o doručovanie do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu, o doručovanie v osobitných prípadoch podľa § 107 ods. 2 a adresát neuviedol inú adresu na doručovanie, doručuje súd písomnosti fyzickej osobe na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky alebo adresu miesta pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky podľa druhu pobytu cudzinca.
17. V súlade s citovaným ustanovením postupoval aj okresný súd, keďže na adresu S. hrdinov XXX/XX, XXX XX F. nad R., ktorá je od 01. 10. 2012 adresou trvalého pobytu žalovaného evidovanou v Registri obyvateľov SR, zaslal žalovanému zásielkou do vlastných rúk žalobu so zodpovedajúcimi poučeniami a tento si ju podľa v spise sa nachádzajúcej doručenky (č. l. 37 spisu) aj skutočne prevzal dňa 26. 02. 2018.
18. Podľa ust. § 111 ods. 1 CSP platí, že do vlastných rúk sa doručuje tak, že adresát potvrdí prijatie písomnosti na potvrdení o doručení písomnosti (t. j. na „doručenke“) a údaje v doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Doručenka je verejnou listinou.
19. Z uvedeného potom odvolací súd uzatvára, že ak sa v spise nachádza na č. l. 37 spisu doručenka
- verejná listina - svedčiaca o tom, že žalovaný predmetné písomnosti (vrátane žaloby) prevzal dňa 26. 02. 2018 a opak toho preukázaný nebol, došlo k riadnemu zákonnému doručeniu žaloby žalovanému do vlastných rúk tak ako to určuje ust. § 167 ods. 1 CSP. V tomto smere žalovaný v odvolaní nepredostrel žiadne tvrdenie, žiaden uveriteľný dôvod nasvedčujúci tomu, že si skutočne žalobu neprevzal, že mu nebola doručená, ak jednoducho na doručenke od zásielky určenej do jeho vlastných rúk sa nachádza podpis potvrdzujúci prevzatie. Táto jeho obrana zostala len v rovine všeobecného tvrdenia postrádajúceho adekvátne vysvetlenie toho, ako je možné, že v súdnom spise nachádzajúca sa doručenka opatrená podpisom dokazuje prevzatie zásielky zaslanej do vlastných rúk žalovaného práve na adrese S. hrdinov XXX/XX, XXX XX F. nad R. ako adrese, ktorá je uvedená v Registri obyvateľov SR, ktorá je uvedená aj v odvolaní žalovaného, vyplýva i z výpisu z listu vlastníctva k spornému bytu, je adresou žalovaného uvedenou vo výpise z roku 2016 z účtu hypotekárneho úveru (č. l. 16 a nasl. spisu), je tiež adresou, z ktorej bol právnym zástupcom žalobkyne volaný na stretnutie ohľadne mimosúdneho vyriešenia veci a tiež je táto jeho adresa uvádzaná aj v zázname, ktorý podpísal žalovaný dňa 11. 05. 2017 ako výsledok vzájomného stretnutia sa s právnym zástupcom žalobkyne (č. l. 52 a nasl. spisu). Naostatok, na predmetnej adrese žalovaný prevzal aj rozsudok prvoinštančného súdu, ktorý je teraz predmetom prieskumu odvolacieho súdu (viď doručenka na č. l. 64 spisu).
20. Procesné právo žalovaného obdržať žalobu na vyjadrenie teda porušené nebolo, žalovaný sa sám pripravil o možnosť jeho realizácie tým, že svoje právo vyjadriť sa k podanej žalobe nevyužil, hoci možnosť na to mal vzhľadom na jej prevzatie dňa 26. 02. 2018. Za tohto stavu potom okresný súd nemusel „pátrať“ po jeho pobyte ako sa toho dovolával žalovaný v odvolaní vytýkajúc okresnému súdu nedodržanie ust. § 116 CSP. Toto ustanovenie totiž upravuje situácie, kedy sa žalovanému nepodarí žalobu doručiť a o taký prípad nešlo. Žalovaný si žalobu prevzal a preto okresný súd nemal dôvod a potom ani povinnosť robiť úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu žalovaného podľa ust. § 116 ods. 1 CSP (ten pritom ani v odvolaní netvrdil, že by na predmetnej adrese nebýval), resp. podľa ust. § 116 ods. 2 CSP následne predpísaným spôsobom zverejňovať oznámenie o podanej žalobe.
21. S tým súvisí aj v odvolaní vytýkané (ne)predvolanie na termín pojednávania nariadený okresným súdom na deň 14. 09. 2018 o 9:30 hod. Ani v tomto smere sa prvoinštančný súd nedopustil procesného pochybenia vo vzťahu k právam žalovaného, pretože potom ako bola splnená podmienka doručenia žaloby žalovanému a tento nevyužil svoje oprávnenie vyjadriť sa k nej v určenej lehote, bolo nariadené na prejednanie veci v súlade s ust. § 177 ods. 1 a 2 CSP pojednávanie. Na toto prvoinštančný súd predvolal okrem právneho zástupcu žalobkyne aj žalovaného (ako druhú sporovú stranu), ktorému v súlade s už spomínaným ust. § 106 ods. 1 písm. a) CSP doručoval predvolanie opätovne na adresu S. hrdinov XXX/XX, XXX XX F. nad R., ako zákonom určenú adresu pre doručovanie. Zásielka určená do vlastných rúk žalovaného obsahujúca predvolanie na pojednávanie na deň 14. 09. 2018 sa z tejto adresy vrátila prvoinštančnému súdu ako neprevzatá v odbernej lehote dňa 11. 07. 2018 (č. l. 39pv spisu). Ust. § 111 ods. 3 CSP v takýchto prípadoch určuje, že ak nemožno doručiť písomnosť na adresu podľa § 106, písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. Preto ak prvoinštančný súd vychádzal z uvedeného ustanovenia (hoc ho v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne nespomenul) a považoval predvolanie na pojednávanie vo vzťahu k žalovanému za riadne doručené a v nadväznosti na to potom aj skutočne na pojednávaní dňa 14. 09. 2018 vo veci rozhodol bez účasti žalovaného, jeho postup nijak nevybočil zo zákonom určenej následnosti jednotlivých krokov potrebných k prejednaniu a rozhodnutiu veci. Naopak, postupoval v súlade s ust. § 180 CSP a po zistení neúčasti žalovaného vzhľadom na vrátenie neprevzatej zásielky rozhodol pri použití ust. § 111 ods. 3 CSP, že vykoná pojednávanie v neprítomnosti žalovaného (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní na č. l. 54 a nasl. spisu). Prvoinštančný súd mal splnené podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti žalovaného a preto podľa odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva žalovaného zúčastniť sa pojednávania. Okresný súd postupoval zákonu zodpovedajúcim spôsobom a žalovanému vytvoril podmienky účasti na pojednávaní a tento len v dôsledku vlastného konania spočívajúceho v nevyzdvihnutí si zásielky (v odvolaní nijak nevysvetleného) danú možnosť nevyužil. Žalovaný v odvolaní nijakým spôsobom dôveryhodne nevysvetlil, že by jednoducho nemal možnosť prevziať danú zásielku a tak za daného stavu súd prvej inštancie správne
postupoval, keď po vrátení neprevzatej zásielky s predvolaním považoval predvolanie žalovanému za riadne doručené. Ani odvolací súd by v danej situácii nepostupoval inak ako prvoinštančný súd, lebo z hľadiska princípu rovnakého postavenia sporových strán zakotveného v čl. 6 ods. 1 Základných zásad CSP neexistoval dobre obhájiteľný dôvod na iný postup než na prejednanie a meritórne rozhodnutie sporu (vzhľadom na pasívny prístup žalovaného, ako bude ďalej vysvetlené).
22. Napokon z hľadiska garancií spravodlivého procesu odvolací súd nemohol dať za pravdu žalovanému ani v otázke namietaných obsahových parametrov odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tomto smere žalovaný označil rozsudok okresného súdu za arbitrárny a nedostatočne zdôvodnený. Len pre úplnosť tu najskôr treba vysvetliť význam oboch pojmov, pretože kým arbitrárnym je také rozhodnutie, ktoré je založené na svojvôli/ľubovôli súdu, teda také, ktoré sa neopiera o zákon, nedostatočne zdôvodneným (nepreskúmateľným) je zjednodušene zasa rozhodnutie, ktoré nedáva jeho adresátom v zodpovedajúcej kvalite uspokojivú odpoveď (z objektívneho pohľadu) na otázku, prečo vlastne bolo rozhodnuté tak ako bolo rozhodnuté. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu vyplýva, že kým arbitrárne rozhodnutie obsahuje poznateľné dôvody (hoci z hľadiska správnosti aplikácie práva tieto nie sú udržateľnými), na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá, z nepreskúmateľného rozhodnutia aj pri zohľadnení priemernej rozumovej vyspelosti takéto niečo vyvodiť nemožno. Inými slovami, pokiaľ z arbitrárneho rozhodnutia je možné vyvodiť, či súd právo interpretoval a aplikoval správne, nepreskúmateľné rozhodnutie túto otázku zodpovedať nedokáže.
23. Z tohto teoretického exkurzu by potom malo byť jasné, že o arbitrárne rozhodnutie ide v prípade extrémnej interpretácie a aplikácie práva súdom (udáva sa napr. prílišný formalizmus pri výklade právnej normy, odklon od ustálenej judikatúry bez dostatočného vysvetlenia takéhoto postupu, zásadný nesúlad právnych záverov so skutkovými a právnymi zisteniami, atď.) a preto v zásade súčasne nemôže ísť aj o rozhodnutie nepreskúmateľné. Preskúmateľnosť (uvedenie dôvodov) rozsudku je zabezpečovaná tým, že ust. § 220 ods. 2 CSP určuje, čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať. Ide tu o procesnú garanciu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iba dodržaním tohto čiastkového oprávnenia môže byť v konečnom dôsledku naplnené právo na spravodlivý súdny proces ako celok.
24. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
25. Odvolací súd prihliadajúc na doteraz uvedené a aplikujúc citované ustanovenie konštatuje, že súd prvej inštancie sa nedopustil žiadneho extrému pri aplikácii právnych predpisov, ktoré použil pri svojom rozhodnutí. Rozsudok súčasne adekvátne v dostatočnom, zákonu a procesnej situácii zodpovedajúcom rozsahu zdôvodnil, lebo je logické, že každá vec (spor) sa vyznačuje individuálnymi okolnosťami a tomu sa musí prispôsobiť aj odôvodnenie rozsudku. Už potom len samotný fakt, že žalovaný v rámci odvolania polemizoval s dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie znamená, že napadnutý rozsudok nemožno zaradiť do kategórie takých, ktoré neposkytujú dosť dôvodov pre posúdenie správnosti prijatých výrokov. Odvolací súd len pripomína, že súdne rozhodnutie nemá byť pozoruhodné svojim značným rozsahom, ale ako finálny produkt intelektuálnej činnosti sudcu má byť hodné pozornosti svojim obsahom, teda tým, čo je v ňom uvedené, pretože východiskom je tu v zásade jednoduchá premisa: strana sporu (resp. účastník) má v rámci práva na spravodlivý súdny proces právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným právom a obranou proti takému uplatneniu (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 119/03, rozhodnutie ESĽP vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 01. 1999, prípadne Ruiz Torija proti Španielsku z 09. 12. 1994, atď.). Rozsudok okresného súdu toto obsahovo spĺňa.
26. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené princípy súd prvej inštancie rešpektoval a preto jeho rozhodnutie nemožno označiť za porušujúce právo žalovaného na spravodlivý proces. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku obsahuje dostatok dôvodov, ktoré predstavujú jasné vysvetlenie okresným súdom prijatého záveru o existencii podielového spoluvlastníctva sporových strán tak k hnuteľným veciam ako aj k spoločnému bytu a tiež dostatočné vysvetlenie dôvodov vedúcich okresný súd k tomu, že prikročil k zrušeniu podielového spoluvlastníctva k týmto veciam a k ich vyporiadaniu spôsobom, ktorý zvolil. Odôvodnenie rozsudku spĺňa parametre vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, lebo obsahuje uvedenie čoho sa žalobkyňa domáhala a na základe akých tvrdení a dôkazov, uvádza, že žalovaný bol v spore pasívny, ďalej obsahuje podstatné zistenia, preukázané skutočnosti a dôkazy, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie a napokon aj právne posúdenie vrátane citácie použitých hmotnoprávnych zákonných ustanovení. V krátkosti, z odôvodnenia je jasné - a to evidentne aj žalovanému, ktorý s tým (neopodstatnene) polemizuje v odvolaní - že okresný súd vzhľadom na pasivitu žalovanej strany vychádzal zo žalobkyňou tvrdených (a nepopretých) skutočností a ňou predložených dôkazov o existencii spoluvlastníctva k spoločným veciam a o náhrade, ktorá by jej ako odstupujúcej spoluvlastníčke mala byť žalovaným vyplatená. Právo na spravodlivý proces žalovaného teda ani v dôsledku odôvodnenia napadnutého rozsudku porušené nebolo, pričom odvolací súd dodáva, že prípadné zistenie porušenia práva na spravodlivý proces strany sporu nemá automaticky za následok kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu, ale prichádza do úvahy len vtedy, ak takýto nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP).
27. Čo sa týka odvolacích námietok vzťahujúcich sa na vecnú stránku napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že na podklade obsahu spisu nemožno konštatovať, že by okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam alebo že by vec nesprávne právne posúdil - nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom spočívalo jedine v už spomínanom „vyporiadaní“ úverového vzťahu.
28. Z týchto hľadísk žalovaný v odvolaní správne uvádzal, že okresný súd vychádzal pri rozhodovaní v zásade len z tvrdení žalobkyne a hoci toto vyjadrenie celkom nezodpovedá realite (pretože okresný súd uviedol v odôvodnení i dôkazy predložené žalobkyňou majúce význam pre jeho rozhodnutie), žalovaný zastúpený právnym zástupcom prehliada základnú koncepčnú zmenu, ktorú priniesol Civilný sporový poriadok a z ktorej správne vychádzal aj okresný súd.
29. Podľa ust. § 215 ods. 1 a 2 CSP platí, že súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu, ktorý sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona. Za tento procesný postup nemožno považovať iba dokazovanie prostredníctvom vykonania stranami označených dôkazov (lebo v zásade len tie môže súd vykonať - pozri ust. § 185 CSP), ale okrem iného aj zohľadnenie tých skutkových tvrdení sporovej strany, ktoré neboli protistranou účinne popreté. Základom novej koncepcie civilného procesu je to, že sporové strany majú svoju procesnú aktivitu realizovať predovšetkým prostredníctvom prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a medzi tie patria podľa ust. § 149 CSP okrem iných aj skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení protistrany. Z ust. § 150 ods. 1 CSP potom vyplýva povinnosť strán uvádzať pravdivo a úplne podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a zároveň podľa ust. § 151 ods. 1 CSP platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Z uvedeného je zrejmé, že skôr ako súd pristúpi k vykonaniu dôkazov musí identifikovať, ktoré skutkové tvrdenia strán sú nesporné a ktoré sporné. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, súd na základe vykonaných (stranami označených) dôkazov vyhodnotí ich pravdivosť, ak ale ide o skutkové tvrdenia strán nesporné, súd si ich osvojí ako zistený skutkový stav a považuje danú skutočnosť za preukázanú tak, ako bola tvrdená. Ide tu o prejav samej podstaty sporového konania, že sporným je to, čo protistrana (a nie súd) takým urobí, lebo súd v sporovom konaní nevystupuje ako „vyšetrovateľ“, ktorého úlohou by bolo aktívne vyhľadávať objektívnu realitu, ale ako „rozhodca“ majúci za úlohu zistiť skutkový stav zo stranami dodaných podkladov.
30. Žalovaný sa k doručenej žalobe nevyjadril, nedostavil sa ani na pojednávanie a preto ak žiadnym spôsobom účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobkyne ohľadne podielového spoluvlastníctva k bytu (ktoré žalobkyňa podoprela predložením výpisu z príslušného LV a kúpnej zmluvy) a k hnuteľným veciam (podporené predložením záznamu zo dňa 11. 05. 2017), ďalej ohľadne toho, že tieto užíva po jej odchode z domácnosti žalovaný, ktorému majú byť preto prikázané a že vyporiadacia úhrnná hodnota všetkých vecí pripadajúca na jej polovičný spoluvlastnícky podiel predstavuje spolu čiastku 3.000,- Eur po zohľadnení povinnosti žalovaného splatiť poskytnutý zvyšok úveru na byt, súd prvej inštancie v súlade s vyššie rozoberanými ustanoveniami správne zistil a uzavrel skutkový stav veci. Okresný súd nebol oprávnený a už vôbec nie povinný verifikovať pravdivosť tvrdení žalobkyne, ktoré
neboli žalovaným „zospornené“, pretože tomu bránil pasívny prístup žalovaného majúci za následok nespornosť rozhodujúcich skutkových tvrdení, ktoré v dôsledku toho musel súd prevziať ako zistený skutkový stav. Kvôli absencii prostriedkov procesnej obrany okresný súd nemusel (a ani nemohol) skúmať pravdivosť skutkových tvrdení žalobkyne, ale musel z nich vychádzať, pričom okresný súd už vonkoncom nebol povinný „čakať“, kým žalovaný sa dostaví na súd a osobne sa k veci vyjadrí (čo je odpoveď odvolacieho súdu na námietku žalovaného, že nebolo možné nahradiť jeho výpoveď žalobkyňou predloženým záznamom zo dňa 11. 05. 2017). Nedôvodne preto žalovaný v odvolaní namietal, že nebola preukázaná existencia hnuteľných vecí, že tieto sú v podielovom spoluvlastníctve (a aká je ich hodnota a veľkosť podielov sporových strán) a že nebola preukázaná ani hodnota spoločného bytu.
31. Vzhľadom na uvedené preto okresný súd správne aplikoval ust. § 142 ods. 1 a 2 OZ a po zistení, že nedošlo k dohode o zrušení spoluvlastníctva, že veci nie sú dobre deliteľné a že neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nezrušenie spoluvlastníctva (prikázaním vecí, resp. ich predajom a rozdelením výťažku), prikázal všetky veci v súlade s návrhom žalobkyne za náhradu do vlastníctva žalovaného.
32. Ak potom žalovaný až v odvolaní voči rozsudku sa snažil popierať žalobkyňou už v žalobe uvedené skutkové tvrdenia, urobil tak oneskorene (a sčasti aj neúčinne, pretože podľa ust. § 151 ods. 2 CSP nestačí skutkové tvrdenia protistrany poprieť, ale aj uviesť o popretých skutkových tvrdeniach vlastné tvrdenia), pretože takúto svoju procesnú obranu mohol nepochybne realizovať ešte v rámci prvoinštančného konania ako reakciu na doručenú žalobu. Nie je tak pravdivou jeho odvolacia námietka, že tak mohol urobiť až v odvolaní. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 366 CSP limituje možnosť uvádzania nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie a tieto tzv. novoty v odvolacom konaní, možno v rámci odvolania použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný si zavinil, že popretie skutkových tvrdení žalobkyne neuplatnil ešte pred súdom prvej inštancie a v dôsledku toho odvolací súd podľa ust. § 366 písm. d) CSP na tento prostriedok procesnej obrany žalovaného uvedený v odvolaní nemohol prihliadať a ani sa ním zaoberať.
33. Za prvoinštančným súdom zisteného skutkového stavu veci (ktorým je odvolací súd viazaný podľa ust. § 383 CSP) niet postupu okresného súdu čo vytknúť s výnimkou toho, že bez opory v konkrétnom právnom predpise uložil žalovanému povinnosť „prevziať“, t. j. v podstate splatiť čerpaný hypotekárny úver. V tejto časti bolo odvolanie dôvodným, pretože okresný súd nemal žiaden právny podklad vychádzajúci z platného právneho poriadku pre vyslovenie, že žalovaný preberie splatenie zostatku hypotekárneho úveru. Prevzatie dlhu podľa § 531 OZ (resp. pristúpenie k záväzku podľa § 533 OZ) je hmotnoprávnym úkonom, hmotnoprávnym vzťahom medzi dotknutými subjektmi, do ktorého nie je súd oprávnený vstupovať, lebo závisí na vzájomnej dohode veriteľa, dlžníka a tretej osoby. Súd preto nemôže autoritatívne uložiť niektorému z podielových spoluvlastníkov ako sporovej strane povinnosť zaplatiť (alebo inými slovami prevziať) zostatok poskytnutých úverových prostriedkov poskytnutých jednému, či viacerým z nich. V danom prípade navyše žalobkyňa ani v spore netvrdila, že by išlo aj o jej spoločný záväzok so žalovaným a ani v žalobe nenavrhovala, aby bol predmetný hypotekárny úver čerpaný v Slovenskej sporiteľni, a. s. nejakým spôsobom autoritatívne súdom riešený. Povedané inak, niet žiadneho právneho podkladu vyplývajúceho z konkrétneho ustanovenia slovenského právneho poriadku, aby súd svojim rozhodnutím spôsobil zmenu dlžníka v existujúcom záväzkovo-právnom vzťahu založenom zmluvou o predmetnom hypotekárnom úvere. To je možné len na podklade aktivity zúčastnených subjektov a nie na základe rozhodnutia súdu.
34. Odvolací súd z týchto dôvodov rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku V. zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a) a c) CSP a v ostatných výrokoch ho potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP (a to vrátane závislého výroku č. VII o trovách konania, vo vzťahu ku ktorému žalovaný neuviedol žiadne odvolacie dôvody).
35. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola v odvolacom konaní úspešná žalobkyňa, ktorej neúspech predstavoval len nepatrnú časť predmetu odvolacieho konania a tak pri absencii výslovnej procesnej úpravy takejto situácie vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania odvolací súd postupoval podľa čl. 4 ods. 1 a 2 Základných princípov CSP a uzavrel, že nepatrný neúspech žalobkyne nie je dostatočným dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania v plnom rozsahu. Preto odvolací súd žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).