Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_7CoPr-8-2018.pdf
PDF · 112.15 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/8/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobkyne: W.. S. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. 9, XXX XX I. E., zastúpená: JUDr. Martin Kákoš, advokát so sídlom Bernolákova 1546/32, 955 01 Topoľčany proti žalovanému: W.. V.. M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, XXX XX I., zastúpený: JUDr. Pavol Gráčik, advokát so sídlom Farská 40, 949 01 Nitra, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č.k. 6Cpr/5/2016- 328 zo dňa 12. októbra 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.
Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom zo strany zamestnanca, ktoré bolo žalobkyni doručené dňa 09.06.2016 elektronickou poštou a dňa 10.06.2016 predložením originálu podania, je neplatné. Ďalším výrokom ( II) rozhodol, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným končí dňom 10.06.2016. O trovách konania rozhodol tak, že priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením ( III). Žalovaného zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu Topoľčany súdny poplatok za žalobný návrh vo výške 99,50 eura a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku ( IV). 1.2 Svoje rozhodnutie , ako aj zisteným skutkovým stavom odôvodnil ustanoveniami § 69 ods. 1 písm .b), 3, § 70, § 77, § 78 ods. 3 písm.b), § 118 ods. 1-4, § 129, § 145 ods. 1,2 Zákonníka práce, § 7 ods. 1, § 36 ods. 7,8 zákona č. 283/2002 Z.z.., z ktorého vyplynulo, že dňa 24.08.2015 uzatvorila žalobkyňa ako zamestnávateľ so žalovaným ako zamestnancom na dobu neurčitú pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu advokátsky koncipient s dňom nástupu do práce 02.09.2015. Dňa 10.06.2016 doručil žalovaný žalobkyni písomné okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodov podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru znel: zo strany zamestnávateľa dochádza opakovane k presúvaniu termínu preplatenia cestovných náhrad, ktoré vynaložil v jeho prospech. Jedná sa o neuhradené cestovné náklady za obdobie od 02.09.2015 do 31.12.2015 a od 01.01.2016 ku dnešnému dňu. Okrem citovaných náhrad zamestnávateľ mu opakovane neuhrádza ním vynaložené hotové výdavky, ktoré znáša pri vykonávaní jednotlivých úkonov a pri činnosti, ktorou ho zamestnávateľ poverí. Jedná sa najmä o neuhradenie poštovného a úhrady za vyhotovovanie fotokópii spisov. Zamestnávateľ mu k dnešnému dňu (t.j. k okamžitému skončeniu pracovného pomeru listom zo dňa 09.06.2016) nedoručil výplatný lístok za mesiac apríl 2016. Zamestnávateľ mu mzdu za mesiac apríl 2016 poukázal na osobný účet až dňa 06.06.2016 a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia, pričom je preukázané, že finančné prostriedky na účte mal. Súčasne žiadal žalobkyňu ako zamestnávateľa, aby
mu v lehote najneskôr do 20.06.2016 poukázala na jeho osobný účet všetky ním vynaložené náklady (cestovné náhrady, poštovné, náklady za vyhotovovanie fotokópii spisov). Žiadal, aby mu nevyčerpanú časť dovolenky za rok 2015 a pomernú časť dovolenky za rok 2016 k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobkyňa preplatila. Súd ďalej zistil, že žalovaný v liste zo dňa 20.06.2016 uviedol ďalší dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca z dôvodu § 69 ods. 1 písm. b) ZP, v ktorom okrem pôvodných dôvodov uviedol, že žalobkyňa mu nevysvetlila, z akého dôvodu na základe jej pokynu prepisoval cestovné príkazy za rok 2015 týkajúce sa použitého motorového vozidla. V skutočnosti od vzniku pracovného pomeru na služobné, pracovné cesty, na ktoré bol vysielaný, bolo použité jeho vozidlo Volkswagen Golf a nie vozidlo žalobkyne. Druhým dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru bolo nevyplatenie mzdy alebo jej časti, na ktorú má zamestnanec nárok a to do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. Podľa žalovaného dňa 09.06.2016 mu žalobkyňa v postavení zamestnávateľa poukázala na jeho osobný účet doplatok mzdy za obdobie december 2015 do apríla 2016 vo výške 246,36 eura. V priebehu konania žalovaný súdu predložil protokol Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 03.05.2017 č. INA-15-49-2.3/P-E24,A25-17, z ktorého vyplynulo, že zamestnávateľ nedodržal splatnosť mzdy u zamestnanca W.. V.. M. O. za mesačné obdobie 12/2015 a 01-04/2016, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, zamestnávateľ pri skončení pracovného pomeru nevyplatil zamestnancovi náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za mesiac 06/2016 a náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. V bode 7 protokolu bolo uvedené, že zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi za podmienok ustanovených osobitným predpisom - zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách za obdobie 09-12/2015 a 01-06/2016 cestovné náhrady, ktoré vznikli zamestnancovi pri plnení pracovných povinností, čím porušil § 145 ods. 1 Zákonníka práce.
1.3 Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že dôvod skončenia pracovného pomeru musí byť skutkovo vymedzený tak určitým spôsobom, aby nebolo možné ho zameniť s iným dôvodom. Prejav vôle žalovaného obsiahnutý v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 09.06.2016 treba posudzovať podľa stavu, keď bol adresovaný žalobkyni. Dodatočné konkretizovanie dôvodov nemožno považovať za súčasť okamžitého skončenia pracovného pomeru. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je dostatočne skutkovo vymedzený. Žalovaný ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že dochádza opakovane k presúvaniu termínu preplatenia cestovných náhrad, ktoré vynaložil v jeho prospech. Jednalo sa o nehradené cestovné náklady za obdobie od 02.09.2015 do 31.12.2015 a od 01.01.2016 ku dnešnému dňu. Okrem citovaných náhrad zamestnávateľ mu opakovane neuhrádzal ním vynaložené hotové výdavky, ktoré znášal pri vykonávaní jednotlivých úkonov a pri činnosti, ktorou ho zamestnávateľ poveril. Súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené dôvody sú príliš všeobecné, keď žalovaný uvádza iba toľko, že sa jedná o cestovné náklady za obdobie od 02.09.2015 do 31.12.2015 a od 01.01.2016, pričom riadne nekonkretizuje, o aké cestovné náhrady šlo, kedy a kam boli služobné cesty vykonané, aby bolo zrejmé nielen o aký konkrétny nárok žalovanému ide, ale aby sa dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru mohol posúdiť a to tak, či tieto nároky neboli vyplatené do 15 dní po uplynutí ich splatnosti (§ 69 ods. 1 písm. b). S uvedeným tiež súvisí posúdenie, či k okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa žalovaný o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. Dôvodil, že nie je pritom postačujúce, keď neskôr Inšpektorát práce Nitra vo svojom protokole zo dňa 03.05.2017 v bode 7 uvádza, že zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi za podmienok ustanovených v zákone č. 283/2002 Z.z. za obdobie 09-12/2015 a 01-06/2016 cestovné náhrady, ktoré vznikli zamestnancovi pri plnení pracovných povinností, čím porušil § 145 ods. 1 Zákonníka práce. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalovanému v roku 2016 boli preukázané preddavky na úhradu cestovných nákladov, ktoré si však žalovaný k dátumu skončenia pracovného pomeru nevyúčtoval, čo je zákonným predpokladom na priznanie cestovných náhrad, a ktorá povinnosť vyplýva z ustanovenia § 36 ods. 7 Zákona č. 283/2002 Z.z. Z výpovede svedka W.. R.. W. I. vyplynulo, že žalobkyňou vyplácané mzdy, cestovné náhrady a hotové výdavky boli zvyčajne v termíne splatnosti, cestovné náhrady po ich vyúčtovaní. Súd prvej inštancie zdôraznil, že iba v prípade riadnej špecifikácie nárokov, ktoré sú uvádzané ako dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, by bolo možné uvedené pochybnosti odstrániť. Vzhľadom na uvedené potom prejav vôle žalovaného v liste zo dňa 09.06.2016 je natoľko všeobecný, že z neho nemožno dôvodiť, pre aký konkrétny skutok bol so žalobkyňou okamžite skončený pracovný pomer. To platí aj pre dôvod, ktorý uvádza v okamžitom skončení pracovného pomeru a to neuhrádzanie vynaložených hotových výdavkov a poštovného, ktoré takisto nekonkretizoval. Keďže túto podstatnú náležitosť prejavu vôle žalovaného nebolo možné doplniť
ani dodatočne listom zo dňa 20.06.2016, považoval súd okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 70 ZP neplatné.
1.4 Následne sa súd prvej inštancie zaoberal aj tým, za akých okolností žalovaný svoj prejav vôle urobil, keď sa rozhodol okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou. Považoval za nepochybné, že práve otázka cestovných náhrad bola medzi stranami sporná, keď žalovaný uviedol, že sa jedná o neuhradené cestovné náhrady za obdobie od 02.09.2015 do 31.12.2015 a od 01.01.2016 ku dňu 09.06.2016. Žalobkyňa dôvodila, že vyúčtovanie pracovných ciest za obdobie od 01.01.2016 jej žalovaný doručil až po okamžitom skončení pracovného pomeru. Argumentovala aj tým, že žalovanému pred skončením pracovného pomeru boli vyplatené zálohy na cestovné náklady v celkovej výške 1.000 eur, a aj keď boli pracovné cesty vyúčtované žalovaným reálne uskutočnené sú hlboko pod výškou záloh. Súd uviedol, že za týchto okolností potom bola významná konkretizácia dôvodov, teda aké skutočné dôvody viedli žalovaného k tomu, aby sa rozhodol pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Ďalej poukázal na ďalší dôvod uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to poukázanie mzdy za mesiac apríl 2016 na osobný účet až dňa 06.06.2016. Uviedol, že z obsahu pracovnej zmluvy v článku IV bodu 4.2 vyplýva, že mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to posledného dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ktorý je výplatným termínom zamestnávateľa. Mzda za mesiac apríl bola splatná posledného dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, t.j. 31.05.2016, pričom k vyplateniu mzdy došlo dňa 06.06.2016. Z ustanovenia § 69 ods. 1 písm. b) vyplýva, že zamestnanec môže pracovný pomer skončiť, ak mu zamestnávateľ nevyplatil mzdu alebo jej časť do 15 dní po uplynutí splatnosti, v tomto prípade k okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo listom zo dňa 09.06.2016, teda ešte pred uplynutím uvedenej lehoty, preto súd dospel k záveru, že tento dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru nebol daný.
1.5 O skončení pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným dňom 10.06.2016 t.j. dňom doručenia listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaným žalobkyni rozhodol súd podľa § 78 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce. O trovách konania rozhodol s poukazom na úspech žalobkyne tak, že súd jej priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške, ktoré trovy pozostávajú z odmeny právneho zástupcu za zastupovanie. V zmysle § 4 ods. 2 písm. d) Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je žalobkyňa oslobodená od súdnych poplatkov, preto súd zaviazal podľa § 2 ods.2 citovaného zákona žalovaného zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu a to podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie. Namietal posúdenie súdu, že skutkový dôvod uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru nebol riadne vymedzený. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplynulo, že skutkový dôvod vyžadujúci sa podľa ustanovenia § 70 zákonníka práce bol vymedzený osobou, ktorá porušila povinnosti vyplývajúce zo Zákonníka práce, ako aj dôvodom
- zákonným nárokom na mzdu a iné plnenia určeným ako presúvanie termínu preplatenia cestovných náhrad za obdobie od 02.9.2015 do 12.2015 a od 01.1.2016 k dnešnému dňu, čím došlo k dostatočnej špecifikácií dôvodu. K otázke uplynutia jednomesačnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie práva okamžite skončiť pracovný pomer podľa ustanovenia §69 ods. 3 Zákonníka práce uviedol, že z listinného dokumentu - Predloženie spracovaných cestovných náhrad a ďalších výdavkov, ktoré doposiaľ neboli zo strany žalobkyne dorovnané vyplynulo, že napríklad pri úkone, ktorý sa uskutočnil dňa 26.03.2016 v Ústave na výkon väzby v Leopoldove, nemohlo dôjsť k uplynutiu prekluzívnej lehoty , pretože tento nárok sa stal splatným posledným dňom apríla 2016 podľa článku IV. bodu 4.2 pracovnej zmluvy a pätnásty deň pripadá na 15. mája 2016 a až od tohto okamihu plynie premlčania lehota. Poukázal aj na to, že ďalšie skutkové prípady, ktoré zakladali právo na okamžité skončenie pracovného pomeru a aj v rámci nich by došlo k dodržaniu prekluzívnej lehoty, je nevyplatenie mzdy za prácu nadčas, konkrétne zo dňa 12.3.2016 od 9:30 hod. do 14:00 hod., keď bol v Ústave na výkon väzby Nitra a za túto prácu nemal žalovaný vyplatený nadčas 4,5 hodiny ani náhradu za stravné. Dôvodil, že v prípade, ak došlo k nevyplateniu mzdy, náhrady mzdy, cestovných náhrad, náhrad za pracovnú pohotovosť, náhrad príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časti do 15 dní po uplynutí ich splatnosti zo strany zamestnávateľa za kontinuálne dlhšiu dobu, tak ako je to v tomto prípade, plynutie prekluzívnej lehoty sa začína od posledného okamihu, keď sa dozvedel o dôvodoch výpovede. Na základe uvedeného bol toho názoru, že nie je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že nemá za preukázané dodržanie jednomesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty. Záverom poukázal na protokol Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 03.05.2017, podľa ktorého zo strany žalobkyne došlo k viacnásobným
porušeniam zákona, preto nemožno akceptovať tvrdenie súdu, že protokol Inšpektorátu práce Nitra nie je postačujúcim dôkazom.
3.1 Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného vo svojom vyjadrení navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Poukázala na ust. § 69 ods. 1 písm.b) ZP, ktorý vyslovené zakotvuje, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru sú v ustanovení uvedené skutočnosti za predpokladu, že ich zamestnávateľ nevyplatil zamestnancovi do uplynutia 15 dní od ich splatnosti. Dôvodila, že splatnosť cestovných náhrad nie je možné stotožňovať so splatnosťou mzdy podľa § 129 ZP. Zároveň v ust. § 118 ods. 2 ZP je výslovne uvedené, že za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad... Poukázala aj na to, že splatnosť cestovných náhrad je upravená osobitným predpisom, ktorým je zákon č. 283/2002 Z.z., konkrétne ustanovením §36 ods. 7,8,9. Uviedla, že v konaní bolo preukázané, že vyúčtovanie pracovných ciest za rok 2016 predložil žalovaný žalobkyni až po skončení pracovného pomeru, a teda cestovné príkazy žalovaný nepredložil nielen v zákonnej lehote určenej § 36 ods. 1 Zákona č. 283/2002 Z.z., ale ani do skončenia pracovného pomeru. Ďalej dôvodila, že vzhľadom na ustanovenie § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. nemožno splatnosť cestovných náhrad viazať na deň uskutočnenia pracovnej cesty, ako to uvádza žalovaný vo svojom odvolaní, ale až na predloženie vyúčtovania. Preto splatnosť cestovných náhrad nemohla nastať skôr ako doručením vyúčtovania žalobkyni a ku dňu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru nemohlo byť omeškanie s výplatou cestovných náhrad za rok 2016 dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru.
3.2 Žalobkyňa ďalej argumentovala, že pre nejasnosť skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru (bez aspoň rámcového uvedenia výšky neuhradených cestovných náhrad a dátumu ich splatnosti) nie je možné posúdiť ani včasnosť uplatnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru (§ 69 ods. 3 Zákonníka práce), a žalobkyňa trvá na tom, že právny úkon žalovaného je (okrem jeho nedôvodnosti) aj neurčitý. K žalovaným uvádzanej nevyplatenej mzde za prácu nadčas žalobkyňa uviedla, že žalovaný v písomnom rozväzovacom prejave neuvádzal nevyplatenie mzdy za prácu nadčas ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a v konaní pred súdom výslovne potvrdil, že všetky mzdové nároky žalovaného voči žalobkyni boli vysporiadané pred skončením pracovného pomeru. Záverom poukázala na to, že žalovaný sa snaží privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie zámenou inštitútov (splatnosť mzdy versus splatnosť cestovných náhrad), rozširovaním dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako aj vnášaním novôt do konania a nahrádzaním svojej čiastočnej procesnej pasivity aktivitou v konaní odvolacom.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § v, 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Žalobkyňa dňa 09.08.2016 doručila súdu žalobu na určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom zo strany zamestnanca, ktoré jej bolo elektronickou poštou doručené dňa 09.06.2016 a dňa 10.06.2016 predložením originálu podania, je neplatné a pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným končí dňom 10.06.2016 podľa § 78 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný u nej pracoval na základe pracovnej zmluvy na pracovnej pozícii advokátsky koncipient, pričom dňa 10.06.2016 jej žalovaný doručil osobne písomnosť okamžité skončenie pracovného pomeru, v ktorej ako dôvod skončenia pracovného pomeru uviedol neuhradené cestovné náklady za obdobie od 02.09.2015 do 31.12.2015 a od 01.01.2016 do dňa skončenia pracovného pomeru. Ako ďalší dôvod uviedol žalovaný neuhrádzanie hotových výdavkov - poštovného a úhrad za vyhotovovanie fotokópii spisov a výplata mzdy za mesiac apríl 2016 bola žalovanému vyplatená až 06.06.2016. Neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňa odôvodnila tým, že ku dňu skončenia pracovného pomeru neboli splnené podmienky v ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keď omeškanie v trvaní 6 kalendárnych dní s úhradou mzdy nie je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Uviedla, že žalovanému boli v roku 2016 na ním označený účet poukázané a v hotovosti odovzdané preddavky na úhradu cestovných nákladov a vecných nákladov, ktoré nielen ku dňu skončenia pracovného pomeru,
ale ani ku dňu podania žaloby žalovaný ako zamestnanec nevyúčtoval. Ku dňu 10.06.2016 žalovaný nepredložil vyúčtovanie pracovných ciest za obdobie od 01.01.2016 do 10.06.2016, preto nemohol byť zamestnávateľ v omeškaní s výplatou cestovných náhrad a náhrady vecných výdavkov. Doplnila, že žalovaný sa v dňoch 06.06. až 10.06.2016 z vlastného rozhodnutia nedostavil na miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve a nepreukázal, že mu v tom bránila objektívna prekážka, preto ak bol daný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, tento existoval na strane zamestnávateľa a nie na strane zamestnanca. Z uvedených dôvodov žalobkyňa nemala záujem, aby žalovaný vykonával prácu v zmysle pracovnej zmluvy.
6. Podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti,
7. Podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.
8. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
9. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvej inštancie vec po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil, jeho argumentácia je vecne správna, objektívna a presvedčivá. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Vzhľadom na to, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
10. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je charakterizovaný aj jeho skutkovým vymedzením. Skutková konkretizácia dôvodu napĺňajúca identifikačný účel, aby nedochádzalo k dodatočnej zmene dôvodu má význam aj preto, že nedostatok určitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako jednostranného adresného právneho úkonu môže znamenať, že nenastane zamýšľaný právny účinok a súd okamžité skončenie posúdi ako neplatné (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Je treba mať na pamäti, že výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo prejavené; pomocou výkladu prejavu vôle nemožno preto nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v rozhodnej dobe nemal alebo ktorú síce mal, ale ktorú vo výpovedi neprejavil. Dôvod musí byť skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a tiež, a to na prvom mieste, aby okamžité skončenie bolo možné posúdiť ako právny úkon platný (so zreteľom na určitosť ako náležitosť prejavu vôle).
11. Na doplnenie dôvodov odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie sa správne zaoberal tým, či je dôvod skončenia pracovného pomeru vymedzený skutkovo určitým spôsobom. Žalovaný ako hlavný dôvod uviedol, že zo strany zamestnávateľa opakovane dochádza k presúvaniu termínu preplatenia cestovných náhrad, ktoré vynaložil v jeho prospech, pričom sa jedná o obdobie od 02.09.2015 do 31.12.2015 a od 01.01.2016 ku dnešnému dňu. Splatnosť cestovných náhrad je pritom upravená v osobitnom zákone č. 283/2002 Z.z. a to ust. § 36 ods. 7,8, v zmysle ktorého je zamestnanec povinný do desiatich pracovných dní odo dňa skočenia pracovnej cesty predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad i a vrátiť nevyúčtovaný preddavok, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená. Následne je zamestnávateľ povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty a uspokojiť nároky zamestnanca. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že žalovaný nepredkladal žalobkyni vyúčtovanie cestovných náhrad v stanovenej lehote, keď nárok vyplývajúci z cestovných náhrad za rok 2015 predložil žalobkyni až vo februári 2016 a nárok na vyplatenie cestovných náhrad za rok 2016 jej zaslal až po okamžitom skončení pracovného pomeru. V nadväznosti na uvedené potom súd prvej inštancie nemohol posúdiť dôvodnosť žalovaným vymedzeného dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru, keďže z prejavu vôle žalovaného nebolo možné zistiť, ktoré cestovné náhrady a za ktoré dni nemal vyplatené, prípadne v akej výške. Je zrejmé, že nemohlo ísť o všetky cestovné náhrady, keď z dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalovaný dostal od zamestnávateľa v roku 2016 preddavky na cestovné náklady v celkovej výške 1000 eur. Dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru (§ 68 a 69 ZP ) musí byť v zrušovacom prejave uvedený takým spôsobom, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré druhého účastníka pracovného pomeru vedú k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, a aby sa súčasne rešpektovalo ustanovenie § 70 ZP . S riadne skutkovo vymedzeným dôvodom v okamžitom skončení pracovného pomeru súvisí aj posúdenie včasnosti tohto podania, pretože podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. Súd prvej inštancie potom dospel k správnemu záveru, že uvedená neurčitosť skutkového vymedzenia dôvodu má vplyv aj na posúdenie splnenia jednomesačnej prekluzívnej lehoty skončenia pracovného pomeru. Neuvedenie dôvodu na okamžité zrušenie pracovného pomeru už uvedeným spôsobom sa prejaví tými dôsledkami, že okamžité zrušenie pracovného pomeru bude neplatné.
12. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že v konaní preukázal, ktoré jednotlivé služobné cesty nemal uhradené zo strany zamestnávateľa a jednomesačná lehota v zmysle ust. § 69 ods. 3 ZP potom plynie od každej jednotlivej pracovnej cesty. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal príkladmo na úkon, ktorý sa uskutočnil dňa 26.03.2016 v Ústave na výkon väzby v Leopoldove, s tým, že tento nárok sa stal splatným posledným dňom apríla 2016 podľa článku IV. bodu 4.2 pracovnej zmluvy a pätnásty deň pripadol na 15. mája 2016, preto nemohlo dôjsť k uplynutiu prekluzívnej lehoty. Odvolací súd opätovne poznamenáva, že splatnosť cestovných náhrad nie je možné stotožňovať so splatnosťou mzdy podľa ustanovení pracovnej zmluvy. Z ust. § 118 ods. 2 ZP tiež vyplýva, že za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrada a pod. Ako už bolo uvedené vyššie, splatnosť cestovných náhrad je upravená v ust. § 36 ods. 7,8 zákona č. 283/2002 Z.z.. Keďže žalovaný v konaní nepreukázal, že žalobkyni riadne predkladal vyúčtovanie pracovných ciest, naopak za rok 2016 ich predložil žalobkyni až po skončení pracovného pomeru, nemožno dospieť k záveru, že žalobkyňa ako zamestnávateľ bola v omeškaní s vyplatením cestovných náhrad žalovanému.
13. Žalovaný v odvolaní namietal aj nevyplatenie mzdy za prácu nadčas zo strany žalobkyne, čo rovnako zakladalo právo na okamžité skončenie pracovného pomeru, konkrétne zo dňa 12.3.201616 od 9:30 hod. do 14:00 hod. K uvedenému odvolací súd uvádza, že namietanie nevyplatenia mzdy za prácu nadčas až v odvolacom konaní je takzvanou novotou v odvolacom konaní (§ 366), ktorú nie je možné v odvolacom konaní použiť, a to preto, že tento dôvod žalovaný mohol uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, pretože o ňom musel vedieť. Podľa tohto ustanovenia totiž prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Za prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sa považujú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP). Odvolací súd z toho dôvodu uvedenú skutočnosť v odvolacom konaní nepreskúmaval. Navyše treba prisvedčiť aj argumentácii žalobkyne, že žalovaný v písomnom rozväzovacom prejave neuvádzal nevyplatenie mzdy za prácu nadčas ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru.
14. Odvolací súd sa nakoniec stotožnil aj s konštatovaním súdu prvej inštancie, že protokol Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 03.05.2017, podľa ktorého zo strany žalobkyne došlo k neposkytnutiu cestovných náhrad za stanovené obdobie žalovanému, nemá vplyv na posúdenie podania okamžitého skončenia pracovného pomeru, v ktorom neboli skutkové dôvody dostatočne určité. Z protokolu tiež nevyplýva, akým spôsobom sa Inšpektorát práce vysporiadal so splatnosťou cestovných náhrad.
15. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny, a to s poukazom na ust. § 387 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
16. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).