Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_41Cbi-1-2019.pdf
PDF · 135.98 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cbi/1/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd prvej inštancie v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu JUDr. Alena Balážová, správkyňa konkurznej podstaty, so sídlom kancelárie Závodská cesta 24, 010 01 Žilina, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu LEAD, spol.s.r.o. „v konkurze", so sídlom Bytčianska č. 390, 010 01 Žilina, IČO: 31 576 443, proti žalovanému P.. N. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX T., zastúpenému Advokátska kancelária MST PARTNERS, s.r.o., so sídlom Laurinská 3, 811 01 Bratislava, IČO: 36 861 545, o zaplatenie 1.542.338,62 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu v Žiline dňa 14.7.2016 domáhal zaplatenia 1.542.388,62 Eur a zaplatenia trov konania. V žalobe uviedol, že uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 47K 23/2005-61 zo dňa 5.10.2005, ktoré sa stalo účinné dňa 5.10.2005 bol na majetok dlžníka LEAD, spol. s.r.o. so sídlom Bytčianska č. 390, 010 01 Žilina, IČO: 31 576 443 vyhlásený konkurz a za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. Alena Balážová. Žalobca poukázal na to, že v zmysle § 13 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní ( ďalej len „ZKV“ ), účinky vyhláseného konkurzu zakotvené v ustanovení § 14 ZKV nastali dňom 5.10.2005, podľa ktorých jedným zo základných právnych účinkov je, že odo dňa účinnosti vyhláseného konkurzu oprávnenie nakladať s majetkom úpadcu mal len správca konkurznej podstaty. ZKV, Zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, Zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov stanovujú štatutárom úpadcu zákonné povinnosti, ktoré musia títo bezodkladne potom ako nastanú účinky vyhláseného konkurzu splniť. Jednou zo základných povinností štatutárov je, že sú povinní k rukám správcu odovzdať všetok majetok úpadcu, obchodné knihy úpadcu, všetku písomnú dokumentáciu úpadcu, spracovať MÚZ ku dňu, ktorý predchádza dňu účinnosti vyhlásenia konkurzu. Nesplnením týchto povinností štatutármi úpadcu nastanú prekážky, pre ktoré sa v konkurznom konaní nemôže riadne pokračovať.
2. Žalobca poukázal na výpis z obchodného registra Okresného súdu Žilina, odd: Sro, Vl.č. 835/L, z ktorého vyplýva, že spoločníkmi úpadcu sú fyzické osoby P.. N. U., K. U. a právnická osoba ELKO spol.s.r.o. so sídlom Burianova medzierka 2, Žilina, IČO: 31 577 857. Žalobca poukázal tiež na to, že z výpisu z obchodného registra tohto spoločníka zapísaného v obchodnom registri Okresného súdu v Žiline odd. Sro, Vl.č. 11742/L vyplýva, že od 17.1.1996 je štatutárnym orgánom jediný konateľ P.. N. U..
3. Žalobca tvrdí, že ani jednu povinnosť štatutár úpadcu - žalovaný nesplnil a zámerne ignoruje a pohŕda právnymi predpismi Slovenského práva.
4. Žalobca poukazuje na to, že z dôvodu protizákonného konania žalovaného podal dňa 28.11.2005 na Úrad justičnej polície v Žiline Oznámenie o podozrení zo spáchania trestných činov, ktoré spáchali štatutári úpadcu. Trestné stíhanie proti štatutárom úpadcu začalo dňa 12. 11. 2007, pričom žalobca v trestnom konaní uplatnil právo na náhradu škody. Okresná prokuratúra v Žiline po vykonaní šetrenia podala trestnú obžalobu, na základe ktorej Okresný súd v Žiline viedol trestné konanie, v ktorom bol vydaný rozsudok č.k. 34T 72/2009 zo dňa 17.9.2015, ktorým súd vzhliadol žalovaného vinným zo spáchania trestného činu marenia konkurzného a vyrovnacieho konania podľa § 256c písm.a) Tr. zákona, za čo bol žalovaný aj odsúdený a žalobca ako poškodený bol odkázaný so svojim nárokom na náhradu škody na Občianske súdne konanie. Proti rozsudku žalobca podal odvolanie, ktoré Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 3To 161/2015-1050 zo dňa 21.1.2016, ktoré sa stalo právoplatné a vykonateľné dňa 21.1.2016, odmietol.
5. Nakoľko si žalovaný neplnil svoje povinnosti, žalobca sa obrátil so žiadosťami o súčinnosť na tretie osoby, a to aj Daňový úrad v Žiline, kde žalobca zistil, že žalovaný na ich úrad zasielal daňové priznania aj po dni vyhlásenia konkurzu. Žalobca si vyžiadal predmetné daňové priznania za úpadcu vyhotovené za obdobie rokov 2005 až 2010, teda tie, ktoré za úpadcu dal spracovať a vlastnoručne podpisoval sám žalovaný, a to napriek tomu, že odo dňa účinnosti vyhláseného konkurzu, teda odo dňa 5.10.2005 za daňový subjekt - úpadcu bola zákonne oprávnená konať len správkyňa konkurznej podstaty. Žalobca tvrdí, že v predmetných daňových priznaniach podpísaných žalovaným, sám žalovaný potvrdzoval, že úpadca mal majetok. V roku 2005 mal majetok v hodnote 37.796.000,-Sk (1.542.388,62 Eur), teda v deň účinnosti vyhlásenia konkurzu mal úpadca majetok v tejto sumárnej hodnote. Tento majetok zo zákona boli štatutári úpadcu po dni 5.10.2005 povinní vydať k rukám žalobcu, t.j. správkyne konkurznej podstaty. Nestalo sa tak a štatutári úpadcu naopak práve aj z dôvodu zmarenia odovzdania uvedeného majetku k rukám správcu konkurznej podstaty, zámerne marili doručovanie úradných písomností do ich rúk. Na vydanie uvedeného majetku úpadcu k rukám žalobcu boli vyzvaní štatutári úpadcu Opatrením konkurzného súdu - Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 47K 23/2005-599 zo dňa 7.2.2013, no nevykonali tak ani na príkaz súdu. Žalovaný sa v trestnom konaní bránil obranou, ktorá bola tendenčne účelová, že uvedený majetok nemohol vydať, lebo ho úpadca nemá. Žalobca tvrdí, že ak žalovaný majetok úpadcu nemá, on jediný s ním nakladal protizákonne tak, že tento majetok buď speňažil pred dňom vyhlásenia konkurzu, alebo aj po dni vyhlásenia konkurzu, alebo tento majetok protizákonne previedol do spoločností v ktorých mal žalovaný a druhý štatutár úpadcu - manželka žalovaného osobnostné a majetkové prepojenia. Žalobca tvrdí, že ak štatutár úpadcu nemôže k rukám správkyne konkurznej podstaty vydať majetok úpadcu, ktorý v deň účinnosti mal byť vo vlastníctve úpadcu, žalobca mal naliehavý právny záujem na tom, aby súd na základe tejto žaloby zaviazal žalovaného na úhradu finančnej náhrady za nevydaný majetok do konkurznej podstaty, a to z toho dôvodu, aby boli aspoň čiastočne uspokojené na Prieskumnom konaní zistené pohľadávky veriteľov úpadcu, ktorých celková výška zistených neuhradených pohľadávok veriteľov úpadcu predstavuje sumu 3.580.258,46 Eur (107.858.866,40 Sk). Žalobca ešte poukázal na ďalšie trestné a iné konania vedené voči žalovanému, a preto žiadal žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
6. Žalovaný sa vyjadril k žalobe žalobcu podaním zo dňa 10.1.2017, v ktorom uviedol, že nárok žalobcu neuznáva, popiera ho a odmieta jeho existenciu.
7. Žalovaný poukázal na to, že zo žaloby vyplýva uplatnenie nároku na náhradu škody v nadväznosti na ukončené trestné konanie sp.zn. 34T 72/2009. V zmysle rozsudku zo dňa 19.9.2015 bol žalovaný odsúdený na peňažný trest vo výmere 2.000,-Eur, a to za spáchanie trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 256c písm.a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Žalovaný pre úplnosť uviedol, že druhý konateľ úpadcuT.X.U. bola v rovnakej trestnej veci oslobodená. S uplatnením nároku na náhradu škody bol žalobca odkázaný na Občianske súdne konanie. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 256c písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005, podľa ktorého, kto ako dlžník, úpadca alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka alebo úpadcu marí konkurzné konanie alebo vyrovnacie konanie tým, že nesplní povinnosť uloženú mu zákonom o konkurze a vyrovnaní (...). Žalovaný poukázal na to, že uvedená skutková podstata jednoznačne smeruje k ochrane priebehu procesu konkurzu a vyrovnania, nedotýka sa akéhokoľvek nakladania s majetkom úpadcu alebo zatajenia ( nevydania majetku úpadcu, čo jasne vyplýva aj z porovnania ustanovenia § 256c písm. a) s
ustanoveniami § 256 písm. b) a najmä § 256d Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Predmetného trestného činu sa žalovaný podľa rozsudku dopustil tým, že v postavení štatutárneho orgánu úpadcu dňa 19.10.2005 odmietol prevziať od žalobcu písomnú výzvu na splnenie povinnosti úpadcu zo dňa 17.10.2005, výzvu sa nepodarilo doručiť ani do miesta trvalého bydliska žalovaného, ani do sídla spoločníka úpadcu, pričom na doručovania žalovaný reagoval, že nie je konateľom úpadcu, ďalej pri pokuse žalobcu osobne doručiť predmetnú výzvu do sídla úpadcu bolo zistené, že ide o rodinný dom, v ktorom sa podľa tvrdení susedov nikto nezdržiava a nikdy v ňom nesídlila žiadna spoločnosť, pričom týmto spôsobom znemožnil žalobcovi ako správcovi úpadcu doručiť výzvu na splnenie povinnosti úpadcu a zmaril splnenie povinnosti, uloženej úpadcovi ustanovením § 17 ods. 1 Zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Žalovaný poukázal na znenie ustanovenia § 17 ods. 1 ZKV a tvrdil, že žalovaný sa nikdy nedopustil zatajovania majetku, alebo jeho nevydania, alebo protiprávneho nakladania s majetkom a ani za takýto trestný čin nebol a ani nemohol byť odsúdený. Žalovaný nemohol teda konaním, za ktoré bol odsúdený spôsobiť škodu, ktorá by mala vzniknúť podľa tvrdenia žalobcu v príčinnej súvislosti s údajným nakladaním s majetkom úpadcu. Jediným dôsledkom konania, za ktoré bol žalovaný odsúdený je fakt, že nepredložil správcovi zoznam svojich aktív a pasív s uvedením svojich dlžníkov, veriteľov aj ich adries, neodovzdal správcovi svoje obchodné knihy, aj všetky potrebné doklady a neposkytol mu potrebné vysvetlenie. Uvedené konanie však nepreukazuje existenciu majetku úpadcu v čase vzniku konkurzu alebo v následnom čase alebo akékoľvek nakladanie s údajným majetkom úpadcu, v dôsledku ktorého by úpadcovi alebo tretej osobe mala vzniknúť škoda. Tvrdenia žalobcu, že žalovaný odmietol vydať k rukám správcu konkurznej podstaty majetok úpadcu je nepravdivé a žalobca ho ani nepreukázal. Žalovaný sa nestotožňuje s tým, že v dôsledku neprevzatia výzvy žalobcu spôsobil žalovaný škodu 1.542.388,62 Eur.
8. Žalovaný ďalej tvrdí, že skutkovú podstatu súvisiacu s neoprávneným nakladaním s vecami patriacimi do majetkovej podstaty úpadcu upravuje § 256d Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pričom žalovaný žiadne takéto konanie nikdy nespáchal, a teda nemohol byť zaň ani odsúdený. Žalovaný zdôraznil, že bol odsúdený podľa ustanovenia § 256 písm. a) Trestného zákonníka účinného do 31.12.2005, a preto akúkoľvek škodu v adhéznom konaní, teda aj v tomto konaní, by bolo možné uplatňovať len na skutkovom základe, za ktorý bol žalovaný odsúdený. Podľa žalovaného nemožno do tohto konania vnášať iný skutkový základ, nakoľko táto skutočnosť by mala bezpochyby vplyv na preukazovanie protiprávnosti konania, na premlčanie, ale aj na povinnosť úhrady súdneho poplatku zo strany žalobcu, pričom práve toto údajné konanie žalovaného žalobca spája so vznikom škody.
9. Žalovaný ďalej uviedol, že konkurznú podstatu tvorí len majetok, ako je definovaný v § 6 ods. 2 ZKV, a to len ten, ktorý patril dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, prípadne majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. To znamená, že v danom čase dlžník ( úpadca ) veci musel vlastniť, resp. museli mu práva patriť. Pritom, či tu vlastnícke alebo iné právo existovalo alebo nie, je objektívnou skutočnosťou. Taktiež žalovaný poukázal na § 18 ods. 1 ZKV, z ktorého vyplýva, že ak úpadca nespĺňal povinnosti podľa § 17 ods. 1 a 2, uloží mu súd, aby sa dostavil na spísanie zápisnice o zozname majetku a aby vydal potrebné listiny správcovi. Dňa 9.11.2007 žalovaný do „ Zápisnice z informatívneho výsluchu za účelom spísania majetku patriaceho do konkurznej podstaty“ uviedol priamo pred konkurzným súdom, že úpadca nemá žiaden majetok. Žalovaný do zápisnice tiež uviedol, že „ prihlasuje sa k tomu, že do roku 2000 vykonával úkony ako konateľ za spoločnosť ELKO Shop, avšak v tomto období nemala táto spoločnosť žiadny majetok a od roku 2000 už spoločnosť nevykonávala činnosť...“. Žalovaný tiež zdôraznil, že do konkurzného spisu predložil viac ako 1000 strán účtovných a colných dokumentov, ktoré podľa jeho názoru spochybňujú pohľadávku veriteľa daňového úradu. Nie je teda pravdivé vykresľovanie žalovaného zo strany žalobcu, že neplnil povinnosti uložené súdom, resp. neposkytol potrebnú súčinnosť. V tejto súvislosti navrhol priložiť ako dôkaz konkurzný spis úpadcu sp.zn. 47K 23/2005 vedený na Krajskom súde v Banskej Bystrici.
10. Žalovaný vo vyjadrení tiež poukázal na to, že nie je možné, aby žalovaný akokoľvek nakladal s majetkom alebo ho nevydal, keďže úpadcovi žiadny majetok v deň vyhlásenia konkurzu nepatril a žiadny majetok nenadobudol ani po vyhlásení konkurzu. Žalobca však svoje tvrdenia o protiprávnom nakladaní žalovaným s majetkom nijako nepreukazuje. Žalovaný tiež považuje za nesprávne, ak krajský súd Opatrením zo dňa 7.2.2013 uložil povinnosť vydať majetok správcovi. Žalovaný poukázal na § 66 ods. 1 ZKV a tvrdil, že súd nemal opatrením ukladať povinnosť inej osobe ako správcovi, resp. predmetné ustanovenie neobsahuje oprávnenie súdu uložiť povinnosť žalovanému. Naopak z § 18 ods. 1 ZKV druhá veta vyplýva, že ak úpadca nesplnil povinnosti podľa § 17 ods. 1 a 2, uloží mu súd, aby sa dostavil
na spísanie zápisnice o zozname majetku a aby vydal potrebné listiny správcovi. Podľa žalovaného konkurzný súd nepostupoval správne, ak opatrením uložil povinnosť žalovanému, mal totiž úpadcovi uložiť, aby sa dostavil na spísanie zápisnice o zozname majetku a aby vydal potrebné listiny správcovi. Avšak predmetná zápisnica bola spísaná až v roku 2007.
11. Žalovaný ďalej tvrdí, že žalobca nepreukázal, že by úpadcovi patril majetok v deň vyhlásenia konkurzu alebo že by majetok nadobudol po vyhlásení konkurzu a jednak, že by s tvrdeným majetkom úpadcu žalovaný akokoľvek nakladal. Žalobca odvodzuje existenciu majetku úpadcu výlučne z daňových priznaní úpadcu, vrátane súvah, ktoré boli podávané v rokoch 2005 až 2010 za úpadcu zo strany žalovaného. Žalovaný jednak namietal nečitateľnosť týchto dôkazov a ďalej tvrdil, že od vyhlásenia konkurzu bol zo zákona oprávnený konať za úpadcu výlučne žalobca ako správca úpadcu, vrátane podania daňových priznaní, a preto k daňovým priznaniam podávaným žalovaným nemožno prihliadnuť. Žalovaný dal tiež do pozornosti, že daňové priznanie úpadcu vrátane súvah bolo od roku 1996 až do 2010 stále zhodné, teda bolo podávané s rovnakými číslami. Daňové priznania podávané za úpadcu v čase vyhlásenia konkurzu a počas trvania konkurzu nie sú relevantné ani výpovedné, pretože ide o údaje nesprávne a nemožno z nich vychádzať.
12. Žalovaný zároveň považoval za dôležité, že ak žalobca tvrdí, že úpadca mal vlastniť majetok, napr. nehnuteľnosť alebo peňažné prostriedky, žalobca o tom nepredložil žiaden dôkaz. Správca mal a má právo i povinnosť podľa ZKV požadovať súčinnosť od tretích osôb. Mohol sa preto obrátiť na štátne orgány a kataster, banky a poštu. Žalovaný neakceptuje tvrdenia žalobcu, že v dôsledku konania žalovaného bol ako správca nútený obrátiť sa na tretie osoby. Podľa žalovaného úkony voči tretím osobám sú zákonnou povinnosťou správcu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že ak žalobca tvrdí, že úpadca mal nehnuteľnosť, ktorá patrila do podstaty, mal doložiť výpis katastra nehnuteľností. Žalobca ho však nepredložil, nakoľko úpadca žiadnu nehnuteľnosť nevlastnil. Žalovaný naďalej trvá na tom, že úpadca žiadny majetok nemal a nemá.
13. Žalovaný tiež poukázal na to, že pokiaľ má žalobca za to, že žalovaný protiprávne nakladal s majetkom úpadcu, bol povinný použiť právne inštitúty priznávané ZKV a napadnúť neplatnosť, neúčinnosť právneho úkonu alebo ho odporovať. Žalobca však tak nekonal a navyše žalobca ani neuviedol o aké konanie by malo ísť a žiadne protiprávne konanie ani nepreukázal.
14. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že pre vznik zodpovednosti za škodu je nutná existencia protiprávneho konania, vznik škody, príčinná súvislosť a zavinenie, resp. neexistencia okolností vylučujúcich zodpovednosť, prípadne možnosť liberácie. Tieto predpoklady však musia byť splnené kumulatívne, pričom je nesporné, že protiprávnosť konania, vznik škody, ako aj príčinnú súvislosť preukazuje žalobca. Žalobca však v konaní nepreukázal ani jeden predpoklad, na základe ktorého by mala byť daná zodpovednosť žalovaného za škodu.
15. Žalovaný zároveň konštatoval, že ak žalobca zakladá svoj nárok na inom skutkovom základe, ako je uvedený v trestnom rozsudku, táto skutočnosť má zásadný dopad na otázku premlčania. Žalovaný má za to, že nárok uplatňovaný žalobcom je premlčaný, nakoľko je uplatňovaný na inom skutkovom základe, ako nárok uplatňovaný v trestnej veci.
16. Žalovaný tiež namietal, že žalobca nespĺňa predpoklady pre oslobodenie od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm.j) Zákona č. 71/1992 Zb.
17. Žalovaný taktiež namietol miestnu príslušnosť doposiaľ konajúce okresného súdu Žilina podľa ustanovenia § 20 písm.d) Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“ ). Mal za to, že všetky konania, ktoré sa dotýkajú konkurznej podstaty alebo s ňou súvisia sa považujú sa spor vyvolaný osobitnou povahou konkurzného konania alebo reštruktualizačného konania. Podľa jeho názoru je výlučne miestne a vecne príslušným súdom na konanie vo veci Krajský súd v Banskej Bystrici, ako konkurzný súd, a preto žalovaný navrhol postúpenie veci Krajskému súdu v Banskej Bystrici.
18. Žalovaný tiež navrhol, aby súd žalobu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
19. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného podaním doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 25.10.2017, v ktorom nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že žalobca žiada náhradu škody na nesprávnom
skutkovom základe. Žalobca tvrdí, že takýto zámerne tendenčný právny výklad žalovaného zákonných ustanovení § 256c a § 256d Trestného zákona účinného do 31.12.2005 je absolútne neprijateľný, nakoľko ako z obsahu znení uvedených zákonných ustanovení, tak aj z ustálenej trestnoprávnej praxe jednoznačne vyplýva, že skutkové podstaty trestných činov -„ marenia konkurzného a vyrovnacieho konania“ zavedené novelou Zákona č. 13/1998 Z.z. Trestného zákona, ktorá nadobudla platnosť dňom 1.2.1998 zaviedla paragrafové znenie dvoch skutkových podstát uvedeného trestného činu, a to skutkovú podstatu zakotvenú v ustanovení § 256c, ktorá zahŕňa trestnú činnosť uvedenú v tejto skutkovej podstate spáchanú dlžníkom, úpadcom alebo ako člen štatutárneho orgánu dlžníka, alebo úpadcu a skutkovú podstatu zakotvenú v ustanovení § 256d, ktorá zahŕňa trestnú činnosť uvedenú v tejto skutkovej podstate spáchanú ostatnými tretími osobami, teda nie subjektmi taxatívne uvedenými v ustanovení § 256c Trestného zákona. Žalobca tvrdí, že skutková podstata vzťahujúca sa na úpadcu zakotvená v ustanovení § 256c Trestného zákona písm. a) zahŕňa omnoho väčší rozsah trestného konania, než je rozsah trestného konania zahrnutý v skutkovej podstate vzťahujúcej sa na ostatné tretie osoby zakotvený v ustanovení § 256d Trestného zákona, a to z toho dôvodu, že ZKV obsahuje vo viacerých svojich ustanoveniach zákonné povinnosti úpadcu, ktorých neplnenie má za následok naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 256c Trestného zákona. Žalobca poukázal na to, že v trestnom konaní 34T 72/2009 bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný bol povinný plniť povinnosti stanovené mu ZKV a keďže ich neplnil, dopustil sa spáchania trestného činu podľa ustanovenia § 256c písm.a) Trestného zákona a za to bol žalovaný aj právoplatne odsúdený rozsudkom č.k. 34T 72/2009 zo dňa 17.9.2015.
20. Žalobca trvá na svojom právnom názore, že preukázal všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. Protiprávne konanie a zavinenie žalovaného je preukázané podľa žalobcu v trestnom konaní proti žalovanému č.k. 34T 72/2009, ktorým žalovaný spôsobil vznik škody 1.542.388,62 Eur, ktorá predstavuje hodnotu vykázaného majetku úpadcu v Daňovom priznaní v roku 2005 a príčinnú súvislosť spočívajúcu v nevydaní majetku úpadcu štatutárom úpadcu - žalovaným k rukám správkyne
- žalobcu, ktorý úpadca v deň účinnosti vyhláseného konkurzu riadne účtovne evidoval a vykázal v Daňovom priznaní za rok 2005.
21. K tvrdeniam žalovaného, že nezatajoval majetok úpadcu ani neodmietol ho vydať alebo odovzdať a k tvrdeniu, že úpadcovi nepatril žiaden majetok v deň vyhlásenia konkurzu a nenadobudol žiadny majetok ani počas konkurzu, žalobca poukázal na samotné tvrdenie žalovaného, že daňové priznanie za úpadcu podával aj po vyhlásení konkurzu, pričom žalovaný toto svoje protizákonné konanie použil ako svoju obranu. Žalobca navrhuje, aby takáto protizákonná obrana žalovaného nebola rozhodujúcim súdom absolútne prijatá, keďže náš štát je právnym štátom a podávanie daňového priznanie za účtovnú jednotku je presne a úplne stanovené v Zákone č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a v Zákone č. 595/2003 Z.z. v zákone o dani z príjmov. Žalobkyňa poukázala na § 8, § 16 ods. 4 písm. d) a § 29 ods. 2 Zákona č. 431/2002 o účtovníctve a tvrdí, že žalovaný si nesplnil žiadnu zo zákonných povinností. Žalobca tvrdí, že žalovaný zámerne zavádza a klame, keďže má vedomosť o tom, že žalobca využil všetky právne inštitúty priznané mu ZKV, teda že zaslal žiadosti o súčinnosť a spoluprácu tretím osobám podľa § 9d a nasl. ZKV, od ktorých však žalobca nezískal potrebné informácie. Keďže účtovnú dokumentáciu mal a má k dispozícii len žalovaný a túto zámerne odmietol vydať žalobcovi, čím zámerne žalovaný odmietal splniť jednu zo základných zákonných povinností úpadcu, tak ako je to zakotvené v § 17 ods. 1 ZKV, na plnenie povinností vyzval žalobca žalovaného - štatutára úpadcu výzvou zo dňa 17.10. 2005. Na základe uvedeného poukazuje žalobca na nehoráznu a odsúdeniahodnú obranu žalovaného, keďže žalovaný bol nad akúkoľvek pochybnosť odsúdený pre jeho trestnú činnosť, ktorou naplnil skutkovú podstatu trestného činu podľa § 256c písm.a) Trestného zákona, keďže nesplnil povinnosť uloženú mu Zákonom o konkurze a vyrovnaní. Keďže žalovaný zámerne a po celú dobu konkurzného konania odmietol vydať obchodné knihy, účtovnú dokumentáciu, mimoriadnu účtovnú závierku a ostatnú dokumentáciu úpadcu, nemohol žalobca pristúpiť a použiť právne inštitúty zakotvené v ZKV, teda odporovať právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu, alebo domáhať sa neplatnosti, či neúčinnosti právnym úkonov, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu. Z toho dôvodu sa žalobca domáha zaplatenia náhrady škody vo výške 1.542.388,62 Eur ako náhrada za nevydaný majetok úpadcu.
22. K vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného žalobca nadväzujúc na svoj právny názor, že skutková podstata ustanovenia § 256 Trestného zákona, za ktorú bol odsúdený žalovaný zahŕňa trestnú činnosť spáchanú členom štatutárneho orgánu úpadcu - t.j. spáchanú žalovaným v celom
rozsahu neplnenia si zákonných povinností uložených mu ZKV, žalobca navrhuje, aby súd túto obranu žalovaného, že by mal byť nárok premlčaný zamietol v plnom rozsahu a zároveň žalobca tvrdí, že na jeho strane je právo na oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. j) Zákona č. 71/1992 Zb. v znení noviel o súdnych poplatkoch.
23. Zároveň žalobca poukázal na § 7 ods. 1 ZKV, v ktorom je zakotvené kto je účastníkom konkurzného konania, že sú nimi veritelia a dlžník, teda aj úpadca, na základe čoho žalobca tvrdí, že konkurzný súd absolútne v súlade s ZKV v rámci dohliadacej činnosti mal oprávnenie vydať opatrenie, ktorým stanovil povinnosti účastníkovi konania - štatutárom úpadcu.
24. Žalobca tiež navrhol, aby súd zamietol aj námietku žalovaného o miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu, nakoľko žalobca trvá na svojom stanovisku, že na konanie vo veci, ktorá je kauzou tohto sporového konania v zmysle CSP je miestne príslušný Okresný súd v Žiline. V tomto sporovom konaní sa žalobca domáha náhrady škody, teda nejde o spor vyvolaný osobitnou povahou konkurzného konania, nejde ani o incidenčnú ani excendenčnú žalobu, a preto je príslušný vo veci konať všeobecný súd fyzickej osoby v obvode ktorého má fyzická osoba - žalovaný adresu trvalého pobytu podľa § 14 CSP.
25. Žalobca tvrdí, že konal s odbornou starostlivosťou a poukázal na to, že žalovaný už podal na žalobcu sťažnosť na MS SR s návrhom na zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty JUDr. Aleny Balážovej v konkurznom konaní 47K 23/2005 a podal aj viac podnetov a ten istý cieľ má v úmysle žalovaný dosiahnuť aj v tomto sporovom konaní.
26. Žalobca navrhol, aby súd obranu žalovaného uvedenú v jeho duplike zo dňa 10.1.2017 v plnom rozsahu neprijal a aby žalobe v celom rozsahu vyhovel.
27. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu podaním zo dňa 23.4.2018, v ktorom uviedol, že žiadal pripojiť konkurzný spis Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 46K 23/2005 z dôvodu, že v spise je preukázané, že daňové priznania s rovnakými sumami boli podávané od roku 1996 do 2010. Ide o dôležitý dôkaz, pretože žalobca tvrdí existenciu majetku úpadcu výlučne na základe údajov uvedených v daňových priznaniach z rokov 2005 až 2010. Z konkurzného spisu je zrejmé, že údaje v daňových priznaniach nie sú relevantné pre posúdenie existencie majetku úpadcu, že účtovníctvo úpadcu bolo v rokoch 1994, 1995 a až do mája 1996 pripravované pani Z. E., pričom akonáhle žalovaný odhalil, že pani E. nesprávne účtovala okamžite s ňou ukončil spoluprácu a snažil sa napraviť chyby ňou vykonané.
28. Žalovaný naďalej zotrval na svojej argumentácii uvedenej v predchádzajúcich podaniach, pričom opätovne namietol miestnu príslušnosť Okresného súdu Žilina. Žalovaný tiež zotrval na tvrdení, že žalobkyňa nie je oslobodená od platenia súdneho poplatku.
29. Okresný súd Žilina na základe vznesenej námietky zaujatosti zo strany žalovaného Oznámením o postúpení veci zo dňa 16.11.2018 oznámil stranám sporu, že v zmysle § 20 písm.d) Civilného sporového poriadku postupuje vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu miestne príslušnému, nakoľko na konanie je príslušný výlučne súd, na ktorom prebieha konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie.
30. Okresný súd Žilina pred postúpením veci Krajskému súdu v Banskej Bystrici uznesením č.k. 4C 185/2016-217 zo dňa 2.3.2018 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby v sume 16.596,50 Eur, pričom žalobkyňa podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodla konajúca sudkyňa uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 4C 185/2016-240 zo dňa 20.8.2018 tak, že uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 4C 185/2016-117 zo dňa 2.3.2018, ktorým vyšší súdny úradník uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok z podanej žaloby vo výške 16.596,50 Eur, zrušila. Súd mal za to, že žalobkyni poplatková povinnosť nevznikla, keďže žalobkyňa si uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom žalovaného, s ktorým bola rozsudkom odkázaná na Občianske súdne konanie, a teda ide o spor vyvolaný konkurzným konaním v zmysle § 4 ods. 2 písm.o) Zákona o súdnych poplatkoch.
31. Krajský súd v Banskej Bystrici po predložení spisu zistil, že žalobkyňa v trestnom spise vedenom na Okresnom súde Žilina č.k. 34T 72/2009 si uplatnila titulom náhrady škody sumu 1.253.028,88 Eur, pričom v Civilnom konaní si uplatnila sumu 1.542.388,62 Eur, teda o sumu 287.359,74 Eur viac ako
v trestnom konaní. Z tohto dôvodu Krajský súd v Banskej Bystrici vyrubil žalobkyni uznesením č.k. 41Cbi/1/2019-255 zo dňa 21.6.2019 súdny poplatok zo sumy 287.359,74 Eur vo výške 17.241,50 Eur. Žalobkyňa požiadala po vyrubení súdneho poplatku podaním zo dňa 10.7.2019 o priznanie oslobodenia žalobcu od platenia súdneho poplatku, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici na základe predložených dokladov zo strany žalobkyne preukazujúcich jej majetkové pomery uznesením č.k. 41Cbi/1/2019-282 zo dňa 8.10.2019 priznal žalobkyni oslobodenie od súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 100 %.
32. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd prvej inštancie predvolal vec na pojednávanie na deň 30.1.2020, ktorého pojednávania sa zúčastnila žalobkyňa a právny zástupca žalovaného.
33. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že sa pridržiava všetkých skutočností uvedených v žalobe, poukázala na všetky skutkové a právne otázky uvedené v týchto podaniach. Zároveň krátkou cestou predložila do súdneho spisu vyjadrenie na vyjadrenie žalovaného, ku ktorému tvrdila, že len zhrnula doterajšie právne a skutkové okolnosti. Zároveň trvala na podanej žalobe v celom rozsahu.
34. Vzhľadom na skutočnosť, že písomné vyjadrenie žalobkyne by mohlo spôsobiť v rozpore s princípom hospodárnosti konania jeho odročenie, súd konštatoval, že v súlade s § 153 ods. 1, 2 CSP na toto podanie nebude prihliadať v zmysle sudcovskej koncentrácie.
35. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že sa pridržiava všetkých skutočností uvádzaných v písomnom vyjadrení zo dňa 10.1.2017, ako aj v nasledovných vyjadreniach.
36. V súlade s ustanovením § 204 CSP súd nevykonal dôkazy čítaním listín vzhľadom k tomu, že tieto boli stranám konania doručené a ich obsah nebol stranami popretý. Súd preto vychádzal z obsahu týchto listinných dokladov, obsah ktorých popretý stranami sporu nebol.
37. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné.
38. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 47K 23/2005-61 zo dňa 5.10.2005 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka LEAD s.r.o., Bytčianska 390, 010 01 Žilina, IČO: 31 576 443 a za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. Alena Balážová, teda žalobkyňa. Predmetné uznesenie sa stalo vykonateľným dňa 5.10.2005. Ďalej v konaní nebolo sporné, že žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Žilina, č.k. 34T 72/2009 zo dňa 17.9.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, č.k. 3To 161/2015-1050 zo dňa 21.1.2016, právoplatným dňa 21.9.2015 odsúdený podľa § 256c Trestného zákona č. 140/1971 Zb. účinného do 31.12.2005 pre trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania, pričom z rozsudku vyplýva, že žalovaný popísaným spôsobom znemožnil správkyni konkurznej podstaty úpadcu LEAD, s.r.o. doručiť výzvu na splnenie povinnosti úpadcu a zmariť splnenie povinnosti uloženej úpadcovi ustanovením § 17 ods. 1 Zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní ( ďalej len „ZKV“). Z rozsudku ďalej vyplýva, že žalobkyňa doručovala výzvu zo dňa 17.10.2005 žalovanému podľa ustanovenia § 17 ods. 1 ZKV dňa 19.10.2005.
39. Zo spisu zároveň vyplýva, že žalovaný od roku 2005 podával daňové priznania za spoločnosť ELKO Shop spol.s.r.o., ktorá spoločnosť bola právnym predchodcom úpadcu a daňové priznania podával aj po vyhlásený konkurzu na majetok úpadcu, čo žalovaný v konaní nepoprel.
40. Ďalej je v konaní nesporné a preukázané, že konkurzný súd vyzval konateľov úpadcu, teda žalovaného a Ing. Čičkánikovú na splnenie povinnosti Opatrením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 47K 23/2005-67 zo dňa 5.10.2005 a Opatrením č.k. 47K 23/2005-Že-599 zo dňa 7.2.2013, ktorým uložil žalovanému povinnosť vydať správkyni konkurznej podstaty majetok úpadcu v celkovej hodnote 1.542.388,62 Eur. Tiež nebolo sporné, že žalovaný žiaden majetok žalobkyni nevydal s tvrdením, že ku dňu vyhlásenia konkurzu dlžník nemal žiaden majetok.
41. Z trestného spisu mal súd za preukázané, že žalobkyňa si v trestnom konaní voči žalovanému uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 1.255.028,88 Eur. Z trestného rozsudku tiež vyplýva, že ohľadne tejto uplatnenej škody žalobkyňou bola žalobkyňa odkázaná na adhézne občianske súdne konanie so svojim nárokom na náhradu škody.
42. Za sporné v konaní súd považoval premlčanie nároku žalobcu na základe námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného, ako aj samotný vznik škody, keďže žalovaný v konaní tvrdil, že úpadca žiaden majetok v deň vyhlásenia konkurzu nemal a daňové priznania podával každý rok rovnaké, ktoré nezohľadňovali skutočnosť a nie sú právne verejnou listinou.
43. Žalobkyňa v záverečnej reči na pojednávaní dňa 30.1.2020 nesúhlasila s premlčaním nároku a mala za to, že v období od uplatnenia nárokov v trestnom konaní, teda od 27.1.2005, kedy začalo trestné konanie lehota spočívala a neplynula a tiež mala za to, že keďže sa jedná o škodu spôsobenú trestným činom premlčacia lehota je 10-ročná, teda ňou uplatnený nárok nie je premlčaný.
44. Právny zástupca žalovaného v záverečnej reči nesúhlasil s právnym názorom žalobkyne ohľadne plynutia premlčacej lehoty z dôvodu, že žalovaný bol odsúdený v trestnom konaní na základe iného skutkového základu, akým je uplatnená táto žaloba. Mal za to, že v tomto prípade nemohla spočívať premlčacia lehota, a teda nárok na náhradu škody sa podľa príslušných ustanovení musel premlčať.
45. Pred samotným rozhodovaním o uplatnenom nároku na náhradu škody, jej oprávnenosti, čo do základu a výšky, súd prvej inštancie sa musel vysporiadať so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného a s ustálením, podľa ktorého zákonného ustanovenia sa bude posudzovať premlčanie namietané zo strany žalovaného.
46. Súd vychádzal zo skutočnosti, že ide o spor medzi žalovaným, ako štatutárnym zástupcom úpadcu, ktorý je spoločnosťou s ručením obmedzeným, teda obchodnou spoločnosťou a žalobkyňou, ako správkyňou konkurznej podstaty, následkom čoho súd považoval spor za obchodnoprávny, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
47. Podľa § 17 ods. 1 ZKV, úpadca je povinný do 15 dní od doručenia výzvy súdu alebo správcu zostaviť a odovzdať správcovi zoznam svojich aktív a pasív s uvedením svojich dlžníkov, veriteľov aj adries, odovzdať správcovi svoje obchodné knihy aj všetky potrebné doklady a poskytnúť mu potrebné vysvetlenia. Predložený zoznam aktív a pasív musí úpadca podpísať a výslovne uviesť, že je správny a úplný. Výzva musí obsahovať poučenie o trestnoprávnych následkoch nesplnenia týchto povinností.
48. Podľa § 17 ods. 3 ZKV, za obchodné knihy na účely tohto zákona sa považujú písomnosti preukazujúce nakladanie s majetkom dlžníka alebo stav jeho majetku, ktoré je dlžník povinný podľa osobitného predpisu viesť alebo uschovávať.
49. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 ZKV, súpis podstaty vykoná správca podľa pokynov súdu s použitím zoznamu predloženého úpadcom. Ak úpadca nesplnil povinnosti podľa § 17 ods. 1 a 2, uloží mu súd, aby sa dostavil na spísanie zápisnice o zozname majetku a aby vydal potrebné listiny správcovi.
50. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
51. Podľa § 398 Obchodného zákonníka, pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10-rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.
52. Preskúmaním veci súd prvej inštancie dospel k názoru, že na daný právny vzťah nie je možné aplikovať ustanovenie § 135a Obchodného zákonníka o zodpovednosti pri výkone funkcie konateľa, nakoľko toto zákonné ustanovenie upravuje zodpovednosť konateľov pri výkone svojej pôsobnosti za škodu, ktorú spôsobili spoločnosti tým, že porušili svoje povinnosti. Konštrukcia zodpovednosti konateľa za škodu uvedená v Obchodnom zákonníku je upravená tak, že v § 135a ods. 2, 3, 4, 5 sa nachádza osobitná úprava zodpovednosti za škodu konateľa, a len v prípade ak toto ustanovenie nemá osobitnú úpravu, použije sa na zodpovednostný vzťah konateľa voči spoločnosti všeobecné ustanovenie Obchodného zákonníka o náhrade škody podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Z dôvodu, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, t.j. vzťah medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu a konateľom úpadcu nie je upravený v citovanom zákonnom ustanovení § 135a Obchodného
zákonníka ako osobitná úprava zodpovednosti za škodu konateľa, dospel krajský súd k záveru, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať všeobecné ustanovenia o náhrade škody podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Pred skúmaním vzniku zodpovednosti konateľa za škodu, na ktorú sa vyžaduje splnenie troch základných predpokladov, a to vznik škody, porušenie povinnosti a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, súd skúmal, či vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného je dôvodná.
53. Preskúmaním vznesenej námietky premlčania dospel krajský súd k záveru, že námietka premlčania vznesená zo strany žalovaného je dôvodná. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalovaný bol síce odsúdený za trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 256c Trestného zákonníka účinného do 31.12.2005, avšak bol odsúdený za skutok, že žalovaný v postavení štatutárneho orgánu úpadcu dňa 19.10.2005 odmietol prevziať od žalobcu písomnú výzvu na splnenie povinnosti úpadcu zo dňa 17.10.2005, výzvu sa nepodarilo doručiť ani do miesta trvalého bydliska žalovaného, ani do sídla spoločnosti úpadcu, pričom na doručovanie žalovaný reagoval, že nie je konateľom úpadcu, ďalej pri pokuse žalobcu osobne doručiť predmetnú výzvu do sídla úpadcu bolo zistené, že ide o rodinný dom, v ktorom sa podľa tvrdení susedov nikto nezdržiava a nikdy v ňom nesídlila žiadna spoločnosť, pričom týmto spôsobom znemožnil žalobcovi ako správcovi úpadcu doručiť výzvu na splnenie povinností úpadcu a zmaril splnenie povinnosti uloženej úpadcovi ustanovením § 17 ods. 1 ZKV. Z takto formulovaného znenia trestného skutku, pre ktorý bol žalovaný odsúdený vyplýva, že sa žalovaný síce dopustil trestného činu, avšak nie trestného činu za skutok nevydania majetku patriaceho do konkurznej podstaty. Krajský súd zdôrazňuje, že v danom prípade sa nejedná o totožnosť skutkov, a preto začatím trestného konania voči žalovanému nemohlo dôjsť k spočívaniu premlčacej doby podľa § 402 Obchodného zákonníka pre iný skutok nevydania majetku úpadcu žalobcovi, na základe ktorého skutkového ustálenia si žalobca uplatňuje škodu v tomto konaní. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalobkyňa si v trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody, aj to však len v sume 1.255.028,88 Eur, avšak v súvislosti so skutkom, za ktorý bol žalovaný odsúdený, nemohla žalobcovi vzniknúť žiadna škoda. Tým, že žalovaný maril konkurzné alebo vyrovnacie konanie, keď nepreberal zásielky od žalobcu, a to konkrétne výzvu podľa § 17 ods. 1 ZKV, nemôže zapríčiniť vznik škody. Škoda mohla žalobcovi vzniknúť len v súvislosti s nevydaním majetku úpadcu zo strany žalovaného žalobkyni, avšak ako už bolo uvedené takýto skutok nebol predmetom trestného konania, pre ktorý by bol žalovaný odsúdený.
54. Keďže v danom prípade podľa názoru súdu prvej inštancie premlčacia lehota nespočívala a objektívna lehota pre uplatnenie náhrady škody skončila v súlade s § 398 Obchodného zákonníka najneskôr uplynutím 10-rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti, súd dospel k záveru, že k porušeniu právnej povinnosti nevydania majetku došlo už v roku 2005, ktorý rok je potrebné považovať za začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty. Keďže objektívna premlčacia doba je 10-ročná podľa § 398 Obchodného zákonníka a subjektívna doba 4-ročná v zmysle § 397 Obchodného zákonníka, súd skúmal, kedy sa žalobkyňa o porušení právnej povinnosti zo strany žalovaného mohla dozvedieť. Súd dospel k záveru, že zo samotného tvrdenia žalobkyne je zrejmé, že žalovaný podal daňové priznanie aj za rok 2005, čo teda musel urobiť najneskôr do 31.3.2006, kedy sa žalobkyňa mohla dozvedieť o škode, a preto pokiaľ žalobkyňa podala žalobu na súd až dňa 14.7.2016, urobila tak po uplynutí objektívnej 10- ročnej premlčacej lehoty, a preto nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody je premlčaný.
55. Vzhľadom na dôvodné vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného súd neskúmal zákonné podmienky pre priznanie uplatnenej náhrady škody zo strany žalobcu.
56. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol.
57. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
58. Rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Banskej Bystrici, proti ktorému rozhodnutiu smeru ( § 362 ods. 1 CSP ).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody ) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ) ( § 363 CSP ).
Odvolanie možno odôvodniť len tým ( § 365 ods. 1 CSP ), že a) neboli splnené procesné podmienky b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
Odvolanie vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 CSP ).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 CSP ).
Prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ( § 366 CSP ) a) sa týkajú procesných podmienok b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitné zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.