Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/152/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcov 1/ Ing. M. O., nar. X.X.XXXX, 2/ Mgr. N. O., nar. X.X.XXXX, obaja bytom K., Y. XXX, právne zastúpení advokátom JUDr. Jozefom Veselým, so sídlom Z. C., M. X, proti žalovanému B. G., nar. X.X.XXXX, bytom Z. P. XXX, právne zastúpenému Advokátska kancelária Andrea Havelková, s.r.o., so sídlom Žilina, D. V. XXXX/XX, o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu a o určenie neplatnosti výpovede z nájmu pozemku, na základe odvolania žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -266 zo dňa 17. októbra 2018 takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcom n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vychádzal z toho, že nájomná zmluva zo dňa 30.12.2008, ktorej neplatnosti sa žalobcovia domáhali, je absolútne neplatná. Neplatnosť je daná z dôvodu absencie špecifikácie výšky nájomného a špecifikácie výšky úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsobu ich výpočtu. V zmysle § 686 ods. 1 Obč. zák. pritom ide o podstatné náležitosti nájomnej zmluvy k bytu, keď každá z nich má sama osebe význam pre práva a povinnosti prenajímateľa a nájomcu. Okresný súd uviedol, že záver o tom, že výška nájomného a výška úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu sú samostatné obsahové náležitosti nájomnej zmluvy (čomu musí zodpovedať aj ich vyjadrenie v nájomnej zmluve), vyplýva tiež z judikatúry, v ktorej spojitosti označil rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR. 2. Predmetná nájomná zmluva neobsahuje takéto rozlíšenie výšky nájomného a výšky úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, ale je v nej určená len suma 5.000 Sk (165,97 eur). Podľa článku VI. bod. 6.1 danej zmluvy sú v tejto sume zahrnuté aj náklady súvisiace s používaním bytu a spotrebou vody, elektriny a všetky iné poplatky, ktoré hradí prenajímateľ. Okresný súd zdôraznil, že zároveň však podľa článku III. bod 3.2 zmluvy je táto suma len výškou nájomného. Podľa vyjadrenia strán nedošlo medzi nimi v rozoberanej otázke k žiadnej ďalšej dohode. Nadväzne okresný súd uzavrel, že dotknutá zmluva je absolútne neplatná podľa § 39 Obč. zák. pre rozpor so zákonom (s § 686 ods. 1 Obč. zák.). 3. Ďalej konštatoval, že podľa článku I. bodu 1.1 predmetnej nájomnej zmluvy je/má byť súčasťou nájmu i „časť dvora pre parkovanie najviac dvoch osobných motorových vozidiel“. Zo zmluvy však vôbec nevyplýva, čo konkrétne je predmetom nájmu pozemku, nie je špecifikovaný pozemok ani jeho konkrétna časť. Pretože nie je jasne, určite a zrozumiteľne vymedzený predmet nájmu, jedná sa aj vo vzťahu k nájmu pozemku o neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. 4. Okresný súd zhrnul, že vzhľadom na neplatnosť nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi prenajímateľom Mechanika s.r.o. a nájomcami/žalobcami nemohol medzi stranami „nikdy vzniknúť“ platný nájomný

vzťah. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že pre neplatnosť kúpnej zmluvy z 24.8.2012 (medzi Mechanika, s.r.o. a žalovaným B. G.) nemohol žalovaný vstúpiť do nájomného vzťahu ohľadne bytu a pozemkov na parkovanie a zároveň tvrdili, že výpovedné dôvody neexistovali, pri takomto skutkovom odôvodnení nie sú splnené dôvody určenia neplatnosti výpovede práve z titulu neexistencie nájomného vzťahu. Okresný súd dodal, že vzhľadom na tieto závery zamietol žalobu aj bez skúmania ďalších žalobcami tvrdených dôvodov neplatnosti výpovede z nájmu. 5. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, keďže bol v spore plne úspešný ( ).

6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote (spoločné) odvolanie žalobcovia, ktorí sa domáhali jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Tvrdili, že z § 686 ods. 1 Obč. zák. „nevyplýva žiadnym spôsobom“, že výška nájomného a výška úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu musia byť v nájomnej zmluve vyjadrené samostatne a že by sa malo jednať o samostatné obsahové náležitosti zmluvy. Mali za to, že ak je v nájomnej zmluve určené, že v sume nájomného sú zahrnuté aj predmetné náklady, tak zmluvné strany jednoznačne vyjadrili svoju vôľu, že určenie podstatnej náležitosti zmluvy je „určité a zrejmé“. Odvolatelia v danej spojitosti dodali, že okresným súdom označená judikatúra je judikatúrou cudzieho štátu a súd ňou nie je viazaný, pričom „protistrana ani súd neoznačili žiadny relevantný judikát“. Extenzívny náhľad na problematiku rozlišovania predmetných dvoch položiek sa - podľa nich - javí ako arbitrárny a neudržateľný. 7. Žalobcovia poukazovali na to, že nemožno opomenúť skutočnosť, že predmetná nájomná zmluva bola niekoľko rokov akceptovaná bez problémov oboma zmluvnými stranami. Okresný súd sa mal zaoberať aj prípadným konkludentným uzavretím nájomnej zmluvy, keďže písomná forma sa nevyžaduje a je potrebné vychádzať z úmyslu zmluvných strán. Je nepochybné, že nájomcovia riadne a včas uhrádzali nájomné a iné úhrady prenajímateľovi a ten akceptoval ich užívacie právo k bytu a k pozemku a nikdy nevykonal právne kroky spochybňujúce nájomný vzťah. Absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy sa dovolával až v súdnom konaní. Pokiaľ by aj okresný súd písomnú nájomnú zmluvu vyhodnotil ako neplatnú, je zrejmé, že medzi stranami došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy konkludentne. Žalobcovia dodali, že tieto (ich) závery sa vzťahujú aj na nájom časti pozemku pre účely parkovania. Nadväzne mal okresný súd - vzhľadom na platnosť nájomnej zmluvy, resp. existenciu nájomného vzťahu - skúmať aj iné (nimi tvrdené) dôvody neplatnosti výpovede. 8. Odvolatelia tiež namietali, že ak okresný súd konštatoval neexistenciu práva žalovaného vypovedať nájom, „potom výrok, že písomná výpoveď žalovaného zo dňa 22.6.2013 je neplatná tak, ako to vyplýva zo žaloby, je správny“ a súd mal o tomto nároku náležite rozhodnúť; teda rozhodnúť o neplatnosti výpovede a v odôvodnení uviesť svoje právne posúdenie veci.

9. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Stotožňoval sa so záverom okresného súdu o neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy z dôvodu absencie jej podstatných obsahových náležitostí; a to bez ohľadu na to, že daný záver bol „dovodený“ z judikatúry Najvyššieho súdu ČR. Názor okresného súdu však nie je ani v právnej praxi a teórii na území SR ojedinelý alebo výnimočný a už vôbec nie arbitrárny. V danej súvislosti žalovaný poukázal na Veľký komentár k Občianskemu zákonníka (Eurokódex 2011, Bratislava, str. 2047 ods. 5). Jedná sa pritom o logický výklad § 686 ods. 1 Obč. zák., lebo pokiaľ majú byť v zmluve dve rozdielne podstatné obsahové náležitosti a tieto nie sú odlíšené ani natoľko, aby bolo možné dospieť k tomu, že sa jedná o dve obsahové náležitosti vyjadrené jasne a určito, ide nepochybne o zmluvu od počiatku neplatnú. Žalovaný dodal, že protistrana nepredložila nijaké rozhodnutie všeobecných súdov SR, ktoré by túto problematiku riešilo odlišne. 10. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu/zmluvy musí súd prihliadať ex offo a tento protiprávny stav nemožno konvalidovať tým, že ho zmluvné strany akceptovali. K odvolacej argumentácii o údajnom konkludentnom uzatvorení nájomnej zmluvy žalovaný uviedol, že tieto tvrdenia neboli žalobcami predložené v konaní pred súdom prvej inštancie, preto na ne nemožno v odvolacom konaní prihliadať. Navyše, v konaní nebolo preukázané uzatvorenie inej zmluvy (popri tej absolútnej neplatnej), ani jej podmienky a náležitosti; osobitne výška nájomného a výška úhrad spojených s užívaním bytu, ktoré nevyplývajú ani z podaného odvolania. Preto podľa žalovaného i takáto údajne konkludentne uzatvorená nájomná zmluva by mala vady zhodné s tými, ktoré založili neplatnosť písomnej nájomnej zmluvy. Doplnil, že ak malo dôjsť k ústnemu uzatvoreniu nájomnej zmluvy, mala sa o nej vyhotoviť podľa § 686 ods. 1 veta posledná Obč. zák. zápisnica, ktorá však v konaní predložená nebola. Pokiaľ ide o záver o neurčitosti nájomnej zmluvy vo vzťahu k pozemkom, žalobcovia ho svojím odvolaním ani „žiadnym relevantným a účinným spôsobom“ nečinia sporným.

11. Na predmetné vyjadrenie k (ich vlastnému) odvolania už žalobcovia nereagovali.

12. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní ( a ) a bez nariadenia pojednávania ( a contrario v spojení s ) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa .

13. Krajský súd sa stotožnil s výkladom § 686 ods. 1 Obč. zák. (citovaný v napadnutom rozsudku na str. 13) prezentovaným okresným súdom tak v otázke samostatnej (jedinečnej a rozdielnej) povahy výšky nájomného a výšky úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu, ako aj v otázke ich definovania ako podstatných náležitostí nájomnej zmluvy. Predmetný výklad plne zodpovedá (doslovnému) zneniu označenej právnej normy a ani v širších právnych súvislostiach nemožno nájsť relevantnú (proti)argumentáciu, ktorá by ho zásadnejším spôsobom spochybňovala. Naopak, aj napr. zo zákonom predpokladaných výpovedných dôvodov z nájmu bytu je zrejmé, že samostatne je/môže byť dôvodom výpovede hrubé porušenie povinností nájomcu spočívajúce v nezaplatení nájomného a samostatne spočívajúce v nezaplatení úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako tri mesiace (§ 711 ods. 1 písm. d/ Obč. zák.). Odvolatelia v podstate ani neposkytujú konkrétne zdôvodnenú protiargumentáciu; len nesúhlasia so závermi okresného súdu.

14. Absencia podstatných a obligatórnych obsahových náležitostí (nájomnej) zmluvy následne vedie k jej (absolútnej) neplatnosti pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zák.). Zároveň je nutné zdôrazniť, že okresný súd záver o neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy konštatoval nielen vzhľadom na absenciu konkrétnej výšky nájomného a konkrétnej výšky úhrad za služby spojené s užívaním bytu, ale v individuálnych okolnostiach súdenej veci aj vzhľadom na vzájomnú rozpornosť článku VI. bod 6.1 a článku III. bod 3.2 predmetnej nájomnej zmluvy a teda svojim spôsobom i s odkazom na neurčitosť zmluvy. Tá istá výška platby nájomcu je totiž raz označovaná ako súhrnná platba nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním bytu a druhý krát len ako platba nájomného. Na dotknutú (okresným súdom výslovne konštatovanú) rozpornosť odvolatelia fakticky nereagovali.

15. Možno síce súhlasiť so žalobcami, že judikatúra Najvyššieho súdu ČR, ako súdu cudzieho štátu, netvorí ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle Základných princípov . To však rozhodne neznamená, že automaticky má byť akceptovaný iný (doslova opačný) výklad identickej právnej normy; ako sa to snažia (minimálne nepriamo) tvrdiť odvolatelia. Len pre úplnosť krajský súd poukazuje nielen na principiálnu zhodnosť relevantnej časti právnej úpravy, ale i na spoločnú minulosť SR a ČR; čo sa v plnej miere vzťahuje aj na právnu vedu. O uvedenom svedčí i aktuálna (po rozdelení bývalého Československa) „slovenská“ právna teória - napr. Krajčo, J.: pre prax - komentár; Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP; Tretí diel; vydavateľstvo EUROUNION, 2015, str. 2967; alebo Fekete, I.: 2. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 2047 (na ktorú vo vyjadrení k odvolania odkazoval i žalovaný), v ktorej sú ako „plnohodnotné výkladové zdroje“ citované práve rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR.

16. Náležite žalovaný poukazuje tiež na fakt, že protistrana neoznačila, resp. nepredložila súdne rozhodnutie vnútrozemského súdu - bez ohľadu na jeho záväznosť pre konajúce súdy v zmysle - ktoré by Obč. zák. vykladalo odlišne od záverov okresného súdu. Naopak, v bežných „vyhľadávacích“ internetových programoch/portáloch je možné nájsť súdne rozhodnutia v rozoberaných otázkach zhodné s preskúmavaným rozsudkom. Napríklad v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 27.1.2016 sa konštatuje: „...záver okresného súdu o neplatnosti spornej nájomnej zmluvy je v súlade so súdnou praxou aj právnou doktrínou. V zmysle ustanovenia prvá veta Obč. zák. <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> musí nájomná zmluva obsahovať označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Z uvedeného je zrejmé, že zákon výslovne počíta so samostatným dojednaním jednak o výške nájomného a jednak o výške úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, preto výška nájomného (resp. spôsob jeho výpočtu) a výška úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu (resp. spôsob jej výpočtu) predstavujú samostatné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o nájme bytu, čomu musí zodpovedať aj ich vyjadrenie v zmluve, pretože každá z nich má sama o sebe význam pre určenie vzájomných práv a povinností prenajímateľa a nájomcu; z tohto dôvodu absencia týchto podstatných obsahových náležitostí nájomnej zmluvy spôsobuje jej absolútnu neplatnosť...“

17. Pokiaľ pre neplatnosť nájomnej zmluvy zo dňa 30.12.2008 nevznikol nájomný vzťah, nemožno žalobou o určenie neplatnosti výpovede z nájmu (ktorý neexistuje) odstraňovať právnu neistotu medzi sporovými stranami. Ak nájomný vzťah v dôsledku neplatnosti nájomnej zmluvy zo dňa 30.12.2008 nikdy nevznikol, potom ani určením neplatnosti výpovede z takého „nájmu“ nemožno dosiahnuť to, čo žalobcovia žalobou sledujú, t.j. ďalšie trvanie nájomného vzťahu. Inými slovami, výpoveď z neexistujúceho nájmu (pri akomkoľvek tvrdenom dôvode jej neplatnosti) nemôže byť titulom pre vznik platného nájomného vzťahu. Z daného titulu bolo nutné zamietajúci meritórny výrok potvrdiť ako vecne správny.

18. Tvrdenia odvolateľov o údajnom konkludentnom uzatvorení nájomnej zmluvy predstavujú v prvoinštančnom konaní neprezentované skutkové okolnosti a sú neprípustnými novotami v odvolacom konaní - ; z ktorého titulu nie je možné/prípustné na ne prihliadať. Žalobcovia pritom ani len netvrdia, že by bola splnená niektorá zo situácií predpokladaných v písmenách a/ až d/ označeného zákonného ustanovenia, kedy je akceptovateľné uvádzať novoty až v odvolacom konaní. 19. Bez ohľadu na konštatované zásadné stanovisko je namieste dodať, že predmetom konania (zadefinovaným žalobcami) je určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu a pozemku založeného nájomnou zmluvou zo dňa 30.12.2008. Pokiaľ odvolatelia tvrdia, že došlo k uzatvoreniu inej nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom, potom určením neplatnosti výpovede z nájmu zo dňa 22.6.2013 by nebolo možné vyriešiť otázku trvania nájomného vzťahu. Touto výpoveďou bol totiž vypovedaný nájomný vzťah založený práve a len písomnou nájomnou zmluvou zo dňa 30.12.2008; a nie inou, napríklad konkludentne uzatvorenou nájomnou zmluvou.

20. Vzhľadom na bezprostrednú nadväznosť, resp. závislosť nájmu pozemku (pre účely parkovania) s nájmom bytu, výpoveď z ktorého nebola určená za neplatnú, krajský súd považoval za nadbytočné podrobnejšie preskúmavať správnosť predmetných záverov okresného súdu. V zásade však už z „jednoduchého“ posúdenia je zrejmé, že v otázke vymedzenia hmotného predmetu (konkrétnej časti zemského povrchu) danej časti zmluvy z 30.12.2008 bola táto neurčitá až do tej miery, že to spôsobuje jej (absolútnu) neplatnosť.

21. Nad bezprostredný rámec odvolania krajský súd dodáva, že rozhodnutie okresného súdu je nadbytočne rozsiahle v časti popisu priebehu (prvoinštančného) konania, čo rozhodne neprispieva k jeho prehľadnosti a tým aj presvedčivosti. Zároveň z obsahu spisu - predovšetkým z dôkazov pripojených už v úvode prejednávania veci a argumentácie sporových strán - je zrejmé, že všetky okolnosti, ktoré považoval okresný súd za relevantné pre konečné meritórne rozhodnutie boli známe v podstate už na prvom pojednávaní dňa 26.11.2014.

22. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcami, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti ( ), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

23. Žalobcovia síce výslovne napadli rozsudok okresného súdu aj vo výroku o trovách prvoinštančného konania, avšak výlučne v súvislosti s namietanou ne/správnosťou rozhodnutia vo veci samej. Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozsudku v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore ( ).

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s . Odvolatelia - žalobcovia 1/ a 2/ neboli v tomto štádiu konania (vôbec) úspešní, preto má žalovaný voči nim nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.

25. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v a .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v .