Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7CoP-150-2019.pdf
PDF · 130.25 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/150/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia vo veci starostlivosti súdu o maloletého O. E. nar. X.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dieťa rodičov matky Ing. G.C. E. nar. XX.X.XXXX trvale bytom v H. na A. ul. č. X zastúpenej JUDr. Dianou Treščákovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Thurzovej ul. č. 6 a otca MUDr. P. E. nar. X.X.XXXX bytom vo I. na E. ul. č. XXX zastúpeného JUDr. Viktóriou Hajduovou advokátkou so sídlom v Trebišove na ul. M. R. Štefánika č. 32 v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 28.3.2019 č.k. 18P 5/2018-222 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o zvýšení výživného pre mal. O. E. a určení sporivej časti výživného.
M e n í rozsudok v napadnutom výroku o dlžnom výživnom tak, že dlžné výživné, ktoré vzniklo jeho zvýšením za obdobie od 28.3.2017 do 31.3.2019 v sume 3.561,81 € je otec povinný zaplatiť do rúk matky maloletého v lehote 20 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zvýšil výživné od otca pre mal. O. E. naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Trebišov z 30.9.2013 č.k. 15P 277/2012-211 zo 130 € mesačne na 300 € mesačne od 28.3.2017 do budúcna, ktoré výživné je otec povinný platiť do rúk matky vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred. Otca zaviazal prispievať na výživu mal. O. E. sporivou časťou výživného v sume 50 € mesačne počnúc dňom 1.4.2019 do budúcna, ktoré výživné je povinný platiť na účet maloletého vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred. Matke uložil povinnosť za tým účelom zriadiť sporivý účet maloletého v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a oznámiť otcovi obratom číslo tohto účtu, na ktorý má otec prispievať. Dlžné výživné, ktoré vzniklo otcovi v dôsledku zvýšenia výživného za obdobie od 28.3.2017 do 31.3.2019 v sume 6.698,59 € zaviazal otca zaplatiť do rúk matky v lehote 20 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh matky zamietol. Konanie o zvýšenie výživného pre plnoletého N. E., nar. 18.3.1999 zastavil. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.e/, f/ a h/ CSP, ako aj podľa § 62 ods. 1 CMP a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o zvýšení výživného, určení výživného na tvorbu úspor, ako aj dlžnom výživnom a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne, aby napadnutý rozsudok zmenil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nezákonné, nesprávne, nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. Súd rozhodol bez relevantných dôkazov na strane matky potrebných na zistenie skutočných pomerov a jej životnej úrovne v čase vyhlásenia rozsudku
a zvýšil výživné od podania návrhu bez ohľadu na to, že by skúmal podstatu zvýšených výdavkov v nadväznosti na jednotlivé reálne výdavky maloletého za obdobie 2 rokov a nevysporiadal sa správne s jeho vyjadrením, že napriek tomu, že matke posiela výživné, všetky ojedinelé výdavky na syna O. aj tak hradí on, pričom tieto výdavky náhodilého charakteru nad rámec bežných výdavkov aj riadne zdokladoval a súdu predložil. Tieto rozporované matkou neboli. Zvýšené výživné 300 € považuje za absolútne neprimerané vo vzťahu k opodstatneným výdavkom maloletého, ktoré boli vyčíslené matkou. Zároveň namieta počiatok určenia zvýšeného výživného, pretože návrh matky bol podaný na nepríslušnom súde, kde predmetná vec stála podstatné obdobie a následne, kým bola zaslaná príslušnému súdu, boli pojednávania odročované z dôvodov vyhlásenia poplachu, a preto doba, ktorá od podania návrhu do rozhodnutia súdu uplynula, podstatnou mierou zasiahla do rozhodovania súdu o dlžnom výživnom, ktorú nemohol ovplyvniť, no výživné riadne a včas platil a aj ojedinelé výdavky maloletého v rozhodnej dobe. V tejto súvislosti poukazuje aj na nesprávnosť výpočtu dlžného výživného, kde zrejme došlo k omylu v počítaní výživného za rozhodné obdobie, pretože od výslednej sumy súd neodpočítal splátky už určeného výživného v sume 130 €, ktoré riadne platil. Správny výpočet dlžného výživného v intenciách rozhodnutia súdu mal byť 170 x 24 = 4.080 + 21.93 = 4.101,93, od ktorého sa odpočítajú jeho plnenia, ktoré v tomto období prispel naviac, ktoré súd vyčíslil na 540,09 €, teda dlžné výživné je 3.561,81 €, i keď ani s touto konečnou sumou dlžného výživného nesúhlasí, pretože súd nezapočítal na plnenie výživného všetky ním zdokladované výdavky - hodnoty, ktoré žiadal započítať a najmä na to nedal relevantné odpovede na tento svoj postup v odôvodnení rozsudku. Nie je mu zrejmé, prečo sa súd nevysporiadal so všetkými výdavkami, ktoré predložil z titulu účasti maloletého na dovolenkách, na ktoré ho pravidelne ročne, minimálne dvakrát berie, a prečo sa neprejavili v rozhodovaní súdu. Rovnako sa to týka zakúpenia mobilného telefónu, pričom podotýka, že v dnešnej dobe sa jedná o tak bežnú vec, vo veku maloletého podstatnú, že nie je možné v rozhodovaní súdu ju opomenúť. V ďalšom vytýka súdu, že rozhodol o zvýšení výživného na sumu 300 € mesačne od podania návrhu matky aj napriek tomu, že samotnou matkou na pojednávaní 28.3.2019 bolo prezentované, že zvýšenia výživného na sumu 350 € sa domáha od doručenia zmeneného návrhu na súd, teda od januára 2019. Vyjadril názor, že súd mal v intenciách pôvodného návrhu na začatie konania na zvýšenie výživného pre mal. O. do toho času rozhodovať o zvýšení výživného na 250 € mesačne. Súd prvej inštancie tiež v rozhodnutí výstižne nevysvetlil a neodôvodnil výrok o sporivej časti výživného, prečo práve takouto sumou má sporiť do budúcna na samostatnom účte maloletého, keď mohol rozhodnúť podľa § 64 Zákona o rodine vo vzťahu k tomu, čo vo svojich prednesoch tvrdil a síce, že má pochybnosti o hospodárení matky s finančnými prostriedkami, ktoré jej poukazuje na plnenie výživného, pretože sám syn sa u neho dotazuje pri akýchkoľvek ojedinelých výdavkoch na to, aby mu ich poskytol on a v tejto súvislosti žiada o to, že ak mu bola uložená povinnosť z titulu dlžného výživného, ktorú má zaplatiť k rukám matky, ako prístupnejšiu možnosť vidí zloženie finančných prostriedkov na účet maloletého, ku ktorým bude mať prístup po nadobudnutí plnoletosti, lebo len vtedy bude presvedčený, že tieto prostriedky budú použité na účel, ktorému majú slúžiť. Táto jeho pochybnosť je opodstatnená aj tým, že aj napriek tomu, že na výživu ich staršieho syna prispel nadštandardnou sumou výživného, všetky jeho výdavky súvisiace s maturitným ročníkom, stužkovou slávnosťou, zahraničnými školskými výletmi a zakupovaním potrieb na ne, ako aj doučovaním v súvislosti s prípravou na prijímacie skúšky na vysokú školu musel znášať on bez ingerencie matky. Je presvedčený, že tak tomu bude aj vo vzťahu k mal. O., keďže matka sa zaviazala k vysokým splátkam hypotekárneho úveru, ktorý bude platiť ešte niekoľko desiatok rokov do budúcna, a preto sa nevie stotožniť s tým, že by ním poskytované výživné bolo použité na účel splátok hypotekárneho úveru a nie na syna. Súd sa nijako nevysporiadal s tým, že samotná matka ho vždy žiada o úhradu ojedinelých výdavkov a aj v minulosti jej požiadavkám vyhovel, rovnako tak s otázkou, že on platí výživné k rukám plnoletého N. 400 € mesačne, teda akou mierou sa potom matka podieľa na výživnom pre plnoletého syna. Ich syn študuje v Prahe a jeho výdavky na bývanie 160 €, stravu 100 €, 100 € ošatenie a učebnice 40 €, cestovné Praha - Košice postačujú plnoletému synovi, tak prečo by mal aj mladšiemu synovi platiť takmer rovnakú sumu. Vyjadril názor, že zmena pomerov, ktorá u maloletého nastala, nie je takou podstatnou a kvalifikovanou, ktorá by sa mala prejaviť v tak vysokej vyživovacej povinnosti, ktorú mu súd určil. Pokiaľ došlo k reparácii pôvodného rozhodnutia o výživnom, tvrdí, že aj v čase, keď mu bolo určené výživné 130 € na Okresnom súde Trebišov, nebol nemajetný, a preto zmena pomerov na jeho strane žiadna výrazná nenastala. Aj v tom čase mal dve motorové vozidlá. Súd nevzal do úvahy ani to, že toho času býva v starom rodinnom dome po rodičoch, ktorý bol postavený ešte v roku 1970 a vyžaduje rozsiahlu rekonštrukciu, ktorá je absolútne nerentabilná. Tiež nebolo zohľadnené, a to uvádza ako odvolací dôvod v zmysle § 62 ods. 1 CMP, že o budovu, v ktorej je umiestnená jeho ambulancia, sa vedie dlhodobo súdne konanie a už teraz si hľadá nové priestory, kde sa bude etablovať, s čím sú spojené nemalé výdavky a rovnako sa tiež súd nevysporiadal rovnakým
spôsobom s príjmovými pomermi na strane matky za rok 2018, neprihliadol na valorizačnú klauzulu, na výhody, ktoré požíva zo zamestnania (mobil, stravné, služobné auto) a tiež to, že bola na dovolenke pri mori bez detí. Tiež nie je zrejmé, prečo súd pri zvýšení výživného za jednotlivé roky postupne nezohľadnil rôzne pomery maloletého, ktoré sú podľa neho v konečnom dôsledku v každom roku rozličné. Má za to, že v jeho prípade nebolo zohľadnené, že maloletý zdieľa aj jeho životnú úroveň, a to aj svojou účasťou na dovolenkách, na ktoré ho berie. Pochopil by a považoval za dôvodné, ak by došlo k zvýšeniu výživného na maloletého na 200 € mesačne odo dňa rozhodnutia súdu do budúcna s tým, že na tvorbu úspor je ochotný prispievať na samostatný účet zriadený matkou pravidelne mesačne sumou 50 €.
3. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol rozhodnúť na základe dostupných dôkazných materiálov a s poukazom na najlepší záujem maloletého dieťaťa.
4. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že súd prvej inštancie vo veci zvýšenia výživného a stanovenia sporivej zložky výživného rozhodol správne tak vecne, ako aj právne. Na zvýšenie výživného na sumu 300 € mesačne boli relevantné dôvody, vo vzťahu ku ktorým prezentovala množstvo argumentov, ktoré boli aj preukázané. Od poslednej úpravy výživného došlo k zmene pomerov tak na jej strane, ako aj na strane maloletého a otca. U maloletého došlo k zvýšeniu výdavkov najmä v súvislosti s vekom (výška výživného nebola menená od roku 2013), nástupom na druhý stupeň základnej školy. Bola nútená riešiť bytovú otázku, aby zabezpečila svojim deťom a sebe stabilnú strechu nad hlavou. Uvádzaná skutočnosť je však nepochopiteľne zo strany otca neustále vytýkaná, pričom sám otec by mal mať záujem na tom, aby jeho deti mali vyriešenú práve bytovú otázku a zabezpečené stabilné domáce prostredie. Otec uvádza, že ona zabezpečuje deťom len osobnú starostlivosť a bytovú otázku. V jej ponímaní zabezpečenie osobnej starostlivosti a bytovej otázky je najpodstatnejšia položka v starostlivosti o maloletého a je základom všetkého. Práve z týchto vyjadrení otca je zrejmé, že absolútne nemá prehľad o každodennej starostlivosti o maloletého, o jeho každodenných potrebách a výdavkoch. Ako je vidieť z jej výdavkov na bývanie a starostlivosť o maloletého, ktoré boli v konaní preukázané, jej finančná situácia sa zhoršila. Vysokou položkou je platenie hypotéky na mesačnej báze a došlo aj k výraznému zvýšeniu výdavkov na maloletého. Naopak na strane otca bolo preukázané, že sa jeho finančná situácia podstatne zlepšila. Z jeho výsluchu vyplynulo, že má príjem vo výške 1.500 € v čistom, pričom pri poslednej zmene výživného mal príjem len 832,04 €. Súd správne poukázal aj na benefity otca, ktoré mu plynú zo spoločnosti Hornmed s.r.o., v ktorej je jediným spoločníkom a konateľom, čím sa znižujú jeho bežné výdavky na živobytie. Otec v odvolaní uvádza, že súd nebral do úvahy, že býva v dome z roku 1970 a bude musieť vynaložiť nemalé prostriedky na jeho rekonštrukciu a tiež nezohľadnil to, že ohľadom budovy, kde sídli jeho ambulancia sa vedie súdne konanie a z toho dôvodu si hľadá nové priestory, s čím budú spojené nemalé výdavky. K tomuto uvádza, že uvedené argumenty nikdy v konaní pred súdom prvej inštancie nezazneli a nijakým spôsobom uvedené výdavky neboli vyúčtované a preukázané. Ide o nové skutočnosti, ktoré otec uviedol až v odvolaní, a preto nie je možné na ne prihliadať. Okrem toho ide o výdavky, ktoré v čase rozhodovania súdu prvej inštancie neboli reálne vynaložené. Čo sa týka námietky otca o tom, že súd zvýšil výživné na 300 € už od podania návrhu a nie až odo dňa pripustenia zmeny návrhu, uvádza, že výživné vo výške 350 € mesačne žiadala odo dňa podania návrhu z dôvodu, že počas konania jednak z listinných dôkazov a jednak z výsluchu otca na pojednávaní zistila, že jeho majetková situácia dovoľuje hradiť výživné vo výške 350 € už odo dňa podania návrhu a okrem toho pri preukazovaní výdavkov na maloletého došla k zisteniu, že výdavky maloletého už v čase podania návrhu zodpovedali sume 350 € mesačne. K tomu však uvádza, že súd nie je v konaní tohto typu viazaný návrhom a sám logicky a relevantne usúdil, že suma 300 € mesačne je adekvátna výdavkom maloletého, pričom uvedené aj riadne odôvodnil. Otec v konaní, ako aj v odvolaní neustále tvrdí, že prispieva mal. O. aj nad rámec povinného výživného, dokonca tvrdí, že vlastne všetky výdavky súvisiace s mal. O. hradí on. Z výsluchu otca však vyplýva, že všetky položky, ktoré uhrádza nad rámec výživného sa vôbec netýkali základných potrieb ako je strava, škola, oblečenie, hygiena a podobne. Týkali sa niektorých nadštandardných výdavkov. Ide napríklad o záujmový krúžok, o ktorom ona pôvodne ani nevedela, že ho maloletý bude absolvovať, pretože ju o tom otec vopred neinformoval, pričom ju neinformoval ani o výdavkoch, ktoré s tým budú spojené. Ďalšie výdavky sa týkali dovoleniek, pričom podľa jej názoru nejde o výdavok, ktorý by pokrýval nevyhnutné potreby dieťaťa. Je to dobrovoľné rozhodnutie otca, ak ide so svojou družkou a jej deťmi na letnú či zimnú dovolenku, že zoberie so sebou aj mal. O.. Uvedené skôr predstavuje dar ako povinný výdavok. Otec takto namieta aj skutočnosť, že súd výdavky na dovolenky nezapočítaval na dlžné výživné. Opäť poukazuje na to, že nejde o výdavok vynaložený na nevyhnutné a základné potreby maloletého, a preto nie je možné ho započítať na dlžné výživné. Otec tiež namietal, že súd nezapočítal na dlžné výživné sumu, za ktorú kúpil maloletému
mobilný telefón. Vyjadrila názor, že mobilný telefón vo výške cca 400 € nemôže pre dieťa na základnej škole predstavovať bežnú vec. Ide o nadštandard, ktorý nemusí maloleté dieťa na základnej škole mať a dokonca je to z pohľadu výchovy kontraproduktívne. Okrem toho zotrváva na stanovisku, že tento telefón bol zakúpený ako vianočný darček, pretože bol takto aj zabalený a odovzdaný maloletému počas Vianoc a nič iné maloletý na Vianoce od otca nedostal. Z toho dôvodu súhlasí s rozhodnutím súdu, ktorým tento výdavok na dlžné výživné nezapočítal. Podstatnou skutočnosťou je tiež to, že všetky výdavky, ktoré otec na maloletého zdokladoval, sú len z obdobia od novembra 2018 do januára 2019, pričom návrh na začatie konania bol podaný 28.3.2017. Konanie otca tak považuje za účelové. Otec v odvolaní namieta tiež, že výška dlžného výživného bola ovplyvnená dĺžkou súdneho konania. Na uvedené je potrebné nahliadať aj z jej pohľadu, a to že o zvýšenie výživného žiadala odo dňa podania návrhu a počas celého konania musela hospodáriť len so sumou 130 € výživného, pričom výdavky na maloletého predstavovali viac ako 350 € mesačne. V prípade, ak by súd rozhodol skôr, tak či tak by otec musel platiť zvýšené výživné už skôr. Rozdielom by bolo len to, že by ho neplatil naraz, ale mesačne. Z toho dôvodu námietku otca považuje za absolútne irelevantnú. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti zvýšenia výživného a stanovenia sporivej zložky výživného potvrdil ako vecne správny a stotožňuje sa s námietkou otca o nesprávnom výpočte dlžného výživného, ktorú chybu môže súd prvej inštancie napraviť vydaním opravného uznesenia.
5. Otec v replike uviedol, že s vyjadrením matky sa nestotožňuje a považuje ho za účelové. Matka nepravdivo zavádza súd v tom smere, že zvýšenia výživného sa domáhala už od podania návrhu a nie až od pripustenia zmeny návrhu. Tento argument je nepravdivý, čo dokazuje zápisnica o pojednávaní z 28.3.2019, z ktorej vyplýva, že matka žiada zvýšiť výživné na sumu 250 € ani nie počnúc dňom podania návrhu a zvýšenia výživného na sumu 350 € sa domáha od 8.2.2019 do budúcna. Pokiaľ ide o jeho argumenty o nevyhnutnosti vynakladať nemalé prostriedky na rekonštrukciu jeho domu a hľadanie novej ambulancie, nevidí dôvod, prečo by na ne nebolo možné prihliadať s poukazom na § 63 CMP, podľa ktorého v odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy. Vyjadril názor, že argument matky, že jeho výdavky na dovolenky sa nezapočítavajú je v príkrom rozpore s ustanoveniami Zákona o rodine s poukazom na Komentár k Zákonu o rodine z vydavateľstva C. H. Beck strana 389 a 390, ktorý dáva odpovede na otázky, ktoré výdavky možno započítať. Neobstoja ani argumenty matky, že ním poskytované plnenia nad rámec bežného výživného sa netýkali základných potrieb dieťaťa, nakoľko v konaní vyčerpávajúco preukázal, že okrem vyživovacej povinnosti, ktorú si riadne a včas plní, kupuje maloletému veci osobnej potreby vždy, keď ho o to syn požiada, ako aj z vlastnej iniciatívy, v čase úpravy styku, ale aj inokedy a tieto plnenia predstavujú mesačne sumu 250 € spolu s bežným výživným. To, že tieto plnenia nie sú poskytované k rukám matky alebo, ak matka tvrdí, že o nich nevie, neznamená, že sa nemajú započítať. Súd nemá rozhodovať podľa vôle toho ktorého účastníka, ale podľa toho, či tieto plnenia boli poskytnuté a sú poskytované a čo v konaní bolo preukázané, pričom sa rozhodne nejednalo o dary, ako tvrdí matka. Na podanom odvolaní trvá v celom rozsahu.
6. Otec doručil súdu prvej inštancie 8.7.2019 doplnenie svojho vyjadrenia, v ktorom uviedol, že od vyhlásenia napadnutého rozsudku prispieva na výživu mal. O. sumou 300 € mesačne z dôvodu predbežnej vykonateľnosti rozhodnutia, no matka hneď, ako bolo potrebné uhradiť zápisné a ročný poplatok za kurz angličtiny v sume 74 €, poslala maloletého za ním, aby ho požiadal, aby poplatky uhradil, čo aj učinil, o čom predkladá potvrdenie o zrealizovaní transakcie z 6.6.2019. Je teda nepochybné, že zvýšenie výživného nejde na úhradu potrieb maloletého.
7. Matka vo vyjadrení (duplike) k vyjadreniu otca a jeho doplnenia uviedla, že otec opakovane uvádza rovnaké skutočnosti, no napriek tomu má potrebu sa vyjadriť k dokladu týkajúceho sa kurzu anglického jazyka. Uvedené tvrdenie popiera, pravdou je, že sám otec maloletého požiadal, aby mu mobilom odfotil prihlášku, na ktorej boli uvedené aj platobné údaje a túto fotku mu následne maloletý poslal. Otec ju vôbec neinformoval o tom, že kurz angličtiny zaplatí, dozvedela sa to až následne od maloletého. Je presvedčená, že uvedený kurz otec zaplatil len preto, aby doklad o zaplatení mohol použiť ako dôkaz v súdnom konaní. Zdôraznila, že otca o úhradu kurzu angličtiny nepožiadala.
8. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
9. Výroky rozsudku o zamietnutí návrhu matky v prevyšujúcej časti, ako aj zastavení konania o zvýšenie výživného pre plnoletého N. E. a trovách konania neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní.
10. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a vo vzťahu k výrokom o zvýšení výživného a určení sporivej časti výživného (výživného na tvorbu úspor) dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, správne a zákonne vo veci rozhodol, pričom v odôvodnení sa vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.
13. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003). Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným. V tejto prejednávanej veci úvahy súdu prvej inštancie týkajúce sa posúdenia zmien pomerov, ktoré nastali od predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom nie sú svojvoľné, ale vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu. Napokon je potrebné dodať, že terajšia právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3 umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie, z čoho vyplýva, že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde, a to obzvlášť s poukazom i na ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého odvolací súd nie je viazaný jednak odvolacími dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu.
14. K ďalšej odvolacej argumentácii otca, že súd nesprávne vyhodnotil, resp. sa nevysporiadal so skutočnosťou, že na výživu mal. O. prispieva aj nad rámec stanoveného výživného, keď všetky ojedinelé výdavky a všetky výdavky náhodilého charakteru nad rámec bežných výdavkov hradí on, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ je povinnému rodičovi rozhodnutím súdu uložená povinnosť prispievať na výživu oprávneného maloletého dieťaťa, je táto povinnosť splnená poukázaním určených finančných prostriedkov na účet osoby oprávnenej preberať výživné pre maloleté dieťa, t.j. v tomto prípade matky detí, avšak za splnenie takejto povinnosti nie je možné považovať naturálne plnenia
povinného rodiča, t.j. nákup rôznych vecí pre dieťa alebo úhrady rôznych poplatkov, iba ak by sa na tom obaja rodičia výslovne dohodli. Povinnému rodičovi totiž nevzniká ďalšia povinnosť uhrádzať akékoľvek potreby dieťaťa, nakoľko rodič oprávnený preberať výživné je povinný spolu so svojím podielom na výživnom z určeného výživného uhradiť všetky odôvodnené potreby dieťaťa. Výživné preto má byť určené tak, aby odôvodnené potreby dieťaťa mohli byť uspokojené jednak z určeného výživného od povinného rodiča s primeraným podielom druhého rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti s tým, že vyživovacia povinnosť tohto rodiča sa čiastočne alebo úplne (v závislosti od konkrétneho prejednávaného prípadu) kompenzuje jeho osobnou starostlivosťou o dieťa primeranou veku dieťaťa. Rovnako plnenia počas styku rodiča s dieťaťom, prípadné dary a dovolenky nemajú charakter plnenia vyživovacej povinnosti. Ani rodič zabezpečujúci osobnú starostlivosť o dieťa, teda rodič, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, nemôže uplatňovať nárok dieťaťa na výživné spočívajúci v úhradách dovoleniek, nakoľko odôvodnenými potrebami dieťaťa je potrebné rozumieť predovšetkým náklady na výživu vo vlastnom zmysle slova, ako aj náklady na bývanie, ošatenie, hygienu, školskú dochádzku, náklady súvisiace so zhoršeným zdravotným stavom dieťaťa, záujmovou či športovou činnosťou. Bežné potreby dieťaťa, ktoré nevybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky je potrebné považovať za všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať, nakoľko každé dieťa potrebuje primeranú stravu, ošatenie, hygienu, školské pomôcky, zabezpečenie školskej dochádzky či potrebu bývania. Dokazovať je potrebné len nadštandardné potreby dieťaťa vybočujúce z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky. Matka v konaní prezentovala zvýšené potreby maloletého v súvislosti s jeho prechodom na vyšší stupeň školskej dochádzky, dobu, ktorá uplynula od predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom (rok 2013) a zabezpečenie stabilného bývania pre maloletého, ako aj jeho plnoletého brata, keďže bývala v 2-izbovom prenajatom byte a bytovú otázku sa snažila stabilizovať kúpou 3-izbového bytu na hypotéku. Nakoľko odôvodnenou potrebou dieťaťa je i zabezpečenie adekvátneho bývania, ktoré sa ani odvolaciemu súdu nejaví ako nadštandardné vzhľadom na predchádzajúce bývanie rodiny v prenajatom 2-izbovom byte, je túto skutočnosť potrebné vyhodnotiť ako zmenu pomerov odôvodňujúcu zmenu rozhodnutia o výživnom za súčasného nepochybného zistenia, že od predchádzajúcej úpravy výživného v roku 2013 ubehla doba viac ako 3 roky, ktorú súdna prax považuje za dobu, počas ktorej, i keď nenastanú iné zmeny pomerov, dochádza k nárastu odôvodnených potrieb dieťaťa vzhľadom na jeho vyvíjajúce sa fyzické i psychické potreby dané jeho vekom a zároveň došlo k ďalšej zmene pomerov, a to prechodu maloletého na vyšší stupeň vzdelávania, s čím súdna prax takisto spája bez ďalšieho predpoklad zvýšenia jeho odôvodnených potrieb. Uvedené skutočnosti zjavne odôvodňujú záver, že matka z určeného výživného pre maloletého v rozsahu 130 € mesačne nebola schopná uspokojovať všetky zvyšujúce sa odôvodnené potreby dieťaťa na rovnakej úrovni ako v roku 2013, kedy určené výživné v tomto rozsahu bolo.
15. V ďalšom je potrebné uviesť, že v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, ktorým nesporne je každé konanie starostlivosti súdu o maloleté dieťa, teda i konanie o zvýšenie, resp. zmenu výživného pre maloleté dieťa, súd nie je viazaný návrhmi účastníkov a môže prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (§ 40 CMP), preto je názor otca vyjadrený v odvolaní týkajúci sa toho, ako mal súd rozhodnúť v intenciách pôvodného či zmeneného návrhu úplné mylné, rovnako ako aj jeho názory o stanovení počiatku plnenia zvýšeného výživného v súvislosti s tým, že údajne matka podala návrh na nepríslušnom súde a vo veci sa nekonalo a podobne. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že matka podala návrh na príslušnom súde, nakoľko miestna príslušnosť Okresného súdu Trebišov bola založená jeho predchádzajúcim konaním a rozhodnutím pod sp.zn. 15P 277/2012, ktorý súd následne správne preniesol miestnu príslušnosť v súlade s § 112 ods. 2 CMP na Okresný súd Košice I z dôvodu zákonnej zmeny okolností, podľa ktorých sa posudzovala miestna príslušnosť, a to zmeny bydliska maloletého dieťaťa. Možnosť súdu priznať výživné od konkrétneho času vyplýva z ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý sa aplikuje aj v prípade zmeny rozhodnutia o výživnom podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine. V intenciách vyššie uvedeného je tiež potrebné podotknúť, že rozhodnutie súdu o pripustení zmeny návrhu podľa § 28 CMP bolo nadbytočné, nakoľko predmet konania sa nemenil a rovnako nadbytočný bol aj výrok rozsudku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti s poukazom na ust. § 40 CMP (možnosť súdu prekročiť návrhy účastníkov v konaniach, ktoré sa mohlo začať aj bez návrhu).
16. Pokiaľ otcovi nie je zrejmé, prečo súd nepostupoval pri zvýšení výživného za jednotlivé roky postupne, teda že nediferencoval výživné za každý rok osobitne, odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by uvedený postup odôvodňovali, nakoľko k žiadnym výrazným zmenám pomerov v jednotlivých rokoch, ktoré tvoria rozhodné obdobie, v tomto
prejednávanom prípade nedošlo, pričom opačný výklad by smeroval k absurdnému záveru, že súd by mal rozhodovať o výživnom permanentne ( v podstate by mal prehodnocovať dávku výživného aj mesačne podľa „skutočnej spotreby“) , čo je zjavne v rozpore s ust. § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine.
17. Pokiaľ ide o určenie výživného na tvorbu úspor, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o určení rozsahu 50 € mesačne s poukazom na to, že sám otec prezentoval, že maloletému platí poistenie so sporivou čiastkou v sume 59 € mesačne a s poukazom na správanie sa otca po predchádzajúcom súdnom rozhodnutí o určení výživného, kedy založené stavebné sporenie pre oboch synov zrušil a finančné prostriedky tam nasporené použil pre svoje osobné potreby, považoval tvorbu úspor za zábezpeku takýchto plnení otca, ktorými sa na jednej strane prezentuje a následne tieto aktivity zruší. Napokon majetkové pomery otca zjavne odôvodňujú vytváranie úspor pre maloleté dieťa.
18. Pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu otca týkajúcu sa budúcich potrebných nákladov na rekonštrukciu rodinného domu, v ktorom býva a údajnú nevyhnutnosť zabezpečenia inej ambulancie z dôvodu súdneho sporu týkajúceho sa nehnuteľnosti, kde ambulancia sídli, odvolací súd poukazuje na výpoveď samotného otca, ktorý uviedol, že dom, v ktorom býva, teda vo Veľatoch mieni predať, nakoľko zakúpil nehnuteľnosť v obci I. Y., kde je starší rodinný dom, ktorý mieni zbúrať a na tomto mieste postaviť dom nový. Sám uviedol, že má stavebné povolenie a robí základy nového domu, nehnuteľnosť s domom zakúpil za 35.000 €. Odvolací súd nepovažoval za potrebné dopĺňať dokazovanie vo vzťahu k budúcim možným zmenám pomerov u otca, nakoľko pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP), pričom ani v odvolacom konaní netvrdil a ani nepreukázal, že by k takýmto zmenám došlo. Rovnaký záver je potrebné prijať aj vo vzťahu k údajnej potrebe zmeny sídla jeho ambulancie a s tým spojených nákladov, keďže tieto okolnosti ani podľa samotného otca ešte nenastali a tieto budú zjavne tvoriť náklady spoločnosti Hornmed s.r.o., ktorej výsledky hospodárenia sú priaznivé (spoločnosť je zisková).
19. Pokiaľ otec poukazuje na to, že aj v čase predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom vlastnil dve motorové vozidlá, odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že po rozhodnutí v roku 2013 nadobudol vozidlo Toyota Hilux, rok výroby 2015 a vozidlo BMW X3, rok výroby 2018, teda ani v tomto smere nemožno skonštatovať, že by k zmene pomerov u otca nedošlo, keďže finančná situácia mu zjavne umožňovala obnovu vozového parku. K námietke otca, že súd nezohľadnil benefity, ktoré matka poberá od svojho zamestnávateľa, a to služobné auto, mobil a stravné, odvolací súd konštatuje, že uvedené benefity sú neporovnateľné s benefitmi otca aj s poukazom na to, že matka pracuje ako obchodný zástupca spoločnosti Kofola, pričom z opisu mzdového listu je zjavné, že za užívanie motorového vozidla na súkromné účely, sú jej tieto náklady zrážané, príspevok na cestovné náhrady jej patrí podľa zákona o cestovných náhradách v súvislosti s výkonom jej práce a využívanie mobilného služobného telefónu je z hľadiska terajších cien paušálov mobilných operátorov zanedbateľnou položkou, ktorú v podstate ušetrí, ak si neplatí ďalší paušál, teda bezdôvodne nenavyšuje svoje životné náklady.
20. Odvolací súd takto dospel k záveru, že zvýšené výživné v tomto prípade zodpovedá zmeneným pomerom maloletého dieťaťa a jeho odôvodneným potrebám v tomto veku a na tomto stupni školskej dochádzky, dostatočne zohľadňuje možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov, preto rozsudok v napadnutých výrokoch o zvýšení výživného a určení výživného na tvorbu úspor podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody a vysporiadal sa s odvolacou argumentáciou odvolateľa.
21. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
22. Vo vzťahu k výroku o dlžnom výživnom odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce správne vyhodnotil a zohľadnil plnenia otca nad rámec už určeného výživného predchádzajúcim rozhodnutím súdu, s ktorými plneniami sa súd prvej inštancie podrobne a dôsledne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku v bodoch 36. a 37. Úvahy súdu prvej inštancie v tejto časti sú v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, ktorá za plnenie vyživovacej povinnosti považuje uspokojovanie tých potrieb, na ktoré výživné má slúžiť, a to predovšetkým zabezpečenie, ako už bolo uvedené vyššie, potreby bývania, stravovania, hygieny, ošatenia, školskej dochádzky, záujmovej
činnosti, športových aktivít, zdravotnej starostlivosti, teda odôvodnených potrieb dieťaťa, ktoré určeným výživným majú byť uspokojené. Aktivity otca počas styku s maloletým sú rozhodne prínosom pre dieťa, ale v súlade so zásadou vyjadrenou v Zákone o rodine, že otec okrem osobnej starostlivosti je povinný počas styku postarať sa aj o osobné potreby dieťaťa naturálnym plnením, sa tieto výdavky zásadne nezapočítavajú do vyživovacej povinnosti (povinnej osoby), pretože svojím účelom sú viazané na pobyt dieťaťa u otca, resp. sú jeho dobrovoľným plnením na základe vlastného uváženia, aj keď sú vynakladané v záujme dieťaťa, ktoré ich rozhodne vníma ako prejav otcovskej lásky a záujmu. Rovnaké aktivity spravidla zabezpečuje dieťaťu aj rodič, ktorému je zverené do osobnej starostlivosti a to primerane svojim možnostiam a schopnostiam s prihliadnutím aj na pomer zabezpečovania osobnej starostlivosti o dieťa tým ktorým z rodičov. K uvedenému zaujala stanovisko i judikatúra, z ktorej vyplýva, že krátkodobý pobyt maloletého dieťaťa u rodiča, ktorému nebolo zverené do výchovy nie je spravidla dôvodom dočasného oslobodenia tohto rodiča od povinnosti platiť výživné (R 73/1969). Úhrada dovoleniek, príspevok na vreckové, kúpa PlayStation, mobilu, či úhrada poistného svojím charakterom zjavne nie sú spôsobilé zabezpečiť odôvodnené potreby dieťaťa v zmysle vyššie uvedeného, preto boli úvahy súdu prvej inštancie v tomto smere správne a zákonné. Napokon súd prvej inštancie správne zohľadnil tie plnenia, ktoré boli použité na zabezpečenie odôvodnených potrieb dieťaťa v rozhodnom období, uvedené v bode 37. napadnutého rozsudku.
23. Súd prvej inštancie sa však dopustil výpočtovej chyby, keď pri ustálení dlžného výživného nevychádzal z rozdielu už určeného výživného a zvýšeného výživného, resp. podľa odôvodnenia bodu 35. z neho vychádzal, len urobil výpočtovú chybu, nakoľko rozdiel medzi určeným výživným a zvýšeným výživným bol 170 € mesačne, a teda za obdobie od 28.3.2017 do 31.3.2019 išlo o 24 mesiacov a 4 dni, čo je 170 x 24 = 4.080 € + 21,93 € za 4 dni mesiaca marec 2017, teda spolu 4.101,93 €, od ktorého po odpočítaní zohľadnených plnení otca nad rámec stanoveného výživného v sume 540,09 € je suma dlžného výživného za uvedené obdobie vo výške 3.561,81 €.
24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom v súlade s vyššie uvedeným výpočtom a zohľadnením plnení otca nad rámec určeného výživného majúcich charakter uspokojovania odôvodnených potrieb dieťaťa, ktorého splatnosť určil rovnako ako súd prvej inštancie, nakoľko nezistil žiadne výnimočné okolnosti, pre ktoré by bolo potrebné povoliť otcovi výhodu splátok alebo určiť lehotu dlhšiu s poukazom na to, že ide o výživné, ktoré už malo byť uhradené a malo byť použité na odôvodnené potreby dieťaťa. Na plnenia otca po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd prihliadať nemohol (úhrada poplatku za kurz angličtiny 74 €), keďže uvedené plnenie nespadalo do rozhodného obdobia, bolo plnením dobrovoľným, nevyžiadaným a s matkou nekonzultovaným s poukazom na vyššie uvedené právne závery odvolacieho súdu uvedené v bode 14 odôvodnenia tohto rozsudku. Zároveň je potrebné podotknúť, že ustanovenie § 64 Zákona o rodine, podľa ktorého otec navrhoval, aby mu bolo dlžné výživné uložené uhradiť tak, aby bolo uložené na samostatnom účte maloletého, uvedené ustanovenie sa netýka splatnosti dlžného výživného, ktoré už malo byť uhradené, ale o povinnosti zložiť peňažnú sumu na výživné, ktoré sa stane splatné až v budúcnosti v prípade, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (tzv. tezaurované výživné), pričom v takomto rozhodnutí zároveň súd uvedie spôsob, akým sa z tohto účtu zabezpečí v prospech maloletého dieťaťa pravidelné mesačné poukazovanie určených súm na výživné. Uvedené ustanovenie Zákona o rodine teda rieši prípad, ak existujú vážne dôvody práve na strane povinného, ktoré by mohli smerovať k jeho nemožnosti platiť pravidelné mesačné výživné určené rozhodnutím súdu, teda ide o špecifický spôsob úhrady bežného výživného, nie výživného dlžného.
25. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).