Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Sa/31/2019

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci žalobcu: J. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. B. XXA/XX, XX-XXX X., Poľská republika, právne zast. V4 Legal, s.r.o. so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti: WERPAL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 236 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 21378-3/2017- BA zo dňa 29.11.2017

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Účastníkom konania a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 36100-1/2016-CA zo dňa 09. marca 2016 rozhodla, že žalobcovi ako zamestnancovi zamestnávateľa WERPAL, s.r.o., IČO: 47 237 236, so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01. januára 2014 podľa slovenskej legislatívy. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 09. marca 2016 podal zamestnanec (žalobca) v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Zamestnávateľ odvolanie proti predmetnému rozhodnutiu nepodal. Žalovaná rozhodnutím č. 41876-2/2016-BA zo dňa 06. júna 2016 podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov konanie o odvolaní zamestnanca (žalobcu) prerušila odo dňa doručenia predmetného rozhodnutia zamestnávateľovi a zamestnancovi do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. Následne žalovaná, ako odvolací orgán, pokračovala v konaní, preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 09. marca 2016 v celom rozsahu a dospela k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne a v súlade s platnými právnymi predpismi, preto predmetné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca v rámci odvolacieho konania potvrdila rozhodnutím č. 21378-3/2017-BA zo dňa 29. novembra 2017 a odvolanie zamestnanca (žalobcu) v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie žalovanej zo dňa 29. novembra 2017 nadobudlo právoplatnosť dňa 16. mája 2018.

2. Proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 29. novembra 2017 podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu správnu žalobu v sociálnych veciach. V odôvodnení žaloby uviedol, že postup žalovanej, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii povinného poistenia žalobcu v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je z právneho hľadiska nesprávne. Zároveň žalobca upozornil, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01. mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia Európskej únie, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú

sa priamo vo všetkých členských štátoch, pričom majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskej únie. Poukázal na čl. 13 bod 3 základného nariadenia, čl. 16 bod 2 vykonávacieho nariadenia a čl. 14 bod 5b vykonávacieho nariadenia. Žalobca má v tomto kontexte za to, že v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nie je v právomoci žalovanej posudzovať právne otázky, ktorých zodpovedania je rozhodné nie pre existenciu povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, ale pri vyhodnocovaní kritérií rozhodných pre určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle vykonávacieho nariadenia, pritom v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia uplatniteľné predpisy určí inštitúcia „členského štátu bydliska osoby". Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že konajúcemu správnemu orgánu bolo zo strany príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia doručené dňa 19.02.2016 oznámenie, že sa na žalobcu v období od 01. januára 2014 do 14. júna 2015 vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia, vzhľadom na čo žalovaná toto určenie nenamietala a toto sa stalo v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Podľa žalobcu, žalovaná sa mylne domnieva, že nakoľko žalobca podlieha poľskému zákonodarstvu, jej postup pri rozhodovaní v predmetnej veci bol správny. Naopak bolo potrebné, aby si žalovaná vyžiadala od poľskej inštitúcie odpis rozhodnutia o určení uplatniteľnej legislatívy s vyznačenou právoplatnosťou a vykonateľnosťou. Pokiaľ totiž žalovaná nenamietala rozhodnutie o predbežnom určení poľskej legislatívy a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, existencia takéhoto rozhodnutia mala mať zásadné dôsledky aj na postup žalovanej. O takomto určení aplikovateľnej legislatívy, ak sa stalo definitívnym, totiž Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.09.2017 sp.zn. . V predmetnom rozsudku Najvyšší súd SR zdôraznil: „..., v každom prípade musí byť existencia takejto dohody (aj keď nariadenie explicitne nevyžaduje písomnú formu) žalovanou preukázaná a zároveň musí spĺňať podmienky preskúmateľnosti, keďže určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stál príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia)... ." S ohľadom na uvedené s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia má žalobca za to, že žalovaná nie je v žiadnom prípade oprávnená vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca (žalobcu) v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. V súlade s aplikáciou postupu uvedeného v čl. 14 bodu 5b vykonávacieho nariadenia má žalobca za to, že postup inštitúcií zodpovedných za posudzovanie a určovanie uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia, kedy obidve inštitúcie pri výklade pojmu „zanedbateľné činnosti", ktorý nie je v žiadnom z koordinačných nariadení definovaný, vychádzajú výlučne z Praktickej príručky, ktorá má len odporúčací charakter, nie je správny a s ohľadom na každý jeden individuálne posudzovaný prípad neudržateľný a v rozpore so zásadnou spravodlivosti a právnej istoty. Žalobca svojou žalobou žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 29.11.2017, č.k. 21378-3/2017-BA a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že v súvislosti s postupom určovania uplatniteľnej legislatívy bolo Sociálnej poisťovni dňa 19. februára 2016 v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len ZUS), Oddzial w Krakowie č. 180000/511/376/2015 zo dňa 12. februára 2016, ktorým ZUS určila, že žalobca v súlade s čl. 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov podlieha v období od 01. januára 2014 do 14. júna 2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Žalobcovi bola teda uplatniteľná legislatíva určená zo strany ZUS, ako príslušnej inštitúcie, v zmysle čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14 vykonávacieho nariadenia.

K rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn. , na ktoré žalobca v žalobe poukazuje, žalovaná uviedla, že predmetné rozsudky boli vydané v prípadoch týkajúcich sa odlišných zamestnávateľov a ich zamestnancov, u ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Postup podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné." K námietke žalobcu tykajúcej sa posudzovania „zanedbateľných činností" považuje žalovaná v tomto prípade za právne irelevantné, pretože uplatniteľná legislatíva bola žalobcovi zo strany ZUS určená z dôvodu, že žalobca nepreukázal reálny výkon jeho činnosti na území Slovenskej republiky, a teda nie z dôvodu, že by žalobcom vykonávaná práca mala marginálny charakter. K námietke žalobcu o nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Žalobca bol totiž prihlásený v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, to znamená v systéme slovenského sociálneho poistenia , od 01. januára 2014, pričom v uvedenom období žalobca podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu v registri poistencov. Nápravu tejto nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na žalobcu sa v predmetnom období, v zmysle koordinačných nariadení, vzťahovala uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Z dôvodu, že žalobca bol prihlásený do registra poistencov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako neoprávnené, pobočka Sociálnej poisťovne musela za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že žalobcovi sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy nevzniklo. Taktiež následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť žalovaná v rámci odvolacieho konania, bol prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Žalovaná zároveň poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 22. augusta 2017, v ktorom Najvyšší súd v obdobnom prípade ustálil, že Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca, ktorý bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov, pričom Najvyšší súd zároveň poukázal na ustanovenia zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, z ktorých táto právomoc Sociálnej poisťovne vyplýva. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby súd správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 29. novembra 2017 zamietol.

4. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle a nasl. (ďalej len ) v spojení s , pričom zistil, že rozhodnutie žalovanej je zákonné, preto žalobu podľa zamietol ako nedôvodnú.

5. Podľa sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa . o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, o penále, o povinnosti vrátiť dávku alebo jej časť podľa § 236 alebo o povinnosti nahradiť neprávom vyplatenú sumu na dávke podľa § 237, o povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty, penále a ostatných dlžných súm podľa § 237a a o výsledku ročného zúčtovania.

Podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenia) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

6. Správny súd mal preukázané, že napadnuté rozhodnutie žalovanej vychádza z jednoznačne preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k žalobcovi došlo zo strany ZUS, ako príslušnej inštitúcie v zmysle čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia, k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov stalo definitívnym, v dôsledku čoho je nevyhnutné uvedenú situáciu vnímať ako uzatvorenú na úrovni koordinačných nariadení. V čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov je jednoznačne ustanovené, za akých okolností sa určenie uplatniteľných právnych predpisov stáva definitívnym, a teda aj končeným v zmysle koordinačných nariadení, pričom jedinou podmienkou je nevznesenie námietok zo strany dožiadanej inštitúcie do uplynutia lehoty dvoch mesiacov odo dňa doručenia predmetného oznámenia. Uvedené vyplýva z oznámenia ZUS - 180000/511/376/2015 zo dňa 12. februára 2016, ktorým Sociálna poisťovňa, pobočka Krakov informuje žalovanú, že na základe čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktoré sa týka výkonu nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, určila, že v období od 01.01.2014 do 14.06.2015 voči pánovi J. E., nar. XX.XX.XXXX, rodné číslo: XXXXXXXXXXX, ktorý vykonáva samostatne zárobkovú činnosť na území Poľska a v súčasnosti je zamestnaný v slovenskej firme WERPAL, s.r.o. v súvislosti s chýbajúcimi dokumentmi potvrdzujúcimi zamestnanie a vykonávanie práce na území Slovenska, v súlade s čl. 11 ods. 3 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia sa uplatňuje poľská legislatíva. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa XX. apríla 2016 v súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy Najvyšší súd uvádza: Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia

definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné. V preskúmavanej veci teda nastala sporná situácia, keď na jednej strane bolo rozhodnuté o určení poľskej legislatívy, z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať a na druhej strane zamestnávateľ žalobcu tohto prihlásil už v tomto období do registra poistencov Sociálnej poisťovne, ktoré obdobie sa prekrývalo s určením poľskej legislatívy. Napadnutým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený. Žalovaná teda napadnutým rozhodnutím žalobcovi neurčila uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodla o veci nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym, preto musela pobočka Sociálnej poisťovne vydať rozhodnutie, že žalobcovi sociálne poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky nevzniklo a následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť žalovaná v rámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. zo dňa 22. augusta 2017 uviedol, že Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca, ktorý bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov, pričom Najvyšší súd SR zároveň poukázal na ustanovenia zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, z ktorých táto právomoc Sociálnej poisťovne vyplýva (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1). Dôvodom pre určenie, že žalobcovi nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobca na území SR vykonával alebo nevykonával zanedbateľné (marginálne) činnosti, ale tá skutočnosť, že pre žalobcu bola definitívne určená poľská legislatíva v zmysle čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobcu v registri Sociálnej poisťovne, potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobcu v jeho registri.

7. Na základe uvedených záverov správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovanej je zákonné, preto žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol. V prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bolo porušené ust. a z iných dôvodov potreba pojednávania nariadiť nevznikla.

8. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa a contrario tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní úspešný nebol. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanej ( a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jej aplikáciu. Súd podľa nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, nakoľko mu žiadne nevznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).