Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/152/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom v D., E. X, zastúpený Advokátska kancelária Hopferova s.r.o., so sídlom v Košiciach, Bajzova 2, proti žalovanému: RDB s.r.o., so sídlom v Moldave nad Bodvou, Budulovská 29, IČO: 36 585 157, zastúpený JUDr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie sp.zn. zo dňa 9. marca 2023

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice – okolie č. k. -34 zo dňa 9. marca 2023 v časti výroku I., ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku za obdobie 9 mesiacov vo výške 3.600 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti výroku I. m e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v plnom rozsahu.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v plnom rozsahu.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v rozsahu 50 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice – okolie, v súčasnosti Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd), zhora označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku za obdobie 12 mesiacov vo výške 4.800 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.).

2. Rozhodol tak po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie č.k. -148 zo dňa 6. júna 2018, ktorým súd určil, že výpoveď daná žalobcovi listom zo dňa 8.8.2012 je neplatná (výrok I.), návrh v časti o určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá, zamietol (výrok II.), určil, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával (výrok III.) a nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách konania (výrok IV.).

3. Po vylúčení nároku žalobcu na náhradu mzdy na samostatné konanie žalobca upresnil petit žaloby tak, že sa domáhal zaplatenia náhrady mzdy za dobu 12 mesiacov v zmysle v sume 400 € mesačne, t. j. 4.800 €.

4. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žalobca nevykonával žiadnu prácu pre žalovaného ani pred neplatným skončením pracovného pomeru a následne žalobca mal iný príjem, keďže vykonával prácu u iného zamestnávateľa, z ktorého dôvodu žiadal mu nepriznať vôbec náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru.

5. Nesporným v konaní bolo, že žalobca listom zo dňa 26.11.2012 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával a nespornou bola aj priemerná výška mzdy žalobcu 400 € mesačne.

6. Právne súd posúdil vec podľa čl. 3 základných zásad , podľa , a dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady mzdy žalobcovi titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, keďže neplatnosť výpovede bola určená právoplatným rozsudkom súdu a žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Podľa názoru súdu pritom nebolo rozhodujúce tvrdenie žalovaného, že žalobca nevykonával žiadnu prácu ani pred neplatným skončením pracovného pomeru. Súd rozhodol, že žalovanému vznikla povinnosť nahradiť žalobcovi mzdu za obdobie 12 mesiacov vo výške 400 € mesačne, z ktorého dôvodu zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.800 €.

7. O náhrade trov celého konania, t.j. konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ako aj konania o náhrade mzdy súd rozhodol podľa ust. s odôvodnením, že pomer úspechu a neúspechu oboch strán bol približne rovnaký a zároveň neboli zistené dôvody pre aplikáciu .

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. , a a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uloženie povinnosti nahradiť žalobcovi mzdu v sume jeho priemerného zárobku za obdobie 12 mesiacov považuje za vecne nesprávne. Zotrval na tvrdení, že žalobca ako zamestnanec nikdy pre žalovaného nepracoval a nikdy nevykonával dohodnutú náplň práce, t.j. nevykonával činnosť obchodného zástupcu a žalovaný od uzatvorenia pracovnej zmluvy dňa 5.9.2011 až do skončenia pracovného pomeru neeviduje žiadny výsledok jeho práce, ani žiadnu pracovnú aktivitu. Na preukázanie tohto tvrdenia navrhol v konaní pred súdom prvej inštancie vykonať dokazovanie výsluchom svedkov, ktorý návrh však súd zamietol. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca spôsobil žalovanému škodu vo výške viac ako 250.000 €, ktorá už bola sčasti žalovanému súdom právoplatne priznaná a sčasti je tiež predmetom súdnych konaní. Za tejto situácie navrhol nepriznať žalobcovi náhradu mzdy.

9. Proti výroku II. o nepriznaní náhrady trov konania v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. , , a a navrhol zmeniť napadnutý výrok rozsudku tak, že súd žalobcovi prizná proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

10. V dôvodoch odvolania namietal nepreskúmateľnosť záveru súdu o nepriznaní náhrady trov konania žiadnej zo strán vzhľadom na chýbajúce úvahy, ktoré viedli súd k prijatiu tohto záveru. Uviedol, že v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dosiahol plný úspech vo veci aj napriek výrokom súdu v bode II. a v bode III. rozsudku, keďže rozhodnutie súdu o tom, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, bolo na jeho úvahe. Nemožno ho preto zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku, ktorý závisí výlučne od úvahy súdu. V konaní o náhradu mzdy bol plne úspešný, keď síce si pôvodne uplatnil nárok na náhradu mzdy za 36 mesiacov, podaním zo dňa 12.12.2022 však upresnil výšku uplatneného nároku tak, že si uplatnil nárok na náhradu mzdy za 12 mesiacov v sume 4.800 € a táto suma mu bola v celom rozsahu priznaná. Išlo pritom o jeho celý zákonný nárok v súlade s ust. . Nejednalo sa tu pritom ani o čiastočné späťvzatie žaloby a súd ani nerozhodoval o zastavení konania. V oboch konaniach teda dosiahol plný úspech a má preto nárok na plnú náhradu trov celého konania.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu. Argumentoval tým, že predmetom vylúčeného konania bol nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobca splnil zákonné podmienky pre priznanie tejto náhrady, keďže bola súdom určená neplatnosť výpovede danej mu žalovaným a zároveň oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Povinnosť žalovaného poskytnúť náhradu

mzdy za dobu 12 mesiacov je obligatórna a ust. nepripúšťa žiaden iný výklad ani možnosť polemiky o jeho obsahu. Žalovaným navrhnuté výsluchy svedkov by nemohli mať žiadnu relevanciu vo vzťahu k predmetu tohto konania o náhradu mzdy. Z týchto dôvodov považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné.

12. Žalovaný v replike zotrval na dôvodoch podaného odvolania a tieto v celom rozsahu zopakoval.

13. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

14. Krajský súd v Košiciach pred prejednaním odvolaní sporových strán vyzval ich v zmysle ust. na vyjadrenie k možnému použitiu ust. , v znení účinnom do 31.12.2012 v spojení s ust. účinného od 1. januára 2013, ktoré pri doterajšom rozhodovaní sporu neboli použité a sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce.

15. Žalobca na výzvu súdu oznámil, že navrhuje, aby súd postupoval v súlade so zákonnými ustanoveniami s prihliadnutím na datovanie výpovede ku dňu 08.08.2012 .

16. Žalovaný na výzvu súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby pri rozhodovaní daného sporu bola vec posudzovaná v zmysle ust. v znení účinnom do 31.12.2012.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolania žalobcu a žalovaného ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (, a ) a dospel k záveru, že obe odvolania sú čiastočne dôvodné.

18. Rozsudok je vo výroku I. vecne správny iba v časti, ktorou žalovanému bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku za obdobie 9 mesiacov vo výške 3.600 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, preto ho odvolací súd v zmysle ust. v tomto rozsahu potvrdil.

19. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti neboli splnené podmienky ani pre potvrdenie rozsudku, ani pre jeho zrušenie, preto odvolací súd v prevyšujúcej časti výrok I. napadnutého rozsudku v zmysle ust. zmenil tak, že žalobu v prevyšujúcej časti, t.j. nad sumu 3.600 €, zamietol.

20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. februára 2024 o 9.20 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 13. februára 2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. , .

21. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku vo veci samej, pričom namietal odvolacie dôvody podľa ust. , a , t.j. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

22. Žalobca podal odvolanie iba proti výroku o náhrade trov konania a uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. , , a , t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

23. Odvolací súd dospel k záveru, že obe sporové strany dôvodne uplatnili odvolací dôvod podľa ust. , pretože tak rozsudok vo veci samej (výrok I.), ako aj rozhodnutie o náhrade trov konania (výrok II.) vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

25. Súd prvej inštancie vec samu, t.j. nárok žalobcu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nesprávne právne posúdil, ak aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia , v znení účinnom od 1. januára 2013, čo malo za následok čiastočne nesprávne rozhodnutie v spore vzhľadom na inú úpravu nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru do 31.12.2012 a od 1.1.2013.

26. V zmysle ust. () v znení účinnom od 1. januára 2013, výpoveď daná zamestnávateľom zamestnancovi pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012.

27. Podľa ust. v znení účinnom do 31. decembra 2012, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

28. Podľa ust. v znení účinnom do 31.12.2012, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 9 mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas 9 mesiacov.

29. V prejednávanej veci vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že výpoveď bola daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 8.8.2012, táto mu bola doručená dňom vrátenia doporučenej zásielky žalovanému, adresovanej žalobcovi, určenej do vlastných rúk a neprevzatej žalobcom, t.j. dňom 4.9.2012.

30. Vzhľadom na skutočnosť, že výpoveď bola daná žalovaným žalobcovi pred 1. januárom 2013, nároky z nej vzniknuté sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012.

31. Nároky z neplatnej výpovede boli do 31.12.2012 upravené v ust. § 79 ods. 1, ods. 2 Zák. práce odlišne ako po 1. januári 2013.

32. Podľa úpravy účinnej do 31.12.2012 v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru vznikol zamestnávateľovi nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, avšak celkový čas nemohol presiahnuť 9 mesiacov.

33. Nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru tak patril iba za dobu 9- tich mesiacov a k zmene tejto právnej úpravy došlo až od 1.1.2013.

34. Pokiaľ súd priznal žalobcovi náhradu mzdy za dobu 12 mesiacov vychádzajúc z ust. v znení účinnom od 1.1.2013, v zmysle ktorého zamestnancovi patrí bez ďalšieho náhrada mzdy za dobu 12 mesiacov a ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu primerane znížiť, prípadne nepriznať, pričom náhrada mzdy môže byť poskytnutá najviac za čas 36 mesiacov, vychádza jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho posúdenia veci.

35. Žalobcovi v zmysle ust. v znení účinnom do 31.12.2012 v spojení s ust. v znení účinnom od 1.1.2013 patrí nárok na náhradu mzdy za 9 mesiacov, čo pri výške priemerného zárobku žalobcu 400 € mesačne predstavuje celkovú sumu 3.600 €.

36. v znení účinnom do 31.12.2012 nepripúšťal možnosť súdu túto výšku náhrady mzdy moderovať, z ktorého dôvodu odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za dobu 9-tich mesiacov a v prevyšujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol, keďže priznanie náhrady mzdy prevyšujúcej obdobie 9-tich mesiacov je v rozpore so zákonom.

37. Pokiaľ sa žalovaný domáhal v odvolaní nepriznania náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru žalobcovi vôbec, teda ani v rozsahu jeho zákonného nároku s argumentáciou, že žalobca preňho nevykonával žiadnu prácu ani pred neplatným skončením pracovného pomeru, odvolací súd uvádza, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa tento je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Náhrada mzdy je vyvolaná tým, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe prestal prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy i napriek tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho naďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. Táto náhrada má právnu povahu satisfakcie za ujmu, ktorú utrpel zamestnanec v dôsledku konania zamestnávateľa. Pri neplatnom skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný zamestnancovi uhradiť náhradu mzdy za 9 mesiacov, pokiaľ nedôjde ku skončeniu pracovného pomeru skôr alebo pokiaľ mu zamestnávateľ neumožní skôr pokračovať v práci.

38. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy, keď náhrada mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru nie je náhradou ušlej mzdy, podľa názoru odvolacieho súdu náhrada mzdy podľa nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom (porovnaj R 90/1970). Náhrada mzdy za čas 9 (12) mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, má satisfakčný a sankčný charakter.

39. Náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa za dobu 9 mesiacov nemôže súd znížiť ani nepriznať. Ak náhrada mzdy presahuje 9 mesiacov, v tom prípade súd prizná náhradu mzdy iba za čas 9 mesiacov. Nepriznať náhradu mzdy môže súd teda iba po uplynutí doby 9-tich mesiacov.

40. V prejednávanej veci došlo ku skončeniu pracovného pomeru až nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým súd vyslovil, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, t.j. dňom 5.7.2018. Keďže žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával listom zo dňa 26.11.2012, od doručenia tohto oznámenia žalovanému má žalobca nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru za dobu 9 mesiacov a v prevyšujúcom rozsahu mu náhrada mzdy (až do rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru) nepatrí.

41. Vychádzajúc z vyššie uvedenej úpravy účinnej v čase neplatného skončenia pracovného pomeru odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku žalovaného, prezentovanú aj v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý žiadal nepriznať náhradu mzdy vôbec z dôvodu, že žalobca nevykonával prácu pre neho ani pred skončením pracovného pomeru a že mu spôsobil škodu, keďže tieto tvrdenia sú vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru irelevantné, nakoľko nárok žalobcu vyplýva priamo zo zákona a viaže sa na neplatnosť skončenia pracovného pomeru a na jeho oznámenie žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával.

42. Nárok žalobcu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru bol preto daný čo do základu právoplatným rozhodnutím súdu o neplatnosti výpovede a splnením povinnosti oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nárok na náhradu mzdy za obdobie 9 mesiacov vyplýva zo zákona a súd ho v konaní nemôže obmedziť alebo nepriznať.

43. Námietky žalovaného, že žalobca preňho nevykonával prácu, sú relevantné len vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy za čas trvania pracovného pomeru, čo však nebolo predmetom tohto konania.

44. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd preto čiastočne odvolaniu žalovaného vo veci samej vyhovel, keď potvrdil rozsudok čo do zaplatenia sumy 3.600 € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú, keďže išlo o nárok priznaný v rozpore s ust. v znení účinnom do 31.12.2012.

45. O nároku na náhradu trov celého konania (trov prvoinštančného i odvolacieho konania, vedených pod sp. zn. a ) rozhodol odvolací súd podľa ust. , v spojení s ust. , a , .

46. Po rozhodnutí odvolacieho súdu je výsledok konania o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru (konanie vedené pod sp. zn. ) taký, že žalobca mal v konaní úspech čo do sumy 3.600 €, čo z celkovo žiadanej sumy 4.800 € predstavuje 75 %, úspech žalovaného v konaní o náhradu mzdy takto predstavuje 25 % a teda celkový úspech žalobcu v konaní o náhradu mzdy predstavuje 50 %. V tomto rozsahu preto odvolací súd priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov celého konania o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

47. V konaní vedenom pod sp.zn. o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bol žalobca plne úspešný, keď súd určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, preto má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru.

48. Pokiaľ sa žalobca domáhal určenia, že jeho pracovný pomer trvá, (ne)úspech v tejto časti žaloby je potrebné posudzovať v súvislosti so vzájomným návrhom žalovaného.

49. V konaní vedenom pod sp. zn. o vzájomnom návrhu žalovaného o určenie, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, bol žalovaný úspešný, čo malo za následok zamietnutie žaloby v časti o určenie, že pracovný pomer žalobcu trvá, preto žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania o vzájomnej žalobe v zmysle .

50. O výške priznaných trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ), zohľadňujúc ust. .

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( poslednej vety ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).