Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (27)Rozsudok_3Cob-66-2019.pdf
PDF · 136.21 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/66/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: Z. R., Z. XX, F., IČO: XX XXX XXX, zast. JUDr. Vladimír Zeleňák, advokát, Letná 47, Košice, proti žalovanému: JOBELSA SLOVENSKO s.r.o., Rozvojová 2, Košice, IČO: 36 570 133, zast. Advokátskou kanceláriou Vojčík & Partners s.r.o., Rázusova 28, Košice, IČO: 36 866 563, o zaplatenie 1.440,18 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 35Cb/100/2017-124 zo dňa 6.3.2019 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie. II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.440,18 eur s 8%-ným ročným úrokom z omeškania od 7.7.2017 do zaplatenia, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a zároveň vyslovil, že žalobca má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 1.440,18 eur s príslušenstvom titulom nevyplatenia odmeny za právne služby, ktoré poskytol žalobca žalovanému ako advokát.
3. Žalovaný uviedol, že medzi stranami sporu nikdy nedošlo k uzavretiu písomnej zmluvy o poskytovaní právnych služieb. V danom prípade si žalobca vyúčtoval tarifnú odmenu v rozpore s dovtedajšími zvyklosťami.
4. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania (výsluchom žalobcu, svedka, oboznámením sa s listinnými dôkazmi) zistil, že žalobca dňa 10.7.2014 spracoval pre žalovaného písomné doplnenie a úpravy textu znenia Zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti, ktorej obsahom bol aj text samotnej budúcej Kúpnej zmluvy. Dňa 6.7.2017 žalobca vystavil pre žalovaného faktúru č. 13/2017 na sumu 1.440,18 eur so splatnosťou ihneď. Pri výpočte tarifnej odmeny vychádzal z hodnoty prevádzaného podielu 1 v sume 144.450 eur, za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava a spracovanie textu). Z výpovede žalobcu na pojednávaní mal súd za preukázané, že žalobca od roku 2006 vykonával pre žalovaného činnosť spočívajúcu v poskytovaní právnych služieb na základe neformálnych dohôd. Služby objednával poverený zamestnanec žalovaného Ing. Z. a výšku odmeny žalobca najprv stále predložil A.. Z. (konateľovi žalovaného) a až po jeho akceptovaní, vystavil faktúru, ktorú následne žalovaný uhradil. V danom prípade však k takejto dohode nedošlo. Z výpovede svedka (A.. Z. Z.) vyplýva, že skutočnosti opísané žalobcom ohľadne realizácie dohovorov medzi žalobcom a žalovaným sú pravdivé. Taktiež potvrdil, že v období roku 2014 žalovaný odkupoval od vlastníkov
pozemky v mestskej časti Galgovec, a to buď priamo cez kúpne zmluvy alebo prostredníctvom zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách (jednalo sa o vysoký počet zmlúv), ktoré po právnej stránke ošetroval žalobca. Vyplatenie odmien, i odmeny tvoriacej predmet tohto konania, podmieňoval svedok vyčíslením času, ktorý žalobca danej činnosti venoval.
5. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia (§ 264 ods. 1, § 365, § 369 Obchodného zákonníka, § 2 ods. 1 a § 9 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z.) dospel súd k záveru, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca v roku 2014 realizoval pre žalovaného predmetné právne služby a že do tohto obdobia, od začiatku ich spolupráce v roku 2006, praktikovali spôsob dohody o výške odmeny tak, že žalobca po ním navrhnutej odmene zníženej konateľom žalovaného, túto akceptoval. Teda nemožno tvrdiť, že ak od uvedeného obdobia zmluvné strany neboli schopné dospieť k dohode, žalobcovi nevzniká právo na odmenu za poskytnuté právne služby, a preto žalobca postupoval v súlade s obchodnými zvyklosťami zachovávanými všeobecne a odmenu účtoval za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava a spracovanie textu). Preto súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú a rozhodol tak ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.
6. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP a keďže žalobca mal v konaní plný úspech, priznal mu právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol resp. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žiadal zaviazať žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%. Odvolací dôvod založil na ust. § 365 ods. 1 písm.d/, f/ a h/ CSP.
8. Uviedol, že predmetom uplatneného nároku žalobcu je zaplatenie faktúry č. 13/2017 zo 6.7.2017, ktorou si s odkazom na ust. § 9 až 14 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb žalobca vyúčtoval u žalovaného poskytnuté právne služby výpočtom podľa tarifnej odmeny. Podľa žalovaného je tarifná hodnota, z ktorej žalobca vychádzal vysoká a žalobca sa snaží získať neprimeraný finančný prospech na úkor žalovaného, a to napriek tomu, že použitie tarifnej odmeny počas dlhoročnej spolupráce vo vzájomnom vzťahu žalovaného a žalobcu ako advokáta a klienta nebolo nikdy aplikované. Zároveň žalovaný poukázal na ďalšie konania, v ktorých si za vypracovanie rovnakých typov zmlúv žalobca nárokuje pohľadávky titulom odmeny advokáta za poskytnutie právnych služieb v hodnote viac ako 73.050,48 eur s prísl..
9. Žalovaný tvrdí, že ak aj v priebehu spolupráce nedošlo k uzatvoreniu písomnej zmluvy o poskytovaní právnych služieb, neznamená to, že postup zvolený pri vyúčtovaní poskytnutých právnych služieb nemožno vnímať tak, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k žiadnej dohode o spôsobe určenia odmeny za právne služby advokáta, nakoľko samotné strany tohto právneho vzťahu si medzi sebou zaviedli prax, ktorá predstavuje spôsob určovania odmeny advokáta. Práve túto prax obe strany vnímali počas celého trvania vzťahu ako dohodu, ktorá síce nebola písomná, avšak táto bola platná, nakoľko žiaden právny predpis nevyslovuje požiadavku písomnosti na takýto právny úkon. K takto dohadovanej odmene advokáta až po poskytnutí právnej služby dochádzalo z toho dôvodu, že medzi žalovaným a žalobcom existovala dôvera. Žalobca pri poskytovaní právnych služieb nikdy netrval na vytvorení písomnej dohody, ktorou by bola medzi stranami upravená ustálená výška, resp. spôsob uplatňovania odmeny. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na názor generálneho prokurátora SR, z ktorého vyplýva, že aplikácia právnej domnienky vyplývajúcej z vyhlášky bez viazanosti na zistený skutkový stav a logické uvažovanie by predstavovala nepomerné zvýhodnenie advokáta voči jeho klientovi s možnosťou zneužitia tohto ustanovenia vo svoj prospech. I keď nedodržanie písomnej formy zmluvy o poskytnutí právnej pomoci nezakladá neplatnosť tohto právneho úkonu, mal žalobca ako advokát a osoba znalá práva v záujme čistoty právneho vzťahu trvať na jej uzatvorení v písomnej forme a dohodnúť v nej spôsob a výšku odmeny za poskytovanú právnu pomoc. Pokiaľ takáto zmluva advokáta s klientom nebola uzatvorená v písomnej forme, preukázanie jej obsahu nemôže zaťažovať len žalovaného. Je neprípustné, aby súdy v konaní zaťažili dôkazným bremenom len klienta a právny nárok advokáta uznali iba na základe domnienky bez toho, aby advokát niesol svoje dôkazné bremeno na tvrdenia o skutočnostiach, o ktorých sa s klientom dohodol.
10. Ďalej žalovaný poukázal na to, že písomná komunikácia predložená žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie t.j. príloha žaloby z 10.6.2017 (e-mail žalobcu zo 7.5.2017) nesúvisí s konaním. Predmetný e-mail sa týkal kúpnej zmluvy so spoločnosťou arch & crafts, s.r.o. a podľa žalovaného sa žalobca touto e-mailovou komunikáciou snažil navodiť dojem, že sa pokúšal so žalovaným dohodnúť, avšak neúspešne, a preto bol nútený vyúčtovať odmenu advokáta prostredníctvom tarify, čo žalovaný naďalej namieta.
11. Podľa žalovaného, súd prvej inštancie na jednej strane správne posúdil, že medzi stranami existovala obchodná zvyklosť, avšak nesprávne si ju vyložil. Totiž tarifný spôsob odmeny pri nesporovej agende nebol uplatňovaný (tarifná odmena advokáta bola uplatnená iba raz, a to v prípade zastúpenia žalovaného žalobcom pred súdom). Žalobca ani raz nevyúčtoval žalovanému prípravu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve napriek tomu, že ich pripravoval pre žalobcu niekoľko. Pri zmluvnej agende, ktorú si žalobca účtoval cena za poskytované právne služby sa určila dosiahnutým konsenzom oboch strán (t.j. po vykonaní právnej služby predložil žalobca svoj návrh odmeny žalovanému; následne návrhy žalovaného (v mnohých prípadoch znížené) boli obojstranne komunikované a po vzájomnom odsúhlasení schválené). Až potom žalobca vystavil faktúry, ktoré žalovaný vždy uhradil.
12. Zdôraznil, že žalobca o poskytnutí právnej služby súvisiacej s predmetom sporu t.j. zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti, ktorá je podkladom pre toto konanie so žalovaným nekomunikoval. Už aj v minulosti žalobca vyhotovoval pre žalovaného takýto typ zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti, avšak medzi stranami bola dohoda, že tieto služby si žalobca nikdy neúčtoval. Žalovaný bol vždy iniciatívny a poskytoval žalobcovi súčinnosť s úhradami faktúr. Dokonca v niektorých prípadoch práve žalovaný opakovane vyzýval žalobcu na vystavenie faktúr, resp. na zaslanie cenovej ponuky za už vykonané úkony právnej služby. Žalobca si však pri príprave zmlúv uplatňoval iba nárok na zaplatenie odmeny za prípravu zmlúv (napr. kúpnych) vo výške niekoľkonásobne nižšej ako tej, ktorú si uplatňuje v tomto konaní aj keď predmetom kúpnej zmluvy boli nehnuteľnosti s omnoho vyššou hodnotou. Predmetné tvrdenie bolo preukázané jednak výsluchom žalobcu na pojednávaní ako aj svedka Ing. Z. Z., ktorí zhodne potvrdili, že nikdy nebola žalobcom účtovaná odmena za prípravu akejkoľvek zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a že žalovaným nikdy nebola hradená odmena za prípravu takýchto zmlúv a to aj napriek tomu, že ich bolo za trvania vzťahu žalobcom pripravených viacero.
13. Podľa názoru žalovaného nie je právne správne, aby súd prvej inštancie na jednej strane ustálil, že medzi stranami existovala obchodná zvyklosť a na strane druhej z nej vyňal tento prípad a teda túto obchodnú zvyklosť v prejednávanom prípade neaplikoval. Súd prvej inštancie takýmto spôsobom dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Totiž, ak raz bol dohodnutý spôsob určovania odmeny advokáta (čo žalobca v konaní nepoprel), mal žalobca takto postupovať. V tomto prípade žalobca takto nepostupoval, vopred svojho klienta (žalovaného) neupozornil, že si v prípade právnych úkonov uplatní aplikovanie tarifnej odmeny podľa vyhlášky. Ak by aj žalobca na takýto postup žalovaného vopred upozornil, ten by s takto stanoveným výpočtom odmeny nebol súhlasil a nevyžiadal by si od žalobcu ako od advokáta vykonanie týchto právnych služieb. Ak totiž advokát náhle zmení svoj prístup výpočtu odmeny má žalovaný za to, že ide o hrubé zneužitie a šikanózny výkon práva zo strany žalobcu, a preto takéto konanie nemôže požívať ochranu, či vyvolávať akékoľvek právne účinky. Preto ak žalobca vyčíslil odmenu advokáta podľa tarify, takto určená odmena berúc do úvahy poskytovanie služieb žalobcom počas trvania právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným tzn. počas zaužívanej obchodnej praxe je zjavne neprimeraná a nadhodnotená. Zdôraznil, že žalovaný nikdy neuhrádzal a ani nemal záujem uhrádzať úkony právnej služby žalobcu tarifnou odmenou podľa vyhlášky, a preto takéto uplatnenie tarifnej odmeny žalobcom považuje za špekulatívne konanie, ktorým si chce žalobca zabezpečiť neprimeraný finančný prospech potom, čo žalovaný rozviazal so žalobcom spoluprácu, ktorej predmetom bolo dlhoročné poskytovanie právnych služieb. Žalovaný zreteľne deklaroval záujem na poskytnutí právnych služieb v prípade použitia zaužívanej praxe pri uplatňovaní odmeny advokáta, čo vyplýva aj z ostatného správania sa žalovaného, keď v obdobných prípadoch nepristúpil na vyúčtovanie odmeny advokáta.
14. Úkony právnej služby, ktoré sú obsahom spornej faktúry, vykonal žalobca pre žalovaného už v roku 2014 a žalobca si zaplatenie odmeny nárokoval bez predchádzajúceho upozornenia až spornou faktúrou v roku 2017 t.j. 3 roky po poskytnutí právnej služby. Žalobca mal pristúpiť k vysporiadaniu finančných záväzkov v adekvátnom časovom horizonte po vykonaní úkonov, ktorými boli poskytnuté právne služby a
spôsobom podľa dohody, zavedenej právnou praxou, pričom k zániku tejto povinnosti došlo až zaslaním návrhu odmeny v roku 2017.
15. Aj keď dôkazné bremeno zaťažovalo v konaní žalovaného je potrebné vykonať dokazovanie okolností, za ktorých vznikol právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným a aký bol obsah tohto právneho vzťahu tak, aby bol správne právne posúdený právny základ uplatneného nároku. Uplatnenie fikcie, že nedošlo k dohode medzi žalobcom a žalovaným o odmene advokáta a následné uplatňovanie tarifnej odmeny advokáta, vychádza podľa názoru žalovaného z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ani v konaní o zaplatenie odmeny advokátovi za právnu pomoc poskytnutú klientovi, v ktorom prípadne prichádza do úvahy uplatnenie nevyvrátiteľnej domnienky v zmysle vyhlášky, nemôže byť vecou žalobcu (advokáta) iba samo preukázanie poskytnutia právnej pomoci a nezaplatenia odmeny za poskytnutú právnu pomoc s tým, že všetky ostatné rozhodujúce skutkové okolnosti musí tvrdiť a preukazovať žalovaný. Žalobca bol povinný postupovať v súlade so zásadami poctivého obchodného styku. Výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy. Konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi možno rozumieť najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri poskytovaní služby alebo môže privodiť ujmu užívateľovi služby. Podľa žalovaného spornou bola v konaní pred súdom prvej inštancie otázka, či si žalobca a žalovaný dohodli zmluvnú odmenu advokáta. Pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb môže advokát dohodnúť s klientom spôsob a výšku zmluvnej odmeny. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie dostatočne preukázal, že medzi žalobcom a žalovaným existovala ústna dohoda o spôsobe odmeňovania žalobcu pri poskytnutí tej-ktorej konkrétnej právnej služby. Vyhláška rozlišuje zmluvnú a mimozmluvnú odmenu advokáta. Iba ak nedôjde k dohode predpokladá sa, že sa advokát dohodol s klientom na odmene určenej podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Ak teda bol dohodnutý spôsob určenia odmeny, jej základ a výška sa v predmetnej veci určovali diametrálne odlišne od spôsobu, ktorý napokon zvolil žalobca a súd prvej inštancie.
16. Vzhľadom na to, že medzi stranami existovala obchodná zvyklosť, čo uznal aj súd prvej inštancie, táto obchodná zvyklosť je dohodou o poskytovaní právnych služieb, a na základe nej žalobca poskytoval právne služby a žalovaný za tieto poskytované služby platil. Žalobca ako advokát sa teda so žalovaným ako svojim klientom dohodli na spôsobe určovania odmeny advokáta, a teda došlo k ústnemu uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní právnych služieb, preto pre jej výpočet nemala aplikácia ustanovení o tarifnej odmene žiadne opodstatnenie. Dokonca v tomto prípade nemal žalobca pristúpiť k vyúčtovaniu odmeny v zmysle obchodnej zvyklosti vôbec.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal byť žalovaný v konaní úspešný, nakoľko v súlade so svojou procesnou povinnosťou tvrdil a preukázal existenciu dohody o zmluvnej odmene a označil dôkazy, ktoré tieto tvrdenia preukazujú. Preto súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil prejednávanú vec, keď uviedol, že neexistovala písomná dohoda alebo ústne dojednanie odmeny. Žalobca osobne na pojednávaní poprel existenciu akejkoľvek dohody so žalovaným o zmluvnej odmene za poskytnutú právnu pomoc, tým však ešte v potrebnej miere nesplnil povinnosť tvrdenia, že tarifná odmena je uplatňovaná, pretože iná dohoda o odmene medzi účastníkmi nebola dohodnutá, napriek tomu však bolo na žalobcovi, aby v rámci plnenia svojich základných procesných povinností podrobne vysvetlil skutkový rámec dohadovania spolupráce medzi ním a žalovaným ako aj dohodu o spôsobe určovania odmeny (zmluvnej). Tak žalobca ako aj svedok, pred súdom prvej inštancie potvrdili, že v ich prítomnosti bola celkom jednoznačne uzavretá dohoda o poskytnutí právnej pomoci.
18. V ďalšej časti odvolania žalovaný poukázal na skutočnosť, že rozsudok je nedostatočne odôvodnený, čo ho činí nepreskúmateľným. Podľa žalovaného súd prvej inštancie iba jednoducho konštatoval, že neexistovala písomná dohoda, a to aj napriek tomu, že žiadna právna úprava nekladie na dohodu o poskytovaní právnej pomoci takúto požiadavku a že si strany nedohodli výšku odmeny, resp. spôsob jej dojednania ani ústne, pričom žalovaný v konaní preukazoval, že počas dlhodobej spolupráce práve k tomuto došlo. Navyše súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku neuvádza, ako sa vysporiadal s tvrdeniami žalovaného ani neustálil, či a z akého dôvodu považuje tvrdenia žalovaného za nepreukázané. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania a jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. V tejto súvislosti dal žalovaný do pozornosti nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 119/03 a sp.zn. IV. ÚS 115/03.
19. V súvislosti s výrokom o trovách konania, žalovaný poukázal na ust. § 262 a § 263 CSP (ktoré aj citoval) a má za to, že výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie NS SR z 23.3.2017 sp.zn. 6Cdo/222/2016, z ktorého jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť v zmysle ust. § 232 ods. 1 CSP vykonateľné. Podľa výslovného znenia ust. § 262 ods. 2 CSP, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, už len o výške náhrady trov konania a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi tejto náhrady. To znamená, že súd prvej inštancie v rozhodnutí vydanom podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže rozhodnúť o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak by napriek tomu tak rozhodol, tak ako je to v prípade tohto konania, prekročil by zákonné zmocnenie mu udelené ustanovením § 262 ods. 2 CSP, čím by zároveň nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak princíp legality ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postup nevyhnutne znamená, že o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania, musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov v zmysle § 262 ods. 1 CSP, čomu musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t.j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti.
20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav sporu, tento na základe vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a posúdil a preto je napadnutý rozsudok vydaný v súlade s platným právom.
21. Odvolanie žalovaného považuje za bezdôvodné a účelové, opätovne s tvrdeniami, ktoré nepodložil žiadnymi dôkazmi.
22. Žalobca uviedol, že v priebehu konania bolo preukázané, že pri dlhodobej právnej službe žalobcu žalovanému bola dojednávaná a účtovaná (aj tarifná) odmena advokáta, že strany v spore sa na konkrétnej výške odmeny dojednávali z prípadu na prípad, následne po poskytnutí konkrétnej právnej služby. Návrh odmeny advokáta odsúhlasoval konateľ žalovaného a v potvrdenej výške bola odmena účtovaná žalovanému. Spravidla takýto postup sa stal obchodnou zvyklosťou medzi stranami. Takto dochádzalo k odsúhlaseniu jednotlivých súm odmeny za právne služby; až na právne služby v roku 2014, medzi ktoré patrí i predmet tohto sporu.
23. Medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k dohode o výške odmeny za právnu službu, ktorú účtoval faktúrou č. 13/2017, a ktorej úhrada je predmetom tohto sporu. Túto skutočnosť zistil aj súd prvej inštancie.
24. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namieta správnosť zistenia súdu, že k dohode o výške odmeny strany v spore „neboli schopné dospieť, čo vyplýva i z písomnej komunikácie medzi stranami“, žalobca uviedol, že dohodnutú sumu odmeny za právne služby, účtované faktúrou č. 13 žalobcu, však žalovaný v priebehu konania ani neuviedol, ani nepreukázal. Keďže takáto dohoda medzi stranami sporu neexistuje, žalovaný takúto dohodu preukázať ani nemohol. Podľa žalobcu však preukázať tvrdenú existenciu dohody o výške odmeny mal sám žalovaný. Toto tvrdenie, ako procesnú obranu v spore použil žalovaný,
avšak bez preukázania existencie dohody o výške odmeny. Od žalobcu nie je možné žiadať, aby preukázal skutočnosť, že k dohode strán v spore o výške odmeny za poskytnuté právne služby nedošlo.
25. Taktiež neobstojí tvrdenie žalovaného, že žalobca o poskytnutí právnej služby, súvisiacej s predmetom sporu, so žalovaným nekomunikoval a že „boli strany dohodnuté tak, že si tieto služby nikdy neúčtoval“. Každá právna služba žalobcu bola poskytnutá na základe požiadavky žalovaného. Dohoda o neúčtovaní spracovania zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách neexistovala, preto ju žalovaný ani nie je schopný dokázať. Žalobca má za to, že ako advokát je povinný podľa ust. zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii účtovať za poskytnuté právne služby svoju odmenu.
26. Súd prvej inštancie správne zistil, že medzi stranami existovala obchodná zvyklosť o spôsobe dohody o výške odmeny, z prípadu na prípad. V prípade právnej služby, ktorej úhrada je uplatnená v konaní, k takejto dohode však nedošlo. Bolo v konaní preukázané, že k stavu bez dohody o výške odmeny advokáta došlo z dôvodov na strane žalovaného. Žalovaný nereagoval na písomné ani osobné výzvy žalobcu. Tak nemohlo dôjsť k dohode o výške odmeny za právne služby, uplatnenej v tomto spore a zaužívaná obchodná zvyklosť nemohla byť použitá. Preto bol žalobca nútený po troch rokoch márneho čakania na dosiahnutie dohody o výške odmeny uplatniť túto v tarifnej výške odmeny.
27. K tvrdeniam žalovaného o narušení zásad poctivého obchodného styku i rozporu s dobrými mravmi žalobca uviedol, že tieto zásady svojim účtovaním odmeny za právne služby neporušil, resp. že tento spôsob procesnej obrany je vo veci nenáležitý.
28. Tvrdenie žalovaného, že „existovala ústna dohoda o spôsobe odmeňovania“ žalobca popiera. Táto obrana žalovaného i naďalej ostáva nepreukázaná. Obsah takejto dohody, spôsob stanovenia výšky odmeny, ani sumu odmeny advokáta za služby súvisiace s vecou žalovaný neuviedol a nepreukázal.
29. Zdôraznil, že zistenie súdu prvej inštancie, že k písomnej dohode o výške odmeny ani ústne dojednanej odmene za právne služby nedošlo je správnym zistením súdu.
30. Preto žalobca navrhol, aby súd druhej inštancie napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
31. K vyjadreniu žalobcu zaujal stanovisko žalovaný. Zdôraznil, že zotrváva na svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku. Má za to, že žalobca zavádza, ak tvrdí, že bola počas dlhodobej právnej služby účtovaná aj tarifná odmena. Žalovaným bola tarifná odmena uhradená iba raz a iba v prípade sporového konania, čo je ojedinelý prípad poskytovanej právnej služby a absolútne odlišný od bežnej agendy žalobcu, ktorou bola práve príprava zmluvnej dokumentácie. Uvedené bolo preukázané výsluchmi obidvoch strán počas konania pred súdom prvej inštancie. Takýmto tvrdením sa žalobca snaží navodiť dojem rôznorodosti jeho odmeňovania v období, v ktorom poskytoval právne služby pre žalovaného.
32. Ak raz bolo okrem iného aj súdom prvej inštancie potvrdené, že medzi žalobcom a žalovaným existovala obchodná zvyklosť, ktorou boli strany sporu viazané a ak žalobca preukázateľne túto obchodnú zvyklosť nedodržal, neznamená to, že sa na tento konkrétny prípad nemá táto obchodná zvyklosť aplikovať. Aj obchodná zvyklosť je prameň práva, rovnako ako Obchodný zákonník, pričom má prednosť pred dispozitívnymi ustanoveniami zákona. Vyňatie tohto prípadu zo zaužívanej obchodnej zvyklosti, kvôli jej porušeniu zo strany žalobcu, absolútne búra koncepciu obchodných zvyklostí a nijakým spôsobom negarantuje žalovanému ich záväznosť. Ostáva potom na svojvôli žalobcu, či sa ňou bude alebo nebude riadiť a žalovaný tak nepožíva žiadnu ochranu v prípade jej nedodržania. Túto prax obe strany konania vnímali počas celého trvania vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako dohodu, ktorá síce nebola písomná, avšak táto bola platná, nakoľko žiaden právny predpis nevyslovuje požiadavku písomnosti na takýto právny úkon, pričom prijatý zvyk, dojednávať odmenu za služby advokáta po ich poskytnutí, bez dohodnutých zmluvných podmienok, vyhovoval zrejme obojstranne.
33. V ďalšom žalovaný poukázal na zámer žalobcu vytvoriť týmto konaním a rozhodnutím akýsi precedens pre ďalšie konania medzi stranami sporu, keďže žalobca podal celkom štyri žaloby, obsahom ktorých je poskytnutie rovnakých právnych služieb, t.j. vypracovanie zmluvy (takáto zmluva už bola niekoľkokrát žalobcom vyhotovená, vždy sa v nej menil predmet a za celé obdobie poskytovania právnych služieb nebola odmena za ich vypracovanie žalobcom nároková), a to o zaplatenie 1.440,18
eur, 1.639,38 eur, 2.933,68 eur a 68.477,62 eur. Spolu si tak žalobca nárokuje pohľadávky titulom odmeny advokáta za poskytnutie právnych služieb v hodnote viac ako 73.050,48 eur s prísl. Žalovaný žalobcovi navrhol urovnanie vo výške 10.000,00 eur, žalobca predmetný návrh prijal, avšak iba na vyporiadanie sporov o zaplatenie 1.440,18 eur, 1.639,38 eur, 2.933,68 eur, pričom je nesporné, že žalovaný navrhol vyporiadanie za všetky nároky žalobcu, či už uplatnené na súde alebo nie. Teda zámerom žalobcu nie je spravodlivé vyúčtovanie odmeny za poskytnutie právnej služby - prípravu zmluvy v zmysle zaužívanej obchodnej praxe, ale úmyslom žalobcu je získať právoplatné rozhodnutie v predmetnej veci (na najnižšiu sumu) a následne týmto rozhodnutím argumentovať najmä v spore o zaplatenie 73.050,48 eur s prísl. Výsledok sporu má vychádzať zo sociálnej koncepcie založenej na dvoch základných postulátoch, a to že spor má byť rozhodnutý čo najrýchlejšie a že jeho výsledok má byť čo najspravodlivejší. Rozhodnutie sporu, v ktorom sa neskúma materiálna pravda, a ktoré sa iba striktne pridržiava zákonného ustanovenia bez toho, aby sa do úvahy pri jeho rozhodovaní vzali všetky skutočnosti nepovažuje žalovaný za náležité rozhodnutie sporu.
34. Podľa žalovaného sa žalobca snaží striktne využiť dikciu zákona v čase, keď je to pre neho výhodnejšie, nakoľko už ďalej neposkytuje právne služby žalovanému. Žalovaný má za to, že pred súdom prvej inštancie preukázal existenciu obchodnej zvyklosti, ktorá predstavovala spôsob určovania odmeny advokáta a že žalobca túto zaužívanú zvyklosť porušil. Opätovne zdôraznil, že žalobca úkony právnej služby, ktoré sú obsahom spornej faktúry vykonal pre žalovaného už v roku 2014, pričom nepostupoval tak ako to bolo vo vzájomnej obchodnej praxi zaužívanú a zaplatenie odmeny si nárokoval až spornou faktúrou bez predchádzajúceho rokovania, a to v roku 2017 t.j. 3 roky po poskytnutí právnej služby. Podľa žalovaného, ak teda advokát náhle zmení svoj prístup k spôsobu výpočtu odmeny, berúc v úvahu osobitosti konkrétneho prípadu, ktorý je predmetom tohto sporu, ide o hrubé zneužite a šikanózny výkon práva zo strany žalobcu a preto takéto konanie nemôže požívať ochranu, či vyvolávať akékoľvek právne účinky. V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3MCdo/8/2011.
35. Má za to, že zreteľne deklaroval záujem na poskytnutí právnych služieb v prípade použitia zaužívanej praxe pri výpočte odmeny advokáta a nie použitím tarify. Aj z ostatného správania sa žalobcu vyplýva, že žalobca v obdobných prípadoch pristúpil na určovanie výšky odmien advokáta zaslaním ponuky, a preto mal žalobca v tomto prípade postupovať rovnako. Ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka v súvislosti so zásadami poctivého obchodného styku uvádza, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je takto určená odmena žalobcom zjavne neprimeraná a nadhodnotená, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol resp. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
36. Žalobca vo vyjadrení, doručenom súdu 9.7.2019 uviedol, že žalovaný neoznačil žiadne nové správne skutočnosti, ani dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zrušenie rozhodnutia v spore, vo veci samej. Zdôraznil, že nemôže súhlasiť s tvrdením žalovaného, že tarifná odmena bola žalovaným uhradená iba raz a to iba v prípade sporového konania. Túto skutočnosť, žalovaný ničím nepreukázal a navyše je vo vzťahu k správnosti napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu, irelevantná. Zdôraznil, že aby bolo možné dodržať obchodnú zvyklosť, k tomu bola potrebná dohoda žalobcu so žalovaným. Bez takejto dohody obchodná zvyklosť, na ktorú sa žalovaný odvoláva, je nemožná, nakoľko neexistovala písomná dohoda a ak si strany sporu nedohodli výšku odmeny, resp. spôsob jej dojednania ani ústne, potom za obchodnú zvyklosť je potrebné vykladať aj postup žalobcu, ak si odmenu vyúčtoval podľa ust. § 9 ods. 1/ v spojení s ust. § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.
37. Keďže k písomnej ani ústnej dohode nedošlo, žalobca nemal inú možnosť ako vyúčtovať svoju odmenu podľa § 9 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z.
38. Poukázal na skutočnosť, že akceptoval urovnanie vo výške 10.000,00 eur, ktoré sa týkalo iba vyporiadania sporov o 1.440,10 eur, 1.639,38 eur a 2.933,68 eur. Z obsahu podania žalovaného, ktoré sa nachádza v súdnom spise, nijako nevyplýva záver, že žalovaný navrhol toto vyporiadanie na všetky nároky žalobcu, ale iba na zaplatenie súm, ktoré sú uvedené v predchádzajúcej vete.
39. V ďalšom žalobca uviedol, že si uplatňoval svoje nároky súdnou cestou postupne tak, aby mu nezanikli premlčaním a aby neporušil svoju zákonnú povinnosť fakturovať odmenu za poskytnuté právne služby. Nakoľko nedošlo medzi stranami k dohode, zákon pripúšťa jediné spravodlivé riešenie a to vyúčtovanie tarifnej odmeny, žiaden iný spôsob účtovania odmeny zo strany žalobcu, bez predchádzajúcej dohody so žalovaným, je neprípustný. Navyše, ak by žalovaný mal záujem riešiť stanovenie odmeny dohodou, mal predložiť žalobcovi svoj návrh na výšku odmeny dohodou, čo však do podania žaloby na súd, ani v priebehu konania na prvoinštančnom súde neurobil, pričom jeho návrh na zamietnutie žaloby, má za úmysel, nepriznať žalobcovi žiadnu odmenu za poskytnutú právnu službu, ktorej rozsah žalovaný nikdy nespochybnil. Tento postup žalovaného je možné kvalifikovať, ako v rozpore s dobrými mravmi.
40. Zvyklosť pri stanovení odmeny za poskytnuté právne služby porušil žalovaný a to tým, že ani tri roky po poskytnutí právnej služby nebol ochotný pristúpiť na dohodu o odmene resp. spôsobe jej tvorby a sledoval zrejme úmysel, ak by žalobca nebol vystavil faktúru, že by sa mu bol jeho nárok premlčal.
41. Taktiež žalobca nesúhlasí s vysloveným názorom žalovaného, že prístup žalobcu k spôsobu výpočtu odmeny je hrubým zneužitím a šikanóznym výkonom práva zo strany žalobcu následkom čoho, by takéto konanie nemohlo požívať ochranu, či vyvolávať akékoľvek právne účinky. Odkaz žalovaného na názor generálneho prokurátora, ktorý je obsiahnutý v judikáte NS SR č. 3MCdo/8/2011, nie je možné aplikovať na toto sporové konanie.
42. Ak mal žalovaný záujem na poskytovaní právnych služieb, bez použitia tarify, z dôvodov právnej istoty, mal uzatvoriť so žalobcom písomnú dohodu o spôsobe tvorby odmeny. Takáto dohoda však nebola možná, pretože sporové strany aplikovali všetky do úvahy prichádzajúce spôsoby tvorby odmeny, ktoré upravuje vyhláška č. 655/2004 Z.z. z prípadu na prípad.
43. Žalobca sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý okrem iného konštatoval, že ak žalobca svoju odmenu vyúčtoval podľa ust. § 9 ods. 1 v spojení s ust. § 10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pričom účtoval 2 úkony právnej služby, nemožno toto vyúčtovanie považovať za neadekvátne, prípadne v rozpore so zákonom, či dobrými mravmi. Preto za daného stavu, súd prvej inštancie považoval žalobu žalobcu za dôvodnú. Je vylúčené, aby takýto výkon práva žalobcu bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a z toho dôvodu nepožíval právnu ochranu, pretože bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ako aj s dobrými mravmi a už v žiadnom prípade, žalobcom stanovená a vyúčtovaná odmena za poskytnuté právne služby, nemôže byť z tohto dôvodu zjavne neprimeraná a nadhodnotená.
44. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
45. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
46. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza:
47. Žalovaný odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
48. Pokiaľ žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.d/ CSP k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno podradiť pod
ostatné odvolacie dôvody, ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci napr. porušenie poučovacej povinnosti súdu, vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom a pod. Ide teda predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
49. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 365 ods. 1 písm.f/ CSP) je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci.
50. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav veci. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
51. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu vrátane preskúmania napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
52. Len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého výroku rozhodnutia považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že žalobca poskytoval služby, pričom žalovaný mal platiť odmenu podľa dohody.
53. Žalobca - advokát vykonal pre žalovaného vypracovanie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve na parc. č. XXX/XXX zapísanú na LV č. XXXXX, kat. úz. F. IV., avšak k dohode o odmene medzi stranami doteraz nedošlo, o čom svedčí aj tento spor.
54. Preto žalobca vyúčtoval odmenu podľa advokátskej tarify a ani takto vyúčtovanú odmenu žalovaný doteraz neuhradil.
55. Ak teda k dohode o odmene medzi stranami nedošlo, žalobca mal jedinú možnosť, a to vyúčtovať odmenu podľa advokátskej tarify.
56. Nemožno pričítať na ťarchu žalobcu skutočnosť, že nebola uzavretá dohoda o poskytovaní právnych služieb a o odmene v písomnej podobe, pretože to pripúšťa vyhláška a je len vecou strán, akú formu zvolia.
57. Uplatnenie nároku na zaplatenie odmeny za poskytnutú právnu službu nemôže byť konaním v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 ObZ).
58. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a preto tento rozsudok nemožno považovať za nepreskúmateľný.
59. Napokon aj výrok o náhrade trov konania zodpovedá ust. § 255 ods. 1 CSP.
60. Ostatné námietky, uvedené v odvolaní sú len subjektívnym názorom žalovaného, ktorý na správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nič nemení.
61. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).
62. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
63. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).