Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (17)Uznesenie_6Co-32-2019.pdf
PDF · 106.81 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/32/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkyne: J. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XXX, zast.: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 36 813 401, proti žalovanému: C. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XXX, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Ernestova bašta 2, IČO: 36 857 751, o zaplatenie 18.650 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 7. decembra 2018, č. k. 13C/123/2017-117, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu, o zaplatenie 18.650 eur, zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. V úvode odôvodnenia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 18.650 eur spolu s úrokom z omeškania ako vrátenia nesplatenej časti pôžičky, ktorej poskytnutie žalovaný dňa 14. 09. 2016 uznal a zaviazal sa ju splatiť. V žalobe tvrdila, že poskytla žalovanému dňa 22. 12. 2010 pôžičku v sume 20.000 eur, z ktorej však vrátil len sumu 1.350 eur.
2. Pri svojom rozhodovaní aplikoval ust. § 34, § 37 ods. 1, § 101, § 110 ods. 1 veta druhá, § 558 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Z vykonaného dokazovania, zo zhodných vyjadrení strán sporu zistil, že žalobkyňa a žalovaný žili v druhovskom pomere už v období pred tým, než došlo k akémukoľvek poskytnutiu pôžičiek medzi nimi a tiež, že žalobkyňa ako veriteľ žalovanému ako dlžníkovi finančnú pôžičku poskytla, pričom sa nedohodli na termíne jej splatnosti. Sporným v konaní bolo, v akej výške, kedy a za akých podmienok bola pôžička poskytnutá a tiež to, či je tento dlh premlčaný s ohľadom na uznanie dlhu žalovaným zo dňa 21. 01. 2011 a 14. 09. 2016. V konaní žalobkyňa predložila listinu s jej poznámkami o tom, kedy a koľko prostriedkov žalovanému poskytla. Z tejto listiny vyplývalo, že žalovanému v rôznych sumách v období od 19. 03. 2008 do decembra 2009 poskytla pôžičku v celkovej výške 600.000 Sk (19.916,35 eura). Z dôvodu žalovaným vznesenej námietky premlčania uplatneného dlhu posudzoval, či nárok žalobkyne na vrátenie pôžičky je premlčaný a to jednak s poukazom na § 101 OZ ako aj z pohľadu § 110 ods. 1 OZ po posúdení otázky, či došlo k platnému uznaniu dlhu a či žalovaný v čase uznania tohto dlhu vedel o tom, že je premlčaný, keďže v uznaní je výslovne uvedené, že tomu tak nie je. Mal za to, že v oboch uznaniach dlhu žalovaným (21. 01. 2011 a 14. 09. 2016) je zhodne uvedené, že pôžičku žalobkyňa žalovanému poskytla v sume 20.000 eur dňa 22. 12. 2010, pritom z vykonaného dokazovania je nesporné, že k pôžičke nedošlo v uvedený deň, ale žalobkyňa požičiavala žalovanému rôzne sumy v období od 19. 03. 2008 do decembra 2009 a celkovo mal dlh predstavovať sumu 600.000 Sk (19.916,35 eura). Argumentoval, že uznaním dlhu urobeným v písomnej forme sa zakladá vyvrátiteľná právna domnienka, že dlh v čase uznania trval. Na druhej strane uznanie záväzku nezbavuje dlžníka, na ktorého prešlo dôkazné bremeno, možnosti brániť sa voči zaplateniu uznaného
záväzku, ak preukáže, že záväzok veriteľa nevznikol alebo ho uznal omylom. Prezentoval názor, že v písomnom uznaní práva dlžníkom musí byť uvedený tak dôvod, ako aj výška tohto práva. Na platnosť uznávacieho prejavu sa vyžaduje, aby dlžník uznal určitý záväzok, ktorý musí byť identifikovateľný. V opačnom prípade by išlo o neurčitý a teda neplatný právny úkon. V zmysle uvedeného potom rezultoval, že uznanie dlhu zo dňa 21. 01. 2011 ako aj z 14. 09. 2016 trpí vadou v tom, že dlh, ktorý po formálnej ani obsahovej stránke v skutočnosti nikdy neexistoval, pretože k pôžičke dňa 22. 12. 2010, ktorú žalovaný uznal, nikdy nedošlo, navyše ani žalobkyňou vyčíslený dlh na sumu 20.000 eur nemohol existovať, keď suma 600.000 Sk, o ktorej tvrdila, že je dlhom, predstavuje iba sumu 19.916,35 eura. Takéto uznanie posúdil ako rozporné s § 37 ods. 1 OZ. Mal za to, že uznanie dlhu nemôže byť vážne a určité, nakoľko sa ním uznávali skutočnosti, ktoré nenastali a neboli pravdivé, ide o nedostatok, ktorý je neodstrániteľný a takýto právny úkon považoval tiež za rozporný s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Z uvedených dôvodov obe uznania dlhu žalovaným posúdil ako neplatné podľa § 39 OZ a neprihliadal na ne. V nadväznosti na uvedené potom konštatoval, že nie je potom relevantné, či žalovaný o premlčaní dlhu v čase uznania dlhu vedel alebo nie, pretože pre posúdenie premlčania uvedeného nároku je treba použiť výlučne § 101 OZ. Uzavrel, že keď je uznanie dlhu neplatné, potom nárok žalobkyne považoval za premlčaný, pretože v zmysle ust. § 101 OZ je premlčacia doba 3 ročná a začala plynúť v čase, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz. Uvedený okamih nastal najneskôr po poskytnutí poslednej čiastkovej pôžičky v decembri 2009, premlčacia lehota teda márne uplynula v decembri 2012. Žalobkyňa podala žalobu na súde až 30. 08. 2017, teda po jej uplynutí, preto žalobu v plnom rozsahu zamietol.
3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP“) a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške nároku na náhradu trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku.
4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, domáhajúc sa ním jeho zmeny a vyhoveniu žaloby v plnom rozsahu. Namietala nesprávne právne posúdenie dohody o uznaní dlhu zo dňa 14. 09. 2016 a nesprávne právne posúdenie plynutia premlčacej lehoty uplatneného nároku. Zvýraznila, že obe strany potvrdili, že žalobkyňa poskytla žalovanému pôžičku (aj keď sa tak nestalo presne dňa 22. 12. 2010), došlo k opakovaným čiastkovým pôžičkám, ktoré ku dňu podpisu dohody o uznaní dlhu predstavovali sumárne čiastku 18.650 eur a tiež došlo bezpochyby k dohode o spôsobe úhrady dlhu (v splátkach po 50 eur mesačne), ako aj k uznaniu dlhu ako takého. Mala za to, že strany sporu platne uzavreli dohodu o uznaní dlhu, keď žalovaný uznal dlh čo do právneho dôvodu (pôžička) aj výšky (18.650 eur). Poukázala na článok II. bod 4 Dohody o uznaní dlhu zo dňa 14. 09. 2016, z ktorého je zrejmé, že žalovaný sa zaviazal dlh splácať v splátkach po 50 eur mesačne. Aj keď popis právneho úkonu obsahuje vadu v tom, že je popísaný ako pôžička zo dňa 22. 12. 2010, je nepochybné, že medzi stranami sporu nebol spor o tom, ktorý právny vzťah majú strany sporu (zmluvné strany) na mysli, keď listinu podpisovali, teda pokiaľ došlo k uzavretiu dohody o splátkach, je nepochybné, že zmluvné strany sa dohodli na tom, akým spôsobom bude žalovaný svoj záväzok splácať. Pritom dohoda o splátkach nevyžaduje obligatórne písomnú právnu formu, preto aj pre jej právne posúdenie je potrebné vychádzať aj z dohody, ktorá hoci nebola správne písomne podchytená, medzi stranami nepochybne existovala, čo vyplývalo aj z vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 41 a § 41a ods. OZ. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie nesprávne právne vyhodnotil premlčanie uplatneného nároku, a to predovšetkým s poukazom na dohodu o splátkach obsiahnutú v dohode o uznaní dlhu. V zmysle uvedeného mal žalovaný pôžičku splácať po 50 eur mesačne počnúc septembrom 2016. Potom ak podala žalobu dňa 30. 08. 2017, tak dlh zjavne nemohol byť premlčaný, nakoľko premlčacia doba začína plynúť s poukazom na ust. §103 Občianskeho zákonníka až odo dňa zročnosti jednotlivých splátok. Dodala, že ak však mal súd za to, že aj dohodu o splátkach je potrebné vyhodnotiť ako neplatnú, bolo nevyhnutné zaoberať sa splatnosťou pôžičky, resp. jednotlivých čiastkových pôžičiek ako takých. Nestotožnila sa s právnym posúdením, že premlčacia lehota mala začať plynúť už v decembri 2009, t. j. po poskytnutí poslednej čiastkovej pôžičky. Premlčacia lehota v prípade práv vzniknutých na základe zmluvy o pôžičke začína plynúť až po tom, ako sa pôžička stane splatnou. V danom prípade bolo teda potrebné posúdiť, kedy nastala splatnosť jednotlivých pôžičiek. Pokiaľ by súd vychádzal z toho, že medzi zmluvnými stranami nebola splatnosť pôžičky dohodnutá, je potrebné vychádzať z ustanovenia § 563 OZ, v zmysle ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalovaného vyzvala na plnenie výzvou zo dňa 24. 01. 2017 s tým, že v zmysle výzvy mal žalovaný plniť najneskôr do 31. 01. 2017. Uzavrela, že súd prvej inštancie pochybil, keď sa s predmetnými otázkami riadne nevysporiadal a bez
ďalšieho len konštatoval, že premlčacia lehota začala plynúť po poskytnutí poslednej čiastkovej pôžičky. Zotrvala na tvrdení, že nárok nebol v čase podania žaloby premlčaný, preto súd nemal na námietku premlčania prihliadať.
5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný písomným podaním, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že dohodu o uznaní dlhu zo dňa 14. 09. 2016 bolo potrebné vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť ako neplatnú, nakoľko dlh v nej obsiahnutý po formálnej ani obsahovej stránke neexistoval, pretože žalobkyňa neposkytla žalovanému dňa 22. 12. 2010 žiadnu pôžičku. Z listiny predloženej žalobkyňou v konaní bolo zrejmé, že k poskytnutiu finančných prostriedkov malo dôjsť postupne v období rokov 2008 až do apríla 2009. V zmysle ustanovenia § 558 OZ bola v konaní vyvrátená domnienka, že dlh v čase uznania trval, nakoľko k pôžičke dňa 22. 12. 2010, ktorú mal uznať, nikdy nedošlo a táto v podobe žalobkyňou uvádzaných skutočností, neexistovala. Žalobkyňa v konaní neuniesla ani dôkazné bremeno, týkajúce sa otázky výšky ňou uplatneného nároku, rovnako ako ani v otázke jeho vedomosti o premlčaní dlhu v čase podpisu dohody dlžníka a veriteľa. Mal za to, že Dohodu dlžníka a veriteľa o uznaní dlhu zo dňa 14. 09. 2016 je potrebné posúdiť ako rozpornú s ustanovením § 37 ods. 1 OZ. K argumentácii žalobkyne týkajúcej sa skutočnosti, že v prípade neplatnosti prejavu vôle týkajúceho sa uznania dlhu, sa súd mal zaoberať ďalším obsahom predloženej listiny, najmä dohodou o splátkach, ktorá bola súčasťou Dohody o uznaní dlhu, poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa sa domáhala úhrady sumy vo výške 600.000 Sk, avšak v Dohode o uznaní dlhu je uvedená výška dlhu 20.000 eur, z ktorej skutočnosti je zrejmé, že dlh vo výške 20.000 eur nikdy nemohol existovať, keďže výška dlhu 600.000 Sk predstavuje len sumu vo výške 19.916,35 eura. Dodal, že ak dlh vo výške 20.000 eur neexistoval, nemohla byť platná ani dohoda o splátkach dlhu vo výške 20.000 eur a žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa výšky dlžnej sumy. Ďalej uviedol, že dohoda o uznaní dlhu bola spísaná po premlčaní dlhu, splatnosť tej ktorej požičanej sumy dohodnutá nebola, z ktorého dôvodu je potrebné na konkrétny prípad aplikovať ustanovenie § 101 OZ a žalobkyňa svoje právo objektívne vykonať po prvý raz mohla dňom, ktorý nasledoval po dni odovzdania jednotlivých finančných čiastok. Mal za to, že dlh bol v roku 2011, resp. v roku 2012 s určitosťou premlčaný. Pokiaľ by bol začiatok plynutia premlčacej doby viazaný na splatnosť dlhu, resp. tej - ktorej čiastkovej sumy, ktorá nastáva prvý deň po tom, kedy bol veriteľom o plnenie požiadaný, išlo by o neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby prakticky na neobmedzenú dobu, ktorá skutočnosť by bola v rozpore s účelom inštitútu premlčania.
6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
9. V prejednávanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 30. 08. 2017, domáhala zaplatenia sumy 18.650 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 01. 10. 2016 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 22. 12. 2010 žalovanému ako dlžníkovi poskytla peňažnú pôžičku v sume 20.000 eur, z ktorej žalovaný vrátil sumu 1.350 eur a zvyšnú /žalovanú/ sumu 18.650 eur doposiaľ nevrátil. Dôvodila, že poskytnutie pôžičky žalovaný dňa 14. 09. 2016 uznal a zaviazal sa ju splatiť v splátkach po 50 eur. Súd prvej inštancie v prejednávanom spore dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu, že nárok žalobkyne je premlčaný, pretože uznanie dlhu z 21. 01. 2011 ako aj zo dňa 14. 09. 2016 sú neplatné, trpia vadou v tom, že dlh, ktorý po formálnej ani obsahovej
stránke v skutočnosti nikdy neexistoval, pretože k pôžičke dňa 22. 12. 2010, ktorú žalovaný uznal, nikdy nedošlo, navyše ani žalobkyňou vyčíslený dlh na sumu 20.000 eur nemohol existovať, keď žalobkyňou tvrdená suma dlhu 600.000 Sk predstavuje iba sumu 19.916,35 eura. Takéto uznanie dlhu posúdil ako rozporné s § 37 ods. 1 OZ, pretože sa ním uznávali skutočnosti, ktoré nenastali a neboli pravdivé, ide o nedostatok, ktorý je neodstrániteľný a takýto právny úkon tiež považoval za rozporný s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Preto v zmysle § 101 OZ je premlčacia doba 3-ročná a začala plynúť v čase, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, teda najneskôr po poskytnutí poslednej čiastkovej pôžičky v decembri 2009, premlčacia lehota teda márne uplynula v decembri 2012 a žalobu na súde žalobkyňa podala až 30. 08. 2017.
10. V predmetnom konaní sa žalobkyňa domáhala vrátenia dlžnej sumy z titulu zmluvy o pôžičke, odvolávajúc sa na uznanie dlhu. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa žalovanému požičala peňažnú sumu, sporným bola výška požičanej sumy a premlčateľnosť nároku. Žalobkyňa v konaní na preukázanie svojich tvrdení predložila Dohodu dlžníka a veriteľa Uznanie dlhu zo dňa 14. 09. 2016, Čestné prehlásenie zo dňa 21. 01. 2011, predžalobnú výzvu zo dňa 24. 01. 2017, poznámky, v ktorých si žalobkyňa značila kedy a koľko finančných prostriedkov požičala žalovanému a I.. Z čestného prehlásenia spísaného medzi stranami sporu dňa 21. 01. 2011 vyplývalo vyhlásenie žalovaného, že dňa 22. 12. 2010 prevzal od žalobkyne v hotovosti finančné prostriedky v hodnote 20.000 eur, ktorý dlh sa zaviazal splácať po 200 eur mesačne. Celý dlh sa zaviazal splatiť do roku 2016. Prehlásenie bolo podpísané oboma stranami sporu. Z dohody o uznaní dlhu zo dňa 14. 09. 2016 je zrejmé, že žalobkyňa poskytla dňa 22. 12. 2010 žalovanému ako dlžníkovi pôžičku vo výške 20.000 eur a ku dňu uzatvorenia tejto Dohody dlžník uhradil len sumu 1.350 eur a nevrátil sumu 18.650 eur. Žalovaný v článku II. bod 1 Dohody uznal dlh vo výške 18.650 eur z titulu zmluvy o pôžičke. V článku II. bod 2 Dohody bolo zakotvené, že ku dňu jej uzatvorenia dlh nebol premlčaný. Dlžnú sumu sa v Dohode zaviazal splácať mesačne po 50 eur a to až do celkového zaplatenia dlžnej splátky. Dohoda bola podpísaná oboma stranami sporu. Výzvou žalobkyne zo dňa 24. 01. 2017 bol žalovaný vyzvaný k vráteniu nesplatenej časti pôžičky v sume 18.650 eura najneskôr do 31. 01. 2017. Z poznámok žalobkyne napísaných rukou vyplývalo aké čiastky a kedy žalovanému požičala v čase od 19. 03. 2008 do decembra 2009. Na tomto mieste odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie uviedol, že zapísaná suma mala spolu predstavovať 600.000 Sk, teda 19.916,35 eura. Odvolací súd po preštudovaní žalobkyňou predloženú listinu a prepočítaním dospel k sume 20.008,76 eura. V listine bola uvedená suma 20.009 eur, zaokrúhlene 20.000 eur, ďalej prečiarknutá suma 613.937,75 Sk a uvedená suma 600.000 Sk. Na pojednávaní dňa 19. 09. 2018 žalobkyňa uviedla, že v decembri 2010 sa o existencií dlhu dozvedeli deti a pre ich pokoj spísala so žalovaným čestné prehlásenie. Uvedené potvrdil vo svojom vyjadrení zo dňa 14. 02. 2018 žalovaný, že žalobkyňa ho v roku 2011 vyhľadala s tým, že má podpísať nejaký papier ohľadom požičaných čiastok peňazí, nakoľko na žalobkyňu naliehala jej dcéra.
11. Podľa ustanovenia § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z uvedeného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, keďže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/325/2009 z 30. 06. 2010).
12. Jedným z inštitútov slúžiacich na zabezpečenie záväzkov slúži uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ (podľa ktorého, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní) a rovnocenný inštitút uznanie záväzku zakotvený v Obchodnom zákonníku v § 323 (podľa ktorého, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná). V obidvoch úpravách je však jednoznačné, že uznanie dlhu, prípadne uznanie záväzku, je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania
dlh existoval. Tento právny úkon musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Uznaním dlhu nevzniká nový záväzok. Odo dňa, keď došlo k uznaniu, začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba (§ 110 ods. 1). Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 OZ objektívne pochopiteľný, t. j. ak nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. Uznanie dlhu nemá za následok zánik pôvodného záväzku a jeho nahradenie novým záväzkom z dôvodu uznania.
13. Uznanie dlhu nie je novým právnym titulom záväzku. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Znamená to, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase jeho uznania. Na dlžníkovi naopak je, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t. j. sú spôsobilé, ak výjdu v konaní najavo vyvrátiť obsah domnienky.
14. Odvolací súd poukazuje aj na to, že sankcia neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa viaže k náležitostiam prejavu vôle. Prejav vôle je neurčitý, ak je neurčitý jeho obsah. To znamená vtedy, ak sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť. Prejav vôle je nezrozumiteľný, ak sa konajúcemu nepodarilo dosiahnuť, či už vadným slovným, alebo iným sprostredkovaným spôsobom, jasného vyjadrenia tejto vôle. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník občianskoprávneho vzťahu prejaviť. Účinky právneho úkonu sa posudzujú v čase, kedy došlo k prejavu vôle konajúceho a následné zmeny sú možné len zákonným spôsobom, nie však zmenou výkladu prejavu vôle.
15. Podľa § 100 ods. 1 OZ sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
16. Podľa § 110 ods. 1 druhej vety OZ ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
17. Povinnosťou súdu je z úradnej povinnosti (ex offo), skúmať splnenie zákonných ustanovení prejavu vôle účastníkov zmluvného vzťahu, a obsah právneho úkonu interpretovať v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka. Takýto výklad obsahu právneho úkonu súdom nemôže byť považovaný za nahradzovanie už urobených prejavov vôle, ak použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe zmluvného konania. Len v prípade, ak pojmy použité na jazykové vyjadrenie obsahu právneho úkonu sú natoľko nejednoznačné alebo nejasné, že z nich nie je možné ani s prihliadnutím na vôľu účastníkov usudzovať o zámere, ktorý sa mal naplniť, môže byť opodstatnený záver o neurčitosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
18. Z hľadiska skutkového stavu v prejednávanej veci z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa a žalovaný žili v druhovskom pomere už v období pred poskytnutím pôžičiek, ako i to, že žalobkyňa ako veriteľ žalovanému ako dlžníkovi finančnú pôžičku poskytla, pričom sa nedohodli na tom, kedy má žalovaný pôžičku vrátiť. Sporným medzi stranami konania je, v akej výške, kedy a za akých podmienok bola pôžička poskytnutá a tiež to, či je, alebo nie je, tento dlh premlčaný a to s ohľadom na uznanie dlhu žalovaným zo dňa 21. 01. 2011 a 14. 09. 2016.
19. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal ďalšie dôkazy a keď konštatoval, že dlh nikdy neexistoval, pretože k pôžičke nikdy nedošlo a navyše ani žalobkyňou vyčíslený dlh nemohol v takej výške existovať. Za neurčitý možno totiž označiť iba prejav, ktorý sa nedá odstrániť ani výkladom. Posudzujúc povinnosť dôkazného bremena žalobkyne v predmetnom konaní, ktoré je konaním sporovým, v ktorom platí prejednacia zásada, žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení v konaní predložila čestné prehlásenie
podpísané oboma stranami konania zo dňa 21. 01. 2011, v ktorom žalovaný vyhlásil, že dňa 22. 12. 2010 prevzal od žalobkyne 20.000 eur, ktoré sa zaviazal splácať mesačne po 200 eur do roku 2016. Predložila tiež dohodu o uznaní dlhu podpísanú oboma stranami sporu zo dňa 14. 09. 2016, z ktorej vyplývalo, že žalobkyňa poskytla dňa 22. 12. 2010 žalovanému ako dlžníkovi pôžičku vo výške 20.000 eur, ku dňu uzatvorenia Dohody dlžník vrátil iba sumu 1.350 eur a zostal dlžný 18.650 eur. Žalovaný v tejto dohode uznal dlh vo výške 18.650 eur z titulu zmluvy o pôžičke majúc za to, že ku dňu jej uzatvorenia dlh nie je premlčaný. Dlžnú sumu sa v Dohode zaviazal splácať po 50 eur mesačne až do jej celkového splatenia. Vzhľadom na vyššie uvedený teoreticko - právny rozbor danej právnej problematiky bude súd prvej inštancie povinný zaoberať sa platnosťou týchto právnych úkonov. K uvedenému odvolací súd len zdôrazňuje, že ak by aj suma uznaného dlhu v listine o uznaní dlhu nekorešpondovala presne s reálne požičanou sumou, neznamená to následne, že tento úkon je absolútne neplatný. Uznanie záväzku nemôže byť neplatné z toho dôvodu, že by bol eventuálne uznaný neexistujúci záväzok. Ak bol uznaný neexistujúci záväzok, je potom na dlžníkovi, aby preukázal neexistenciu tohto uznaného záväzku, inak bude nútený záväzok splniť. Navyše sa odvolaciemu súdu javí za účelné, aby v ďalšom konaní boli vypočutí ako svedkovia deti žalobkyne a starostka obce T., ktorá overovala podpis žalovaného (č. l. 23 spisu a č. l. 109 spisu), ktorí by mohli v prejednávanej veci prispieť k objasneniu existencie pôžičky, či k okolnostiam podpísania uznania dlhu žalovaným.
20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná dokazovanie v naznačenom smere, prípadne vykoná aj ďalšie dokazovanie, ak takáto potreba vyvstane z vykonaného dokazovania a po takto vykonanom dokazovaní opätovne posúdi právny vzťah medzi stranami sporu, platnosť uznania dlhu, teda existenciu pôžičky, jej výšku a splatnosť, v nadväznosti na uvedené vyhodnotí žalovaným vznesenú námietku premlčania jeho dlhu a rozhodne o žalovanom nároku, ako i o nároku na náhradu trov konania, pričom svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodní vysporiadajúc sa v ňom so všetkými námietkami žalobkyne uplatnenými v jej odvolaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).