Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7CoE-77-2019.pdf
PDF · 78.66 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoE/77/2019
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v exekučnej veci vedenej na návrh oprávneného: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bajkalská 19/B, Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpeného JUDr. Jánom Mišurom, PhD., advokátom, so sídlom G. XX, O., proti povinnému: B. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, B., pre vymoženie pohľadávky 3.707,72 € s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom Mgr. Drahomírom Kriváňom, so sídlom Exekútorského úradu G. XX, O. pod sp. zn. EX 1560/15, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6Er/849/2015-24 zo dňa 28.10.2019, takto
rozhodol:
Uznesenie prvoinštančného súdu vo výroku I., ktorým exekúciu zastavil, p o t v r d z u j e.
Uznesenie prvoinštančného súdu vo výroku II., ktorým súdnemu exekútorovi priznal vo vzťahu k oprávnenému nárok na náhradu trov exekúcie v rozsahu 100 % m e n í tak, že súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.
Žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením prvoinštančný súd exekúciu zastavil postupom podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 (ďalej len „EP“), nakoľko úradným dotazovaním, ako aj osobným šetrením bolo zistené, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Z podnetu na zastavenie exekúcie súd zistil, že povinný nevlastní žiadne nehnuteľnosti, nemá zriadený účet v žiadnej banke, pôsobiacej na území SR. Je držiteľom motorového vozidla zn. Škoda Fabia 6Y, ev. č. LM598BX, registrovaného od 10.05.2006, na ktorom viaznu 4 elektronické exekútorské blokácie, je aj držiteľom osobného motorového vozidla zn. VAZ, AA sedan, ev. č. LM096AN, registrovaného od 09.02.1994, na ktorom však viazne 12 exekútorských blokácií, zriadených v období rokov 2009 - 2016. Nie je poberateľom dôchodku, úrazovej renty, dávky v nezamestnanosti ani nemocenských dávok. Od 08.11.2010 do 30.04.2014 bol poberateľom opatrovateľského príspevku. Povinný na úhradu pohľadávky, ktorá je predmetom tejto exekúcie, zaplatil oprávnenému dňa 23.09.2015 30 € a dňa 27.11.2015 30 €. Na podklade uvedeného súd zastal názor, že pokračovanie v exekúcii by viedlo iba k navyšovaniu trov exekúcie. Súdny exekútor trovy exekúcie vyčíslil na 80,85 €. Súd s poukazom na ust. § 9a ods. 1, § 203 ods. 2, § 200 ods. 5 Exekučného poriadku a § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) priznal exekútorovi vo vzťahu k oprávnenému nárok na náhradu trov exekúcie v rozsahu 100 %.
2. Proti uzneseniu okresného súdu doručil v zákonnej lehote odvolanie oprávnený proti prvému výroku uznesenia okresného súdu, ktorým sa exekúciu zastavil. Zastal názor, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, následne vec nesprávne právne posúdil. Rozhodol v rozpore so základnými princípmi a zásadami, ako je dispozičná zásada oprávneného. Exekučný poriadok garantuje povinnému,
že nebude postihovaný exekúciou viac ako je nevyhnutné, preto oprávnený zastáva názor, že tu nie je dôvod na zastavenie exekúcie. Povinný je relatívne mladý človek, kedy možno dôvodne predpokladať, že v budúcnosti nadobudne zexekvovateľný majetok, prípadne niečo zdedí. Vytýkal, že súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy, že súdny exekútor pred podaním svojho podnetu na zastavenie exekúcie si nevyžiadal stanovisko oprávneného. Vyfakturoval oprávnenému preddavok k exekučnému konaniu, ktorý oprávnený riadne zaplatil a aj napriek uvedenému, bez vedomia oprávneného, zaslal podnet na zastavenie exekúcie. Ani exekučný súd nevyzval pred zastavením exekúcie oprávneného na stanovisko k návrhu súdneho exekútora. Od podania návrhu na vykonanie exekúcie uplynuli približne 4 roky, to znamená, že tu ešte neuplynula tak dlhá doba na to, aby bol dôvod exekúciu zastaviť a dlžná suma bola naviac čiastočne vymožená. Poukázal tiež, že šetrenie majetku povinného podľa neho bolo nedostatočné. Súdny exekútor vôbec nelustroval a nepreveroval osobným šetrením hnuteľný majetok vo vlastníctve povinného, nevykonával priebežné šetrenie majetku povinného. Mal za to, že ďalšie pokračovanie v exekúcii by nebolo ani v rozpore so zásadou hospodárnosti a účelnosti, pretože ak súdny exekútor bude pokračovať v exekúcii hospodárne a účelne, tak aj ďalšie pokračovanie bude v súlade s touto zásadou. Žiadal preto uznesenie vo výroku, ktorým súd exekúciu zastavil, zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario odvolaním napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu vo výroku I. potvrdil, vo výroku II. zmenil a súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie nepriznal.
4. Na podklade odvolania podaného oprávneným odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu, ktorým zastavil exekúciu a priznal vo vzťahu k oprávnenému súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie. V tejto súvislosti za potrebné považoval uviesť, že pokiaľ i oprávnený rozsah odvolania vymedzil iba čo do výroku I., ktorým prvoinštančný súd exekúciu zastavil, vzhľadom na to, že rozhodnutie o trovách exekúcie je závislým výrokom od výroku o zastavení exekúcie v súlade s ust. § 9a ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 379 písm. a) CSP podrobil preskúmaniu i výrok II. napadnutého uznesenia, ktorým prvoinštančný súd súdnemu exekútorovi priznal vo vzťahu k oprávnenému nárok na náhradu trov exekúcie v rozsahu 100 %.
5. Po podrobnom preskúmaní dôvodov napadnutého uznesenia a skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu, i odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je ani hospodárne a ani účelné, aby sa ďalej pokračovalo v exekúcii, nakoľko majetkové pomery povinného nenaznačujú predpoklad uspokojenia v exekúcii vymáhaného plnenia v prospech oprávneného. Z ust. § 57 ods. 4 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva povinnosť exekútora predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie a teda súdny exekútor, pokiaľ i bez vyjadrenia oprávneného predložil vec súdu na rozhodnutie o zastavení exekúcie, postupom podľa § 58 ods. 1 v súvislosti s ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, plnil si iba svoju zo zákona vyplývajúcu povinnosť.
6. Podľa § 243j Exekučného poriadku, v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017.
7. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uznesenie prvoinštančného súdu vo výroku II., ktorým priznal súdnemu exekútorovi vo vzťahu k oprávnenému nárok na náhradu trov exekúcie v rozsahu 100 % zmenil a súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie nepriznal, po zistení, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný 31.7.2015 a súdneho exekútora exekučný súd poveril vykonaním exekúcie dňa 20.8.2015. Z pripojeného spisu súdneho exekútora ďalej odvolací súd zistil, že súdny exekútor nevykonával exekúciu priebežne, už z prvotných šetrení mal preukázanú nemajetnosť a predĺženosť povinného, v nadväznosti na čo návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného mohol súdu doručiť podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017, už oveľa skôr.
8. Odvolací súd žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu nezistil, že by niektorému nárok na náhradu účelne vynaložených výdavkov vznikol.
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)