Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/122/2019

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Constellium Extrusions Děčín s.r.o., so sídlom Ústecká 37, Děčín V, Česká republika, IČO: 183 80 654, zastúpený: JUDr. Jiří Císař, so sídlom Revoluční 6, Ústí nad Labem, Česká republika, proti žalovanému: L.. R. V., P.., súdny exekútor, so sídlom L. XX, V., zastúpený: JUDr. Miroslav Mikuš, advokát, so sídlom Šoltésovej 2, Bratislava, o zaplatenie príslušenstva z istiny a o vzájomnej žalobe, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. -318 zo dňa 18. septembra 2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z m e ň u j e takto :

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania o žalobe žalobcu v rozsahu 2,74 %.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania o vzájomnej žalobe žalovaného v rozsahu 65 %.

Žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov odvolacieho konania o žalobe žalobcu a vzájomnej žalobe žalovaného nárok.

II. Žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov odvolacieho konania nárok.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol, že (I.) žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 74 %; (II.) žalovaný v časti vzájomnej žaloby (Constellium Extrusions Děčín s.r.o) má voči žalobcovi v časti vzájomnej žaloby (L.. R. V., P.) nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 65 %; (III.) žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo veci odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7.2.2008, č. k. -69 v rozsahu 66 %; a (IV.) že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania vo veci odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 8.10.2013 č. k. -275.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , , a a . Podľa súdu prvej inštancie predmetom konania bolo zaplatenie istiny a príslušenstva a žalovaným uplatnené nároky vzájomnou žalobou titulom bezdôvodného obohatenia a náhrady škody, pričom istinu žalobca počas konania celú dobrovoľne uhradil. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. -69 zo dňa 7. februára 2008 v spojení s uznesením zo dňa 5.3.2008 č. k. -89 rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 773 207,- Sk (25 665,77 €) s 15 %-ným úrokom z omeškania ročne od 28.1.2000 do zaplatenia a náhradu trov konania, vo zvyšku žalobu zamietol. Na základe odvolania žalovaného a späťvzatia časti žaloby odvolací súd rozsudkom č. k. 9Co

176/2008-155 zo 4. marca 2010 rozhodol tak, že späťvzatie v časti zaplatenia istiny 21 946,63 € pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie zastavil. V časti istiny 4 487,38 € rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol a v časti príslušenstva a trov konania rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil mu ho na ďalšie konanie. V zmysle zásad vzťahujúcich sa na rozhodovanie o trovách konania je možné priznanie náhrady trov konania buď subjektom na strane žalobcu alebo subjektom na strane žalovaného, a to v spojení so zásadou zodpovednosti strán za výsledok konania, ktorá je vyjadrená v a v prípade (čiastočného) zastavenia konania i v zmysle , ktoré vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci, a ktoré vyžaduje zodpovednosť za zavinenie strany, ktorej procesný úkon mal za následok zastavenie konania, pričom je potrebné prihliadať na celkovú úspešnosť v konaní.

1.2. Pri posúdení úspechu a neúspechu v časti konania o nároku žalobcu (priznanie úrokov z omeškania vo výške 15 % zo sumy 32 633,41 € od 28.1.2000 do 4.10.2004, zo sumy 22 725,02 € od 5.10.2004 do 6.2.2009 a zo sumy 778,39 € od 7.2.2009 do 3.4.2009; súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto časti konania bol procesne úspešný žalobca. Pri určení výšky jeho úspechu súd zohľadnil jeho neúspech v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, keď súd žalobcovi v rozhodnutí č. k. -275 zo dňa 8. októbra 2013 priznal úroky z omeškania 9 % ročne zo sumy 32 633,41 € od 17.7.2004 do 4.10.2004; 9 % ročne zo sumy 22 725,03 € od 5.10.2004 do 6.2.2009; 10 % ročne zo sumy 778,40 € od 7.2.2009 do 3.4.2009. Po prepočte suma, ktorej sa žalobca dožadoval, predstavovala ku dňu rozhodnutia spolu 15 701,24 € (892,82 €, 14 790,- € a 17,59 €). Súd priznal žalobcovi na úrokoch z omeškania napokon sumy 633,94 €, 8 874,50 € a 11,73 €, spolu 9 520,17 €. Pokiaľ išlo o istinu, na ktorú mal žalobca nárok, 21 946,63 €, v tejto časti zavinil zastavenie konania žalovaný, nakoľko ju dobrovoľne uhradil v priebehu konania, v tejto časti sa za úspešného považuje žalobca. Žalobca bol úspešný v časti 9 252,17 € plus 21 946,63 €, spolu 31,198,80 €. Rozdiel priznaných a požadovaných úrokov z omeškania (15 701,24 € mínus 9 520,17 €, teda 6 181,07 €, vrátane sumy 4 487,38 €, kde odvolací súd zamietol žalobu, predstavuje neúspech žalobcu, spolu 10 668,45 €. Čistý úspech žalobcu je 31 198,80 € mínus jeho neúspech 10 668,45 €, teda 20 530,44 €, čo z celkovo požadovanej sumy (26 434,€ ako istina plus úroky z omeškania 15 701,- €, spolu 42 135 €, je 74 % (31 198,80 € / 42 135,- € krát 100). Súd prvej inštancie preto výrokom I. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74 %.

1.3. Pri posúdení úspechu a neúspechu v časti konania o vzájomnej žalobe, v ktorej sa žalovaný domáhal od žalobcu zaplatenia sumy 3 065,94 € titulom bezdôvodného obohatenia (po späťvzatí v sume 675,56 €) s 9,5 %-ným úrokom z omeškania od 1.4.2009 do zaplatenia a zaplatenia 10 052,45 € s 15 % úrokom z omeškania ročne od 1.4.2009 do zaplatenia titulom škody, súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca je povinný žalovanému zaplatiť 2 944,39 € titulom bezdôvodného obohatenia s 9,5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 4.4.2009 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. V tejto časti konania bol úspech žalovaného 3 198,39 € ako pristudená istina vrátane úrokov ku dňu rozhodnutia 8.10.2018, teda 2 944,39 € plus 254,- €. Neúspech žalovaného predstavoval 675,56 € (čiastočné späťvzatie vzájomnej žaloby) a 10 062,- € - zastavenie konania pre prekážku rozhodnutej veci, vrátane úrokov z omeškania 15 % od 1.4.2009 vyrátaných ku dňu rozhodnutia 8.10.2013 (4 317,- €), požadovaná istina 3 065,94 € - priznaná 2 944,39 eur, rozdiel je 121,55 €, spolu bol žalobca neúspešný v sume 15 176,11 € a úspešný v sume 3 198,39 € z celkovo požadovanej istiny vrátane príslušenstva 18 374,50 €. Čistý úspech žalovaného bol preto v negatívnej bilancii, teda úspešným v tejto časti vzájomnej žaloby bol taktiež žalobca v pôvodnom konaní (v konaní o vzájomnej žalobe v pozícii žalovaného) a to (15 176,11 € - 3 198,39 €) 11 977,72 €/ 15176,11 € plus 3 198,39 €, to je 18 374,50 € krát 100) po zaokrúhlení v rozsahu 65 % . Súd prvej inštancie výrokom II. rozhodol, že žalovaný v časti vzájomnej žaloby má voči žalobcovi v časti vzájomnej žaloby nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 65 %;

1.4. O trovách odvolacieho konania vo veci odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7.2.2008, č. k. -69 súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobca bol úspešný v rozsahu 66 %. Žalovaný vzal žalobu spať, v sume 21 946,63 € z dôvodu zaplatenia tejto sumy žalovaným, v tejto časti zavinil zastavenie konania žalovaný, v časti 4 487,38 € súd druhej inštancie žalobu zamietol. Úspech žalobcu, ktorý požadoval 26 434,- € s príslušenstvom, tak predstavoval rozdiel sumy 21 946,63 € a sumy 4 487,38 €, čo predstavovalo 17 459,50 €, a čo z požadovanej sumy 26 434,- €, predstavovalo ako čistý úspech žalobcu v tomto odvolacom konaní 66 % (17 459,50 €/ 26 434,- € krát 100).

1.5. O trovách odvolacieho konania vo veci odvolania žalovaných a žalobcov proti rozsudku č. k. -275 zo dňa 8.10.2013 súd prvej inštancie rozhodol v zmysle tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, keď v odvolacím konaní došlo na základe odvolania oboch strán k potvrdeniu rozsudku vo veci samej súdu prvej inštancie, a teda úspešné boli rovnako obe strany (pokiaľ išlo o žalobu i vzájomnú žalobu, ktoré strany navzájom napadli).

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd uznesenie zmenil tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na skutočnosť, že žalobca podal na žalovaného trestné oznámenie, pričom žalovaný bol oslobodený spod obžaloby. V trestnom konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, pričom súd žalovaného oslobodil z dôvodu akceptovania účinnej ľútosti, a teda rozhodol aj o príslušenstve a trovách konania. Napadnuté uznesenie vôbec nezohľadnilo zásady súkromného práva, a to prekážku rozhodnutej veci, kedy o trovách bolo reálne rozhodnuté v trestnom konaní, kde bola uplatnená nielen škoda, ale aj príslušenstvo. Aj v rámci trestného konania sa rozhoduje o trovách konania. Súd prvej inštancie teda rozhodol o trovách, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté. Žalovaný tiež namietal percentuálne vyčíslenie hranice úspechu jednotlivých procesných strán, súd prvej inštancie nezohľadnil, že istina bola uhradená v trestnom konaní, teda v tomto (civilnom) konaní žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za späťvzatie žaloby žalobcom, nakoľko túto zodpovednosť nesie žalobca, ktorý si duplicitne uplatňoval nárok nielen v civilnom ale i v trestnom konaní, teda napriek prekážke litispendencie.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

4. Podľa prechodných ustanovení platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania, t.j. v celom rozsahu, v zmysle a bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť ( ).

6. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

7. Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

8. Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

9. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

10. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

12. Podľa ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

13. Podľa ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

14. Žalovaný vo svojom odvolaní predovšetkým namietal, že priznaniu náhrady trov konania v posudzovanej veci bráni prekážka rozhodnutej veci. Za skoršie rozhodnutie vo veci považoval rozhodnutie vydané v trestnom konaní, nakoľko žalobca si ako poškodený uplatnil v adhéznom konaní náhradu škody totožnej s nárokom uplatnenom i v tomto civilnom konaní. Táto argumentácia žalovaného je zjavne neopodstatnená, nakoľko ide v podstate o obranu voči žalobe, teda o námietky týkajúce sa veci samej. Ak by aj bolo konanie zaťažené prekážkou rozhodnutej veci, súd by sa s ňou musel vysporiadať zastavením konania vo veci samej a takémuto rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, by musel zodpovedať i výrok o náhrade trov konania. V posudzovanej veci však k zastaveniu konania pre existenciu prekážky rei iudicata nedošlo, konanie bolo v časti zastavené na základe čiastočného späťvzatia žaloby i čiastočného späťvzatia vzájomnej žaloby a vo zvyšku bolo o žalobe a vzájomnej žalobe meritórne rozhodnuté rozsudkom. Nakoľko súd vo veci samej meritórne rozhodol, z toho vyplýva, že sa musel (i keď nie výslovne) vysporiadať i s možnou existenciou prekážok v konaní, ktoré v posudzovanej veci nevzhliadol. Výlučne od tohto výsledku konania závisí i výrok (výroky) o náhrade trov konania.

15. Žalovaný tiež namietal, že nakoľko k uhradeniu časti dlžnej sumy žalovaným došlo v rámci trestného konania, nemožno žalovanému pričítať zodpovednosť za zastavenia tohto civilného konania, naopak zodpovednosť nesie žalobca, ktorý si duplicitne uplatnil svoj nárok v civilnom i trestnom konaní, napriek prekážke litispendencie. Táto odvolacia námietka žalovaného sa tiež vo svojej podstate týka veci samej, nakoľko ak by konanie bolo zaťažené prekážkou litispendencie, súd by ho musel z tohto dôvodu zastaviť, k čomu však nedošlo, naopak z výsledkov konania vyplýva, že táto prekážka nebola daná. Z tohto dôvodu nemožno z neexistujúcej prekážky litispendencie vychádzať ani pri rozhodovaní o trovách konania, resp. ani konkrétne pri posudzovaní zodpovednosti za zastavenie konania.

16. Napriek nedôvodnosti vyššie uvedených odvolacích námietok sa odvolací súd zaoberal správnosťou rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska subjektov oprávnených na náhradu trov konania i percentuálnej výšky náhrady trov konania, nakoľko žalovaný vo svojom odvolaní, i keď bez bližšej špecifikácie, nesúhlasil s percentuálnym vyčíslením nároku na náhradu trov konania.

17. Pre účely vyhodnotenia správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd považoval za potrebné zrekapitulovať vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania relevantný obsah spisu. Vyplýva z neho, že žalobca podal na súd prvej inštancie dňa 22.5.2006 žalobu o zaplatenie 796 351,- Sk (26 434,01 €) s úrokom z omeškania 15 % ročne od 28.1.2000 do zaplatenia. Rozsudkom č. k. -69 zo dňa 7. februára 2008 v znení opravného uznesenia č. k. -66 zo dňa 5. marca 2008 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 773 207,- Sk (25 665,77 €) s úrokom z omeškania 15 % ročne od 28.1.2000 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol.

17.1. Po vyhlásení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie žalobca vzal žalobu čiastočne späť podaním zo dňa 16.2.2009 doručeným odvolaciemu súdu dňa 19.2.2009 (č. l. 110), a to čo do čiastky 21 946,63 € (661 164,10 Sk) z dôvodu čiastočnej úhrady dlžnej sumy dňa 6.2.2009, teda po začatí konania. Následne žalobca vzal opätovne žalobu čiastočne späť podaním zo dňa 10.4.2009 doručeným odvolaciemu súdu dňa 14.4.2009 (č. l. 120), a to čo do čiastky 3 722,79 € (112 152,70 Sk). Uznesením č. k -126 zo dňa 2. júla 2009 odvolací súd späťvzatie žaloby čo do sumy 3 722,79 € (112 152,70 Sk) nepripustil. Rozsudkom č. k. -155, zo dňa 4. marca 2010 odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby v časti zaplatenia 21 946,63 €, rozsudok súdu prvej inštancie spolu s opravným uznesením v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Vo zvyšnej napadnutej časti týkajúcej sa zaplatenia istiny 4 487,38 € rozsudok súdu prvej inštancie s opravným uznesením č. k. -66 zo dňa 5. marca 2006 odvolací súd zmenil tak, že žalobu zamietol. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti spolu s opravným uznesením č. k. -66 zo dňa 5. marca 2006 týkajúcej sa príslušenstva a náhrady trov konania odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Týmto bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o celej v žalobe uplatnenej istine v súhrnnej výške 26 434,01€ (796 351,- Sk) a predmetom konania zostalo len príslušenstvo a náhrada trov konania.

17.2. Žalovaný podal dňa 25.8.2010 (č. l. 163) vzájomnú žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 741,50 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne do zaplatenia a o zaplatenie sumy 10 052,45 € s úrokom z omeškania 15 % ročne do zaplatenia (úroky z omeškania neboli určito formulované).

17.3. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.10.2012 (č. l. 203) žalobca špecifikoval žalobný petit v časti príslušenstva tak, že sa domáhal úrokov z omeškania vo výške 15 % ročne - zo sumy 32 633,41 € od 28.1.2000 do 4.10.2004, ktoré si vyčíslil na 22 946,20 €; zo sumy 22 725,03 € od 5.10.2004 do 6.2.2009 ktoré si vyčíslil na 14 802,39€; a zo sumy 778,40 € od 7.2.2009 do 3.4.2009 ktoré si vyčíslil na 17,59 €. Spolu teda 37 766,18 €, avšak žalobca sa domáhal z toho len zaplatenia 34 821,79 €, nakoľko zvyšok mu už žalobca uhradil.

17.4. Na pojednávaní dňa 25.4.2013 žalovaný vzal vzájomnú žalobu čiastočne späť v sume 675,56 € a zmenil žalobný petit tak, že sa domáhal zaplatenia sumy 3 065,94 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 1.4.2009 do zaplatenia a sumy 10 052,45 € s úrokom z omeškania 15 % ročne od 1.4.2009 do zaplatenia (týmto bol petit v časti úrokov z omeškania vykonateľne formulovaný). Prvoinštančný súd uznesením č. k. -268 zo dňa 5. septembra 2013 konanie o vzájomnej žalobe čo do výšky 675,56 € zastavil. Pripustil tiež zmenu petitu vzájomnej žalobe vo vyššie uvedenom znení.

17.5. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol v poradí druhým rozsudkom č. k. -275 zo dňa 8. októbra 2013 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 32 633,41 € vo výške 9 % ročne od 17.7.2004 do 4.10.2004, zo sumy 22 725,03 € vo výške 9 % ročne od 5.10.2004 do 6.2.2009 a zo sumy 778,40 € vo výške 10 % ročne od 7.2.2009 do 3.4.2009, a náhradu trov konania vo výške 2 315,61 €. Vo zvyšku žalobu zamietol. O vzájomnej žalobe rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 2 944,39 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 4.4.2009 do zaplatenia. Vo zvyšku vzájomnú žalobu zamietol. V časti vzájomnej žaloby rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

17.6. V súvislosti s v poradí druhým rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. -275 zo dňa 8. októbra 2013 je potrebné na tomto mieste vyčísliť prvým výrokom žalobcovi priznané úroky z omeškania, nakoľko súd prvej inštancie ich síce priznal v percentuálnom vyjadrení za určité časové jednotky, avšak takto vyjadrené príslušenstvo pohľadávky je možné presne vyčísliť. K tomu vyčísleniu pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne pristúpil i súd prvej inštancie. Úroky z omeškania zo sumy 32 633,41 € vo výške 9 % ročne od 17.7.2004 do 4.10.2004 predstavujú 643,72 €; úroky z omeškania zo sumy 22 725,03 € vo výške 9 % ročne od 5.10.2004 do 6.2.2009 predstavujú 8 887,04 €; a úroky z omeškania zo sumy 778,40 € vo výške 10 % ročne od 7.2.2009 do 3.4.2009 predstavujú 11,94 €. Spolu 9 520,70 € (súd prvej inštancie sa nepatrne pomýlil a uviedol 9 520,17 €).

17.7. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca i žalovaný. Žalobca napadol rozsudok vo výroku, ktorým bolo čiastočne vyhovené vzájomnej žalobe a vo výroku o trovách konania. (t.j. čo do sumy [istiny] 2 944,39 €). Žalovaný napadol rozsudok vo vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia príslušenstva a v zamietajúcej časti týkajúcej sa vzájomnej žaloby. (t.j. v časti žaloby čo do sumy 9 520,70 € a v časti vzájomnej žaloby čo do sumy [istiny] 10 849,56 €). Odvolací súd rozsudkom č. k. -308 zo dňa 27. októbra 2016 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdil. V časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na tomto základe vydal súd prvej inštancie napadnuté uznesenie o nároku na náhradu trov konania, ktoré je predmetom tohto odvolacieho konania.

18. Vzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanej veci išlo o spojené konania o žalobe a vzájomnej žalobe, pričom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (s výnimkou trov konania) v časti tykajúcej sa žaloby i vzájomnej žaloby potvrdil, bolo potrebné rozhodnúť osobitne o trovách prvoinštančného konania vo vzťahu k na jednej strane žalobe a na druhej strane k vzájomnej žalobe a rovnako osobitne o trovách odvolacieho konania vo vzťahu k jednej strane žalobe a na druhej strane k vzájomnej žalobe; teda spolu štyrmi výrokmi. Týmto sa súd prvej inštancie neriadil, keď síce rozhodol osobitne dvoma výrokmi o trovách prvoinštančného konania, avšak rozhodol iba jedným výrokom (výrok IV.) o trovách odvolacieho konania.

19. Navyše prvoinštančný súd rozhodol tiež o trovách v poradí prvého odvolacieho konania (výrok III.), hoci výrok III. nemal byť v rozhodnutí súdu prvej inštancie vôbec prítomný. Odvolací súd svojim v poradí prvým rozhodnutím č. k. -155, zo dňa 4. marca 2010 rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne zrušil a konanie zastavil, v ďalšej časti ho zmenil tak, že žalobu zamietol a vo zvyšku ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Pri takomto spôsobe rozhodnutia, ktorým nebolo definitívne rozhodnuté o celom predmete konania, odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho

konania, ale ponechal toto rozhodnutie na odvolací súd s tým, že ten rozhodne o trovách celého konania (vrátane trov vzniknutých v poradí prvom odvolacom konaní) až v rozhodnutí, ktorým sa konanie v celosti skončí (t.j. vyčerpá sa celý jeho predmet) v súlade s , ktorý sa praktiky bezo zmeny preniesol aj do . Pri svojom rozhodovaní mal súd prvej inštancie do úvahy brať celkové výsledky konania, vrátane tých vyplývajúcich z v poradí prvého odvolacieho konania. Takéto nové rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania v časti žaloby žalobcu malo v sebe konzumovať i výsledky v poradí prvého odvolacieho konania, o ktorých nebolo preto možné rozhodnúť osobitným výrokom, nakoľko by išlo o duplicitné rozhodnutie.

20. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného priebehu a výsledkov prvoinštančného konania o žalobe žalobcu ustálil, že žalobca sa v prvoinštančnom konaní domáhal spolu 61 255,80 €. Z toho istina (tak ako bola vyčíslená v žalobe) 26 434,01 € a vyčíslené príslušenstvo (ako bolo žalobcom vyčíslené v priebehu konania) 34 821,79 € (teda nie 15 701,24 €, ako uviedol súd prvej inštancie). Z takto uplatneného nároku dosiahol žalobca úspech 51,37 %, v peňažnom vyjadrení 31 467,33 €; z toho v časti istiny predstavuje úspech žalobcu sumu 21 946,63 € (v tejto časti bolo konanie zastavené na základe späťvzatia žaloby pre zaplatenie dlžnej sumy žalovaným v priebehu konania - ) a úspech žalobcu v časti príslušenstva predstavuje 9 520, €, čo je vyčíslenie úrokov z omeškania, ktoré mu boli priznané v poradí druhým rozsudkom súdu prvej inštancie. Oproti tomu úspech žalovaného v konaní o žalobe žalobcu predstavoval 48,63 %, v peňažnom vyjadrení sumu 29 788,47 € pozostávajúcu zo zamietnutého nároku žalobcu v časti istiny vo výške 4 487,38 € a zamietnutého nároku žalobcu v časti príslušenstva 25 301,09 €. Vzájomný pomer úspechu strán sporu v prvoinštančnom konaní o žalobe žalobcu teda predstavuje 2,74 % v prospech žalobcu (51,37 % - 48,63 %). Súd prvej inštancie, ktorý mal za to, že úspech žalobcu predstavuje až 74 %, pochybil pri svojich výpočtoch z dôvodu, že do výpočtu nezahrnul všetky potrebné vstupy, teda všetko čoho sa žalobca domáhal a výsledky celého prvoinštančného konania.

21. Pokiaľ išlo o prvoinštančné konanie v časti vzájomnej žaloby žalovaného, aj tu odvolací súd dospel k odlišnému pomeru úspechu medzi stranami sporu a dokonca i k odlišnému záveru o tom, úspech ktorej strany prevažuje. Odlišne od súdu prvej inštancie odvolací súd zastáva názor, že v tomto prípade nemalo byť do výpočtu pomeru úspechu strán sporu zahrnuté i príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z omeškania. Tieto úroky vo vzájomnej žalobe žalovaného neboli vyčíslené, ani neboli samostatným predmetom konania, na rozdiel od konania o žalobe žalobcu. V takýchto prípadoch sa pre účely náhrady trov konania podľa ustálenej súdnej praxe vychádza iba z istiny. Žalovaný sa teda pôvodne vzájomnou žalobou pred jej čiastočným späťvzatím domáhal zaplatenia istiny 13 793,95 €. Úspech žalovaného dosiahol 21,35 %, teda v peňažnom vyjadrení sumu 2 944,39 €, ktorú mu súd prvej inštancie ako istinu na základe vzájomnej žaloby priznal. Úspech žalobcu v konaní o vzájomnej žalobe predstavuje 78,65 %, v peňažnom vyjadrení sumu 10 849,56 € pozostávajúcu z čiastky 675,56 €, o ktorú vzal žalovaný vzájomnú žalobu čiastočne späť (na základe čoho zodpovedá za zastavenie konania) a z čiastky 10 174,- € predstavujúcej zamietnutú časť istiny. Vzájomný pomer úspechu v prvoinštančnom konaní o vzájomnej žalobe tak predstavuje 57,3 % (78,65 % - 21,35 %), a to v prospech žalobcu, nie žalovaného, ako nesprávne rozhodol súd prvej inštancie.

22. Nárok na náhradu trov konania vznikol stranám sporu aj v súvislosti s odvolacím konaním. Voči v poradí druhému rozsudku súdu prvej inštancie č. k. -275 zo dňa 8. októbra 2013 sa odvolali žalobca i žalovaný. Proti tomuto rozsudku v jeho časti, ktorou bolo vyhovené žalobe žalobcu, sa odvolal výlučne žalovaný. Nakoľko odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil, znamená to, že žalobca bol v odvolacom konaní týkajúcom sa žaloby žalobcu plne úspešný. Vznikol mu preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti týkajúcej sa žaloby žalobcu v rozsahu 100 %.

23. Proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. -275 zo dňa 8. októbra 2013 v jeho časti týkajúcej sa vzájomnej žaloby žalovaného sa odvolali obe strany sporu. Žalobca sa odvolal voči vyhovujúcemu výroku, ktorým mu súd uložil povinnosť zaplatiť žalovanému istinu 2 944,39 €. Žalovaný sa odvolal voči zamietajúcemu výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol jeho vzájomnú žalobu v časti istiny 10 174 €. Spolu tak tvorila predmet odvolacieho konania istina 13 118,39 € (2 944,39 € + 10 174 €). Obe strany sporu boli so svojimi odvolaniami neúspešné, nakoľko, ako už bolo uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil. Z toho je potrebné vyvodiť percentuálne vyjadrenie úspechu žalobcu v odvolacom konaní o vzájomnej žalobe vo výške 77,56 % (čiastka 10 174 € z celkovej sumy 13 118,39 €) a úspech žalovaného 22,44 % (čiastka 2 944,39 € z celkovej sumy 13 118,39 €).

Vzájomný pomer úspechu strán sporu v odvolacom konaní týkajúcom sa vzájomnej žaloby žalovaného teda predstavoval 55,12 % (77,56 % - 22,44 %) v prospech žalobcu.

24. Po vyššie uvedenom vyhodnotení výsledkov konania a zodpovedajúcom určení pomeru úspechu strán sporu v jednotlivých častiach konania musel odvolací ešte zohľadniť zásadu zákazu reformatio in peius vyplývajúcu z , v zmysle ktorej v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila. Odvolateľom je iba jedna strana sporu, žalovaný, preto zmena napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nesmie byť v neprospech žalovaného, hoci pomer úspechu strán sporu, ktorý odvolacím prieskumom zistil odvolací súd sa pre niektoré časti konania líši od záverov súdu prvej inštancie práve v neprospech žalovaného.

25. Súd prvej inštancie mal za to (výrok I.), že žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania o žalobe žalobcu v rozsahu 74 %, odvolací súd však ustálil pomer úspechu a tým i výšku nároku žalobcu na 2,74 %, v tejto časti je zmena napadnutého rozhodnutia na prospech odvolateľa - žalovaného. Pokiaľ išlo o prvoinštančné konanie o vzájomnej žalobe žalovaného (výrok II.), súd prvej inštancie dospel k záveru o výške nároku na náhradu trov konania 65 % v prospech žalovaného, odvolací súd naopak zistil, že v prevažnej miere dosiahol úspech žalobca a vznikol by mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 57,3 %; preto musel odvolací súd ponechať napadnuté rozhodnutie v tejto časti bezo zmeny, inak by rozhodol v neprospech odvolateľa - žalovaného. Výrok III. bol, ako už odvolací súd uviedol, nesprávny a nadbytočný, nakoľko tento výrok bol v neprospech žalovaného (zaväzoval ho uhradiť trovy konania), odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie v tejto časti tak, že daný výrok vypustil. Napokon vo výroku IV. napadnutého uznesenia súd prvej inštancie rozhodol nesprávne jedným výrokom o náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobe žalobcu i vzájomnej žalobe žalovaného, a to tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. Odvolací súd vyhodnotil výsledky odvolacieho konania odlišne, a to tak, že v odvolacom konaní v časti týkajúcej sa žaloby žalobcu by mal žalobca nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a v časti týkajúcej sa vzájomnej žaloby žalovaného by mal nárok na náhradu trov konania znovu žalobca v rozsahu 55,12 %. Preto aj v tejto časti musel odvolací súd ponechať napadnuté rozhodnutie bezo zmeny, inak by rozhodol v neprospech odvolateľa - žalovaného.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie podľa aj vzhľadom na zrozumiteľnosť zmenil tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania o žalobe žalobcu v rozsahu 2,74 %; žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania o vzájomnej žalobe žalovaného v rozsahu 65 %; a žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov odvolacieho konania o žalobe žalobcu a vzájomnej žalobe žalovaného právo (výrok I. odvolacieho súdu).

27. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (výrok II. odvolacieho súdu) rozhodol odvolací súd v zmysle a v spojení s ustanovením . Nakoľko v tomto štádiu konania nie je možné výšku náhrady trov konania vyplývajúcu z jednotlivých výrokov napadnutého uznesenia, resp. z výroku odvolacieho súdu, prejudikovať (o nej rozhodne až súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia odvolacieho súdu), odvolací súd mohol určiť mieru úspechu strán sporu v tomto odvolacom konaní iba podľa toho, do akej miery došlo rozhodnutím odvolacieho súdu k zmene napadnutého uznesenia v prospech odvolateľa - žalovaného. Na základe toho odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný mal v odvolacom konaní čiastočný úspech, dosiahol zmenu výroku I. a zmenu (vypustenie) výroku III. vo svoj prospech, naopak odvolací súd musel ponechať bezo zmeny výroky II. a IV., pretože v tejto časti bolo odvolanie nedôvodné, keď súd prvej inštancie síce rozhodol nesprávne, avšak náprava jeho rozhodnutia by bola nepriaznivá pre odvolateľa. Z uvedeného vyplýva, že vzájomný pomer úspechu strán sporu je rovnaký, obaja mali zhodne úspech, resp. neúspech vo vzťahu k dvom výrokom napadnutého uznesenia. Na základe takéhoto výsledku odvolacieho konania odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).