Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/215/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: U. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. S., ul. N. č. XXX/XX, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátom so sídlom S., ul. D. č. X proti žalovanému: Z. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. H. Z., ul. K. č. XXXX/XX, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Jozefom Námešným, advokátom so sídlom S., H. sv. L. č. XX, o zaplatenie sumy 60.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -72 zo dňa 09. septembra 2019, takto

rozhodol:

rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

Vo výroku II. zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. -72 zo dňa 09.09.2019 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 60.000 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 60.000,- eur od 14.03.2018 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.). Vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania súd žalobu zamieta (výrok II.). Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu trov konania (výrok III.). Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal zaplatiť mu sumu 60.000,- eur spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 60.000,- eur od 30.05.2015 do zaplatenia titulom zmluvy o pôžičke peňazí datovanej dňa 31.12.2014 uzavretej dňa 24.02.2015, s odôvodnením, že žalovaný v lehote splatnosti, t.j. 29.05.2015 pôžičku v sume 60.000,- eur bez úroku nevrátil. Žalovaný popieral prevzatie pôžičky tvrdiac, že zmluvu o pôžičke podpísal, podpis bol overený, avšak po podpísaní zmluvy išiel za žalobcom, ktorý mu mal peniaze odovzdať, avšak žalobca tak neučinil. V danej veci zásadnou otázkou sporu bolo, či došlo k reálnemu odovzdaniu finančnej hotovosti podľa písomnej zmluvy o pôžičke peňazí uzavretej medzi žalobcom a žalovaným ako dlžníkom zo dňa 24.02.2015. Súd prijal z výpovede svedka K. E. a žalobcu skutkový záver, že k poskytnutiu pôžičky vo výške 60.000,- eur došlo, a to v zmysle písomnej zmluvy o pôžičke, kedy veriteľ prenecháva dňom podpisu tejto zmluvy o pôžičke peňazí dlžníkovi v hotovosti peniaze v sume 60.000,- eur bez úroku a nároku na odmenu na dobu od 31.12.2014 do 29.05.2015 a dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi istinu vo výške 60.000,- eur. Ako vyplýva zo skutkových zistení strany sporu písomne uzatvorili zmluvu o pôžičke, podľa ktorej žalobca (veriteľ) požičal žalovanému (dlžníkovi) sumu 60.000,- eur a dňom podpísania zmluvy 24.02.2015 dlžník potvrdil prevzatie pôžičky v uvedenej sume a súčasne sa zaviazal ju vrátiť do 29.05.2015. Čo sa týka predloženej zmluvy o pôžičke ako listinného dôkazu, súd vychádzal

zo všeobecného pravidla, že písomnostiam obsahujúcim potvrdenie o určitej skutočnosti a podpis ktorej sa daná skutočnosť týka je potrebné v rámci hodnotenia dôkazov pripisovať vysokú mieru preukaznosti. Písomná forma zabezpečuje vysokú mieru dôvery v obsah a významne prispieva k stabilite právnych vzťahov. Vychádza sa totiž z predpokladu, že podpísanie listiny, ktorej obsah nezodpovedá skutočnosti by bolo zo strany osoby plne spôsobilej na právne úkony konaním v rozpore s elementárnou obozretnosťou v životných situáciách, konaním vysoko ohrozujúcim vlastné právne postavenie, teda konaním neracionálnym. Samotný svedok (K. E.) potvrdil, že spolu so žalovaným priamo a osobne požiadali žalobcu o poskytnutie pôžičky a informáciu o skutočnom prevzatí peňazí vo výške 60.000,- eur a poskytnutí pôžičky má priamo od žalovaného, ktorú sa dozvedel vo veľmi krátkom časovom odstupe od uzavretia zmluvy. Jeho svedecká výpoveď je súladná i s vyjadrením, kedy žalovaný opísal priebeh udalostí tak, že žiadal žalobcu o poskytnutie pôžičky, a to cez spoločného priateľa. Výpoveď svedka vytvára dôveryhodný obraz udalostí, že žalovaný sa ako priateľovi tesne po uzavretí zmluvy o pôžičke zmienil o tom, že peniaze od žalobcu dostal. Aj z jeho vyjadrení potom vyplýva, že v čase, keď žalovaný podpisom zmluvy potvrdil aj prevzatie peňazí zodpovedalo toto aj obsahu písomnej formy zmluvy o pôžičke peňazí. I keď sa nejednalo o priameho svedka udalostí, nemožno prijať záver, že jeho výpoveď bola účelovo vykonštruovaná a na jej vierohodnosti neuberá ani skutočnosť, že je v priateľskom vzťahu so stranou sporu. Podľa súdu je prirodzené, že s informáciami o pôžičke (a v tomto prípade, kedy obaja pôžičku žiadali od jedného veriteľa) sa človek spravidla zdôveruje v okruhu blízkych priateľov. Preto vzťah medzi stranou sporu a svedkom, či už priateľský alebo pracovný, nemožno v danej veci považovať za dôvod, pre ktorý nemožno svedeckú výpoveď akceptovať. Všetky skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, vyhodnotil súd vo vzájomných súvislostiach a rozhodol tak, že je právne dôvodné priznať žalobcovi uplatnené peňažné plnenie titulom vrátenia pôžičky vo výške 60.000,- eur. Možno totiž konštatovať, že žalobca v konaní produkoval dôkazy, ktoré boli spôsobilé bezpečne preukázať jeho skutkové tvrdenia nielen o uzavretí písomnej zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu, ale i poskytnutí peňažných prostriedkov žalovanému, t.j. preukázal existenciu poskytnutej pôžičky, od ktorej vyvodzoval uplatnený nárok. Súd preto zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 60.000,- eur. Žalobca popri istine uplatňoval i úroky z omeškania 5,05 % ročne z dlžnej sumy od 30.05.2015. Žalobca nepreukázal, že písomne vyzval žalovaného o vrátenie pôžičky. V danom prípade za kvalifikované požiadanie o plnenie treba považovať žalobu; zročnosť pohľadávky nastala deň po doručení tejto žaloby žalovanému, t.j. 13.03.2018. Z povahy ustanovení v spojení s Nariadenia vlády č. vyplýva, že kogentne je stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Základná úroková sadzba ECB k 14.03.2018 bola 5 %. Súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi popri istine 60.000,- eur aj úrok z omeškania 5 % ročne od 14.03.2018 až do zaplatenia a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania (úroky z omeškania 5,05 % ročne z dlžnej sumy od 30.05.2015 do 14.03.2018) žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na plný úspech žalobcu vo veci tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu ( a , ďalej len „“). O samotnej výške tejto náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne podľa po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ). Poukázal na to, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, to znamená, že pre jej platnosť sa vyžaduje v čase jej uzavretia aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Domnieva sa, že v danom prípade bolo potrebné pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu rozhodujúcim zistenie, či došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky. V zmysle k zmluve o pôžičke nedochádza len na základe dohody zmluvných strán, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom spočíva na účastníkovi konania. Prvostupňový súd vychádzal pri odôvodnení rozhodnutia najmä zo svedeckej výpovede svedka K. E.. Ani tento svedok však jednoznačne nepotvrdil, že na vlastné oči videl, či mu žalobca čiastku 60.000,- eur skutočne poskytol. Aj v prípade svedka K. E. najprv poslal žalobca podpísať zmluvu o pôžičke k notárke do Prievidze a až následne mu poskytol finančné prostriedky. Takýto istý postup bol aj v jeho prípade, avšak s tým rozdielom, že on po podpísaní zmluvy o pôžičke, finančné prostriedky od žalobcu nedostal. Nie je pravdivá tá skutočnosť, že by sa mal pred svedkom K. E. vyjadril, že finančné prostriedky dostal. On nedostal predvolanie na pojednávanie na deň 09.09.2019, pojednávania sa z tohto dôvodu nezúčastnil a nemohol sa konfrontovať so svedkom K. E.. Naopak s odstupom času, keď

sa stretli, mu hovoril, že do spoločného obchodu s ním nejde, lebo nemá finančné krytie. Žalobca nepopieral, že dostal od žalovaného pripravenú zmluvu o pôžičke, ktorú šiel následne k notárovi do Prievidze overiť, avšak popieral, že mu boli finančné prostriedky aj skutočne vyplatené. Rozhodnutie súdu je preto podľa neho nezákonné v tom smere, že žiadnym spôsobom nemal podľa jeho názoru preukázané, že medzi ním a žalobcom došlo k reálnemu odovzdaniu žalovanej sumy. Na záver poukázal na to, že v dnešnej dobe je viac ako neobvyklé, aby čiastku 60.000,- eur bola medzi osobami poskytnutá z ruky do ruky. Mal v úmysle požičať si finančné prostriedky od žalobcu, ale k ich odovzdaniu nikdy nedošlo. Je presvedčený o tom, že keby mu boli finančné prostriedky žalobcom zapožičané, podpísal by aj doklad o ich skutočnom prevzatí. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol a zároveň žalobcu zaviazal k znášaniu trov odvolacieho konania.

3. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že ho považuje za nedôvodné. Uvádzané dôvody nie sú takými dôvodmi, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v rozsudku riadne vysporiadal. Podľa žalobcu dôkazy vykonané pred súdom prvej inštancie, a to výsluch strán, oboznámenie originálu zmluvy o pôžičke zo dňa 31.12.2014, výsluch svedka K. E., je ucelenou reťazou priameho dôkazu a nepriamych dôkazov preukazujúcich, že žalovaný zmluvu o pôžičke peňazí s ním uzavrel a pôžičku 60.000,- eur v hotovosti od neho prevzal. Tak ako konštatoval súd prvej inštancie, písomná forma zmluvy ( nevyžaduje písomnú formu pre platnosť zmluvy o pôžičke) zabezpečuje vysokú mieru dôvery, teda písomná forma je významným zdrojom informácií o záväzku zmluvných strán a pokiaľ je v zmluve uvedené, že dlžník svojim podpisom na zmluve potvrdzuje aj prevzatie finančnej pôžičky v hotovosti a zmluvu podpíše, je takáto písomná zmluva dôkazom preukazujúcim, že dlžník pôžičku prevzal. Podľa jeho názoru teda uniesol dôkazné bremeno, nielen preukázanie zmluvy o pôžičke, resp. o vzniku záväzku z tejto zmluvy pre obe zmluvné strany, ale aj preukázanie skutočností, že dlžník pôžičku, teda finančné prostriedky reálne prevzal. Skutkové tvrdenie žalovaného, že on síce zmluvu o pôžičke podpísal, ale finančné prostriedky mu on neodovzdal, je vyvrátené tým, že mu odovzdal ním podpísanú zmluvu o pôžičke, v ktorej svojim podpisom potvrdil aj reálne prevzatie sumy 60.000,- eur v hotovosti. Tento listinný dôkaz popri jeho skutkových tvrdeniach preukazuje, že žalovaný peniaze vo výške 60.000,- eur od neho v hotovosti prevzal, teda že on si splnil svoj záväzok zo zmluvy - poskytnúť dlžníkovi peňažnú pôžičku. Žalovaný okrem popretia jeho písomného prejavu vôle v zmluve o pôžičke tým, že peniaze mu neodovzdal, nepredložil v tomto konaní žiadny dôkaz na preukázanie pravdivosti jeho tvrdenia. Žalobca poukázal na to, že podľa , ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania (v posudzovanej veci konanie dlžníka spočívalo v písomnom potvrdení podpisom, že pôžičku od neho v hotovosti prevzal), uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Vychádzajúc z uvedeného procesného ustanovenia ukladajúceho strane, nielen povinnosť poprieť skutkové tvrdenia druhej strany, ale uviesť vlastné tvrdenia o skutkových okolnostiach. Pokiaľ teda žalovaný poprel prevzatie finančných prostriedkov, ktoré prevzatie potvrdil svojim podpisom na zmluve, mal práve on dôkazné bremeno preukázania, že finančné prostriedky, ktorých prevzatie potvrdil podpisom na zmluve, v skutočnosti neprevzal. Že teda nastala nezhoda medzi prejavom jeho vôle na zmluve a jeho konaním. Túto ním tvrdenú nezhodu však žalovaný žiadnym dôkazom nepreukázal. Tvrdenie žalovaného v jeho výpovedi na pojednávaní súdu, že si myslel, že on zmluvu zničí, je len účelové, pretože je nelogické, aby mu ním podpísanú zmluvu odovzdal bez toho, aby si prevzal pôžičku, ktorej prevzatie v zmluve podpisom potvrdil. Ani z ďalšieho konania žalovaného po tom ako bola zmluva o pôžičke uzavretá nie je možné usúdiť, že súčasné skutkové tvrdenia žalovaného sú pravdivé. Nielenže v konaní nepredložil žiadny dôkaz o tomto svojom skutkovom tvrdení, ale ani vo vzťahu ku nemu nikdy neurobil žiadny úkon, ktorým by bol prejavil svoj nesúhlas s prejavom vôle obsiahnutým v zmluve o pôžičke. Neadresoval mu žiadny prejav jeho vôle obsahujúci rozporovanie jeho písomného potvrdenia v zmluve o pôžičke, že pôžičku od neho prevzal, a to ani v písomnej forme, ani v telefonickej forme, ani e-mailovej forme, ani prostredníctvom iného úkonu. Naopak jeho tvrdenia, že ho opakovane osobne žiadal v H. S., aby počkal s vrátením pôžičky ani nepoprel ani nepreukázal, že by tieto jeho tvrdenia neboli pravdivé. Podľa žalobcu by bolo logické a oprávnené aj od žalovaného požadovať preukázanie jeho tvrdenia, že pôžičku od neho neprevzal, pretože len tvrdenie, na rozdiel od písomnej zmluvy, že pôžičku neprevzal, nemožno považovať za preukázanie neprevzatia pôžičky. Ďalej uviedol, že pred súdom označil po výsluchu žalovaného a nevyriešenia sporu mimosúdne počas prerušenia súdneho konania dôkaz, a to výsluch svedka K. E., ktorý mal vedomosť o reálnom prevzatí pôžičky žalovaným od neho a podľa neho v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie výpoveď tohto svedka je súladná s jeho skutkovými tvrdeniami ako aj s konaním žalovaného a jeho vyjadreniami pred ním o okolnostiach poskytnutia pôžičky ako aj

o jej prevzatí žalovaným. Teda z výpovede svedka K. E. bolo preukázané, že žalovaný sa pred ním ako svojim priateľom vyjadril, že pôžičku od neho vo výške 60.000,- eur prevzal. Tak ako uvádzal on, svedok potvrdil, že mali so žalovaným spoločnú podnikateľskú aktivitu, na ktorú si od neho požičali peniaze a tak ako svedkovi K. E. tak aj žalovanému pôžičku reálne poskytol. Len z dôvodu, že nimi plánované podnikateľské aktivity im nemali vyjsť, mu pôžičku svedok K. E. doposiaľ vrátil len sčasti. Teda tak ako konštatoval aj súd prvej inštancie, výpoveď svedka K. E. preukázala dôveryhodný obraz udalostí, že žalovaný sa tesne po uzavretí zmluvy o pôžičke svedkovi zmienil o tom, že peniaze od žalobcu dostal. Pokiaľ ide o pravdivosť výpovede svedka K. E., ktorú rozporuje žalovaný v odvolaní ani súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by vznikli akékoľvek pochybnosti v konaní pred súdom o tom, že tento svedok nevypovedal pravdivo. Tak ako je vyššie uvedené jeho výpoveď zapadá do obrazu udalostí tak ako uvádzal on a ako vyplýva z písomnej zmluvy o pôžičke peňazí. Nepochybne by svedok K. E. nebol vypovedal pred súdom, že má vedomosť od žalovaného, že pôžičku od neho (od žalobcu) prevzal, ak by bolo pravdivé skutkové tvrdenie žalovaného v odvolaní, že mu mal povedať, že peniaze nemá, a preto nemôže ísť do spoločného obchodu. Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny a zákonný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť mu trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu písomne nereagoval.

5. Krajský súd ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou sporu (, ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario ) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (, ) a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti a to vo výrokoch I. a III. ako vecne správny potvrdil ( ).

6. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu prechádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, podľa konštatuje správnosť dôvodov uvedených v jeho písomnom vyhotovení, na ktoré v podstatných bodoch odkazuje.

8. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného viazaný ( a ), zaoberal sa pri posudzovaní veci iba jeho podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či nedošlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

9. Podľa ust. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30. júna 2010).

10. Medzi účastníkmi nebolo sporné uzavretie zmluvy o pôžičke, sporným zostalo odovzdanie peňazí.

11. Odvolacie námietky žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý žalobe žalobcu vyhovel, spočívali v tom, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ). Konkrétne poukazoval na to, že súd odôvodnení rozhodnutia vychádzal najmä zo svedeckej výpovede K. E., ktorý nepotvrdil, že na vlastné oči videl, že mu žalobca skutočne čiastku 60.000,- eur poskytol. Za nepravdivé považoval, že by sa pred svedkom vyjadril, že finančné prostriedky dostal. V súvislosti s výsluchom svedka K. E. tvrdil, že nedostal predvolanie na pojednávanie na deň 09.09.2019, pojednávania sa z tohto dôvodu nezúčastnil a nemohol sa so svedkom konfrontovať.

12. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel.

13. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého konaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (ods. 2).

14. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

15. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia , podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu.

16. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení Výsledky všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia , keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo.

17. Odvolacie námietky žalovaného odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Okresný súd pri rozhodovaní nevychádzal len z výpovede svedka K. E.. V prvom rade z listinného dôkazu a to písomnej zmluvy o pôžičke, ohľadom ktorej bolo preukázané, že ju žalovaný vlastnoručne podpísal a teda aj to, že svojim podpisom na tejto zmluve potvrdzuje prevzatie finančnej pôžičky v sume 60.000,- eur v hotovosti (čl. II. zmluvy). Pokiaľ v súvislosti s výsluchom svedka K. E.alovaný tvrdil, že nedostal predvolanie na pojednávanie a preto sa nemohol so svedkom konfrontovať, odvolací súd poukazuje na to, že z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že súd vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 09.09.2019 v neprítomnosti žalovaného. Z obsahu spisu vyplýva, že tento predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 28.06.2019. Uvedené vyplýva z doručenky na č. l. 64 spisu ako aj to, že mu bolo doručené i podanie žalobcu z č. l. 56 spisu, v ktorom tento oznámil súdu, že k mimosúdnej dohode strán sporu nedošlo, zotrváva preto na žalobe a na preukázanie svojho tvrdenia, že žalovaný od neho pôžičku prevzal, navrhol vypočuť svedka K. E.. Za tohto stavu mal žalovaný aj vedomosť, že môže dôjsť k výsluchu svedka. Nakoľko žalovaný svoju neúčasť neospravedlnil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o

odročenie pojednávania okresný súd zachoval správny postup keď vypočul svedka aj v neprítomnosti žalovaného.

18. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku I. a súvisiacom výroku III. týkajúcom sa trov konania, odvolaním nespochybňujúceho, ako vecne správny potvrdil. Vo výroku II. zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , , Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca, a to v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia ( ).

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) (, ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( a ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).