Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/106/2018

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v spore žalobcu: Z. E., G.. XX.X.XXXX, I. X, A., zastúpeného Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, o zaplatenie 5.951,20 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. -97, zo dňa 6.2.2018, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.987,94 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 3.987,94 eura od 11.2.2017 až do zaplatenia; vo zvyšku žalobu zamietol; žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 27.2.2017, došlou súdu 10.3.2017, sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.951,20 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne od 11.2.2017, ako aj nahradiť trovy konania s poukazom na tvrdenie, že ako spotrebiteľ uzavrel 21.4.2012 so žalovaným úverovú zmluvu č. A., ktorú považoval za bezúročnú a bez poplatkov.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia ( ), súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola uvedená predajná cena predmetu financovania 4.030 eur, celková výška úveru 3.845,83 eur, náklady spojené s poskytnutím úveru 735,83 eur, zaplatené v hotovosti klientom 920 eur, výška úrokovej sadzby 40,929222 %, RPMN 49,47 %, priemerná hodnota RPMN 50 %, výška mesačnej splátky 151,02 eura, počet splátok 60, celková čiastka k zaplateniu 9.061,20 eura. Nebolo sporné ani to, že žalovaný poskytol žalobcovi úver tak, že zaplatil predajcovi zvyšok kúpnej ceny 3.110 eur, čo predstavuje rozdiel medzi celkovou výškou úveru 3.845,83 eura a nákladmi spojenými s poskytnutím úveru 735,83 eura. 3. Súd prvej inštancie považoval zmluvu o úvere za spotrebiteľskú v zmysle o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „“). Ozrejmil, že ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) je náležitosť, ktorú musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať v zmysle Dôvodil, že RPMN je pre spotrebiteľa dôležitý, ak nie rozhodujúci údaj, z ktorého vychádza pri rozhodnutí uzavrieť zmluvu. Údaj o RPMN si spotrebiteľ môže pri uzatváraní zmluvy porovnať s priemernou hodnotou RPMN ostatných poskytovaných spotrebných úverov, keďže aj tento údaj je povinnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

4. Súd prvej inštancie považoval RPMN vo výške 49,47 % uvedenú v bode 4 úverovej zmluvy za nesprávnu, pričom vychádzal z , podľa ktorého ročnou percentuálnou

mierou nákladov sa rozumejú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa . Podľa a sa ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2. Na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.

5. Z cit. ustanovení súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný bol povinný do výpočtu RPMN zahrnúť aj náklady vo výške 735,83 eura, keďže celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady a poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Bol názoru, že ak by žalovaný pri výpočte postupoval podľa zákona, dospel by k správnej výške uvádzanej žalobcom, t.j. na úrovni minimálne 69,83 %.

6. Vo vzťahu k námietke žalovaného, ktorá sa týkala sumy 920 eur podotkol, že túto zaplatil žalobca priamo predajcovi ako časť kúpnej ceny vozidla; s poskytnutým úverom nemala preto nič spoločné. Žalovaný bol povinný do výpočtu RPMN zahrnúť náklady spojené s úverom 735,83 eura, a nie sumu 920 eur. Konštatoval, že otázka, či bola alebo nebola zmluva dojednaná individuálne, je pre výpočet RPMN a dôsledky z toho vyplývajúce, irelevantná.

7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v dôsledku nesprávne uvedenej RPMN v neprospech žalobcu je poskytnutý spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Žalobca zaplatil žalovanému spolu 9.061,20 eur, to znamená o 5.951,20 eur viac, ako bol povinný, pričom sumu 5.951,20 eura zaplatil bez právneho dôvodu, čím sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Nakoľko žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia e-mailom dňa 8.2.2017, v ktorom určil lehotu na vysporiadanie, žalovaný bol povinný bezdôvodné obohatenie vydať do 10.2.2017; nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku a od toho dňa je povinný platiť žalobcovi aj úrok z omeškania. Úrok z omeškania žalobcovi priznal v uplatnenej zákonnej výške 5 % ročne, podľa , v spojení s nariadenia vlády SR č.

8. Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným súd prvej inštancie konštatoval, že uplatnený nárok je čiastočne premlčaný. Vychádzal z toho, že pri postupnom, pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt ide o samostatné nároky, lehoty preto začínajú plynúť samostatne, zaplatením každej splátky; právny dôvod bezdôvodného obohatenia existoval už od počiatku; pri zaplatení každej splátky, prevyšujúcej istinu skutočne poskytnutého úveru, došlo k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie poukázal na , ktorý bol ako všeobecne záväzný právny predpis zverejnený už pred uzavretím zmluvy; bol názoru, že žalovaný mal od začiatku k dispozícii všetky údaje, t.j. poznal skutkové okolnosti, ktoré mu umožňovali podať žalobu. Na uvedenom základe dospel k záveru, že subjektívna dvojročná premlčacia doba nemohla začať plynúť až 27.2.2017, ako tvrdil žalobca, pretože udelenie plnej moci advokátovi nemá na začiatok plynutia lehoty význam. Z predložených dôkazov mal navyše zrejmé, že právny zástupca už 8.2.2017 písal žalovanému výzvu, v ktorej uviedol, že prevzal zastupovanie žalobcu. Mal za to, že sa nedá dospieť k záveru, že žalobca nadobudol vedomosť o rozhodujúcich skutočnostiach až keď navštívil advokáta, resp. kedy mu udelil plnú moc na zastupovanie, pričom zdôraznil, že nezáleží na tom, ako žalovaný posudzoval skutočnosti, ktoré mu boli už predtým známe.

9. Na uvedenom základe súd prvej inštancie s prihliadnutím na doručenie žaloby 10.3.2017 a na dvojročnú premlčaciu dobu, považoval za premlčané všetky splátky, ktoré žalobca zaplatil žalovanému od 19.2.2014 do 19.2.2015, to znamená 13 splátok po 151,02 eura, čo predstavuje sumu 1.963,26 eura. Nakoľko premlčané právo nebolo možné žalobcovi podľa priznať, žalobu v tejto časti podľa , zamietol. O trovách konania rozhodol podľa

a a žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech 67 %, po odpočítaní neúspechu 33 %, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34 %. 10. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania ( ) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie plynutia subjektívnej premlčacej doby súdom prvej inštancie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku mu vyplynulo, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť najskorším možným termínom - teda spolu so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby. Bol názoru, že právna úprava ohľadom plynutia subjektívnej lehoty pri premlčaní je pritom jednoznačná; jej začiatok je viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila - teda o objektívnej znalosti podstatných skutkových okolností. Mal za to, že slová „keď sa oprávnený dozvie" je preto treba vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ustanovení ; nie je možné len predpokladať, že by to mohla vedieť, resp. by sa to mohla dozvedieť alebo že sa to mala dozvedieť.

11. Brojil, že súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnú, ale len ním teoreticky predpokladanú vedomosť, resp. nesprávne - vedomosťou sa ani nezaoberal, jednoducho len stotožnil začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty s odkazom na to, že v tom čase už mal zmluvu a poznal okolnosti (na koho účet plnil), teda nesprávne vytvoril predpoklad, že v tom čase už aj vedel o bezdôvodnom obohatení. Zdôraznil, že práve takýmto postupom sa zoberal Najvyšší súd SR ako aj Ústavný súd SR a potvrdili, že predpokladaná vedomosť nie je pre začatie plynutia subjektívnej lehoty rozhodná. Bol názoru, že nie je a s prihliadnutím na logické posúdenie ani nemôže byť správne hodnotenie súdu prvej inštancie, ktorý pri posúdení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby posúdil len objektívne skutočnosti - t.j. že mal k dispozícii zmluvu o úvere, mal k dispozícii informácie o plnení na účet žalovaného a to, že celospoločensky (mediálne, vznikom občianskych združení, súdnou kontrolou) sa spotrebiteľská ochrana prezentuje minimálne tri roky. Bol názoru, že ak by platilo uvedené, potom (pravdepodobne) podľa názoru súdu je zároveň každá zmluva o úvere v rozpore so zákonom

- každý spotrebiteľ by teda pri každej zmluve o úvere mal vedieť, že je v rozpore so zákonom a že nemusí plniť nič iné ako istinu úveru (odôvodnenie takéhoto záveru pritom je, že predsa celospoločenský sa o tejto téme hovorí už aspoň tri roky). Súdom prvej inštancie stanovený okamih začiatku plynutia subjektívnej doby považoval za v absolútnom rozpore s tým, na čo súd vo svojom rozhodnutí poukazoval (logické úvahy v rámci odôvodnenia), ustálenou rozhodovacou praxou i zákonom. Uviedol, že existuje početná judikatúra týkajúca sa posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby zo strany najvyšších súdnych autorít, pričom zo všetkých týchto rozhodnutí pomerne jednoznačne vyplýva, že začiatok plynutia subjektívnej lehoty je naviazaný na skutočnú vedomosť oprávnenej strany - t.j. nie je postačujúca ani predpokladaná vedomosť ani skutočnosť, že sa oprávnený subjekt mohol skutočne dozvedieť o obohatení už skôr.

12. Upriamil pozornosť na rozhodovaciu činnosť súdov, ktoré sa často krát priklonili práve k záveru, že spotrebiteľ sa mohol skutočne dozvedieť o bezdôvodnom obohatení práve až na základe toho, že bol o tomto informovaný zo strany tretej osoby - napr. občianskeho združenia alebo advokáta. Napokon, ani on, ani jeho právny zástupca v skutočnosti nemohli pred právoplatným skončením súdneho sporu vedieť, že išlo o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, keďže toto závisí len na tom, či zmluva spĺňa alebo nespĺňa zákonné požiadavky a či sa uplatní alebo neuplatní fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Definitívne je pritom táto otázka vyriešená až rozhodnutím súdu, ktorý v rámci súdneho konania rozhodne a takéto rozhodnutie sa považuje za definitívne vyriešenie/určenie práv a povinností medzi účastníkmi súdneho konania. Pred rozhodnutím vo veci sú obe sporové strany presvedčené o tom, že ich právne posúdenie veci je správne. Teda rovnako aj žalovaný - z pozície subjektu poskytujúceho úvery, ktorý má vedomosť o právnej úprave pred začatím súdneho konania a počas celej doby jeho trvania tvrdí, že zmluva je v súlade s právnou úpravou, a teda nie je bezúročná a bez poplatkov (že na plnenie získané na základe zmluvy rozhodne má a vždy mal nárok). Zároveň však rovnaký subjekt (žalovaný, ktorý tvrdí, že zmluva je v súlade so zákonom) účelovo tvrdí, že vedel o tom, že zmluva nie je v súlade s právnou úpravou, a teda je jasné aj to, že vedel o vzniku bezdôvodného obohatenia od počiatku; teda podľa názoru žalovaného (ktorý nepriamo prevzal aj okresný súd) je zmluva v súlade so zákonom, avšak ak by náhodou nebola, potom o tom ako spotrebiteľ musel od počiatku vedieť.

13. Bol názoru, že v nadväznosti na tvrdenia samotného súdu a v konečnom dôsledku pri posúdení samotného účelu, a aj výslovného znenia právnej úpravy, možno dospieť k záveru, že mohol nadobudnúť skutočnú vedomosť o bezdôvodnom obohatení práve a až na základe rozhodnutia súdu, ktorý vec posúdil a konštatoval, že zmluva nespĺňala zákonné náležitosti, a teda sa na ňu uplatní fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Pred týmto momentom sa on a jeho právny zástupca mohli skutočne len domnievať, že zmluva zákonné náležitosti nespĺňa, tak ako sa žalovaný a jeho právny zástupca domnievajú, že zmluva zákonné náležitosti spĺňa. Rovnakými logickými úvahami a výkladom skutočnej vedomosti oprávneného subjektu sa zaoberali súdy v minulosti opakovane. Bol názoru, že sa mohol dozvedieť o bezdôvodnom obohatení v čase najskôr momentom, kedy si vypočul právny názor jeho právneho zástupcu, najneskôr na základe rozhodnutia súdu v rámci ktorého by súd konštatoval, že zmluva o úvere nespĺňala zákonom stanovené náležitosti.

14. V rámci niektorých rozhodnutí súdov Slovenskej a Českej republiky bolo konštatované, že predpokladá len vedomosť o skutkových okolnostiach získania bezdôvodného obohatenia a cit. ustanovením sa nemá na mysli znalosť právnej kvalifikácie. Účelom a zmyslom uvedenej argumentácie (že nie je podstatná znalosť právnej úpravy) však je, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je dôležitý len moment, kedy sa oprávnený skutočne dozvie všetky rozhodné okolnosti (jednou z takýchto okolností pritom je napríklad aj vedomosť o neplatnosti zmluvy alebo vedomosť o tom, že zmluva o úvere je v rozpore so zákonom, a teda sa uplatní fikcia bezúročnosti); nie je dôležité, že oprávnený takýto nárok nevedel právne posúdiť - napríklad nevedel, že išlo o bezdôvodné obohatenie, aj keď zároveň poznal rozhodné skutočnosti; príkladom takéhoto stavu by bolo, ak by vedel, že zmluva o úvere ktorú podpísal je v rozpore so zákonom, že sa na ňu uplatní fikcia bezúročnosti (teda poznal rozhodné skutočnosti), ale aj napriek uvedenému by právne nevedel posúdiť, že plnenie zo zmluvy bolo bezdôvodným obohatením (a teda že má aj nárok na jej vrátenie/alebo že plniť na účet druhej strany nemusí). V uvedených výkladoch je zásadný právny rozdiel, avšak pri povrchnom právnom posúdení veci sa stáva, že sa tieto dva výklady zamieňajú.

15. Ďalej uviedol, že nikdy nepopieral, že mal vedomosť o tom, že plnil na účet žalovaného - keďže bol na to zaviazaný z podpísanej zmluvy o úvere (kde bolo presne špecifikované, že splátky úveru sa uhrádzajú na účet žalovaného). Bol však názoru, že vo vzťahu k vedomosti o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu je potom potrebné použiť rozsiahlu (a jednotnú) judikatúru týkajúcu sa toho, že musí ísť o skutočnú vedomosť o bezdôvodnom obohatení (teda nielen predpokladanú vedomosť); nie je dôležité, či sa oprávnený mohol dozvedieť o bezdôvodnom obohatení skôr, ako sa tak reálne stalo (teda nie je dôležité, že si mohol overiť alebo zistiť dôležité skutočnosti už skôr, ak to nespravil

- teda nenadobudol skutočnú vedomosť). V danom prípade ide o obdobnú situáciu, ako v prípade neplatnej zmluvy, na základe ktorej si strany plnia v domnení jej platnosti, avšak následne sa ukáže, že zmluva bola neplatnou (v takom prípade sa strany tiež dozvedia až následne, že ich plnenie sa považuje za plnenie bez právneho dôvodu - bezdôvodné obohatenie). Teda bezúročnosť a bez poplatkovosť je len zákonnou fikciou alebo následkom (ktorá sa uplatní v prípade splnenia podmienok výslovne špecifikovaných v zákone) - t.j. stavom, ktorý inak nezodpovedá zmluvným podmienkam dohodnutým medzi ním a žalovaným, ktoré sú obsiahnuté výslovne v zmluve o úvere. Mal pritom vedomosť len o zmluvných podmienkach, teda o tom, že má plniť na účet svojho veriteľa splátky podľa zmluvy. Ak súd prvej inštancie chce tvrdiť, že mal vedomosť o bezdôvodnom obohatení, potom zároveň tvrdí, že si (ako spotrebiteľ) sám vyhodnotil znenie zmluvy o úvere, súvisiacich predpisov a judikatúry, dospel k záveru, že sa má na zmluvu uplatniť fikcia bezúročnosti a bez poplatkovosti (teda sa takto dozvedel o rozhodných skutočnostiach), avšak si zároveň po vykonaní uvedeného povedal, že aj napriek tomu bude naďalej plniť na účet veriteľa splátky podľa uzatvorenej zmluvy.

16. Uplatnenie fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti považoval za skutočnosť, o ktorej sa spotrebiteľ musí dozvedieť, aby boli splnené podmienky na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby - teda najskôr potom, ako sa o tom spotrebiteľ dozvie, možno hovoriť o jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení. Zároveň v prípade, ak by sa spotrebiteľ o tejto skutočnosti (rozpor zmluvy so zákonom a fikcia bezúročnosti) dozvedel (teda by mal vedomosť o rozhodných skutočnostiach) a aj napriek tomu by plnil, keďže si právne nevedel posúdiť, že takéto plnenie je bezdôvodným obohatením, išlo by o situáciu, ako predpokladajú niektoré rozhodnutia súdov na ktoré poukazoval žalovaný (v takom prípade by mohla žalobcovi subjektívna doba uplynúť).

17. Zdôraznil, že ak by v čase po splatení istiny vedel, že na zmluvu sa uplatňuje fikcia bezúročnosti a bez poplatkovosti, je absolútne v rozpore s logickým uvažovaním, že by aj naďalej na účet žalovaného plnil akékoľvek ďalšie finančné prostriedky; už len samotná táto skutočnosť, a teda to, že plnil (v rámci opakovaných splátok) svoj záväzok, ako vyplývalo zo zmluvy, ktorú podpísal, znamená, že o bezdôvodnom obohatení (a o rozhodných skutočnostiach) nemal, a ani nemohol mať vedomosť. Ak by sa názor, ktorý vyslovil súd prvej inštancie, akceptoval ako správny, potom by subjektívna premlčacia doba prakticky stratila význam; neposudzovali by sa totiž žiadne subjektívne prvky, ale len objektívna skutočnosť (či oprávnený subjekt mal k dispozícii napríklad zmluvu a vedel o tom, že na jej základe plnil), pričom by sa pravdepodobne podľa názoru súdu prvej inštancie mala automaticky uplatniť domnienka, že si k dátumu podpisu akejkoľvek zmluvy bol každý účastník vedomý toho, či je takáto zmluva v súlade so zákonom alebo nie.

18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

19. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, ktorú po právnej stránke posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, je bezúročná a bez poplatkov, a to s poukazom na zistenie, že v zmluve je nesprávne uvedená výška RPMN v neprospech spotrebiteľa. Na uvedenom základe skonštatoval, že žalobca zaplatil žalovanému bez právneho dôvodu 5.951,20 eura. Žalovaným vznesenú námietku premlčania posúdil ako čiastočne dôvodnú a vychádzajúc z toho, že žalobca mal od počiatku k dispozícii všetky údaje, t.j. poznal skutkové okolnosti, ktoré mu umožňovali podať žalobu, pretože právny dôvod bezdôvodného obohatenia vyplýva z , ktorý bol ako všeobecne záväzný právny predpis zverejnený už pred uzavretím zmluvy, splátky ktoré žalobca zaplatil žalovanému od 19.2.2014 do 19.2.2015, to znamená 13 splátok po 151,02 eura, čo predstavuje 1.963,26 eura považoval za premlčané v subjektívnej premlčacej dobe; žalobu preto v tejto časti zamietol.

20. Podľa a , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

21. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil ( ). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo ( ).

22. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že v prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje 2-ročnú subjektívnu a 3-ročnú, resp. 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej

premlčacej doby vôbec relevantné (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.3.2013, sp. zn. ).

23. V prejednávanej veci dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov bola skutočnosť, že výška RPMN v zmluve bola uvedená (teda vypočítaná) nesprávne, a to v neprospech spotrebiteľa. V súdenej veci tak nemožno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že nakoľko právny dôvod bezdôvodného obohatenia vyplýva z žalobca mal od počiatku k dispozícii všetky údaje, t.j. poznal skutkové okolnosti, ktoré mu umožňovali podať žalobu. Nadobudnutie vedomosti o bezdôvodnom obohatení v danom prípade nie je spojené s púhou znalosťou zákona, že zmluva neobsahuje konkrétnu náležitosť, v dôsledku absencie ktorej sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ale s nadobudnutím vedomosti žalobcu o tom, že RPMN uvedená v zmluve je vypočítaná nesprávne, v jeho neprospech.

23.1. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za správnu úvahu odvolateľa, že ak by v čase po splatení istiny vedel, že na zmluvu sa uplatňuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, bolo by v rozpore s logickým uvažovaním, ak by aj naďalej na účet žalovaného plnil akékoľvek ďalšie finančné prostriedky; už len samotná táto skutočnosť, a teda to, že plnil (v rámci opakovaných splátok) svoj záväzok, ako vyplývalo zo zmluvy, ktorú podpísal znamená, že o bezdôvodnom obohatení (a o rozhodných skutočnostiach) v čase plnenia nemal a ani nemohol mať vedomosť.

23.2. Súd prvej inštancie tak pochybil, keď ku skutočnostiam rozhodujúcim pre posúdenie začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby, teda na zistenie okamihu nadobudnutia vedomosti žalobcu o skutkových okolnostiach, na základe ktorých mohol podať žalobu, nevykonal žiadne dokazovanie, najmä nevypočul žalobcu. Právny záver súdu prvej inštancie o čiastočnom premlčaní nároku žalobcu preto treba považovať za predčasný.

24. Odvolací súd však poznamenáva, sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že dvojročná subjektívna premlčacia doba nemohla žalobcovi začať plynúť až 27.2.2017, teda udelením plnej moci advokátovi ako tvrdil, pretože udelenie plnej moci advokátovi nemá na začiatok plynutia lehoty žiaden význam, keď z predložených dôkazov zároveň vyplýva, že právny zástupca žalobcu už 8.2.2017 písal žalovanému výzvu na zaplatenie dlžnej sumy, z čoho je nepochybné, že žalobca iný dôvod na poradu s advokátom než ten, pre ktorý podával žalobu ani nemal. Žalobca tak nepochybne musel mať vedomosť o skutočnostiach rozhodujúcich pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby už aj skôr.

25. Nakoľko súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti, ktorou zamietol žalobu (splátky, ktoré žalobca zaplatil žalovanému od 19.2.2014 do 19.2.2015) založil na predčasnom právnom závere o ich premlčaní, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania zrušil a podľa vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle viazaný; vec v zrušenej časti opätovne prejedná, zohľadní, že v sporoch s ochranou slabšej strany s účinnosťou od 1.7.2016 môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (tu napr. výsluch žalobcu), a aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz ( ); na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie a opätovne posúdi dôvodnosť vznesenej námietky premlčania; pričom sa dôsledne vysporiada nielen s plynutím subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby; po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

26. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania ( ).

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).