Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6T-69-2014.pdf
PDF · 94.71 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
KK-6T/69/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok samosudcom JUDr. Jurajom Fujerikom na hlavnom pojednávaní konanom dňa 03.02.2020 v Kežmarku, takto
rozhodol:
Obžalovaný
W. J., nar. XX.XX.XXXX v Kežmarku, trvalé bydlisko Ž. XXX/XX, H.,
u z n á v a s a z a v i n n é h o , ž e
- dňa 27.11.2013 v čase okolo 21.00 hod. vošiel do priestorov vestibulu Železničnej stanice v Kežmarku, pristúpil k tam sediacemu S. P., povedal mu, aby mu dal bundu, ktorú mal oblečenú na sebe, čo poškodený odmietol, preto ho najmenej trikrát otvorenou dlaňou udrel do oblasti tváre, do oblasti oboch líc, z hlavy mu strhol čiapku, ktorú mal poškodený natiahnutú na hlave a z vestibulu stanice odišiel preč, čím týmto svojím konaním spôsobil poškodenému S. P. škodu odcudzením čiapky v sume 0,30 Eur, zranenia si vyžadujúce lekárske ošetrenie mu nespôsobil,
- následne dňa 27.11.2013 v čase okolo 21.30 hod. po tom, ako napadol S. P., vrátil sa do priestorov vestibulu Železničnej stanice v Kežmarku, pristúpil k tam sediacemu S. J., ktorého viackrát slovne vyzval, aby mu dal bundu, ktorú mal S. J. oblečenú na sebe, čo odmietol, a keď poškodený odmietol odísť z priestorov vestibulu po tom, ako ho obžalovaný slovne vyzval, aby vyšiel von, obžalovaný W. J. ho chytil za pravú ruku a vytiahol ho z priestoru vestibulu železničnej stanice do neďalekého parku, kde ho slovne viackrát vyzval, aby mu dal svoju bundu, a keď mu ju poškodený odmietol vydať, obžalovaný ju násilím pravou rukou rozopol, stiahol ju z poškodeného a podal ju doposiaľ nestotožnenej osobe rómskej národnosti, ktorá stála celý čas pri obžalovanom W. J. bez toho, aby sa do konania obžalovaného zapojila, z miesta činu utiekol, čím týmto svojím konaním spôsobil poškodenému škodu odcudzením perovej nepremokavej bundy čiernej farby v sume 25,- Eur, finančnej hotovosti odloženej v bunde v sume 10,- Eur, zranenia vyžadujúce lekárske ošetrenie mu nespôsobil,
t e d a
pokračovacím konaním proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci,
č í m s p á c h a l
pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e
Podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona za použitia § 36 písm. l/ Trestného zákona, § 37 písm. m/ Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona súd zároveň u k l a d á obžalovanému probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd s t a n o v u j e skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov.
Podľa § 51 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona súd zároveň u k l a d á obžalovanému obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok.
Podľa § 51 ods. 4 písm. j/ Trestného zákona súd zároveň u k l a d á obžalovanému povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.
Podľa § 51 ods. 4 písm. k/ Trestného zákona súd zároveň u k l a d á obžalovanému povinnosť zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd u k l a d á obžalovaného povinnosť nahradiť právnej nástupkyni poškodeného S. J. - U. J., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom J., Q. XX škodu vo výške 25,- Eur.
Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku súd právnu nástupkyňu poškodeného S. J. - U. J., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom J., Q. XX so zvyškom nároku na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces.
odôvodnenie:
Prokurátorka Okresnej prokuratúry v Kežmarku podala na Okresný súd Kežmarok dňa 12.09.2014 obžalobu pod sp. zn. Pv 796/13/7703-20 na obžalovaného W. J. pre skutky, ktoré právne kvalifikovala ako pokračujúci zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona a ktorých sa mal obžalovaný dopustiť na tom skutkovom základe, ako je skutok uvedený v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku.
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19.03.2018 obžalovaný v zmysle § 257 ods. 1 Trestného poriadku vyhlásil, že je nevinný. Preto súd vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, prečítaním výpovedí svedkov - poškodených z prípravného konania, výpoveďami svedkov navrhnutých prokurátorom a obhajobou, listinnými dôkazmi a na základe takto vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní dňa 22.11.2018 vyhlásil rozsudok, ktorým v celom rozsahu oslobodil obžalovaného spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Kežmarok a to z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný /§ 285 písm. a) Trestného poriadku /.
Na podklade odvolania prokurátora, Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 5To 16/2009 - 318 zo dňa 06.05.2019 vyššie uvedený rozsudok v zmysle § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V odôvodnení tohto uznesenia odvolací súd uviedol, že nie je zrejmé, ako sa prvostupňový súd vysporiadal s výpoveďami svedka S. P., z ktorých je zrejmé, že opakovane potvrdzoval fyzický útok na jeho osobu za účelom odňatia mu bundy, ktorá skutočnosť vyplýva aj z výpovede svedka
- poškodeného S. J. zo dňa 28.11.2013 a 07.08.2014 a tiež z výpovede svedka K. C. z prípravného konania zo dňa 28.11.2013, ktorá nebola prečítaná na hlavnom pojednávaní. Pochybnosti o tom, že skutky sa stali, nemajú nateraz zrozumiteľnú oporu s tým, že výpovede svedka K. C. majú svoj logický základ a potvrdzujú výpovede svedkov - poškodených a v popise skutkového deja oboch skutkov nie sú v základnej línii výrazne odlišné. Úlohou súdu prvého stupňa bude podľa právne záväzného názoru odvolacieho súdu vysporiadať sa pri svojom rozhodnutí, či je výpovedi svedkov možné uveriť. Vykonané dokazovanie tak môže viesť k iným skutkovým záverom.
Preto súd na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 14.10.2019 vypočul ako svedka K. C. a v rámci odstraňovanie rozporov v jeho výpovedi, prečítal aj tri jeho svedecké výpovede z prípravného konania.
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 03.02.2020 obžalovaný v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vyhlásil, že nepopiera spáchanie skutkov, ktoré sa mu v obžalobe prokurátora kladú za vinu. Toto vyhlásenie prostredníctvom svojej obhajkyne obžalovaný odôvodnil okolnosťami na jeho strane, že v ten deň bol opitý, nepamätá si na to, čo sa tam stalo ale pripúšťa pod ťarchou dôkazov, že sa skutky mohli stať tak, ako sú uvedené v obžalobe prokurátorky. Na základe týchto dôvodov, ktoré považoval za dostatočné, súd v zmysle § 257 ods. 4 Trestného poriadku povolil obžalovanému, aby namiesto vyhlásenia, že je vinný, urobil vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutkov uvedených v obžalobe. Po splnení podmienok, kedy obžalovaný odpovedala na všetky otázky položené v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f) g) a h) Trestného poriadku „áno“, súd vyhlásenie obžalovaného prijal a rozhodol, že vykoná iba dokazovanie ohľadom trestu a náhrady škody, a to oboznámením obsahu listinných dôkazov a odborného vyjadrenia.
Zo správy o priestupkoch zabezpečenej v prípravnom konaní vyplýva, že obžalovaný bol dvakrát priestupkovo postihnutý a to za priestupky proti občianskemu spolunažívaniu za skutky, ktoré sa stali dňa 14.08.2011 a 07.05.2014. Uvedený priestupok zo dňa 07.05.2014 vyplýva aj z aktuálneho výpisu z registra priestupkov zabezpečeného v konaní pred súdom. Zo správy o povesti vypracovanej obcou Huncovce v prípravnom konaní vyplýva, že obžalovaný býva v rómskej osade v murovanej chatrči so siedmimi deťmi, ktoré si plnia povinnú školskú dochádzku. Hygiena domácnosti je na slabej úrovni a v rodine bolo zistené požívanie alkoholu. Z aktuálneho odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ sedemkrát súdne trestaný, z toho v prípade troch posledných odsúdení mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Súd oboznámil podstatný obsah pripojeného spisu sp. zn. 6T 92/2009, ktorý predstavuje posledné odsúdenie obžalovaného W. J.. Z obžaloby vyplýva, že dňa 24.11.2009 bola na obžalovaného W. J. a ďalších 16 obžalovaných podaná obžaloba pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona spáchaný v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Rozsudkom zo dňa 20.06.2013 bol obžalovaný W. J. uznaný za vinného zo spáchania trestných činov uvedených v obžalobe, ktorých sa dopustil na skutkovom základe uvedenom v obžalobe a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov nepodmienečne so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Tento rozsudok vo vzťahu k tomuto obžalovanému nadobudol právoplatnosť dňa 08.07.2013.
Aby trest mohol zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom, musí v sebe zahŕňať jednak prvok represie (zabránenie v páchaní ďalšej trestnej činnosti), prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu) ako aj prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti) v zmysle § 34 Trestného zákona. Zároveň trest musí vyjadrovať morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Súd zvážil všetky okolnosti rozhodné pre druh a výmeru trestu, podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona prihliadol najmä na okolnosti a spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. V prospech obžalovaného W. J. súd zohľadnil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona, a to že sa obžalovaný k spáchaniu trestného činu priznal a jeho spáchanie úprimne oľutoval. Naopak v neprospech obžalovaného súd pričítal jednu priťažujúcu okolnosť a to v zmysle § 37 písm. m/ Trestného zákona. Obžalovaný už bol v minulosti za trestné činy odsúdený, pričom v prípade jeho posledných troch odsúdení sa jednalo o uloženie nepodmienečných trestov odňatia slobody. Preto súd na túto priťažujúcu okolnosť prihliadal. Pri rovnakom pomere poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností 1:1, súd v zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona trestnú sadzbu trestu odňatia slobody neupravoval a pri ukladaní trestu vychádzal zo sadzby trestu odňatia slobody uvedenej v ustanovení § 188 ods. 1 Trestného zákona a to od 3 rokov do 8 rokov.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. Aj podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež
tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude. Primeraná lehota na konanie v trestných veciach sa v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. (nález ÚS SR z 22. 06. 2010 , sp. zn. III. ÚS 102/10-31).
Od spáchania skutku, resp. od podania obžaloby uplynulo viac ako 6 rokov. Navyše predmetom konania a teda aj dokazovania je posudzovanie spáchania jedného zločinu, pri ktorom rozsah dokazovania neindikuje takú náročnosť veci, aby bolo potrebné o nej konať a rozhodovať tak dlhú dobu. Obžalovaný sa zúčastňoval hlavných pojednávaní a teda hlavné pojednávania nemuseli byť, resp. nemali byť odročené z dôvodu na strane obžalovaného. Ako vyplýva z vyššie citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, dĺžka konania je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces, ktorý je zase súčasťou právneho štátu, za ktorý sa Slovenská republika v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyhlásila.
Uvedené konanie svojou dĺžkou neprimeraným spôsobom odporuje článku 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru a zasiahlo do práva obžalovaného na spravodlivý proces. Došlo tak ku vzniku situácie, kedy by uloženie trestu nad dolnou hranicou trestnej sadzby predstavovalo pre obžalovaného neprijateľnú formu trestnej represie nezodpovedajúcu zásadám právneho štátu. Preto súd túto okolnosť s poukazom na ustanovenie článku 6 ods. 1 a článkom 13 Dohovoru považuje za tak významnú, že síce nerozhodol o mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu ale uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby v trvaní 3 rokov, pretože použitie trestnej sadzby vo vyššej hranici stanovenej Trestným zákonom za situácie, keď trestné konanie vedené voči obžalovanému bolo neprimerané dlhé, iný trest ukladaný s tak výrazným časovým odstupom od spáchania skutku by bol pre obžalovaného neprimerane prísny. Na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje podľa presvedčenia súdu aj trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, teda na dolnej hranici Trestným zákonom stanovenej trestnej sadzby. V tomto prípade súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že obžalovaný bol síce súdne trestaný, ale naposledy v roku 2013 a odvtedy vedie riadny život. Preto súd považuje trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov bez jeho nepodmienečnej formy za primeraný a zákonný. Tento trest vyjadruje všetky aspekty účelu trestu z hľadiska generálnej ako aj individuálnej prevencie a bude predstavovať pre obžalovaného dostatočnú výstrahu pred ďalším páchaním podobnej trestnej činnosti. Uloženie prísnejšieho nepodmienečného trestu u tohto páchateľa, ktorý sa k trestnej činnosti priznal a túto oľutoval s tak dlhým časovým odstupom od spáchania trestného činu by bolo v rozpore so zásadami primeranosti trestu. Navyše súd musí zohľadňovať aj pomerne nízky následok, ktorý svojím konaním spôsobil poškodeným a výšku ním spôsobenej škody.
Na strane druhej súd musel zohľadniť aj tú skutočnosť, že obžalovaný spáchal zločin. Preto súd, hoci nepovažuje za potrebné uloženie nepodmieneného trestu odňatia slobody, považoval za nutné, aby bol obžalovaný pod dohľadom probačného a mediačného úradníka a určil mu skúšobnú dobu v maximálnej zákonnej dĺžke piatich rokov, počas ktorej bude môcť obžalovaný preukázať vedením riadneho spôsobu života, že z tohto jeho konania sa poučil a akejkoľvek trestnej činnosti sa bude v budúcnosti vyhýbať. Nakoľko súd uložil probačný dohľad, v súlade s ustanovením § 51 ods. 3 a ods. 4 Trestného zákona uložil obžalovanému v rámci probačného dohľadu v trvaní 5 rokov obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok, nakoľko jeho trestná činnosť bola páchaná v súvislosti s užívaním alkoholu. Toto obmedzenie môže podľa názoru súdu priaznivo prispieť k prevencii pred ďalšou trestnou činnosťou zo strany obžalovaného. Zároveň súd v zmysle § 51 ods. 4 písm. j) Trestného zákona uložil obžalovanému, aby sa v skúšobnej dobe podrobil psychoterapii alebo zúčastnil sa na psychologickom poradenstve a tiež, aby sa v zmysle § 51 ods. 4 písm. k) Trestného zákona v skúšobnej dobe zamestnal alebo sa preukázateľne uchádzal o zamestnanie. Uvedené povinnosti budú mať podľa názoru súdu priaznivý efekt na obžalovaného z hľadiska jeho sociálneho správania a naplnia preventívny účel trestu. Pracovný proces, do ktorého sa obžalovaný zapojí, bude mať podľa presvedčenia súdu výrazný efekt na jeho resocializáciu a obmedzí jeho potencionálne kriminálne správanie v prostredí, v ktorom žije.
Nakoľko poškodený S. J. si do skončenia vyšetrovania, teda riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody pozostávajúcej zo sumy 50,- Eur, ktorá predstavuje hodnotu vetrovky vo výške 40,- Eur a peňazí, ktoré mal vo vrecku v sume 10,- Eur, súd o škode rozhodoval a to vo vzťahu k jeho právnej nástupkyni U. J., nakoľko poškodený S. J. zomrel. Vychádzajúc z odborného vyjadrenia, v zmysle ktorého je hodnota vetrovky 25,- Eur, súd túto škodu priznal v tomto rozsahu, pretože v rámci adhézneho konania bola dostatočným spôsobom preukázaná. V prípade, ak právna nástupkyňa má za to, že hodnota vetrovky bola vyššia, čoho overenie by si vyžadovalo dokazovanie presahujúce rámec trestného konania, môže sa so zvyškom nároku na náhradu škody obrátiť na civilný proces, na ktorý ju súd v zmysle § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal. Rovnako to platí aj o nároku na náhradu škody za bankovky, ktoré podľa tvrdenia poškodeného S. J. mal mať vo vetrovke a ktorých existencia, prípadne nominálna hodnota nebola žiadnym spôsobom v tomto konaní preukázaná, čo ale nevylučuje možnosť dokazovania uvedenej skutočnosti v civilnom konaní.
Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. pokračovacím konaním proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci,
Poučenie:
Proti tomu rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde Kežmarok. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti alebo sa odvolania výslovne vzdať.