Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B2-53C/42/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudkyňou JUDr. Mgr. Alžbetou Strajňákovou, PhD. v sporovej veci žalobcu: B. L., U.. XX.XX.XXXX, R. T. XX/XX, D., zast. HAVRILLA & Co. s.r.o., so sídlom Nám M. Benku 2, Bratislava, IČO: 36 364 606, proti žalovanej: C. A., U.. XX.XX.XXXX, R. A. XXXXX/XX, R., zast.: JUDr. Stanislav Pavol, PhD., advokát, so sídlom Šancová 58, Bratislava, IČO: 42 171 067, o zaplatenie 25.000 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II dňa 23.05.2022 sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 25.000 Eur spolu s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že dlžná suma v celkovej výške 25.000 Eur bola vyplatená žalovanej na základe žiadosti o výpoveď zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.07.2019 (ďalej len „Žiadosť o výpoveď'), prostredníctvom právnickej osoby

- Prvej stavebnej sporiteľne na základe ktorej bolo na účet IBAN: E. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX patriaci žalovanej pripísaná suma vo výške 25.000 Eur. Poukázanie sumy na účet žalovanej potvrdzuje aj ňou podpísané prehlásenie zo dňa 15.07.2019 (ďalej len „Prehlásenie“), podľa ktorého sa žalovaná

zaviazala vrátiť časť poskytnutých prostriedkov vo výške 15.000 Eur v prípade ukončenia vzájomného partnerského vzťahu so žalobcom. Napriek ukončeniu partnerského vzťahu dňa 30.09.2021 však do dňa podania žaloby žalobca neevidoval vrátenie sumy vo výške 15.000 Eur a to aj napriek tomu, že žalovaná sa v uvedenom Prehlásení zaviazala vrátiť poskytnuté prostriedky v prípade ukončenia vzájomného partnerského vzťahu do jedného mesiaca, t.j. do dňa 31.10.2021. Na vrátenie zostávajúcej časti poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 10.000 Eur, ktoré žalovanej žalobca poskytol titulom pôžičky, a ktorých splatnosť nebola dohodnutá, žalovanú žalobca vyzval dňa 25.04.2022. Splatnosť tejto časti istiny bola stanovená v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy a v prípade jej neprevzatia v lehote 5 dní odo dňa uloženia výzvy na pošte. Výzva bola na pošte uložená dňa 27.04.2022, čím sa stala splatnou dňa 02.05.2022. Výzva navyše zo strany žalovanej nebola prevzatá ani v riadnej odbernej lehote 18 kalendárnych dní odo dňa jej uloženia na pošte. Žalobca následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 03.05.2022 odoslal na adresu žalovanej predžalobnú výzvu, ktorou ju vyzval aby finančné prostriedky vo výške 25.000 Eur žalovaná vrátila v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy. Predžalobná výzva bola žalovanej doručená dňa 06.05.2022, avšak na jej obsah žalovaná nereagovala. Z vyššie uvedeného je podľa názoru žalobcu zrejmé, že žalobca žalovanej uvedenú sumu finančných prostriedkov poskytol na základe ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke a zároveň neeviduje ich vrátenie, napriek viacerým výzvam žalovanej z jeho strany. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby súd uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu v celkovej výške 25.000 Eur spolu s úrokom z omeškania a to v prípade časti dlžnej sumy vo výške 15.000 Eur za obdobie od 31.10.2021 do zaplatenia a v časti dlžnej sumy vo výške 10.000 Eur odo dňa 02.05.2022 až do zaplatenia.

2. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 10.08.2022, v ktorom uviedla, že obsahom podanej žaloby žalobcu sa žalobca domáha zaplatenia dlžnej sumy 25.000 Eur a to nasledovným titulom: sumu 15.000,- Eur zo záväzku žalovanej v tejto časti peňažných prostriedkov v prípade ukončenia partnerského vzťahu so žalobcom. Táto suma sa mala vrátiť do jedného mesiaca, pri nepriaznivej finančnej situácii v 3. za sebou nasledujúcich mesačných splátkach, od ukončenia vzájomného partnerského vzťahu. Ďalej žalobca tvrdí, že zostávajúcu časť finančných prostriedkov vo výške 10.000 Eur poskytol žalovanej ako pôžičku, ktorej splatnosť nebola dohodnutá a na ich vrátenie vyzval žalovanú dňa 25.04.2022. S poukazom na vyššie uvedený obsah žaloby žalobcu a na jeho tvrdenia v nej obsiahnuté, žalovaná uviedla, že tieto sú v celom rozsahu nepravdivé a v rozpore s právne významnými skutočnosťami. Ohľadom prijatia financií v sume 25.000 Eur, táto skutočnosť u žalovanej nastala, avšak nie titulom pôžičky a ani titulom vrátenia pre prípad ukončenia vzájomného partnerského vzťahu. Od žalobcu žalovaná nikdy finančné prostriedky nežiadala, nežiadala tieto ani ako poskytnutie pôžičky a listinný dôkaz k jednostrannému právnemu úkonu zo dňa 15.07.2019, podpísaný žalovanou, tento potvrdzuje výlučne prijatie finančných prostriedkov, pričom zároveň, v ňom nie je uvedený záväzok vrátiť finančné prostriedky titulom pôžičky. Jedinou odkladacou podmienkou uvedenou v tomto listinnom dôkaze je záväzok vrátiť finančné prostriedky v prípade ukončenia vzájomného partnerského vzťahu, čo však právnym titulom v zmysle nie je. Predmetné finančné prostriedky poskytol žalobca žalovanej ako dar, takto to aj vnímala žalovaná, keďže žalovaná bola pozvaná na

spoločnú dovolenku so žalobcom na Nový Zéland, čo však žalovaná odmietla z dôvodu svojho panického strachu z lietania v dopravných lietadlách a tento dar mal byť náhradou za to, že spolu so žalobcom nešli na túto spoločnú dovolenku na U. Q.. Tieto skutočnosti v žalobe žalobcu nie sú uvedené, hoci sa takto udiali. Žalobca nikdy neprezentoval žalovanej, že jej poskytuje finančné prostriedky z iných dôvodov, tak ako to ona vnímala prostredníctvom daru, ktorý mal byť náhradou za spoločnú dovolenku na U. Q., čo je zaiste finančne náročne zaobstarať, preto konal tak, ako je to prezentované aj listinnými dôkazmi zo strany žalobcu v prospech žalovanej. Ani na jednom listinnom dôkaze predloženom zo strany žalobcu nie je žiaden taký údaj alebo vykonaný záznam, že finančné prostriedky poskytnuté žalovanej mali byť poskytnuté titulom pôžičky, prípadne že by tieto finančné prostriedky mali byť poskytnuté pre prípad trvania vzájomného partnerského vzťahu, čo nie je právnym titulom a ani žiadnym právnym dôvodom na poskytnutie finančných prostriedkov a v neposlednom rade ani záväzkom vrátiť tieto finančné prostriedky na základe skutočností - teda nie právneho titulu. V prípade žalobného nároku žalobcu, ktorého sa domáha titulom ukončenia vzájomného partnerského vzťahu mala žalovaná za to, že tento nárok nie je právnym titulom a tento ani len nemohol vzniknúť, pretože medzi žalobcom a žalovanou nevznikol a nebol žiaden vzájomný partnerský vzťah, respektíve ich spoznávanie sa bolo na samom počiatku a nikdy nedosiahlo takú úroveň emocionálneho a ani intímneho zblíženia, aby mohol byť takto označený ako vzájomný partnerský vzťah. Za vzťah nemožno považovať stretávanie sa sporových strán na káve v kaviarni, prípadne stretávanie sa na verejných priestranstvách a trávenie voľnočasových aktivít na verejnosti, pričom žalovaná nikdy nezdieľala spoločnú domácnosť so žalobcom, nikdy nepociťovala ujmu žalobcu akoby vlastnú ujmu, neboli nikdy druhom a družkou a so žalobcom nemali žiadne spoločné sociálne a ani žiadne iné ciele, nemali žiadnu psychologickú a ani sociologickú vzájomnú závislosť, teda mieru akejkoľvek zhody závislosti na sebe navzájom. Partnerský vzťah je zo sociologického a psychologického skúmania vzťahom dvoch osôb. Zaraďujeme ho medzi interpersonálne vzťahy, pod ktorými rozumieme vzájomné pôsobenie dvoch a viacerých osôb. Vznikajú medzi nimi pozitívne alebo negatívne emócie, záväzky a zodpovednosť. Partnerský vzťah má okrem daných všeobecných charakteristík aj špecifické znaky, ktorými sa líši od ostatných interpersonálnych vzťahov. Ide o vzťah vždy len medzi dvoma osobami s existenciou určitých špecifických, blízkych emocionálnych väzieb medzi nimi. V priebehu času sa pridružujú záväzky a zodpovednosť. Partnerské vzťahy sú nanajvýš osobné. Pod osobnými vzťahmi rozumieme individuálne významné vzťahy človeka k jemu najbližším osobám. Významnú úlohu v skúmaní osobných vzťahov zohrala teória vzájomnej závislosti L. a F. (Výrost & Slameník, 2008). Teória vzájomnej závislosti vysvetľuje interakciu medzi partnermi ako najdôležitejší znak všetkých foriem blízkych vzťahov. Podľa sociologického skúmania základnými charakteristikami vzťahu sú stupeň závislosti, vzájomná závislosť, totožnosť želaných

výsledkov a báza závislosti. Partnerský vzťah charakterizujeme ako vzťah vznikajúci vždy len medzi dvoma jedincami s existenciou určitých špecifických emocionálnych väzieb medzi nimi. Kombinácia individuálnych osobnostných vlastností partnerov tvorí výnimočnosť každého páru, ale je i zdrojom konfliktov páru. Záväzok, atraktivita a intimita sú základné zložky partnerského vzťahu. Patrí sem i láska patriaca k osobným, blízkym, intímnym vzťahom. Žalovaná v roku 2019 poznanie žalovaného a stretávanie sa so žalovaným nikdy nevnímala ako vzájomný partnerský vzťah, pričom

predpokladala časom, že ich vzájomné spoznávanie sa prerastie do vzájomného partnerského vzťahu niekedy v budúcnosti, preto sama jednostranným právnym úkonom potvrdila dňa 15.07.2019, že finančné prostriedky prijala, bez akéhokoľvek právneho titulu. Práve z dôvodu, že tento vzájomný partnerský vzťah nikdy nevznikol, nemohlo dôjsť ani k jeho ukončeniu a teda ani k splneniu tzv. odkladacej podmienky, ktorú jednostranným úkonom prezentovala žalovaná. Správne právne posúdenie tejto skutočnosti je významné z toho dôvodu, že odpadol právny dôvod, resp. v čase dňa 15.07.2019 pri neexistencii vzájomného partnerského vzťahu možno uvažovať o bezdôvodnom obohatení podľa a nasl. , nakoľko v týchto intenciách je nutné tento spor posudzovať z hľadiska majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu (vzájomný partnerský vzťah aj pre prípad hypotetickej úvahy jeho existencie nie je právnym dôvodom, ale je sociálnym aspektom), prípadne plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. V prípade vydania bezdôvodného obohatenia podľa žalovaná vzniesla námietku premlčania podľa , nakoľko právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, pričom u žalobcu začala lehota plynúť dňom nasledujúcim po 15.07.2019, teda odo dňa 16.07.2019 a uplynula dňa 15.07.2021. Podľa výkladových pravidiel k , zmyslom inštitútu premlčania vo vzťahu k veriteľovi je tak stimulácia jeho aktívneho prístupu k uplatňovaniu svojich subjektívnych práv, pretože zo zásady vigilantibus iura scripta sunt vyplýva, že o existencii kvalifikovaného časového odstupu vo forme premlčacej lehoty je informovaný (pozri: Števček, M. Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič, M. a kol.: I. - 450, 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 741). Ďalej podľa uvedeného právneho názoru, podstata premlčania spočíva v oslabení subjektívneho práva o jeho právnu nárokovateľnosť. Nárok predstavuje tú zložku subjektívneho práva, ktorá predstavuje možnosť domôcť sa ochrany subjektívneho práva štátom. Tento koncept právneho nároku v našej právnej tradícii sa odvodzuje od prác Štefana Lubyho (pozri: Luby, Š. Občianskoprávny nárok, Právnické štúdie, 1958, s. 20 a nasl., pozri aj: Števček, M. Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič, M. a kol.: I. - 450, 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 742). V prípade žalobného nároku žalobcu, ktorý sa týka poskytnutia sumy 10.000 Eur titulom pôžičky, toto tvrdenie je nepravdivé. Žalobca túto časť finančných prostriedkov, teda sumu 10.000 Eur, poskytol na základe rovnakého dôvodu ako celkovú sumu, ktorú si nárokuje, čiže ako dar, ktorým kompenzoval žalovanej už spomínanú spoločnú dovolenku na Novom Zélande. Medzi žalobcom a žalovanou nedošlo v žiadnej forme či už ústnej alebo písomnej, k uzavretiu pôžičky ohľadom predmetných finančných prostriedkov. V tomto prípade je dôležité uviesť, že kauza teda právny dôvod poskytnutia finančných prostriedkov je imanentnou súčasťou podstatných náležitosti zmluvy o pôžičke (pozri: Števček, M. Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič, M. a kol.: II. - 880, Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 2280). Skutočnosť, ktorá podporuje tvrdenie žalovanej, že v prípade predmetných finančných prostriedkov išlo v čase ich poskytnutia o dar a ktorá zároveň oslabuje tvrdenie žalobcu, že malo ísť v tomto prípade o zmluvu o pôžičke svedčí aj fakt, že v prehlásení - v jednostrannom právnom úkone žalovanej zo dňa 15.07.2019,

v prípade tejto konkrétnej sumy 10.000 Eur nie je v žiadna zmienka o titule pôžičky, či akomkoľvek inom právnom titule v zmysle , pretože finančné prostriedky boli poukázané na účet žalovanej bez označenia akéhokoľvek právneho titulu, bez akejkoľvek identifikácie účelu poukázania finančných prostriedkov na bankový účet žalovanej. Predmetom sporového konania je posúdenie právnej otázky podľa v platnom znení, teda či bola uzavretá zmluva o pôžičke medzi účastníkmi tohto konania. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn.: zo dňa 01.11.1998), zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorou jedna strana (veriteľ) prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje po uplynutí dohodnutej doby vrátiť veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke predpokladá

tak dohodu strán, ako aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky predchádza najprv dohoda strán, ktorá nie je v tomto konaní dokázaná, že by sa tak malo stať medzi žalobcom a žalovanou. V podanej žalobe žalobcu a ani na základe listinných dôkazov nebolo žiadnym spôsobom zo strany žalobcu preukázané, že došlo medzi žalobcom a žalovanou k dohode o poskytnutí pôžičky. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena na strane žalobcu, mala žalovaná za to, že žiaden záväzkový vzťah titulom poskytnutia pôžičky medzi žalobcom a žalovanou nevznikol. Vo veci jednostranného právneho úkonu žalovanej - prehlásenie zo dňa 15.07.2019, tento úkon žalovaná urobila v čase, keď sa spoznávanie so žalobcom začínalo, no v danom rozhodnom čase žiaden vzájomný partnerský vzťah v zmysle vyššie uvedených definícii neexistoval, a zo strany žalovanej išlo výlučne o formu akéhosi zadosťučinenia v prípade, ak by sa v budúcnosti skončil jej partnerský vzťah so žalobcom, ak by tento existoval, avšak ako už žalovaná uviedla vzájomný vzťah žalovanej a žalobcu neprerástol do partnerskej roviny, resp. do takej roviny v jeho definičnom znaku emocionálnych väzieb medzi nimi. Na základe uvedeného mala žalovaná za to, že nie je splnená pasívna vecná legitimácia na strane žalovanej, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a zároveň tak, že nebolo žiadnym spôsobom dokázané, že mala vzniknúť zmluva o pôžičke dohodou strán medzi žalobcom a žalovanou, pričom však z titulu bezdôvodného obohatenia je tento žalobcov nárok premlčaný. S poukazom na uvedené, žalovaná žiadala súd, aby žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril podaním doručeným súdu dňa 24.08.2022, v ktorom uviedol, že žalovaná tvrdí, že finančné prostriedky vo výške 25.000 Eur boli z jej strany prijaté, avšak nie titulom pôžičky a ani titulom vrátenia pre prípad ukončenia vzájomného partnerského vzťahu ale ako dar. Žalobca však trval na tom, že finančné prostriedky vo výške 25.000 Eur boli poskytnuté ako pôžička, ktorá bola uzatvorená v ústnej forme, pričom zákon pri uzatváraní takejto zmluvy nepredpisuje písomnú formu. Pôžička bola žalobcom poskytnutá v dobrej viere z dôvodu predaja bytu žalovanej a potreby finančného obnosu na kúpu novej nehnuteľnosti, keďže žalovaná bola v časovej tiesni a po predaji jej predchádzajúcej nehnuteľnosti si potrebovala zabezpečiť nové ubytovanie, na ktoré však nemala postačujúci obnos financií. Túto skutočnosť podľa názoru žalobcu preukazuje výpis z listu vlastníctva č. 7687, kde sa jasne uvádza, že žalovaná nadobudla byt, ktorého vlastníčkou je doteraz, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22.10.2019 podpísanej iba tri mesiace po tom, ako jej žalobca peniaze na kúpu tejto nehnuteľnosti požičal. Keďže sa

žalobca v tomto období stretával so žalovanou iba prvý mesiac, dohodli sa, že sumu vo výške 10.000 Eur jej požičia ako pôžičku a zvyšnú časť vo výške 15.000 jej poskytne, avšak v prípade ukončenia vzájomného partnerského vzťahu so žalobcom ich bude povinná vrátiť, keďže ich vzťah bol v tom čase iba na začiatku. Navyše, vyjadrenie žalovanej, že tento údajný dar vo výške 25.000 Eur mal byť poskytnutý ako zadosťučinenie za to, že ju žalobca nezobral na dovolenku na U. Q., považuje žalobca za absurdný a ničím nepreukázaný. Uvedené potvrdzuje iba fakt, že dovolenka na U. Q. podľa aktuálnych cenníkov stojí maximálne 11.000 Eur na jeden mesiac (najdrahšia a najdlhšia možná komerčne ponúkaná alternatíva). Žalovaná ďalej uviedla, že nárok žalobcu nemôže byť vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov na základe podmienky - ukončenie partnerského vzťahu, keďže ukončenie partnerského vzťahu nepredstavuje podľa právny titul na náhradu poskytnutého plnenia. V tomto prípade však žalobca neodvodzuje vznik nároku od právneho titulu - ukončenie partnerského vzťahu, ale od právneho titulu - odkladacej podmienky v zmysle , ktorá v danom prípade znamenala iba dojednanie účastníkov konania a teda žalobcu ako veriteľa a žalovanú v pozícii dlžníka, že pred splnením tejto odkladacej podmienky nemôže žiadať žalobca ako veriteľ vrátenie pôžičky. Pričom po splnení odkladacej podmienky sa aplikuje ustanovenie podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Detailná analýza a subjektívne výklady definície pojmu partnerský vzťah zo strany žalovanej považoval žalobca za právne irelevantné. Žalovaná si navyše sama odporuje, nakoľko v čestnom prehlásení zo dňa 15.07.2019 sama uviedla, že poskytnuté finančné prostriedky vráti „v prípade ukončenia vzájomného partnerského vzťahu“. Žalobca navyše disponuje početnou SMS komunikáciou so žalovanou, ktorá vzťah medzi ním a žalovanou jasne preukazuje. Čo sa týka námietky premlčania, žalovaná uviedla, že nárok žalobcu na vydanie finančného plnenia vo výške 15.000 Eur mu začal plynúť dňa 16.07.2019, t.j. deň po tom, ako žalovaná prevzala finančné prostriedky vo výške 25.000 Eur od žalobcu, pričom v rovnaký deň čestne prehlásila, že uvedenú sumu vo výške 15.000 Eur mu vráti do

jedného mesiaca v prípade ukončenia partnerského vzťahu. K ukončeniu partnerského vzťahu došlo však až dňa 18.08.2021, čo preukazuje komunikácia medzi žalobcom a žalovanou z tohto dňa, ako aj komunikácia medzi žalobcom a synom žalovanej zo dňa 22.08.2021, kde žalovaná a jej syn žalobcovi ukončenie partnerského vzťahu vyčítajú. Žaloba bola podaná žalobcom dňa 23.05.2022, t.j. viac ako 9 mesiacov po tom, ako žalobcovi začala plynúť objektívna a subjektívna premlčacia doba. Rovnako sa námietka premlčania neuplatní vo vzťahu k sume vo výške 10.000 Eur, ktorá bola žalovanej poskytnutá taktiež dňa 15.07.2019 titulom pôžičky a ktorej splatnosť nebola dohodnutá a na ktorej splatenie žalobca žalovanú vyzval dňa 25.04.2022. Na prípady, kedy medzi veriteľom a dlžníkom nebola vopred dohodnutá doba splatnosti pôžičky, sa vzťahuje ustanovenie . V zmysle uvedeného teda vyplýva, že ak splatnosť záväzku nebola medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutá, neustanovuje ju právny predpis a ani rozhodnutie súdu, v takom prípade má právo veriteľ určiť čas splnenia záväzku, t.j. určiť jeho splatnosť. Veriteľ môže kedykoľvek oznámiť dlžníkovi, že má plniť. Len čo veriteľ požiada dlžníka o plnenie, dlžník je povinný dlh splniť nasledujúci deň po oznámení, v ktorom ho veriteľ vyzval na plnenie. Žalobca vyzval žalovanú na plnenie dňa 25.04.2022, pričom splatnou sa pohľadávka stala dňa

02.05.2022, keďže splatnosť tejto istiny bola stanovená v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy a v prípade jej neprevzatia v lehote 5 dní odo dňa uloženia výzvy na pošte. Výzva bola na pošte uložená dňa 27.04.2022, čím sa stala splatnou dňa 02.05.2022. Výzva navyše zo strany žalovanej nebola prevzatá ani v riadnej odbernej lehote 18 kalendárnych dní odo dňa jej uloženia na pošte. Žalobcovi od 02.05.2022 začala plynúť objektívna aj subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku v časti požičanej sumy vo výške 10.000 Eur na všeobecnom súde. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby súd žalobe vyhovel a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.

4. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 26.09.2022, v ktorom uviedla, že v podanej duplike žalobca uviedol, že trvá na tom, že predmetné finančné prostriedky boli žalovanej poskytnuté ako pôžička, a to v dobrej viere z dôvodu predaja bytu žalovanej a potreby finančného obnosu na kúpu novej nehnuteľnosti, keďže žalovaná bola v časovej tiesni a po predaji jej predchádzajúcej nehnuteľnosti si potrebovala zabezpečiť nové ubytovanie. Toto tvrdenie žalobcu je celom rozsahu účelové a nepravdivé, navyše ak vychádza z dôkazu, ktorý je pre tento spor nepoužiteľný (list vlastníctva vyhotovený dňa 20.04.2022). Žalovaná uviedla, že mala na kúpu novej nehnuteľností dostatok finančných prostriedkov, ktoré si zabezpečila tak z vlastných zdrojov, ako aj prostredníctvom bankových služieb - hypotekárneho úveru poskytnutého od Tatra banka a.s. Žalovaná nebola ani v tiesni a ani nepotrebovala finančný obnos od žalobcu na financovanie kúpy svojej nehnuteľnosti, pričom tvrdenia uvedené žalobcom sú fabulujúce ku skutkovým okolnostiam k úhrade finančných prostriedkov zo strany žalobcu na účet žalovanej. Žalovaná si na kúpu bytu na A. XX H. R., ktorého kúpna cena bola dohodnutá vo výške 172.000 Eur, zaobstarala vlastné finančné prostriedky, pozostávajúce z troch (3) častí, a to: 1) časť v sume 10.000 Eur; 2) časť v sume 122.000 Eur a 3) časť v sume 40.000 Eur, pričom finančné prostriedky od žalobcu neboli použité na kúpu novej nehnuteľnosti. Prvou časťou financií k nákupu novej nehnuteľnosti bolo zrušenie vkladnej knižky žalovanou dňa 03.05.2019 a na účet jej bolo pripísaných 11.078 Eur. Časť týchto finančných prostriedkov konkrétne sumu 10.000 Eur, použila žalovaná na úhradu rezervačnej zálohy k novej nehnuteľnosti, ktorá bola zároveň 1. časťou ceny spomínaného bytu na A. XX H. R.. Dňa 06.06.2019 zrušila zároveň žalovaná životnú poistku a na účet jej bolo pripísaných 5.222,58 Eur. Dňa 21.06.2019 uzavrela žalovaná Zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. XXX/XXXX, na základe ktorej predala Byt č. X-XX na X.p. Bytového domu v A. so súpisným č. XXXX, postavený na parcele registra „C“ č. XXX/XX, vchod: K., zapísaný v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva XXXX. Za tento byt žalovaná dostala zaplatenú kúpnu cenu 119.000 Eur, pričom suma 4.165 Eur bola vyplatená sprostredkovateľovi - realitnej kancelárii, suma 19.635 Eur bola poukázaná na účet žalovanej dňa 24.06.2019 a suma 95.200 Eur bola poukázaná na účet dňa 27.06.2019. Predmetný byt nebol zaťažený žiadnym záložným právom a ani hypotekárnym úverom k bytu, teda celá kúpna cena za byt žalovanej bola poukázaná tak, ako žalovaná uviedla vyššie. Žalovaná tak mala k dispozícii dostatok finančných prostriedkov na úhradu 2. časti ceny bytu na A. XX H. R.. Žalovaná mala zároveň v tom čase už prekonzultovanú a dojednanú hypotéku vo výške 40.000 Eur od Tatra banka a.s. Na zabezpečenie tohto hypotekárneho úveru bolo zriadené záložné právo v prospech záložného veriteľa Tatra banka, a. s., ktorého vklad bol návrhom

záložného práva zo dňa 26.08.2019 podaný v súlade zo o katastri nehnuteľností a nakoniec dňa 23.09.2019 bolo príslušným okresným úradom, katastrálny odbor rozhodnuté o vklade, spolu so zápisom záložného právo v prospech hypotekárneho veriteľa Tatra banka a.s., o čom svedčia aj údaje zapísané v časti C: ťarchy listu vlastníctva č. XXXX. Hypotekárny úver v spomínanej výške bol žalovanej pripísaný na účet dňa 19.09.2019. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaná disponovala dostatočnými finančnými prostriedkami na zaplatenie všetkých častí kúpnej ceny bytu na A. XX H. R.. Žalovaná teda v tomto období nepotrebovala a ani len nespotrebovala žiadne finančné prostriedky od žalobcu a tvrdenie žalobcu o časovej tiesni žalovanej po predaji jej predchádzajúcej nehnuteľnosti, a jej potreba zabezpečiť si nové ubytovanie, na ktoré však nemala postačujúci obnos financií, sa nezakladá na pravde a je v celom rozsahu zmätočné. Dňa 15.07.2019 žalobca žalovanej zo svojej vlastnej vôle, bez akéhokoľvek naliehania alebo žiadosti žalovanej, poukázal na účet žalovanej sumu 25.000 Eur s tým, že tieto sú v časti kompenzáciou za nezrealizovanú dovolenku na Novom Zélande, v časti ako dar k blížiacim sa narodeninám žalovanej, pričom podľa vyjadrenia žalobcu mala s darovanou sumou žalovaná naložiť podľa svojich potrieb a uváženia a tieto sú darom, ktorý nebude požadovať vrátiť. K argumentácii žalobcu, že žalobca neodvodzuje vznik nároku od právneho titulu - ukončenie partnerského vzťahu, ale od právneho titulu - odkladacej podmienky v zmysle , ktorá v danom prípade znamenala iba dojednanie účastníkov konania a teda žalobcu ako veriteľa a žalovanú v pozícii dlžníka, že pred splnením tejto odkladacej podmienky nemôže žiadať žalobca ako veriteľ vrátenie pôžičky, žalovaná poukázala na tú spornú skutočnosť, že zmluva o pôžičke medzi sporovým stranami dojednaná nebola a žalobca nepreukázal jej uzavretie a reálnosť, preto nemôže platiť ani len odkladacia podmienka, na ktorú sa vo svojej argumentácii žalobca účelovo odvoláva, pričom žalovaná predmetnú poskytnutú sumu od žalobcu, tak ako vtedy, ako aj teraz pokladá za dar, ak by totiž čo i len časť z poskytnutej sumy považovala za pôžičku, tak by rozhodne trvala na spísaní zmluvy o pôžičke. Reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky predchádza najprv dohoda strán, ktorá nie je v tomto konaní dokázaná a je nanajvýš spornou skutočnosťou, že by sa tak malo stať medzi žalobcom a žalovanou. V podanej žalobe žalobcu a ani na základe listinných dôkazov dodatočne predložených žalobcom, nebolo žiadnym spôsobom zo strany žalobcu preukázané, že došlo medzi žalobcom a žalovanou k dohode o poskytnutí pôžičky, navyše ak žalobca uvádza zámerne nepravdy a fabulácie k úhrade finančných prostriedkov z jeho strany na účet žalovanej. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena na strane žalobcu, má žalovaná za to, že žiaden záväzkový vzťah titulom poskytnutia pôžičky medzi žalobcom a žalovanou nevznikol. Z tohto dôvodu je argumentácia žalobcu ohľadom námietky premlčania predčasná, pretože vychádza z predpokladu, ktorý doposiaľ nebol potvrdený, a to že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzavretiu pôžičky, práve od tejto podstatnej skutočnosti by sa odvíjal celý rad nasledovných právnych eventualít, ktoré popísal žalobca. Žalovaná má za to, že v tomto konkrétnom spore je nutná aplikácia titulu bezdôvodného obohatenia podľa , pričom však žalovaná podľa vzniesla námietku premlčania a preto je potrebné žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť pre márne uplynutie premlčacej doby v tomto konkrétnom spore. Pokiaľ ide o prepisy SMS správ žalovanej adresovaných žalobcovi z dní 18.08.2021 a 22.08.2021, na ktorú sa odvoláva žalobca, malo podľa žalobcu dôjsť

k ukončeniu partnerského vzťahu dňa 18.08.2021, čo preukazuje komunikácia medzi žalobcom a žalovanou z tohto dňa, ako aj komunikácia medzi žalobcom a synom žalovanej zo dňa 22.08.2021, kde žalovaná a jej syn žalobcovi ukončenie partnerského vzťahu vyčítajú. Zo strany žalobcu ide o fabuláciu skutočností, ktoré medzi sporovými stranami sporné nie sú a to, že partnersky spolu sporové strany nijako nežili, nepodieľali sa žiadnym spôsobom na svojich vzájomných výdavkoch a to aj na akýchkoľvek spoločných výdavkoch, nikdy netvorili spoločnú domácnosť a nikdy neuhrádzali ani výdavky týkajúce sa spoločnej domácnosti, či vlastných potrieb. SMS správa zo dňa 18.08.2021 nie je reakciou žalovanej na ich rozchod so žalobcom ako to tvrdí žalobca, ale je prejavom sklamania z vystupovania a chovania žalobcu tak, ako sa aj uvádza v texte SMS správy, pričom dotváranie skutočnosti a hypotézy na strane žalobcu, nie sú významovo zhodné s textom SMS správy a navyše nepreukazujú k meritu veci samej žiadnu takú skutočnosť, ktorá by preukazovala dohodu o poskytnutí pôžičky a zároveň tak, ktorá by preukazovala vznik partnerského vzťahu medzi sporovými stranami. Na základe vyššie uvedeného mala žalovaná za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a zároveň, že nebolo žiadnym spôsobom dokázané, že mala vzniknúť zmluva (dohoda) o pôžičke dohodou strán medzi žalobcom a žalovanou, pričom však z titulu bezdôvodného obohatenia je tento žalobcov nárok premlčaný. S poukazom na uvedené žalovaná žiadala súd, aby žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.

5. S účinnosťou od 01.06.2023 prešiel výkon súdnictva v civilných veciach (teda aj v tejto právnej veci) z Okresného súdu Bratislava II na Mestský súd Bratislava IV (v rámci tzv. reformy súdnej mapy).

6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s nasledovnými listinnými dôkazmi: výplata finančných prostriedkov zo zmluvy o stavebnom sporení zo dňa 15.07.2019, žiadosť o výpoveď zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.07.2019, prehlásenie žalovanej o prevzatí finančných prostriedkov zo dňa 15.07.2019, výzva na zaplatenie zo dňa 25.04.2022 spolu so sledovaním zásielky, predžalobná výzva zo dňa 03.05.2022 spolu s doručenkou, žiadosť o poskytnutie služby - zriadenie elektronického oznamovania zásielok zo dňa 06.06.2022, výpis z osobného bankového účtu žalovanej zo dňa 15.07.2019, prepis textovej SMS správy žalovanej žalobcovi zo dňa 18.08.2021, prepis textovej SMS správy syna žalovanej žalobcovi zo dňa 22.08.2021, čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. A., výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. A., výpis z osobného bankového účtu žalovanej zo dňa 03.05.2019, výpis z osobného bankového účtu žalovanej zo dňa 06.06.2019, zmluva o prevode vlastníctva bytu č. XXX/XXXX uzavretá dňa 21.06.2019, potvrdenie správcu o neexistencii nedoplatkov zo dňa 11.06.2019, výpis z osobného bankového účtu žalovanej zo dňa 24.06.2019 a 27.06.2019, návrh na vklad záložného práva zo dňa 26.08.2019, čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. A. vyhotovený dňa 11.11.2019, výpis z osobného bankového účtu žalovanej zo dňa 19.09.2019, e-mailová komunikácia zo dňa 09.06.2019, podrobný rozpis hovorov vyhotovený dňa 16.02.2021, 16.03.2021, 16.04.2021, 16.05.2021, 16.06.2021, 16.07.2021, 16.08.2021, 16.09.2021 a 16.10.2021, fotodokumentácia bytu (9 ks fotografií). Zároveň súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a žalovanej. Ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania strany nemali, resp. na nich netrvali.

7. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav: dňa 15.07.2019 bola na účet žalovanej pripísaná suma 25.000 Eur od platiteľa: L. B., ako vyplynulo z výpisu z účtu žalovanej. Žalovaná v prehlásení zo dňa 15.07.2019 uviedla, že: „potvrdzujem svojim podpisom, že som dňa 15.07.2019 prevzala O. B. L., nar. XX.XX.XXXX sumu 25.000 Eur. Prehlasujem týmto, že v prípade ukončenia vzájomného partnerského vzťahu sumu vo výške 15.000 Eur vrátim jednorazovo do jedného mesiaca, pri nepriaznivej finančnej situácii v 3 za sebou nasledujúcich mesačných splátkach.“ Žalobca vyzval žalovanú na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov listom zo dňa 25.04.2022, a to v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy a v prípade jej neprevzatia v lehote 5 dní odo dňa uloženia výzvy na pošte. Výzva bola na pošte uložená dňa 27.04.2022. Žalobca dňa 03.05.2022 odoslal na adresu žalovanej predžalobnú výzvu, ktorou ju vyzval, aby finančné prostriedky vo výške 25.000 Eur žalovaná vrátila v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy. Predžalobná výzva bola žalovanej doručená dňa 06.05.2022, avšak na jej obsah žalovaná nereagovala.

8. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), vznik, zmenu alebo zánik práva či povinnosti možno viazať na splnenie podmienky. Na nemožnú podmienku, na ktorú je zánik práva alebo povinnosti viazaný, sa neprihliada.

9. Podľa , podmienka je odkladacia, ak od jej splnenia závisí, či právne následky úkonu nastanú. Podmienka je rozväzovacia, ak od jej splnenia závisí, či následky, ktoré už nastali, pominú.

10. Podľa , právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

11. Podľa , právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

12. Podľa , najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

13. Podľa , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

14. Podľa , bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

15. Podľa , zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

16. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

17. Aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav a po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť a to z dôvodu, že žalobca v konaní jednoznačne nepreukázal, že by medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca.

18. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanej finančné prostriedky vo výške 25.000 Eur. Sporným však bol právny titul, na základe ktorého boli tieto prostriedky poskytnuté, nakoľko žalobca tvrdil, že finančné prostriedky vo výške 25.000 Eur boli poskytnuté ako pôžička, naproti tomu žalovaná tvrdila, že boli poskytnuté ako dar, resp. boli poskytnuté bez právneho dôvodu, a teda sa jedná o bezdôvodné obohatenie. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že je to žalobca, koho zaťažuje dôkazné bremeno, a teda ak žalobca tvrdil, že žalovanej poskytol pôžičku vo výške 25.000 Eur, bol v prípade, ak chcel byť v konaní úspešný, povinný preukázať, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Žalobca tvrdil, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená v ústnej forme, pričom zákon pri uzatváraní takejto zmluvy nepredpisuje písomnú formu. K uvedenému súd konštatuje, že zákon síce pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nevyžaduje písomnú formu, avšak v prípade absencie písomnej formy zmluvy o pôžičke (ktorá by jednoznačne preukazovala jej samotné uzatvorenie, ako aj jednotlivé zmluvné podmienky, napr. splatnosť pôžičky), má veriteľ o to ťažšiu pozíciu v tom smere, že jej uzatvorenie musí dostatočne preukázať inými, hoc nepriamymi dôkazmi (napr. výsluchom svedkov a pod.). V predmetnom prípade žalobca tvrdil, že žalovanej poskytol pôžičku vo výške 25.000 Eur, pričom časť pôžičky vo výške 15.000 Eur mala žalovaná žalobcovi vrátiť v prípade ukončenia vzájomného partnerského vzťahu so žalobcom; čo sa týka časti pôžičky vo výške 10.000 Eur, jej splatnosť nebola pri poskytnutí dohodnutá.

19. Vo všeobecnosti možno uviesť, že zmluva o pôžičke je zmluva, ktorou jedna strana (veriteľ) prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu a táto druhá strana sa zaväzuje vrátiť po čase veci rovnakého druhu. Z ustanovenia možno vymedziť pojmové znaky zmluvy o pôžičke, ktorými sú: a) určenie zmluvných strán (veriteľ a dlžník); b) prenechanie druhovo určenej veci, ktorá je predmetom zmluvy; c) dočasnosť zmluvného vzťahu a d) povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Medzi základné znaky právneho pomeru založeného pôžičkou teda okrem iného patrí jeho dočasnosť. Táto skutočnosť musí vyplývať z prejavu vôle zmluvných strán, najmä však zo strany veriteľa (animus credendi), aby bolo z právneho úkonu alebo z okolností, za ktorých došlo k právnemu úkonu, jasné, že v danom prípade nejde o scudzovací právny úkon

(darovanie alebo kúpnu zmluvu). Dohoda strán tak vyjadruje ich vôľu, aby jedna strana prenechala druhej strane veci určené podľa druhu (animus credendi) s tým, že druhá strana vráti po čase veci toho istého druhu (animus revertendi). Zároveň je potrebné uviesť, že zmluva o pôžičke má reálnu (nie len konsenzuálnu) povahu a vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Zmluva o pôžičke je teda reálnou zmluvou, čo okrem iného znamená, že k zmluve o pôžičke nedochádza len na základe dohody strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 14.05.2004, sp. zn. ). To znamená, že k vzniku právneho vzťahu k pôžičke je potrebné odovzdanie veci dlžníkovi. Bez toho nedôjde k vzniku právneho vzťahu pôžičky.

20. Vo vzťahu k časti údajnej pôžičky vo výške 15.000 Eur žalovaná prehlásila, že túto sumu v prípade ukončenia vzájomného partnerského vzťahu žalobcovi vráti. Z predmetnej formulácie (v prípade,

ak uvedené prehlásenie žalovanej zodpovedalo skutočnej vzájomnej dohode strán sporu, čo podľa názoru súdu v konaní nebolo jednoznačne preukázané) však podľa názoru súdu nevyplýva jednak explicitná povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a jednak dočasnosť zmluvného vzťahu (poskytnutie finančných prostriedkov iba na určitý čas). Ako už bolo uvedené vyššie, medzi základné znaky právneho pomeru založeného pôžičkou patrí jeho dočasnosť, pričom táto skutočnosť musí vyplývať z prejavu vôle zmluvných strán tak, aby bolo z právneho úkonu alebo z okolností, za ktorých došlo k právnemu úkonu, jasné, že v danom prípade nejde o scudzovací právny úkon (darovanie alebo kúpnu zmluvu), ale ide o situáciu, kedy jedna strana prenechala druhej strane veci určené podľa druhu s tým, že druhá strana vráti po čase veci toho istého druhu. V prejednávanom prípade však z uvedenej formulácie možno vyvodiť, že v prípade, ak (i) medzi stranami sporu partnerský vzťah nevznikne/nevznikol alebo ak (ii) partnerský vzťah vznikol, avšak nebol ukončený (t.j. v prípade, že by partnerský vzťah pretrvával), tak žalovaná by nebola povinná poskytnutú sumu vrátiť. V takom prípade by sa teda nejednalo o pôžičku, nakoľko by nebola splnená podstatná náležitosť a to povinnosť vec vrátiť. Uvedená formulácia je podľa názoru súdu zmätočná, neurčitá a nejednoznačná - mali teda strany sporu v zásade vôľu uzatvoriť darovaciu zmluvu (kedy by žalovaná nebola povinná peňažné prostriedky vrátiť) a iba pre prípad, ak by došlo k ukončeniu partnerského vzťahu, sa poskytnuté peňažné prostriedky mali považovať za pôžičku a žalovaná ich bola povinná vrátiť? V takom prípade tak podľa názoru absentuje dočasnosť zmluvného vzťahu (poskytnutie finančných prostriedkov iba na určitý čas) a povinnosť vec vrátiť, nakoľko ak by partnerský vzťah pretrvával, peňažné prostriedky by boli poskytnuté na neurčitý čas (natrvalo) bez povinnosti ich vrátenia. V zásade platí, že právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon) alebo použitím dispozitívnych ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle. Typicky neurčitým prejavom vôle je, ak sa v zmluve uvádza, že sa uzaviera na neurčitú dobu a v tej istej zmluve sa jej trvanie dohodne do určitého dátumu. Zrozumiteľnosť prejavu však sama osebe neznamená aj určitosť právneho úkonu. V predmetnom prípade podľa názoru súdu nebolo jednoznačné, či peňažné prostriedky boli žalovanej poskytnuté na určitú dobu alebo natrvalo a či žalovaná ich bola alebo nebola

povinná vrátiť. Predmetné dojednanie je tak podľa názoru súdu zmätočné, neurčité a nejednoznačné a teda s poukazom na neplatné.

21. Žalobca v tejto súvislosti tvrdil, že v prípade ukončenia partnerského vzťahu malo ísť o odkladaciu podmienku v zmysle , ktorá v danom prípade znamenala iba dojednanie účastníkov konania a teda žalobcu ako veriteľa a žalovanú v pozícii dlžníka, že pred splnením tejto odkladacej podmienky nemôže žiadať žalobca ako veriteľ vrátenie pôžičky. Súd poukazuje na to, že účinky právneho úkonu možno viazať na splnenie podmienky (conditio). Podmienka je vedľajšie ustanovenie v právnom úkone, ktorým sa následky právneho úkonu (vznik, zmena alebo zánik práva či povinnosti) robia závislými od skutočnosti, o ktorej konajúci (zmluvné strany) nevedia, či sa splní. Pojmovým znakom podmienky je neistá skutočnosť, ktorá má nastať v budúcnosti (napr. narodenie dieťaťa, dosiahnutie určitého veku, smrť určitej osoby). V zásade sa rozlišujú podmienky odkladacie (suspezívne) a rozväzovacie (rezolutívne). Odkladacia podmienka spôsobuje, že vznik, zmena alebo zánik práv alebo povinností nastane až vtedy, keď sa splní podmienka. Do splnenia tejto podmienky vládne právna neistota, či platný právny úkon bude, alebo nebude účinný. Účinky takto podmieneného právneho úkonu nastávajú ex nunc, t.j. od okamihu splnenia podmienky. Zjednodušene možno uviesť, že podmienka teda síce je neistá (t.j. nie je isté, či táto podmienka v budúcnosti nastane), avšak musí byť dostatočne určitá na to, aby zmluvným stranám bolo zrejmé, kedy (akým okamihom) sa podmienka považuje za splnenú, nakoľko práve splnením odkladacej podmienky právny úkon nadobudne účinnosť, a to až okamihom splnenia podmienky.

22. V danom prípade malo byť odkladacou podmienkou ukončenie partnerského vzťahu. V tejto súvislosti súd konštatuje, že takáto podmienka je podľa názoru súdu neurčitá, nakoľko nie je možné určiť, kedy - za splnenia akých okolností - táto podmienka nastane. Nie je teda zrejmé, čo presne sa má na mysli pod pojmom ukončenie partnerského vzťahu, t.j. kedy je možné partnerský vzťah považovať za ukončený. V prípade manželstva sa manželstvo považuje za ukončené (rozvedené) právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva. V prípade menej formálnych vzťahov však nie je zrejmé, kedy možno hovoriť o ich definitívnom ukončení, t.j. či napríklad v prípade, ak osoby žili v spoločnej domácnosti, je okamihom ukončenia partnerského vzťahu odchod jedného z partnerov zo spoločnej domácnosti (v danom prípade nebolo sporné, že strany sporu nikdy nežili v spoločnej domácnosti), alebo sa partnerský

vzťah považuje za ukončený iným okamihom, napríklad po vzájomnej hádke, na základe „rozchodovej sms“, tým, že sa partneri prestanú stretávať alebo prestanú vzájomne komunikovať alebo je to nejaký iný okamih. Skutočnosti, že sa jednalo o neurčitú podmienku, nasvedčuje aj to, že samotný žalobca (ktorý tvrdil, že so žalovanou mal partnerský vzťah) nevedel presne určiť, kedy malo dôjsť k ukončeniu partnerského vzťahu so žalovanou. V žalobe žalobca tvrdil, že k ukončeniu partnerského vzťahu došlo dňa 30.09.2021 (bez toho, aby uviedol, čo sa v uvedený deň malo udiať a teda z akého dôvodu malo podľa jeho názoru vtedy dôjsť k ukončeniu vzťahu). Následne v replike žalobca tvrdil, že k ukončeniu partnerského vzťahu došlo dňa 18.08.2021, čo podľa jeho názoru preukazuje sms komunikácia medzi žalobcom a žalovanou z tohto dňa. Následne žalobca po výsluchu žalovanej v písomnom podaní doručenom súdu dňa 29.03.2023 tvrdil, že k ukončeniu vzťahu

došlo skôr, a to dátumom nasťahovania sa žalovanej do novej nehnuteľnosti (čo vraj vyplynulo z výsluchu žalovanej, ktorá na otázku, kedy došlo k prerušeniu komunikácie so žalobcom uviedla, že to bolo skôr, dá sa povedať, že to bolo v roku, keď sa nasťahovala do bytu v Bratislave, teda v roku 2019). Z uvedeného dôvodu žalobca aj navrhol zmeniť žalobný petit vo vzťahu k úroku z omeškania a žiadal, aby žalovaná bola povinná zaplatiť sumu 15.000 Eur s úrokom z omeškania za obdobie od 01.11.2019 do zaplatenia (súd navrhnutú zmenu pripustil uznesením na pojednávaní konanom dňa 22.01.2024). Súd poukazuje na to, že pokiaľ je neplatné (napr. pre neurčitosť) dojednanie predstavujúce odkladajúcu (suspenzívnu) podmienku, právne účinky úkonu nikdy nenastanú, teda právny úkon nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá relevantným spôsobom zasiahne do právnych vzťahov účastníkov (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.09.2005, sp. zn. ). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že odkladacia podmienka - ukončenie partnerského vzťahu je neurčitá, vágna, nie je možné na základe nej určiť, kedy (akým okamihom) sa táto podmienka považuje za splnenú, a teda táto podmienka je s poukazom na neplatná z dôvodu jej neurčitosti.

23. Vo vzťahu k časti údajnej pôžičky vo výške 10.000 Eur súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že by medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu (či už ústnej alebo písomnej) zmluvy o pôžičke ohľadom predmetných finančných prostriedkov. Žalobca nepredložil taký dôkaz, ktorý by jednoznačne potvrdzoval tvrdenia žalobcu, že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke došlo; jediným dôkazom, na základe ktorého sa žalobca snažil uvedené preukázať, bol jeho výsluch, avšak z celého vykonaného dokazovania súd tieto tvrdenia žalobcu nemal za preukázané. V konaní boli prezentované vzájomne si odporujúce tvrdenia, či už na strane žalobcu, ako aj na strane žalovanej ohľadom titulu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorý podľa žalobcu mal preukazovať poskytnutie pôžičky žalovanej. Za dôkaznej situácie, kedy jediným dôkazným prostriedkom ohľadom titulu poskytnutia finančných prostriedkov je výsluch žalobcu tak súd vzhľadom na vykonané dokazovanie považuje takýto dôkaz za nedostatočný. Skutočnosť, ktorá podporuje tvrdenie žalovanej, že v prípade finančných prostriedkov vo výške 10.000 Eur išlo o dar a ktorá zároveň oslabuje tvrdenie žalobcu, že malo ísť v tomto prípade o zmluvu o pôžičke, svedčí aj fakt, že v prehlásení - v jednostrannom právnom úkone žalovanej zo dňa 15.07.2019, v prípade tejto konkrétnej sumy 10.000 Eur nie je v žiadna zmienka o titule pôžičky, povinnosti ich vrátiť, resp. akomkoľvek inom právnom titule v zmysle , pretože finančné prostriedky boli poukázané na účet žalovanej bez označenia akéhokoľvek právneho titulu, bez akejkoľvek identifikácie účelu poukázania finančných prostriedkov na bankový účet žalovanej.

24. Predmetom tohto sporového konania bolo posúdenie právnej otázky podľa , teda či bola uzavretá zmluva o pôžičke medzi stranami sporu. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn.: zo dňa 01.11.1998), zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorou jedna strana (veriteľ) prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje po uplynutí dohodnutej doby vrátiť veci rovnakého druhu. Ako už bolo uvedené vyššie, zmluva o pôžičke predpokladá tak dohodu strán, ako aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Podľa

ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky predchádza najprv dohoda strán, ktorá nie je v tomto konaní dokázaná, že by sa tak malo stať medzi žalobcom a žalovanou. V podanej žalobe žalobcu a ani na základe listinných dôkazov nebolo žiadnym spôsobom zo strany žalobcu preukázané, že došlo medzi žalobcom a žalovanou k dohode o poskytnutí pôžičky. Súd poukazuje na to, že pri zmluve o pôžičke musí byť preukázané vo vedomostnej dispozícii

dlžníka, že tento má vedomosť o poskytnutí pôžičky a zároveň tak má vedomosť o záväzku vrátiť po uplynutí dohodnutej doby vec rovnakého druhu, spravidla finančné prostriedky, svojmu veriteľovi. Táto vedomosť a dispozícia na strane žalovanej vo vzťahu k poskytnutiu pôžičky, v konaní preukázaná nebola.

25. Zároveň súd poukazuje na to, že žalobca tvrdil, že žalovanej poskytol pôžičku z dôvodu potreby finančného obnosu na kúpu novej nehnuteľnosti, keďže žalovaná bola v časovej tiesni a po predaji jej predchádzajúcej nehnuteľnosti si potrebovala zabezpečiť nové ubytovanie, na ktoré však nemala postačujúci obnos financií. Uvedené malo podľa názoru žalobcu preukazovať to, že žalovaná nadobudla byt na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22.10.2019 podpísanej iba tri mesiace po tom, ako jej žalobca peniaze na kúpu tejto nehnuteľnosti požičal. Žalovaná však tvrdila, že mala na kúpu novej nehnuteľností dostatok finančných prostriedkov, ktoré si zabezpečila najmä z vlastných zdrojov, ako aj prostredníctvom bankových služieb - hypotekárneho úveru poskytnutého od Tatra banka a.s. Súd konštatuje, že žalovaná v konaní predloženými listinnými dôkazmi aj preukázala, že na úhradu kúpnej ceny mala dostatočné množstvo vlastných peňažných prostriedkov a nemala teda dôvod od žalobcu požadovať poskytnutie pôžičky za účelom financovania kúpy bytu. Iný dôvod, na základe ktorého malo dôjsť k poskytnutiu pôžičky (a teda dôvod prečo žalobca žalovanej pôžičku poskytol) žalobca v priebehu konania neuviedol.

26. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom toho, že žalobca poskytol peňažné prostriedky titulom zmluvy o pôžičke. Nakoľko v konaní nebolo preukázané uzatvorenie zmluvy o pôžičke (pričom nebolo jednoznačne preukázané ani uzatvorenie inej zmluvy, napríklad darovacej), je súd toho názoru, že v danom prípade je poskytnutie predmetných peňažných prostriedkov potrebné považovať za plnenie bez právneho dôvodu a teda za bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej podľa a nasl. . V prípade vydania bezdôvodného obohatenia podľa však žalovaná vzniesla námietku premlčania podľa , nakoľko právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

27. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa ustanovenia . Doby premlčania práva na jeho vydanie a začiatok ich plynutia sú upravené podobne ako pri premlčaní práva na náhradu škody ( ). Právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa teda môže premlčať tak v subjektívnej dobe podľa (t.j. za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený

dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil) ako aj v objektívnej dobe podľa (t.j. za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo). Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než objektívne premlčacie doby. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení . Čo sa týka objektívnej premlčacej doby, tá je v zásade trojročná. V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej

premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil.

28. Nakoľko subjektívna premlčacia doba na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa podľa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, súd dospel k záveru, že v danom prípade začala u žalobcu táto lehota plynúť dňom nasledujúcim po 15.07.2019 (t.j. dňom nasledujúcim po poskytnutí peňažných prostriedkov žalovanej) a uplynula dňa 15.07.2021. Podľa názoru súdu žalobca už týmto dňom mal, resp. s prihliadnutím na okolnosti mohol mať vedomosť o tom, že plnil bez právneho dôvodu, komu plnil a v akej výške. Keďže žalobca podal žalobou až dňa 23.05.2022, žaloba bola podaná po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Podľa výkladových pravidiel k , zmyslom inštitútu premlčania vo vzťahu k veriteľovi je tak stimulácia jeho aktívneho prístupu k uplatňovaniu svojich subjektívnych práv, pretože zo zásady vigilantibus iura scripta sunt vyplýva, že o existencii kvalifikovaného časového odstupu vo forme premlčacej lehoty je informovaný (pozri: Števček, M. Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič, M. a kol.: I. - 450, 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 741). Ďalej podľa uvedeného právneho názoru, podstata premlčania spočíva v oslabení subjektívneho práva o jeho právnu

nárokovateľnosť. Nárok predstavuje tú zložku subjektívneho práva, ktorá predstavuje možnosť domôcť sa ochrany subjektívneho práva štátom. Tento koncept právneho nároku v našej právnej tradícii sa odvodzuje od prác Štefana Lubyho (pozri: Luby, Š. Občianskoprávny nárok, Právnické štúdie, 1958, s. 20 a nasl., pozri aj: Števček, M. Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič, M. a kol.: I. - 450, 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 742).

29. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom toho, že žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky titulom zmluvy o pôžičke, pričom keďže v konaní nebolo jednoznačne preukázané ani uzatvorenie inej zmluvy (napríklad darovacej) podľa názoru súdu je v danom prípade poskytnutie predmetných peňažných prostriedkov potrebné považovať za plnenie bez právneho dôvodu a teda za bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej podľa a nasl. . Nakoľko však žalovaná v priebehu konania vzniesla námietku premlčania, pričom súd túto námietku posúdil ako dôvodnú, súd nemohol uplatnený nárok priznať, a teda žalobu bolo potrebné zamietnuť.

30. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle , keď úspešnej žalovanej priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní, odo dňa jeho doručenia, na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( ). Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.