Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/29/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: Z. Y. Y., W.. XX.XX.XXXX,bytom G., G.. Q. Č.. XX/X, G., zastúpeného JUDr. Jurajom Kusom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Nám. osloboditeľov 10, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií SR, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. -384 zo dňa 19.98.2018 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Okresný súd Michalovce ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu v časti o zaplatenie 19.488,15 € s 10,5 % úrokom z omeškania ročne od 19.1.2009 do zaplatenia zamietol. Žalovanej priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konaní od žalobcu s tým, že o výške tohto nároku bude rozhodnuté v osobitnom uznesení.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal zaplatenia 34.435,37 € s prísl. titulom náhrady škody. Žalobca tvrdil, že colný úrad mu ako podnikateľovi spôsobil škodu tým, že na hraničnom priechode vo U. W. dňa 25.1.2008 odobral od vodiča cestovný pas a technický preukaz od dodávkového vozidla, keďže vodič z Ukrajiny smerom na Slovensko prevádzal vtedy 17 ukrajinských občanov. Majiteľom vozidla je žalobca a je držiteľom licencie na medzinárodnú prepravu osôb. Colník však na hraničnom priechode nevrátil cestovný pas vodičovi a osvedčenie, pretože dňa 26.1.2008 vydal colný úrad potvrdenie, v ktorom priznal, že colník omylom odovzdal cestovný doklad a osvedčenie od dodávkového vozidla inému cestujúcemu občanovi Ukrajincovi, ktorý vstupoval na územie Slovenskej republiky. Žalobca sa sťažoval na nesprávny úradný postup colníkov, keďže od priznania omylu v značnej dobe nedošlo k náprave, cestovný doklad vodiča vozidla a osvedčenie od vozidla nevrátili, preto žalobca ako majiteľ dodávkového vozidla, keďže nemal od neho osvedčenie vozidlo nemohol používať. Dňa 16.4.2008 colný úrad jeho sťažnosť vybavil ako opodstatnenú, vysvitlo, že príslušné doklady sa nenašli, a preto colné riaditeľstvo odbor kontroly a inšpekcie ho odkázalo na náhradu škody podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Žalobca požiadal príslušné štátne orgány na Ukrajine o vydanie nového osvedčenia od dodávkového vozidla a toto mu bolo vydané dňa 14.5.2008. Predmetné vozidlo, ktoré malo licenciu na prepravu osôb v čase od 25.1.2008 až do 14.5.2008 nemohol používať a keďže mal pouzatvárané s rôznymi subjektami zmluvy o preprave osôb, musel uzatvoriť zmluvu o nájme podobného dodávkového vozidla a to dňa 28.1.2008. Vozidlo značky Mercedes Benz Sprinter 312D evid. číslo E. XXXXAH, ktoré si prenajal od 1.2.2008 do 31.7.2008 bol dohodnutý nájom 300 USD na deň, čo je v tom čase ekvivalent 5.700,-Sk. Za 6 mesiacov

zaplatil žalobca sumu 54.600 USD a s prerátaním na eurá to činí 34.435,37 €, čo tvorí skutočnú škodu, ktorá mu vznikla. Ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť colnice je Ministerstvo financií SR a tak označil aj žalovaného, t.j. Slovenskú republiku za ktorú koná Ministerstvo financií SR.

3. Žalovaný nesúhlasil so žalobou, žiadal ju zamietnuť. Nepoprel skutkové okolnosti ohľadne omylu colníkov, keď cestovný pas vodiča a technický preukaz predmetného vozidla po kontrole nevrátili, avšak namietal, že žalobca vznik škody nepreukázal a to uzatvorením zmlúv o preprave osôb so žiadnym subjektom tak, ako to tvrdí v žalobe. Nepreukázal ani že prepravu 18 osôb vykonáva pravidelne a každý deň. Zmluvu, ktorú žalobca predložil ohľadne uzavretia nájmu na dodávkové vozidlo značky Mercedes Benz Sprinter považoval žalovaný za účelovo uzavretú, pretože žalobca bezprostredne po colnej kontrole toto vozidlo zmluvne prenajal napriek tomu, že colný úrad mu okamžite po colnej kontrole vystavil potvrdenie o nevrátení cestovných dokladov, o vystavenie nového osvedčenia o vozidle však požiadal žalobca až po vybavení sťažnosti. Žalovaný poukazoval aj na to, že je zákonom špeciálnym k a má za to, že v uvedenom prípade mal žalobca dodržiavať všeobecnú zásadu prevencie ustanovenú v a preto mal nahlásiť odcudzenie alebo nevrátenie osvedčenia o vozidle bez zbytočného odkladu a hneď by mu bolo na základe uvedeného potvrdenia colného úradu vystavené nové osvedčenie o vozidle. Žalovaný namietal aj výšku nájmu za vozidlo, ktorá je neprimeraná a účelová a nie je obvyklá nielen v Slovenskej republike, a už vôbec nie na Ukrajine.

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že už v poradí prvým rozsudkom vo veci sp.zn. -213 zo dňa 24.2.2011 rozhodol tak, že bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 19.488,15 € s úrokom z omeškania vo výške 10,50 % ročne od 19.1.2009 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Krajský súd v Košiciach pritom rozsudkom zo dňa 20.3.2014 č.k. -263 potvrdil rozhodnutie okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, avšak Najvyšší súd SR svojím uznesením na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokuratúra SR zrušil rozsudky a vyslovil právny názor, že je potrebné skúmať, či náklady na nájom náhradného vozidla boli v tomto prípade nutné a účelne a následne, či sú tu výnimočné okolnosti odôvodňujúce v tomto prípade priznanie náhrady v čiastke vyššej, než je obvyklá, potrebná k prenájmu porovnateľného vozidla.

5. Po vykonanom dokazovaní vec súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. ,, , , podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno vyhovieť.

6. V konaní mal nesporne preukázané, že Colný úrad Michalovce dňa 25.1.2008 pri vstupe žalobcovho motorového vozidla na územie Slovenskej republiky odobral prostredníctvom službu konajúceho colníka pri kontrole dokladov cestovný pas vodiča vozidla, ako aj doklady od vozidla, nesprávne ich vydal inej osobe, čím bolo spôsobené, že žalobca nedisponoval týmito dokladmi a následne mu boli vydané nové doklady až dňa 14.5.2008. Predmetné vozidlo žalobca pritom používal na medzinárodnú prepravu osôb (v počte 18 osôb). Žalobca teda svoj nárok oprel o tvrdenie, že práve v dôsledku toho, že od 25.1.2008 do 14.5.2008 nemohol používať uvedené vozidlo, bol si nútený prenajať dodávkové vozidlo na prepravu 18 osôb a to na základe zmluvy o nájme zo dňa 28.1.2008. Prenajal si vozidlo značky Mercedes Benz Sprinter 312D ev. číslo E. XXXXAH s rokom výroby 2000 za účelom prepravy cestujúcich. Žalobca ale nepoprel, že v tom čase mal 9 autobusov na prepravu osôb, avšak iba 5 z nich mali v technickom preukaze zapísaného ako majiteľa jeho a 4 ďalšie používal na prácu, ktoré však neboli jeho vlastníctvom. Nepopieral ani to, že v tom čase bol aj vlastníkom motorového vozidla značky Mercedes Benz 310D, avšak s rokom výroby 1986, teda staršieho, ktorý fyzicky už nevlastní 7 rokov. Tiež nebolo sporné, že žalobca mal skutočne uzatvorené zmluvy na vykonávanie prepravy osôb do zahraničia, pričom tvrdil, že práve prostredníctvom prenajatého vozidla uskutočňoval túto dohodnutú dopravu od 1.2.2008 až do vydania nových dokladov a konkrétne údajne osoby prepravoval do Tatier. Tiež predložil zmluvu na prepravu cestujúcich verejným dopravným prostriedkom zo dňa 26.4.2007, na základe ktorej vykonával prepravu cestujúcich na cestovnom spoji G. - F., G. - Q. za obdobie od 26.4.2007 do 25.4.2007 a na základe zmluvy zo dňa 14.12.2005 vykonával prepravu cestujúcich na autobusových linkách č. 7 a č. 9 po území Ukrajiny. Vzhľadom na dohodnuté denné nájomné za prenajaté dodávkové vozidlo vyčíslil žalobca škodu, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom na sumu 34.435,47 €.

7. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že na základe žalobca musí preukázať nielen existenciu nesprávneho úradného postupu, ale aj vznik škody a príčinnú súvislosť medzi existenciou tohto nesprávneho úradného postupu a škodou. V tomto prípade však žalobca nepreukázal, že v príčinnej súvislosti mu bola spôsobená ním tvrdená škoda a nepreukázal ani nutnosť a účelnosť nákladov na nájom prenajatého náhradného vozidla. Z informácie od Colného úradu Michalovce zo dňa 10.5.2010 bolo jednoznačne preukázané, že pokiaľ ide o dopravný prostriedok zn. Mercedes Benz, Sprinter 312D, EČV: E. XXXX E., za obdobie od 1.2.2008 do 30.6.2008 cez hraničný prechod U. W. - G. nebol evidovaný ani jeden prestup tohto dopravného prostriedku. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie vzniku škody, pretože nepreukázal nutnosť a účelnosť nákladov vynaložených na nájom predmetného vozidla a nepreukázal, že v spornom období vykonával na prenajatom vozidle medzinárodnú prepravu osôb.

8. O trovách konania rozhodol súd podľa tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania od žalobcu.

9. V zákonnej lehote podal žalobca odvolanie proti rozsudku z dôvodov uvedených v ,, a . V prvom rade poukázal na to, že v uvedenej veci bol žalobca úspešný prvým rozhodnutím okresného súdu zo dňa 24.2.2011, keď bolo uložené žalovanej zaplatiť mu 19.488,15 € s príslušenstvom, ktorý rozsudok potvrdil aj Krajský súd v Košiciach. Žalovaná však dosiahla zmenu právoplatného rozhodnutia cez mimoriadne dovolanie, keď najvyšší súd obidva rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a podľa názoru odvolateľa došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Listom zo dňa 4.8.2015 predložil súdu rozsudok ESĽP, a to kauzu H., a.s. verzus Slovakia zo dňa 9.6.2015 v súvislosti s mimoriadnym dovolaním žalovanej. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty a vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v tých prípadoch, kedy k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prejednali a meritórne rozhodli. Nosná časť argumentácie ESĽP spočívala v zdôraznení významu a obsahu princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorým bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezlučiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí vo veciach upravených súkromným právom. V uvedených prípadoch dospel ESĽP k záveru, že nie sú objektívne dané žiadne podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali zásah do právnej istoty účastníkov prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a konania ním vyvolaného. Slovenská republika je členským štátom Európskej únie, a preto je judikatúra ESĽP pre ňu záväzná a má vyššiu právnu silu, než rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. S touto argumentáciou žalobcu sa súd prvej inštancie nijako nevyporiadal. Ďalej žalobca jednoznačne preukázal, že má postavenie podnikateľa a má licenciu na prepravu osôb dopravnými prostriedkami a keďže tento dopravný prostriedok pre nesprávny úradný postup žalovaného nemohol používať a navyše predmetnými zmluvami sa zaviazal, že bude vykonávať prepravu cestujúcich, tak je logické, že musel uzatvoriť zmluvu o nájme náhradného dopravného prostriedku. Tvrdenie žalovaného ani záver súdu o tom, že žalobca nepreukázal nutnosť a účelnosť nákladov vynaložených na nájom predmetného náhradného vozidla je len alibistické. Žalobca nemohol vykonávať vlastnícke práva k predmetnému vozidlu a je bezpredmetné, či by išlo o medzinárodnú prepravu osôb, alebo len o prepravu osôb na území Ukrajiny. Ani v jednom prípade totiž nemožno prepravovať osoby na dopravnom prostriedku bez osvedčenia od vozidla. V ďalšom namietal odvolateľ absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo spôsobilo, že toto rozhodnutie je nepreskúmateľné do takej miery, že došlo k jeho porušeniu práva na spravodlivý proces. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalovaná sa písomne vyjadrila k predmetnému odvolaniu a poukázala na to, že žalobca postavil svoje odvolanie na dvoch argumentoch, a to na porušení práva na spravodlivý proces s tým, že Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, čo malo byť v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a argumentoval aj nepreskúmateľnosťou, t.j. nedostatočným odôvodnením rozsudku. Žalovaná dala do pozornosti odvolaciemu súdu, že zo strany žalobcu bola argumentácia ohľadne neprípustnosti mimoriadneho dovolania použitá už v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky v konaní sp. zn. , ktoré vyústilo do vydania práve zrušujúceho uznesenia. Najvyšší súd si bol vedomí tejto argumentácie žalobcu, avšak nakoľko v rozsudkoch Okresného súdu

Michalovce a Krajského súdu Košice zistil závažnú vadu, a to nesprávne právne posúdenie veci, musel obidva rozsudky zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Najvyšší súd mal možnosť aj mimoriadne dovolanie odmietnuť, čo však nespravil, nakoľko videl pochybenia súdov. Preto nedošlo v tomto smere k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalovaná sa nestotožnila ani s tvrdeniami žalobcu o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Upriamila pozornosť odvolacieho súdu aj na dôvody uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.6.2016, podľa ktorého skutočnou škodou spočívajúcou v nákladoch na vypožičanie náhradného vozidla, ktoré prevyšujú náklady na prevádzku vlastného vozidla je zodpovedný subjekt povinný nahradiť len v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na nájom náhradnej veci a otázka, či náklady na nájom boli nutné a účelné vždy závisí na posúdení konkrétnych okolností prípadu, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Zdôraznila, že súd prvej inštancie uložil žalobcovi na pojednávaní dňa 31.1.2018 predložiť alebo navrhnúť dôkazy v zmysle uznesenia najvyššieho súdu v lehote 10 dní, čo žalobca nikdy nesplnil a výslovne na pojednávaní dňa 19.9.2018 uviedol, že iné dôkazy ako doteraz predložil súdu, ani nepredloží. Preto žalobca dôkazné bremeno neuniesol a okresný súd správne musel žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalobca počas konania pred súdom odôvodňoval potrebu prenájmu vyššie uvedeného vozidla rôzne s tým, že na pojednávaní 14.1.2010 argumentoval, že v tom čase vlastnil 5 autobusov a 4 autobusy zabezpečovali vyťaženosť len na ukrajinskej strane, keďže nie sú také komfortné na medzinárodnú prepravu. Ďalej uviedol, že nájomná zmluva trvala pol roka a tým autobusom, ktorý mal kapacitu 18 ľudí, prepravoval osoby do Tatier. V ďalšom (ako vyplýva zo zápisnice o predmetnom pojednávaní) uviedol, že tento autobus po tom, čo si ho prenajal, bol plne vyťažený a chodieval z Popradu do Tatier. Ďalej poukázal na vyjadrenia k predloženým dokladom zo dňa 24.6.2010, kde žalobca uviedol, že preukázal, že je podnikateľ a držiteľ licencie na medzinárodnú prepravu, a tak je logické, že uvedený dopravný prostriedok musel nahradiť iným vozidlom. V nadväznosti na uvedené žalovaná predložila potvrdenie Colného úradu Michalovce, že vypožičaným motorové vozidlo žalobcom v rozhodnom období neprekročilo ukrajinsko-slovenskú hranicu. Zároveň bolo predložené potvrdenie aj maďarskej colnej správy, že toto vozidlo neprekročilo v rozhodnom období ani maďarsko-slovenskú hranicu, a preto žalobca s vozidlom zn. Mercedes - Benz, Sprinter 312D EVČ: E. XXXX E. medzinárodnú prepravu v rozhodnom období neuskutočňoval a výslovne klamal súdu v tejto otázke za účelom získania neoprávneného nároku na náhradu škody. Nebola preto preukázaná nutnosť a účelnosť takéhoto prenájmu. Čo sa týka argumentu a námietky žalobcu ohľadne toho, že prenajaté vozidlo malo byť využívané na vnútroštátnu prepravu po Ukrajine, to považuje za irelevantnú námietku a odporujúcu jeho výslovným tvrdeniam predneseným počas súdneho konania. Je evidentné, že v priebehu konania žalobca tvrdil, že predmetné vozidlo si prenajal výlučne za účelom vykonávania medzinárodnej prepravy a zvyšné štyri vozidlá v jeho vlastníctve uskutočňovali vnútroštátnu prepravu v rámci Ukrajiny. Vyššie uvedenú argumentáciu žalobca účelovo zmenil potom, čo bolo preukázané, že medzinárodná preprava prenajatým vozidlom v rozhodnom období nebola vykonávaná. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaného odvolania podľa ust. bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. a 380 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 6.2.2020, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. , riadne oznámené.

12. Odvolateľ použil odvolacie dôvody podľa , , , . Odvolací dôvod podľa je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odvolací dôvod podľa dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu a pod.). Podstata odvolacieho dôvodu podľa spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli

z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

13. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo a tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo, že by použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie a zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd nezistil taký postup súdu, ktorý by mal za následok porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je precízne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa .

14. Odvolacie námietky odvolateľa boli už predmetom posúdenia a dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa .

15. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, odkazuje na nich a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia uvádza:

17. Žalobca už v rámci dovolacieho konania, ktorého výsledkom bolo zrušenie oboch rozsudkov (prvoinštančného i odvolacieho súdu) namietal nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, poukazoval na čl. 6 Dohovoru ale i na judikatúru ESĽP. Najvyšší súd však dovolanie neodmietol, vec preskúmal a rozhodol, vyslovil aj svoj právny názor. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na ustanovenie a viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu pre obidva súdy nižšej inštancie. Pôvodné, zaväzujúce rozsudky boli Najvyšším súdom SR zrušené, čo je nezvratný fakt a preto je v tomto smere námietka žalobcu irelevantná v súvislosti s tým, že sa ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku prvoinštančný súd nezaoberal.

18. Druhá, podstatná odvolacia námietka žalobcu, že škoda mu vznikla do výšky nájmu za náhradné vozidlo taktiež neobstojí. Vykonané dôkazy súd prvej inštancie správne hodnotil jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti, v odôvodnení rozsudku predniesol všetky svoje úvahy, ktoré vyústili do vecne správneho rozhodnutia. Je potrebné dať za pravdu žalovanej a jej argumentom, že žalobca uvádzal, že prenajatý dopravný prostriedok používal na medzinárodnú prepravu osôb - na Slovensko, čo sa v rozhodnom období ukázalo byť nepravdivým tvrdením - toto tvrdenie bolo vyvrátené predloženým dôkazom o tom, že s predmetným vozidlom nebol zaznamenaný prestup hraníc Ukrajiny na Slovensko, ani do Maďarska v rozhodnom období. Následné argumenty žalobcu, že vozidlo používal na prepravu osôb v rámci Ukrajiny aj odvolací súd v kontexte vykonaných dôkazov považuje za účelové. Napriek predloženým dôkazom o- zmluvám žalobca nepreukázal, že práve na prenajaté vozidlo boli nutne vynaložené náklady, ktoré predstavujú jemu spôsobenú škodu v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánov žalovanej.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane výroku o trovách konania ako vecne správne.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa , v spojení s . Žalobca nebol so svojím odvolaním úspešný, preto mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol a úspešnej žalovanej preukázateľne trovy nevznikli.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).