Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_18Sa-7-2019.pdf
PDF · 106.99 KB
No categories available
18Sa/7/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Strakom v právnej veci žalobcu: Complex HM, s. r. o., so sídlom Dvory 581, Púchov, IČO: 45 517 991 právne zast.: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokát, so sídlom Žilina, J.M.Geromettu 146/1 proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, za účasti ďalšieho účastníka: M. Z. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. XX, XX-XXX W. B. T. B. L., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 12463-3/2018-BA zo dňa 12. decembra 2018, takto
rozhodol:
Rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne - ústredie Bratislava č.12463-3/2018-BA zo dňa 12. decembra 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 12463-3/2018-BA zo dňa 12.12.2018, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 33-1/2014-PB zo dňa 2.1.2014. Prvostupňovým rozhodnutím pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla, že ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi žalobcu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.6.2010 do 31.12.2012 podľa slovenskej legislatívy. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ani kontrolou vykonanou u žalobcu nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom.
2. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. 12463-3/2018-BA zo dňa 12.12.2018. V odôvodnení žalovaný uviedol, pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci iba status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale reálny výkon činnosti. Na základe vykonanej kontroly u zamestnávateľa (žalobcu) nebol preukázaný skutočný výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Uvedenú skutočnosť oznámili poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia (ďalej aj ZUS), ktorá stanovisko akceptovala a oznámením č. 020000/70/2015-UBS- OM-W-61 určila, že zamestnanec žalobcu podlieha od 1.6.2010 do 31.12.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
3. Žalobca namietal prekročenie právomoci žalovaného s poukazom na znenie Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej aj „základné nariadenie“) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej aj „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva nariadenie č.
883/2004. Nakoľko zamestnanec žalobcu má bydlisko v Poľskej republike, na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná ZUS a nie slovenské správne orgány, a to s poukazom na článok 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V prípade, že súd dospeje k záveru, že správny orgán mal oprávnenie na vydanie rozhodnutia podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona ako v spornom prípade, namietal žalobca zákonnosť rozhodnutia pre nedodržanie procesného postupu určenia uplatniteľnej legislatívy, ktoré bolo bezdôvodne prerušené po dobu takmer dvoch rokov.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na základné a vykonávacie nariadenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a na základnú úlohu týchto nariadení, ktorou je určenie uplatniteľnej legislatívy pri súbehu sociálnych poistení dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ. Zároveň poukázal na povinnosť inštitúcii členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia vzájomné spolupracovať a informovať sa o relevantných skutočnostiach. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území SR správny orgán zistil rozhodujúce skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru, že zamestnanec žalobcu (ďalší účastník) reálne nevykonáva činnosť na území SR, čo správny orgán v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia oznámil poľskej inštitúcii soc. zabezpečenia
- ZUS, ktorá jeho stanovisko akceptovala. Následne Sociálnej poisťovni bolo dňa 29.7.2016 doručené oznámenie ZUS č. 020000/70/2015-UBS-OM-PW-61, ktorým ZUS určila, že žalobca od 1.6.2010 do 31.12.2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, čo Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu nenamietala, čím sa určenie stalo definitívnym. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sžso/20/2015, v zmysle ktorého je takéto definitívne určenie pre súd záväzné. K nedostatku právomoci žalovaný uviedol, že v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy u zamestnanca žalobcu, ale prvostupňový správny orgán rozhodol len o nevzniku jeho sociálneho poistenia podľa právnych predpisov SR, teda žalovaný napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím len deklaroval skutočnosť, že žalobcovi nevzniklo poistenie podľa právnych predpisov SR, čím odstránil následky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov. K námietke bezdôvodnosti prerušenia odvolacieho konania žalovaný uviedol, že konanie prerušil aj z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ a nie z dôvodu zisťovania súdnych konaní v Poľsku, pretože nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch v administratívnych konaniach a tiež súdnymi konaniami v Poľskej republike, a súčasne ani nemá vedomosť o akomkoľvek prebiehajúcom súdnom konaní v Poľsku.
5. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na dôvodoch podanej žaloby a k námietke nedostatku právomoci žalovaného poukázal na záver uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia NS SR sp.zn.: 1Vs/1/2018.
6. Žalovaný v duplike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že záver rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia NS SR sa týka prípadov, kedy bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia. V prejednávanej veci však došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy v zmysle čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia. Zopakoval, že napadnutým rozhodnutím správne orgány len deklarovali nevznik sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu podľa právnych predpisov SR.
7. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj správny súd) preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správnych orgánov podľa § 199 a nasl. SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených nielen v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP), vrátane dôvodov podľa § 134 ods. 2 SSP, a ustálil, že žaloba je dôvodná.
8. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že ďalší účastník bol do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou ako zamestnanec žalobcu prihlásený od 1.6.2010 do 31.12.2012.
9. Registrácia bola vykonaná na základe pracovnej zmluvy, ktorú zamestnanec s bydliskom v Poľskej republike uzatvoril so žalobcom, a podľa ktorej mal od 01.06.2010 vykonávať pracovnú činnosť na území Slovenskej republiky.
10. Dňa 08.03.2013 prvostupňový správny orgán vykonal u žalobcu kontrolu za kontrolované obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013 a zistil, že zamestnávateľ vykazuje znaky schránkovej firmy a predpokladá sa,
že k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky nedochádza. Uvedená skutočnosť bola oznámená ZUS-u.
11. Dňa 2.1.2014 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. 33-1/2014-PB o nevzniku poistenia zamestnanca žalobcu, ktoré zdôvodnil výsledkami vykonanej kontroly, keď nebolo preukázané, že zamestnanec žalobcu reálne vykonáva činnosť na území SR, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom.
12. Dňa 29.7.2016 bolo žalovanému doručené oznámenie ZUS pobočka v Bielsku-Bialej č. 020000/70/2015-UBS-OM-PW-61, ktorým ZUS určilo, že ďalší účastník v období od 01.06.2010 do 31.12.2002 podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho poistenia.
13. Žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol preskúmavaným rozhodnutím č. 12463-3/2018-BA zo dňa 12.12.2018, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdila z dôvodov uvedených vyššie.
14. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
15. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
16. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
17. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;
18. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
19. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
20. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
21. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
22. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
23. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
24. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
25. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.
26. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.
27. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.
28. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.
29. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.
30. Podľa bodu 10 rozhodnutia č. A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/ alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
31. Podľa § 120 ods. 1 zákona sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.
32. Podľa § 120 ods. 4 zákona sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
33. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
34. Podľa § 210 ods. 1 zákona organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b).
35. V konaní nebolo sporné, že ďalší účastník je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorý vykonáva činnosť na vlastný účet (podnikanie) v Poľskej republike a ktorý zároveň uzavrel pracovnú zmluvu so zamestnávateľom, spoločnosťou Complex HM, s.r.o., na výkon závislej činnosti v Slovenskej republike. Na zamestnanca žalobcu sa z tohto dôvodu priamo vzťahovalo základné nariadenie, ktoré v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.
36. Na posúdenie, či u zamestnanca žalobcu dochádzalo a dochádza k súbehu sociálnych poistení viacerých štátov podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia z dôvodu výkonu činnosti zamestnanej osoby a činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby (podnikateľskej činnosti) v odlišných členských štátoch, je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o. i. aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadene, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.
37. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sporné, že zamestnanec žalobcu (ďalší účastník) má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná jedine poľská inštitúcia ZUS. S ohľadom na túto skutočnosť Sociálna poisťovňa, ktorá vykonanou kontrolou nadobudla pochybnosti o reálnosti výkonu závislej činnosti žalobcom na území Slovenskej republiky, naďalej nemala právomoc konať a rozhodnúť vo veci zániku sociálneho poistenia podľa zákona.
38. Treba tiež brať ohľad na skutočnosť, že sociálne poistenie zamestnanca žalobcu, ktorý vykonáva činnosti, resp. deklaruje ich výkon v dvoch členských štátoch, by následkom prijatia prvostupňového správneho rozhodnutia nepodliehalo sociálnej legislatíve žiadneho členského štátu. Nesmie sa opomenúť ani ten fakt, že rozhodnutie o nevzniku sociálneho poistenia svojou povahou a účinkami neoprávnene nahrádza výlučnú právomoc inštitúcie štátu bydliska zamestnanca žalobcu určiť uplatniteľnú legislatívu. Uvedené oprávnenie podľa vykonávacieho nariadenia prináleží vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci výlučne poľskej strane v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa preto vznikol právny stav odporujúci európskej právnej úprave. Aby sa predišlo uvedenému protiprávnemu stavu, bolo povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa bezodkladne o svojich kontrolných zisteniach informovať poľskú stranu bez toho, aby prijal vo veci sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu rozhodnutie, následkom ktorého by bol vylúčený z uplatniteľnej legislatíve ktoréhokoľvek členského štátu. Sledujúc účel základného nariadenia preto prvostupňový správny orgán nebol oprávnený prijať rozhodnutie zo dňa 02.01.2014, ktorým zamestnanca v dotknutom období vylúčil z pôsobnosti slovenského právneho poriadku. S prihliadnutím na uvedené právne závery mala pobočka Sociálnej poisťovne po poskytnutí kontrolných zistení príslušnej poľskej inštitúcii vyčkať na postup poľskej strany ako členského štátu miesta bydliska zamestnanca žalobcu podľa čl. 16 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bolo výlučne na inštitúcii členského štátu miesta bydliska zamestnanca žalobcu či s odkazom na čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, ak sa nestotožní s kontrolnými závermi Sociálnej poisťovne, bude naďalej považovať zamestnanca žalobcu za osobu činnú v dvoch členských
štátoch pri zachovaní uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky, alebo či uzná svoju právomoc ako členský štát miesta výkonu samostatne zárobkovej činnosti ďalšieho účastníka podľa čl. 11 ods. 1 písm. a) základného nariadenia, kedy by z dôvodu uznania výkonu činnosti zamestnanca žalobcu jedine na území Poľskej republiky (jedného členského štátu) pripadala do úvahy už len jej uplatniteľná legislatíva.
39. Za daných skutkových okolností boli preto správne orgány povinné vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.
40. Správny súd zdôrazňuje, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo či stane konečným, nemá Sociálna poisťovňa (žalovaný) právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už správny súd vyššie uviedol, práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom vždy len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon vymedzuje právomoc žalovaného vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia.
41. Správny súd dáva do pozornosti, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č. k. 1Vs/1/2018 prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V tomto uznesení uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.
42. Žalovaný napadnuté rozhodnutie vydal dňa 12.12.2018, t.j. v čase, keď už bolo určenie poľskej legislatívy definitívnym, čo žalovaný ani nespochybňuje, a potvrdenie prvostupňového rozhodnutia o nevzniku poistenia zamestnancovi žalobcu žalovaný odôvodnil tým, že prvostupňový orgán len deklaroval svojim rozhodnutím, že zamestnanec žalobcu nepodliehal slovenskej legislatíve v dotknutom období a zároveň, keďže žalobca tohto zamestnanca prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne, odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že prihláška do registra poistencov nezakladá povinné sociálne poistenie, nemá konštitutívne účinky, čiže vznik a zánik sociálneho poistenia nie je podmienený podaním prihlášky či odhlášky, ktoré len deklarujú právnu skutočnosť, s ktorou zákon (nariadenie) spája vznik sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a deklarovať jeho vznik alebo zánik v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.
43. Pokiaľ teda správne orgány rozhodovali o nevzniku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, žalovaný v čase svojho rozhodovania už nemal právomoc rozhodovať o uvedenej skutočnosti. V dobe rozhodovania žalovaného už bolo v súlade s nariadeniami EÚ určené, že zamestnanec žalobcu podlieha právnym predpisom v oblasti sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
44. Na základe uvedeného sa správny súd nestotožnil s názorom žalovaného, že prvostupňový orgán svojim rozhodnutím odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca žalobcu.
45. Pokiaľ sa týka ďalších námietok uvádzaných v žalobe, správny súd sa nimi nezaoberal, nakoľko ich dôvodnosť či nedôvodnosť nemôže mať za následok iné rozhodnutie vo veci.
46. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
47. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§191 ods. 1 písm. c) SSP) rozhodnutie žalovaného vydané správnym orgánom, ktorý na to podľa koordinačných nariadení už nebol právomocný, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa žalovaný musí vysporiadať prioritne s otázkou svojej právomoci vzhľadom na ustálený skutkový stav.
48. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté v zmysle § 175 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.