Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-260-2019.pdf
PDF · 116.11 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/260/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne J.U. O. K.. R.F., X.. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., L. XX, zastúpenej JUDr. Matejom Molčanom, advokátom, so sídlom Budimír 305, proti žalovanému G. H., X.. X.X.XXXX, trvale bytom F., Z. X. XX, zastúpeného JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom, so sídlom Košice, Szakkayho 1, o zaplatenie 2.503,33 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 4. júla 2019 č.k. 13C/3/2018-251
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby a trovách konania.
Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví I. výrokom zastavil konanie o zaplatenie 171,68 €, II. výrokom zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a III. výrokom priznal žalovanému právo na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 2.503,33 € s úrokmi z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne od 8.1.2018 až do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Podľa tvrdenia žalobkyne bezdôvodné obohatenia vzniklo tým, že v období od 19.1.2016 do 22.9.2017, počas spolužitia so žalovaným, uhradila vo výške žalovanej pohľadávky za žalovaného záväzky voči spoločnostiam Antik Telecom s.r.o., Slovenský plynárenský priemysel a.s., Spoločenstvu vlastníkov bytov Linako, poistné z poistenia motorových vozidiel vo výlučnom vlastníctve žalovaného zn. Škoda Fabia a zn. Ford Mondeo a záväzky zo zmlúv o pôžičkách a úveroch uzatvorených výlučne žalovaným so spoločnosťami Home Credit Slovakia a.s., Quatro, Consumer finance holding a.s. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa a žalovaný žili v spoločnej domácnosti od roku 2011 do 22.9.2017, spoločne sa starali o ich maloletého syna J. H., X. X.X.XXXX, keď členom domácnosti bol aj maloletý syn žalobkyne G. z jej predchádzajúceho partnerského vzťahu. Na účely uspokojenia bytových potrieb rodiny žalobkyne a žalovaného, žalovaný uzavrel zmluvu o hypotekárnom úvere vo výške 63.000 €, z ktorých finančných prostriedkov nadobudol byt do svojho výlučného vlastníctva. Hypotekárny úver, ako aj náklady spojené s užívaním bytu a chodom spoločnej domácnosti spočívajúce v uhrádzaní výdavkov na bývanie, stravu, ošatenie, vybavenie domácnosti, žalovaný hradil zo svojho príjmu, a podľa svojich možností sa na chode spoločnej domácnosti podieľala aj žalobkyňa. Pôžičky od nebankových spoločností slúžili na zaobstaranie potrieb domácnosti a rodiny, ako aj nákup spotrebného tovaru pre domácnosť. Rovnako tak motorové vozidlá zn. Škoda Fabia a zn. Ford Mondeo uspokojovali potreby členov rodiny, keď žalobkyňa užívala pre svoje potreby motorové vozidlo zn. Škoda Fabia. Súd poukázal na príjmové pomery strán sporu, keď žalovaný v období rokov 2011 až 2017 dosahoval
priemerný mesačný zárobok na úrovni od 950 € do 1.290 €, zatiaľ čo celoročný príjem žalobkyne v posudzovanom časovom období bol na úrovni od 0 €, resp. pozostával z prídavku na dieťa, a neprekročil sumu 527 €, vyjmúc rok 2017, v ktorom roku do času ukončenia spoločnej domácnosti, mala žalobkyňa dosiahnuť celkový príjem 4.652,84 €. Súd vzal tiež do úvahy, že v čase spolužitia so žalovaným si žalobkyňa zakúpila víkendový dom v Maďarsku, keď Wűstenrot stavebná sporiteľňa a.s. jej na základe zmluvy zo dňa 9.8.2017 poskytla medziúver vo výške 18.000 €. Súd prvej inštancie právne vec posudzoval podľa § 451 Občianskeho zákonníka (OZ), § 115, § 116, § 3 OZ. Procesnú obranu žalovaného, ktorý pre prípad, ak súd uzná nárok žalobkyne za odôvodnený, žiadal do výšky nároku žalobkyne započítať na ňu pripadajúcu polovicu nákladov na bývanie za čas od roku 2015 do novembra 2017, ktoré zaplatil v celkovej výške 5.880,86 €, posudzoval ako kompenzačnú námietku podľa § 147 ods. 2 Civilného sporového poriadku (CSP). Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia žalobkyne, ktorá potvrdila, že hospodárili spoločne so žalovaným, keď žalovaný zo svojho príjmu platil náklady spojené s bývaním, hypotéku, inkaso a striedavo zabezpečovali nákupy do domácnosti, a pokiaľ hradila záväzky žalovaného, stalo sa tak z dôvodu, že nebol spôsobilý ich uhradiť on sám zo svojho príjmu, pričom tieto platby považovala za platby pre rodinu, keďže tvorili spoločnú domácnosť. Súd prvej inštancie nárok žalobkyne považoval za neopodstatnený, majúc za zistené, že strany sporu žili v spoločnej domácnosti, spoločne uhrádzali potreby týkajúce sa chodu domácnosti, na základe vzájomnej dohody sa podieľali tiež na úhrade nákladov spojených s rodinným spolužitím. Užívali byt zaobstaraný žalobcom, starali sa spoločne o dieťa pochádzajúce z ich vzťahu, ako aj o maloleté dieťa žalobkyne, a žalobkyňa uhrádzala platby súvisiace s chodom spoločnej domácnosti na základe vzájomnej dohody so žalovaným. Za takýchto okolností mal za to, že žalobkyni nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a jej požiadavka na vrátenie finančných prostriedkov, ktorými sa podieľala na chode spoločnej domácnosti, je v rozpore s dobrými mravmi. Pretože nárok žalobkyne súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodný, nevysporiadaval sa osobitne s procesnou obranou žalovaného, ktorá mala len povahu kompenzačnej námietky. O zastavení konania rozhodol v súlade s procesným úkonom žalobkyne, ktorá v časti platieb týkajúcich sa poplatkov za užívanie pevnej telefónnej linky a nákladov spojených s bývaním, vzala žalobu ako neopodstatnenú späť. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 255 ods. 1 CSP. Pretože žalobkyňa procesne zodpovedala aj za zastavenie konania v časti o zaplatenie 171,68 €, plne procesne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Proti zamietavému výroku rozsudku a súvisiacemu výroku o nároku na náhradu trov konania podala včas odvolanie žalobkyňa, uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.331,65 € s úrokmi z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne od 8.1.2018 do zaplatenia a zaviazal ho na náhradu trov konania.
4. Odvolateľka zdôraznila odlišné skutkové východiská nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 OZ a § 454 OZ, keď v zmysle § 454 OZ právo požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia má ten, kto plnil za iného, od toho, za koho plnil a nie od toho komu plnil. Konkurencia § 454 OZ so zodpovednosťou za vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 OZ prichádza do úvahy len vtedy, ak ten kto plnil sa domnieval, že plnil svoj vlastný dlh. V takom prípade by mal nárok aj proti tomu komu plnil, aj proti tomu za koho plnil. S odkazom na uvedené odvolateľka tvrdila, že je zrejmé, že ak by sa aj domnievala, že plnila svoj vlastný dlh za rodinu, išlo by o bezdôvodné obohatenie podľa § 451 OZ, ktoré je žalovaný povinný žalobkyni vydať. Žalobkyňa hodnotila rozhodnutie súdu prvej inštancie ako arbitrárne, keď bez akéhokoľvek riadneho odôvodnenia bola zamietnutá žaloba len pre ničím nepodložený rozpor s dobrými mravmi, pričom v zmysle ústavnej judikatúry týkajúcej sa základného práva na súdnu ochranu, dôvody rozhodnutia musia byť zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny. Tvrdila, že medzi stranami nebola sporná suma bezdôvodného obohatenia minimálne v sume 1.659,39 €, keď v uvedenom rozsahu bol žalovaným potvrdený účel platieb realizovaných žalobkyňou na povinné zmluvné poistenie motorového vozidla zn. Škoda Fabia, úhradu náhradných dielcov, zdravotného poistenia žalovaného, úhrady leasingových splátok za motorové vozidla zn. Ford Mondeo, a vo výške 200 € žalobkyňa poskytla žalovanému prevodom na účet pôžičku. K uvedenému odvolateľka citovala z vyjadrení žalovaného, v ktorých uviedol, že on užíval motorové vozidlo zn. Ford Mondeo a žalobkyňa užívala motorové vozidla zn. Škoda Fabia, a ponechal na zvážení súdu, či platby v prospech spoločnosti Home Credit vynaložené
na splátky vozidla zn. ŠkodaFabia, môžu vytvoriť na strane žalovaného nejaké bezdôvodné obohatenie, keď nebolo sporné, že žalovaný je naďalej výlučným vlastníkom tohto motorového vozidla. Považovala za nepreukázané, aby z úveru č. XXXXXXXXXX od spoločnosti Consumer Finance Holding, a. s. boli zakúpené veci pre domácnosť v období od 20.2.2017, kedy sa realizovala prvá splátka úveru, na ktorý do ukončenia spoločnej domácnosti uhradila 672,26 €. Zastávala názor, že finančné prostriedky z úverov a pôžičiek žalovaného nemohli slúžiť potrebám spoločnej domácnosti, čo vyvodzovala z toho, že motorové vozidlá sú vo výlučnom vlastníctve žalovaného. Platby poskytnuté za žalovaného v prospech tretích osôb žalovaný nenamietal, a prospech z nich mal výlučne žalovaný. Žalovaný nikdy nepožadoval od žalobkyne úhradu zaplatených nákladov za bývanie, či kúpu vecí do domácnosti alebo výhradne pre žalobkyňu, čo potvrdil aj sám žalovaný, a robil tak z dôvodu, že v tomto období tvorili rodinu. Poukázala na to, že podaním zo dňa 3.5.2019 preukázala súdu, že v období od januára 2017 do októbra 2017 okrem žalovanej sumy realizovala aj úhrady do spoločnej domácnosti so žalovaným, platbami v rozsahu 119 € až 748 € mesačne, preto aj započítaciu námietku žalovaného považovala za bezpredmetnú.
5. Žalobkyňa napádala tiež správnosť rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania majúc za to, že aj pre prípad jej neúspechu mal súd aplikovať § 257 CSP, keď v danom prípade je zrejmé, že strany sporu tvorili v minulosti spoločnú domácnosť, sú rodičmi maloletého dieťaťa, a žalobkyňa v podstate zo dňa na deň skončila bez strechy nad hlavou po rozchode so žalovaným. Za takýchto okolností sa priznanie náhrady trov konania žalovanému javí ako nespravodlivé, v rozpore s dobrými mravmi, a nezodpovedá to ani stanovisku žalovaného, ktorý od žalobkyne nič nepožadoval.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu hodnotil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne, a navrhoval ho potvrdiť. Zopakoval tvrdenia prednesené pred súdom prvej inštancie, že so žalobkyňou a maloletými deťmi tvorili spoločnú domácnosť, obaja sa podieľali na nákladoch spojených s jej chodom, užívaním bytu i výchovou detí. Pokiaľ žalobkyňa uhrádzala nejaké platby za žalovaného, stalo sa tak na základe predchádzajúcej vzájomnej dohody, vychádzajúcej zo vzájomného spolužitia. Žiadnu pôžičku od žalobkyne neprevzal. Sama žalobkyňa potvrdzovala vo svojej výpovedi, že platby, ktorými poukazovala finančné prostriedky na plnenie záväzkov zo zmlúv, ktoré uzavrel výlučne žalovaný, považovala za platby rodiny. Na strane žalovaného tak nemohlo vzniknúť žiadne bezdôvodné obohatenie, keďže išlo o výsledok tak spoločného hospodárenia, ako aj výsledok vzájomnej dohody. Akýkoľvek nárok uplatňovaný zo strany žalobkyne je za danej situácie odporujúci dobrým mravom, ktoré sú meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácií, zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám morálky, slušnosti a poctivého správania. Za správny považoval tiež výrok o nároku na náhradu trov konania, keď žalovaný sa snažil o riešenie sporu aj mimosúdnou dohodou, čo však žalobkyňa odmietla akceptovať.
7. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.
8. Výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o zastavení konania, nebol odvolaním napadnutý, preto sa nestal predmetom odvolacieho prieskumu a nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP).
9. V ostatnom rozsahu Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd, prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je odvolací súd viazaný podľa § 380 ods. 1 CSP dospejúc k záveru, že odvolanie žalobkyne je nedôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 6.2.2020 o 10.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1,3 CSP.
11. Žalobkyňou tvrdený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo
na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý a navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k ním, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či právo na jeho preskúmanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov .
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1, 2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, 193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je naplnený pri mylnej aplikácii právnych predpisov súdom na zistený skutkový stav, ktorá situácia nastáva v prípade, ak bol použitý iný právny predpis, než ktorý mal súd správne použiť alebo bol aplikovaný síce správny právny predpis, ale tento bol nesprávne interpretovaný, prípadne bol na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaný, keď súd vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
14. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, podal výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa relevantných hmotnoprávnych zákonných ustanovení. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán.
15. Žalobkyňa zastáva názor, že poskytnutím finančných prostriedkov na úhradu záväzkov zo zmlúv, v ktorých ako dlžník vystupoval výlučne žalovaný, sa žalovaný bezdôvodne obohatil pretože za neho plnila, čo mal plniť sám (§ 454 OZ), resp. išlo o bezdôvodné obohatenie vzniknuté plnením žalobkyne bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 OZ). Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na zistení, že medzi stranami sporu existovala spoločná domácnosť založená na vzájomnej dohode o spoločnom uhrádzaní nákladov spojených s chodom domácnosti, ku ktorej patrili aj záväzky viazané na osobu žalovaného, čo z povahy veci vylučovalo existenciu záväzku z bezdôvodného obohatenia na strane ktoréhokoľvek z partnerov, a súčasne poukázal na to, že nárok uplatnený žalobkyňou je vzhľadom na okolnosti prípadu tiež v rozpore so zásadou dobrých mravov. S uvedenými konštatovaniami súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje, nakoľko zodpovedajú vyjadreniam samotnej žalobkyne i obsahu vykonaného dokazovania.
16. Podľa § 454 OZ bezdôvodne sa obohatil aj ten, za ktorého bolo plnené, čo po práve mal plniť sám. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je na jednej strane existencia právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo, a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Bezdôvodné obohatenie ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu podľa
§ 451 ods. 2 OZ, zakladá záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie, teda chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takýto prípad môže nastať vtedy, keď sa účastníci napríklad domnievajú, že uzavreli zmluvu, hoci ju neuzavreli, alebo niekto plnil omylom niekomu inému, s ktorým nebol v zmluvnom vzťahu. Vtedy je potrebné preskúmať, či nedošlo ku konkludentnému uzavretiu zmluvy, alebo či dôvod plnenia nevyplýval z inej právnej skutočnosti. Tak v prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ, ako ja podľa § 451 ods. 2 OZ, je však potrebné zistenie právnej skutočnosti zakladajúcej existenciu záväzku z bezdôvodného obohatenia, ktorý predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia nebol v danom prípade naplnený.
17. Právne vzťahy žalobkyne a žalovaného ako osôb žijúcich v spoločnej domácnosti v družobnom pomere, nie sú predmetom osobitnej právnej úpravy vystihujúcej podstatu spolužitia, a v ňom existujúce majetkové pomery, ako je tomu v prípade manželstva. Pri posudzovaní obsahu práv a povinností vznikajúcich v rámci tohto „mimomanželského“ spolužitia je preto potrebné vychádzať aj zo všeobecných zásad vzťahujúcich sa na súkromno-právne občianske vzťahy, kam patrí aj zásada dobrých mravov, keď je nevyhnutné zohľadňovať vždy konkrétne okolnosti prípadu, v ktorých sa spolužitie partnerov realizovalo. Nie je sporné, že počas spolužitia žalobkyne a žalovaného to bol práve žalovaný, ktorý finančne rodinu zabezpečoval práve z dôvodu, že žalobkyňa zabezpečovala starostlivosť o ich spoločné maloleté dieťa, istý čas bola nezamestnaná, prípadne zdrojom jej príjmov boli len rodinné prídavky a rodičovský príspevok. Nebolo spochybnené, že aktívny podiel žalobkyne na vytváraní spoločnej domácnosti spočíval vo zvýšenej miere na starostlivosti o túto domácnosť i starostlivosť o maloleté deti. Z výpovede žalobkyne na pojednávaní dňa 14.12.2018 vyplýva, že k poukazovaniu platieb v prospech veriteľov žalovaného došlo na základe vzájomnej dohody, pričom bolo medzi nimi obvyklé, že sa so žalovaným striedali pri uhrádzaní nákladov spojených s chodom spoločnej domácnosti. Platby, ktoré takto realizovala, nepovažovala za platby za iného, ale za uhrádzanie nákladov spoločnej domácnosti (vo vyjadrení žalobkyne „ platby za rodinu“). Nebolo tiež sporné, že súčasťou nákladov, ktoré žalobkyňa takto uhrádzala, boli aj platby za vybavenie domácnosti, či za motorové vozidlá, ktoré aj sama užívala. Zohľadniac uvedené, aj keď žalobkyňa plnila dlh veriteľom žalovaného, stalo sa tak po predchádzajúcej dohode strán sporu, ktorý zodpovedal ich spôsobu hospodárenia a nakladania s financiami. Žalobkyňa nespochybňovala, že náklady spojené s bývaním uhrádzal práve žalovaný, no v reakcii na započítaciu námietku žalovaného zastávala názor, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi očakávať od nej prispievanie na tieto náklady, čo svedčí o jednostrannom nazeraní žalobkyne na práva a povinnosti vyplývajúce zo spolužitia strán sporu a vedenia spoločnej domácnosti.
18. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
19. Zmyslom tohto ustanovenia je zamedzovať takému výkonu práva, ktoré síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré sú definované ustálenou súdnou praxou ako súhrn spoločenských, kultúrnych a právnych noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčili určitú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie a sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Nie je teda vylúčené hodnotiť výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, ako taký, ktorý odporuje dobrým mravom, z ktorých dôvodov môže byť odopretá súdom aj právna ochrana. Tento postoj však musí byť vždy vyvážený korektívom rešpektovania princípov právnej istoty, bez neprimeraného oslabovania subjektívnych práv vyplývajúcich z právnych noriem. Aplikácia § 3 ods. 1 OZ prichádza do úvahy práve v osobitných prípadoch, keď výkonom práva jednej strany, dochádza k vyvolaniu neprijateľných dôsledkov prejavujúcich sa vo vzťahu medzi nimi.
20. Takáto situácia platí aj vo vzťahu medzi sporovými stranami, medzi ktorými fungovalo riadne rodinné spoločenstvo založené na družobnom pomere, v ktorom sa každý z nich podľa svojich možností a schopností podieľal na starostlivosti o rodinu a domácnosť. Pokiaľ žalobkyňa zastáva názor, že nemala povinnosť sa podieľať na platení nákladov spojených s bývaním, ale súčasne považuje za oprávnenú svoju požiadavku žiadať od žalovaného vrátenie finančných prostriedkov, ktoré poukázala na základe vzájomnej dohody na úhradu jeho záväzkov, pretože žalovaný bol finančne vyčerpaný úhradou prevažnej väčšiny nákladov spojených s chodom domácnosti, nemožno hodnotiť postoj žalobkyne inak, ako odporujúci zásadám dobrých mravov, ktorému nemožno poskytnúť právnu ochranu. Nie je pravdivé
tvrdenie žalobkyne, aby to bol výlučne žalovaný, kto mal profit z finančných prostriedkov získaných z úverov, či z poistenia motorových vozidiel, keď rovnako žalobkyňa bola užívateľkou vybavenia domácnosti i motorových vozidiel. Aj platby žalobkyne v období január 2017 až október 2017, ktorými preukazovala prispievanie na spoločnú domácnosť, sa podľa účelu platieb vyznačeného žalobkyňou, týkali v prevažnej miere výdavkov na pohonné hmoty (čl. 225-231 spisu). Rovnako spôsobilosť žalobkyne zaobstarať si nehnuteľnosť v Maďarsku získaním úveru vo výške 18.000 €, ešte za čias fungovania spoločnej domácnosti so žalovaným neosvedčuje, aby bola ukrátená, či znevýhodnená na svojich právach v spolužití so žalovaným. Z vyjadrení strán vyplýva, že až do ukončenia spoločnej domácnosti sa proporcionálne podieľali na nákladoch spojených s vedením spoločného rodinného života, každý primerane svojim možnostiam a schopnostiam. Zohľadňujúc vyššie uvedené, právny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nevznikol, je vecne správny a zodpovedá zásadám rešpektovania pravidiel slušnosti v medziľudských vzťahoch, od ktorých sa odvíja aj princíp dobrých mravov aplikovaný v tomto spore. Pri posúdení nároku žalobkyne ako nároku z bezdôvodného obohatenia, by nevyhnutne musela nastúpiť jej povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie žalovanému v rozsahu jej povinnosti podieľať sa na nákladoch spojených s užívaním bytu, čo by v konečnom dôsledku rovnako viedlo k zamietnutiu žaloby. Pretože žalobu súd prvej inštancie ako nedôvodnú zamietol, správne sa už nezaoberal procesnou obranou žalovaného, ktorú tento uplatnil len pre prípad, ak by súd konštatoval zákonnosť nároku žalobkyne. Započítanie je totiž účinné iba proti reálne existujúcej vzájomnej pohľadávke, preto sa prednostne súd vždy zaoberá dôvodnosťou pôvodnej žaloby. Za situácie, že žaloba nie je dôvodná, nemožno priznať účinky ani námietke žalovaného.
21. Za zákonu zodpovedajúci považoval odvolací súd aj výrok rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, ktorý vychádzal z princípu procesnej úspešnosti v spore v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že v prebiehajúcom konaní neboli zistené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznať procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov. Žalovaný sa práva na náhradu trov konania výslovne nevzdal, k ukončeniu spolužitia došlo pre vzájomné nezhody strán potom, čo si žalobkyňa zaobstarala nehnuteľnosť v Maďarsku, a charakter nároku uplatneného žalobkyňou s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých tento nárok vznikol, neodôvodňuje aplikáciu § 257 CSP, pretože žalobkyňa zodpovedá za vedenie súdneho konania.
22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zhode s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď procesne neúspešná odvolateľka nemá právo na náhradu trov konania a tieto boli v plnom rozsahu priznané žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).