Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/9/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. F. R., nar. XX.X.XXXX, adresa T. XXX, 2. C. R., nar. XX.X.XXXX, adresa T. XXX, obaja zastúpení advokátom: JUDr. Albín Lancz, so sídlom Galanta, Mierová 1435/33, proti žalovaným: 1. Q. D., nar. X.X.XXXX, adresa XXX XX T., L. T. St. XXB, Izrael. 2. Y. A., nar. XX.X.XXXX, adresa U. XXX D.N. Y. XXXXX, Izrael, 3. T. Y., nar. X.X.XXXX, adresa XXXXX Y. X., A. Ca XXXXX, Z., 4. J. A., nar. XX.X.XXXX, adresa XXXXX T., I. Y. XX, Izrael, 5. M. M., nar. X.XX.XXXX, adresa XXXXX T., T. apt. XX, Izrael, všetci žalovaní zastúpení advokátom: JUDr. Branislav Bogner, so sídlom Trenčín, Vajanského 8, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. zo dňa 23.5.2017, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX p o t v r d z u j e.

II. Vo zvyšku napadnutý rozsudok z r u š u j e a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným priznal plnú náhradu trov konania.

2. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal zo zistení, že účinnosťou nar. č. 198/1941 Sl.z. tzv. Židovského kódexu došlo k odňatiu židovského majetku na území klérofašistického Slovenského štátu. Do masy tohto majetku spadala aj parcela č. 2175/1 - roľa o výmere 1ha a 48 árov, ktorá bola odňatá B. A., právnej predchodkyni žalovaných a jej deťom Y. a F.. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu spornou. V roku 1944 boli na odňatých pozemkoch v katastrálnom území T. vykonané pozemkové úpravy v zmysle ktorých došlo k zrušeniu parciel zapísaných v pozemkovo-knižnej vložke č. 1238, pričom v zmysle vyhotoveného geometrického plánu došlo k vzniku parcely č. 2175/1 - roľa o výmere 1 ha 48 á, ktorá mala byť podľa končeného zoznamu nadobúdateľov židovského majetku nadobudnutá L. R.. Po ukončení 2. svetovej vojny došlo k prijatiu zák. č. 128/1946 Sb., v zmysle ktorého boli všetky majetkové prevody týkajúce sa hnuteľného a nehnuteľného majetku uskutočnené pod tlakom politickej a rasovej perzekúcie vyhlásené za neplatné. V zmysle uvedeného teda došlo k právnemu následku, ktorý spočíval v tom, že všetky úkony spočívajúce v odňatí nehnuteľností a ich následnom prevode na tretie osoby stratili svoju platnosť. Aj napriek vyššie uvedenej skutočnosti malo dôjsť podľa názoru žalobcov k prevodu vlastníckeho práva z L. R. na C. K., ktorý na tejto nehnuteľnosti začal stavať dom. Tento rozostavaný dom s nehnuteľnosťami mal byť následne odpredaný v roku 1967 Miestnemu národnému výboru v Hájskom a následne mal byť pridelený do užívania žalobcom. Podľa názoru žalobcov tieto

skutočnosti svedčia o tom, že k nehnuteľnostiam nadobudli vlastnícke právo ako ich dobromyseľní držitelia, nakoľko tieto nehnuteľnosti užívali dobromyseľne po dobu vyžadovanú zákonom.

3. S poukazom na ust. a o nútenom procesnom spoločenstve súd žalobu v časti nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. T. zamietol, pretože z tohto listu vlastníctva vyplýva, že okrem žalovaných je ako spoluvlastníčka nehnuteľnosti vedená aj G. W.. Keďže žalobcovia túto spoluvlastníčku v žalobe neoznačili ako sporovú stranu, je súd názoru, že nedošlo k splneniu požiadavky podľa . Nútené spoločenstvo je dané tým, že akékoľvek rozhodnutie v spore musí mať zákonite dopad aj na vlastnícke právo G. W..

4. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal žalobou iba v časti nehnuteľností vedených na LV č. XXX. V tejto časti vec posúdil v zmysle ust. , , a ( - ďalej len ). Súd prvej inštancie skonštatoval, že prvým základným predpokladom vydržania je či držba je oprávnená, pretože iba oprávnená držba môže byť základom pre nadobudnutie vlastníckeho práva z dôvodu vydržania. Oprávnenosť držby sa pritom posudzuje s prihliadnutím na subjektívne presvedčenie držiteľa, ako aj na ostatné objektívne skutočnosti. Objektívnou skutočnosťou v danom prípade je existencia zásady, že neznalosť práva nikoho neospravedlňuje. Na základe toho súd dospel k názoru, že držba žalobcov ani ich právnych predchodcov nebola držbou oprávnenou, pretože sporné nehnuteľnosti boli v dôsledku perzekúcie odňaté ich pôvodným židovským vlastníkom, pričom následne boli prideľované tretím osobám, medzi ktoré mala patriť aj L. R., ktorá mala nadobudnúť takto odňatý židovský majetok. Uvedená osoba teda po skončení 2. sv. vojny musela mať vedomosť že v dôsledku prijatého zákona 128/1946 Sb. bol prevod vlastníckeho práva na jej osobu vyhlásený za neplatný. Z uvedeného dôvodu teda nemohla L. R. ani platne previesť na C. K. vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, ktoré mali byť následne v roku 1967 pridelené do osobného užívania žalobcom. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobcovia pri aplikácii zásady že neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje mali a museli vedieť, že sporné nehnuteľnosti boli vrátené po roku 1946 ich vlastníkom, teda právnym predchodcom žalovaných. Z týchto dôvodov teda nemohli byť žalobcovia ani ich právni predchodcovia dobromyseľnými držiteľmi sporných pozemkov a to ani na základe iného domnelého právneho titulu, preto súd vyhodnotil ich držbu ako držbu neoprávnenú, ktorá nemôže byť spôsobilá privodiť vznik ich vlastníckeho práva titulom vydržania.

5. Súd prvej inštancie vyhodnocoval aj listinné dôkazy predložené stranou žalobcov, pričom vo veci zaujal stanovisko, že žiadne z predložených rozhodnutí súdov a iných orgánov žiadnym spôsobom nespochybňuje závery ku ktorým súd dospel po vykonanom dokazovaní, pretože žiadne z rozhodnutí sa netýka konkrétnych sporných nehnuteľností a zo žiadneho nevyplýva, že by na základe ich výrokov došlo k spochybneniu vlastníctva žalovaných, resp. k preukázaniu, že na strane žalobcov existoval domnelý právny titul, ktorý by spôsobil vznik ich subjektívneho presvedčenia o existencii vlastníctva. Súd sa taktiež oboznámil s množstvom čestných prehlásení ktoré boli žalobcami predložené. Zo žiadneho z nich však podľa názoru súdu nevyplývajú skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery súdu.

6. Na záver považoval súd prvej inštancie za potrebné vysloviť názor, že v danom prípade má byť akýmsi právnym základom, od ktorého primárne odvodzujú vznik svojich práv žalobcovia, odňatie majetku osobám židovského pôvodu na základe právnych noriem fašistického slovenského štátu, ktoré boli inšpirované právnymi normami prijatými nacistickým Nemeckom. Podľa názoru súdu išlo o najprimitívnejší prípad diskriminácie určitej národnosti a rasy, preto je úlohou súdu, aby túto skutočnosť v zmysle zásad spravodlivosti pri svojom rozhodovaní zohľadnil. Súd si preto dovoľuje vysloviť názor, že takýto diskriminačný a likvidačný prístup štátu voči svojim občanom nemôže za žiadnych okolností požívať žiadnu právnu ochranu a nemôže zakladať žiadne práva a to ani pre tretie osoby ani ich právnych nástupcov. Takýto spôsob hodnotenia zisteného stavu je preto povinnosťou súdu, ktorý je povinný svoje rozhodnutie postaviť nielen na znení zákona ale aj na obsahu základných zásad spravodlivosti, etiky a morálky.

7. Súd žalovaným ako procesne úspešnej strane sporu priznal v zmysle plnú náhradu trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku (v celom jeho rozsahu) s odkazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g) a h), podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie obaja žalobcovia,

pričom sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v zmysle žaloby a súčasne žalobcom priznal náhradu trov konania.

9. V úvode odvolania zdôraznili, že žalobcovia nadobudli vlastníctvo k predmetnému pozemku vytýčenému geometrickým plánom č. 60/2002 na základe ústnej kúpnej zmluvy s vtedajším vlastníkom C. K., čo potvrdili jednak čestné prehlásenie jeho právneho nástupcu potvrdzujúce úhradu kúpnej ceny, ako aj priebeh kontraktačného procesu, nepriamo aj uznesenie MNV, ktoré schválilo uvedený prevod. C. K. predmetné vlastníctvom nadobudol od predchádzajúcej vlastníčky L. R., ktorá uvedenú nehnuteľnosti nadobudla od Slovenského štátu v dikcii vtedy platných noriem, ktoré boli následne vyhlásené za neplatné, čím však retroaktívne nedošlo aj k priamemu zneplatneniu uvedeného prevodu vlastníckeho práva. Aj napriek právnemu stavu vtedajšie orgány verejnej moci umožnili a osvedčili prevod vlastníctva k predmetu sporu z L. R. na C. K.. V dôsledku takto špecifikovaného prevodu vlastníckeho práva je nevyhnutné prezumpovať dobromyseľnosť už pri osobe C. K.. U žalobcov sa jednalo o v poradí tretí subjekt nadobúdajúci dotknutú nehnuteľnosť. Žalobcovia okamžite začali s užívaním predmetu sporu výstavbou rodinného domu. Žalobcovia teda nadobudli vlastnícke právo v dobrej viere, keďže disponovali vedomosťou o vlastníctve na strane K. a keďže im takýto stav v rámci správneho konania potvrdil aj orgán verejnej moci zodpovedný za evidenciu a nakladanie s nehnuteľnosťami. V dôsledku absencie akejkoľvek pochybnosti vo vzťahu k vlastníctvu C. K. nebol dôvod na strane žalobcov k preskúmavaniu jeho titulu nadobudnutia, resp. právnych titulov nadobudnutia jeho predchodcov. V dôsledku uvedeného došlo užívaním pozemku žalobcami k vzniku dobromyseľnej držby, keďže svoj vlastnícky titul odvodzovali od riadnej kúpnej zmluvy a od riadneho schválenia orgánu verejnej moci. Prenášať na žalobcov bremeno preskúmavania vlastníckeho práva vo vzťahu k viac ako jednému právnemu predchodcovi s následkom nedobromyseľnosti, predstavuje absolútne extenzívny prístup k výkladu hraničiaci až s nezákonnosťou, keďže samotná právna norma predpokladá, pri pochybnostiach výklad pre držiteľa priaznivejší a teda, že je dobromyseľný. Aj napriek takémuto právnemu stavu okresný súd vyhodnotil správanie žalobcov ako nedobromyseľné. Žalobcovia ale nemali ani pri zachovaní primeranej obozretnosti možnosť disponovať informáciami o pôvode vlastníctva na strane L. R.. Nie je možné vyvolávať právny následok v podobe nedobromyseľnosti žalobcov na podklade neplatnosti právnej normy, na základe ktorej nadobudla vlastnícke právo právna predchodkyňa v druhom stupni. Existencia nedobromyseľnosti na strane niektorého právneho predchodcu, napríklad pani R. nezakladá nedobromyseľnosť aj na strane právnych nástupcov, hoci takúto konštrukciu v odôvodnení prvoinštančný súd kreuje. Právny záver súdu o neplatnosti prevodu vlastníckeho práva v dôsledku neplatnosti právnych noriem, na základe ktorých k daným prevodom došlo, nemá oporu v právnej úprave. Právna úprava týkajúca sa danej oblasti totiž vytvára nárok na strane osôb poškodených neplatnými právnymi predpismi, ktoré si tieto osoby musia presne stanoveným spôsobom uplatniť. Právny názor súdu o automatickom zneplatnení právnych úkonov vykonaných na podklade právnych noriem neskôr vyhlásených za neplatné, je teda nesprávny.

10. Vo svetle vyššie uvedeného odvolatelia majú za vyvrátené tvrdenia prvoinštančného súdu o nedobromyseľnosti žalobcov, naopak ich dobromyseľnosť bola preukázaná. Na pozemkoch tvoriacich predmet sporu bola totiž postavená stavba na základe platne vydaného stavebného povolenia zo strany stavebného úradu, ktoré bolo vydané ešte právnemu predchodcovi žalobcov, pričom podmienkou pre vydanie takéhoto rozhodnutia je osvedčenie právneho vzťahu k pozemku. Vyššie precizovanú premisu následne len potvrdzuje určenie súpisného čísla na stavbe, ako aj vykonanie dodatočného zápisu danej stavby do katastrálneho operátu s vlastníctvom k danej stavbe na strane žalobcov. Ďalším činiteľom osvedčujúcim dobromyseľnosť žalobcov ako aj ich právneho predchodcu je uznesenie MsNV o povolení odpredaja tohto pozemku z C. K. na žalobcov, v ktorom procese kooperoval samotný starosta, čo preukazuje aj nevyhnutnú dobromyseľnosť na strane žalobcov. Ak by titul nadobudnutia na strane C. K. bol neplatný, musel by túto okolnosť odhaliť už orgán verejnej moci. Z vtedy dostupných záznamov vyplývalo vlastnícke právo C. K., o ktorom neboli dôvody pochybovať. Potvrdzujúcim predpokladom vlastníctva k pozemkom bolo aj každoročné vyrubovanie dane z nehnuteľnosti zo strany správcu dane. Právnu argumentáciu prvoinštančného súdu je potrebné vyhodnotiť ako nesprávnu a bez opory v právnom stave veci. Odvolatelia zdôraznili, že zo strany pôvodných vlastníkov židovského pôvodu totiž nedošlo k uplatneniu si ich reštitučného nároku vo vzťahu k dotknutým pozemkom, čím sa ten dostal na základe platnej právnej úpravy (reštitučnej) vlastníctvom štátu, čím došlo k dodatočnému odobreniu celého predchádzajúceho reťazca.

11. V ďalšej časti odvolatelia zdôraznili, že za odsúdeniahodný následok likvidačného a diskriminačného prístupu štátu vo vzťahu k právnym predchodcom žalovaných, je podľa ich názoru zodpovedný výlučne štát a preto by bolo rovnako nespravodlivé ak by akékoľvek negatívne následky zlého štátneho prístupu mali znášať subjekty len preto, že žili v danom zriadení. Hoci musia privoliť k počiatočnému nemorálnemu spôsobu presúvania vlastníctva v tomto prípade, nemôžu v snahe o znovunastolenie etiky pristúpiť k prenášaniu negatívnych následkov na články absolútne oddelené od pôvodných nadobúdateľov. Vysporiadať sa za neprávosti spáchané na právnej predchodkyni žalovaných na báze diskriminačnej právnej úpravy by mal štát a nie ľudia, na ktorých fakticky dopadli negatívne následky konania štátu.

12. Žalobcovia v odvolaní zároveň vzniesli námietku premlčania vo vzťahu k nárokom, ktoré majú žalovaní vo vzťahu k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet tohto sporu a to v dikcii § 8 zák. č. 128/1946 Sb. Ani na základe právnej úpravy, z ktorej vychádzal prvoinštančný súd neprichádza do úvahy uplatnenie nároku zo strany žalovaných a už vôbec nie v podobe navrátenia do pôvodného stavu. Podľa odvolateľov k obdobným záverom dospel v rámci odvolacieho konania aj Krajský súd v Bratislave v rámci rozhodnutia sp. zn. , v ktorom súd uviedol, že neplatný prechod (prevod) práva nebol teda odstránený ipso iure, ale len na návrh poškodeného úradným rozhodnutím, takže pokiaľ sa tak nestalo, trvajú jeho právne následky i naďalej. Prechod vlastníckeho práva na štát má v danom období konštitutívny charakter a nastával priamo zo zákona. Zápisy v pozemkových knihách mali preto len deklaratórny charakter.

13. Podľa odvolateľov v danom prípade je vhodné posúdiť aj vzájomný vzťah dvoch princípov právneho štátu, ktoré sa dostávajú do vzájomnej konfrontácie. Súdy by mali poskytovať ochranu tretiemu dobromyseľnému nadobúdateľovi veci a to aj v nadväznosti na princíp právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere. V dikcii uvedeného nemožno len slepo nasledovať princíp, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv ako sám má. Keďže v prejednávanom prípade by práve takéto striktné nasledovanie uvedeného princípu mohlo viesť k nespravodlivým záverom. Ochrana práv nadobudnutých v dobrej viere by mala predstavovať nosný princíp pre vyslovenie meritórneho rozhodnutia. Žalobcovia po dobu 50 rokov v takejto dobrej viere obhospodarujú danú nehnuteľnosť, zveľaďujú, platia za ňu daň, užívajú ju a počas celej tejto doby nemali vedomosť o údajnom vlastníckom prepojení na iné subjekty, pretože tieto subjekty nevzniesli žiadne nároky smerujúce k uvedenej nehnuteľnosti, resp. sa ani žiadnym spôsobom nesnažili dosiahnuť nápravu danej veci.

14. Vo vzťahu k „zastaveniu“ (?) časti konania vzťahujúcemu sa k pozemkom vedeným na LV č. XXXX z dôvodu nepokrytia všetkých spoluvlastníkov predmetných parciel žalobou, žalobcovia uviedli, že spoluvlastníci evidovaní na LV č. XXXX, ktorí neboli označení ako žalovaní, nie sú súčasťou núteného spoločenstva, ako to predpokladá , pretože ich právny status bol v počiatočnom období totožný ako právny status žalobcov. V dôsledku skutočnosti, že dotknutý spoluvlastníci boli pri obdobnej žalobe, ako je tu prejednávaná, úspešní, tak došlo k ich dodatočnému zapísaniu na dotknutý LV, vo vzťahu k ich spoluvlastníckym podielom na pozemkoch nároky žalobcov nesmerovali. Žalobcovia nadobudli dobromyseľnou držbou vlastníctvo len k podielom evidovaným na LV pri žalovaných a preto zvyšné subjekty vystupujúce na danom LV nemajú byť súčasťou žalovaného spoločenstva. Rozhodnutie by vo vzťahu k nežalovaným spoluvlastníkom nemalo mať žiadny dosah na ich práva či povinnosti, pretože petit žaloby môže mať za následok len zmenu spoluvlastníkov - žalovaných bez vplyvu na zvyšných spoluvlastníkov. Zároveň G. W. v žalobe neoznačený subjekt v zmysle nadobúdacieho titulu - kúpnej zmluvy nemala nadobudnúť spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam a preto je tento zápis v katastri nehnuteľností v časti nesprávny. Rozhodnutie prvoinštančného súdu o zastavení (?) konania v tejto časti na podklade absencie sporovej strany nie je správne, pretože táto strana nemá byť stranou sporu.

15. Žalobcovia v odvolaní uzavreli, že rozhodnutie je založené na nesprávnych skutkových zisteniach, ktoré nemajú podklad vo vykonaných dôkazoch, ako aj na nesprávnom právnom posúdení veci. Považujú za preukázané, že žalobcovia dobromyseľne držali prejednávané nehnuteľnosti po dobu výrazne prevyšujúcu 10 rokov, ktorý stav odôvodňuje rozhodnutie súdu o určení vlastníctva vydržaním. Zároveň v dôsledku neuplatnenia si reštitučných nárokov nedošlo k vráteniu vlastníctva k daným pozemkom žalovaným a preto sú v tejto časti zápisy v katastri nehnuteľností nesúladné s platným právnym stavom a tým pádom aj nesprávne.

16. Žalovaní odvolanie nepodali. K doručenému odvolaniu žalobcov predložili prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhli, aby bolo odvolanie ako nedôvodné v celom

rozsahu „zamietnuté“ (?), aby napadnutý rozsudok bol v celom rozsahu ako vecne a právne správny potvrdený a žalobcovia zaviazaní spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania žalovaných 2 až 6 (zrejme 1 až 5) v odvolacom konaní. S právnymi závermi súdu sa v plnom rozsahu stotožňujú, keď súd správne zistil a vyhodnotil skutkové a právne okolnosti veci a na základe takto zistených skutočností vo veci správne rozhodol.

17. Ako prvé žalovaní zdôraznili, že parcely, ktoré sú predmetom žalobného návrhu a ktoré mali byť vytvorené geometrickým plánom, nie sú evidované v katastri nehnuteľností a z tohto dôvodu nie je možné určiť vlastnícke právo k nim. Žalobný petit je neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný, pretože žalobcovia sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k právne neexistujúcim pozemkom.

18. V súvislosti s potrebou existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení s odkazom na , žalovaní poukázali na to, že účastníkmi tohto konania nie sú všetky subjekty evidované ako vlastníci pozemkov zapísaných na LV č. XXXX, napriek tomu, že ide o nútené spoločenstvo. Ak návrh na začatie konania nesmeruje voči všetkým subjektom núteného spoločenstva, naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je daný. V tejto súvislosti odkázali na rozsudok NS SR sp. zn. . Podľa žalovaných je úplne irelevantné, či sa spoluvlastníčka časti nehnuteľnosti cíti byť vlastníčkou, resp. či s vydržaním súhlasí. Jedinou právne významnou skutočnosťou z hľadiska ust. je to, či je takýto subjekt účastníkom súdneho konania. Medzi vlastníkmi podľa LV č. XXXX je aj G. W. a Poľnohospodárske družstvo G., ktorí nie sú účastníkmi súdneho konania na strane žalobcov, ani na strane žalovaných. Štátny pozemkový úrad, ktorý s nehnuteľnosťou nakladal, vyhotovil Zoznam nadobúdateľov, ktorým hodlal nehnuteľnosti odpredať. Žalobcovia ale nepreukázali, že skutočne došlo k platnému uzatvoreniu týchto zmlúv s ich právnymi predchodcami a či sa predmetné zmluvy týkali pozemkov, ktoré sú predmetom ich určovacej žaloby. Zák. č. 128/1946 Sb. v spojení so zák. č. 79/1948 Sb. boli všetky majetkové prevody uskutočnené podľa Židovského kódexu, teda aj majetkové prevody, na základe ktorých údajne mali nadobudnúť vlastníctvo právni predchodcovia žalobcov, vyhlásené za neplatné. Na základe toho došlo k navráteniu nehnuteľného majetku pôvodným vlastníkom, právnym predchodcom žalovaných. Skutočnosť, že nehnuteľnosti boli vrátené a vydané pôvodným vlastníkom preukazuje aj potvrdenie predsedu MNV v L. zo dňa 8.6.1948, ktoré založili do spisu v konaní OS Galanta č.k. . Slovenský štát existujúci v rokoch 1939 - 1945 nikdy nebol zapísaný v evidencii nehnuteľností ako vlastník dotknutých nehnuteľností, hoci pri prevode platil prísne intabulačný princíp a zápisy v evidenciách nehnuteľností mali konštitutívne účinky. Keďže Slovenský štát sa nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, nemohol ich ani platne previesť na nadobúdateľov a L. R. sa nikdy nemohla stať ich vlastníčkou. Žalobcovia, ani ich právni predchodcovia nemohli byť s prihliadnutím na okolnosti v dobrej viere, že im predmetné pozemky patria. Ak by aj L. R. nadobudla na základe konečného zoznamu nadobúdateľov v roku 1944 nejakú nehnuteľnosť, takýto prevod by bol podľa neplatný. Keďže nemohla byť najmenej od roku 1946 vlastníkom týchto pozemkov, nemohla ich ani následne previesť platne na tretiu osobu. Všetky osoby uvedené v Zozname nadobúdateľov museli vedieť, že po roku 1946 boli majetky vrátené pôvodným vlastníkom. V tejto súvislosti žalovaní odkázali na rozhodnutia NS ČR sp. zn. a , podľa ktorých predpokladom oprávnenej držby je, aby ten, kto s vecou nakladá ako so svojou, bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec ako vlastníkovi patrí. Vedomosť užívania veci z iného titulu odlišného od vlastníckeho práva (napr. z titulu práva osobného užívania), teda dobrú vieru užívateľa, že mu vec ako vlastníkovi patrí, vylučuje.

19. Na základe predtým uvedeného, žalovaní uzavreli, že žalobcovia nemôžu byť v dobrej viere o tom, že ich právni predchodcovia vlastnili dotknuté pozemky, nemohla im ani ich právnym predchodcom vzniknúť oprávnená držba a to ani na základe domnelého právneho titulu. Vydržanie v prospech žalobcov, preto nepripadá do úvahy. Žalobcovia doteraz v konaní nepredložili žiadny právne relevantný doklad preukazujúci nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam od akejkoľvek osoby. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a riadne neosvedčili svoj naliehavý právny záujem. Vlastníctvo žalovaných k nehnuteľnostiam je naopak osvedčené jednak zápisom v evidencii nehnuteľností a jednak nepretržitou líniou vlastníctva ich právnych predchodcov.

20. Ďalšie podania strany v odvolacom konaní do spisu nedoručili.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (

- ďalej ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom

- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , , , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je dôvodné sčasti ako vecne správny potvrdiť ( ) a sčasti je nevyhnutné ho zrušiť a v zrušenom rozsahu vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( a 391 ).

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania uplatnenými žalobcami, bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych úsudkov súdu prvej inštancie vedúcich k záveru o potrebe zamietnutia žaloby v celom rozsahu a to vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX z dôvodu, že stranami v konaní nie sú všetky osoby zapísané ako spoluvlastníci dotknutých nehnuteľností v katastri nehnuteľností, a vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX z dôvodu, že žalobcovia vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam neboli dobromyseľní, z ich strany sa jednalo o držbu neoprávnenú, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k vydržaniu.

23. Prioritne odvolací súd riešil zamietnutie žaloby vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX (parc. č. 2175/101 a 2175/201, z ktorých zrejme je vytvorená parcela, ku ktorej podľa petitu má byť určené vlastnícke právo žalobcov č. 2175/66 o výmere 274 m2).

24. Z LV č. XXXX založeného v spise vyplýva, že okrem žalovaných 1 až 5 ako spoluvlastníci daných nehnuteľností sú pod 1. a 2. zapísaní W. G., nar. X.X.XXXX dvakrát v podiele 480/83813-ín a pod 19. D. N. G. v podiele 1/8. Títo v katastri zapísaní spoluvlastníci danej nehnuteľnosti ale nie sú stranami predmetného konania ani na strane žalobcov, ani na strane žalovaných. Žalobcovia sa pritom podanou žalobou domáhajú určenia svojho výlučného vlastníckeho práva resp. spoluvlastníckeho práva každého v podiele 1, spolu teda k celku, geometrickým plánom určenej časti dotknutých nehnuteľností. Určenie ich spoluvlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam sa teda bude nesporne dotýkať všetkých ostatných spoluvlastníkov.

25. Podľa žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán ako určitý spôsob vyporiadania strán medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) v určení, či tu právo je alebo nie je ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

26. V zmysle samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne.

27. Podľa nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.

28. Pri žalobe o určenie, či tu právo (vrátane vlastníckeho práva) je alebo nie je, predpokladom úspešnosti žaloby po procesnej stránke je, že strany majú vecnú legitimáciu, a že na takomto určení je naliehavý právny záujem. Vecná legitimácia v konaní, či už aktívna alebo pasívna predstavuje hmotnoprávny vzťah strany k prejednávanej veci, má ju ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, ktorý je predmetom konania. Pokiaľ je strán viac v citovaných ustanoveniach rozlišuje dva druhy procesného spoločenstva a to samostatné a nerozlučné. Ust. uvádza ešte nútené spoločenstvo, ktoré je však v podstate osobitnou formou nerozlučného spoločenstva. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný, teda tam, kde podľa hmotného práva je právo alebo povinnosť, o ktoré v

konaní ide, nedeliteľnej povahy. V takýchto prípadoch sa vydáva ohľadom všetkých spoločníkov jediný rozsudok. Takýmto prípadom je aj žaloba o určenie, že žalobca resp. žalobcovia je/sú výlučnými vlastníkmi resp. spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti. Pri takto formulovanom petite sú pasívne legitimované všetky osoby, ktoré sú ako spoluvlastníci zapísané v katastri nehnuteľností v čase rozhodovania súdu. Nesprávny resp. neúplný okruh strán, má potom za následok nedostatok vecnej legitimácie, pre ktorý nie je možné žalobe vyhovieť. Nikto, kto je zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník resp. spoluvlastník nehnuteľností nemôže byť totiž zbavený vlastníckeho práva v súdnom konaní, ktorého nie je stranou. V zmysle výrok právoplatného rozsudku je totiž v zásade záväzný iba pre strany príp. pre tých, ktorí sa stali nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku. Spoluvlastníkov, ktorí neboli účastníkmi daného konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam by teda takýto rozsudok nezaväzoval.

29. Žaloba o určenie, či tu právo je alebo nie je, môže byť úspešná len vtedy, ak žalobca preukáže naliehavý právny záujem na požadovanom určení (cit. ust. ). Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaný popiera ne/existenciu práva resp. právneho pomeru žalobcu, teda právo resp. právny vzťah medzi stranami je sporný (je daná existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi stranami); jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom. Naliehavý právny záujem sa súčasne viaže k otázke, či určovacia žaloba môže byť spôsobilým procesným nástrojom ochrany práva. O splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je možné uvažovať iba vtedy, ak bude výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý vystihnúť úplný rozsah hmotným právom vymedzeného vzťahu, čo predpokladá, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty. Ak sa teda žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k osobám zapísaným v katastri nehnuteľnosti naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pokiaľ takéto určovacie rozhodnutie je spôsobilým prostriedkom pre docielenie zapísania žalobcu ako vlastníka do katastra, namiesto tam zapísaných žalovaných osôb. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti a na jeho právne účinky je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu, ktorý nie je zapísaný v katastri ako vlastník, je neisté a bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené. Pokiaľ však žalobca žiada určiť, že je vlastníkom nehnuteľnosti vcelku (nielen spoluvlastníckeho podielu niektorej z osôb zapísaných v katastri), žaloba o určenie vlastníckeho práva musí smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci danej nehnuteľnosti zapísaní v katastri nehnuteľností. Keďže v zmysle je rozsudok záväzný len pre strany a ich právnych nástupcov, môže byť takýto rozsudok podkladom pre vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti, len ak stranami v konaní boli všetky osoby v čase rozhodovania zapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníci. Ak by žalobca smerovala len proti niektorým z nich, bol by síce výrok rozsudku záväzný pre orgán, ktorý kataster vedie, avšak nebol by záväzný pre tie osoby, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností ako spoluvlastníci a neboli stranami v konaní, čoho dôsledkom by bolo, že orgán by údaj o vlastníctve resp. spoluvlastníctve osôb, ktoré neboli stranami v konaní, nemohol z katastra nehnuteľností vymazať, pričom zapísaním žalobcov ako vlastníkov resp. spoluvlastníkov v súlade s rozsudkom, by vznikol duplicitný zápis vlastníckych práv. Tým by sa neodstránila neistota v skutočných právnych vzťahoch medzi stranami a nedosiahla by sa zhoda medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v katastri.

30. Z uvedeného vyplýva, že ak žalobcovia žiadajú určiť, že sú vlastníkmi resp. spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti každý v podiele 1/2, spolu teda k celku, avšak žaloba nesmeruje proti všetkým osobám, ktoré sú v čase rozhodovania zapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníci resp. spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti, ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je daný. Aj keď právna teória a prax nie sú jednotné v tom, či nesplnenie tejto podmienky, teda neoznačenie všetkých osôb zapísaných v katastri nehnuteľnosti (resp. ich právnych nástupcov) ako žalovaných, predstavuje nedostatok pasívnej vecnej legitimácie alebo nedostatok naliehavého právneho záujmu, prípadne oboje, jednota panuje v tom, že dôsledkom nesplnenia tejto podmienky musí byť zamietnutie žaloby, ako správne v dotknutej časti postupoval súd prvej inštancie.

31. K odvolacej argumentácii žalobcov v tomto smere sa žiada dodať, že s poukazom na vyššie uvedené je právne nerozhodné, či jedna z v katastri zapísaných spoluvlastníčok G. W. ne/mala nadobudnúť spoluvlastníctvo k dotknutým parcelám, a preto má byť zápis v katastri nehnuteľností podľa tvrdenia žalobcov nesprávny. Rozhodujúcim totiž je, či v čase rozhodovania je v katastri zapísaná ako spoluvlastníčka dotknutých nehnuteľností. Z petitu žaloby nijako nevyplýva, že by sa určenie

vlastníckeho práva žalobcov malo dotýkať iba spoluvlastníckeho podielu žalovaných spoluvlastníkov a nie už spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkov G. W. a PD G.. Podľa petitu uplatnený nárok smeruje proti všetkým a musí sa dotýkať všetkých v katastri zapísaných spoluvlastníkov.

32. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu bolo potom dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX ako vecne správny s použitím ust. potvrdil.

33. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal dôvodnosťou zamietnutia žaloby vo vzťahu k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX, konkrétne či vo vzťahu k dotknutým parcelám v danom prípade došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcov vydržaním.

34. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobcovia na preukázanie svojich tvrdení navrhli vykonať početné dôkazy a to

- konečný zoznam nadobúdateľov v kat. úz. L./T.

- geometrický plán Ing. M. z 18.4.1944 č. 98/1944

- výpis z vložky č. 1238

- výpis z vložky č. 1491 k parc. č. 2175/1

- čestné prehlásenie O. R. z 6.6.2012

- vl. 1238 lustrovaná vložka

- LV č. XXX

- LV č. XXXX

- starosta obce T. C. G. čestné vyhlásenie z 9.7.2012

- žiadosť o pridelenie stavebného pozemku - odpoveď MNV - - odpoveď z 27.6.1967

- žiadosť na správu katastra o zápis stavby domu z 30.1.2003

- listina o určení súp. čísla 188

- geometrický plán č. 60/2002 z19.11.2002

- identifikácie parc. č. 2175/1, 2175/2 z 15.6.1993

- spis navrhovateľov manželov H. voči dedičom A.

- spis návrh G. H. a sestry F.. Z vymenovaných dôkazov do spisu boli dodatočne založené LV č. XXX a XXXX. Žalobcovia zároveň uviedli, že všetky tieto dôkazy boli doručené vo veci a , preto ich opakovane nezasielajú a žiadajú súd o oboznámenie sa s nimi a pripojenie ich k tomuto návrhu.

35. Zo spisu nevyplýva, že by predmetné spisy boli pripojené k preskúmavanej veci a podľa zápisníc z pojednávaní súd prvej inštancie žiaden z týchto dôkazov ani nevykonal tak, že by listinné dôkazy na pojednávaní prečítal alebo oboznámil ich obsah (podľa ust. ). Zároveň tieto listinné dôkazy, keďže netvorili súčasť spisu, nemohli byť ani doručené protistrane na oboznámenie. Pretože geometrický plán č. 60/2002 netvorí obsah spisu, nie je ani dobre možné posúdiť súvislosti medzi pôvodnými a novo vytvorenými parcelami. Pri určení vlastníctva k novovytvoreným parcelám, by predmetný geometrický plán potom musel byť súčasťou rozsudku. Pokiaľ súd prvej inštancie predmetné navrhnuté dôkazy nemienil vykonať ( ) bolo potom jeho povinnosťou v súlade s ust. v odôvodnení rozsudku uviesť prečo navrhnuté dôkazy nevykonal, čo sa ale podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nestalo.

36. Odvolací súd je pritom toho názoru, že vykonanie týchto dôkazov bolo potrebné a nevyhnutné, rozhodne neboli nadbytočné. Vzhľadom na to, že žalobcovia sa domáhajú určenia svojho vlastníckeho práva k parcelám, ktoré boli novovytvorené predmetným geometrickým plánom, bez daného geometrického plánu nebolo možné jednoznačne zistiť a ustáliť ktorých pôvodných parciel sa žaloba žalobcov dotýka. Nadväzne potom nebolo možné ani ustáliť ako v priebehu rokov dochádzalo k zmene vlastníckych či užívacích vzťahov k parcelám, ktoré mali byť žalobou dotknuté.

37. Okrem, v dôsledku nevykonania navrhnutých a relevantných dôkazov nezistenia potrebného skutkového stavu, súd prvej inštancie vec aj nedostatočne právne posúdil keď na vec neaplikoval náležité hmotnoprávne ustanovenia.

38. Podľa popisu okolností prípadu žalobcami, ktorý ale nebol verifikovaný navrhnutými dôkazmi, právni predchodcovia žalovaných mali prísť o vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam na základe ust.

§ 150 nar. z 9.9.1941 o právnom postavení židov č. 198/1941 Sl. zb. tzv. Židovského kódexu. Podľa tohto ustanovenia poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve židov a židovských združení sa stanú dňom, ktorý určí Štátny pozemkový úrad vyhláškou v Úradných novinách vlastníctvom Slovenského štátu. Za tieto nehnuteľnosti sa poskytne dodatočne náhrada, ktorej výšku určí podľa § 156 a ktorú podľa § 159 vyplatí Štátny pozemkový úrad. Podľa § 155 citovaného kódexu Štátny pozemkový úrad môže s nehnuteľnosťami, ktoré sa stali podľa § 150 vlastníctvom štátu, nakladať podľa zák. č. 46/1940 S.z. alebo podľa smerníc vydaných vládou. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam prešlo na štát ex lege stanoveným dňom a to bez potreby zápisu v pozemkovej knihe. Zákonodarca v tomto prípade opustil vtedy platnú intabulačnú zásadu, keď k prechodu vlastníctva nebol potrebný pozemnoknižný zápis. Podľa citovaných ustanovení teda malo dôjsť k odňatiu nehnuteľností právnym predchodcom žalovaných, ktorí boli židia a tieto nehnuteľnosti prešli zo zákona do vlastníctva Slovenského štátu. Následne štát prostredníctvom Štátneho pozemkového úradu mohol prevádzať predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva fyzických osôb. Podľa v konaní tvrdeného (zatiaľ v dôsledku nevykonania dôkazov nepreukázaného) takto štát pridelil sporné nehnuteľnosti do vlastníctva L. R.. Podľa geometrického plánu, ktorý dôkaz súd prvej inštancie nevykonal, sa tak malo stať v roku 1944.

39. Následne po 2. svetovej vojne štát zvolil nápravu reštitučným konaním v zmysle zák. č. 128/1946 Sb. o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vyplývajúcich. V § 1 tento zákon ustanovil, že akékoľvek majetkové prevody... sú neplatné, pokiaľ k nim došlo po 29. septembri 1938 pod tlakom okupácie alebo národnej rasovej alebo politickej perzekúcie, ibaže ten, na koho majetok prešiel alebo kto uzavrel iné majetkovo právne konanie je osoba štátne spoľahlivá a bude preukázané, že k majetkovému prevodu alebo k inému majetkovoprávnemu konaniu došlo za primeranú odplatu buď z podnetu pôvodného vlastníka (oprávneného) alebo v prevažnom jeho záujme. Podľa § 2 rovnaké nároky ako z majetkových prevodov neplatných podľa § 1 vychádzajúcich z majetkových prevodov prevedených po 29.9.1938 právnym predpisom neplatným, alebo akýmkoľvek spôsobom najmä úradným výrokom na základe takéhoto predpisu alebo inak výrokom súdnym alebo úradným, ktorý bude ako výrok z doby neslobody zrušený alebo zmenený. To platí primerane o iných zásahoch do majetku prevedených takýmito neplatnými predpismi alebo na ich základe alebo takýmito súdnymi alebo úradnými výrokmi. Podľa tohto zákona mali osoby oprávnené, ktoré neplatným prevodom stratili veci alebo práva proti osobám povinným, ktoré veci alebo práva neplatným prevodom nadobudli, nárok na vrátenie veci alebo práva, alebo na iné navrátenie do predošlého stavu, prípade na peňažnú náhradu vo výške všeobecnej ceny (§ 6). V § 8 cit. zák. bolo zakotvené premlčanie nároku s tým, že nárok sa premlčuje za tri roky odo dňa, keď tento zákon nadobudne účinnosť, ak ide o nárok vychádzajúci zo zrušenia alebo zmeny súdneho alebo úradného výroku za tri roky od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že zákonodarca mal na mysli lehotu prekluzívnu, po uplynutí ktorej už nebolo možné právny úkon s právnym účinkom vykonať. Pre rozhodnutie o nároku bol pritom v zmysle § 10 ods. 1 príslušný okresný súd.

40. Z citovaných ustanovení zákona zák. č. 128/1946 Sb. teda vyplýva, že pokiaľ postihnuté osoby alebo ich právni nástupcovia nedosiahli rozhodnutie súdu o reštitúcii, bola pôvodná neplatnosť prechodu vlastníctva na tretiu osobu uplynutím trojročnej prekluzívnej reštitučnej lehoty podľa § 8 citovaného zákona zhojená tak, že štát, ktorý nehnuteľnosti predtým nadobudol podľa nar. č. 198/1941 Sl. zb. tzv. Židovského kódexu. zostal aj naďalej vlastníkom dotknutého majetku, bez potreby zápisu v katastri. Ak by v danom prípade bolo potom preukázané, že v zmysle vyššie uvedeného Slovenská republika bola vlastníčkou dotknutých nehnuteľností a následne by boli uvedené nehnuteľnosti ako stavebný pozemok, resp. záhrada pridelené podľa vtedy účinných predpisov do osobného užívania žalobcov ako manželov, bolo by potom nevyhnutné tiež prihliadnuť na to, že v zmysle s účinnosťou od 1.1.1992 právo osobného užívania pozemku sa zmenilo dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Pokiaľ súd prvej inštancie cit. na vec sa vzťahujúce a relevantné ustanovenia na vec neaplikoval, vec nesprávne právne posúdil.

41. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pri absencii bližšieho zdôvodnenia prvoinštančným súdom, nie je potom zrejmé z čoho súd vychádzal, z akých skutkových a právnych záverov (keď navrhnuté a relevantné dôkazy nevykonal a vyššie citované zákonné ustanovenia na vec neaplikoval) v ods. 19 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, keď uzavrel, že sporné nehnuteľnosti boli vrátené v roku 1946 právnym predchodcom žalovaných. Súd prvej inštancie tento svoj záver nijako skutkovo ani právne bližšie neodôvodnil. S poukazom na vyššie uvedené potom ani neobstojí záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia „mali a museli vedieť, že sporné nehnuteľnosti boli vrátené v roku 1946 ich vlastníkom“, v

dôsledku čoho podľa záverov súdu prvej inštancie neboli dobromyseľnými držiteľmi sporných pozemkov a jednalo sa o držbu neoprávnenú, ktorá nebola spôsobilá privodiť vznik ich vlastníckeho práva titulom vydržania.

42. Ne/dobromyseľnosť žalobcov ako nadobúdateľov dotknutých nehnuteľností je pritom nevyhnutné posudzovať v kontexte všetkých okolností daného prípadu, pričom je potrebné prihliadať aj na listinné dôkazy svedčiace o pridelení predmetného stavebného pozemku, stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie, pridelenie súpisného čísla (orgánmi štátnej moci), aj platenie daní žalobcami. V tejto súvislosti bude tiež potrebné náležite vyhodnotiť skutočnosť, že žalobcovia predmetnú nehnuteľnosť nadobúdali podľa ich zatiaľ nepreukázaných tvrdení až ako štvrtí v poradí po právnych predchodcoch žalovaných (štát - R. - K.). Tiež bude potrebné zohľadniť aj v ust. zakotvenú zásadu, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

43. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

44. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

45. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ().

46. Vady konania vymedzené v až d) sú porušením základného práva strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. ), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

47. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

48. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia ( ) musí mať náležitosti uvedené v . Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Nepostačuje uviesť iba všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých boli tieto skutkové zistenia vyvodené. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľné.

49. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

50. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

51. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie fakticky v relevantných záveroch neodôvodnil (ani právne a ani vecne), nie je dobre možné tento nedostatok napraviť až v druhoinštančnom konaní pred odvolacím súdom.

52. S poukazom na vyššie uvedené bol potom v časti naplnený žalobcami v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody najmä v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, aj písm. h), že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

53. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. a v nepotvrdenej časti zrušil a podľa v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

54. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu ( ), bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a pre vec relevantné dôkazy, skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite, v súlade s ust. , , odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania ( ).

55. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).