Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6To-62-2019.pdf
PDF · 128.35 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/62/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov JUDr. Jozefa Piknu a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci proti obžalovanému D. T., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmena b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmena b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 13. februára 2019, č. k. 4T/167/2014-243, rozhodol na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. februára 2020 v Trnave
rozhodol:
I. Podľa § 321 odsek 1 písmeno b), odsek 2 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
II. Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa obžalovaný D. T., nar. XX. októbra XXXX v T. B., trvalé bydlisko N. XXX/XX, C. - K., okres Revúca, u z n á v a z a v i n n é h o , ž e
od 7. februára 1997 do 6. novembra 2014, s výnimkou mesiacov september až december 1997, august 1998 až august 2000, apríl až jún 2001 a jún 2006 až september 2007, kedy bol riadne evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a poberal iba minimálnu dávku v hmotnej núdzi a s výnimkou období od 12. júna 2001 do 12. júna 2006 a od 27. decembra 2007 do 27. októbra 2008, kedy vykonával nepodmienečné tresty odňatia slobody v rôznych ústavoch na výkon trestu v Slovenskej republike, v ktorých pri nástupe svoju vyživovaciu povinnosť riadne nahlásil, v mieste svojho trvalého bydliska v meste C., N. ulica č. XXX/XX a všade tam, kde sa v tomto období zdržiaval, neplnil vyživovaciu povinnosť na svojho syna D. T., nar. X. H. XXXX, ktorá mu vyplývala z § 62 a nasl. zákona NR SR č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov, a ktorá bola konkretizovaná rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. Nc 476/1998 z 23. septembra 1998, právoplatným 17. novembra 1998, ktorým bol zaviazaný platiť výživné vo výške 16,60 eur (500,- Sk) vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám medzičasom zosnulej matky Q. A., zomr. XXXX, na výžive sa nepodieľal žiadnym iným spôsobom, čím za uvedené obdobie dlhuje synovi D. T. ml. na výživnom sumu 1.573,02 eur,
teda
- najmenej tri mesiace v období dvoch rokov z nedbanlivosti neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,
čím spáchal
- prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmena b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmena b) Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e
podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, za použitia § 37 písmena m), § 38 odsek 4 Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 4 (štyri) mesiace.
Podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona sa na výkon trestu odňatia slobody sa zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda z 13. februára 2019, č. k. 4T/167/2014-243, bol obžalovaný D. T. uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmena b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmena b) Trestného zákona na tom skutkom základe, že od mesiaca február 1997 do 7. februára 2015 s výnimkou mesiacov september až december 1997, august 1998 až august 2000, apríl až jún 2001 a jún 2006 až september 2007, kedy bol riadne evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a poberal iba minimálnu dávku v hmotnej núdzi a s výnimkou mesiacov júl 2001 až jún 2006, kedy vykonával trest odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Ružomberku, resp. v Ilave, kde svoju vyživovaciu povinnosť pri nástupe riadne nahlásil, v mieste svojho trvalého bydliska v meste C., N. ulica č. XXX/XX a všade tam, kde sa v tomto období zdržiaval, neplnil vyživovaciu povinnosť na svojho maloletého syna Z.R., nar. XX.XX.XXXX, ktorá mu vyplýva z § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov, a ktorá bola konkretizovaná rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. Nc/476/98 zo dňa 23. septembra 1998, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17. novembra 1998, ktorým bol zaviazaný platiť výživné na maloletého vo výške 500,- Sk (16,60 Eur) vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky, na výžive maloletého sa nepodieľa žiadnym iným spôsobom, čím za uvedené obdobie dlhuje matke Q. A. a D. T. ml. na výživnom sumou 1.975,40 eur. Okresný súd za to obžalovaného odsúdil podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, § 37 písmena m) Trestného zákona, § 38 odsek 4 Trestného zákona k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky a 4 (štyri) mesiace a podľa § 48 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. V odôvodnení okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania mal nepochybne za preukázané, že vyživovacia povinnosť obžalovaného voči už t. č. plnoletému synovi D. T. ml. bola stanovená rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. Nc/476/98 z 23. septembra 1998, právoplatným 17. novembra 1998, ktorým rozsudkom bol zaviazaný platiť výživné na vtedy ešte maloletého syna 500,- Sk, t. j. 16,60 eur mesačne. Z výpovede obžalovaného na hlavnom pojednávaní jednoznačne vyplýva, že obžalovaný svoju vyživovaciu povinnosť voči synovi naposledy plnil v roku 2008, od tej doby ju neplní a so synom nemá žiadne kontakty. Na svoju obranu uviedol, že bol nezamestnaný, nevedel si nájsť prácu a preto neplatil ani výživné na dieťa. Vykonaným dokazovaním a vyhodnotením jednotlivých dôkazov tak jednotlivo ako i v ich súhrne súd mal nepochybne a bez akýchkoľvek pochybností za preukázané, že obžalovaný svojim konaním naplnil skutkovú podstatu trestného činu - prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona ako i odseku 3 písmeno b) Trestného zákona ako po objektívnej tak i po subjektívnej stránke, keďže od roku 2008 čo i z nedbanlivosti neplnil riadne svoju vyživovaciu povinnosť na syna D. T. ml., ktorý do 06.11.2014 bol žiakom SOU stavebnej s vyučovacím jazykom maďarským Dunajská Streda a ktorý 07.02.2015 dovŕšil 18 rok svojho veku, to znamená, že podľa Zákona o rodine bol odkázaný na výživné od obžalovaného ako otca, ktorému vyživovacia povinnosť voči synovi bola stanovená súdnou cestou. Ako to vyplýva z výpovede obžalovaného, tento sa k spáchaniu skutku čiastočne aj priznal. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd obžalovaného uznal vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona a skutkovú vetu opravil tak, že vyživovacia povinnosť zo strany obžalovaného nebola splnená od mesiaca február 1997 do 07.02.2015, t. j. do dovŕšenia plnoletosti D. T. ml. Výrok o treste okresný súd odôvodnil tým, že pri ukladaní trestu vychádzal z ustanovenia § 34 Trestného zákona. Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol v minulosti 6 krát súdne trestaný, t. č. sa taktiež nachádza vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Košice. Niektoré jeho predchádzajúce odsúdenia už sú zahľadené. Na strane obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, zistil však jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno m) Trestného zákona, že v minulosti už bol súdne trestaný. Pri prevahe priťažujúcej okolnosti podľa § 38 odsek 4 Trestného zákona obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody na spodnej hranici zvýšenej zákonnej trestnej sadzby vo výmere
2 roky a 4 mesiace podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, ktorý trest považuje za zákonný a primeraný. Obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody v súlade s ustanovením § 48 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, nakoľko v posledných 10 rokoch pred spáchaním skutku už bol vo výkone trestu odňatia slobody. Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásil obžalovaný odvolanie čo do výroku o vine a treste. Prokurátor sa vzdal práva na podanie odvolania. Obžalovaný svoje odvolanie odôvodnil písomne prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Róberta Bánosa. V odvolaní namietal, že zistený skutkový stav nezodpovedá skutočnosti, skutkové zistenia sú nejasné a neúplné a okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Uviedol, že v priebehu celého trestného konania sa nevyskytol žiaden priamy či nepriamy usvedčujúci dôkaz, preukazujúci skutočnosť, že by sa dopustil skutku tak, ako je uvedené vo výroku odsudzujúceho rozsudku. V konaní nebolo vôbec preukázané, či v rozhodnom období (od februára 1997 až do času, kedy bol maloletý schopný sám sa živiť, s výnimkou mesiacov tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku) mal príjem, t. j. či bol objektívne schopný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Zo správy poskytnutej Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca vyplýva, že od 1. októbra 1993 do 18. septembra 2007, s citovanými výnimkami, bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Obžalovaný poukázal na svoje vyjadrenie na hlavnom pojednávaní konanom 12.09.2018, kde uviedol, že čo sa týka neplatenia výživného, on sa snažil, ale nemal prácu, prácu ani nenašiel, keby mal prácu, tak by riadne platil výživné. Naposledy výživné na syna zaplatil v roku 2008, kedy bol vo výkone trestu na štyri mesiace. Od tej doby výživné na syna neplatí. Z tohto vyplýva, že nemal možnosti a schopnosti plniť si vyživovaciu povinnosť. Obžalovaný je preto toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by mal nejaký príjem v rozhodnom období, preto nemôže byť ani preukázané, že si vyživovaciu povinnosť neplnil čo aj z nedbanlivosti. Rozsah vyživovacej povinnosti je totiž ohraničený možnosťami a schopnosťami povinného a spravidla je určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom povinného. Poukázal na judikát R 22/1992, podľa ktorého pi rozhodovaní o trestnom čine zanedbania povinnej výživy musí súd vždy pri posudzovaní otázky, v akej výške bol obvinený schopný plniť vyživovaciu povinnosť, brať zreteľ na všetky potrebné hľadiská vrátane toho, či sa obvinený bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania alebo majetkového prospechu. Nestačí iba zistenie, že obvinený je v súčasnom čase bez zamestnania a poberá len príslušný príspevok od štátu. Podľa obžalovaného okresným súdom nebolo zistené, že by sa vzdal výhodnejšieho zamestnania alebo majetkového prospechu. Okresný súd sa oprel len o správu od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca, ktorá ale nedáva relevantnú a jednoznačnú odpoveď na to, či bol objektívne schopný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Takýto postup okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov považuje obžalovaný za nesprávny a v rozpore so zásadou in dubio pro reo, nakoľko nemožno prihliadať na dôkaz, o ktorom sú pochybnosti. V takomto prípade je možné konštatovať, že v zmysle § 2 odsek 10 Trestného poriadku pri rozhodovaní súdu neboli vzaté do úvahy okolnosti, ktoré svedčia v prospech obvineného, čo je porušením jednej zo základných zásad trestného konania. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v konečnom návrhu obžalovaný žiadal, aby odvolací súd podľa § 321 odsek 1 písmeno d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 285 písmeno b) Trestného poriadku ho spod obžaloby oslobodil. Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej prokuratúry, na základe substitúcie od obhajcu obžalovaného JUDr. T. A. advokátka Mgr. Andrea Kuruczová a svedok D. T. ml. Pokiaľ ide o obžalovaného, krajský súd vykonal verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti postupom podľa § 293 odsek 5 Trestného poriadku, keďže upovedomenie o konaní verejného zasadnutia mu bolo riadne a včas doručené dňa 23. januára 2020, čo potvrdil vlastnoručným podpisom na doručenke. V upovedomení bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti, napriek tomu sa ho nezúčastnil, ani svoju neúčasť neospravedlnil. Dôvod na predvolanie obžalovaného krajským súdom zistený nebol, pretože v konaní pred okresným súdom bol obžalovaný riadne vypočutý a v podanom odvolaní nedeklaroval úmysel dlžné výživné uhradiť. Na verejnom zasadnutí krajský súd doplnil dokazovanie výsluchom svedka D. T. ml.. Ten uviedol, že mu obžalovaný za celé žalované obdobie zaplatil spolu len 220 Sk. Dodal, že sa s obžalovaným vôbec nestýka. V konečnom návrhu prokurátor žiadal odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Prítomná obhajkyňa žiadala odvolaniu vyhovieť a rozhodnúť v zmysle písomného návrhu.
Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na rozhodnutie 3. júna 2019. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 321 odsek 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania na to oprávnenou osobou - obžalovaným, postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov rozsudku, proti ktorým podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné, aj keď z iných ako ním prezentovaných dôvodov. Krajský súd považuje na úvod za potrebné uviesť, že v predmetnej veci už rozhodoval uznesením z 12. októbra 2017, sp. zn. 6To/73/2017, ktorým na podklade odvolania obhajcu obžalovaného zrušil podľa § 321 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. K prvému zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu Z odôvodnenia tohto zrušujúceho uznesenia krajského súdu vyplynulo, že napadnuté konanie okresného súdu bolo nulitné. V podstate preto, lebo okresný súd voči obžalovanému konal ako proti ušlému bez toho, aby na takýto postup boli splnené zákonné podmienky. Krajský súd ďalej uviedol, že odhliadnuc od čisto procesnej stránky hodnotenia veci, okresný súd sa dôsledne nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre spravodlivé meritórne rozhodnutie. Vytkol, že písomne vypracovaný rozsudok absolútne nespĺňa atribúty ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por., a to v tých súvislostiach, ktoré sú v konečnom dôsledku namietané v odvolacích dôvodoch obžalovaného, špecifikovaných jeho obhajcom. Iba teoreticky, aj za situácie, ak obžalovaný prizná spáchanie skutku, je bazálnou povinnosťou procesne konajúceho súdu ozrejmiť, na základe akých konkrétnych úvah dospel ku konkrétnym záverom o potrebe aplikácie konkrétneho ustanovenia Trestného zákona, teda k právnemu posúdeniu jeho protiprávneho konania v rozsahu skutku žalovaného v obžalobe prokurátora. V posudzovanom prípade takéto závery absentujú a robia tým napadnutý rozsudok nepreskúmateľným. Naviac skutková veta prvostupňového rozsudku presne kopíruje skutkovú vetu podanej obžaloby, ktorú prokurátor podal na konajúcom súde pred tromi rokmi (dňa 24. júla 2014), pričom preskúmavaný rozsudok bol vyhlásený dňa 24. februára 2017. V oboch písomnostiach je uzatvorený časový úsek
inkriminovaného obdobia termínom „do dnešného dňa“. Správne musí byť začiatok i koniec skutku označený presným dátum. Termín „do dnešného dňa“ (t. j. do dňa vyhlásenia rozsudku 24. februára 2017) rovnako nemôže obstáť logicky ani z toho uhla pohľadu, že syn obžalovaného sa stal dávno pred vyhlásením rozsudku plnoletou osobou. Krajský súd na záver zrušujúceho uznesenia uviedol, že úlohou okresného súdu bude odstrániť uvedené procesné pochybenia a výsluchmi procesných strán vrátane už plnoletého syna obžalovaného znova meritórne rozhodnúť. Konanie na okresnom súde po zrušení rozsudku Okresný súd prihliadajúc na závery obsiahnuté v rozhodnutí krajského súdu vo veci vytýčil hlavné pojednávanie, na ktorom zabezpečil účasť obžalovaného, tohto riadne, teda po zákonnom poučení, vypočul. Taktiež vypočul svedka Zoltána Radiča ml. a oboznámil listinné dôkazy založené v spisovom materiály. Keďže strany ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali, okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené a po záverečných rečiach rozhodol vo veci rozsudok, ktorý obžalovaný napadol odvolaním. K zásade zákazu zmeny k horšiemu Pôvodný rozsudok bol krajským súdom zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného, preto v novom konaní bolo potrebné striktne rešpektovať zásadu zákazu reformatio in peius (zásadu zákazu zmeny k horšiemu) vyjadrenú v ust. § 327 odsek 2 Trestného poriadku. To v prípade uznania viny obžalovaného znamenalo nielen nemožnosť uloženia mu prísnejšieho trestu, než aký mu bol uložený pôvodným rozsudkom, ale aj nemožnosť zmeny skutkových zistení v jeho neprospech. K dôvodnosti odvolania obžalovaného Podľa § 2 odsek 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd vykonal všetky dôkazy potrebné pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie. Vykonané dôkazy ale nedostatočne a výpočtovo nesprávne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 odsek 12 Trestného poriadku. Pri rozhodovaní o vine súd v trestnom konaní okrem iného samostatne posudzuje ako predbežnú otázku podľa § 7 odsek 1 Trestného poriadku aj dĺžku trvania vyživovacej povinnosti. V tomto prípade okresný súd ustálil, že vyživovacia povinnosť obžalovaného trvala do 7. februára 2015, teda do času, kým jeho syn D. T. ml. nenadobudol plnoletosť. Tento právny záver nie je správny. V zmysle zákona o rodine vyživovacia povinnosť nezaniká okamihom nadobudnutia plnoletosti, ale okamihom, kedy je dieťa objektívne schopné samo sa živiť. Kedy nastane takýto právny stav závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené potreby a záujmy, majetkové pomery a podobne. Schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Z hľadiska posúdenia zániku vyživovacej povinnosti je jednoznačnejšia situácia, keď dieťa získa pravidelný príjem či už zo závislej činnosti, podnikateľskej činnosti a podobne. Ako okolnosť, keď trvá vyživovacia povinnosť rodičov (odôvodnená úloha rodiča viesť dieťa k získaniu vzdelania a tým potrebných predpokladov na sebarealizáciu) sa akcentuje štúdium. Vychádza sa z definitívnosti získania predpokladov na výkon povolania. Je na jednej strane potrebné brať do úvahy i záujem dieťaťa vo vzťahu k jeho schopnostiam, danostiam, aby získalo vhodné predpoklady na svoje lepšie uplatnenie, na druhej strane je oprávnená požiadavka včasnej realizácie uvedených daností, aby nedochádzalo k zneužívaniu rodičovskej vyživovacej povinnosti len z dôvodu negatívneho postoja k práci. Závery súdnej praxe spájajú vznik schopnosti samostatne sa živiť aj so vznikom nároku na príslušné dávky systému sociálneho poistenia v prípade ukončenia prípravy na povolanie a neuplatnenia sa na trhu práce. V tomto zmysle ide skôr o potenciálne nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť.
Zo správy Strednej odbornej školy stavebnej s vyučovacím jazykom maďarským Dunajská Streda zo 16. februára 2017 vyplynulo, že D. T. ml. bol žiakom školy od 1.9.2012 do 5.11.2014 s tým, že 5.11.2014 bol vylúčený za 236 neospravedlnených hodín a od 6. novembra 2014 už nebol žiakom tejto školy. Krajský súd vychádzajúc z vyššie uvedeného je toho názoru, že vyživovacia povinnosť obžalovanému zanikla už 6. novembra 2014, kedy syn obžalovaného D. T. ml. ukončil z vlastnej vôle sústavnú prípravu na budúce povolanie. V dôsledku toho treba mať za to, že týmto dňom nadobudol schopnosť sám sa živiť. Ide o skutkové zistenie v prospech obžalovaného. Vykonaným dokazovaním bolo taktiež preukázané, že obžalovaný bol v období od 12. júna 2001 do 12. júna 2006 a od 27. decembra 2007 do 27. októbra 2008 vo výkone trestu odňatia slobody v rôznych ústavoch na výkon trestu v Slovenskej republike, v ktorých pri nástupe svoju vyživovaciu povinnosť riadne nahlásil. Tieto obdobia boli v skutkovej vete nedostatočne dátumovo precizované, čo krajský súd opäť napravil. Okresný súd pochybil aj pri ustálení sumy zročného výživného na čiastke 1.975,40 eur. Krajský súd po vlastných prepočtoch ustálil zročné výživné za vymedzené obdobie na sumu 1.573,02 eur, čo následne premietol do skutkovej vety výroku o vine. Rovnako krajský súd do tejto skutkovej vety premietol fakt, že matka D. T. ml. Q. A. medzičasom zomrela, čo vyplynulo z registra obyvateľov SR.
Vyššie uvedené skutkové diskrepancie bolo potrebné upraviť, preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu podľa § 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona a na podklade skutkového stavu doplneného v odvolacom konaní rozhodol vo veci sám, keď mu to procesná situácii umožňovala. Pokiaľ ide o vinu obžalovaného, túto mal krajský súd vykonaným dokazovaním bez pochybností za preukázanú. Z neplnenia vyživovacej povinnosti voči svojmu synovi D. T. ml. ho okrem vlastnej výpovede bezpečne usvedčuje práve svedok D. T. ml., ako aj neb. svedkyňa Q. A., o pravdivosti ktorých nemal súd žiadne pochybnosti, keďže tieto výpovede sa zhodovali a vzájomne dopĺňali. Pokiaľ sa obžalovaný bránil nedostatkom finančných prostriedkov, k tomu krajský súd uvádza, že za 18 rokov života svojho syna mu prispel na výživu len dva krát, čo svedčí o jeho úplne ľahostajnom a nekritickom prístupe k tejto elementárnej zákonnej povinnosti. Plodenie detí nie je športom, ale zakladá jeden z najvýznamnejších /v spoločenskej aj ľudskej rovine/ a preto zákonom chránených zodpovednostných vzťahov. Rodič splodením dieťaťa preberá na seba zodpovednosť, ktorá ho sprevádza po celý život, a preto je jeho povinnosťou, aby urobil všet- ko preto /maximalizoval svoje úsilie/, aby dokázal svoje záväzky a povinnosti vždy a za každých okol- ností splniť. Obžalovaného nezbavuje zákonnej povinnosti platiť výživné a s tým súvisiacej trestnej zod- povednosti iba všeobecné poukazovanie na nepriaznivú finančnú situáciu bez existencie objektívnych skutočností /najmä zdravotný stav neumožňujúci pracovať/, ktoré by mu zabezpečeniu dostatku finan- čných prostriedkov bránili. Takéto skutočnosti obžalovaný netvrdil a krajským súdom ani zistené neboli. K právnej kvalifikácii skutku Podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona, kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a) a vydá oprávnenú osobu do nebezpečenstva núdze, b) závažnejším spôsobom konania, alebo c) hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený alebo z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký čin prepustený. Páchateľ sa trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona dopúšťa už tým, že si najmenej po dobu 3 mesiacov v období dvoch rokov neplní svoju zákonnú povinnosť vyživovať, alebo zaopatrovať iného, čo aj z nedbanlivosti. Pokiaľ tak koná aj nad rámec troch mesiacov už len udržuje tento protiprávny stav, inak povedané spojito, v každom časovom momente pokračuje v páchaní tejto trestnej činnosti až do jej dokončenia. Páchaním tejto trestnej činnosti sa preto rozumie celá doba jeho páchania, a to až do doby pokiaľ nie je dokončený, čo sa stane až vyhlásením rozsudku prvého stupňa. Dokončenie páchania skutku v uvedenom zmysle je rozhodujúce len pre posúdenie odkedy páchateľ začne páchať nový skutok. Objektom tohto trestného činu, ktorý môže byť po subjektívnej stránke spáchaný úmyselne i z nedbanlivosti, je nárok na výživu, pokiaľ je založený na ustanoveniach zákona o rodine. Neplnením vyživovacej povinnosti sa oprávnenej osobe nedostane všetko, čo je obsahom tejto povinnosti. Pojem výživného nie je zákonom bližšie definovaný, pričom podľa ustálenej súdnej praxe výživné pre dieťa slúži na uspokojovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej i duševnej
a môže byť plnené predovšetkým platením v pravidelných opakujúcich sa sumách (§ 97 ods. 1 zák. o rodine), môže tiež spočívať v poskytovaní určitých naturálnych plnení (napr. poskytovaním bývania) a najmä v zabezpečovaní osobnej starostlivosti o oprávnenú osobu. Z hľadiska trestnej zodpovednosti páchateľa sa však nevyžaduje, aby vyživovacia povinnosť a jej rozsah bola určená rozhodnutím súdu. V prípade, že o otázke výšky a rozsahu vyživovacej povinnosti bolo v občianskom (opatrovníckom) súdnom konaní už právoplatne rozhodnuté, nie je súd v trestnom konaní pri posudzovaní trestnej zodpovednosti páchateľa za nesplnenie zákonnej povinnosti vyživovať, alebo zaopatrovať iného, týmto rozhodnutím viazaný. Pri rozhodovaní o vine súd v trestnom konaní posudzuje samostatne rozsah vyživovacej povinnosti páchateľa ako predbežnú otázku podľa § 7 ods. 1 Tr. por. a môže preto vychádzať z iného rozsahu vyživovacej povinnosti páchateľa, než bol určený občianskoprávnym rozhodnutím (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo 16/2012 z 29.3.2012) Ustanovenie § 207 odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona spája trestnosť tohto trestného činu so skutočnosťou, že páchateľ si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní čo aj z nedbanlivosti (§ 207 odsek 1 Trestného zákona), alebo úmyselne sa vyhýba (§ 207 odsek 2 Trestného zákona) plneniu svojej zákonnej povinnosti vyživovať a taký čin pácha závažnejším spôsobom konania, ktorým sa v zmysle ust. § 138 písmeno b) Trestného činu rozumie aj páchanie trestného činu po dlhší čas. Všeobecne nie je možné stanoviť, aký konkrétny časový úsek sa považuje za dlhší čas, ktorý sa považuje za závažnejší spôsob konania. V každom prípade však konanie po dlhší čas pripadá do úvahy nielen pri pokračovacích trestných činoch, ale najmä pri trvácich trestných činoch t. j. vtedy, keď sa udržiava protiprávny stav po určitú dobu. Dlhším časom sa rozumie časový úsek, ktorého dĺžka je ovplyvnená „intenzitou“ trestného činu, to znamená závažnosťou trestného činu z hľadiska výšky zákonom stanovenej trestnej sadzby. Všeobecne pre všetky prípady nemožno vymedziť, aký čas sa považuje za dlhší. V prípade, ak pôjde o trestný čin s vyššou trestnou sadzbou, bude „dlhší čas“ kratší, ako pri trestnom čine s nižšou trestnou sadzbou. Krajský súd obžalovaného uznal za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmena b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmena b) Trestného zákona, nakoľko ako trestne zodpovedný subjekt najmenej tri mesiace v období dvoch rokov z nedbanlivosti neplnil zákonnú vyživovaciu povinnosť voči svojmu synovi D. T. ml., pričom takto konal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas v zmysle § 138 písmeno b/ Trestného zákona. Ide o rovnakú právnu kvalifikáciu, ako ustálil aj okresný súd v pôvodnom rozsudku. Prísnejšej právnej kvalifikácii konania obžalovaného zo strany krajského súdu bránila už spomínaná zásada zákazu zmeny k horšiemu. Vyvodeniu trestnej zodpovednosti obžalovaného nebránil ani tzv. materiálny korektív uvedený v § 10 odsek 2 Trestného zákona, lebo zo spôsobu vykonania činu a najmä jeho následku, ale aj okolností, za ktorých bol spáchaný a miere zavinenia obžalovaného, po objektívnom vyhodnotení týchto kritérií, je evidentne zrejmé, že stupeň závažnosti činu bol vyšší ako nepatrný a konanie tak bolo treba definovať ako prečin. Zvlášť v situácii, keď konanie obžalovaného napĺňa kvalifikačný znak determinujúci použitie vyššej trestnej sadzby, by podľa názoru krajského súdu nebolo aplikačne správne konštatovať, že stupeň závažnosti spáchaného prečinu je nepatrný. K výroku o treste Vychádzajúc z ust. § 34 odsek 1 Trestného zákona účelom samotného trestu je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne odradenie iných od páchania trestných činov vyjadrujúc morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, pričom jednotlivé hľadiská ukladania trestu vyplývajú z ust. § 34 odsek 3, odsek 4 Trestného zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy a skutočnosť, aby trest postihoval iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa
a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické. Keďže obžalovaný spáchal prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmena b) Trestného zákona, základná sadzba trestu odňatia slobody je daná rozpätím 1 rok až 5 rokov. Správne postupoval okresný súd, keď v súlade s § 38 odsek 2 Trestného zákona prihliadol na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Správne zistil, že u obžalovaného absentuje akákoľvek poľahčujúca okolnosť, no je daná jedna priťažujúca okolnosť podľa § 37 písmeno m) Trestného zákona a síce, že už bol v minulosti odsúdený, nakoľko bolo potrebné prihliadať na jeho predchádzajúce odsúdenia na nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré vykonal. U obžalovaného teda prevládal pomer priťažujúcich okolností, čo správne skonštatoval aj okresný súd, v dôsledku čoho postupom podľa § 38 odsek 4 Trestného zákona sa dolná hranica trestnej sadzby zvýšila o jednu tretinu, na 2 roky a 4 mesiace až 5 rokov. Majúc na zreteli vyššie uvedený účel trestu a jednotlivé hľadiská pre jeho ukladanie, dospel krajský súd k záveru, že okresným súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace je síce trestom uloženým v zákonom stanovenej trestnej sadzbe, ale je trestom neprimeraným, konkrétne neprimerane miernym. Vzhľadom na kriminálnu anamnézu obžalovaného, dĺžku páchania trestnej činnosti a nekritický postoj obžalovaného by stavu veci a zákonu zodpovedal nepodmienečný trest odňatia slobody uložený v hornej polovici modifikovanej trestnej sadzby. Primárne zásada zákazu zmeny k horšiemu bránila krajskému súdu, aby obžalovanému uložil prísnejší trest. Z tohto pohľadu akékoľvek úvahy obžalovaného vo vzťahu k miernejšiemu trestu považoval krajský súd za bezpredmetné. Krajský súd môže preto len dúfať, že takýto neprimerane mierny trest splní svoj účel z hľadiska tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Pokiaľ ide o zaradenie obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona, krajský súd postupoval rovnako ako súd okresný, nakoľko bolo zistené, že obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním súdeného skutku bol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.