Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_3To-126-2019.pdf
PDF · 104.7 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/126/2019
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov JUDr. Alojza Palaja a JUDr. Slavoja Sendeckého, na verejnom zasadnutí dňa 12. februára 2020, v trestnej veci obžalovanej Y.. H. C. za prečin ohrozenia pod vplyvnom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr.zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 05.08.2019, sp.zn. 2T/4/2018, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr.por. odvolanie obžalovanej Y.. H. C. z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola obžalovaná uznaná za vinnú z prečinu ohrozenia pod vplyvnom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr.zák. č. 300/2005 Z.z., v znení zákona č. 313/2011 Z.z., na tom skutkovom základe, že
dňa 06.07.2016 približne medzi 05.44 až 06.23 hod. v X. začala riadiť osobné motorové vozidlo zn. T. X. R. XXX S., ev.č. X. XXXK., smerom do miesta svojho zamestnania v X. X., po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov, s koncentráciou etylalkoholu v krvi minimálne v množstve 1,24 g/kg (promile) a o 7.23 hod. na 115 km rýchlostnej cesty R1 v smere jazdy od Z. do Z. B. V. prekročila najvyššiu povolenú rýchlosť o 27 km/h, následne bola z uvedeného dôvodu zastavená hliadkou PZ na km 122,7 rýchlostnej cesty R1, na zjazde na rýchlostnú cestu R2 v smere na L. v okrese Z. B. V., a keďže javila znaky požitia alkoholu, bola o 07.30 hod. predpísaným spôsobom podrobená dychovej skúške na zistený alkohol v dychu elektronickým analyzátorom dychu zn. H., v.č. H so zisteným pozitívnym výsledkom 0,53 mg etylalkoholu na liter vydýchnutého vzduchu (1,11 g/kg -promile), pričom po uplynutí 15 min. sa na výzvu príslušníkov PZ odmietla podrobiť opakovanej dychovej skúške.
Za to jej bol podľa § 289 ods. 1 Tr.zák. , § 36 písm. j) Tr.zák., § 38 ods. 2, 3 Tr.zák., § 56 ods. 2 Tr.zák. uložený peňažný trest vo výmere 800,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr.zák. bol obžalovanej ustanovený pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiace. Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr.zák. bol obžalovanej uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 3 roky.
Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná priamo na hlavnom pojednávaní odvolanie, ktoré odôvodnila jednak sama, písomnými podaniami doručenými okresnému súdu v dňoch 01.10.2019 a 04.10.2019 a jednak prostredníctvom svojho obhajcu, písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 04.10.2019, a to proti výrokom o vine a o treste. Obžalovaná poukázala na to, že sa okresný súd relevantným spôsobom nevysporiadal so znaleckým posudkom forensic.sk, inštitútu forenzných medicínskych expertíz, s.r.o., znaleckého ústavu v odbore
zdravotníctva a farmácie. Z tohto znaleckého posudku, ako aj výpovede znalca na hlavnom pojednávaní, vyplynulo, že pri použití ich metódy bolo možné dospieť aj k takému záveru, že koncentrácia etanolu v jej krvi v čase prvej dychovej skúšky mohla byť od 0,3922 až do 1,7437 g/kg, čo zodpovedá číselným hodnotám v promile. Takéto extrémne koncentrácie sa síce vyskytujú len s veľmi malou pravdepodobnosťou, ale nie je možné ich vylúčiť, pričom vyšetrenie priamo z krvi vykonané nebolo. V čase skutku brala lieky, ktorých názov si už nepamätala, zapálila si cigaretu, pričom zasahujúca hliadka PZ jej umožnila tieto lieky užiť, a zároveň ju nepoučila, aby ich neužívala. Zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby vyplýva tiež to, že bola u nej nájdená krabička s liekmi. Tieto zapila G. a vôbec nebolo zisťované, či boli tieto lieky, prípadne nápoj, spôsobilé ovplyvniť výsledok opakovanej dychovej skúšky. Ani jeden z členov hliadky nezisťoval, či lieky požívala pred dychovou skúškou alebo po nej. Naviac, G. je inhibítor pečeňových enzýmov, ktorý neguje spaľovanie alkoholu a liekov. Za takého stavu mal súd zohľadniť závery ňou predloženého znaleckého posudku a vychádzať z hodnoty etanolu v krvi, ktorá bola pre ňu najpriaznivejšia, t.j. 0,3922 g/kg. Prostredníctvom obhajcu zdôraznila, že pri vedení osobného motorového vozidla síce nepostupovala úplne v súlade s právnymi predpismi, avšak svojím konaním nenaplnila znaky skutkovej podstaty daného trestného činu, a to predovšetkým z hľadiska objektívnej stránky. Súd prvého stupňa náležite nezistil skutkový stav, a preto ho aj nesprávne právne kvalifikoval, pričom porušil zásady trestného konania zakotvené v ust. § 2 ods. 10 a ods. 12 Tr.por. Uvedený trestný čin je trestným činom ohrozujúcim, ktorý nevyžaduje spôsobenie stanoveného následku, stačí len vykonávanie činnosti, ktorá by bola potencionálne spôsobilá viesť k ohrozeniu života, zdravia alebo značnej škody za situácie, keď sa páchateľ nachádzal v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil aplikáciou návykovej látky, zistenie takéhoto stavu u páchateľa však musí byť preukázané predpísaným spôsobom. V prvom rade v zmysle ustálenej súdnej praxe ide o takýto stav pri požití alkoholu, keď jeho hodnota dosahuje aspoň 1 promile (0,4762 mg/l) v krvi. Na to, aby bola zistená hodnota relevantným dôkazným prostriedkom, musí byť vykonaná dychová skúška predpísaným spôsobom, a v prípade jej odmietnutia, sa musí uskutočniť lekárske vyšetrenie odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Nespochybňuje, že prvú dychovú skúšku vykonala s pozitívnym výsledkom, avšak len takýmto postupom nebolo nesporne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by koncentrácia etanolu v jej krvi dosahovala množstvo, ktoré možno hodnotiť, ako množstvo vylučujúce spôsobilosť na vedenie vozidla. Z usmernenia Prezídia PZ pri danom prečine, ktoré upravuje postup zasahujúcich príslušníkov ohľadne zistenia alkoholu v dychu alebo v krvi podozrivého vyplýva, že policajt vždy vykoná aj opakovanú dychovú skúšku na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu. Ak podozrivá osoba odmietne vykonať opakovanú dychovú skúšku, policajt ju vyzve k vykonaniu lekárskeho vyšetrenia odberom a laboratórnym vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Ak podozrivá osoba odmietne aj takéto vyšetrenie, policajt dôkaz zabezpečí dôkaz podľa § 155 Tr.por. Realizácia takéhoto vyšetrenia nebola jej úlohou a povinnosťou, práve naopak, jeho uskutočnenie mali požadovať príslušné konajúce orgány. V tomto smere poukázala na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, z ktorých vyplýva, že správnosť výsledkov zistenej koncentrácie alkoholu musí byť uvedená opakovaným meraním v určitom časovom intervale, alebo vykonaním ďalších dôkazov, ktoré eliminujú nežiaduci účinok ovplyvňujúcich faktorov a iných rušivých vplyvov. Na naplnenie znakov trestného činu ohrozenia pod vplyvnom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr.zák. musí odmietnutiu vodiča predchádzať výzva príslušníkov PZ a nie žiadosť samotného vodiča. Ak bol vodič nesprávne poučený, tak jeho následné odmietnutie nemožno považovať za pojmový znak skutkovej podstaty, ale za legitímny postup osoby, ktorá bola nútená k podrobeniu sa úkonu v rozpore so zákonom. V danom prípade konajúci príslušníci PZ pochybili, najmä, ak mali vedomosť, že bola u nej zistená hraničná hodnota, preto mali zabezpečiť zistenie hladiny etanolu v jej krvi lekárskym vyšetrením, t.j. odberom a vyšetrením krvi. Takéto vyšetrenie nielenže u nej nebolo vykonané, ale naň ani nebola vyzvaná, keďže aj zo správy o výsledku objasňovania priestupku vyplýva, že uvedené vyšetrenie výslovne nežiadala, z čoho však nemožno usúdiť, že by sa mu odmietla podrobiť. Za takýchto okolností bolo veľmi problematické ustáliť rozsah ovplyvnenia alkoholom, keďže jeho koncentrácia vo vydychovanom vzduchu nemusí byť úplne rovnaká ako koncentrácia v krvi, ktorá je rozhodujúca. Okrem toho, mal súd prvého stupňa v prípade rozdielnych záverov dvoch znaleckých posudkov vychádzať z hodnoty pre ňu najpriaznivejšej, pričom v súčasnosti neexistuje spôsob, ktorým by bolo možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností prepočítať koncentráciu etanolu vo vydychovanom vzduchu na jeho koncentráciu v krvi. Ďalšou dôležitou skutočnosťou bolo to, že v dôsledku nevoľnosti zvracala a následne použila E., čo sú faktory, ktoré môžu výrazným spôsobom ovplyvniť výsledok dychovej skúšky, najmä ak k meraniu dôjde bezprostredne po týchto udalostiach, keďže po ich požití zostávajú na sliznici ústnej dutiny. Za
takéhoto stavu, keďže dychová skúška je dostačujúca len pre priestupkové konanie a v trestnom konaní je potrebné presne určiť koncentráciu alkoholu v krvi, na čo vykonanie len jednej dychovej skúšky nepostačuje, bolo nutné aplikovať zásadu „in dubio pro reo“. Z odbornej literatúry vyplýva, že prepočítací faktor 2100 síce určitú skupinu ľudí zvýhodní, ale na druhej strane určitú skupinu ľudí aj znevýhodní, teda nie je vylúčené, že do znevýhodnenej skupiny patrila aj ona. Z vykonaného dokazovania v prípravnom konaní, ale aj súdnom konaní, nebolo jednoznačne a nesporne preukázané, že by sa dopustila trestnej činnosti, ktorá jej bola kladená za vinu. Z judikatúry NS SR vyplýva, že výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch, ktoré úplne vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. V prípade dvoch možných spôsobov priebehu skutku je potrebné vždy aplikovať zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného a prikloniť sa k priaznivejšej verzii. Vzhľadom k tomu navrhla, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr.por. napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr.por. sám vo veci rozhodol tak, že ju podľa § 285 písm. c) Tr.por. spod obžaloby oslobodí. Na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo v neprítomnosti obžalovanej, krajský prokurátor zdôraznil, že argumenty uvedené obhajobou v odvolacom konaní nie sú takého významu, aby viedli k oslobodeniu obžalovanej. Koeficient prepočtu 2,1 koncentrácie alkoholu v dychu na koncentráciu alkoholu v krvi je všeobecne a dlhodobo uznávaný na území Slovenskej republiky, použil sa už mnohokrát v obdobných prípadoch, pričom na jeho základe bolo už množstvo osôb v minulosti právoplatne odsúdených. V konečnom dôsledku, keďže napadnutý rozsudok považoval za zákonný, navrhol odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť. Naproti tomu obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí zotrval na dôvodoch uvedených v písomne vyhotovenom odvolaní. Rozsah ovplyvnenia alkoholom zistený pri dychovej skúške nemusí zodpovedať rozsahu ovplyvnenia, ktorý by bol zistený v krvi, a práve táto hodnota je smerodajná a rozhodujúca. Keďže sa tak nestalo, naviac zasahujúci policajti pri realizácii tohto úkonu nepostupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a internými predpismi PZ, bolo namieste rozhodnúť v tomto smere v prospech obžalovanej. Vzhľadom k tomu navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a rozhodol vo veci sám tak, že ju podľa § 285 písm. c) Tr.por. oslobodí spod obžaloby. Krajský súd ako súd odvolací zistil, že odvolanie bolo podané obžalovanou ako oprávnenou osobou, a to v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následne preskúmal v intenciách § 317 ods. 1 Tr.por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, t.j. výrokov o vine a o treste, pričom nezistil také chyby, ktoré by odôvodnili podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej nebolo podané dôvodne. Súd prvého stupňa, pri dodržaní procesného postupu a rešpektovaní práva obžalovanej na obhajobu, rozhodol na hlavnom pojednávaní o jej vine v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. V tomto smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá podstatným hľadiskám obsiahnutým v ust. § 168 ods. 1 Tr.por., aj keď mohlo byť podrobnejšie, prejednávanému prípadu venoval primeranú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné vyčítať. Stručne teda vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy, ak si navzájom čiastočne odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné, akými právnymi úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny obžalovanej zo spáchania skutku kladeného jej za vinu a správne postupoval, keď ju v konečnom dôsledku uznal za vinnú z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr.zák. č. 300/2005 Z.z., v znení zákona č. 313/2011 Z.z., nakoľko vykonávala v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodila vplyvom návykovej látky, inú činnosť, pri ktorej by mohla ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku. Krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresným súdom (predovšetkým na stranách č. 9, posledný odsek, č.10 a č. 11, prvé dva odseky), s ktorým sa v podstate stotožnil, ale považoval za potrebné reagovať na odvolacie námietky obžalovanej, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému meritórnemu rozhodnutiu vo výroku o jej vine. V prvom rade krajský súd zdôrazňuje, že obžalovaná bola uznaná za vinnú z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa ust. § 289 ods. 1 Tr.zák., a nie podľa ust. § 289 ods. 2 Tr.zák., ktorých základné skutkové podstaty sú z hľadiska objektívnej stránky trestného činu upravené odlišne. Obžalovaná vykonávala v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodila vplyvom návykovej látky, inú činnosť (vedenie motorového vozidla), pri ktorej by mohla ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, ale nebolo jej kladené za vinu odmietnutie podrobiť sa vyšetreniu na
zistenie návykovej látky niektorým zo spôsobom uvedených v základnej skutkovej podstate tohto prečinu podľa ust. § 289 ods. 2 Tr.zák., ktoré je jedným z jeho zákonných znakov. V tomto smere teda nie je z hľadiska trestnosti pri uvedenom prečine podľa ust. § 289 ods. 1 Tr.zák. rozhodujúce, či odmietnutie podrobiť sa takémuto vyšetreniu bolo dôvodné, alebo nie. Táto skutočnosť má však zásadný význam pri kvalifikovaní konania páchateľa ako prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa ust. § 289 ods. 2 Tr.zák. (napr. dôvodné odmietnutie takéhoto vyšetrenia pre nesprávnosť poučenia príslušníkom PZ nemusí zakladať trestnú zodpovednosť páchateľa). Obžalovaná sama vypovedala, že bola vyzvaná príslušníkom PZ na vykonanie prvej dychovej skúšky, ktorej sa aj podrobila, a následne bola po desiatich minútach vyzvaná na vykonanie opakovanej dychovej skúšky, vzápätí aj na odber a vyšetrenie krvi, čo už však z vyššie uvedených dôvodov odmietla. Takýto priebeh skutku potvrdili aj konajúci príslušníci PZ, L.. X.. G. W. a L.. T. R. a vyplýva aj zo správy o výsledku objasňovania priestupku a rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu, obe zo dňa 06.07.2016, hoci v týchto listinných dôkazoch bol uvedený výraz „lekárske vyšetrenie nežiadala“. V tomto smere bol totiž podstatným postup konajúceho príslušníka PZ, ktorý bez akýchkoľvek pochybností obžalovanú predpísaným spôsobom poučil o priebehu takéhoto úkonu a vyzval ju aj na opakovanú dychovú skúšku, taktiež i na odber a vyšetrenie krvi. Pokiaľ sa v ďalšej fáze neriadil dôsledne zmieneným usmernením Prezídia PZ SR a nezabezpečil dôkaz podľa ust. § 155 ods. 2, ods. 4, ods. 6 Tr.por., čiže obžalovanú nepredviedol pred lekára alebo odborného zdravotníckeho pracovníka na odber krvi, táto skutočnosť sama o sebe nemá vplyv na trestnosť činu právne kvalifikovaného ako prečin ohrozenia pod vplyvnom návykovej látky podľa ust. § 289 ods. 1 Tr.zák. Okrem toho, ak by aj príslušník PZ takýmto spôsobom postupoval, a to prípadne pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty obžalovanej, ktorú ale nemožno ukladať opakovane, resp. by ju obžalovanej pri bezdôvodnom odmietnutí podrobiť sa odberu a vyšetreniu krvi, i skutočne uložil, v konečnom dôsledku by tento procesný úkon nemusel byť napriek týmto donucovacím opatreniam úspešne realizovaný, pretože proti vôli obžalovanej by ho aj tak nebolo možné reálne vykonať. Na tom nič nemení skutočnosť, že obžalovaná by ho bola v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku povinná strpieť. Naviac, obžalovaná ako prokurátorka a osoba znalá práva, už po absolvovaní prvej dychovej skúšky mala vedomosť, že pri hodnote, ktorá ňou bola zistená, sa mohla dopustiť trestnej činnosti, preto bolo v jej záujme, najmä ak mala, vzhľadom na ňou uvedené okolnosti, pochybnosti o správnosti jej výsledku, podrobiť sa aj opakovanej dychovej skúške, prípadne odberu a vyšetreniu krvi, ktorým by bola najpresnejšie určená koncentrácia alkoholu v jej krvi. Tieto úkony však neboli realizované výlučne z dôvodu nesúhlasu obžalovanej s ich vykonaním. Pri danej právnej kvalifikácii skutku kladeného obžalovanej za vinu, však bolo, okrem ďalšieho, dôležité ustáliť, či viedla osobné motorové vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodila vplyvom návykovej látky. Tento zákonný znak skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr.zák. obžalovaná svojím konaním naplnila, pričom na preukázanie uvedeného bolo potrebné vyhodnotiť jednotlivé vykonané dôkazy komplexne, vo vzájomných súvislostiach. Obžalovaná síce nevedela uviesť, aké presné množstvo bieleho vína deň pred skutkom vypila, avšak vypovedala, že priateľ jej ho dolieval a alkohol požila vo večerných hodinách. Napriek tomu, na druhý deň v skorých ranných hodinách začala viesť predmetné osobné motorové vozidlo z X. smerom do X. X.. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by osobné motorové vozidlo od začiatku až po jeho zastavenie na rýchlostnej ceste R1, v km 122,7, mala viesť iná osoba, a ani to, že by obžalovaná mala v priebehu skutku požiť ďalší alkohol. Z uvedeného logicky vyplýva, že za daných okolností obžalovaná nielenže mohla byť, ale aj bola pri vedení osobného motorového vozidla ovplyvnená deň pred tým požitým alkoholom, berúc do úvahy najmä dobu, ktorá uplynula od času, kedy prestala požívať alkohol (hoci úplne presne nezisteného) do okamihu, keď takúto činnosť začala vykonávať. Napokon ani samotná obžalovaná nespochybnila nameranú hodnotu alkoholu pri prvej dychovej skúške, ktorej sa podrobila a jej výsledok jednoznačne preukazuje zápis o vykonanej dychovej skúške. Táto bola totiž vykonaná certifikovaným meracím prístrojom, a to analyzátorom dychu, ktorým bola následne vykonaná dychová skúška konajúcim príslušníkom PZ L.. X.. G. W. s negatívnym výsledkom, z čoho možno vyvodiť, že daný merací prístroj bol funkčný a spôsobilý správne zistiť koncentráciu alkoholu v dychu. Odvolací súd nevzhliadol žiadne relevantné ovplyvňujúce faktory, či iné rušivé prvky, ktoré by mohli mať nezanedbateľný vplyv na zistenú koncentráciu alkoholu v dychu obžalovanej, a za také nepovažoval ani ňou uvedené okolnosti, najmä, ak ďalšie merania neboli uskutočnené iba pre jej nesúhlas s ich realizáciou. Napokon bolo potrebné ustáliť, či zistená koncentrácia alkoholu v dychu obžalovanej prvou dychovou skúškou postačuje na presné určenie koncentrácie alkoholu v jej krvi, ktorej hladina je rozhodujúca pre určenie rozsahu ovplyvnenia alkoholom, pričom podľa ustálenej súdnej praxe sa pre trestnosť činu vyžaduje zistenie hodnoty najmenej 0,4762 mg/l alkoholu v krvi (1 promile). Krajský súd nemal
vzhľadom na vyššie uvedené pochybnosť, že obžalovaná bola počas skutku pri vedení motorového vozidla ovplyvnená v takom rozsahu, ktorý možno právne posúdiť ako stav vylučujúci spôsobilosť na vykonávanie takejto činnosti. Prihliadajúc na zistené skutočnosti a okolnosti bola u nej počas skutku určená koncentrácia alkoholu v krvi minimálne v množstve od 1,24 g/kg (promile) na začiatku až po množstvo 1,11 g/kg (promile) pri vykonaní prvej dychovej skúšky. Berúc do úvahy časový priebeh skutku, ako aj okolnosti, ktoré mu predchádzali, bolo zrejmé, že koncentrácia alkoholu v krvi obžalovanej mala klesajúcu tendenciu (tzv. zostatkový alkohol). Znalecký posudok forensic.sk, inštitút forenzných medicínskych expertíz, s.r.o., Bratislava, z odboru zdravotníctvo a farmácia, vrátane jeho záverov a výpovede znalca, nepovažoval krajský súd za smerodajný a dostatočný na to, aby akceptoval z neho vyplývajúci možný rozptyl alkoholu v krvi obžalovanej a priklonil sa k ustáleniu koncentrácie pre ňu najpriaznivejšej. Už sám znalec pripustil, že uvedené hraničné koncentrácie alkoholu v krvi, pri prepočte najnižším a najvyšším konverzným faktorom, sa vyskytujú len v extrémnych prípadoch s veľmi malou pravdepodobnosťou. Koeficient prepočtu (tzv. konverzný faktor) na zistenie množstva alkoholu v krvi z koncentrácie zistenej v dychu vo výške 2,1 (t.j. z mg/l na g/kg - promile) je dlhodobo používaný a akceptovaný pri rozhodovacej činnosti súdov na území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd preto považoval za správne a úplné závery znaleckého posudku Ústavu súdneho lekárstva a medicínskych expertíz so sídlom v Martine, ktorý vychádzal z uvedeného koeficientu a nemal o nich žiadne pochybnosti. Koncentrácia alkoholu zistená u obžalovanej v dychu, resp. po prepočte v krvi, naviac, nebola úplne hraničnou, pretože minimálnu hodnotu presahovala pri najnižšie ustálenej koncentrácii o 11 %. Napokon, prepočítací faktor vo výške 2,1 nepatrí medzi najvyššie v európskych krajinách (napr. v Holandsku sa používa vo výške 2,3), a aj pri nižšej výške tohto faktoru, konkrétne 1,9, by koncentrácia alkoholu v krvi obžalovanej ešte presiahla minimálnu hranicu 1 promile. Za danej dôkaznej situácie nebolo namieste, ohľadne skutočností namietaných obžalovanou, aplikovať zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovanej, súhrn vykonaných priamych a nepriamych dôkazov vyznievajúcich v jej neprospech, totiž nielenže vyvracia jej obhajobu a skutočnosti vyplývajúce z dôkazov vyznievajúcich v jej prospech, ale zároveň spoľahlivo a jednoznačne preukazuje, že obžalovaná spáchala skutok práve tak, ako bol ustálený, čím naplnila všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvnom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr.zák., č. 300/200 Z.z., v znení zákona č. 313/2011 Z.z. Obžalovaná podané odvolanie proti výroku o uloženom treste bližšie neodôvodnila, pokiaľ však išlo o druh a výmeru trestu uloženého obžalovanej, odvolací súd sa stotožnil s výrokom prvostupňového súdu, ktorý jej uložil vyššie uvedené tresty, a to peňažný trest, vrátane náhradného trestu odňatia slobody, ako aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu. Obžalovaná konala minimálne v tzv. nepriamom úmysle, keďže vedela, vzhľadom na predchádzajúce požitie alkoholických nápojov a dobu, ktorá uplynula do okamihu, keď začala viesť osobné motorové vozidlo, že svojím konaním môže spôsobiť ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom, a pre prípad, že ho spôsobí, bola s tým uzrozumená. Súd prvého stupňa u obžalovanej správne zistil existenciu jednej poľahčujúcej okolnosti, t.j., že viedla pred spáchaním trestného činu riadny život (ust. § 36 písm. j/ Tr.zák) a súčasne nezistil existenciu žiadnej priťažujúcej okolnosti. Poľahčujúce okolnosti prevažovali nad priťažujúcimi okolnosťami v pomere 1 : 0, v dôsledku čoho sa podľa ust. § 38 ods. 3, ods. 8 Tr.zák. znižovala horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 1/3-inu, preto bolo možné uložiť obžalovanej trest odňatia slobody až na 8 mesiacov. Okrem uvedeného pomeru bolo potrebné zobrať do úvahy aj mieru závažnosti poľahčujúcej okolnosti, ktorá bola pri ukladaní trestu pomerne významná (ust. § 38 ods. 2 Tr.zák.). Okresný súd postupoval správne, keď obžalovanej neuložil najprísnejší druh trestu, a to trest odňatia slobody, ale uložil jej iné, miernejšie alternatívne druhy trestov. Pri peňažnom treste prihliadol predovšetkým na osobu obžalovanej, ktorá sa pred spáchaním trestného činu nedostala do rozporu s Trestným zákonom a pri určení jeho výmery 800,- Eur (v odôvodnení je nesprávne uvedená suma 500,- Eur) zohľadnil aj jej osobné a majetkové pomery. V súlade so zákonom bolo tiež uloženie náhradného trestu odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 2 mesiace pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu zo strany obžalovanej úmyselne zmarený. Pokiaľ ide o trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu vo výmere 3 roky, tento bol uložený obžalovanej v dolnej polovici trestnej sadzby stanovenej pre tento druh trestu (1 rok až 10 rokov). Aj pri tomto druhu trestu malo byť použité zmierňovacie ustanovenie § 38 ods. 3, ods. 8 Tr.zák., avšak takéto pochybenie okresného súdu nemalo vplyv na zákonnosť a primeranosť trestu, keďže trest bol uložený i tak v dolnej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorá by po znížení hornej hranice o 1/3-inu predstavovala rozpätie 1 rok až 7 rokov. Pôsobenie takýmto druhom trestu bolo na dosiahnutie účelu trestu nevyhnutné, pretože obžalovaná sa dopustila tohto trestného činu práve
v súvislosti s vedením osobného motorového vozidla, ktoré viedla v stave vylučujúcom spôsobilosť pomerne dlhú vzdialenosť, zároveň prekročila najvyššiu povolenú rýchlosť, a to napriek tomu, že v minulosti dodržiavala pravidlá cestnej premávky. Uloženie takýchto trestov popri sebe v daných výmerách obsahuje v primeranom obsahu prvky represie, ako aj prvky individuálnej a generálnej prevencie, pričom postačuje na dosiahnutie účelu trestu a súčasne zodpovedá všetkým zákonným požiadavkám vyplývajúcich z ust. § 34 ods. 1, 4 Tr.zák., ako aj ďalších ustanovení Trestného zákona, ktoré upravujú zásady ukladania trestov. Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd odvolanie obžalovanej v súlade s citovaným ustanovením Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.