Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoP-59-2019.pdf
PDF · 98.55 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/59/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci navrhovateľa: M. V., nar. XX.XX.XXXX, občan SR, bytom L. XX, XXXX H., Rakúsko, právne zastúpený JUDr. Janou Čončolovou, advokátkou, so sídlom L. M., Z. XX, proti manželke navrhovateľa: Z. V., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, občan SR, bytom L. XX, XXXX H., Rakúsko, v konaní o rozvod manželstva a o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu: G. P. V., nar. XX.XX.XXXX, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Ružomberok, na odvolanie manželky navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok z 24. júna 2019 sp. zn. 2P/11/2019-51, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie manželstvo navrhovateľa M. V. a manželky navrhovateľa Z. V., rod. R., uzavreté dňa 20.11.1999, rozviedol (výrok I.). Vyhlásil, že vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému G. P. V., nar. XX.X.XXXX, nemá právomoc konať a rozhodnúť (výrok II.). Konanie v časti o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému G. P. V., nar. XX.X.XXXX, zastavil (výrok III.) V zmysle § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP") nárok na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov nepriznal (výrok IV.). Vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ a manželka navrhovateľa uzavreli manželstvo dňa 20.1.1999 na Mestskom úrade Ružomberok. Z manželstva pochádzajú dve deti, plnoletý syn M. V., nar. XX.XX.XXXX a maloletý syn G. P. V., nar. XX.X.XXXX. Obaja manželia, ako aj maloleté dieťa sú štátni príslušníci Slovenskej republiky a ich posledné spoločné bydlisko na území Slovenskej republiky bolo na adrese Z. XXXX/XX, P.. Navrhovateľ a manželka navrhovateľa dlhodobo žijú na území Rakúskej republiky od roku 2012, kde pracujú a kde G. P. V. navštevuje školu. Vzhľadom na uvádzané okolnosti dospel k záveru, že vo veci podaného návrhu na rozvod manželstva má právomoc konať a rozhodnúť podľa § 3 ods. 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu, ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, ak tam majú obaja manželia „domicil" (ďalej len „nariadenie (ES) č. 2201/2003 alebo nariadenie Brusel IIa").
2. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že podmienky pre rozvod manželstva v zmysle § 23 Zákona o rodine sú v danom prípade naplnené. Vychádzal zo skutkových tvrdení uvádzaných navrhovateľom v podanom návrhu na rozvod manželstva, ako aj osobne jeho výsluchom na pojednávaní
konanom dňa 24.6.2019. Manželka navrhovateľa bola vyzvaná, aby sa k podanému návrhu na rozvod manželstva a o úpravu práv a povinností k maloletému G. písomne vyjadrila. Vo vyjadrení k podanému návrhu z 3.6.2019 manželka navrhovateľa podala námietku nedostatku právomoci Okresného súdu Ružomberok na konanie o rozvod manželstva, ako aj námietku právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Na pojednávaní konanom dňa 24.6.2019 vykonal dokazovanie a rozhodol v neprítomnosti manželky navrhovateľa, ktorá na pojednávanie bola riadne predvolaná, svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnila, ani nepožiadala o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný, v konaní bol preukázaný kvalifikovaný rozvrat tak, ako má na mysli ust. § 23 Zákona o rodine. Z podaného návrhu, ako aj z výsluchu navrhovateľa bolo preukázané, že manželia spolu nehospodária, dochádza medzi nimi ku konfliktom a častým hádkam prameniacim z častého brania úverov zo strany manželky a ich nesplácania a z rozdielneho pohľadu na výchovu ich maloletého syna. Vykonaným dokazovaním mal preukázanú existenciu objektívneho a kvalifikovaného rozvratu vzťahov medzi účastníkmi konania, ktorý je takej dĺžky a intenzity, že ich manželstvo neplní svoj spoločenský účel vyplývajúci z jeho základných funkcií
- výchovnej, biologickej, vzájomnej pomoci, hospodárskej. Rozvod manželstva v tomto prípade nie je v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa, aj keď úplná rodina je prioritou a základom pre jeho riadny zdravý duševný a fyzický vývin.
3. V súlade s článkom 8 ods.1 v spojení s článkom 12 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2201/2003 dospel k záveru, že nemá právomoc (slovenský súd) konať vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, nakoľko bolo preukázané, že v čase začatia konania, ako aj v súčasnej dobe, má maloleté dieťa obvyklý pobyt v Rakúskej republike, kde navštevuje školské zariadenie a právomoc slovenského súdu nemohla byť založená podľa článku 12 ods. 3 nariadenia, keďže manželka navrhovateľa k založeniu právomoci súhlas nedala. Z týchto dôvodov vyhlásil, že vo veci úpravy rodičovských práv na čas po rozvode k maloletému G. P. V. nemá právomoc konať a rozhodnúť a v tejto časti konanie zastavil.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie manželka navrhovateľa. Nestotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie, že mal právomoc konať o rozvode manželstva v zmysle nariadenia ES č. 2201/2003. V tejto súvislosti poukázala na znenie článku 3 ods. 1, článku 8 ods. 1 a článku 12 ods. 1 nariadenia ES č. 2201//2003. Namietala ďalej, že pokiaľ v zmysle § 100 CMP s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode, nemohol súd samostatne rozhodnúť o rozvode, ak zároveň nerozhodol o úprave práv k maloletému synovi. Nesúhlasila s rozhodnutím súdu o rozvode manželstva z dôvodu, že by boli naplnené podmienky uvedené v § 23 Zákona o rodine. Súd prvej inštancie vo veci riadne skutkový stav nezistil, keďže vo veci sa ešte nevyjadrila k hmotnoprávnej stránke z dôvodu, že Okresný súd Ružomberok nepovažovala za právomocný rozhodovať v celom konaní. Súd prvej inštancie postupoval tak v rozpore s podmienkami uvedenými v § 45, § 36 a § 96 CMP. Namieta predovšetkým tvrdenia navrhovateľa, že si neustále berie pôžičky poza jeho chrbát, že je závislou na nakupovaní na dlh a že výlučne jej konaním je rodina bez peňazí. Rovnako namieta tvrdenie, že v domácnosti je neporiadok, že nepozná hodnotu peňazí a vyrába ďalšie dlhy a že je benevolentná k výchove maloletého dieťaťa. Uvedené tvrdenia považuje za absurdné. Žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenom výroku zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
5. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k podanému odvolaniu manželky navrhovateľa uviedol, že právomoc súdu konať vo veci musí posúdiť súd. Tvrdenia manželky navrhovateľa, ktorá poukazuje, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, že v konaní nemal k dispozícii jej vyjadrenie k dôvodom rozvodu a rozhodol len na základe tvrdenia manžela, sú pravdivé, ale na druhej strane matka maloletého mala možnosť dostaviť sa na pojednávanie a osobne sa vyjadriť k dôvodom rozvodu manželstva. Zároveň vo svojom odvolaní manželka navrhovateľa neuvádza, či má záujem na obnovení spolužitia s manželom a chce, aby sa ich vzťahy upravili alebo len namieta dôvody rozpadu ich vzťahu, ktoré vo svojom návrhu uvádza navrhovateľ.
6. Navrhovateľ vo vyjadrení k podanému odvolaniu jeho manželky žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie správne posúdil svoju právomoc konať vo veci rozvodu v súlade s článkom 3 ods. 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. Manželka nielen vo vyjadrení k návrhu na rozvod manželstva, ale ani vo svojom odvolaní vôbec nepoprela existenciu ním tvrdených dôvodov rozvratu manželstva, v odvolaní sa obmedzila len na všeobecnú citáciu niektorých
ustanovení CMP. Je presvedčený, že manželka robí a bude robiť prieťahy v konaní o rozvod manželstva z účelového dôvodu, vzhľadom na stále pretrvávajúce zadlžovanie sa z jej strany, pričom predpokladá, že jej záväzky budú vymáhané z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. V tejto súvislosti poukázal na článok 12 Základných princípov CMP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
7. Kolízny opatrovník sa stotožnil s vyjadrením otca z 2.9.2019. Stotožnil sa s jeho tvrdením, že matka mala možnosť dostaviť sa na pojednávanie a osobne sa vyjadriť k dôvodom rozvodu manželstva. Taktiež súhlasil s tvrdením navrhovateľa, že matka vo svojom odvolaní nepopiera existenciu navrhovateľom tvrdených dôvodov rozvratu manželstva a v odvolaní sa obmedzila len na všeobecnú citáciu niektorých ustanovení CMP.
8. Manželka navrhovateľa vo vyjadrení z 25.9.2019 uviedla, že s návrhom na rozvod manželstva súhlasí a nemá záujem o obnovenie spolužitia s navrhovateľom. Dôvodom rozvratu manželstva bola skutočnosť, keď už pred troma rokmi sa prestala prispôsobovať správaniu navrhovateľa, keď už od polky januára bol v intenzívnom styku so svoju bývalou priateľkou, ktorá býva v Ružomberku. Pokiaľ by mal navrhovateľ charakter, povedal by skutočný dôvod podania návrhu a nemusel špiniť jej meno, aby docielil rozvod. Už počas trvania manželského zväzku spolu s dvoma synmi zažívali zo strany navrhovateľa psychické a finančné násilie, tento mal problémy s agresívnym správaním hlavne, keď si viac vypil. Navrhovateľ nemá úctu k ženám ani k starším ľudom, nevhodné výroky často používal aj na adresu jej rodičov. Navrhovateľ ju nikdy nerešpektoval, riešil ich problémy a spoločný intímny život s inými osobami, sprosté nadávky, urážky, ponižovanie, podvádzanie, klamstvá a ohováranie neboli ničím zriedkavým za posledné roky. Veci, ktoré kúpila do domácnosti boli kupované na splátky (umývačka, kuchynský robot, kávovar, veža, šijací stroj), ktoré v celosti splatila. Navrhovateľ za posledný rok platil nájom, poistky a úvery, kde figuroval on, ostatné výdavky ako strava, deti, Vianoce platila zo svojho príjmu, ktorý je o 1.600 € nižší ako príjem navrhovateľa. V súčasnej dobe obaja súhlasia s rozvodom a ani jeden nemá záujem o obnovenie manželského spolužitia. Navrhovateľ súhlasí so zverením syna G. do jej opatery. Ohľadom výživného už rozhodol príslušný súd v Rakúsku, v Kusteine.
9. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podal včas (§ 361 CSP) účastník konania, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách § 65 a § 66 CMP, ktorý podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako správny potvrdil.
10. Záver súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým manželstvo navrhovateľa M. V. a manželky navrhovateľa Z. V., rod. R. v zmysle podmienok § 23 Zákona o rodine rozviedol, je správny.
11. Odvolacia námietka manželky navrhovateľa, že Okresný súd Ružomberok nemal právomoc konať vo veci rozvodu manželstva v zmysle nariadenia (ES) č. 2201/2003, nie je dôvodná.
12. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie bolo nepochybne zistené, že navrhovateľ a manželka navrhovateľa sú slovenskými štátnymi príslušníkmi, v čase podania návrhu na rozvod manželstva obidvaja bývali v Rakúskej republike, kde aj podľa tvrdenia manželky navrhovateľa dlhodobo žijú od roku 2012, pracujú a deti chodia do školy. V zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 2201/2003 vo veciach rozvodu majú právomoc súdy členského štátu (Slovenskej republiky), ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia. Z citovaného článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia (a contrario) nevyplýva, že právomoc súdu členského štátu (v danom prípade súdu Slovenskej republiky) by bola viazaná na súhlas účastníkov konania, ale je viazaná na štátnu príslušnosť účastníkov o rozvod manželstva.
13. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne rozhodol, keď v zmysle podmienok § 23 Zákona o rodine manželstvo navrhovateľa a manželky navrhovateľa rozviedol. V priebehu odvolacieho konania manželka navrhovateľa napriek tomu, že v konaní pred súdom prvej inštancie sa k návrhu na rozvod manželstva písomne nevyjadrila a nezúčastnila sa pojednávania konaného na súde prvej inštancie dňa 24.6.2019, vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu z 25.9.2019 potvrdila, že vzťahy s navrhovateľom sú tak vážne narušené, že manželstvo s navrhovateľom do budúcna si nebude plniť svoj účel, na ktoré bolo zriadené a ako to predpokladá ust. § 18 Zákona
o rodine. Naviac, vo vyjadrení uviedla, že aj ohľadom výživného na maloletého G. P. V. už rozhodol súd v Rakúskej republike. Na základe uvedených skutočností preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., ktorým manželstvo navrhovateľa a manželky navrhovateľa rozviedol, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. Podľa § 100 CMP, s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.
15. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine, v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
16. Záver súdu prvej inštancie vyjadrení v bodoch 14. - 20. odôvodnenia (posudzujúc vo vzťahu k výrokom II., III. rozsudku), že súd Slovenskej republiky (vzhľadom na okolnosti danej veci) nemá právomoc konať vo veci úpravy práv a povinností k dieťaťu na čas po rozvode, najmä komu dieťa zverí do výchovy, je správny. Odvolací súd na doplnenie správnosti záverov súdu prvej inštancie dáva do pozornosti znenie článku 8 a článku 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 2201/2003, v zmysle ktorých majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu súdy štátu, v ktorom má maloleté dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania, pričom založiť právomoc súdu podľa článku 12 ods. 1 citovaného nariadenia je možné iba za predpokladu, že sú kumulatívne splnené podmienky stanovené v tomto článku. Vzhľadom na skutkové okolnosti (nebol daný výslovný súhlas manželky navrhovateľa v čase začatia konania), tieto podmienky neboli naplnené. Pri určení právomoci v tejto veci bolo potrebné vychádzať zo všeobecného princípu upraveného v článku 8 nariadenia, v zmysle ktorého rozhodujúcim kritériom pre určenie právomoci je obvyklý pobyt dieťaťa s ohľadom na to, že manželka navrhovateľa s právomocou slovenských súdov nesúhlasila. Pojem obvyklý pobyt nariadenie nedefinuje. Tento pojem treba vykladať s odkazom na rozhodnutia súdneho dvora EÚ (C-523/07, C-479/10) s princípom perpetuatio fori a prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu a v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. V danom prípade je zo spisového materiálu zrejmé, že maloleté dieťa v čase začatia konania bývalo spolu s rodičmi v Rakúskej republike, kde navštevovalo aj školské zariadenia, jeho prítomnosť nemala dočasný alebo príležitostný charakter. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že obvyklý pobyt maloletého G. je na území Rakúskej republiky.
17. V konaní o určenie vyživovacej povinnosti je potrebné posudzovať právomoc súdu výlučne podľa Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práce, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti v znení korigenda (ďalej len „nariadenie č. 4/2009").
18. Článok 3 citovaného nariadenia stanovuje, že „v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná: a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov."
19. Ustanovenie článku písm. c) a d) znamenajú, že ak by si slovenský súd vedel založiť právomoc na konanie o rozvod podľa článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel IIa (teda nie výlučne na základe štátnej príslušnosti), resp. na konanie o úprave rodičovských práv a povinností podľa článku 12 ods. 1 nariadenia Brusel IIa (teda na základe dohody o právomoci), potom si vie založiť právomoc na konanie o výživnom podľa článku 3 písm. c), resp. článku 3 písm. d) nariadenia o výživnom.
20. Ak si však slovenský súd právomoc podľa citovaných ustanovení nariadenia Brusel IIa založiť nevie, potom si vzhľadom na článok 3 písm. c), resp. článok 3 písm. d), nevie založiť ani právomoc na konanie o výživnom.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže z okolností veci nevyplýva, že by bolo dôvodné niektorému z nich uvedenú náhradu priznať.
22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)