Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_21S-187-2015.pdf
PDF · 138.29 KB
Case nature
Area
Subarea
21S/187/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členov senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: TENDERFOOD AB, s.r.o., Makovického 59/2, Žilina, IČO: 46 398 228, zastúpený advokátom: TOMANÍČEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 47 239 000, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 121605/2015 zo dňa 08.10.2015, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 02.11.2015, doručenou na súd dňa 22.12.2015 domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 121605/2015 zo dňa 08.10.2015, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom č. 1106639/2015 zo dňa 07.07.2015, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubený rozdiel dane v sume 37.038,15 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013. Daňový úrad Trenčín nepriznal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013 v sume 24.863,33 Eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 12.174,82 Eur. Žalobca v žalobe uviedol, že správca dane spochybnil existenciu dodania tovaru od niektorých dodávateľov a to i napriek tomu, že daňový subjekt predložil jednotlivé faktúry, dodacie listy, boli zistené skutočnosti preukazujúce dodanie tovaru a jeho skladovanie od dodávateľa - spoločnosti TC Grup v prospech žalobcu, ako i ďalšie nakladanie s dodaným tovarom a samotné dodanie tovaru bolo potvrdené dodávateľom tovaru. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný v § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na ďalšie dodávky tovarov. Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu a má za to, že existenciu uvedených skutočností daňový subjekt pri vykonávaní kontroly uniesol. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, ktorého vyplýva, že daňový subjekt nemá povinnosť nadštandardne zabezpečovať dôkazy, ak u dodávateľov nebola riadne vedená evidencia. To, že si správca dane nedokázal zabezpečiť skutočnosti potrebné ohľadne plnenia subdodávateľovi jeho dodávateľ, ešte neznamená neunesenie dôkazného bremena na strane daňového subjektu. Z hľadiska zásad stanovených, ako aj podľa názoru Najvyššieho súdu SR, ak daňový
subjekt preukáže existenciu materiálneho plnenia ak disponuje faktúrou a prílohami s explicitným opisom jednotlivých položiek, druhu a ceny dodaných tovarov a služieb. Žalobca v žalobe poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-384/03 (Bond House), z ktorých vyplýva, že správca dane svoje rozhodnutie nemôže opierať o skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa alebo u dodávateľových subdodávateľov, kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet dane nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie. Daňový subjekt teda nie je zodpovedný za to, či jeho dodávateľ unesie dôkazné bremeno ohľadne uplatnenia odpočítania dane tak, ako mu to ukladá správca dane. Je práve na správcovi dane, aby si vytvoril kontrolné mechanizmy, ktoré budú postihovať len a len tie subjekty, ktoré sú za danú situáciu zodpovedné. Správca dane nemôže prenášať dôsledky porušenia právnych predpisov na subjekt, ktorý svojim konaním alebo opomenutím právne predpisy neporušil. Ak správca dane poukazuje na skutočnosť, či dodávateľ bol alebo nebol registrovaný v zmysle právnych predpisov a to zákon č. 39/2007 a zákon č. 152/1995 Z. z., prípadne porušenie uvedených povinností je výlučná zodpovednosť uvedeného subjektu, u ktorého toto porušenie nastalo. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
2. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril. Vo vyjadrení uviedol, že podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby, závady dokladu, a ani za dobromyseľnosť platiteľa. Platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatnení je povinný preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok odpočtu sú v zákone stanovené. Uvedené dôkazné bremeno v predmetnom prípade žalobca neuniesol, žalobca nepreukázal žiadnymi vierohodnými dôkazmi existenciu tovaru a nepreukázal, že zo strany dodávateľa bolo uskutočnené dodanie predmetného tovaru v zmysle § 8 zákona o DPH, preto nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH a následne odberateľovi uvedenému na faktúre (žalobca) nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51. Predložené faktúry vzhľadom k všetkým zisteniam nie sú relevantný dôkaz o tom, že k dodaniu tovaru, ktorý je uvedený na faktúre v skutočnosti aj došlo. Vo vzťahu k námietkam žalobcu uplatnených v žalobe žalovaný uviedol, že námietky nie sú dôvodné, ani skutočnosť, že doklady majú všetky náležitosti podľa § 71 zákona o DPH, sú riadne zaevidované v záznamoch vedených podľa § 70 citovaného zákona, nerobí z nich dôkaz o tom, že odpočítaná daň bola odpočítaná oprávnene. Splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane vyjadrené predloženými faktúrami je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe nich uznané odpočítanie dane, tieto faktúry však musia byť odrazom reálneho plnenia. Námietka žalobcu, že z vykonanej daňovej kontroly vyplýva, že daňový subjekt fyzicky disponoval zdaniteľným plnením od svojich dodávateľov nie je dôvodná, pretože správca dane na základe výsledkov kontroly prijal záver, že v spornom prípade bol spochybnený pôvod tovaru a autentickosť jeho dodania prostredníctvom spoločnosti TC Grupe s.r.o.. V závere vyjadrenia uviedol, že z výsledkov a záverov daňovej kontroly vykonanej u platiteľa vyplynulo, že daň uvedená na sporných faktúrach od vyššie uvedeného dodávateľa, bol tento povinný zaplatiť iba z titulu jej uvedenia na faktúrach (§ 69 ods. 5 zákona o DPH), nie však z titulu uskutočnenia zdaniteľných plnení (dodávatelia spoločnosti TC Grupe, s.r.o. nepreukázali uskutočnenie zdaniteľných plnení podliehajúcich DPH), pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a jej následná možnosť uplatnenia práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t. j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu DPH (viď právny záver Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku C-342/87 Genius Holding BV a výklad článku 17 ods. 2 písm. a) šiestej smernice rady zo 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém DPH: jednotný základ jej stanovenia 77/388/EHS). Právo na odpočítanie sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z titulu jej uvedenia na faktúre. Princíp neutrality dane vyžaduje, aby daň, ktorá bola nesprávne fakturovaná mohla byť upravená bez toho, aby takéto konanie bolo podmieňované tým, či vystavovateľ príslušnej faktúry konal v dobrej viere. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
3. Krajský súd v Žiline o žalobe žalobcu rozhodol rozsudkom č. k. 21S/187/2015-114 zo dňa 22.06.2016 tak, že žalobu zamietol. Žalobca rozsudok krajského súdu napadol odvolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Sžfk 3/2016 zo dňa 29.05.2019 tak, že rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/187/2015-114 zo dňa 22.06.2016 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol, že procesným právom účastníka konania odzrkadľujúcim aj jeho právo na spravodlivý súdny proces je právo na riadne odôvodnenia rozhodnutia, čo je priamo vyjadrené v povinnosti súdu odôvodniť rozsudok spôsobom upraveným v § 157 ods. 2 OSP. Závery krajského súdu, ktorý len konštatoval nedôvodnosť tvrdení žalobcu o tom, že sa zistili skutočnosti preukazujúce vyskladnenie tovaru pre žalobcu od spoločnosti TC Grupe, s.r.o. a to bez akejkoľvek bližšej právnej úvahy nemožno považovať za dostačujúce. Krajský súd oprel svoje závery o nedôvodnosti uvedených tvrdení žalobcu s poukazom na nepreukázanie vyskladnenia deklarovaného mäsa (celého množstva mrazených kuracích pŕs) pre žalobcu spoločnosťou TC Grupe, s.r.o. a jeho uskladnenia v Mraziarniach a.s., Sládkovičovo v zdaňovacom období máj 2013 tak, ako bolo deklarované na predložených faktúrach. Rovnako tak s poukazom na nepreukázanie prepravy tovaru. Krajský súd však svoje závery nepodložil bližšou právnou úvahou. Žalobca totiž v žalobe rozporoval závery správcu dane a žalovaného o tom, že údaje z dokladov predložených žalobcom (napr. faktúry a dodacie listy) nesedenia so zisteniami počas daňovej kontroly. Predovšetkým údaje týkajúce sa množstva uskladneného a vyskladneného tovaru. Ak krajský súd skonštatoval správnosť zistení daňových orgánov, na základe ktorých nárok žalobcu na odpočítanie dane z predložených faktúr nebol uznaný, z jeho rozsudku muselo byť zrejmé, akým spôsobom a na základe akej úvahy dospel k tomuto záveru. Krajský súd sa nevysporiadal ani so žalobnou námietkou týkajúcou sa porušenia procesných a ústavných práv daňového subjektu zo strany správcu dane, a to práva byť prítomný pri výsluchu svedka a klásť mu otázky pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní. V závere odôvodnenia odvolací súd uviedol, že krajský súd vec opätovne prejedná v medziach žaloby, dôsledne sa vysporiada so všetkými podstatnými námietkami, posúdi podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a návrhy žalobcu, znova o nej rozhodne a rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodní.
4. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v § 107 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.02.2020.
5. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
6. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z., správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
7. Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z. z., správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
8. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
9. Podľa § 3 ods. 6 zák. č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
10. Podľa § 3 ods. 7 zák. č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
11. Podľa § 3 ods. 8 zák. č. 563/2009 Z. z., právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
12. Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z., daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 2) Napríklad zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č. 105/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
13. Podľa § 24 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z., správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
14. Podľa § 24 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z. z., správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
15. Podľa § 24 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z., ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
16. Podľa § 45 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z., daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.
17. Podľa § 45 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z., kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis,2) a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
18. Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
19. Podľa § 49 ods. 2 citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.
20. Podľa § 51 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
21. Podľa § 70 ods. 1 zák. č. 222/2007 Z. z., platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách; osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane a s možnosťou pomerného odpočítania dane; v záznamoch platiteľ uvedie zdaňovacie obdobie, v ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie dane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách prijatých pred dodaním tovarov a služieb a o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a služieb. Člen skupiny je povinný viesť osobitne záznamy o dodaní tovarov a služieb ostatným členom skupiny.
22. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj po zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar alebo služby v skutočnosti prevzal alebo akým spôsobom ich tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenie daňového subjektu o tom, že predmetná služba alebo tovar boli dodané obchodnou spoločnosťou, ktorá je deklarovaná ako dodávateľ žalobcu. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je zákonnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa - žalobcu. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Vo všeobecnosti možno uzavrieť, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou.
23. Z predloženého administratívneho spisu správny súd zistil, že Daňový úrad Trenčín, ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 1106639/2015 zo dňa 07.07.2015 podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil rozdiel dane v s ume 37.038,15 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013. Daňový úrad Trenčín (ďalej len správca dane) nepriznal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013 v sume 24.863,33 Eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť žalobcovi na dani z pridanej hodnoty v sume 12.174,82 Eur. V odôvodnení uviedol, že daňový subjekt si odpočítal DPH z dodávateľských faktúr č. 134120 zo dňa 09.05.2013, základ dane 65.548,08 Eur, daň 13.109,62 Eur, z faktúry č. 134165 zo dňa 20.05.2013, základ dane 60.184,08 Eur, daň 12.036,82 Eur a z faktúry č. 13499 zo dňa 28.05.2013, základ dane 59.458,56 Eur, daň 11.891,71 Eur, v ktorých je uvedený ako dodávateľ TC Grupe, s.r.o., Kajal č. 59. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že vyzval daňový subjekt výzvou na predloženie dôkazov č. 9311401/5/21359/2014/Pas zo dňa 23.05.2014, aby podľa § 45 ods. 2 písm. e) zákona č. 563/2009 Z. z. predložil dôkazy k dodávateľským faktúram od spoločnosti TC Grupe, s.r.o., Kajal č. 59, ktorými nepochybne preukáže uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných predloženými faktúrami, nakoľko dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Dňa 28.05.2014 sa do sídla správcu dane dostavila splnomocnená zástupkyňa, ktorá však nepredložila žiadne dôkazy. Správca dane v závere prvostupňového rozhodnutia uviedol, že preverením vyššie uvedených daňových dokladov a rozsiahlym šetrením správca dane vykonal nielen neformálnu kontrolu dokladov
(dodržiavanie ustanovení § 70, § 71 a § 72 zákona č. 222/2004 Z. z., ale skúmal aj reálnosť zdaniteľných obchodov, čo viedlo k reálnemu a správnemu určeniu daňovej povinnosti daňového subjektu za kontrolovaného zdaňovacie obdobie máj 2013. Správca dane dospel k záveru, že predložené faktúry sú nevierohodné, dostatočným spôsobom nepreukazujú nárok na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty, a že je spochybnená reálna ekonomická činnosť v oblasti predaja mrazeného potravinárskeho tovaru spoločnosti TENDERFOOD AB, s.r.o.. Správca dane odpočítanie dane vo výške 37.038,15 Eur neuznal, nakoľko kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítane dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, podľa ktorého možno platiteľovi odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané a následne i § 51 ods. 1 písm. c) citovaného zákona (právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 70, § 71).
24. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 1521605/2015 zo dňa 08.10.2015 správne rozhodnutie potvrdil. Poukázal na zistený skutkový stav prvostupňovým správnym orgánom. Stotožnil sa aj s jeho právnym posúdením. Žalovaný ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z vyššie uvedeného rozsiahleho šetrenia vykonaného správcom dane sa nepreukázal výdaj zo skladu tovaru od spoločnosti TC Grupe, s.r.o. pre platiteľa (žalobcu). Platiteľ si v zdaňovacom období máj 2013 uplatnil odpočítanie DPH z troch faktúr vystavených spoločnosťou TC Grupe, s.r.o., ktorá na ich základe mala dodať 63 696kg kuracích pŕs, ale v skladovej evidencii Mraziarní a.s., Sládkovičovo sa nachádzala iba jedna výdajka zo dňa 24.05.2013, kde v poznámke je uvedený platiteľ a množstvo 21 504kg kuracích pŕs. K predmetnej výdajke ale platiteľ nepredložil doklady, ktorý by preukázali prepravu tohto tovaru k jeho odberateľovi, prípadne k inému uskladňovateľovi. Tieto skutočnosti, ktoré správca dane zistil pri skúmaní obchodného reťazca spochybňujú vierohodnosť predložených faktúr a na základe toho sa obchody javia ako skutočné v rámci karuselových podvodov. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že platiteľ ako daňový subjekt uplatňujúci si právo na odpočítanie DPH neuniesol dôkazné bremeno, keď jednoznačne vierohodným spôsobom nevrátil pochybnosti správcu dane, ktoré bezprostredne súviseli s tovarom, ktorý platiteľ deklaruje na predložených dokladoch - faktúrach od svojho dodávateľa. Správca dane svoj záver postavil aj na fakte, že platiteľ okrem dodávateľských a odberateľských faktúr, evidenciu DPH a bankových výpisov nevyvinul žiadne úsilie k tomu, aby preukázal, že v rámci dodávok tovaru putujúcich k platiteľovi, naplnil skutkovú podstatu o vierohodnosti zdaniteľného plnenia, ktoré deklaruje vo svojich vystavených dokladoch. Platiteľ má možnosť predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ sporného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru, alebo jeho obchodných zvyklostí. Bolo potrebné, aby sám platiteľ preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči takých zdaniteľných plnení, ktoré samé o sebe zneužívajú právo poskytované a vyplývajúce zo zásady neutrality DPH.
25. Žalobca v žalobe namietal, že správca dane spochybňoval existenciu dodania tovaru od niektorých dodávateľov i napriek tomu, že predložil jednotlivé faktúry, dodacie listy, boli zistené skutočností preukazujúce dodanie tovaru a jeho skladovanie, resp. vyskladnenie od dodávateľa spoločnosti TC Grupe, s.r.o. v prospech žalobcu. Vzhľadom na to, že dodávateľom žalobcu bola obchodná spoločnosť TC Grupe, s.r.o., ktorá vystavila všetky tri faktúry za zdaňovacie obdobie máj 2013, správca dane sa predovšetkým zameral na túto obchodnú spoločnosť. Dodávateľom tovaru spoločnosti TC Grupe, s.r.o. boli spoločnosti EXi-line s.r.o. Bratislava a Peter Štepánek, s.r.o.. Dňa 23.09.2016 správca dane vykonal miestne zisťovanie v spoločnosti MRAZIARNE a.s., Sládkovičovo, kde mala mať obchodná spoločnosť EXi-line s.r.o. Bratislava podľa vyjadrenia jej konateľa prenajaté skladové priestory, rovnako ako spoločnosť TC Grupe, s.r.o., ktorej dodávali tovar. Z predloženého zoznamu skladových príjemiek a výdajok spoločnosti MRAZIARNE a.s., Sládkovičovo vyplýva, že spoločnosť EXi-line s.r.o. nemala v zdaňovacom období máj 2013 na sklade spoločnosti MRAZIARNE a.s., Sládkovičovo žiaden pohyb naskladnenia a vyskladnenia tovaru. Dodávateľmi spoločnosti EXi-line s.r.o., Bratislava mali byť spoločnosti EXMATIC s.r.o., Bratislava a GROSS CENTRUM s.r.o., Dunajská Streda, u ktorých sa nepreukázalo dodanie tovaru spoločnosti EXi-line s.r.o., Bratislava. Správcovi dane bola pri uvedenom miestnom zisťovaní predložená príjemka tovaru na sklad spoločnosti TC Grupe, s.r.o. v množstve 21 504kg kuracích pŕs spolu s
dodacím listom od spoločnosti Peter Štepánek, s.r.o. vystavený dňa 20.05.2013 viažucim sa k faktúre č. 13VF0625, faktúra č. 13VF0625 od spoločnosti Peter Štepánek, s.r.o. bola vystavená dňa 20.05.2013 s dátumom vzniku daňovej povinnosti dňa 22.05.2013. Vzhľadom na to, že dátumy predložených dokladov nenadväzovali, nie je zrejmé, kde sa tovar kuracie prsia v množstve 21 504kg nachádzal zvyšné dni, pokiaľ prišiel od spoločnosti Peter Štepánek, s.r.o. do skladovateľa MRAZIARNE a.s., Sládkovičovo. Daňový subjekt Peter Štepánek, s.r.o. mal tovar nakúpiť od spoločnosti INTEC-VH, s.r.o. Trenčín, čo je uvedené na faktúre č. 21052013 zo dňa 21.05.2013, uvedenú faktúru mal vystaviť konateľ spoločnosť Pavol Raček, čo je ale nereálne, vzhľadom na to, že v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia už nežil, zomrel (XX.XX.XXXX). Spoločnosť INTEC-VH, s.r.o. Trenčín dňa 11.12.2013 zanikla v dôsledku zlúčenia, jej právny nástupca spoločnosť ENERGO CONTROLS ZOBOR, spol. s r.o. Trenčín - Zlatovce zanikla v dôsledku zlúčenia, jej právny nástupca SLOVRESPO, s.r.o. zaniklo v dôsledku zlúčenia a jej právny nástupca spoločnosť K-2 - R-A Dubnica nad Váhom bola vymazaná ex offo dňa 18.06.2015.
26. Správca dane vykonal aj šetrenie v spoločnosti MRAZIARNE a.s., Sládkovičovo, kde mala mať spoločnosť EXi-line, s.r.o. Bratislava podľa vyjadrenia jej konateľa prenajaté skladové priestory, rovnako ako spoločnosti TC Grupe, s.r.o., ktoré dodávali tovar. Z predloženého zoznamu skladových príjemiek a výdajok spoločnosti MRAZIARNE a.s., Sládkovičovo vyplývalo, že spoločnosti EXi-line, s.r.o. nemala v zdaňovacom období máj 2013 na sklade v spoločnosti MRAZIARNE, a.s. Sládkovičovo žiaden pohyb naskladnenia a vyskladnenia tovaru. Žalobcom navrhované preverenie prepravy zo skladov MRAZIARNE a.s., Sládkovičovo správca dane nevykonal vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepredložil doklady preukazujúce prepravu predmetných dodávok a neposkytol správcovi dane EČV vozidiel, ktoré tovar mali prepravovať.
27. Žalobca nepreukázal, že zo strany dodávateľa bolo uskutočnené dodanie predmetného tovaru v zmysle § 8 zákona o DPH, preto nevznikla daňová povinnosť podľa § 9 zákona o DPH. Predložené faktúry vzhľadom ku všetkým zisteniam nie sú relevantným dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru, ktorý je uvedený na faktúrach v skutočnosti aj došlo. Okrem toho faktúry neobsahujú konkrétnosti tovaru, ako povinnú náležitosť faktúry pre účely DPH podľa § 71 ods. 2 písm. f) zákona č. 222/2004 Z. z.. Podmienky uvedené v ustanoveniach § 49 ods. 1, 2, § 51 ods. 1 písm. a) a § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet resp. oslobodenie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladov, a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Uvedené dôkazné bremeno v predmetnom prípade žalobca neuniesol. Podľa názoru krajského súdu a na základe výsledkov všetkých preverení a zistení daňový orgán dospel k správnemu záveru, že podnikateľské aktivity kontrolovaného daňového subjektu neboli štandardnými obchodmi, nakoľko bolo preukázané, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom. Všetky skutočnosti poukazujú na to, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania za účelom odpočítanie dane z tovaru a jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme nadmerného odpočtu DPH.
28. Podľa názoru krajského súdu z daňovej kontroly vyplynula skutočnosť, že daň uvedenú na sporných faktúrach bol žalobca povinný zaplatiť iba z titulu jej uvedenia na faktúrach (§ 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z.). Nie však z titulu uskutočnenia zdaniteľných plnení (nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľných plnení podliehajúcich DPH subdodávateľmi), pri ktorej by vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a následná možnosť uplatnenia práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.. Závery daňových orgánov sú v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
29. Žalobca v žalobe namietal, že postupom správcu dane, keď použil zápisnice o miestnom zisťovaní a výsluchu, ako aj zápisnice z Kriminálneho úradu finančnej správy, odmietol vykonať dôkazy - výsluchy svedkov, čím odňal účastníkovi možnosť konať v uvedenom konaní, správny súd vyložil túto námietku ako nedôvodnú. Žalobca mal za to, že zápisnice o miestnom zisťovaní a zápisnice Kriminálneho úradu finančnej správy sú dôkazom nezákonným, nakoľko nebol prítomný pri vyhotovovaní a nemal možnosť klásť svedkom otázky. V súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku môže správca dane použiť ako dôkaz všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom môže ísť o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokol o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a dokladmi
k nim. Z ustanovená § 24 Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane a rozsah dôkazov, ktoré možno použiť v rámci daňového konania je obšírny. V rámci dokazovania v daňovom konaní je potrebné rozlíšiť, či ide o svedeckú výpoveď, ktorá bola v konkrétnom daňovom konaní získaná výsluchom svedka v súlade s § 25 Daňového poriadku, alebo ide o dôkaz listinou. Zápisnice o miestnom zisťovaní a zápisnice Kriminálneho úradu finančnej správy boli použité v konaní ako dôkazy listinné, a s týmito listinnými dôkazmi mal žalobca možnosť sa v priebehu daňového konania oboznámiť, a preto ich nie je možné vyhodnotiť ako nezákonné. Jeho námietka o porušení práva na spravodlivý proces v rámci dokazovania je preto nedôvodná.
30. Ďalšou námietkou bola všeobecná námietka, že správca dane vykonával niektoré úkony bez toho, aby účastníka oboznámil o možnosti byť prítomný na nich. Keďže žalobca neoznačil konkrétne procesné úkony, pri ktorých mu malo byť odňaté procesné právo, nie je možné túto námietku vyhodnotiť. Čo sa týka paušálneho tvrdenia o odmietnutí vykonať výsluchy, súd k tomu uvádza, že so všetkými návrhmi na vypočutie svedkov v správnom konaní sa správne orgány vysporiadali dostatočne. Len samotné nevykonanie navrhovaného dôkazu nie je porušením práva účastníka, pretože účastník nemá zákonné právo na to, aby správny orgán vykonal jeho návrh na doplnenie dokazovania. Dokazovanie vedie správny orgán a on sám určuje, ktoré dôkazy sa vykonajú a ktoré nie. Žalobca v žalobe ďalej namietal, že uniesol dôkazné bremeno, keď predložil všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, najmä dodacie listy, doklady preukazujúce prepravu tovaru ako i ďalšie nakladanie s dodaným tovarom a samotné dodanie tovaru potvrdili dodávatelia tovaru. Krajský súd sa s týmto názorom nestotožnil. V danom prípade ide o tzv. karuselový obchod, keďže bolo preukázané, že žiadna zo spoločností zapojených do obchodného reťazca nepozná ani neuvádza krajinu pôvodu tovaru, a nie je znám ani krajina konečnej spotreby - tovar sa nespotrebúva, je v neustálom fakturačnom i prepravnom kolobehu. Žiadna zo spoločností v reťazci nepreukázala spotrebu konečnému zákazníkovi. Tovar síce existoval, ale išlo o zneužitie práva na odpočet, pretože správca dane bol oprávnený a preskúmal celý obchodný reťazec a nielen posledný stupeň obchodného reťazca pred dodaním tovaru samotnému daňovému subjektu. Len zistenie poslednej dodávky v reťazci medzi dodávateľom a žalobcom nepostačuje na unesenie dôkazného bremena žalobcu na preukázanie odpočítania dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť, rozhodujúci pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledok je získanie daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obchodná spoločnosť EXi-line s.r.o. nemala v apríli 2013 v Mraziarniach a.s., Sládkovičovo prenajaté žiadne priestory, TC Grupe, s.r.o. (dodávateľ žalobcu) v apríli 2013 nevydal z tohto skladu žiaden tovar, tovar od spoločnosti RIBECO BUSINESS s.r.o. mal pri nakladaní v sklade v Dolnom Mošenci, táto spoločnosť v ňom nemala prenajaté priestory, subdodávatelia WELL TRADE s.r.o. a A. S. neboli podľa zákona č. 152/1995 Z. z. podnikatelia špecializovaní na obchod s potravinami - produktmi živočíšneho pôvodu, žalobca ani jeho dodávatelia nepredložili údaje o pôvode potravín živočíšneho pôvodu podľa vykonávacieho nariadenia č. 931/2011 (čl. 18 ods. 3 nariadenia č. 178/2002), čím znemožnili zistiť pôvod tovaru, žalobca konal s osobou, ktorá mala zastupovať dodávateľa TC Grupe, s.r.o. s O. J., ktorý nemal žiadne oprávnenie na zastupovanie tohto dodávateľa. Nebolo teda preukázané dodanie a preprava tovaru od priameho dodávateľa žalobcu TC Grupe, s.r.o. pre žalobcu a ani od subdodávateľa žalobcu spoločnosti WELL TRADE, s.r.o. pre žalobcových priamych dodávateľov NEXT TRADE, s.r.o. a BIDVEST SLOVAKIA, s.r.o.. Pritom vyššie uvedené zistenia sú práve také dôkazy, ktoré jednoznačne svedčia o karuselovom obchode v zmysle umelých obchodných reťazcov, na ktorých sa zúčastnil žalobca.
31. Aj nedôvodná je námietka žalobcu, že pokiaľ dodávatelia žalobcu nemôžu preukázať nadobudnutie tovaru, nemôže sa to dotýkať aj daňových povinností žalobcu. Je pravda, že žalobca nemá povinnosť predložiť dôkazy o obchodných transakciách svojich dodávateľov. Ak sú tieto obchodné transakcie vážne spochybnené a samotný daňový subjekt iné dôkazy nepredloží, potom musí počítať s tým, že sa dostane do dôkaznej núdze, pretože nebude môcť preukázať splnenie podmienok na odpočítanie dane. V tomto ohľadne je potrebné, aby si žalobca ako podnikateľ podnikajúci s odbornou starostlivosťou bol vedomý toho, že ak v obchodnom styku nadobúda tovar od iného subjektu, mala by byť takáto transakcia reálne ekonomicky odôvodnená, inak hrozí riziko, že dodanie tovaru prípadne súvisiaca účtovná transakcia môžu byť spochybnené (rovnako rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf 45/2014 zo 16. decembra 2015). V uvedenom rozsudku ďalej Najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ účtovná transakcia, ktorá bola podkladom pre uplatnenie sporného odpočtu, nemá žiadne ekonomické opodstatnenie, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu predstavuje nedovolené zneužitie práva spočívajúce v umelom plnení medzi
závislými osobami bez objektívneho hospodárskeho dôvodu za účelom získania daňovej výhody v zmysle rozsudku C-255/02 Halifax. Pritom podmienkou pre vyhodnotenie konania ako zneužitie práva nie je nevyhnutné to, že sa musí o jednať o závislé osoby napríklad v zmysle personálneho prepojenia firiem.
32. Poukazovanie žalobcu na rozsudky Súdneho dvora C-354/03, C-355/03 a C-384/03 je v danom prípade bezvýznamné, pretože ich nie je možné položiť na konkrétny skutkový stav. Súd konštatuje, že správne orgány obchodné správanie sa daňových subjektov v rámci reťazového obchodu nekvalifikovali ako podvodné správanie. V danom prípade treba rozlišovať medzi jednotlivými možnosťami správania sa daňového subjektu; najmä že môže ísť o podvod, simuláciu alebo zneužitie práva. Pri podvode sa musí preukázať priamy úmysel, t. j. vedome sa zdaniteľný obchod v zmysle uzavretej zmluvy vôbec neuskutočnil. Pokiaľ však ide o zneužitie práva, zdaniteľný obchod sa uskutočnil, avšak vedome mal dodatočnú výhodu. Ide o umelú konštrukciu v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku veta prvá. Odberateľ sleduje najmä minimalizáciu dane. V tomto prípade sa nevyžaduje úmysel. V tomto ohľade poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ Halifax a spol. C-255/02, podľa ktorého Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že brániť právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplateného na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach Šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcich túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Správny súd vzhľadom na zistené skutočnosti, že žalobca nepreukázal, že zo strany deklarovaných dodávateľov bolo uskutočnené dodanie predmetného tovaru v zmysle § 8 zákona č. 222/2004 Z. z., neboli vyvrátené pochybnosti o vzniku daňovej povinnosti u dodávateľov podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. a následne odberateľovi uvedenom na faktúre (žalobcu), nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v nadväznosti na § 51. Predložené faktúry a dodacie listy vzhľadom ku všetkým zisteniam nie sú relevantným dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru uverenému na faktúrach deklarovaným spôsobom v skutočnosti aj došlo.
33. Správny súd poukazuje vo vzťahu k tovaru, ktorý bol predmetom dodania žalobcovi (mrazené kuracie prsia) na zvýšenú mieru opatrnosti, ktorú by mal daňový subjekt zachovať pri výbere obchodných partnerov a to vzhľadom na povinnosť registrácie v zmysle § 60 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (registrácia prevádzkarni potravinárskych podnikov pre potraviny živočíšneho pôvodu sa vzťahuje aj na podnikateľov špecializovaných na obchod s potravinami, ktorí zabezpečujú sprostredkovateľské operácie a prepravné operácie s produktmi živočíšneho pôvodu medzi dodávateľmi alebo pre maloobchodné prevádzkarne). Skutočnosť, že predmetom dodávok boli mrazené kuracie prsia vyžaduje, aby reťazec dodávateľov bol transparentný a v celom reťazci boli dodržiavané aj ustanovenia zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách. Nedodržanie tejto transparentnosti a kogentných požiadaviek zákona o potravinách u dodávateľa daňového subjektu je významnou indíciou, ktorá spochybňuje reálnosť dodávok tovaru, a tým preukázateľnosť samotných daňových transakcií (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžfk 69/2018 z 21.11.2018).
34. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu v celom rozsahu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
35. O náhrade trov konania žalobcu bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Rovnako nepriznal súd právo na náhradu ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu.
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.