Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/100/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Branislava Breza a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanej: U. Š., A.. XX.XX.XXXX, W. L. XXX, XXX XX, v konaní o zaplatenie 4.473,50 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -70 zo dňa 28.06.2019 jednohlasne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, cit.:

„I. žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 3.820,55 EUR spolu s 5 % - tným ročným úrokom z omeškania od 02.03.2018 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 2,14 EUR a nezaplatené poplatky za poistenie vo výške 3,86 EUR, v lehote 60-tich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,

II. v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

III. p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 70 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.“

2. Citoval ustanovenia , , a o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „“), až 3 (ďalej len „“).

3. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že strany sporu uzavreli dňa 29.07.2016 spotrebiteľskú zmluvu, ktorá musí obsahovať obligatórne zákonné náležitosti, pričom v danom prípade absentuje uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN, keďže všeobecné údaje, ktoré sú uvedené v zmluve, túto podmienku nespĺňajú. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že v zmluve je nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nakoľko pri výške mesačnej splátky 80,56 eura a počte splátok 96, táto suma predstavuje 7.733,76 eura a nie 7.798, 48 eura, ako je to v zmluve, čo pri výklade, že pokiaľ táto suma nie je uvedená v správnej výške, možno to považovať, akoby nebola uvedená, tiež zakladá záver o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie zároveň poukazuje na to, že žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal skúmanie bonity žalovanej z hľadiska jej príjmov a výdavkov. Žalobca súdu predložil iba jediný doklad tzv. „I. H. -

Y.“, z ktorého má pravdepodobne vyplývať, aké úvery žalovaná splácala v čase uzavretia tejto zmluvy, teda že žalovaná splácala ďalšie 3 spotrebné úvery a 2 hypotekárne úvery s celkovým dlhom minimálne 50.000 eur. Poukázal na to, že za týchto okolností je úplne paradoxné, že banka poskytla žalovanej ďalší úver. Z predložených listinných dôkazov vôbec nevyplýva, akým spôsobom skúmal žalobca príjmy žalovanej, resp. ani ostatné výdavky. Takéto skúmanie považoval za nedostatočné a vyhodnotil ho ako hrubé porušenie povinností vyplývajúcich z ustanovení ZoSÚ, čo má za dôsledok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy ( ), a teda žalobca mal v súvislosti so skúmaním bonity textovo opísať, akým spôsobom túto bonitu skúmal tak, aby bolo úplne jasné, čo zistil a následne pripojiť aj listiny, z ktorých vychádza. Žalobca žiadne ďalšie doklady nepredložil, pričom táto jeho povinnosť vyplýva z ustanovenia ( ), teda žalobca má nie len povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť. Žalovaná doposiaľ zaplatila z titulu predmetného úveru sumu 1.208,40 eura, z čoho suma 28,95 eura predstavuje poplatok za poistné a rozdiel predstavuje sumu 1.179,45 eura, a keďže žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 5.000 eur, rozdiel týchto súm predstavuje výšku 3.820,55 eura, na zaplatenie ktorej súd prvej inštancie zaviazal žalovanú spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru.

4. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie zaviazal žalovanú, ako fyzickú osobu na zaplatenie relatívne vysokej sumy, umožnil jej dlhšiu, 60 dňovú lehotu na splatenie dlhu z dôvodu, aby žalovaná mala prípadne dostatočný časový priestor na zabezpečenie finančných prostriedkov na splatenie dlhu, pričom nerozhodoval o úhrade dlhu v splátkach, nakoľko žalovaná sa pojednávania nezúčastnila a žiadnym spôsobom v tomto smere neprejavila aktivitu.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie na základe ustanovení a a a a pomerne úspešnejšiemu žalobcovi, ktorý mal úspech v rozsahu 85 % a neúspech v rozsahu 15 %, priznal voči pomerne neúspešnejšej žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 %.

6. Proti zamietavému výroku rozsudku a výroku o trovách konania podal žalobca včas odvolanie. Vo vzťahu k absencii uvedenia predpokladov použitých pre výpočet RPMN žalobca uviedol , že všetky predpoklady použité na výpočet RPMN v zmluve uvedené sú. Ide o nasledovné: výška úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru, dátum zmluvy. Zákon nepožadoval a ani v súčasnosti nepožaduje, uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať. Zákon stanovuje, že sa majú tieto predpoklady v zmluve uviesť, čo banka splnila. Žalobca je toho názoru, že celkové náklady spotrebiteľa zodpovedajú násobku počtu splátok (96) a výšky splátok (78,63 eura) a súčtu s poplatkom za poskytnutie úveru (250 eur), t.j. 7798,48 eura. Uvedené je v súlade s ods. g) , podľa ktorého poistenie sa zarátava do celkových nákladov iba vtedy, ak spotrebiteľ musel poistnú zmluvu uzavrieť. Súd do celkových nákladov započítaval aj poistné, čo je v rozpore so zákonom a na základe uvedeného dospel k nesprávnemu záveru, že suma celkových nákladov je v zmluve uvedená nesprávne. Ďalej žalobca namietal záver súdu prvej inštancie, že nedostatočne posúdil schopnosť žalovaného splácať úver. Pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver žalobca posúdil príjmy a výdavky žalovanej na základe údajov uvedených v žiadosti o spotrebný úver a taktiež na základe údajov o výške príjmu žalovaného z reportu zo Sociálnej poisťovne a na základe údajov z reportu zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI). Podmienka hrubého porušenia povinností nebola naplnená, nakoľko žalobca v žiadnom prípade neposudzoval schopnosť žalovanej splácať úver ani bez akýchkoľvek údajov o jej príjmoch, výdavkoch či rodinnom stave (ako dôkaz bol súdu predložený report zo Sociálnej poisťovne) a ani bez nahliadnutia do príslušnej databázy (ako dôkaz bol predložený report zo SRBI). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je žalobca toho názoru, že jeho odvolanie je dôvodné, keďže je daný odvolací dôvod v zmysle ustanovenia . Navrhol, aby odvolací súd v zmysle rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v zamietnutom rozsahu a žalovanú zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby žalobcovi priznal aj náhradu trov konania a trov odvolacieho konania

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania (§

385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania. Keďže výrok, ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel, žalovaná v odvolaní nenapadla, nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

10. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver.

11. Podľa , veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

12. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

13. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

14. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014:190) posudzoval dodržanie hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku , t.j. preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej).Vzhľadom na vyššie uvedené nároky,

ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. a nasl. , ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. ZoSÚ .

15. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať.

16. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

17. Žalobca tak v žalobe, ako aj v odvolaní tvrdil, že bonitu klientov zisťoval na základe žiadosti žalovanej o poskytnutie úveru, reportu zo Sociálnej poisťovne, údajov zo Spoločného registra bankových informácií a Nebankového registra klientskych informácií (SRBI/NRKI). Ako správne podotkol súd prvej inštancie, žalobca ako dôkaz skúmania bonity žalovanej predložil len písomnú listinu - I. H. - Y., podľa ktorej s dátumom poslednej aktualizácie dňa 30.06.2016 mala žalovaná splácať dva spotrebné úvery a dva hypotekárne úvery s celkovou mesačnou splátkou vo výške 243 eur a celkovou výškou sumy zostávajúcich splátok 21.477 eur. Z obsahu podaní nevyplýva, že by žalobca vyhodnotil uvedené skutočnosti vo vzťahu k posúdeniu výdavkov žalovanej. Žalobca zároveň nepredložil iné relevantné dôkazy, na ktoré poukázal vo svojich podaniach. Teda ani report zo Sociálnej poisťovne, na ktorý poukázal v svojom odvolaní. V súvislosti s unesením dôkazného bremena odvolací súd poukazuje na bod 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

18. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie tak vyplýva, že žalobca zhromaždil o žalovanej len isté množstvo informácií o jej výdavkoch v podobe splátok úveru. Žalobca si na základe získaných informácií nemohol vytvoriť dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalovanej, nakoľko vôbec nepoznal jej pravidelný mesačný príjem ani výšku celkových výdavkov okrem splátok úveru. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa.

19. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby žalobca

skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej, potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovanej splácať dlh zo zmluvy. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky či samotnej existencie pravidelného mesačného príjmu žalovanej a jej výdavkov), čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je správny.

20. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004, sp. zn. ). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu tykajúcimi sa predpokladov použitých na výpočet RPMN a celkovej čiastky úveru, ktoré vzhľadom na vyššie konštatovanú bezúročnosť a bezodplatnosť nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

21. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. a súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny, postupom podľa a , potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s . Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z Základných princípov zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa v spojení s ust. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).