Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_20S-152-2018.pdf
PDF · 149.65 KB
No categories available
20S/152/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: ZSE Elektrárne, s.r.o., IČO: 36 239 596, so sídlom SPP Kompresorová stanica 3, 919 33 Trakovice, právne zastúpeného: ius aegis s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Ferienčíkova 7, 811 08 Bratislava, IČO: 36 857 203, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101961771/2018 zo dňa 03.10.2018, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca podal dňa 23.04.2008 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 100 583 462 Sk (3 338 759,28 Eur). Správca dane začal dňa 02.08.2008 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008, ktorú ukončil dňa 14.11.2008. Kontrolou bol zistený nadmerný odpočet v sume uplatnenej daňovým subjektom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008, pričom nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume 100 583 462 Sk správca dane podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.03.2009 (ďalej len „zákon o DPH“) poukázal na účet žalobcu dňa 24.11.2008 (v lehote desiatich dní od skončenia kontroly).
2. Dňa 27.12.2011 bola správcovi dane doručená žiadosť žalobcu o vyplatenie úroku z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu DPH za 1. štvrťrok 2008 po lehote, v ktorej žalobca žiadal o vyplatenie úroku podľa § 35b ods. 6 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení v znení účinnom do 31.12.2011 (ďalej len „zákon o správe daní“, príp. „ZSDP“) z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008 po lehote ustanovenej zákonom v celkovej výške 139 953,47 Eur. Uvedenej žiadosti žalobcu správca dane rozhodnutím č. 9215301/893/2012 zo dňa 23.01.2012 nevyhovel a úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky nepriznal.
3. Proti rozhodnutiu č. 9215301/893/2012 zo dňa 23.01.2012 sa žalobca dňa 17.02.2012 odvolal. O jeho odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 1020507/1/981589/2012 zo dňa 10.05.2012 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie žalovaného žalobca napadol žalobou na správnom
súde, ktorý rozsudkom č. k. 14S/101/2014-109 zo dňa 17.06.2015 rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Podľa názoru správneho súdu bolo žalované rozhodnutie nepreskúmateľné pre nepreskúmateľnosť jeho výroku a nedostatočné odôvodnenie. Predmetný výrok bol nepreskúmateľný z dôvodu, že v oboch rozhodnutiach (správcu dane i žalovaného) vo výrokovej časti absentovalo označenie obdobia, za ktoré nedošlo k priznaniu úroku, výška úroku, ako aj dôvod, pre ktorý bol žalobcom uplatňovaný nárok zamietnutý. Správny súd výrok hodnotil ako neurčitý a zameniteľný s iným výrokom, pričom uvedené spôsobilo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, čo bolo spolu s nedostatočným odôvodnením dôvodom na jeho zrušenie podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku .
4. Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2Sžf/74/2015 zo dňa 31.01.2018 (právoplatný dňa 02.03.2018) rozsudok správneho súdu potvrdil.
5. V ďalšom konaní Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) vo veci žiadosti žalobcu o vyplatenie úroku z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu DPH za 1. štvrťrok 2008 po lehote vydal rozhodnutie prvého stupňa č. 101128287/2018 zo dňa 07.06.2018, ktorým nevyhovel žiadosti o vyplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov vo výške 139 953,47 Eur za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky na nadmernom odpočte na DPH za predmetné zdaňovacie obdobie a sankčný úrok žalobcovi nepriznal.
6. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101961771/2018 zo dňa 03.10.2018 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101128287/2018 zo dňa 07.06.2018 potvrdil.
7. Zákonnosť postupu daňového orgánu prvého stupňa a nevyplatenia požadovaného sankčného úroku žalovaný stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi správcu dane dôvodil tým, že nadmerný odpočet za 1. štvrťrok 2008 bol vrátený v plnej sume uplatnenej žalobcom v predloženom daňovom priznaní po jej preverení daňovou kontrolou začatou v lehote na vrátenie a bol vrátený v zákonnej lehote splatnosti podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH do 10 dní od skončenia kontroly, a preto nadmerný odpočet nebol zadržaný neoprávnene a právo na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcovi tak v zmysle citovaného ustanovenia § 35b ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov nevzniklo. Keďže bol nadmerný odpočet vrátený žalobcovi v zákonnej lehote splatnosti, nevzniklo mu ani právo na priznanie úroku podľa § 63 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. K oprávnenosti časového trvania daňovej kontroly žalovaný uviedol, že túto mohol správca dane začať najneskôr 22.08.2008, avšak ju začal už 02.08.2008, pričom predmetná daňová kontrola mohla byť vykonávaná v súlade s § 15 ods. 17 ZSDP šesť mesiacov, po prípadnom predĺžení trvania jej výkonu až jeden rok. Správca dane však daňovú kontrolu, napriek jej zložitosti a vysokej sume preverovaného odpočtu dane, ukončil už dňa 14.11.2008. žalovaný sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že mu v zmysle eurokonformného výkladu zákona o správe daní a poplatkov patrí právo na finančnú kompenzáciu spočívajúcu v úroku, ktorý mu má patriť ako náhrada za to, že v období od 23.08.2018 do dňa 24.11.2008 nemohol disponovať s finančnými prostriedkami vo výške 3 338 759,28 Eur. Rovnako žalovaný vyslovil nesúhlas s konštatovaním žalobcu, že správca dane síce ukončil daňovú kontrolu skôr, ako uplynula maximálna zákonom stanovená šesť mesačná lehota, avšak žalobca dátum jej ukončenia nemohol dopredu vedieť, a preto bol finančne znevýhodnený, čo samo o sebe je v rozpore s princípom daňovej neutrality, a preto mu má patriť za toto znevýhodnenie finančná kompenzácia v podobe úrokov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že zákon o správe daní a poplatkov v danom čase upravoval len sankčnú povinnosť správcu dane za prípadné nedodržanie lehôt na vrátenie finančných prostriedkov, avšak nie povinnosť správcu dane kompenzačného charakteru, kedy by bolo možné daňovému subjektu kompenzovať zadržiavanie nadmerného odpočtu len z dôvodu výkonu daňovej kontroly, pričom by mu boli tieto finančné prostriedky vrátené v zákonnej lehote, čo sa aj v danom prípade stalo. Ohľadom rozhodovacej praxe Európskeho súdneho dvora žalovaný zdôraznil, že tento súd Európskej únie vo svojej judikatúre sám predpokladá, že v prípade daňovej kontroly budú daňovým subjektom nárokované finančné prostriedky zadržiavané, a to práve z dôvodu jej výkonu, pričom opakovane odkazuje na primeranú lehotu vo vzťahu k ich zadržiavaniu. Opakovaným spomínaním primeranej lehoty zadržiavania finančných prostriedkov, je podľa názoru žalovaného nepravdepodobné, že by mal ESD na mysli situáciu, kedy sa daňovému subjektu vyplatí sankčný úrok len z dôvodu, že bola u neho vykonávaná daňová kontrola, teda len z dôvodu samotného výkonu daňovej kontroly.
II. Žaloba a jej dôvody
8. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti administratívnych rozhodnutí oboch stupňov a ich zrušenia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania a na prejednanie veci žiadal nariadiť pojednávanie.
9. Nezákonnosť rozhodnutia žalovaného žalobca vzhliadol v porušení ustanovenia článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica“), ktorá je pre členský štát Európskej únie záväzná v nadväznosti na článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Nezákonnosť spôsobenú nesprávnym právnym posúdením veci žalobca ďalej videl v postupe žalovaného, ktorý bol v rozpore s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a v nesprávnej aplikácii § 79 ods. 1 zákona o DPH a § 35b ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Žalobca dôvodil, že svoj nárok na peňažnú kompenzáciu odvodzoval najmä s odvolaním sa na úniové právo, a to konkrétne článok 183 Smernice a jeho výklad prezentovaný najmä v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „ESD“) zo dňa 12.05.2011 č. C-107/10 vo veci Enel Maritsa Iztok proti Direktor „Obžalvane i upravlenie na izpalnenieto“ NAP (ďalej len „Rozsudok Enel“), v Uznesení ESD zo dňa 21.10.2015 č. C-1120/15 vo veci Kovozber ďalej aj len „Kovozber“) a iných, ktoré však žalovaný v napadnutom rozhodnutí neaplikoval.
10. Žalobca mal za to, že keďže mu bol nadmerný odpočet vyplatený až na 94-tý deň po pôvodnej lehote (30-dňovej lehote stanovenej v ustanovení § 79 ods. 1 Zákona o DPH), v dôsledku čoho nemohol disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, bol hospodársky znevýhodnený, čo by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Žalobca mal zároveň za to, že jeho nárok na úrok má mať rovnaké podmienky, ako iný podobný nárok, pričom podobným nárokom môže byť aj nárok na sankčný úrok v zmysle § 35b ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Preto aplikáciu vnútroštátnej právnej úpravy resp. jej striktne gramatický výklad, na základe ktorej daňové orgány oboch stupňov vydali napadnuté rozhodnutia, žalobca označil za rozpornú so záväznou interpretáciou článku 183 Smernice, vyplývajúcou z judikatúry ESD, v dôsledku čoho daňové orgány neaplikovali vyššie uvádzané ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy eurokonformným spôsobom a došlo k porušeniu Ústavy SR a rovnako k nesprávnemu právnemu posúdeniu.
11. V nadväznosti na legitimitu uplatňovaného nároku žalobca poukázal na právne závery ESD vyplývajúce z rozhodnutia vo veci Enel a Kovozber, podľa ktorých čl. 183 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly, pričom v odôvodnení Uznesenia Kovozber ESD odkazuje na staršiu judikatúru (Rozsudok Enel, body 51, 52, 53, ďalej Rafinăria Steaua Română, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, bod 32) a konštatuje, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné ju považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že podľa ESD z existujúcej judikatúry vyplýva, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so Smernicou obvykle vrátený. ESD sa vyjadril i k otázke neutrality systému DPH, na ktorú musia členské štáty prihliadať pri stanovení podmienok vrátenia nadmerných odpočtov DPH. Tieto podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko. Zároveň žalobca poukázal na odsek 25 rozhodnutia ESD vo veci Kovozber, v ktorom sa uvádza, že ak si to vyžaduje riadne vykonanie daňovej kontroly, môže byť lehota na vrátenie nadmerného odpočtu predĺžená. Nakoľko však po dobu trvania daňovej kontroly nemôže zdaniteľná osoba disponovať s finančnými prostriedkami, je znevýhodnená v porovnaní s inými
daňovými subjektmi, u ktorých daňová kontrola vykonaná nebola. Toto znevýhodnenie je podľa ESD nevyhnutné kompenzovať zaplatením úrokov, čím sa zaručí dodržanie zásady daňovej neutrality.
12. S poukazom na uplatňovanie zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, žalobca dôvodil, že túto sú povinné rešpektovať nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy všetkých členských štátov EÚ, a teda vo svetle uvádzanej judikatúry Súdneho dvora EÚ k výkladu čl. 183 Smernice č. 2006/112/ES (najmä rozhodnutia vo veci C-120/15 Kovozber), je nutné interpretovať § 79 ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016 a § 79 ods. 3 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2016 tak, že žalobcovi patrí úrok zo sumy nadmerného odpočtu už od uplynutia zákonom o DPH stanovených všeobecných lehôt na vrátenie nadmerných odpočtov až do ich vrátenia žalobcovi (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/162/2017 zo dňa 04.04.2018).
13. Svoju argumentáciu žalobca podporil poukazom na záväznosť a aplikovateľnosť interpretácie ustanovení úniového práva prostredníctvom rozhodnutí ESD ex tunc, t. j. aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho nálezu (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/14/2016 zo dňa 23.11.2017 a sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017). Vzhľadom k tomu, že slovenská právna úprava explicitne neupravovala úrok, resp. kompenzáciu za dobu vykonávania daňovej kontroly, žalobca sa dovolával priznania úroku na základe ustanovenia § 35b ods. 6 ZSDP v spojení s § 79 zkona o DPH a ich výkladom v duchu judikatúry ESD vo veciach C-107/10 (Enel Maritsa) a C-120/15 (Kovozber), ktoré interpretujú článok 183 Smernice.
14. Ohľadom výšky uplatňovanej úrokovej sadzby žalobca uviedol, že si v žiadosti uplatňoval úrok vo výške 17%, a to analogicky podľa ustanovenia § 35b ods. 6 ZSDP. V tejto súvislosti vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného, že s poukazom na právnu úpravu výšky úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (účinnej od 1. januára 2017 úroková sadzba 1,5% ročne), sa sadzba úroku uplatňovaná žalobcom (17 %, resp. 4,25 %) javí ako neprimeraná, ktorá by mu priniesla zjavne neprimerané ekonomické zhodnotenie zadržaných finančných prostriedkov. Rovnako vyjadril nesúhlas s určením, od ktorého dátumu vzniká daňovému subjektu nárok na úrok. Na podporu svojich nárokov a nesúladný výklad žalobcu s čl. 183 Smernice žalobca poukázal na právny záver vyplývajúci z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/162/2017 zo dňa 04.04.2018, v zmysle ktorého: „... súd pripomína, že právna úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly účinná od 1.1.2017 (§ 79a novelizovaného zákona č. 222/2004 Z.z.), ktorá priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, je s uvedenými závermi v nesúlade. Správny súd je toho názoru, že zásadu daňovej neutrality by mala rešpektovať i výška kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly. Tak ako v zmysle citovanej judikatúry ESD nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška náhrady za toto zadržanie by podľa názoru správneho súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného odpočtu v peňažnom ústave.“ V nadväznosti na uvedené žalobca vyjadril názor, že jeho nárok na úrok má mať rovnaké podmienky, ako iný podobný nárok, pričom podobným nárokom môže byť aj nárok na sankčný úrok v zmysle § 35b ods. 6 ZSDP. V tejto súvislosti dôvodil, že pri posudzovaní uvedeného prípadu je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že žalobca si svoj nárok uplatňuje za zadržiavaný nadmerný odpočet v období roka 2008, kedy mu bola zadržiavaná suma vo výške 3 338 759,28 Eur, čo vo vtedajšej mene bolo niečo vyše sto miliónov slovenských korún, a zároveň v tom čase boli iné úrokové sadzby.
15. Ďalej žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, pretože hoci toto obsahuje uvedenie ustanovení právneho predpisu, absentuje v ňom uvedenie logickej súvzťažnosti medzi výrokom rozhodnutia a týmito ustanoveniami právneho predpisu, konkrétne ustanoveniami § 79 ods.1 a 2 zákona o DPH a § 35b ods. 6 a § 63 ods. 6 ZSDP, čl. 183 Smernice a ich výkladu v zmysle rozhodnutí ESD.
16. Ohľadom podstatného porušenia ustanovení o daňovom konaní žalovaným a princípu právnej istoty, žalobca namietal porušenie zásad uvedených v § 3 ods. 6, 7 a ods. 9 daňového poriadku ako aj Ústavy SR. Mal za to, že žalovaný bol povinný posudzovať a vyhodnotiť žiadosť žalobcu v kontexte jej obsahu, v ktorej žiadal o úrok z dôvodu nemožnosti disponovania so zadržaným nadmerným odpočtom počas obdobia daňovej kontroly. Žalobca síce analogicky použil ustanovenie § 35b ZSDP, avšak primárne sa dožadoval, aby mu bola vyplatená kompenzácia za zadržiavaný nadmerný odpočet počas obdobia kontroly vykonávanej podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH. Z obsahu Žiadosti vyplýva, že sa z dôvodu nesprávnej implementácie Smernice odvolával priamo na Smernicu resp. na jej výklad daný Rozsudkom Enel. Napadnuté rozhodnutie sa však nijakým spôsobom žiadosťou z hľadiska jej obsahu nezaoberalo, ale žalovaný (rovnako ako správca dane) zvolil formálny postup a posudzoval žiadosť výlučne podľa gramatického znenia ustanovení zákona o DPH a zákona o správe daní a poplatkov bez ohľadu na Smernicu a jej výklad. Žalobca namietal, že žalovaný sa uvedených zásad pri vydaní rozhodnutia nedržal, pretože sa odchýlil od judikatúry ESD v týchto veciach, ako aj od súdnej praxe a právnych názorov vyslovených správnymi súdmi v obdobných veciach (napríklad aj názor vyslovený Najvyšším súdom SR v Rozsudku Kovozber, kde Najvyšší súd SR jednoznačne uviedol, že nárok, rovnaký, o aký ide aj v tomto konaní, na úrok je daný. Pretože sú prípady v rozsudku Kovozber a v tomto prípade skutkovo zhodné, bol žalovaný povinný konať tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely a mal teda vychádzať z právneho názoru Najvyššieho súdu SR vo veci Kovozber, ako aj z judikatúry ESD.
III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
17. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať.
18. Zopakoval priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia.
19. Zotrval na vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a zastal názor, že nárok na vyplatenie uplatňovaného úroku z omeškania nebolo možné na základe § 35b ods. 6 zákona o správe daní priznať, ani v prípade použitia eurokonformného výkladu zákona o správe daní, či prostredníctvom priameho účinku úniového práva a neaplikovania § 79 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Žalobca požadoval konkrétnu sumu úroku z omeškania, ktorú zákon o správe dní priznával za situácie, kedy došlo k neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia. Takýto nárok v sebe zahŕňa nepochybne aj sankčnú zložku, keďže primárnym predpokladom jeho vzniku je porušenie zákona, čomu teda zodpovedá aj jeho výška. V nadväznosti na uvedené žalovaný dôvodil, že v prípade žalobcu nedošlo pri vyplatení nadmerného odpočtu za 1. štvrťrok 2008 na strane správcu dane k žiadnemu právnemu pochybeniu ani omeškaniu, pretože nadmerný odpočet bol vrátený v lehote podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH, a preto sankčný úrok v zmysle § 35b ods. 6 ZSDP (rovnako ani v zmysle § 63 ods. 6 zákona o správe daní) nemôže byť podobným, či porovnateľným nárokom, ktorý by mal žalobcovi za danej situácie prináležať. Žalobca nárok kvantifikoval práve v sume 139 953,47 Eur, ktorá zodpovedá algoritmu výpočtu v zmysle § 35b ods. 6 zákona o správe daní, a žiadnu inú sumu finančnej kompenzácie si svojou žiadosťou nenárokoval. Žiadosť žalobcu zo dňa 22.12.2011 bola určitá, čo do obsahu i návrhu, a keďže návrh nebol dôvodný, správca dane žiadosť opodstatnene zamietol. Žalovaný mal za to, že nadmerný odpočet za 1. štvrťrok 2008 bol vrátený v plnej sume uplatnenej žalobcom v predloženom daňovom priznaní po jej preverení daňovou kontrolou začatou v lehote na vrátenie a bol vrátený v zákonnej lehote splatnosti podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH platného do 31.03.2009 do 10 dní od skončenia kontroly, a preto nadmerný odpočet nebol zadržaný neoprávnene a právo na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcovi tak v zmysle citovaného ustanovenia § 35b ods. 6 zákona o správe daní platného do 31.12.2011 nevzniklo.
20. V súvislosti s povinnosťou aplikácie úniového práva žalovaný uviedol, že samotná smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, ktorá bola transponovaná do vnútroštátneho právneho predpisu, do zákona o DPH, nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu a neupravuje ani to, či a ani za akých podmienok platiteľovi dane prislúcha nárok na úrok z omeškania zo strany daňového úradu v prípade, ak je daňový úrad v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu. Členské štáty si môžu konkrétne podmienky upraviť vo svojom vnútroštátnom práve, pričom však musia dodržiavať základné zásady fungovania systému DPH, najmä zásadu neutrality a zásadu proporcionality, ktoré interpretoval vo svojej judikatúre SDEÚ.
21. Žalovaný dal do pozornosti, že ESD vo svojej početnej judikatúre, a to vrátane Uznesenia č. C
- 120/15 (bod 28) vo veci Kovozber s.r.o., poukazuje na tzv. primeranú lehotu, až po uplynutí ktorej, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu, vzniká právo daňového subjektu na vyplatenie úrokov z omeškania. V súlade s judikatúrou ESD, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania.
22. S poukazom na ustanovenie § 79a zákona o DPH v spojení s prechodným ustanovením § 85ke zákona o DPH žalovaný uviedol, že daňová kontrola u žalobcu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za predmetné zdaňovacie obdobie bola skončená do 31.12.2016, a preto keďže nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa neuplatní na daňové kontroly ukončené do 31.12.2016, žalobca nespadá pod právnu úpravu o priznaní úroku, pričom nie je v kompetencii žalovaného posudzovať súlad tejto právnej úpravy s čl. 183 Smernice a jej výkladom.
23. Žalobca v replike v celom rozsahu zotrval na dôvodoch a petite správnej žaloby.
24. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu duplikou v lehote stanovenej správnym súdom nereagoval.
IV. Relevantná právna úprava
25. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
26. Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.
27. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 31.03.2009, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
28. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31.03.2009, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, vráti daňový úrad nadmerný odpočet v lehote desiatich dní od skončenia kontroly. Ak platiteľ neumožní vykonanie kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, vráti daňový úrad nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia kontroly.
29. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad
vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
30. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016, daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov v súhrne viac ako 1 000 eur.
31. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2016, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
32. Podľa § 79 ods. 7 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2016 na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6.
33. Podľa § 79 ods. 5 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov.
34. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016 ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku
5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.
35. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.
36. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
37. Podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.
38. Podľa § 85ke prechodných ustanovení zákona o DPH k úpravám účinným od 1. januára 2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
39. Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31.12.2009 správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
40. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a žalobných bodov (§ 183 SSP) napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal na pojednávaní v prítomnosti oboch účastníkov konania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
41. Na pojednávaní žalobca vo vzťahu k žalobným dôvodom zotrval na tvrdeniach prezentovaných vo svojich písomných podaniach. Rovnako žalovaný zotrval na tvrdení o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia, pričom zároveň dal do pozornosti stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) č. 56 zo Zbierky stanovísk NS a súdov SR č. 6/2019, ktoré vyriešilo aplikáciu § 79a zákona o DPH aj na prípady finančnej kompenzácie za zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH v súvislosti s výkonom daňových kontrol jeho oprávnenosti, ktoré boli ukončené aj pred 31.12.2016, t. j. že sa na uvedené prípady nebude aplikovať ustanovenie § 85ke zákona o DPH.
42. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že správca dane u žalobcu začal dňa 02.08.2008 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008, ktorú ukončil dňa 14.11.2008. Kontrolou bol zistený nadmerný odpočet v sume uplatnenej žalobcom v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie, pričom nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume 100 583 462,- Sk správca dane podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31.03.2009 poukázal na účet žalobcu dňa 24.11.2008, t. j. v lehote desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, ktorej trvanie neprekročilo zákonom stanovenú lehotu 6 mesiacov.
43. S prihliadnutím na prejudiciálnu rozhodovaciu prax ESD k výkladu čl. 183 Smernice (najmä uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber), spornou medzi účastníkmi konania zostala požiadavka žalobcu, aby mu bol podľa § 35a ods. 6 ZSDP zaplatený sankčný úrok z dôvodu zadržiavania nadmerného odpočtu DPH počas výkonu daňovej kontroly. Túto požiadavku žalobca odvodil z potreby eurokonformného výkladu ustanovení zákona o DPH, v ktorom do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava finančnej kompenzácie vo forme úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. Žalobca s poukazom na čl. 183 Smernice a rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie v obdobných prípadoch trval na oprávnenosti jeho nároku na finančnú kompenzáciu, pretože v prejednávanom prípade mu bol nadmerný odpočet vyplatený na 94-tý deň po uplynutí pôvodnej 30-dňovej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, v dôsledku čoho nemohol disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, na základe čoho sa žalobca cítil byť hospodársky znevýhodnený. Žalobca mal za to, že uvedené hospodárske znevýhodnenie by mu malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím bude zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality DPH.
44. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci správny súd uvádza, že do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V § 79 zákona o DPH bola zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t. j., ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH bol do tohto zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017 zákonom č. 297/2016 Z. z. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01.01.2017 (§ 85ke) sa však ustanovenie § 79a citovaného zákona neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016.
45. Nemožno spochybniť, že správca dane má právo skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného odpočtu a k tomu mu je poskytnutá primeraná lehota. V prípade, ak túto lehotu prekročí, musí daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Uvedené znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré možno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017 na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie až do jeho vrátenia.
46. Avšak rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR v tejto otázke nebola konzistentná (napr. sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23.02.2019, sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28.03.2019, sp. zn. 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17.04.2019), k čomu prispela aj novela zákona o DPH (zákonom č. 297/2016 Z. z.), ktorá reagovala práve na rozhodnutie SDEÚ vo veci C-120/15 Kovozber zo dňa 21.10.2015 a do zákona zakotvila ustanovenie § 79a upravujúce podmienky priznania úroku z nadmerného odpočtu, konkrétne časový okamih vzniku nároku na jeho priznanie a výšku úroku, pričom v spojení s prechodným ustanovením § 85ke sa podmienky priznania úroku z nadmerného odpočtu podľa § 79a nemôžu aplikovať v prípadoch, ak daňová kontrola oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu DPH skončila do 31.12.2016.
47. Nejednotnosť v rozhodovaní senátov najvyššieho súdu, a tým aj správnych súdov, ohľadom aplikácie ustanovenia § 79a v spojení s § 85ke zákona o DPH odstránila zjednocovacia činnosť správneho kolégia najvyššieho súdu (§ 8 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.) vydaním stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 56, zverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 6/2019, ktorého výsledkom sú právne vety zabezpečujúce eurokonformný výklad zákona a rozhodovanie v právnej otázke nárokov platiteľov DPH na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH:
„Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019, k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly.
Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok).
Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“
48. Podľa § 5 ods. 1 SSP konanie pred správnym súdom sa okrem princípov, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.
49. Podľa čl. 2 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
50. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
51. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
52. Podľa § 22 ods. 1 vety prvej zákona č. 757/2004 Z. z. na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov najvyšší súd zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.
Per analogiam možno z citovaného stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu prijať záver, že ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je rovnako v pomere špeciality k ustanoveniam § 35b ods. 6 a § 63 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31.12.2009 (Sankčný úrok a Daňové preplatky a úrok), od ktorých žalobca odvodzuje zákonný titul na vyplatenie finančnej kompenzácie za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly. Preto, s prihliadnutím na druhú právnu vetu uvádzaného stanoviska najvyššieho súdu, sa na daný prípad zadržiavania nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, začatej u žalobcu podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH a skončenej do 31. decembra 2016, môže aplikovať zákonná úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 s časovou pôsobnosťou ex tunc, t. j. bez aplikácie intertemporálneho ustanovenia § 85ke zákona o DPH k ustanoveniu § 79a citovaného zákona, keďže za účelom zabezpečenia súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto prechodného ustanovenia.
53. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v súvislosti s uplatneným kompenzačným nárokom žalobcu podľa § 35b ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov v preskúmavanom rozhodnutí použil výklad zákona, ktorý nie je v príkrom rozpore s účelom zákonnej úpravy podmienok náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, správny súd nepovažoval za hospodárne zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie, pretože je vo výroku vecne správne. Zároveň možno konštatovať, že následné rozhodnutie v ďalšom konaní, ku ktorému by žalovaný uplatňujúc stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 56 (zverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 6/2019) dospel, by žalobcovi neprivodilo priaznivejšie rozhodnutie vo veci, keďže žalobcovi bol nadmerný odpočet vrátený v súlade s ustanovením § 79 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31.03.2009 a zároveň bol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 zákona o DPH. Preto správny súd, s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov, v zmysle ktorej sa rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka [rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02 (R 122/2003)], napadnuté rozhodnutie žalovaného nezrušil.
54. Na základe vyššie uvádzaného vývoja rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a predovšetkým s prihliadnutím na zjednocujúce stanovisko vo vzťahu k spornej otázke výkladu aplikácie náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a v spojení s § 85ke zákona o DPH, správny súd, rešpektujúc zásadu právnej istoty ovládajúcu konanie súdneho prieskumu zákonnosti orgánov verejnej správy (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 5 ods. 1 SSP), sa pri rozhodovaní v prejednávanej veci neodklonil od právnych záverov v predmetnej spornej otázke, vyslovených správnym kolégiom najvyššieho súdu v stanovisku sp. zn. Snj 36/2019 z 30. októbra 2019, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP).
55. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, trovy konania v zásade neprináležia.
56. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).