Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/178/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom v Bratislave, Mozartova č. 9, IČO: 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Nám. Biely kríž č. 3 proti žalovanému: GRAND HOTEL BELLEVUE, a.s., so sídlom v Hornom Smokovci č. 21, Vysoké Tatry, IČO: 35 781 319, zastúpenému: PETKOV & Co s. r. o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č. 14, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 4.130 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č. k. -190 zo dňa 4.10.2018 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 4.130 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 15.12.2017 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. 2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, vzniknutého z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv. Žalobca predložil súdu oprávnenie na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia aj v odbore verejného prenosu týchto diel predvedením akýchkoľvek technickými prostriedkami. Rozhodnutie vydalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky dňa 11.5.2010 pre žalobcu pod číslom konania MK-663/2010-270/6165. Rozhodnutím Ministerstva kultúry SR č. MK-1587/2016-232/7848 zo dňa 7.7.2016 bolo žalobcovi udelené na dobu určitú oprávnenie na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k dielam vyššie uvedeným aj v odbore použitie týchto diel ich uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia Ministerstvo kultúry SR dňa 18.8.2016 vydalo pre žalobcu oprávnenie č. k. na výkon kolektívnej správ práv k vyššie uvedeným dielam a vo vyššie uvedenom odbore kolektívnej správy týchto práv. Žalobca teda vykonával dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami a žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia zaradeného do kategórie so štyrmi hviezdičkami v roku 2016 zrealizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos prostredníctvom 140 ks zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách. Podľa žalobcu zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď tento realizoval bez súhlasu autorov, lebo ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytol svojim zákazníkom ubytovacie služby a v izbách určených pre hostí

poskytoval v rámci vybavenia izieb aj zvukovoobrazové zariadenie (TV), pričom poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov sa považuje v zmysle ustálenej judikatúry a právnej teórie za verejný prenos diel. Žalobca je oprávnený uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy okrem iného aj na použitie diel vyššie uvedeným spôsobom, preto bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri používaní žalobcom spravovaných diel verejným prenosom, technickými prostriedkami so súhlasom autorov, ktorú by získal rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou, ktorú by uzatvoril so žalobcom, čo sa však nestalo. Je pravda, že žalovaný, ktorý je členom Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky oznámil, že pre rok 2016 uzatvoril s inými organizáciami kolektívnej správy a to SOZA a SLOVGRAM kolektívne licenčné zmluvy a tak získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam a súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Nezískal však súhlas autorov a iných nositeľov práv k dielam, ktoré spravuje žalobca. Je notoricky známe, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť aj diela spravované žalobcom, t.j. diela režisérov, prekladateľov, autorov, úpravy dialógov, scenáristov, výtvarníkov, choreografov, autorov literárnych predlôh a pod. Žalobca pritom zastupuje takéto subjekty a nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy alebo osobitných poverení aj zahraničných autorov z celého sveta. V roku 2016 zastupoval na základe zmlúv 3.370 slovenských nositeľov práv a okrem toho aj zahraničné organizácie, pričom žalobca k žalobe priložil ich zoznam, ale aj zmluvy o zastupovaní slovenských nositeľov práv a jednu z recipročných zmlúv so zahraničnými autormi. Žalobca tvrdil, že vykonávanie dokazovania preukazovaním použitia jednotlivých konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielaní v roku 2016 je nereálne a objektívne nemožné, čomu svedčí aj ustálená judikatúra a práve pre vylúčenie takýchto situácií s cieľom zabezpečenia ochrany práv autorov bol zavedený inštitút kolektívnej správy, a to rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy ako aj osobitná právna úprava nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade neoprávnených zásahov do autorských práv. Výšku bezdôvodného obohatenia si žalobca uplatnil vychádzajúc z pojmu zvyčajná, resp. obvyklá odmena, za akú boli v rozhodnom období skutočne aj poskytované licencie iným používateľom. Na preukázanie svojho tvrdenia predložil súdu rozšírené hromadné licenčné zmluvy, pričom v roku 2016 ich uzatvoril celkovo 300. Žalobca pritom poukázal na to, že za rozhodné obdobie do podania žaloby uzavrel aj 187 dohôd o urovnaní s obdobnými neoprávnenými používateľmi, ktorí vydali dobrovoľne bezdôvodné obohatenie do výšky licenčnej odmeny, stanovenej podľa sadzobníka žalobcu. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za celý rok 2016 si uplatnil tak, že ubytovacie zariadenie, ktoré je prevádzkované žalovaným obsahuje 140 izieb so zvukovo-obrazovým zariadením, pri sadzbe 29,50 € (hotel so štyrmi hviezdičkami) predstavuje bezdôvodné obohatenie 4.130 € za jeden rok. Vzhľadom k tomu, že pred podaním žaloby opakovane vyzýval žalovaného na uzatvorenie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a ponúkal mu aj mimosúdne riešenie uzatvorením dohody o urovnaní, na čo žalovaný nereflektoval, uplatňuje si aj úrok z omeškania.

3. Žalovaný sa bránil, považoval žalobu žalobcu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. V prvom rade namietal, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore k údajnej existencii verejného prenosu, predstavujúceho neoprávnené použitie tých predmetov ochrany, ktoré údajne žalobca spravuje, ďalej k subjektom, ktoré žalobca údajne zastupuje a na úkor ktorých sa mal žalovaný dopustiť neoprávneného zásahu do ich majetkových práv. Žalovaný mal za to, že žalobca je oprávnený konať a uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech a na účet tých nositeľov práv, ktorých zastupuje na základe písomnej dohody, a to iba v rozsahu, ktorý z dohody vyplýva. Predložením oprávnenia preukázal len to, že je oprávnený v súdnych konaniach konať vo vlastnom mene. Aby však preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, musí preukázať, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany a tiež musí preukázať, že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období naozaj neoprávnene použil. So žalobcom predložených formulárových zmlúv nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany, ktoré na základe zmlúv mali dať údajne nositelia žalobcovi do správy. Žalovaný tvrdil, že v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia je nevyhnutné preukázať reálne použitie predmetov ochrany, ktoré na základe dohody s nositeľom práv spravuje žalobca a nepostačuje iba to, že v hotelovom zariadení je televízny prijímač a že hotel súčasne poskytuje do tohto prijímača nejaký signál. Na preukázanie vykonávania verejného prenosu prostredníctvom tohto technického zariadenia nepostačuje len preukázanie existencie televízneho prijímača v ubytovacom zariadení, ale musí žalobca preukázať, že tieto televízne prijímače sú spôsobilé sprostredkovať signál, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie a že žalovaný tento signál aj v skutočnosti prijímal a sprostredkovával svojim zákazníkom. Tiež, že do programovej štruktúry boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Žalovaný sa vyjadril

aj k výške bezdôvodného obohatenia, ktoré si žalobca uplatňuje a tvrdil, že od 1.1.2015 žalobca začal uplatňovať voči používateľom sadzobník licenčných odmien, ktoré sú neprimerane vysoké. Poukázal pritom na výšky licenčných platieb hotelových a rekreačných zariadení kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy.

4. Žalobca sa vyjadroval k námietkam žalovaného argumentujúc, že v právnej úprave autorského zákona a nielen v právnej úprave Slovenskej republiky je založený systém kolektívnej správy - inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a osobitne inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, pre ktorých je najmä pri hromadnom používaní predmetov ochrany uplatňovať si svoje práva individuálne takmer nemožné. Práve takýmto spôsobom štát zabezpečuje realizáciu verejného záujmu, a to ochranu subjektívnych práv autorov. Žalobca sa vyjadril aj k tomu, že pokiaľ žalovaný poukazoval na zmluvy uzavreté so SOZA a SLOVGRAMOM, nemohol z verejného prenosu technickými prostriedkami žiadnym spôsobom vyňať predmety ochrany spravované žalobcom a nepoužívať ich. Ďalej uviedol, že predmetom sporu nie je stanovenie optimálnej priemernej ceny, ale vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška je stanovená autorským zákonom. Žalovaným predložená analýza je nepoužiteľná na určenie výšky obvyklej licenčnej ceny, ale aj na určenie primeranej výšky licenčnej odmeny, ide teda o porovnávaciu štúdiu, analýzu licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybraných krajinách EÚ a nejde o nezávislú štúdiu, lebo samotní autori ju označujú len ako štúdiu, ktorej cieľom je analyzovať spôsob a výšku poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách EÚ a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatkov. Ak používateľ nesúhlasí s podmienkami príslušnej organizácie kolektívnej správy, má legálnu možnosť podať žalobu na súd o určenie jej obsahu, avšak žalovaný si neusporiadal voči žalobcovi nijakým spôsobom takéto vzťahy.

5. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie vec správne posúdil podľa - autorského zákona, , , , , podľa , autorského zákona, podľa autorského zákona a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.

6. Uviedol, že žalobca je jedinou organizáciou kolektívnej správy v Slovenskej republike, ktorá jedná na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry SR a zmlúv o zastupovaní je oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia a tým je daná jeho aktívna legitimácia v spore. Súd prvej inštancie nesúhlasil s obranou žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno k preukázaniu všetkých subjektov, ktorých zastupuje a v tomto smere poukázal na účel kolektívnej správy, ktorým je najmä efektívny výkon a uplatňovanie majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom, pretože predmetom kolektívnej správy sú majetkové práva, pri ktorých je iný ako kolektívny výkon práv neúčelný. V prípade kolektívnej licenčnej zmluvy je počet predmetov zmluvy irelevantný, môže byť uzatvorená buď ako individuálna zmluva k jednému dielu, k dvom alebo k viacerým, resp. k všetkým dielam v rozsahu, v akom sama tieto práva či už na základe uzavretých dohôd s nositeľmi práv alebo na základe zákona spravuje. V danom prípade hromadnej licenčnej zmluvy hromadnosť spočíva v tom, že sa vzťahuje spravidla na všetky diela, ku ktorým organizácia spravuje majetkové práva. Autorský zákon pritom ukladá používateľovi, v danom prípade žalovanému, poskytnúť pravdivé a úplné informácie, potrebné pre uzavretie zmluvy, najmä o použití predmetov ochrany, ktoré sú predmetom zmluvy. V tejto súvislosti, t.j. v otázke existencie nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca, sa súd stotožnil s jeho argumentáciou, že otázka zastupovania nositeľov práv v danom odbore kolektívnej správy práv bola otázkou, ktorá bola vyriešená v správnom konaní a výsledkom bolo udelenie oprávnenia Ministerstvom kultúry SR ako príslušným orgánom štátnej správy v danom úseku v súlade s platným právnym poriadkom. S poukazom na ust. , súd prihliadol na takéto rozhodnutie, ktorým je viazaný a už túto otázku nemôže posúdiť ako prejudiciálnu inak, než rozhodol príslušný orgán verejnej moci. Ďalej súd uviedol, že väčšina organizácií kolektívnej správy má navyše zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje, uverejnený na svojom webovom sídle a používateľ má na účely uzavretia licenčnej zmluvy možnosť zistiť, ktorých nositeľov práv zastupuje táto organizácia, či už priamo alebo na základe recipročných zmlúv zo zahraničnými organizáciami. Žalobca v súlade s platnými právnymi predpismi vykonáva rozúčtovanie prijatých odmien jednotlivým autorom a nositeľom práv za každé jednotlivé použitie diela, teda za každý predmet ochrany. Preukazovanie konkrétnych autorov a konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielaní v roku 2016 je preto nereálne a objektívne nemožné. Práve pre vylúčenie takýchto situácií s cieľom zabezpečenia

ochrany práv autorov je zavedený inštitút kolektívnej správy a hromadnej licenčnej zmluvy. Žalovaný má uzavreté licenčné zmluvy s organizáciami SOZA a SLOVGRAM a ani pri týchto subjektoch nemal preukázaný zoznam nositeľov práv iným spôsobom, ako je to u žalobcu, teda nemal preukázaný zoznam predmetov ochrany. Napokon žalobca preukázal v konaní predložením zoznamu nositeľov práv Slovenskej republiky a zoznam zahraničných organizácií z ktorého je zrejmé, že v roku 2016 zastupoval na základe zmlúv 3470 slovenských nositeľov práv. Uzatvoril s nimi rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na tejto stránke. Citoval ustanovenie § 165 ods. 1 v spojení s § 36 ods. 3 autorského zákona s tým, že upravuje vzťahy medzi používateľmi predmetov autorskoprávnej ochrany a organizáciami kolektívnej správy. Autorský zákon vyžaduje, aby sa tieto vzťahy zastrešili licenčnou zmluvou, resp. zmluvou o primeranej odmene alebo náhrade odmeny. V prípade osôb, ktoré by v zmysle definície používateľa na účely piatej časti autorského zákona používali predmety ochrany bez uzavretej licenčnej zmluvy s organizáciou kolektívnej správy alebo s nositeľmi práv pri individuálnom vysporiadaní práv, bude dochádzať k bezdôvodnému obohateniu. 7. Súd konštatoval, že podľa ust. § 165 ods. 8 Autorského zákona mohol používateľ za stanovených podmienok požiadať súd, aby určil obsah zmluvy (hromadnej licenčnej) vrátane odmeny a nahradenia prejavu vôle, čo žalovaný neurobil.

8. Súd poukázal na to, že ustanovenia § 169 ods. 9 a 10 autorského zákona upravujú podmienky, za ktorých môže používateľ použiť spravované predmety ochrany aj napriek absencii licenčnej zmluvy bez toho, aby sa dostal do postavenia neoprávneného používateľa. Musí však byť zabezpečená spravodlivá odmena pre nositeľov práv, pričom zákon ponúka niekoľko alternatív pre používateľa, akým spôsobom ukladať peňažné prostriedky za použitie predmetov ochrany počas trvania súdneho konania. Bolo preto povinnosťou žalovaného v tomto konaní preukázať, že má splnené povinnosti voči všetkým nositeľom práv, resp. voči žalobcovi ako príslušnej organizácii kolektívnej správy spravujúcej dané predmety ochrany aj voči zastupovaným, aj voči nezastupovaným nositeľom práv, avšak splnenie týchto povinností nepreukázal.

9. Čo sa týka vecnej pasívnej legitimácie žalovaného, táto bola v spore nesporne preukázaná, pretože žalovaný prevádzkuje hotel zaradený do kategórie so štyrmi hviezdičkami so 140 izbami a v roku 2016 zrealizoval v ním prevádzkovanom zariadení verejný prenos prostredníctvom 140 ks zvukovo- obrazových zariadení umiestnených v izbách. Žalovaný ešte v roku 2015 verejne deklaroval, že poskytuje hosťom ubytovanie v 140 ubytovacích jednotkách s tým, že sú vybavené televízorom. Znamená to, že na izbách sú umiestnené funkčné zariadenia vybavené signálom, aby ich mohli ubytovaní hostia využívať a sú určené na to, že ich ponúka žalovaný hosťom, teda potvrdil verejný prenos. Žalovaný vybavil svoje izby s možnosťou pre hostí sledovania televíznych programov a poskytovanie signálu, čo predstavuje nezávisle od používanej technicky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s imi súvisiacich práv informačnej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-306/05 zo dňa 7.1.2006) ako aj sp. zn. C-162/10 zo dňa 12.3.2012, v spore preto nebolo potrebné preukazovať funkčnosť televíznych prijímačov, pretože námietky popierajú samotný zmysel a účel právnej ochrany majetkových práv prostredníctvom organizácie kolektívnej správy.

10. Zároveň v závere súd prvej inštancie uviedol, že žalobca je v súlade s ust. § 169 ods. 4 Autorského zákona nielen oprávnený, ale aj povinný domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od neoprávneného používateľa.

11. Súd prvej inštancie tiež použil ust. , , a, .

12. Čo sa týka samotnej výšky uplatneného nároku žalobca si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške, ktorá korešponduje so sadzobníkom odmien žalobcu platným v rozhodnom čase. Ide o obvyklú odmenu a za takúto odmenu súd považoval odmenu určenú podľa tohto sadzobníka, ktorý bol vytvorený v súlade s Autorským zákonom. Pre rozlíšenie pojmu obvyklá odmena a primeraná odmena súd zdôraznil, že predmetom sporu v prejednávanej veci bolo zaplatenie bezdôvodného obohatenia žalovaným a nie určovanie, či vyhodnocovanie primeranosti výšky odmeny určenej podľa sadzobníka žalobcu. Súd v tomto spore preto nemal povinnosť ani prejudicionálne rozhodovať o tejto výške. Poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je vzhľadom na podobnosť právnej úpravy aplikovateľná aj v slovenskom právnom prostredí, kde sa v sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisudzuje hodnota meradla výšky obvyklej autorskej odmeny

a možnosť stanoviť náhradu škody ako paušálnu čiastku na základe takýchto hľadísk ako je výška licenčných poplatkov alebo poplatkov , ktoré by museli byť zaplatené, keby porušovateľ práv požiadal o udelenie oprávnenia na používanie príslušných práv duševného vlastníctva. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II.ÚS/101/2011 z 24.3.2011 považoval uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien za dôkaz toho, že iní používatelia na rozdiel od sťažovateľa (ktorý nemal uzavretú licenčnú zmluvu) považovali odmenu za primeranú. Zhrnúc teda súd prvej inštancie pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo sadzobníka odmien žalobcu účinného od 1.1.2006 a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanú sumu v plnom rozsahu.

13. V súlade s ust. , a vl. nar. č. 3 a vl. nar. č. priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj úrok z omeškania, pričom pre určenie momentu splatnosti dlhu je určujúce ust. Autorského zákona, ktorý stanovuje, že používateľ je povinný platiť odmenu v situácii, že nedôjde k uzavretiu licenčnej zmluvy s organizáciou kolektívnej správy a to najmenej raz za tri kalendárne mesiace. Je teda zrejmé, že mesiace január až marec 2016 bol žalovaný povinný plniť najneskôr do 31.3.2016 a v nasledujúcom do 30.6.2016, 30.9.2016 a 31.12.2016. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania až od 15.12.2017, preto súd aj v tomto smere žalobe vyhovel.

14. O trovách konania rozhodol podľa v spojení s , a priznal úspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v ,,, a . Uviedol, že považuje rozsudok za nesprávny a nezákonný, ktorý vychádza z nesprávneho posúdenia skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia a je nepreskúmateľný pre zmätočnosť a nedostatok dôvodov. Namietal, že v konaní nebolo riadne preukázané, že žalovaný v žalovanom období vykonával verejný prenos, ani to v akom rozsahu ho vykonával. Nepreukázal teda žalobca existenciu bezdôvodného obohatenia sa žalovaným ani čo do dôvodu, ani čo do rozsahu. Ďalej namietal, že nebola žalobcom dostatočne tvrdená a už vôbec nie preukázaná aktívna vecná legitimácia tak, ako to predpokladá hmotnoprávny predpis, a to Autorského zákona v spojení s a nasl. . Došlo k neoprávnenému použitiu práve tých diel, ku ktorým na základe dohody v dohodnutom rozsahu vykonáva práva nositeľom práv audiovizuálnych diel práve žalobca, a to nielen tzv. skutkovou domnienkou ustálenou súdom na základe vykonania dôkazov z relevantnej reprezentatívnej vzorky, ak by malo byť dokazovanie v celom rozsahu obtiažné alebo takmer nemožné. Súd žiadnym spôsobom nerozhodol o procesnom návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného, ktorú počas konania vzniesol, a to minimálne v tom rozsahu, aby vysvetlil, prečo ju považuje za nedôvodnú. Poukázal na zákonnú povinnosť žalobcu okrem tvrdení navrhovať aj dôkazy na preukázaní tohto tvrdenia (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Žalobca však tieto bremená neuniesol a práve z tohto dôvodu bolo namieste, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu a vydal rozhodnutie priaznivé pre žalovaného. Zo žiadneho zákona ani autorského nevyplýva žiadna výnimka týkajúca sa unesenia dôkazného bremena, či preukazovania vzniku bezdôvodného obohatenia tak, ako neplatí ani žiadna domnienka, podľa ktorej ak žalovaný nepreukáže, ktoré konkrétne diela autora vykonal, znamená to, že vykonával verejný prenos všetkých diel nositeľov práv, ktorých majetkové práva spravuje žalobca. Žalobcovi sa totiž nepodarilo preukázať ani rozsah bezdôvodného obohatenia, pretože samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo osebe nerovná prenosu v zmysle Smernice EÚ č. 2001/2009. Nevyhnutnými podmienkami na vyhovenie žalobe by muselo byť preukázanie umiestnenie funkčného TV prijímača na izbe hotelového zariadenia, napojenie tohto prijímača na televízny signál a existencie novej verejnosti, t.j. ubytovaných hostí na izbe. Tieto podmienky musia byť kumulatívne splnené. Inak nemožno hovoriť o verejnom prenose. Žalobca nepreukázal ani netvrdil, že by mal žalovaný vo svojom hotelovom zariadení počas žalovaného obdobia ubytovaného, čo i len jedného hosťa, čo i len na jednu noc. Nemožno preto hovoriť o neoprávnenom použití diel v zmysle Autorského zákona. Ak teda súd chcel posúdiť otázku, či žalovaný mal mať uzatvorenú licenčnú zmluvu, tak najprv mal riadne skúmať, či z relevantných dôkazov vyplýva, že dochádzalo k používaniu diel, t.j. či sú preukázané všetky tri esenciálne prvky verejného prenosu. V konaní však nebola preukázaná existencia novej verejnosti počas celého žalovaného obdobia, čo pre žalobcu znamená nepreukázanie neoprávneného použitia diel, a teda nepreukázanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo do právneho základu. Žalobca bez opory v zákone si uplatňoval teoretický prospech, ktorý by mohol byť dosiahnutý, ak by žalovaný platil žalobcovi licenčnú odmenu na základe

licenčnej zmluvy bez ohľadu na skutočné použitie diel verejným prenosom. Rozsah bezdôvodného obohatenia bolo možné zistiť výlučne dokazovaním, ktoré by jednoznačne preukázalo obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného na jednotlivých izbách v žalovanom období. Ďalším argumentom žalovaného bolo, že v zmysle právnické osoby, ktoré poskytujú služby na základe zmluvy o ubytovaní sú povinné viesť knihu ubytovaných, ktoré okrem údajov o ubytovaných hostí obsahujú údaje aj o dobe ubytovania a nič nebránilo žalobcovi postupom podľa ešte pred podaním žaloby zabezpečiť dôkazný prostriedok knihu ubytovaných, aby vedel relevantne posúdiť dôvod na žalobu a prípadnú výšku nároku. Naďalej spochybňoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, lebo podľa neho žalobca je oprávnený konať a uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech a na účet tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje a iba v rozsahu, ktorý z dohody vyplýva. Žalobca nepochybne nepreukázal, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany a tiež nepreukázal, že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období naozaj aj neoprávnene použil. Na margo žalobcom predložených formulárových zmlúv uzatvorených s údajnými slovenskými nositeľmi majetkových práv odvolateľ uviedol, že v dôsledku nedostatočne určite vymedzených predmetov ochrany ide o neplatné právne úkony s poukazom na ust. . To isté, t.j. neurčitosť vyplýva aj z toho, že so žalobcom predloženej recipročnej zmluvy uzatvorenej so zahraničnou organizáciou kolektívnej správy nie je daná špecifikácia nositeľov majetkových práv, ani špecifikácia predmetov ochrany. Predložený menný zoznam údajných slovenských nositeľov majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Žalovaný je presvedčený, že nemožno po každom ubytovacom či reštauračnom zariadení paušálne požadovať, aby platilo bezdôvodné obohatenie práve žalobcovi len preto, že tento je registrovanou organizáciou kolektívnej správy a to bez znalosti a konkretizácie nositeľov majetkových práv a rozsahu ich diel, ktoré žalobca v súlade s ustanoveniam autorského zákona na základe dohody v dohodnutej rozsahu zastupuje a zároveň, ktoré boli preukázateľne neoprávnené predmetom neoprávneného verejného prenosu. Podstúpil by tak riziko, že následne bude čeliť žalobe samotného nositeľa práv, ktorý sám zastúpený žalobcom nie je alebo síce je, ale nie práve vo vzťahu k predmetu ochrany, ktorého sa prípadný verejný prenos bude týkať. Žalovaný pritom poukázal tiež na 10 výhradných licenčných zmlúv týkajúcich sa predmetov ochrany, ktoré mali byť zo strany žalovaného neoprávnene použité. Z nich vyplynulo, že v týchto prípadoch by nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného použitia predmetu ochrany ako oprávnenému nositeľovi práv prislúchal jedine a výlučne RTVS práve na základe výhradných licenčných zmlúv. Postupom podľa a požadoval od súdu prvej inštancie vykonanie dôkazov, avšak na tieto návrhy súd nejakým spôsobom nereflektoval a nerozhodol, či ich vykoná a vôbec ich v rozsudku nevysvetlil. Ďalšia časť odvolania sa týkala neprimeranosti licenčných odmien, ktoré žalobca prezentuje obvykle a argumentoval rozsudkom Súdneho dvora EÚ C 351/12 Osa, C - 395/87, C - 110/88, C 52/07 a rozsudok C - 177/16 zo dňa 14.9.2017. Výsledok týchto argumentov je, že zneužitie dominantného postavenia v zmysle uvedeného článku by mohlo spočívať v uplatňovaní príliš vysokých cien bez primeraného pomeru k hospodárskej hodnote poskytnutého plnenia. Takéto zneužitie je potom súčasne aj nekalo súťažným konaním podľa , a teda aj konaním v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku ( ). Opätovne poukazoval na ním predložený dôkaz v konaní a to analýzu licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybratých krajinách Európy a tento dôkaz predkladal práve z toho dôvodu, že žalobca má v SR monopolné postavenie, pokiaľ ide o kolektívnu správu práv autorov k audiovizuálnym dielam a ním samým kreovaná obvyklá licenčná odmena, preto nemôže byť výlučným podkladom pre rozhodnutie súdu. Podľa žalovaného je teda odmena žalobcu neprimeraná a práve žalobca je tou osobou, ktorá má tvrdenia o neprimeranosti riadne vyvrátiť a preukázať primeranosť odmien na základe objektívnych kritérií. Napokon odvolateľ tvrdil, že došlo k odopretiu spravodlivosti zo strany súdu tým, že súd nerozhodol o návrhu na prerušenie konania. Ide o vzťah k poslednému podnetu, ktorý podal na PMÚ SR dňa 19.12.2016, ktorý už začal vykonávať prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa . S poukazom na uvedené argumenty žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a uložil tiež súdu prvej inštancie, aby rozhodol o trovách odvolacieho konania v novom rozhodnutí vo veci samej.

16. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý vyjadril nesúhlas s odvolacími dôvodmi ako aj s odvolaním ako celku. Poukázal na to, že svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si uplatnil podľa autorského zákona § 164 ods. 1 veta prvá, § 164 ods. 5 s tým, že preukázal, že je oprávnený uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ale poukázal aj na ust. § 79 ods. 2, 3

autorského zákona s tým, že nositeľ práv je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy, ktorá o tom bez zbytočného odseku informuje nadobúdateľa licencie. V tomto prípade však nedošlo k písomnému vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom základe, ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe, preto má žalobca zákonnú povinnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, pretože nositelia práv sami neuplatňujú voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a napokon má za to, že je hospodárne domáhať sa voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia práve žalobcom. Žalobca teda v spore nesporne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu v zmysle príslušných ustanovení autorského zákona. Na základe neudržateľných právnych úvah žalovaný sa snažil presvedčiť súd o neexistencii nároku žalobcu a konštatuje, že v oblasti audiovízie žalobca nezastupuje žiadneho oprávneného nositeľa majetkových práv a teda požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia za niekoho kto mu nedal mandát. Audiovizuálne dielo nie je podľa Autorského zákona spoločným dielom, ale dielom s osobitnou právnou úpravou ( až Autorského zákona), na ktoré sa podľa autorského zákona primerane používajú ust. . Audiovizuálne dielo nebolo považované za spoločné dielo v právnom režime zamestnaneckého diela ani podľa predchádzajúcej právnej úpravy, , ale za osobitný druh diela spoluautorov ako to vyplýva z jeho . Aplikácia analógie zamestnaneckého diela je teda vylúčená a ani producenti a ani vysielatelia nevykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel ex lege. V zmysle Autorského zákona sa však právna úprava vzťahuje na autorov vo vzťahu k dielu na výrobcu audiovizuálneho záznamu len vo vzťahu k tomuto záznamu a pokiaľ ide o vysielateľa tak len vo vzťahu k vysielaniu. Podľa Autorského zákona môže výrobca originálu audiovizuálneho diela t. j. producent však vytvoreného len po 1.1.2016 vykonávať majetkové práva autorov k tomuto dielu a audiovizuálne použitému dielu, ak od autorov získal písomný súhlas na vytvorenie diela alebo použitie audiovizuálne použitého diela a dohodol sa s nimi na odmene za vytvorenie diela alebo použitie audiovizuálneho diela alebo spôsobe určenia osobitne za každé jednotlivé použitie audiovizuálneho diela. Pokiaľ odvolateľ argumentuje zmluvami medzi RTVS a niektorými autormi, tak žalobca uviedol, že samotný dabing nie je audiovizuálne dielo a RTVS nie je výrobcom prvého originálu audiovizuálneho diela, má iba postavenie výrobcu zvukového záznamu, prípadne zvukovoobrazového záznamu a tomu zodpovedajúce práva, ale nie práva producenta podľa vyššie uvedeného. Navyše títo autori prekladom dialógov uvedeným v predmetných zmluvách písomne neoznámili žalobcovi vylúčenie daných predmetov ochrany z kolektívnej správy. Licenčné odmeny, ktoré používatelia na základe rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy uhrádzajú žalobcovi v prípade verejného prenosu technickými prostriedkami sú stanovené paušálnou sumou, kedy vopred nie je známe, ktorému nositeľovi práv a za použitie ktorých diel bude vyplatená. Samotné rozdeľovanie odmien je už na ťarchu a zodpovednosť žalobcu, preto žalovaným predložené zmluvy z RTVS nemajú na posúdenie nároku žalobcu v tomto spore žiadnu relevanciu. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že autori dostávajú za to isté zaplatené dvakrát, pretože autori majú právo udeľovať súhlas za každé použitie diela a majú nárok na odmenu za každé použitie diela, pričom použitie diela v audiovizuálnom diele je jeden zo spôsobov použitia, vysielanie diela je ďalší spôsob použitia diela, káblová retransmisia je ďalší spôsob a verejný prenos technickými prostriedkami je samostatným spôsobom použitia diela. Preukazovaniu obsadenosti ubytovacieho zariadenia, ktorého 100 % obsadenosť namietal žalovaný vo svojom odvolaní žalobca uviedol, že Autorský zákona prísne rozlišuje medzi autorským právom a právami súvisiacimi s autorským právom. Zároveň rozlišuje nároky na odmenu autorov a na tzv. primeranú odmenu, t.j. odmenu nositeľov práv súvisiacich s autorským právom. Zatiaľ čo autori vopred udeľujú súhlas na použitie ich diel licenčnou zmluvou a za licenčnú odmenu, tak nositelia práv súvisiacich s autorským právom uzatvárajú zmluvu o primeranej odmene a vzniká im nárok na primeranú odmenu, teda na odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby udeľovali licenciu. Licenčná odmena sa týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom, nakoľko títo zastupujú autorov, a preto nezohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia, čo žalovaný pri SOZA akceptuje, ale pri žalobcovi namieta. Primeranú odmenu uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a OZIS a títo vzhľadom na charakter práv, ktoré spravujú, zohľadňujú vyťaženosť, t.j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Žalobca sa v konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia z toho titulu, že žalovaný realizoval vo svojom zariadení verejný prenos technickými prostriedkami bez získania predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, teda bez licencie, čím zasiahol neoprávnene do autorských práv, a teda výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od licenčnej odmeny, ktorá bola v rozhodnom období zvyčajná a ktorú by za získanie danej licencie žalovaný aj zaplatil. Žalobca totiž preukázal, že iní používatelia v roku 2016 uzatvárali za dané použitie daných predmetom ochrany licenčnej zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa sadzobníka

autorských odmien žalobcu za použitie chránených práv, a to účinného od 1.1.2015 a že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium podľa sadzobníka dohodnutú licenčnú odmenu, preto ho nebolo potrebné ani zohľadňovať. Žalobca sa teda domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny za akú v danom čase a dané použitie predmetov ochrany získali licenciu iní používatelia, tak takýto nárok riadne podľa autorského zákona aj preukázal, a to aj čo do dôvodu aj čo do výšky. V súvislosti s predloženou analýzou, ktorá bola vypracovaná KPMG Česká republika, s.r.o. na základe objednávky ZHR SR a samotní autori ju označujú ako štúdiu a ktorá bola žalovaným predložená porovnanie odmien, ktoré však majú v skutočnosti odlišný základ a čím sa porovnáva neporovnateľné. K tomu sa už žalobca podrobne vyjadril v konaní a je zrejmé, že samotné analýzy v jednotlivých krajinách často nezahŕňajú všetky organizácie kolektívnej správy a obzvlášť nie tie, ktoré vykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel a diel v audiovizuálnych dielach použitých. V súvislosti s vytýkaným nerozhodnutím súdu prvej inštancie o prerušení konania o zneužívaní dominantného postavenia na trhu, t.j. o podnete ZHR SR zo dňa 19.12.2016, ide už o tretí podnet založený na takom istom skutkovom a právnom základe o akom už bolo predtým rozhodnuté, keď boli podnety odmietnuté a konanie nebolo začaté. O predmetnom podnete PMÚ SR konanie voči žalobcovi do podania vyjadrenia k odvolaniu nezačal a na PMÚ SR teda nie je voči žalobcovi vedené žiadne konanie. Je bezpochyby neprípustné, aby súd prerušil konanie do skončenia konania na inom orgáne, ktoré v skutočnosti ani nie je vedené, alebo môže byť len hypoteticky v budúcnosti vedené. Predložil pritom uznesenia krajských súdov (Žilina, Banská Bystrica, Košice), kedy boli na tom istom skutkovom a právnom základe návrhy na prerušenie konania zamietnuté. Žalobca poukázal, že všeobecné súdy už v 97 rozsudkoch, z toho 81 riadnych a 16 rozsudkov pre zmeškanie skutkovo a právne obdobných konaniach mali za nepochybné, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný a žalobcom preukázaná odmena uvedená v sadzobníku bola zvyčajnou, t.j. obvyklou odmenou, a preto bolo aj žalobe vyhovené. Poukázal aj na verejne dostupnú informáciu asociácie hotelov a reštaurácii Slovenska, z ktorej vyplýva, že za svojich členov, ktorých zastupuje na základe príkaznej zmluvy, čo je aj prípad žalovaného, uzavrel so žalobcom pre rok 2017 dohodu o urovnaní. Pri uzatváraní tejto dohody bol rešpektovaný sadzobník žalobcu a dohoda sa vzťahuje aj na žalovaného, ktorý rovnako ako v roku 2016, aj v roku 2017 vykonával verejný prenos technickými zariadeniami v ním prevádzkovaných ubytovacích zariadeniach. Svoje povinnosti voči žalobcovi za rok 2017 z používania predmetov ochrany spravovaných žalobcov si tak žalovaný splnil. V zmysle uvedené vyjadrenia žalobca trvá na tom, že odvolanie žalovanej je nedôvodné a žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil si zároveň náhradu trov odvolacieho konania.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie ako podané včas oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. preskúmal napadnuté výroky rozsudku aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. a 380 ods. 1,2 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 13. 2. 2020, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. , riadne oznámené.

18. Žalovaný použil odvolacie dôvody uvedené v , , , , . Odvolací dôvod podľa je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením , . Odvolací dôvod podľa dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu a pod.). Odvolací dôvod podľa ust. znamená vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Podstata odvolacieho dôvodu podľa spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť

získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

19. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. V súvislosti s použitým odvolacím dôvodom podľa odvolací súd je názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa . Odvolacie námietky odvolateľa boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa .

20. Poukazujúc na ustanovenie odvolací súd konštatuje, že vecne správne, mimoriadne podrobné sú dôvody rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými dôvodmi sa aj odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Na námietky postupu súdu prvej inštancie v súvislosti s nesprávnym procesným postupom a na zvýraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza:

21. K námietke žalovaného, že nepostačuje preukázanie prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom zariadení poukazuje odvolací súd na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 7.12. 2006 vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA sp.zn. C-306/05 v ktorom ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod 29 rozsudku) je uvedené, že „hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadeniam prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12.3.2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku sp.zn. C- 162/10, kde v rámci prejudiciálnej otázky bolo uvedené, že „prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos". Ak má teda žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo-obrazové zariadenie vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu.

22. K odvolacej námietke žalovaného ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia aj odvolací súd je toho názoru, že možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny (viď. rozsudky NS ČR sp.zn. z 21.12.2012, z 27.01.2016).

23. Obvyklá odmena je taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie iným používateľom, a za akú používatelia licenciu získali. Žalobca počas konania preukázal, že v rozhodnom období uzatvoril hromadné licenčné zmlvy za odmenu dohodnutú podľa jeho sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou, keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy zastrešujúca daných autorov v daných predmetom ochrany na území Slovenskej republiky nepôsobila. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. , podľa ktorého obvyklosť licenčnej odmeny sa posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu

do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy.

24. Žalovaný poukázal aj na analýzu licenčných platieb spoločnosti KPMG, odvolací súd poznamenáva, že analýza bola vypracovaná KPMG Česká republika, s.r.o., na základe objednávky ZHR SR a samotní autori označujú materiál ako štúdiu, pričom uvádzajú, že jej cieľom je analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť hornú výšku poplatku odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom. Odvolací súd má za to, že predmetná analýza je nepoužiteľná na určenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, a je nepoužiteľná aj na určenie primeranej výšky licenčnej odmeny a nemá žiadnu vypovedaciu schopnosť o žalovaným tvrdenom zneužívaní dominantného postavenia žalobcu na trhu.

25. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný mal vedomosť o tom, že je jeho povinnosťou uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu a napriek tomu sa vedome dostal do pozície neoprávneného používateľa predmetov ochrany, preto musí znášať následky s tým spojené.

26. Z odôvodnenia rozsudku napadnutého odvolaním je zrejmý vznik majetkového prospechu na strane žalovaného na úkor autorov, ktorých majetkové práva spravuje žalobca na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR na výkon kolektívnej správy. Žalovaný v roku 2016 ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca. Je nesporné, že žalovaný sa takýmto spôsobom bezdôvodne obohatil, a je povinný toto obohatenie žalobcovi vydať.

27. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktoré bolo potrebné na vecne správne rozhodnutie, pokiaľ nevzal do úvahy žalovaným navrhované dokazovanie, nemalo to vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Ani nerozhodnutie o návrhu žalovaného na prerušenie konania súdom prvej inštancie nebol taký postup súdu, ktorým by bola odmietnutá spravodlivosť žalovanému. Prax všeobecných súdov je taká, že návrhy na prerušenie konania vo väčšine zamietali a odvolací súd súhlasí s argumentom žalobcu, že nebolo namieste v čase návrhu prerušovať konanie, ak na príslušnom orgáne konanie ešte ani neprebiehalo.

28. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane výroku o trovách konania ako vecne správne.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa , v spojení s . Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný, preto má úspešný žalobca nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).