Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_3To-165-2019.pdf
PDF · 83.58 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/165/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci proti obžalovanému P. D., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 26.08.2019 pod sp. zn. 31T/57/2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.02.2020 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného Tibora Seresa vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 25.08.2018 v čase o 14.05 hod. v obci L. na ceste číslo II/573 na 30,7 km pred autoservisom cúval s osobným motorovým vozidlom zn. Seat Altea, EČ: SA-727BB, z miesta ležiaceho mimo cesty na hlavnú cestu, kedy v dôsledku nedania prednosti cyklistovi - poškodenému X. C., nar. XX.XX.XXXX, idúcemu po hlavnej ceste smerom od obce E. do centra obce L., došlo k zrážke pri ktorej poškodený narazil do pravej časti zadného nárazníka motorového vozidla, preletel cez zadnú časť vozidla a spadol za vozidlo na zem, pričom utrpel stav po traume hlavy, tržnozhmoždenú ranu na rozhraní čelovotemenovom vpravo, pomliaždenie hrudníka na ľavej strane, pomliaždenie ľavého kolena, odreniny oboch kolien, odreninu v oblasti tuberositas tibiae vpravo a nalomeninu prvého krčného stavca, ktoré zranenia si u poškodeného vyžiadali práceneschopnosť v období od 25.08.2018 do 31.12.2018, počas ktorej mal sťažený obvyklý spôsob života, pričom obvinený ako vodič osobného motorového vozidla porušil svojim konaním ustanovenie § 21 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov.
Za tento prečin uložil okresný súd obžalovanému podľa v spojení s § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona peňažný trest vo výške 600 /šesťsto /eur.
Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona okresný súd stanovil pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 /dvoch/ mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil prvostupňový súd obžalovanému i povinnosť nahradiť poškodeným:
- Sociálnej poisťovne, IČO: 30 807 484, sídlo ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, škodu vo výške 873 €,
- Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., IČO: 35 937 874, sídlo Panónska cesta 2, Bratislava, škodu vo výške 734,99 €.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 249-250 spisu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie okresný prokurátor, ktoré vymedzil tak, že ho podáva vo vzťahu k výroku o treste v neprospech obžalovaného a v dodatočne predložených písomných dôvodoch /č.l. 256/ po úvodnej rekapitulácii výrokovej časti napadnutého rozsudku svoje odvolanie špecifikoval tak, že napadnutý rozsudok považuje za nezákonný výlučne čo do dôvodov neuloženia trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.
Namietal, že obžalovaný bol doposiaľ 6 krát prejednávaný v priestupkovom konaní a to v rokoch 2005, 2009, 2x v roku 2010, v roku 2014 a v roku 2017, za čo mu boli uložené v blokovom konaní sankcie vo výške od 10 do 50 Eur, čo svedčí o nedisciplinovanosti obžalovaného ako vodiča motorového vozidla a preto aj s poukazom na ustálenú judikatúru súdov SR (R 19/1973, R I/1996, R 46/1984) a napriek iba fakultatívnej povinnosti súdu ukladať trest zákazu činnosti pri obdobných trestných činoch je tento s poukazom na osobu obžalovaného (ako „notorického porušovateľa dopravných predpisov“) uloženie tohto druhu trestu nevyhnutné. Na týchto skutočnostiach nič nemení ani fakt, že obžalovaný ako živnostník prevádzkujúci autodielňu ( k čomu súd ani nevykonal náležité dokazovanie). Prokurátor má za to, že práve táto skutočnosť odôvodňuje fakt, že obžalovaný svoje povinnosti ohľadne odovzdávania vozidiel zákazníkom ako i nákupom dielov môže delegovať na zamestnancov a nemusí tieto úkony vykonávať osobne. Na veci nič nemenia ani skutkové okolnosti prípadu, kedy príčinnou nehody nebola vysoká rýchlosť ako i nerešpektovanie iných dopravných predpisov, nakoľko i porušenie povinnosti vodiča pri cúvaní, má svoje zákonné opodstatnenie.
Z týchto citovaných dôvodov preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému popri pôvodne uloženom peňažnom treste i trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu jedného roka.
Obžalovaný sa vzdal práva na podanie odvolania už po vyhlásení napadnutého rozsudku na hlavnom pojednávaní a to aj za osoby oprávnené podať odvolanie v jeho prospech, čo potvrdil vlastnoručným podpisom do zápisnice, pričom k odvolaniu prokurátora sa vyjadril písomne v rozsahu č.l. 261-263 s tým, že nesúhlasí s právnym názorom prokuratúry ohľadne nutnosti ukladania trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.
Namietal, že názor prokurátora, že v jeho osobe sa jedná o „notorického porušovateľa dopravných predpisov“ je s poukazom na vykonané dokazovanie a to najmä na skutočnosť, že za 12 rokov spáchal dovedna 6 priestupkov, za čo mu boli ukladané pokuty do výšky max. 50 Eur, doposiaľ nebol súdne trestaný, je nesprávny. V podrobnostiach poukazoval na priebeh skutku s tým, že určitú mieru spoluzavinenia niesol na sebe i cyklista, ktorý mal možnosť zrážke zabrániť brzdením, nakoľko ho mal možnosť vidieť min. zo vzdialenosti 20 metrov. Z týchto dôvodov preto navrhol odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.
Poškodení odvolanie proti napadnutému rozsudku nepodali.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupca krajského prokurátora zotrval na písomných dôvodoch odvolania a poukazoval na podrobnosti v ňom uvedené s opätovným návrhom týkajúcim sa zrušenia napadnutého rozsudku a uloženia obžalovanému popri peňažnom treste i trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá s poukazom na porušenie dôležitej povinnosti na strane vodiča-obžalovaného.
Obžalovaný i jeho obhajca na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhli odvolanie okresného prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.
Krajský súd, na základe riadne a včas podaného odvolania, na to oprávnenou osobou, podľa § 317 odsek l Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že pri ukladaní trestu prvostupňový súd prihliadal na prijaté vyhlásenie obžalovaného, že je vinný zo skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, a tak na priznanie obžalovaného spojené s prejavenou ľútosťou nad spáchaním predmetného prečinu prihliadal
ako na poľahčujúcu okolnosť (§ 36 písm. l/ Trestného zákona), pričom zohľadnil aj kritický prístup obžalovaného k svojmu prečinu. Okresný súd vychádzal tiež z toho, že prečin spáchal obžalovaný z vedomej nedbanlivosti. V rámci pomerov obžalovaného okresný súd zohľadnil, že obžalovaný má rodinu a pri svojej práci potrebuje vodičské oprávnenie. Obžalovaný v prebiehu konania tiež preukázal, že si je vedomý svojho pochybenia, nespravil ho úmyselne, a úprimne ho oľutoval, nemá históriu páchania trestnej činnosti ani nie je predpoklad, že by v nej začal, preto by hoc i podmienečný trest odňatia slobody bol zbytočný a iné alternatívne tresty by sa minuli účinku, resp. by boli zbytočne šikanózne. Okresný súd nemal pochybnosti, vzhľadom na doterajšie menej závažné priestupky v oblasti cestnej premávky, že u obžalovaného sa jednalo iba o exces z inak zodpovedného prístupu k šoférovaniu a náhrada škody je to najlepšie, čím môže svoj skutok napraviť. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku plynie aj to, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný, obžalovaný nemá za sebou minulosť iných závažných priestupkov či iného závadného správania sa za volantom, jednalo sa o jednorazové zlyhanie, z ktorého si zobral poučenie, a takýmto trestom (zákazu činnosti) by sa nič nedosiahlo, iba sa mu obmedzili zárobkové možnosti a tým aj reálna možnosť nahradiť spôsobenú škodu.
Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Podľa § 61 ods. 1 Trestného zákona trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis. Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.
Okresný súd postupom súladným s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré zistil zákonným spôsobom, a ktoré boli rozhodné pre uloženie druhu trestu a jeho výmery, ako vyplývajú z ustanovenia § 34 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona i § 61 ods. 2 Trestného zákona, vrátane pomerov obžalovaného.
Krajský súd sa v prejednávanej veci stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý neuložil obžalovanému (popri uloženom peňažnom treste) i trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, pretože uloženie tohto druhu trestu ani krajský súd nepovažoval za nevyhnutné na dosiahnutie účelu trestu uvedeného v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona a z tohto hľadiska hodnotil uložený peňažný trest ako primeraný, zákonný a spravodlivý.
Vo všeobecnosti, s ohľadom na odvolacie námietky okresného prokurátora a tiež s poukazom na vyjadrenie obžalovaného, považuje krajský súd za potrebné uviesť, že obligatórne uloženie trestu zákazu činnosti Trestný zákon za spáchanie prečinu v zmysle § 158 a na to nadväzujúce ustanovenia § 61 a nasl. Trestného zákona síce výslovne neustanovuje, avšak podľa ustálenej súdnej praxe je v prípadoch porušenia dôležitej povinnosti na úseku dopravy spravidla potrebné trest zákazu činnosti ukladať a k jeho neuloženiu za takýchto okolností pristupujú súdy skôr výnimočne vo zvlášť odôvodnených prípadoch.
Ak vodič motorového vozidla opakovane porušuje dôležité pravidlá cestnej premávky, svedčí to o jeho nespoľahlivosti viesť motorové vozidlo. V takomto prípade musí súd uvažovať o uložení trestu zákazu viesť motorové vozidlá na primeranú dobu /R 46/1984/.
V prvom rade je potom potrebné v prejednávanej veci konkrétne zdôrazniť, že obžalovaný sa predmetného prečinu dopustil počas výkonu svojho vodičského oprávnenia a v priamej príčinnej súvislosti s tým, že nerešpektoval svoju zákonnú povinnosť pri cúvaní zo spevnenej cesty (slúžiacej
ako parkovisko) dať prednosť v jazde cyklistovi idúcemu po ceste, ktorý mal v čase vzniku dopravnej nehody tejto povinnosti zodpovedajúce právo prednosti v jazde. Zo skutkových okolností jasne vyplýva, že obžalovaný ako vodič síce preukázal určitú mieru nedisciplinovanosti tým, že sa dostatočne nepresvedčil, či na hlavnej ceste sa nepohybuje iné vozidlo, ktoré by mohol pri cúvaní na cestu ohroziť, no vyhodnotiac jeho doterajšiu prax vodiča osobného motorového vozidla, išlo u neho o prvé takéto nedisciplinované konanie s následkami. Z evidencie priestupkov totiž vyplynulo, že obžalovaný je držiteľom vodičského oprávnenia pre skupinu „B“ od roku 1988, pričom od roku 2005 do spáchania predmetného prečinu (teda za cca 13 rokov od prvého evidovaného priestupku) bol dovedna 6 krát postihnutý pokutami za priestupky na úseku cestnej dopravy, žiadny z nich však nebol spáchaný pod vplyvom alkoholu, nijaký nebol spáchaný závažným spôsobom (z blokových konaní tiež nevyplýva vyššie uložená výška pokuty), ani žiadnym nebola spôsobená dopravná nehoda, nakoľko 4x sa jednalo o prekročenie rýchlosti, 1x nebola obžalovaným dodržaná vzdialenosť medzi vozidlami a 1x bola obžalovanému uložená pokuta vo výške 10 eur za jazdu na bicykli (zrejme nesprávnym spôsobom, resp. bez osvetlenia v zmysle § 56 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z.z.).
Hoci v prejednávanom prípade išlo o prečin, ktorý obžalovaný spáchal porušením ustanovení v cestnej premávke, v danom prípade však nešlo o nedovolené prekročenie povolenej rýchlosti, jazde pod vplyvom alkoholu, nezodpovedným predbiehaním a ani inej, podobne dôležitej povinnosti, čo i krajský súd utvrdzuje v tom, že obžalovaný nie je aj s poukazom na sporadickosť resp. občasnosť páchania menej závažných priestupkov počas cca 20-tich rokov vodičskej praxe vyslovene náchylný na porušovanie všeobecne záväzných predpisov upravujúcich povinnosti vodiča motorového vozidla, a teda v žiadnom prípade ho nie je možné považovať (tak, ako to konštatoval prokurátor v dôvodoch odvolania) za „notorického porušovateľa dopravných predpisov“.
Nemožno tiež opomenúť, že uvedeným nedbanlivostným prečinom neboli spôsobené nenapraviteľné škody, spôsobené poranenia poškodenému boli znaleckým posudkom hodnotené z medicínskeho hľadiska ako zranenia ľahkého stupňa (ľahká ujma na zdraví), pričom obžalovaný sa nevyhýbal kriticky uznať svoju zodpovednosť za ich vznik, za okolnosti, že v jeho konaní súd nezistil porušenie ďalších zákonom uložených vodičských povinností, čo by inak svedčilo o jeho bezohľadnom spôsobe jazdy vyššieho stupňa, a nemožno opomenúť ani to, že pri prevahe poľahčujúcej okolnosti pri nezistení priťažujúcich okolností sa už i samotná trestná sadzba v prípade obžalovaného upravovala postupom podľa § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona v jeho prospech.
Už tieto skutočnosti (odhliadnuc od osobných pomerov obžalovaného súvisiacich s jeho živobytím, ktoré neboli sami o sebe rozhodujúcim faktorom pri ukladaní, resp. neukladaní trestu zákazu činnosti a preto ďalšie dokazovanie sa javilo byť odvolaciemu súdu ako nadbytočné) vedú aj krajský súd k záveru, že na to, aby bol zabezpečený individuálny i generálny prevenčný účinok trestu ako takého, nie je v danom prípade nevyhnutné popri uloženom peňažnom treste zakázať obžalovanému po akúkoľvek dobu i výkon funkcie vodiča motorového vozidla, nakoľko samostatne uložený peňažný trest vo výške 600 Eur za súčasného uloženia substitučného dvojmesačného trestu odňatia slobody sa za daných okolností javí ako zákonný, spravodlivý a primeraný k závažnosti činu a osobe páchateľa (obžalovaného).
S poukazom na vyššie uvedené, keďže krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie resp. zmenu napadnutého rozsudku, odvolanie okresného prokurátora ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.