Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4Cob-13-2019.pdf
PDF · 114.85 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/13/2019
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: AutomationBot, s. r. o., , Vidlicová 39/A, 831 01 Bratislava - Nové mesto, IČO: 46 166 165, zastúpeného: Advokátska kancelária Baďurová, s.r.o., Budatínska 12, 851 06 Bratislava, IČO: 51 477 998, proti žalovanému: GEFCO SLOVAKIA s.r.o., Bajkalská 19/B, 821 01 Bratislava, IČO: 35 898 526, zastúpenému: PETERKA & PARTNERS advokátní kancelář s.r.o., Karlovo náměstí 671/24, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 261 69 720, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o. organizačná zložka, Kapitulská 18/A, 811 01 Bratislava, IČO: 35 884 703, o zaplatenie 61.496,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 22Cb/503/2015-185 zo dňa 17.9.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/503/2015-185 zo dňa 17.9.2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 61.496,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne:
- zo sumy 12.901,08 eur od 24.7.2015 do 13.8.2015,
- zo sumy 24.722,16 eur od 14.8.2015 do 27.9.2015,
- zo sumy 36.932,40 eur od 28.9.2015 do 18.10.2015,
- zo sumy 43.954,56 eur od 19.10.2015 do 31.10.2015,
- zo sumy 53.337,88 eur od 1.11.2015 do 21.11.2015,
- zo sumy 61.496,40 eur od 22.11.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Rozhodol tak s poukazom na §§ 409, 258, 369 ods. 1, 2, 369c ods. 1, 580, zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len OBZ), § 1 ods. 2, 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013. Z.z.. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že žalobca (pôvodne s obchodným menom pack&ging, s.r.o.) sa žalobou doručenou súdu dňa 16.12.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 61.496,40 eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia 6 faktúr za dodanie tovaru v zmysle rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 22.08.2011. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, prednesom právnych zástupcov sporových strán, výsluchom svedkov G. Š., C. J. a zistil nasledovný skutkový stav veci: Žalobca ako predávajúci na základe rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 22.08.2011 a 13 objednávok žalovaného v období máj - október 2015, dodal žalovanému (ako kupujúcemu) riadne a včas tovar (v období jún - október 2015), za ktorý mu vystavil 15 dodacích listov a 6 faktúr v celkovej sume 61.496,40 eur. Žalovaný do dnešného dňa žalovanú sumu neuhradil.
Žalovaný v podanom odpore uviedol, že v čl. 2 bod 5 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že 2 zálohy (v celkovej sume 56.145,60 eur) od kupujúceho budú zúčtované s prvou faktúrou od predávajúceho. Nakoľko tak žalobca neučinil, žalovaný započítal tieto dve zálohové platby s pohľadávkami žalobcu, a to zápočtom zo dňa 05.11.2015 a 24.11.2015. Uplatnený nárok žalobcu z fa č. XXXXXXXXX považuje žalovaný za nedôvodný, nakoľko zanikol čiastočne započítaním zo zvyšnou časťou nároku žalovaného na započítanie zvyšnej časti uhradených záloh (3.807,72 eur) a v sume 5.350,80 si žalovaný uplatňuje kompenzačnú námietku v súvislosti s náhradou škody, ktorá žalovanému vznikla v súvislosti s porušením záväzku žalobcu započítať predmetné zálohové platby s prvými faktúrami za dodanie tovaru. Žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 15.04.2016 uviedol, že zúčtoval poskytnuté zálohy faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 30.08.2011 a č. XXXXXXXXX zo dňa 30.11.2011, čím si tak riadne splnil povinnosť vyplývajúcu z predmetnej zmluvy. Jednostranné započítania vykonané žalovaným tak považuje žalobca za neplatné. Vykonaným dokazovaním bolo súdu preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili rámcovú kúpnu zmluvu, na základe ktorej a vždy na objednávku žalovaného dodal žalobca žalovanému tovar a vystavil zaň faktúry č. XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX a XXXXXXXXX, v celkovej sume 61.496,40 eur. Dodanie tovaru riadne a včas, ani výška žalovanej sumy nebola medzi subjektmi konania sporná. Sporné však bolo tvrdenie žalovaného, že uplatnená pohľadávka žalobcu zanikla započítaním s dvoma zálohovými platbami zloženými žalovaným v celkovej sume 56.145,60 eur, k čomu malo dôjsť zápočtami zo dňa 05.11.2015 a 24.11.2015. Vo zvyšnej sume 5.350,80 eur si žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku v súvislosti s náhradou škody, ktorá žalovanému mala vzniknúť z dôvodu porušenia zmluvného záväzku žalobcu započítať predmetné zálohové platby s prvými faktúrami za dodanie tovaru. Vykonaným dokazovaním však súd dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že mal voči žalobcovi pohľadávku vo výške dvoch zložených záloh v sume 56.145,60 eur, ktorá by bola spôsobilá na započítanie jednostrannými zápočtami zo dňa 05.11.2015 a 24.11.2015. Žalobca totiž v konaní nepochybne preukázal, že v zmysle zmluvného dojednania článku II bod 5 predmetnej zmluvy zúčtoval poskytnuté zálohy faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 30.08.2011 (v sume 30.105,60 eur) a č. XXXXXXXXX zo dňa 30.11.2011 (v sume 26.040,- eur), čím si riadne splnil povinnosť vyplývajúcu z uzavretej zmluvy. Zúčtovanie týchto faktúr za vstrekovacie formy žalobcom v roku 2011 potvrdil aj G. Š. (finančný manažér žalovaného) v emailovej správe z 10.04.2012. Nákup vstrekovacích foriem žalobca preukázal aj prostredníctvom faktúry č. XXXXXXXX z 31.10.2011 a č. XXXXXXXX zo dňa 16.12.2011 (dodávateľ bol Plastika - Machinery, s.r.o.). Čo však súd považoval za smerodajné je skutočnosť, že žalovaný nepreukázal, že by medzi zmluvnými stranami došlo k dohode o vrátení zložených záloh. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy, ani zo správania zmluvných strán pred podaním žaloby nevyplýva, že by zálohy zložené žalovaným v sume 56.145,60 eur žalobcovi mali byť následne vrátené, t.j. že by tieto bolo možné považovať za pohľadávku žalovaného v rámci existujúceho zmluvného vzťahu so žalobcom. Práve naopak, z predmetnej rámcovej zmluvy jasne vyplýva, že zložené zálohy budú slúžiť na výrobu nerezových foriem na výrobu plastových rohov, ktoré budú súčasťou tovaru, ako aj zabezpečením kúpy prvotných surovín, pričom tieto zálohy budú zúčtované s prvou faktúrou od predávajúceho. Vzhľadom na to, že pohľadávka žalovaného na vrátenie predmetných záloh od žalobcu nikdy neexistovala, jednostranné započítania tejto pohľadávky žalovaného (zo dňa 05.11.2015 a 24.11.2015) s pohľadávkou žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny tovaru sú neplatné. Keďže žiadne porušenie zmluvy zo strany žalobcu nebolo v konaní preukázané, irelevantné je preto tvrdenie žalovaného, že mu vznikla škoda vo výške 5.350,80 eur (v dôsledku tvrdeného porušenia zmluvného záväzku žalobcu započítať predmetné zálohové platby s prvými faktúrami za dodanie tovaru). Žalobca teda dodal žalovanému tovar riadne a včas, vzniklo mu preto právo na zaplatenie jeho ceny v zmysle vystavených faktúr. Na druhej strane žalovaný svoju zmluvnú povinnosť uhradiť predmetné faktúry nesplnil riadne a včas, čím sa dostal do omeškania a žalobcovi vzniklo právo aj na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 9,05 % ročne podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúr. V zmysle všetkých uvedených skutočností súd považoval žalobu za dôvodnú v celom rozsahu, nakoľko žalovaná pohľadávka žalobcu nezanikla započítaním s pohľadávkou žalovaného na vrátenie zložených záloh, preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 61.496,40 eur s príslušenstvom. Súd priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov súvisiacich s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur v súlade s § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže v konaní bolo preukázané omeškanie žalovaného s plnením jeho zmluvnej povinnosti. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní mal plný úspech vo veci žalobca, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. V zákonnej lehote podal voči rozsudku odvolanie žalovaný, keďže rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalovaný si tiež uplatnil trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania. Uviedol, že účastníci konania uzatvorili 22. augusta 2011 Kúpnu zmluvu č. N., ktorej predmetom bola dodávka určitých obalov žalobcom žalovanému (Kúpna zmluva). Článok II bod 5 Kúpnej zmluvy uvádza: „Predávajúci poskytne Kupujúcemu 2 zálohy pre prvú dodávku tovarov, ktoré budú slúžiť na výrobu nerezových foriem na výrobu plastových rohov, ktoré budú súčasťou tovaru ako aj zabezpečenie kúpy prvotných surovín, a to v nasledujúcich termínoch a hodnotách bezhotovostným prevodom na účet predávajúceho: 24.08.2011-30 105,60 EUR 05.09.2011- 26 040,00 EUR. Tieto zálohy budú zúčtované s prvou faktúrou od predávajúceho" Zo znenia citovaného ustanovenia je zrejmé, že žalovaný mal poskytnúť žalobcovi zálohu v dohodnutej výške. V zmluve je uvedené, na čo žalobca zálohu použije (nákup suroviny a nákup nerezových foriem) a tiež, že dôjde k zúčtovaniu poskytnutej zálohy v prvej faktúre za dodávku tovaru. Žalovaný dohodnutú zálohu v celkovej sume 56.145,60 eur žalobcovi riadne uhradil. Žalobca však poskytnutie zálohy nezohľadnil v žiadnej svojej faktúre, ktorou žalovanému vyúčtovával dohodnuté kúpne ceny za dodaný tovar. Žalovaný, ktorý faktúry za dodaný tovar priebežne hradil, požiadal žalobcu o vrátenie uvedených súm zodpovedajúcich spornej zálohe. Keďže žalobca nereagoval na požiadavku žalovaného na vrátenie zálohy, žalovaný si svoju pohľadávku na jej vrátenie (spolu s pohľadávkou na náhradu škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s porušením záväzku žalobcu započítať predmetné zálohové platby s prvými faktúrami za dodanie tovaru započítal proti pohľadávke žalobcu na úhradu ceny za jeho tovar (konkrétne proti žalobou uplatneným faktúram). Žalobcom uplatnená pohľadávka na zaplatenie týchto faktúr teda zanikla započítaním už pred zahájením tohto konania. Žalobca v tomto konaní platnosť zápočtu žalovaného spochybňuje tvrdením, že žalovaným poskytnutú zálohu riadne zúčtoval, a to faktúrou č. XXXXXXXXX a faktúrou č. XXXXXXXXX. Týmito faktúrami však nedošlo k zníženiu účtovanej ceny za dodaný tovar o čiastku zodpovedajúcu uhradenej zálohe, ako bolo dohodnuté vo vyššie citovanom ustanovení zmluvy. Týmito faktúrami vôbec nebola účtovaná dodávka tovaru, išlo o faktúry, ktoré iba potvrdzovali prijatie zálohy. Ako zdaniteľné plnenie v nich bolo uvedené „Daňový doklad na uhradenú z" a ako čiastka k úhrade v nich bola uvedená nula. Z odôvodnenia rozsudku je úplne zrejmá nesprávna interpretácia obsahu citovaného ustanovenia Kúpnej zmluvy. Súd v odôvodnení úplne opomenul jednak jednoznačne formulované znenie predmetného článku Kúpnej zmluvy a ďalej aj jeho úplne zjavný ekonomický zmysel. Ako už žalovaný uviedol v bode 4 vyššie, zmluvné strany sa dohodli: na poskytnutí zálohy na cenu za tovar žalovaným (z predmetného ustanovenia je tiež zrejmé, že žalobca mal zálohu použiť na financovanie svojej výroby následne dodávaného tovaru) a na tom, že záloha bude zúčtovaná vo faktúrach za dodaný tovar, čo prakticky znamená, že čiastka, ktorú mal žalovaný za dodaný tovar následne uhradiť, bude nižšia práve o poskytnutou zálohu. Súd prvej inštancie však znenie a zmysel predmetného ustanovenia vyložil úplne nesprávne, keď uviedol, že povinnosť žalobcu zúčtovať predmetnú zálohu bola splnená tým, že vystavil faktúry potvrdzujúce prijatie zálohy. Tento záver však vôbec nezodpovedá zneniu a obsahu predmetnej dohody strán. Nelogickosť tohto záveru je daná už nezohľadnením významu inštitútu zálohy (t.j. preddavku), ako vopred poskytnutej platby za plnenie, ktoré má byť druhou stranou dodané až následne, pričom pri následnej dodávke je od dohodnutej ceny za také plnenie výška poskytnutej zálohy odpočítaná (teda kupujúci hradí cenu zníženú o už uhradenú zálohu). To, že v danom prípade má použitý termín „záloha" práve takýto význam, je napokon z citovaného znenia predmetného ustanovenia úplne zrejmé. V tomto ustanovení je uvedená povinnosť kupujúceho uhradiť pred dodávkou tovaru určitú čiastku a je v ňom vyjadrená väzba zálohy na následnú dodávku tovaru aj potreba zohľadnenia prijatia zálohy pri fakturácii ceny takého tovaru. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že k popísanému nelogickému a najmä právne nesprávnemu výkladu ustanovenia o poskytnutí zálohy žalovaným, ako to urobil súd prvého stupňa, došlo tým, že súd prvého stupňa nesprávne vyložil 1 časť predmetného ustanovenia, v ktorej bolo uvedené, na čo žalobca prijatú zálohu použije (k nákupu suroviny a ku kúpe foriem potrebných pre následnú výrobu dodávaného tovaru). Táto dohoda o určení použitia poskytnutej zálohy iba reflektovala skutočnosť, že žalobca časť svojich nákladov na výrobu financoval z prostriedkov zálohovo poskytnutých žalovaným a nie z vlastných
prostriedkov. Rozhodne dohoda o tom, na čo žalobca prijaté finančné prostriedky v procese výroby tovaru pre žalovaného použije, nemení nič na ich charaktere zálohy na kúpnu cenu tovaru, ktorý mal v budúcnosti dodať žalobca. Pochopiteľne k zúčtovaniu zálohy (teda k zníženiu ceny za dodaný tovar o prijatú zálohu) nedošlo tým, že žalobca vystavil faktúry, ktorými potvrdil, že zálohu prijal. Z vyššie uvedených dôvodov teda rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Žalobca, ktorý nezohľadnil prijatú zálohu vo faktúrach za dodaný tovar, bol povinný ju žalovanému vrátiť na základe predpisov o bezdôvodnom obohatení a žalovaný bol teda oprávnený započítať si svoj nárok (spolu s uvedeným nárokom na náhradu škody, ktorý vyplýva z porušenia povinnosti žalobcu zohľadniť prijatú zálohu už v prvej faktúre za dodaný tovar, pričom touto žalovaným započítanou pohľadávkou sa súd prvého stupňa práve z dôvodu nesprávneho posúdenia ustanovenia zmluvy o poskytnutí zálohy nezaoberal, resp. vykonal ohľadom jej existencie nesprávny záver z rovnakého dôvodu ako ohľadom započítavanej pohľadávky žalovaného na vrátenie zálohy). Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd vydal nasledovný rozsudok: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žaloba sa v celom rozsahu zamieta. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom aj odvolacom konaní.
3. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že má za to, že odvolacím dôvodom, o ktorý sa odvolanie žalovaného opiera, je údajné nesprávne právne posúdenie predmetnej právnej veci. Táto žalovaným tvrdená nesprávnosť v bodoch 8., 9., 10. a 11. odvolania je aspoň čiastkovo odôvodnená v bodoch 11. a 12. odvolania, podľa ktorých: „inštitútu zálohy (t.j. preddavku) ako vopred poskytnutej platby za plnenie, ktoré má byť druhou stranou dodané až následne, pričom pri následnej dodávke je od dohodnutej ceny za také plnenie výška poskytnutej zálohy odpočítaná'' (bod 11) a „... je zrejmé, že k popísanému nelogickému a najmä právne nesprávnemu výkladu ustanovenia o poskytnutí zálohy žalovaným, ako to urobil súd prvého stupňa (pozn.: súd prvej inštancie), došlo tým, že súd prvého stupňa nesprávne vyložil časť predmetného ustanovenia, v ktorej holo uvedené, na čo žalobca prijatú zálohu použije ... Táto dohoda o určení použitia poskytnutej zálohy iba reflektovala skutočnosť, že žalobca časť svojich nákladov na výrobu financoval z prostriedkov zálohovo poskytnutých žalovaným a nie z vlastných prostriedkov“ (bod 12). Žalovaný pri svojich tvrdeniach o údajnom nesprávnom právnom posúdení právnej veci súdom prvej inštancie vychádza z ničím nepodloženého tvrdenia, že záloha je výlučne inštitútom, ktorým dochádza k úhrade časti kúpnej ceny za tovar, ktorý má byť dodaný následne. Má za to, že tento predpoklad žalovaného nemá oporu v žiadnej právnej norme slovenského právneho poriadku. Naopak, žalobca mal za to, že súd správne zhodnotil právny stav predmetnej právnej veci a vychádzal zo zmluvných dojednaní medzi sporovými stranami, a to najmä, nie však výlučne z citovaného ustanovenia článku II. bod 5 Kúpnej zmluvy, z ktorého je zrejmé, že zálohy slúžili výlučne na výrobu nerezových foriem na výrobu plastových rohov. Je nepochybné a mal za to, že v konaní pred súdom aj preukázané, že uvedené finančné prostriedky boli žalobcom na dohodnutý účel použité (v opačnom prípade by žalobca nemohol dodávať žalovanému dohodnutý sortiment výrobkov). Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zálohové platby boli spotrebované na dohodnutý účel medzi zmluvnými stranami (stranami sporu), a teda zápočet žalovaného voči žalobcovi, ktorý predstavuje obranu žalovaného, nemohol byť platný. Na základe vyššie uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17.09.2018 potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku.
4. Žalovaný v replike uviedol, že tvrdenie žalovaného v bode 5 odvolania nie je nijako v rozpore so zvyšným obsahom odvolania - žalovaný v bode 5 a ani v inej časti odvolania nespochybňoval, že bola vystavená zálohová faktúra, ale zdôrazňoval (súdom prvej inštancie opomenutú) skutočnosť, že vo faktúrach žalobcu vystavených žalovanému za dodávaný tovar mala byť suma kúpnej ceny za dodávaný tovar znížená o poskytnutú zálohu v sume 56.145,60 eur, čo sa však nestalo. Žalobca uvádza, že v slovenskom právnom poriadku nemá oporu tvrdenie žalovaného, podľa ktorého je „záloha ... výlučne inštitútom, ktorým dochádza k úhrade časti kúpnej ceny za tovar, ktorý má byť dodaný následne". Také tvrdenie je však absurdné, pretože význam termínu záloha je v právnej terminológii rovnako ako v bežnej reči úplne zrejmý - ide o finančné plnenie poskytnuté ako časť ceny predtým, než druhá strana poskytne svoje plnenie (žalovaný predkladá v tomto zmysle výňatok z komentára k § 450 Obchodného zákonníka; PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, s.r.o., 2016, s. 1345 a 1346). Hodnota takého vopred poskytnutého finančného plnenia je
následne druhou stranou zohľadnená pri doúčtovaní ceny za nefinančné plnenie tak, že je výška zálohy odpočítaná od dohodnutej ceny. Taktiež z článku II ods. 5 Kúpnej zmluvy je zrejmé, že žalovaným poskytnutá záloha mala takýto všeobecne zaužívaný význam a že mala byť žalobcom zúčtovaná proti kúpnej cene za dodaný tovar. Na tejto povinnosti - výslovne uvedenej v poslednej vete článku II ods. 5. - samozrejme nič nemení skutočnosť, že si strany dohodli, k čomu konkrétne žalobca prijatú zálohu použije a že žalobca skutočne k tomuto účelu prijatú zálohu použil. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí úplne opomenul vyššie uvedenú všeobecne zaužívanú a taktiež zo zmluvy jasne vyplývajúcu právnu a hospodársku podstatu finančnej zálohy (ktorá musí byť zúčtovaná proti cene za dodaný tovar). Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu prezentuje prijatú zálohu ako nejaké plnenie abstraktnej povahy alebo ako nejaký príplatok žalovaného na financovanie výroby žalobcu. Takýto charakter však žalovaným uhradená čiastka vo výške 56.145,60 eur nemala, ako je zrejmé už z označenia tejto čiastky ako zálohy a zo samotnej podstaty inštitútu zálohy (na prvú dodávku tovaru) a napokon i z dohody o tom, ako sa má so zálohou naložiť a najmä, že má byť zúčtovaná už vo faktúre vzťahujúcej sa k prvej dodávke tovaru žalobcom. Preto žalovaný naďalej navrhol, aby odvolací súd vydal nasledovný rozsudok: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žaloba sa v celom rozsahu zamieta. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom aj odvolacom konaní.
5. Žalobca v duplike uviedol, že tvrdenie žalovaného, že bod 5 odvolania nie je v rozpore so zvyšným obsahom odvolania v tom zmysle, že mal len „zdôrazňovať, že vo faktúrach žalobcu vystavených žalovanému za dodávaný tovar mala byť suma kúpnej ceny za dodávaný tovar znížená o poskytnutú zálohu v sume 56.145,60 eur“ nijakým spôsobom nemení právne posúdenie predmetnej právnej veci súdom prvej inštancie. S ohľadom na skutočnosť, že šlo o zálohové faktúry práve na sporné formy, je žalovaným zdôrazňovaná skutočnosť bezpredmetná. Žalovaný vo svojom vyjadrení ohľadne zálohy de facto potvrdzuje tvrdenie žalobcu, nakoľko nikde necitoval žiadnu legálnu definíciu slova záloha. Žalobca netvrdí, že slovo záloha a jeho význam nie sú v bežnej reči často používané, avšak žiadna legálna definícia tohto pojmu v slovenskom právnom poriadku neexistuje. Žalovaný vo svojom vyjadrení opätovne potvrdil, že ním poskytnutá záloha bola použitá na zmluvne dohodnutý účel medzi stranami sporu, teda opätovne sám výslovne potvrdil skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Mal za to, že odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z náležite a podrobne zisteného skutkového stavu, skutkové zistenia v ňom uvedené neboli zo strany žalovaného nijakým spôsobom rozporované a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vychádzajúce z takto zisteného skutkového stavu považuje žalobca za správne, jasné, zrozumiteľné a náležite odôvodnené. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhuje odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu súdu, s dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu je potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.
7. Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
8. Podľa § 391 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
Podľa ods. 2 ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Podľa ods. 3 ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
9. Základnou otázkou pre posúdenie správnosti napadnutého rozsudku je, či súd dospel k správnemu záveru, že žalobca v konaní nepochybne preukázal, že v zmysle zmluvného dojednania čl. II bod 5 predmetnej zmluvy zúčtoval poskytnuté zálohy faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 30.08.2011 (v sume 30.105,60 eur) a č. XXXXXXXXX zo dňa 30.11.2011 (v sume 26.040,- eur), čím si riadne splnil povinnosť vyplývajúcu z uzavretej zmluvy ako aj k záveru, že pohľadávka žalovaného na vrátenie predmetných záloh od žalobcu nikdy neexistovala, jednostranné započítania tejto pohľadávky žalovaného (zo dňa 05.11.2015 a 24.11.2015) s pohľadávkou žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny tovaru sú neplatné.
10. V konaní bolo nesporné, že sporové strany uzatvorili dňa 22.8.2011 Kúpnu zmluvu č. N., ktorej predmetom bola dodávka určitých obalov žalobcom žalovanému. Podľa čl. II bod 5 Kúpnej zmluvy „Predávajúci (správne má byť kupujúci) poskytne Kupujúcemu (správne má byť predávajúcemu) 2 zálohy pre prvú dodávku tovarov, ktoré budú slúžiť na výrobu nerezových foriem na výrobu plastových rohov, ktoré budú súčasťou tovaru ako aj zabezpečenie kúpy prvotných surovín, a to v nasledujúcich termínoch a hodnotách bezhotovostným prevodom na účet predávajúceho: 24.08.2011-30 105,60 eur a 05.09.2011- 26 040,00 eur. Tieto zálohy budú zúčtované s prvou faktúrou od predávajúceho".
11. Podľa odvolacieho súdu zo znenia citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že žalovaný mal poskytnúť žalobcovi zálohu v dohodnutej výške. V zmluve je uvedené, na čo žalobca zálohu použije (nákup suroviny a nákup nerezových foriem) a tiež, že dôjde k zúčtovaniu poskytnutej zálohy v prvej faktúre za dodávku tovaru. Žalovaný dohodnutú zálohu v celkovej sume 56.145,60 eur žalobcovi riadne uhradil, čo medzi sporovými stranami nebolo sporné.
12. Tvrdenie súdu ako aj žalobcu, že žalobca poskytnutú zálohu žalovaným riadne zúčtoval, a to faktúrou č. XXXXXXXXX a faktúrou č. XXXXXXXXX, čím si riadne splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo Zmluvy, je nesprávne. Súd nesprávne interpretoval čl. II bod 5 Zmluvy.
13. Podľa čl. II bod 5 predmetnej zmluvy tieto zálohy mali byť zúčtované s prvou faktúrou od predávajúceho, čo však z faktúr č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX nevyplýva. Odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľa, že týmito faktúrami nedošlo k zníženiu účtovanej ceny za dodaný tovar o čiastku zodpovedajúcu uhradenej zálohe, ako bolo dohodnuté vo vyššie citovanom ustanovení zmluvy. Čiastka, ktorú mal žalovaný za dodaný tovar uhradiť, mala byť znížená o poskytnutú zálohu. Týmito faktúrami ani nebola účtovaná dodávka tovaru, o čom svedčí aj list žalovaného zo dňa 8.9.2015, v ktorom uviedol, že faktúry č. XXXXXXXXX na sumu 30.105,60 eur a č. XXXXXXXXX na sumu 26.040,- eur, ktoré vystavil žalobca, nie sú doložené žiadnymi dokladmi preukazujúcimi dodanie zdaniteľného plnenia v zmysle uvedených zálohových faktúr. Z týchto faktúr však taktiež nevyplýva, že išlo o faktúry, ktoré potvrdzovali prijatie zálohy. Žalobca bude musieť vysvetliť, čo sú to za faktúry. Úlohou súdu bude zistiť, či žalobca uhradené zálohy zo strany žalovaného zohľadnil pri prvej faktúre za dodaný tovar, tak ako to vyplýva zo Zmluvy. Ak nebude ani z jednotlivých faktúr za dodaný tovar vyplývať, že došlo k zohľadneniu poskytnutých záloh pri jednotlivých faktúrach, je požiadavka o vrátenie záloh zo strany žalovaného dôvodná. Preto tvrdenie súdu, že pohľadávka žalovaného na vrátenie predmetných záloh od žalobcu nikdy neexistovala a jednostranné započítanie zo strany žalovaného (zo dňa 5.11.20105 a 24.11.2015) je neplatné, je nesprávne.
14. Ak v konaní nebude preukázané, že žalobca zohľadnil prijatú zálohu vo faktúrach za dodaný tovar, je povinný ju žalovanému vrátiť z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka. V tom prípade bude potrebné, aby sa súd vysporiadal s jednostranným zápočtom žalovaného listami zo dňa 5.11.20105 a 24.11.2015 ako aj s náhradou škody.
15. Pokiaľ ide o termín záloha, odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľa, podľa ktorého záloha, resp. preddavok je možné chápať ako vopred poskytnutú platbu za plnenie, ktoré má byť druhou stranou dodané až následne, pričom pri následnej dodávke je od dohodnutej ceny za také plnenie výška poskytnutej zálohy odpočítaná (teda kupujúci hradí cenu zníženú o už uhradenú zálohu). Termín „záloha“ jasne vyplýva z citovaného znenia predmetného ustanovenia. V tomto ustanovení je uvedená povinnosť kupujúceho uhradiť pred dodávkou tovaru určitú čiastku a je v ňom vyjadrená väzba zálohy na následnú dodávku tovaru aj potreba zohľadnenia prijatia zálohy pri fakturácii ceny takého tovaru. Na tejto skutočnosti nič nemení to, že strany si dohodli k čomu konkrétne žalobca prijatú zálohu použije.
16. Odvolací súd k tomu dodáva, že preddavky (záloha) sú finančné prostriedky, ktorých poskytnutie je podmienené zmluvným základom medzi partnermi. Účelom preddavkov medzi zmluvnými partnermi je spravidla zabezpečiť plynulý príliv finančných prostriedkov jednej zo zmluvných strán (dodávateľovi) a na druhej strane aj znížiť riziko nezaplatenia nákladov vzniknutých tomuto dodávateľovi v dôsledku obstarávania majetku alebo vykonávania úkonov (služieb) pre druhú zmluvnú stranu (odberateľa). Záverečnou fázou problematiky preddavkov je ich vysporiadanie formou započítania na celkové (na záver už presne známe) plnenie, na ktoré bolo dohodnuté buď jednorazové alebo opakované poskytovanie preddavkov.
17. V podnikateľskej praxi v mnohých prípadoch vyžaduje predávajúci od kupujúceho pred samotným dodaním tovaru alebo služby zaplatenie preddavku. Formou preddavku sa môže zaplatiť časť budúcej dodávky, alebo v niektorých prípadoch aj celá jej hodnota. Suma poskytnutého preddavku je závislá na dohode zmluvných strán, v rámci dodávateľsko-odberateľských vzťahov. Týmto spôsobom získava predávajúci prostriedky na úhradu svojich nákladov (výrobných alebo odbytových), spojených s danou transakciou a súčasne si zaisťuje seriózny a zodpovedný prístup od kupujúceho. Kupujúci je zaplatením preddavku motivovaný k tomu, aby bez závažného dôvodu od zmluvy neodstupoval. Do okamihu vyúčtovania je preddavok záväzkom predávajúceho voči kupujúcemu a naopak pohľadávkou kupujúceho voči predávajúcemu. Preddavky v odberateľsko-dodávateľských vzťahoch sú upravené tak ako celé odberateľsko- dodávateľské vzťahy OBZ, kde v štvrtom oddiele sú definované povinnosti kupujúceho zaplatiť za tovar kúpnu cenu a prevziať tovar v súlade so zmluvou. Kupujúci je povinný urobiť úkony, ktoré sú potrebné podľa zmluvy a zákona na to, aby predávajúci mohol dodať tovar (§ 447 až § 454 OBZ). Takýmto úkonom je aj platenie preddavkov pred splnením zmluvy zo strany dodávateľa, ak sa na nich dohodli obe zmluvné strany. Pokiaľ ide o mail G. Š. zo dňa 10.4.2012, na ktorý sa súd odvoláva, tento mail nepreukazuje zohľadnenie zálohových platieb pri faktúrach za dodávku tovaru.
18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd bude musieť postupovať v naznačenom smere.
19. O náhrade trov konania rozhodne v zmysle § 396 ods. 3 CSP súd prvej inštancie.
20. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).