Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-57-2019.pdf
PDF · 106.53 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/57/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcu: Z. Y. - D. U., E.. W.. M.. P.. S. XXXX/XX, XXX XX I., U.: XXXXXXXX (podnikateľský subjekt ukončil činnosť ku dňu 10.5.2013), proti žalovanému: Bricon Snakov, s.r.o., Štefánikova 1591, 085 01 Bardejov, IČO: 36 472 930, právne zastúpenému JUDr. Ivanom Savčákom, advokátom so sídlom Partizánska 45, 085 01 Bardejov, IČO: 42230080, o zaplatenie 1.197,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k. 1Cb/60/2011-413 zo dňa 10. apríla 2019, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobou doručenou súdu 27.4.2010 (zmena ktorej bola v časti príslušenstva pripustená uznesením z 2.4.2013) sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.197,30 Eur a úrokov z omeškania vo výške 11,75 % ročne zo žalovanej sumy za obdobie od 1.4.2010 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania. Žalobu žalobca odôvodňoval svojím nárokom na odmenu za sprostredkovanie predaja náhradných dielov na stroje JCB, na ktorú vystavil žalovanému 17.12.2009 faktúru č. 3/2019. V priebehu konania nárok ďalej odôvodňoval ústnou dohodou so žalovaným, na základe ktorej v období od januára do apríla 2008 sprostredkoval pre žalovaného predaj náhradných dielov na stavebné stroje (neskôr spresňoval že išlo o predaj 2 stavebných bagrov JCB a náhradných dielov - oleja, filtrov, mazív), pričom odmena mala byť podľa neho dohodnutá vo výške 25 % z čistého zisku sprostredkovaných obchodov, t.j. z rozdielu medzi nákupom a predajom strojov a náhradných dielov. Uvádzal tiež, že pre žalovaného mal pracovať už od 7. mesiaca roku 2007 zaoberajúc sa prípravou predaja stavebných strojov z Poľska s tým, že v tom čase mal žalovaný hradiť žalobcovi sumu 10.000,- Sk, z čoho si ako živnostník uhrádzal odvody, telefón a výdavky na vlastné motorové vozidlo zn. BMW; uvedené náklady neskôr označoval ako paušálne náhrady tvrdiac, že si od žalovaného účtoval preplatenie konkrétnych vecných nákladov podložených bločkami a časť osobnej spotreby, o čom si viedol osobný zápisník a v tomto kontexte odmietal tvrdenia žalovaného o používaní motorového vozidla žalovaného zn. SEAT. Tvrdil, že faktúrami č. 1/2008, 2/2008 a 3/2008 mu bola uhradená odmena za inú činnosť, a to za zriadenie skladu, web stránky a reklamy a prípravy cenníkov, ďalej že žalobca vykonával pre žalovaného aj iné práce, a to „naceňovanie“ stavieb a sťahovanie
stavebných mechanizmov, pričom aj tieto práce boli podľa jeho tvrdení hradené vo faktúrach z roku 2008, tiež že k fakturácii týchto iných výdavkov pod označením, že ide o odmenu za sprostredkovanie predaja vo faktúrach č. 1/2008, 2/2008 a 3/2008 došlo len na základe požiadavky žalovaného a až faktúrou č. 3/2009 si uplatnil svoj nárok na 25 % províziu z ním sprostredkovaného objemu obchodov. Rovnako tvrdil, že k ukončeniu spolupráce medzi stranami došlo až potom, ako žalovaný odôvodňoval nemožnosť vyplatenia odmeny nedostatkom finančných prostriedkov na jeho strane, v kontexte čoho poukazoval aj na skutočnosť, že žalovaný bol nútený pre finančné problémy čerpať kontokorentný úver. Vo vzťahu k obrane žalovaného o prevzatí sumy 30.000,- Sk na nákup tovaru tvrdil, že žalobca nedostával finančné prostriedky na nákup dielov dopredu, pretože žalovaný odoberal tovar na dlh a dodávateľovi z Poľska (spoločnosť Z..G..Q.. W. X, M.) uhrádzal žalovaný cenu tovaru až po jeho predaji. Namietal tiež spájanie uplatneného nároku s trestnou vecou vedenou pod sp. zn. 1T/13/2010. K uplatnenému nároku žalovaný v priebehu konania uvádzal, že medzi stranami existovala ústna dohoda, podľa ktorej žalobca ako živnostník v období od januára do apríla 2008 vykonával pre žalovaného sprostredkovateľskú činnosť za odmenu 10 % z čistého zisku z predaja náhradných dielov a počas tohto obdobia žalobca každý mesiac vystavil za túto činnosť faktúru (konkrétne pod por. č. 1/2008, 2/2008 a 3/2008). Tvrdil, že odmenu v nich vyúčtovanú žalovaný riadne zaplatil a že vzájomnú spoluprácu žalovaný ukončil ústnym oznámením žalobcovi v mesiaci apríl 2008 opierajúc svoje rozhodnutie predovšetkým o skutočnosť, že žalobca 7.3.2008 vybral z pokladne žalovaného finančnú hotovosť 30.000,- Sk na zaplatenie faktúr a nákup náhradných dielov, ktorú však riadne nevyúčtoval a napriek výzve žalovanému nevrátil, následkom čoho malo byť z podnetu žalovaného voči žalobcovi neskôr začaté trestné stíhanie pre spáchanie trestného činu sprenevery (vedená následne pod sp. zn. 1T/13/2010). Faktúru žalobcu č. 3/2009 označoval za fiktívnu a nárok na podklade nej za vykonštruovaný žalobcom a to s cieľom vyhnúť sa zaplateniu náhrady škody uplatnenej žalovaným v trestnom konaní sp. zn. 1T/13/2010, navyše faktúra č. 3/2009 podľa neho nespĺňa obsahové náležitosti vyžadované § 10 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení platnom v čase jej vystavenia. Z uvedeného dôvodu žalovaný predmetnú faktúru žalobcovi vrátil. Tvrdil tiež, že faktúra neobsahuje žiaden súpis prác, ktorý by bol odsúhlasený žalovaným a preto na jej zaplatenie nemá žalobca žiaden nárok. Poukazoval tiež na to, že žalobca vykonával svoju činnosť v sídle žalovaného, k dispozícii mal jeho motorové vozidlo a mobilný telefón (len v 2 prípadoch žalobca použil vlastné motorové vozidlo) a žalovaný mu poskytoval pravidelne určitý balík peňazí slúžiaci na pokrytie nevyhnutných výdavkov, čo žalobca rovnako potvrdzoval v podaní z 21.7.2017. Namietal však, že žalobca nepreukázal v konaní žiadne výdavky, ktoré vynaložil a podľa jeho tvrdení následne zahrnul do faktúr z roku 2008, ním predložený osobný zápisník a zoznam sprostredkovaných obchodov nemajú žiadnu právnu relevanciu, pretože nie sú podložené žiadnym konkrétnym dôkazom a napokon ani nepreukazujú sprostredkovanie obchodov, za ktoré by žalobcovi patrila odmena, ktorej zaplatenia sa v konaní domáha. Žalobca v konaní neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno a preto navrhoval žalobu ako nedôvodnú zamietnuť v celom rozsahu. Z pôvodne navrhnutých dôkazov súd nevykonal výsluch svedkov: P. S., A. Y., A. Y., O. Y.Ť., F. X. a A. Y. z dôvodu, že strany konania na pojednávaní konanom 10.4.2019 výslovne ustúpili od týchto návrhov na vykonanie dokazovania. Vo vzťahu k návrhu na výsluch P. S. a F. X. súd navyše uvádza, že vzhľadom na nezabezpečenie ich účasti žalobcom na pojednávaní napriek poučeniu z 3.10.2018, ktoré mu bolo doručené 15.10.2018 a povinnosti vyplývajúcej mu z § 197 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojitosti s účinným doručením predvolaní menovaným osobám súdom na adresu zistenú z Registra obyvateľov Slovenskej republiky (P. S. dňa 19.2.2019 a F. X. dňa 29.1.2019) boli pri týchto žalobcom označených svedkoch vzhľadom na ich neprítomnosť na pojednávaní konanom 10.4.2019 dané súčasne aj dôvody pre zamietnutie návrhov na ich výsluch podľa § 198 CSP Súd ďalej uznesením z 10.4.2019 zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania vyžiadaním účtovných dokladov od dodávateľa žalovaného (Z..G..Q.. W. X A. I., Q.. I. XXA, XX-XXX M.) z dôvodu, že vykonanie tohto dôkazu by bolo v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. Podľa názoru súdu by uvedeným dôkazom síce bolo možné preukázať celý rozsah dodávok stavebných strojov JCB a náhradných dielov označeného dodávateľa žalovanému, a overiť tak úplnosť žalovaným predloženej účtovnej dokumentácie o týchto dodávkach vrátane nákupných cien, avšak bez doplnenia ďalších skutkových tvrdení a označení ďalších dôkazov žalobcom o osobách, ktorým boli tieto tovary ďalej žalovaným dodané (odpredané) ako aj o cenách za ich predaj by nebolo ani po vykonaní tohto žalobcom navrhovaného dôkazu možné ustáliť výšku zisku žalovaného z predaja výrobkov dodaných od Z..G..Q.. W. X A. I., Q.. I. XXA, XX-XXX M. a taktiež preukázať, že tieto obchody boli za žalovaného uzavreté na základe sprostredkovateľskej činnosti žalobcu. Až tento zisk z predaja totiž podľa vzájomne zhodných tvrdení strán tvorí základ pre určenie odmeny za sprostredkovateľskú činnosť, ktorej sa žalobca od žalovaného v konaní domáhal. Súd z obdobných dôvodov zamietol aj žalobcom na pojednávaní dňa 10.4.2019 navrhované oboznámenie
celého trestného spisu sp. zn. 1T/13/2010. Z uvedeného návrhu totiž nebolo zrejmé ani aké skutkové tvrdenia majú byť týmto nekonkretizovaným dôkazným prostriedkom preukázané (zo strany žalobcu neboli označené konkrétne listiny z uvedeného spisu, ktoré chcel v konaní oboznámiť), pričom súd vzal za postačujúce oboznámiť sa s podstatnou časťou výsluchu konateľa žalovaného v trestnom konaní v postavení svedka z 10.11.2009, čo v konaní príslušným procesným spôsobom (t.j. oboznámením listinného dôkazu) vykonal. Zároveň konštatoval, že tento návrh na vykonanie dokazovania bol zo strany žalobcu produkovaný až po uplynutí lehoty 20 dní, ktorá mu bola dodatočne poskytnutá uznesením súdu vyhláseným na pojednávaní dňa 23.4.2018 v súlade s čl. 10 ods. 3 základných zásad CSP.
3. Vec právne posúdil podľa § 101 ods. 1 OSP účinnom do 30.6.2016, podľa § 120 ods. 1 a 3, účinnom do 30.6.2016, § 470 ods. 1, 2 CSP, podľa čl. 8, 10, 15 základných zásad CSP, podľa § 150 ods. 1, § 154, § 185 ods. 1, § 186 ods. 2, § 187 ods. 1, 2, § 191 ods. 1, § 198 ods. 1 až 3 CSP, § 261 ods. 1, 8, 9 Obchodného zákonníka, § 774, § 775, § 776 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca mal právo na vyplatenie odmeny za vykonanú sprostredkovateľskú činnosť na základe ústnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, na ktorú v zmysle § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka možno aplikovať ustanovenia § 774 a nasl. Občianskeho zákonníka. Medzi stranami ako podnikateľmi totiž bol založený obchodnoprávny záväzkový vzťah, predmetom ktorého bol záväzok žalobcu obstarávať za odmenu v prospech žalovaného uzavretie kúpnych zmlúv s tretími osobami, obsahom ktorých bol predaj stavebných strojov a náhradných dielov dodaných žalovanému dodávateľom z Poľskej republiky - Z..G..Q.. W. X A. I., Q.. I. XXA, XX-XXX M.. Táto odmena bola dohodnutá vo výške 10 % z čistého zisku z predaja týchto tovarov tretím osobám, teda z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou. Vykonanými dôkazmi pritom nebolo preukázané, že by výška tejto odmeny mala predstavovať žalobcom tvrdených 25 % z tohto rozdielu - takúto výšku odmeny nielenže žalovaný počas celého konania popieral, ale nemožno ju vyvodiť ani z obsahu výpovede konateľa žalovaného v trestnom konaní, kde vyslovene uvádzal len to, že sa síce o podobnej výške odmeňovania so žalobcom bavil, avšak žalobca napokon súhlasil s 10 %-nou províziou. Rovnaký obsah dohody napokon potvrdzuje aj čestné vyhlásenie A. Y. predložené žalovaným do konania. Z dokazovania vyvodil záver, že v priebehu zmluvného vzťahu strán žalovaný žalobcovi poskytoval aj náhradu ním vynaložených výdavkov, o čom svedčí výpoveď U. K., avšak žalobca (ako už bolo skôr naznačené) nepreukázal existenciu, trvanie ani obsah takého zmluvného dojednania, ktoré by ich výšku (napríklad paušálnu) konkretizovalo a tak bolo možné ustáliť, aká časť z finančných prostriedkov zaplatených vo faktúrach č. 1 až 3/2008 predstavuje náhradu týchto nákladov. Žalobca síce predložil kópiu svojho súkromného zápisníka, kde si zaznamenával svoje príjmy a výdavky, ale neposkytol logicky zdôvodnené odpovede, ktorú časť z nich žalovaný prostredníctvom označených faktúr preplatil. Žalobca teda neprodukoval žiadne tvrdenia o konkrétnych položkách, sčítaním ktorých možno odôvodniť vyúčtovanú sumu uvedenú v tej-ktorej z označených faktúry a neoznačil k tomu ani žiadne dôkazy. Skoršie tvrdenia žalobcu, že išlo o minimálne preddavky na jeho činnosť zostali nepreukázané a súčasne sa javia ako nedôveryhodné, keďže fakturované sumy sa mesiac od mesiaca líšia, pričom z vykonaných dôkazov vyplýva, že žalovaným boli žalobcovi vyplatené nie dopredu, ale až s odstupom času po ich fakturácii. Ak žalobca svojimi vyjadreniami v konaní potvrdil, že mu boli uhrádzané aj náklady na ním vykonávanú sprostredkovateľskú činnosť (resp. prípravu na ňu - prednes žalobcu na pojednávaní 25.7.2017, resp. vyjadrenie žalobcu z 21.7.2017), potom je vylúčené, aby sa strany súčasne dohodli na odmene vo výške 25 % z čistého zisku. Skutočnosť, že takáto náhrada bola žalovaným eventuálne poskytovaná nad rámec odmeny zodpovedá podstate normy obsiahnutej v § 776 Občianskeho zákonníka, ktorá počíta s možnosťou, aby popri odmene patrila sprostredkovateľom aj náhrada nákladov súvisiacich s nimi vykonávanou činnosťou. Konštatoval, že žalobca v konaní neuniesol ako bremeno tvrdenia rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich existenciu ním uplatňovaného nároku, tak ani bremeno dôkazné. Žalobca si predovšetkým dostatočne nesplnil základnú procesnú povinnosť, t.j. povinnosť úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (tzv. substancované tvrdenia. Vysvetlenia žalobcu o oddialení fakturácie odmeny o jeden a pol roka pre vedenie jeho trestného stíhania nezodpovedajú realite, keďže označené trestné stíhanie začalo až na podklade oznámenia konateľa žalovaného z 23.9.2009, teda dávno po ukončení ich vzájomnej spolupráce v mesiaci apríl 2008. Fakturácia žalovanej sumy žalobcom dňa 17.12.2009, teda po podaní trestného oznámenia konateľom žalovaného naopak indikuje zo strany žalobcu jej účelovosť s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu za spreneveru sumy 30.000,- Sk vyplatenej mu 7.3.2008 požadovaním vzájomného započítania pohľadávok. Nie je právne významné, či dovoz tovaru od Z..G..Q.. W. X A. I., Q.. I. XXA, XX-XXX M. bol realizovaný aj prostredníctvom motorového vozidla žalobcu zn. BMW, pre vyhovenie nároku bolo totiž podstatné preukázať, že žalobca sprostredkoval predaj tohto tovaru a to v období
ktoré sám vo svojich žalobných tvrdeniach a prednesoch vymedzil, t. j. od januára do apríla 2008. Uvedené mohli dosvedčiť predovšetkým kupujúci týchto tovarov od žalovaného, avšak žalobca ani jedného z nich vo svojich žalobných tvrdeniach neidentifikoval. Dokonca žalovaný predložil prehlásenie konateľa spoločnosti P. Z. S..X..F.., že pri kúpe IPH kladiva jednal výlučne s konateľom žalovaného a nie so žalobcom, čo v konečnom dôsledku žalobca v podaní z 29.8.2018 nepopieral poznamenajúc, že v začiatku svojej činnosti ho pri jeho cestách k dodávateľovi konateľ žalovaného sprevádzal. Pre vyhovenie uplatnenému nároku nie je podstatné, či žalovaný dodatočne doplnil faktúru č. FAS/4/01/2008 o svoju pečiatku a podpis (tvrdenie žalovaného na č.l. 332), tak ako nie je podstatné, či žalobca doplnil zase svoju pečiatku a podpis na kópiu výdajky vystavenú poľským dodávateľom 18.10.2007 na č.l. 336 spisu (v porovnaní s originálom pod č.l. 16 spisu). Žalobca v konaní nielen výslovne uvádzal (napr. na pojednávaní konanom 2.4.2013), že k sprostredkovaniu obchodov pre žalovaného z jeho strany dochádzalo do apríla 2008, ale tiež že odmeny sa domáha za obdobie od januára do apríla 2008, preto následné zmeny v jeho skutkových tvrdenia o tom, že spolupráca trvala až do 23.5.2008 s poukazom na obsah jeho osobných zápiskov nemožno považovať za dôveryhodné a v konečnom dôsledku ani za relevantné pre vyhovenie uplatnenému nároku. K tvrdeniu žalobcu o minimálnej provízii 30 % + základný plat vo vyjadrení z 5.8.2017 konštatoval, že aj v tomto prípade neboli tieto tvrdenia z jeho strany podložené žiadnym dôkazom. S poukazom na uvedené tak súd dospel k záveru, že žalobca najmä pre nekonzistentnosť, nekonkrétnosť a priebežnú zmenu vo svojich skutkových tvrdeniach podľa obsahu stanovísk žalovaného, ako aj pre nedostatočné splnenie zákonom uloženej dôkaznej povinnosti zameranej na preukázanie jeho vlastných skutkových tvrdení (o ktorej bol v priebehu konania dostatočne poučený) nepreukázal dôvodnosť ním uplatneného nároku, čo viedlo súd k zamietnutiu jeho žaloby v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Zároveň odôvodnil v ods. 37 dôvody, pre ktoré nebolo možné rozhodnúť podľa § 257 CSP.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, v ktorom navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 1Cb/60/2011 zo dňa 10.4.2019, eventuálne napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. V dôvodoch odvolania namietal, že súd prvej inštancie zamietol jeho návrh na vykonanie dokazovania vyžiadania účtovných dokladov od dodávateľa žalovaného (Z..G..Q.. W. X A. I., Q.. I. XXA, XX-XXX M.) z dôvodu rýchlosti a hospodárnosti konania. Ďalej, že konajúci súd na základe správy daňového úradu Prešov z 29.11.2017, podľa ktorej kompletné účtovné doklady za roky 2007-2008 boli žalovaným skartované po uplynutí desiatich rokov konštatoval, že dokazovanie prostredníctvom účtovníctva žalovaného je možné vykonať len v rozsahu dosiaľ predloženého do spisu. Poukázal na účelové konanie zo strany žalovaného, ktorý skartoval účtovné doklady, ktorých dokazovanie navrhol žalobca a preto nemohlo dôjsť k dokazovaniu uvedených účtovných dokladov zo strany konajúceho súdu. Namietal, že ak existuje dôkaz, ktorý môže objasniť skutočnosti, ktoré sú predmetom konania a súd ich nevykoná, následne dôjde k zničeniu uvedených dôkazov a konajúci súd rozhodne aj napriek uvedenému v prospech žalovaného, jedná sa o vadu, ktorá má podľa žalobcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný dokonca uvedený dôkaz priniesol na pojednávanie v samostatnom šanóne a aj napriek tomu, že žalobca žiadal vykonať uvedené dokazovanie, konajúci súd návrhu zo strany žalobcu nevyhovel. Zdôraznil, že súd pri hodnotení dôkazov nie je obmedzený zákonom v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti hodnotiť konkrétny dôkaz. Hodnotenie by však malo mať vždy oporu vo vykonanom dokazovaní a byť v súlade so zásadami formálnej logiky, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi a musí byť preskúmateľné v inštančnom postupe. Hodnotenie dôkazov následne súd uvedie v rozhodnutí vo veci samej, v ktorej dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Odvolanie podal z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods.1 písm. d/, f/ CSP, zároveň namietal nesprávne rozhodnutie o trovách konania, keď súd mal rozhodnúť o trovách konania podľa § 257 CSP a navrhol aby aj odvolací súd prihliadol pri rozhodovaní o trovách konania odvolacieho konania, na ustanovenie § 257 CSP, na dôvody uvedené v odvolaní a majetkové pomery žalobcu, ktoré boli dôvodom pre oslobodenie od platenia súdneho poplatku na súde prvej inštancie.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol že sa plne stotožňuje s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie dostatočne vyčerpávajúco zdôvodnil svoje rozhodnutie, vysporiadal sa so všetkými zásadnými skutočnosťami a argumentmi strán sporu a vec správne vyhodnotil. Predmetný spor trvá od roku 2011, a teda žalobca mal dostatok času na to, aby uviedol svoje návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobcove návrhy na doplnenie dokazovania sa s odstupom času javia ako značne účelové a nehospodárne nehovoriac už o tom, že
v tomto konaní nemali veľkú výpovednú hodnotu a teda by zrejme výsledok tohto konania žiadnym spôsobom nezvrátili. Samotný žalobca na preukázanie svojich tvrdený nepredložil žiaden iný dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia preukázal a v dôsledku uvedeného neuniesol dôkazné bremeno. Poukázal na to, že žalobca nepreukázal ani tvrdené dôvody na oslobodenie od súdneho poplatku, pričom v spojitosti s tým sa alibisticky snaží svoje povinnosti za uspokojenie nároku žalovaného na náhradu trov konania. Jeho konanie je účelové a rozhodnutie súdu ohľadom nároku na náhradu trov konania považuje žalovaný za vecne správne.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa podľa § 387 ods. 2 CSP plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
10. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k odvolaniu žalovaného a podstatných tvrdení žalovaného v tomto odvolacom konaní udáva:
11. Odvolací súd považuje odvolacie námietky za nedôvodné z toho dôvodu, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal so všetkými žalobnými námietkami, riadne odôvodnil v bode 5 napadnutého rozsudku prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a s týmto jeho názorom sa odvolací súd stotožňuje. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal aj s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa pri rozhodovaní o trovách konania a v bode 37 dostatočne odôvodnil prečo nebolo možné v danom prípade rozhodnúť podľa tohto ustanovenia. Aj s týmto názorom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje.
12. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny.
13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).