Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9C/200/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou v právnej veci žalobcu: W. W. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť V. H. C., zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s. r. o., Martin Škamla, advokát, Makovického 15, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovanej strane nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 16.10.2013 domáhal sa žalobca uloženia povinnosti žalovanej nahradiť žalobkyni škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo výške 10.000,- € a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 556,70 € k rukám jeho právneho zástupcu, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca bol rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou p.: PPZ-HCP-SO11-73-023/2012 zo dňa 14.07.2012 zaistený na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: zo dňa 01.08.20I2 bolo uvedené rozhodnutie o zaistení žalobcu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Žalobca bol v dôsledku rozhodnutia o zaistení pozbavený osobnej slobody od 14.07.2012 do 15.08.2012, t. j. 33 dní. Žalobca podal návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle §15 zákona o zodpovednosti za škodu. Na žiadosť reagovalo MV SR konštatovaním, že v danom prípade nedošlo k zrušeniu rozhodnutia o zaistení žalobcu na to príslušným orgánom, ktorý podľa jeho názoru nie je Krajský súd v Košiciach. 3. Žalovaná strana sa ku skutkovým tvrdeniam uvedeným v žalobe vyjadrila písomným podaním z 13.2.2014, doručeným súdu dňa 18.02.2014. Poukázala na skutočnosť, že Krajský súd v Košiciach rozhodoval ako odvolací orgán, rozhodoval teda o riadnom opravnom prostriedku. V tomto prípade Krajský súd v Košiciach teda nepreskúmaval zákonnosť už právoplatného rozhodnutia tak, ako to výslovne vyžaduje Podľa právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom. Táto podmienka však v tomto prípade plnená nebola. Rozhodnutie o zaistení žalobcu č. p.: PPZ-HCP-SO11-73-023/2012 z 14.07.2012 bolo preskúmané v rámci odvolacieho konania Krajským súdom v Košiciach. Predmetné rozhodnutia teda neboli po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť. Žalovaná taktiež uviedla, že zo znenia jasne vyplýva, že v dôsledku zrušeného rozhodnutia musí súčasne

aj poškodenému vzniknúť škoda, pretože v zmysle uvedeného ustanovenia uplatnenie náhrady škody prichádza do úvahy len za podmienky, že v dôsledku takto zrušeného či zmeneného právoplatného rozhodnutia došlo zároveň aj k vzniku škody. V dôsledku zrušenia rozhodnutia o zaistení žalobcu odvolacím orgánom, žalobcovi žiadna škoda nevznikla. Podľa zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. p.: PPZ-HCP-SOll-P-029/2012 z 13.07.2012 sa žalobca vo vzťahu k svojmu vlastnému konaniu vyjadroval nasledovne: Otázka; „Uvedomujete si skutočnosť, že sa zdržiavate na území Slovenskej republiky bez oprávnenia, čím ste naplnil ustanovenie zákona o pobyte cudzincov a správny orgán z tohto dôvodu začal voči Vám konanie o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky?“ , Odpoveď žalobcu: „Ano, som si toho vedomý.“ Podľa „Právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. I keď ustanovenia sa viažu na uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzby, žalovaná strana mala za to, že na tento prípad možno použiť citované ustanovenie a to z dôvodu, že žalobca si bol plne vedomý toho, že protiprávne vstúpil na územie Slovenskej republiky z územia Ukrajiny a to tým spôsobom, že použil falošnú identifikačnú kartu na pobyt v Rakúsku. s poukazom na uvedené mala žalovaná za to, že konanie o zaistení žalobcu bolo začaté v dôsledku jeho vlastného, vedomého protiprávneho konania. V prípade, že by prichádzal žalobca na územie Slovenskej republiky legálne a bez falošného preukazu, nebolo by ani konanie o zaistení začaté. Z uvedeného dôvodu žalobcovi zo zákona nevzniká právo na náhradu škody, nakoľko si samotné konanie o zaistení zavinil sám, svojím protiprávnym konaním. Žalovaná strana poukázala na skutočnosť, že žalobca sa legálne zdržoval na území Ukrajiny a mohol si zvoliť aj legálny spôsob prekročenia vonkajšej hranice na územie Slovenskej republiky s tým, že mal možnosť požiadať na zastupiteľskom úrade SR na Ukrajine o udelenie schengenského víza, zároveň mal možnosť na území Ukrajiny taktiež požiadať o udelenie azylu nakoľko Ukrajina uplatňuje ženevskú konvenciu o utečencoch. Žalobca radšej zvolil účelovo protiprávny spôsob pre vstup do schengenského priestoru. K problematike súčasného pobytu žalobcu žalovaná strana uviedla, že, pán F. požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky v ÚPZC Sečovce 19. 07. 2012. V rámci prvotných úkonov v azylovom konaní bol žalobca presunutý zo Záchytného tábora Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Humenné do Pobytového tábora Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Rohovce. Vzhľadom na to, že menovaný nesplnil podmienky ustanovené v , , alebo predpisov, jeho žiadosť bola zamietnutá podľa zákona o azyle ako zjavne neopodstatnená. Proti rozhodnutiu podal žalobca opravný prostriedok avšak Krajský súd v Bratislave rozhodnutie Migračného úradu na pojednávaní 20. 01. 2013 potvrdil. Žalobca na výsledok odvolacieho konania nepočkal a ešte 15. 01. 2013 svojvoľne odišiel z Pobytového tábora Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Rohovce. Od dátumu svojvoľného odchodu je pobyt žalobcu neznámy. Žalovaná strana uviedla, že právny zástupca žalobcu síce opiera svoj žalobný návrh o , však k žalobnému návrhu na preukázanie svojich tvrdení nepredložil žiaden dôkaz vo vzťahu k žalovanej, ktorý by preukazoval vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Taktiež vo vzťahu k údajnej nemajetkovej ujme sa nijako nevyjadril k písmenám a) až d) a tiež nepredložil k ustanoveniu žiaden dôkaz vo vzťahu k žalovanej. 4. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 16.05.2016 uviedol, že sa v tomto konaní domáha náhrady škody - nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla z dôvodu, že bol na základe nezákonného rozhodnutia pozbavený osobnej slobody 33 dní. Škoda - nemajetková ujma bola žalobcovi spôsobená nie konaním správneho orgánu, ale jeho rozhodnutím, t.j. nezákonným rozhodnutím správneho orgánu sp.zn.: PPZ-HCP- SOl1-73-023/2012 zo dňa 14. júla 2012 v dôsledku ktorého bol žalobca pozbavený osobnej slobody 33 dní. Mal za to, že pri posudzovaní veci je potrebné vychádzať predovšetkým z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci X. U.. Q., rozsudok ESĽP z 29. mája 2012, z ktorého vyplýva (bod 22c a bod 25), že už samotné pozbavenie práva na osobnú slobodu v rozpore s čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru zakladá priamy nárok dotknutej osoby na odškodnenie. V prípade, že súd nárok na odškodnenie dotknutej osobe neprizná napriek tomu, že zistí nezákonnosť rozhodnutia o zaistení, jedná sa o porušenie 5 ods. 5 Dohovoru. Žalobca bol pozbavený osobnej slobody 33 dní. Je zrejmé, že takýto hrubý zásah do jeho základného práva na osobnú slobodu predstavuje vážnu ujmu v jej súkromnom živote a spoločenskom uplatnení, nakoľko počas pozbavenia osobnej slobody nemohol realizovať ani svoj súkromný život a ani sa nijakým spôsobom spoločensky uplatniť. Nezákonným bodnutím bolo zasiahnuté do všetkých zložiek jeho osobnostných práv. 5. Žalovaná strana vo vyjadrení zo dňa 18.09.2019 poukázala na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky v skutkovo aj právne zhodných prípadoch. Súd vyššej inštancie jasne skonštatoval, že len odkaz na rozhodnutie ESĽP automaticky nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nezakladá, a žalobca je

povinný preukázať konkrétne následky, ktoré rozhodnutie o zaistení vyvolalo na strane poškodeného. Žalovaná uviedla, že zo znenia a vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy je viazaná na konkrétnu osobu. To znamená, že uplatnenú ujmu by s poukazom na ustanovenie mal žalobca aj preukázať, a to najmä svojou výpoveďou, nakoľko zaistenie, ako zásah do osobnej slobody, je viazané výlučne na osobu poškodenú. Žalobca doposiaľ nepreukázal konkrétne následky, ktoré malo rozhodnutie o zaistení vyvolať, keďže na území Slovenskej republiky nemal žiadnych rodinných príslušníkov a údajne ani nemal finančné prostriedky na vycestovanie do domovskej krajiny (uvedené vyplýva zo zápisnice). Z konania žalobcu je podľa žalovanej evidentné že sa jedná o nelegálneho migranta, ktorý na územie Slovenskej republiky pricestoval nelegálne, vedome použil falošné povolenie na pobyt a následne, aby sa vyhol vráteniu na územie Ukrajiny, čisto účelovo požiadal o azyl, o čom svedčí jeho svojvoľný odchod z pobytového tábora pred právoplatným ukončením azylovej procedúry. Žalovaná uviedla, že ak by žalobca zvolil legálny spôsob prekročenia štátnej hranice Slovenskej republiky, nebola by vznikla táto situácia. Žalobca sa od roku 2013 evidentne zdržiava mimo územia Slovenskej republiky. Iba samotné tvrdenia právneho zástupcu žalobcu podľa žalovanej nie sú spôsobilé preukázať vznik a existenciu uplatnenej nemajetkovej ujmy. Je preto otázne, v koho prospech žiada advokátska kancelária zastupujúca žalobcu náhradu nemajetkovej ujmy, keďže pobyt žalobcu nie je od roku 2013 známy, nemá žiadne doklady oprávňujúce ho zdržiavať sa na území schengenského priestoru legálne a okrem uvedeného, ak by mal právny zástupca žalobkyne vedomosť, kde sa žalobca zdržiava, mal by túto skutočnosť oznámiť kompetentným orgánom, práve vzhľadom k uvedenému. 6. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: rozhodnutím č. PPZ- HCP-SO11-73-023/2012 zo dňa 14.07.2012, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: lSp/l7/2012 , vyjadrením k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody č. SLV-PS-56/20I3 zo dňa 31.05.2013, zápisnicou Prezídia PZ Úradu hraničnej a cudzineckej polície č. p.PPZ-HCP-SO11-P-029/2012 o vyjadrení účastníka konania zo dňa 13.07.2012, a zistil nasledovný skutkový stav: žalobca bol rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou p.: PPZ-HCP-SO11-73-023/2012 zo dňa 14.07.2012 zaistený na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: zo dňa 01.08.20I2 bolo uvedené rozhodnutie o zaistení žalobcu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Žalobca bol v dôsledku rozhodnutia o zaistení pozbavený osobnej slobody od 14.07.2012 do 15.08.2012, t. j. 33 dní. Žalobca podal návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu. Žalovaná žiadosti nevyhovela s odôvodnením, že sa nejedná o prípad zrušenia právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom. 7. Podľa písmeno a/, b/ o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného do 31.12.2012, tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu. 8. Podľa cit. zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. 9. Podľa cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 10. Podľa ods. l písm. d) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, 11. Podľa ustanovenia cit. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. 12. Podľa ustanovenia cit. zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 13. Podľa ustanovenia cit. zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

14. Podľa ustanovenia § 6 ods. 3 citovaného zákona ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. 15. Podľa ustanovenia § 15 ods.1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. 16. Podľa ustanovenia § 17 ods.1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 17. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 18. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 cit. zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 19. Podľa ustanovenia cit. zákona v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2. 20. Súd pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal predovšetkým zo o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej škody titulom nezákonného pozbavenia osobnej slobody vykonaného na základe rozhodnutia oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou, ktoré bolo následne zrušené Krajským súdom v Košiciach. 21. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol na základe rozhodnutia Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou p.: PPZ-HCP-SO11-73-023/2012 zo dňa 14.07.2012 zaistený na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: zo dňa 01.08.20I2 bolo uvedené rozhodnutie o zaistení žalobcu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Žalobca bol v dôsledku rozhodnutia o zaistení pozbavený osobnej slobody od 14.07.2012 do 15.08.2012, t. j. 33 dní. 22. Spornou otázkou v konaní bolo, či žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom vyššie uvedeného rozhodnutia oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou v zmysle , teda či toto rozhodnutie bolo nezákonné a zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. 23. Podľa ustanovení pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu a to pri splnení troch podmienok, ktorými sú- nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, pričom tieto tri podmienky musia byť splnené kumulatívne. 24. Prvou a základnou podmienkou podľa citovaného zákona je teda existencia právoplatného alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené. 25. Z dokazovania jasne vyplýva, že rozhodnutie o zaistení žalobcu vydané Oddelením hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou p.: PPZ-HCP-SO11-73-023/2012 zo dňa 14.07.2012 sa stalo vykonateľným v deň jeho vydania a v dôsledku okamžitej vykonateľnosti bol žalobca dňom 13.07.2012 zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Uvedené rozhodnutie bolo zrušené Krajským súdom v Košiciach a bolo vrátené príslušnému správnemu orgánu na ďalšie konanie. 26. Krajský súd v Košiciach rozhodnutie o zaistení žalobcu zo dňa 14.07.2012 zrušil z dôvodu, že príslušný orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V odôvodnení svojho rozhodnutia vytkol, že správny orgán nedostatočným spôsobom odôvodnil dĺžku zaistenia žalobcu existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca. Správny orgán je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä z hľadiska účelu zaistenia. Ďalej vytkol správnemu orgánu i to, že správny orgán sa vôbec nezaoberal

otázkou azylového konania, či žalobca požiadal o azyl, kedy a kde žiadal o azyl. Správny orgán tak rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. 27. Tvrdenia žalovanej, že rozhodnutie, ktoré doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť a ktoré bolo zrušené v odvolacom konaní, nemôže založiť vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd nemohol akceptovať, pretože z dokazovania jasne vyplýva, že v danom prípade síce prišlo k zrušeniu neprávoplatného rozhodnutia, avšak išlo o vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého bol žalobca skutočne zaistený a ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť v odvolacom konaní. Uvedené tvrdenia žalovanej vyvracia práve ustanovenie , podľa ktorého ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Z citovaného ustanovenia jasne vyplýva, že nárok na náhradu škody možno uplatniť v prípade zrušenia nezákonného rozhodnutia, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku, čo v prípade žalobcu preukázateľne bolo. 28. Z uvedeného je zrejmé, že v súlade s ustanovením žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody, keďže nesporne prišlo k vydaniu rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody žalobcu na základe rozhodnutia, ktoré bolo vykonané a následne zrušené ako nezákonné. 29. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody spôsobenej ne, pretože v prípade žalobcu nedošlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom, keďže rozhodnutie žalobcu bolo preskúmavané v rámci odvolacieho konania Krajským súdom v Košiciach a toto rozhodnutie teda podľa názoru žalovanej neboli zrušené pre nezákonnosť po nadobudnutí právoplatnosti a to vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu súdu, najmä s poukazom na ustanovenie a V prípade žalobcu boli splnené podmienky na vznik nároku na náhradu škody, keďže rozhodnutie bolo vykonané a zároveň bolo ako nezákonné zrušené. 30. Rovnako sa súd nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobca si svojim konaním sám zapríčinil pozbavenie osobnej slobody, pretože si bol vedomý skutočnosti, že na územie SR z Ukrajiny vstúpil protiprávne tak, že použil falošný doklad na pobyt v Rakúsku, k čomu sa sám dobrovoľne priznal a preto konanie o zaistení žalobcu bolo začaté v dôsledku jeho vlastného a vedomého protiprávneho konania, na základe ktorého v zmysle nemohol vzniknúť nárok na náhradu škody. K uvedenému súd uvádza, že ustanovenie taxatívne uvádza príklady, na ktoré sa nemožnosť vzniku nároku na náhrady škody vzťahuje, pričom inštitút zaistenia v danom ustanovení nie je uvedený. Ustanovenie sa vzťahuje len na rozhodnutia o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe. Tento taxatívny výpočet súd nemôže svojvoľne rozširovať a zahŕňať doň ďalšie príklady, pretože by tým prekročil svoje právomoci. Z uvedeného dôvodu súd nemohol súhlasiť s tvrdeniami, že by žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol z dôvodu, že si zaistenie zavinil sám. V tejto súvislosti je potrebné navyše uviesť, že žalobca bezprostredne po zadržaní požiadal o azyl, čo vyplýva zo zápisnice o jeho výsluchu zo dňa 13.07.2012, preto si nemohol on sám svojim konaním zapríčiniť zaistenie. 31. Súd sa zaoberal aj otázkou, či žalobcu, ktorý požiadal o azyl, bolo možné zaistiť v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny, ak existuje riziko jeho úteku. Súd preto posudzoval i zákonnosť konania žalovaného, keď zaistil cudzinca, ktorý požiadal o azyl. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.05.2013 sp. zn.1Sža/5/2013 ako aj zo dňa 13.12.2016 sp. zn. , v ktorých Najvyšší súd SR jednoznačne skonštatoval, že pokiaľ vstup cudzinca na územie SR bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území SR je spojené s úmyslom požiadať Slovenskú republiku o azyl, nemôže byť jeho neoprávnený vstup bez ďalšieho dôvodom zaistenia cudzinca. Zaistenie cudzinca znamená obmedzenie a v niektorých prípadoch až pozbavenie osobnej slobody, ide o vážny zásah do práv jednotlivca, preto musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy, pokým sa vykonávajú nevyhnutné úkony smerujúce k vyhosteniu. Ak reálny predpoklad vyhostenia alebo vrátenia prestane existovať, stráca zaistenie odôvodnenie a zaistená osoba musí byť bezodkladne prepustená. Uvedené vyplýva z čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území zo 16.12.2008. Táto smernica stanovuje presný postup pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, podľa ktorého by mali členské štáty postupovať. V prípade žalobcu išlo o cudzinca, ktorý vstúpil na územie SR v úmysle požiadať o azyl a preto bolo pravdepodobné, že účel zaistenia - jeho vrátenie na Ukrajinu, nebude realizovateľný práve pre prekážku azylového konania, ktoré sa právoplatne neskončilo, o čom vedel

správny orgán v čase rozhodovania o zaistení. Takéto konanie žalovaného preto nemožno považovať za konanie v súlade s SR, zákonmi, medzinárodnými zmluvami a s ustanoveniami návratovej smernice. Podľa smernice Rady 2005/85/ES o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca z 01.12.2005 (tzv. „návratová smernica“) by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o azyle. 32. Žalovaná zaistila žalobcu podľa o pobyte cudzincov. Zo zápisnice o výsluchu žalobcu zo dňa 13.07.2012 jasne vyplýva, že žalobca ešte pred rozhodnutím o zaistení požiadal o azyl na území SR. Na uvedenú skutočnosť poukázal i Krajský súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí. Žalovaná teda mala v čase rozhodovania o zaistení vedomosť, že žalobca požiadal o azyl. Podľa o azyle je žiadateľ počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo neustanovuje inak. Z citovaného ustanovenia žalobcovi vyplýva jasné oprávnenie zdržiavať sa na území SR. Žalovaný sa mal zaoberať posudzovaním žiadosti o azyl a to postupom podľa zákona o azyle a to bez toho, aby žalobcu považoval za osobu neoprávnene sa zdržiavajúcu na území SR. Uvedené potvrdzuje i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2014 sp. zn. , podľa ktorého ak vstup cudzinca na územie SR bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území SR je spojené s úmyslom cudzinca požiadať SR o azyl, nemôže byť neoprávnený vstup na územie SR dôvodom zaistenia cudzinca. 33. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd považoval rozhodnutie žalovanej o zaistení žalobcu za nezákonné. K podmienke vzniku nezákonného rozhodnutia preto možno skonštatovať, že táto podmienka splnená bola. 34. Druhou podmienkou na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je preukázanie vzniku škody a preukázanie výšky vzniknutej škody. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, keď intenzita zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. Základným predpokladom pre uplatnenie nemajetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla ako aj preukázanie, že zásah vyvolal závažné následky v súkromnom živote poškodeného a v jeho spoločenskom uplatnení, prípadne ďalších skutočností a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže náhradu nemajetkovej ujmy priznať iba vtedy, ak sa v konaní preukáže, že prišlo k skutočnému závažnému následku na poškodenom a tento zásah mal značnú intenzitu. Preukázanie vzniku závažných následkov zaťažuje poškodeného, v danom prípade žalobcu. On nesie dôkazné bremeno a je povinný preukázať vznik následkov, ktoré odôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy. 35. V danom prípade si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, ktorú považoval za primeranú, pričom ju odôvodnil tým, že na základe nezákonných rozhodnutí bol pozbavený osobnej slobody, čo spôsobilo vážny zásah do jeho súkromného života, sťažilo to jeho spoločenské uplatnenie, utrpel závažnú ujmu, keďže bol opakovane zaisťovaný a nemal žiadnu právnu istotu, ako s ním budú štátne orgány nakladať. Žiadne konkrétne okolnosti, aká škoda mu bola spôsobená, ako to zasiahlo jeho spoločenský prípadne rodinný život, akú ujmu utrpel, však žalobca neuviedol. Takéto jednoduché vymenovanie dôvodov, ktoré sú okrem iného presne takto vymenované i v zákone, automaticky nepreukazuje vznik škody na strane žalobcu. 36. V zmysle citovaného ustanovenia sa uhrádza nemajetková ujma v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak a to len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Súd uvádza, že v prejednávanom prípade žalobca v priebehu konania nepreukázal, že mu bola spôsobená nemajetková ujma. Samotná skutočnosť, že došlo k zaisteniu žalobcu a k pozbaveniu jeho osobnej slobody, ešte sama o sebe nezakladá nárok na nemajetkovú ujmu. 37. Povinnosťou žalobcu v konaní bolo preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, t.j. preukázať dopad nezákonného rozhodnutia na jeho vážnosť v spoločnosti a následné sťaženie jeho spoločenského uplatnenia ako aj preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. Žalobca niesol v konaní dôkazné bremeno. Samotné konštatovanie o neschopnosti žalobcu sa brániť a poukázanie na jeho zraniteľné postavenie ako cudzinca podľa názoru súdu nemožno považovať za postačujúce na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Zároveň súd zdôrazňuje, že žalobca bol v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení od počiatku právne zastúpený a to práve právnym zástupcom žalobcu, ktorý ho zastupuje i v danom konaní. Preto tvrdenia žalobcu o neschopnosti a nemožnosti sa brániť sú v súvislosti s odôvodnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bez významu a súd ich považoval za účelové.

38. Žalobca bol povinný v konaní preukázať vznik a existenciu nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáhal, avšak v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí o zaistení mu bola spôsobená nemajetková ujma. Žalobca teda nepreukázal svoje tvrdenia o spôsobení nemajetkovej ujmy a nepredložil ani žiadne dôkazy o tom, aká škoda mu vznikla. 39. V tejto súvislosti súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca bol umiestnený v útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, avšak žalobca tento pobytový tábor svojvoľne opustil. V súčasnosti jeho pobyt nie je známy. Žalobca sa od roku 2013 evidentne zdržiava mimo územia Slovenskej republiky. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nie je na území SR, územie SR svojvoľne opustil (ešte pred samotným rozhodnutím o udelení azylu), v súčasnosti jeho pobyt nie je známy, na Slovensko sa počas posledných piatich rokov nevrátil, teda ani v čase podania žaloby žalobca nebol na Slovensku už viac ako jeden rok, súd mal pochybnosti o jeho záujme na podanej žalobe a na uplatnenom nároku. 40. Podľa názoru súdu vzhľadom k uvedeným skutočnostiam druhá podmienka na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu, ktorou je preukázanie vzniku škody a preukázanie výšky vzniknutej škody, v danom prípade žalobcu splnená nebola. 41. Treťou podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody je preukázanie príčinnej súvislosti medzi vytýkaným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak nezákonné rozhodnutie a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku a zároveň musí byť preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, škoda by nevznikla. Rozhodovanie súdu je závislé na posúdení príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a zváženie všetkých príčinných súvislostí. 42. Keďže žalobca v konaní nepreukázal vznik škody, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy, nemohla byť preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. 43. Súd po zhodnotení všetkých vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že žalobca nepreukázal súčasné splnenie všetkých , keďže nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, preto žalobu zamietol. 44. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením / v spojení s ust. / , v zmysle zásady úspechu strany vo veci . Žalovaná strana mala vo veci plný úspech. Súd však žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi z dôvodu, že žalovanej v súvislosti s prejednávanou vecou trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.