Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)Rozsudok_2Co-101-2019.pdf
PDF · 111.96 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/101/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom v Bratislave, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Námestie Biely kríž č. 3, P. O. Box 39, Bratislava, proti žalovanému: CHEMOSVIT, a.s., so sídlom vo Svite, Štúrova 101, IČO: 31 671 047, zastúpenému BERNÍK & partneri, s.r.o., so sídlom vo Svite, Štúrova 101, o zaplatenie 1.040 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 23Ca/1/2017-166 zo dňa 22.10.2018 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 1.040 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 18.12.2017 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorý svoj nárok uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že nadobudol postavenie organizácie kolektívnej správy, nakoľko mu bolo udelené oprávnenie na výkon Ministerstvom kultúry SR zo dňa 18.8.2016 pod č.k. MK - 1587/2016-232/10421 a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Postavenie žalobcu vyplýva zo zákona č. 185/2015 Z.z. (Autorský zákon), pričom žalobca vykonáva kolektívnu správu na použitie diela ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení. Ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené napr. aj v ubytovacích zariadeniach, reštauráciách, baroch, kaviarňach a pod.. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Spolcentrum, ktoré sa nachádza vo Svite, ul. SNP č. 142 a ponúka v izbách 40 ks zvukovoobrazových zariadení a teda zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv neoprávneným vykonávaním verejného prenosu bez súhlasu autorov. Žalobca si nárok uplatňuje za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016 vo výške v súlade so Sadzobníkom licenčných odmien za jeden rok, kde pri trojhviezdičkovom hoteli za zvukovoobrazové zariadenie predstavuje 26 €, teda za 40 zariadení 1.040 €. Poukázal na článok 9 úvodných ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 20001/29/ES z 22.5.2001.
3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a uviedol, že výška odmeny, ktorú požaduje žalobca je neprimeraná, pričom ako dôkaz predložil analýzu, ktorá porovnáva jednotlivé licenčné odmeny za verejný prenos diel, ktoré vyberajú organizácie kolektívnej správy v jednotlivých štátoch Európy, pričom na Slovensku sú poplatky mnohonásobne vyššie ako v susedných štátoch a preto žiadal, aby súd určil spravodlivú odmenu, v ktorej bude zohľadnená obsadenosť hotela Spolcentrum, ktorá v roku 2016 bola na úrovni 26,7 %.
4. Súd vo veci vykonal dokazovanie a vec právne posúdil podľa ust. § 19 ods. 1 až 4, § 164 ods. 1, § 152 ods. 4, § 79 ods. 1,2, § 58 ods. 1 písm. i/, § 63 ods. 2 písm. d/ Autorského zákona, podľa § 451, § 458, § 442 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.
5. Ako vyplýva z ust. § 79 Autorského zákona, kolektívnu správu práv môže vykonávať jedine organizácia kolektívnej správy, ktorá je právnickou osobou a ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy, ktorej podstatou je zastupovanie viacerých autorov v rôznych odboroch vymedzených v oprávnení na výkon tejto správy. Žalobca všetky tieto oprávnenia preukázal (oprávnenie MK SR pod č. MK 663/2010-70/6165, zo dňa 18.8.2016 pod č. MK 1587/2016-232/20421) a to aj na dobrovoľnú kolektívnu správu prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. V konaní nebolo sporné, že žalovaný za žalované obdobie nemal so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ani kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy spravuje práva. Bolo tiež nesporné, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Spolcentrum kategórie 3 hviezdičky s kapacitou 40 izieb, v ktorých pre hostí v žalovanom období poskytoval v rámci vybavenia okrem iného zariadenia na verejný prenos predmetov ochrany, ku ktorým právo žalobca kolektívne spravuje. Žalovaný teda prostredníctvom televíznych prijímačov zabezpečoval klientom hotela prenos televízneho vysielania, čím im umožnil sledovanie televíznych programov. Žalobca mal snahu uzavrieť so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, avšak zo strany žalovaného k uzavretiu nedošlo. Čo sa týka poplatkov za výkon správy, tie vyplývajú zo sadzobníka žalobcu a vzťahujú sa na všetkých používateľov predmetu ochrany. Z toho dôvodu dospel súd prvej inštancie k záveru, že poplatky, ktoré boli v sadzobníku schválené a sú rešpektované ostatnými používateľmi sú obvyklé a primerané. Svedčí tomu aj fakt, že so žalobcom uzavrelo hromadné licenčné zmluvy viacero subjektov pre rok 2016 a ide teda o obvyklé poplatky, ktoré platia iní používatelia, ktoré licenčné zmluvy akceptovali. Súd ďalej poukázal na to, že uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel prostredníctvom verejného prenosu a podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmet ochrany. Postačuje teda, ak sa v konaní preukázalo, že do autorského práva sa zasiahlo neoprávneným spôsobom. Zo strany žalovaného sa tak aj udialo, pretože žalovaný nemal udelený súhlas na používanie diel, či už formou hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy, napriek tomu mal v izbách prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia v rozhodnom období televízne prijímače s káblovou TV, čím umožňuje svojím hosťom prístup k predmetu ochrany, ktorých ochranu zabezpečuje žalobca a to s plným vedomím, že tak koná neoprávnene bez platne uzatvorenej licenčnej zmluvy. Samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV prijímačov klientom, ktorí sú v zariadení ubytovaní predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods.1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001, čo sa odzrkadľuje aj v judikatúre Európskeho Súdneho dvora.
6. Súd prvej inštancie teda vyhovel žalobe žalobcu, zaviazal žalovaného zaplatiť žalovanú sumu a v zmysle § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a § 3 vl. nar. SR č. 87/1995 Z.z. priznal žalobcovi aj úrok z omeškania v zákonnej výške.
7. O trovách konania rozhodol podľa § 262 a § 255 CSP a vzhľadom na 100 % úspech žalobcu v spore priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ( v odôvodnení uvedený § 255 ods. 2 CSP s tým, že priznal vzhľadom na úspech žalobcu v spore proti neúspešnému žalobcovi - správne žalovanému, zrejme ide o chybu v písaní).
8. V zákonnej lehote podal proti všetkým výrokom rozsudku odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne alebo napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný má za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že výšku bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie posúdil iba v zmysle Sadzobníka licenčných odmien a nebral do úvahy žalobcom predložené dôkazy procesnej obrany, preto pochybil. Podľa jeho názoru mal skúmať obvyklosť odmeny a pokiaľ len konštatoval všeobecne počet subjektov bez toho, že by určený skutočný počet, zakladá to nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Ak totiž uvedené zmluvy uzavrelo 200 subjektov, tak 200 subjektov z 10 000 tak nie je možné hovoriť o obvyklosti. Použitie uvedeného výkladu súdu spochybňuje aj skutočnosť, že k uzavretiu zmluvy nedošlo, a teda uvedený sadzobník žalovaný neprijal. Žalovaný pri sadzobníku poukazuje aj na skutočnosť, že cenník vychádza výlučne z počtu televíznych prijímačov, čo znamená, že žalobca by mal mať nárok na odmenu za verejný prenos v rovnakom rozsahu, či televízne prijímače sleduje 10 000 hotelových hostí ročne alebo žiadny, inými slovami sa tým stiera podstata verejného prenosu. Ak totiž v izbe kde je umiestnené technické zariadenie umožňujúce verejný prenos autorských diel, nie je ubytovaný žiaden hosť, nemôže v tom prípade dôjsť k porušovaniu autorských práv zo strany žalovaného. Ak je izba neobsadená, je vylúčené, aby samotný fakt, že je v nej umiestnené zvukovo- obrazové zariadenie znamenal, že dochádza k naplneniu všetkých kumulatívne určených podmienok podľa § 27 a nasl. Autorského zákona. Žalovaný opätovne poukázal na to, že hotel bol obsadený v rozhodnom období iba na úrovni 26,7 % a bez zohľadnenia tohto faktu je výška bezdôvodného obohatenia diskriminačná voči žalovanému a odporujúca dobrým mravom. Súd rovnako nezohľadnil účel a to, že napr. za komerčné predvedenie diel by sa nemala vyberať rovnaká odmena, ako za charitatívne predvedenie a pod. Aj keby bola rozloha priestoru alebo kapacita miestnosti, kde sa predvedenie koná rovnaká, musia byť zachované princípy primeranosti a nediskriminácie. Žalovaný tiež požiadal súd, aby nepriznal nárok na náhradu trov konania v prospech žalobcu, pretože žalovaný preukázal snahu uzavrieť dohodu so žalobcom, do ktorej zahrnul aj skutočnosť ohľadom obsadenosti hotela. Apeloval na odvolací súd, aby pri rozhodovaní o trovách konania tento fakt posúdil ako dôvod hodný osobitného zreteľa.
9. K odvolaniu podal písomné vyjadrenie žalobca a vyslovil názor, že súd prvej inštancie ničím nepochybil, vo veci vecne správne rozhodol, a preto navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že žalovaný sa snaží presvedčiť súd, že má posudzovať a prehodnocovať výšku licenčných odmien uvedených v sadzobníku žalobcu. Súdu by to však prislúchalo výlučne v konaní o určení obsahu hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona. Predmetom tohto konania však nie je rozhodovanie o výške licenčných odmien, ale o vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny. Preto súd má skúmať a aj skúmal, za akú odmenu zvyčajne v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných správ, získavali licenciu iní používatelia na iné používanie predmetov ochrany. Žalobca uzatvoril 300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa platného sadzobníka žalobcu a tým bola preukázaná výška zvyčajnej odmeny. Nerešpektovanie takejto odmeny v prípade žalovaného by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si svoje povinnosti plnia. Pokiaľ žalovaný chcel preukazovať neprimeranosť výšky licenčnej odmeny porovnaním s inými štátmi Európy a argumentoval analýzou licenčných platieb spoločnosti KM PG zo dňa 12.9.2016, ktorá bola vypracovaná v Českej republike na základe objednávky Zväzu hotelov a reštaurácií SR, ktorú samotní autori označujú ako štúdiu, tak samotní objednávatelia uvádzajú, že jej cieľom je analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku a táto analýza nie je dôkazom o zvyčajnej výške licenčnej odmeny. Žalobca sa k analýze podrobne vyjadril a poukázal na to, že v jednotlivých krajinách sa často nezahŕňajú všetky organizácie kolektívnej správy, a to obzvlášť tie, ktoré vykonávajú práva autorov, audiovizuálnych diel a diel v audiovizuálnych dielach použitých. Analýzy toto nesporne nezohľadňovali a pri viacerých krajinách neboli schopní ani len približne zistiť aký je podiel autorov audiovizuálnych diel na celkovo vyberaných odmenách, pri niektorých odmenách označených ako odmeny autorov audiovizuálnych diel je zrejmé, že patria len istej časti autorov diel. Ak žalovaný argumentuje, že súd nezohľadnil obsadenosť ubytovacieho zariadenia, tak žalobca poukázal na to, že v tomto spore sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia z toho titulu, že žalovaný realizoval vo svojom zariadení verejný prenos, bez získania predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, teda bez licencie, čím zasiahol neoprávnene do autorských práv a kedy výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od licenčnej odmeny, ktorú by za získanie danej licencie žalovaný zaplatil. Pre posúdenie nároku žalobcu je potrebné skúmať zvyčajnú odmenu, za akú boli skutočne v rozhodnom období poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca predložil dôkaz do spisu a to rozšírené hromadné licenčné zmluvy uzatvorené v roku 2016 a z nich je zrejmé, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium podľa sadzobníka dohodnutú licenčnú odmenu, teda nebolo zvyčajné takéto kritérium zohľadňovať. Pokiaľ by žalobca zohľadnil pri stanovení výšky
bezdôvodného obohatenia obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v roku 2016, porušil by tak ust. § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka a takým rozhodnutím by postupoval diskriminačne voči všetkým oprávneným používateľom a poskytol by žalovanému ako neoprávnenému používateľovi neoprávnenú výhodu. Výšku bezdôvodného obohatenia je v konaní potrebné posúdiť a určiť prísne v súlade s Autorským zákonom, a teda zistením skutočnej odmeny za akú získavali v roku 2016 iní používatelia Slovenskej republike licenciu na používanie daných predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami. Žalobca k argumentácii žalovaného, aby pri rozhodovaní o trovách konania zohľadnil, že mal snahu uzatvoriť so žalobcom dohodu, tak žalobca uvádza, že pri rozhodovaní o trovách konania je rozhodujúcou zásada úspechu, kedy sa náhrada trov konania prizná strane podľa miery jej úspechu. Žalobca bol v konaní úspešnou stranou, a preto má nárok na náhradu trov konania a žalovaným uvádzané skutočnosti nemožno žiadnym spôsobom považovať za okolnosti hodné osobitného zreteľa na základe ktorých by súd mohol dôvodne prelomiť zásadu úspechu a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. Bol to žalovaný, ktorý vedome neoprávnene používal predmety ochrany spravované žalobcom a žalobca ho na to opakovane upozorňoval. Navyše nemožno opomenúť právnu úpravu v § 165 Autorského zákona a pokiaľ žalovaný nesúhlasil s licenčnými odmenami uvedenými v sadzobníku žalobcu a chcel oprávnene používať predmety ochrany kolektívne spravované žalobcom, mal možnosť riešiť túto situáciu práve podľa uvedeného ustanovenia. V ďalšom potom poukázal žalobca na judikatúru všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré v uvedených veciach obdobných už svoj názor vyslovili.
10. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril a vo vyjadrení zotrval na svojich stanoviskách. Pokiaľ žalobca sa spolieha na skutočnosť, že zmluvu má za rovnakých podmienok uzavrieť s 300 subjektami, ktoré nemali voči zmluve výhrady, je to iba malé percento používateľov jednotlivých predmetov autorskej ochrany. Preto bolo pochybením súdu, že práve obsadenosti ubytovacieho zariadenia nezahrnul do výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia. Poukázal aj na to, že novelou súčasného právneho predpisu došlo k spresneniu uvedeného tvrdenia žalovaného a dokonca k rozšíreniu skutočnosti, ktoré majú vplyv na výpočet odmeny.
11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie ako podané včas oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP preskúmal napadnutý rozsudok aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 ods. 1,2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 13. 2. 2020, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené.
12. Žalovaný použil (ako vyplýva z dôvodov odvolania) odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP znamená vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
13. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil
skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd je názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolacie námietky odvolateľa boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
14. Poukazujúc na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že vecne správne, mimoriadne podrobné sú dôvody rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými dôvodmi sa aj odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Na zvýraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza:
15. K námietke žalovaného, že nepostačuje preukázanie prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom zariadení poukazuje odvolací súd na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 7.12. 2006 vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA sp.zn. C-306/05 v ktorom ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod 29 rozsudku) je uvedené, že „hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadeniam prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12.3.2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku sp.zn. C- 162/10, kde v rámci prejudiciálnej otázky bolo uvedené, že „prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos“. Ak má teda žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo-obrazové zariadenie vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu.
16. K odvolacej námietke žalovaného ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia aj odvolací súd je toho názoru, že možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny (viď. rozsudky NS ČR sp.zn. 30Cdo/1751/2011 z 21.12.2012, 30Cdo/2715/2015 z 27.01.2016).
17. Obvyklá odmena je taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie iným používateľom, a za akú používatelia licenciu získali. Žalobca počas konania preukázal, že v rozhodnom období uzatvoril hromadné licenčné zmluvy za odmenu dohodnutú podľa jeho sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou, keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy zastrešujúca daných autorov v daných predmetom ochrany na území Slovenskej republiky nepôsobila. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 101/2011, podľa ktorého obvyklosť licenčnej odmeny sa posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy.
18. Žalovaný poukázal aj na analýzu licenčných platieb spoločnosti KPMG, odvolací súd poznamenáva, že analýza bola vypracovaná KPMG Česká republika, s.r.o., na základe objednávky ZHR SR a samotní autori označujú materiál ako štúdiu, pričom uvádzajú, že jej cieľom je analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť hornú výšku poplatku odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom. Odvolací súd má za to, že predmetná analýza je nepoužiteľná na určenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, a je nepoužiteľná aj na určenie primeranej výšky licenčnej odmeny a nemá žiadnu vypovedaciu schopnosť o žalovaným tvrdenom zneužívaní dominantného postavenia žalobcu na trhu.
19. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný mal vedomosť o tom, že je jeho povinnosťou uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu a napriek tomu sa vedome dostal do pozície neoprávneného používateľa predmetov ochrany, preto musí znášať následky s tým spojené. Z odôvodnenia rozsudku napadnutého odvolaním je zrejmý vznik majetkového prospechu na strane žalovaného na úkor autorov, ktorých
majetkové práva spravuje žalobca na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR na výkon kolektívnej správy. Žalovaný v roku 2016 ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca. Je nesporné, že žalovaný sa takýmto spôsobom bezdôvodne obohatil, a je povinný toto obohatenie žalobcovi vydať.
20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane výroku o trovách konania ako vecne správne. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí argument žalovaného o okolnostiach hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Žalovaný si bol vedomý svojich povinností, napriek tomu neuzavrel zákonom predpokladanú zmluvu, nedošlo k dohode ani v priebehu konania a neuzavrel ani dohodu o vyrovnaní, hoci tak mnohí užívatelia v obdobnom postavení urobili.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s § 225 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný, preto má úspešný žalobca nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).