Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5C-177-2016.pdf
PDF · 137.95 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-5C/177/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok sudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v spore žalobcu : Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO : 31 575 951, proti žalovanému: C. N., A.. XX.XX.XXXX, O. XX, O., o zaplatenie 907,63 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 775,09 eur spolu s 5 % úrokmi z omeškania od 11.09.2018 do zaplatenia, všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 50 eur, splatných vždy do 27. dňa v mesiaci tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 71 % trov s tým, že výška náhrady, a to do 3 dní od jej vyčíslenia samostatným uznesením súdneho úradníka.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na súd dňa 20.06.2016 domáhala na žalovanom titulom plnenia vyplývajúceho mu zo zmluvy o úvere zaplatenia istiny 907,63 eur, kapitalizovaných zmluvných úrokov 43,32 eur, kapitalizovaných úrokov z omeškania 0,46 eur, úrokov z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny 907,63 eur od 25.02.2016 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených zmluvných úrokov 43,32 eur od 25.02.2016 do zaplatenia, poplatkov za poistenie 1,24 eur a náhrady trov konania.
2. Žalobu žalobkyňa odôvodnila tvrdeniami, že dňa 24.02.2015 uzavrela so žalovaným úverovú zmluvu č.0000000000186440, súčasťou ktorej sú obchodné podmienky banky. Na základe tejto zmluvy poskytla žalovanému peňažné prostriedky vo výške 1.000 eur. Žalovaný sa poskytnuté peňažné prostriedky spolu s úrokmi a príslušenstvom úveru zaviazal zaplatiť v pravidelných mesačných anuitných splátkach do 20.02.2020. Po vyčerpaní úveru žalovaný prestal dohodnuté splátky platiť riadne a včas. Listom zo dňa 28.12.2015 žalovaného upozornila na omeškanie so splácaním splátok a s tým súvisiacu možnosť predčasného zosplatnenia celého úveru v prípade nezaplatenia omeškaných splátok. Listom zo dňa 24.02.2016 žalovanému v zmysle § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v súlade so svojimi obchodnými podmienkami oznámila, že rozhodla o predčasnej splatnosti celého úveru, a vyzvala žalovaného na zaplatenie celej pohľadávky zo zmluvy o úvere naraz. Podľa čl.19 bod 19.8. obchodných podmienok písomnosti banky adresované klientovi sa považujú za doručené tretím dňom po ich odoslaní prostredníctvom poštového podniku.
3. Pohľadávka ku dňu predčasného zosplatnenia úveru (k 24.02.2016) predstavovala 1.012,65 eur a pozostávala z nevrátenej istiny úveru vo výške 907,63 eur (žalovaný z 1.000 eur zaplatil na istinu iba
92,37 eur), zmluvných úrokov vo výške 17,9 % ročne do predčasného zosplatnenia úveru v sume 43,32 eur, úrokov z omeškania vo výške 5% ročne z každej omeškanej dlžnej splátky do dňa predčasného zosplatnenia úveru v sume 0,46 eur, a nezaplatených poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 1,24 eur. Žalovaný po zosplatnení celého úveru nezaplatil žiadnu úhradu. Žalobou si uplatňuje aj úroky z omeškania vo výške 5% ročne odo dňa zosplatnenia úveru, tzn. od 24.02.2016 do zaplatenia, a to z neuhradenej istiny úveru 907,63 eur a z nezaplatených zmluvných úrokov 43,32 eur.
4. Na preukázanie svojich tvrdení v žalobe žalobkyňa označila a spolu so žalobou predložila listinné dôkazy označené ako „Zmluva o úvere č. 0000000000186440“, „Všeobecné obchodné podmienky Prima banka Slovensko a.s. „ účinné od 20.01.2015, „Obchodné podmienky pre úvery občanom - Prima banka Slovensko a.s.“ účinné od 15.12.2014 , „Druhá upomienka“ zo dňa 28.12.2015, „Výzva na predčasné splatenie úveru„ zo dňa 24.02.2016, a prehľad splácania úveru.
5. V rámci prípravy pojednávania súd podľa § 167 ods. 2 Civilného sporového poriadku uznesením zo dňa 05.09.2018 č.k. 5C 177/2016-30 vyzval žalovaného na písomné vyjadrenie k žalobe v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. Podaním doručeným súdu dňa 25.09.2018 žalovaný oznámil, že dlžnú sumu 907,63 eur s príslušenstvom nie je schopný zaplatiť celú, požiadal o možnosť splátok peňažného dlhu vo výške maximálne 30 eur mesačne a navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že po zaplatení účtov za bývanie, pôžičky a škôlky 6 osobám (z toho 4 maloleté deti) rodine ostane na živobytie minimum.
6. Uznesením zo dňa 25.03.2019 č.k. 5C 177/2016- 42 súd podľa § 167 ods. 3 Civilného sporového poriadku vyzval žalobkyňu na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k žalobe v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. Žalobkyňa na výzvu reagovala podaním doručeným súdu dňa 08.04.2019, ktorým navrhla uzavretie súdneho zmieru vo veci tak, že žalovaný uzná celý nárok uplatnený žalobou a zaviaže sa zaplatiť jej celú žalovanú sumu spolu s jej príslušenstvom v pravidelných splátkach minimálne vo výške 75 eur mesačne so splatnosťou vždy do 28. dňa v mesiaci pod stratou výhody splátok.
7. Pred otvorením pojednávania nariadeného na deň 16.04.2019, na ktoré sa žalobkyňa z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti nedostavila, žalovaný uznal pred súdom nárok žalobkyne iba čo do výšky 775,09 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne od 25.02.2016 do zaplatenia, a požiadal súd o povolenie tento peňažný záväzok splácať v pravidelných splátkach vo výške 30 eur mesačne.
8. Na výzvu súdu na vyjadrenie žalobkyne k tomuto procesnému úkonu žalovaného obsahujúceho čiastočné uznanie dlhu žalobkyňa reagovala podaním doručeným súdu dňa 09.05.2019, ktorým oznámila, že trvá na návrhu na uzavretie zmieru vo veci tak, ako ho navrhla podaním doručeným súdu dňa 08.04.2019.
9. Súd preto vo veci nariadil pojednávanie na deň 14.02.2020, na ktorom spor prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobkyne, ktorá svoju neúčasť opakovane ospravedlnila dôvodom svojej pracovnej zaneprázdnenosti a ktorá požiadala súd o prejednanie a rozhodnutie veci bez jej účasti. Súd tu poukazuje na § 282 Civilného sporového poriadku v spojení s § 290 a nasl. Civilného sporového poriadku, podľa ktorého rozhodnúť spor rozsudkom pre uznanie nároku alebo jeho časti žalovaným (tzv. kontumačný rozsudok) môže súd len na návrh žalobcu, ktorý v danej veci nebol podaný. Súd preto na tomto pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe čiastočne vyhovel tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. K dôvodom svojho rozhodnutia súd udáva:
10. Žalovaný v konaní nepoprel a súd na základe dokazovania vykonaného v celom rozsahu navrhovanom stranami nemal vážnejšie pochybnosti o tvrdeniach žalobkyne, že dňa 14.02.2015 žalobkyňa uzavrela so žalovaným zmluvu o úvere za podmienok tak, ako ich žalobkyňa v žalobe uviedla, a ako vyplývajú z listinných dôkazov predložených ňou súdu. Z listiny označenej ako „Zmluva o úvere č.0000000000186440“ (ďalej len „zmluva o úvere“) vyplýva, že žalobkyňa dňa 14.02.2015 uzavrela so žalovaným zmluvu o poskytnutí bezúčelového úveru na splatenie záväzkov žalovaného vo výške 1.000 eur za podmienok uvedených v tejto zmluve a v obchodných podmienkach banky („Všeobecné obchodné podmienky Prima banka Slovensko a.s.„ účinné od 20.01.2015 a „Obchodné podmienky pre úvery občanom - Prima banka Slovensko a.s.“ účinné od 15.12.2014, ďalej len „obchodné podmienky banky“). Žalovaný sa podľa zmluvy o úvere zaviazal zaplatiť žalobkyni 60 anuitných mesačných splátok vo výške 25,43 eur splatných vždy 20. dňa kalendárneho mesiaca inkasom z jeho osobného účtu, so splatnosťou prvej splátky dňa 20.03.2015 a konečnou splatnosťou úveru dňa 20.02.2020. Žalovaný
sa zmluvou o úvere zaviazal zaplatiť žalobkyni tiež poplatok za poskytnutie úveru vo výške 50 eur a poplatok za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 0,62 eur mesačne. Celková čiastka, ktorú žalovaný mal žalobkyni zaplatiť podľa časti zmluvy o úvere označenej ako „Celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť...“ mala predstavovať 1.575,80 eur. Zmluva o úvere obsahuje údaje o ročnej úrokovej sadzbe 17,9 % p.a., ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „ RPMN“) 22,67% a o priemernej RPMN vo výške 34,42%.
11. Žalovaný nepoprel a súd nemal vážnejšie pochybnosti ani o tvrdení žalobkyne, že na základe zmluvy o úvere žalovanému bol úver vo výške 1.000 eur poskytnutý a že žalovaný po poskytnutí úveru zmluvne dohodnuté splátky riadne neplatil. Žalovaný nijako nespochybnil žalobkyňou predložený prehľad splácania úveru, podľa ktorého žalovaný v dňoch 20.03.2015, 20.04.2015, 20.05.2015 a 20.06.2015 zaplatil 4 x po 26,05 eur, dňa 20.07.2015 zaplatil 5,98 eur, dňa 22.07.2015 sumu 20,07 eur, 20.08.2015 sumu 26,05 eur, dňa 21.09.2015 sumu 25,43 eur, dňa 22.09.2015 sumu 0,62 eur, dňa 20.10.2015 sumu 26,05 eur a dňa 20.11.2015 sumu 16,51 eur, spolu celkom 224,91 eur. Z tejto sumy žalobkyňa započítala na úroky 127,58 eur, na istinu 92,37 eur, a na poistné 4,96 eur.
12. Z listiny označenej ako „Druhá upomienka“ datovanej dňom 18.12.2015 vyplýva, že obsahom tohto listu je výzva žalobkyne adresovaná žalovanému na zaplatenie omeškaných splátok úveru č. 0000000000186440 vo výške 50,66 eur najneskôr do 02.01.2016. List obsahuje aj upozornenie, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy v stanovenej lehote banka uplatní právo vyplývajúce jej z ust. § 565 Občianskeho zákonníka a požiada o zaplatenie celej peňažnej pohľadávky zo zmluvy o úvere, ktorá ku dňu vystavenia listu predstavovala 956,06 eur, naraz.
13. Z listiny označenej ako „Výzva na predčasné splatenie úveru“ datovanej dňom 24.02.2016 a predloženej poštovej doručenky vyplýva, že týmto listom žalobkyňa oznámila žalovanému, že nakoľko aj napriek jej opakovanej snahe o obnovenie plnenia zmluvných povinnosti si povinnosti neplní, rozhodla o predčasnej splatnosti celého úveru. Listom žalobkyňa vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy celkom 1.012,65 eur spolu s príslušenstvom do 05.03.2016. Podľa doručenky list zasielaný doporučene poštou dňa 29.02.2016 prevzala matka žalovaného.
14. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
15. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, tzn. ku dňu 24.02.2015 (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
16. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
17. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
18. Vychádzajúc z cit. ust. § 52 Občianskeho zákonníka spotrebiteľská zmluva nie je osobitným zmluvným typom. Môže ňou byť ktorýkoľvek zmluvný typ upravený Obchodným zákonníkom, Občianskym zákonníkom, iným právnym predpisom alebo aj zákonom neupravená, tzn. nepomenovaná zmluva, ak sú splnené požiadavky kladené na subjekty zmluvy, tzn. ak stranami zmluvy sú dodávateľ a spotrebiteľ. Spotrebiteľskou zmluvou je teda vždy založený právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Zmluva o úvere, ktorú ako zmluvný typ upravuje cit. ust. § 497 Obchodného zákonníka, patrí medzi absolútne obchodné vzťahy, tzn. že v zásade by sa mala vždy spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 261 Obchodného zákonníka). Nie je pritom v zásade rozhodujúci subjekt ani objekt záväzkového vzťahu, teda ani povaha účastníkov zmluvného vzťahu z hľadiska, či sú alebo nie sú podnikateľmi. Avšak v prípade, ak účastníkom takéhoto obchodného úverového vzťahu je spotrebiteľ, obchodný vzťah založený zmluvou o úvere nadobúda aj spotrebiteľský charakter. V takomto prípade vzťah má zmiešaný spotrebiteľsko - obchodný charakter, ktorý sa prejaví v tom, že sa naň budú aplikovať aj normy spotrebiteľského práva ako lex špecialis.
19. Súd nemal vážnejšie pochybnosti o tom, že zmluva o úvere v prejednávanom spore má charakter zmluvy spotrebiteľskej, a že žalovaný má v právnom vzťahu založenom touto zmluvou postavenie spotrebiteľa. Záver, že žalovaný zmluvu o úvere uzavrel ako spotrebiteľ, teda že pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, vyplýva jednak z označenia žalovaného v zmluve údajmi fyzickej osoby-nepodnikateľa, zo žalobkyňou predložených „Obchodných podmienok pre úvery občanom“, ktoré podľa žalobkyne sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, ako aj z tvrdení žalobkyne, ktorá v samotnej žalobe poukazuje na ustanovenia spotrebiteľského práva (napr. ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a pod.). Veriteľom, s ktorým žalovaný zmluvu o úvere uzavrel, bola banka, ktorej predmetom podnikateľskej činnosti podľa obchodného registra bolo a je poskytovanie úverov.
20. Jedným z druhov spotrebiteľských zmlúv sú zmluvy o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľské úvery v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy o úvere v prejednávanom spore upravoval špeciálny zákon č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ ), ktorý vo vzťahu k Obchodnému zákonníka a k Občianskemu zákonníku má postavenie lex špecialis. Súd zastáva názor, že úver poskytnutý žalovanému v danom prípade na základe spotrebiteľskej zmluvy o úvere má charakter spotrebiteľského úveru tak, ako ho definoval tento zákon o spotrebiteľských úveroch.
21. Podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
22. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
23. Podľa § 9 ods.1 veta prvá zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.
24. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj tieto náležitosti: j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
25. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa,
26. Základom právnej ochrany spotrebiteľa vo všeobecnosti je názor, podľa ktorého spotrebiteľ sa vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi vzhľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku vzájomnej kontraktácii, ocitá vo faktickom a nerovnom postavení, a to z dôvodu vyššej profesionálnej skúsenosti dodávateľa, jeho lepšej znalosti práva a lepšej dostupnosti právnych služieb, a jeho možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné rokovanie pripravený. Pri kontraktácii je využitý moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy ochrany spotrebiteľa je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je tak absolútna. V spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany tej osoby, ktorá urobila právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný, skutkový stav.
27. Z uvedenej právneho základu koncepcie spotrebiteľského práva vychádza aj zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý ustanovuje osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ určitým spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej zmluve o úvere posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho zo zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákonodarca v záujme ochrany spotrebiteľa preferuje až do takej miery, že ich neuvedenie v písomne forme sankcionuje tým, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa v takýchto prípadoch považuje za úver bez úrokov a bez poplatkov. Ide o sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým vystavuje spotrebiteľa značne nerovnému postaveniu.
28. Podľa cit. ust. § 9 ods. 2 písm. j) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať o.i. aj ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len „RPMN“) a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a tiež údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 o.i. aj písm. j) alebo ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
29. Z citovaného ustanovení teda vyplýva, že neuvedenie RPMN alebo nesprávny údaj o výške RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo neuvedenie údajov o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, zákon v čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere sankcionoval tým, že takýto spotrebiteľský úver je potrebné považovať za úver bez úrokov a bez poplatkov. Predovšetkým RPMN je podľa preferencie zákonodarcu je natoľko dôležitým údajom pre spotrebiteľa, že jej neuvedenie v písomnej forme v zmluve zákon sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. RPMN je jedným zo základných údajov zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý má slúžiť spotrebiteľovi pri rozhodovaní o návrhu zmluvy, pretože vyjadruje celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vyjadrené ročným percentom z celkovej výšky úveru. Aby spotrebiteľ mohol vyhodnotiť výhodnosť resp. nevýhodnosť úveru v porovnaní s inými porovnateľnými úvermi na trhu, musí mať už v čase uzatvárania zmluvy presnú informáciu o výške RPMN.
30. Po preskúmaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd v danej veci dospel k záveru, že v zmluve je výška RPMN uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, a zmluva tiež neobsahuje údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Súd preto spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanému v prejednávanej veci považoval za úver bez úrokov a bez poplatkov. Žalovanému tak vznikla povinnosť vrátiť žalobkyni len istinu úveru, ktorá mu bola poskytnutá a ktorú doposiaľ nevrátil. Spotrebiteľský úver bol žalovanému poskytnutý vo výške 1.000 eur. Žalovaný nespochybnil pravdivosť listiny predloženej žalobkyňou, že na úverový účet zaplatil 224,91 eur. Preto žalovaný je povinný vrátiť žalobkyni ešte 775,09 eur (1.000 eur - 224,91 eur) .
31. K záveru súdu o nesprávne uvedenej RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere súd udáva, že v zmluve je uvedený údaj o RPMN 22,67%. Tento údaj o RPMN nezodpovedá však ďalším údajom uvedeným v zmluve o úvere, a to výške úveru 1.000 eur, počtu mesačných anuitných splátok 60 mesiacov, výške mesačnej splátky 25,43 eur, poplatku za poskytnutie úveru 50 eur, poplatku za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 0,62 eur mesačne, a v konečnom dôsledku ani celkovej čiastke, ktorú podľa zmluvy o úvere žalovaný mal zaplatiť 1.575,80 eur. Podľa kalkulačiek na výpočet RPMN na stránke www.openiazoch <http://www.openiazoch>.zoznam.sk, a www.ekonomika.sme.sk <http:// www.ekonomika.sme.sk> (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.12.2017 sp.zn. 10Co 27/2017) tieto údaje zodpovedajú RPMN vyššej ako 22,67 % (22,78 %, 23,93%). V zmluve uvedená celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť 1.575,80 eur, nekorešponduje s údajmi uvedenými v zmluve o úvere, podľa ktorých žalovaný mal zaplatiť celkom nie 1.575,80 eur, ale 1.613 eur. 3
32. Tu súd poukazuje na ust. § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Tiež na súdnu prax, ako napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 26.09.2019 sp.zn. 7Co 173/2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24.05.2019 sp.zn. 13Co 180/2018, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.05.2019 sp.zn. 9Co 261/2018, a ďalšie.
33. V zmluve o spotrebiteľskom úvere v prejednávanom spore absentujú tiež údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch). Zmluva obsahuje len údaj o výške, počte a termínoch anuitnej splátky, a to 60 splátok po 25,43 eur so splatnosťou 20. deň v mesiaci, poplatok za poistenie úveru vo výške 0,62 eur mesačne a poplatok za poskytnutie úveru vo výške 50 eur bez údajov o ich splatnosti.
34. Súd zastáva názor, že tento záver súdu nie je spôsobilý zmeniť ani rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 9.11.2016 vo veci C-42/15 (Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Biróovej). Keďže ide o rozpor medzi Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „smernica“) a vnútroštátnym zákonom o spotrebiteľských úveroch, je potrebné vyriešiť otázku, či smernici možno priznať priamy alebo nepriamy účinok. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ v otázke priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku, spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce mu povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe jednotlivci. Preto priamy účinok smernice je v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec domáha svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice, nie medzi jednotlivcami. Nepriamy účinok smernice v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ znamená, že vnútroštátne súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice, teda eurokonformne. Tento eurokonformný výklad však nie je absolútny. Nemôže nahradiť výslovné znenie vnútroštátneho zákona. Súd v danom prípade zastáva názor, že smernici nemožno priznať ani nepriamy účinok, nakoľko vzhľadom na výslovnú úpravu ust .§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy o úvere by priznanie nepriameho účinku smernice znamenalo výklad contra legem.
35. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 súd poukazuje aj na príspevok doc. JUDr. Martiny Jánošíkovej, PH.D, docentky Ústavu medzinárodného práva a európskeho práva: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo znamená, pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010 Z.z., ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z hraníc povinností eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem. Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákon č. 129/2010. Nešlo by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva“.
36. V čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákonodarca v § 9 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch výslovne ustanovoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať aj: „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Súd je toto názoru, že tak explicitne jazykovo presné ustanovenie zákona v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere v danej veci nemožno cez prizmu eurokonformného výkladu ignorovať. Zákonodarca tiež v cit. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou tejto obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd nevidí dôvod na odklon od tejto vnútroštátnej úpravy platnej a účinnej v
čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a poukazuje na zmeny ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré zákonodarca v neskôr prijal.
37. Na podporu tohto svojho právneho záveru súd poukazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, podľa ktorého: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. (ďalej aj „sporné pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR z 28.06.2016 sp.zn. 7Sžo/61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa zákona č.258/2001 Z.z. rozsudok NS SR sp.zn. 7Cdo/128/2016). Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej novely nie je v súlade s princípmi súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten by odporoval zákazu eurokonformného výkladu conta legem, odporoval by princípu právnej istoty, nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ za eurokomformnú považoval len a) amortizačnú tabuľku a po b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené poplatky, ktoré môžu byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov( čl. 10 ods. 1 písm. j), príloha II.,2.).
38. Ďalej súd poukazuje tiež na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.12.2018 č.k. 5Co 30/2018-128 s tým, že plne sa stotožňuje s argumentáciou krajského súdu odôvodňujúcou odklon od právneho záveru vysloveného Najvyšším súdom SR v rozhodnutí zo dňa 22.2.2018 sp.zn. 3Cdo 146/2017 v otázke nepriamemu účinku smernice.
39. Súd ustanovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spočívajúce v nerozčlenení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, a neurčení jasných termínov ich splatnosti, považuje tiež za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. a) a o) Občianskeho zákonníka.
40. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „ neprijateľná podmienka“).
41. Podľa § 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy.
42. Podľa § 53 ods. 4 písm. o) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú aj tie ustanovenia, ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi.
43. Podľa § 7 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon na ochranu spotrebiteľa“) obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
44. Podľa § 7 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9.
45. Podľa § 8 ods. 3 a 4 zákona o ochrane spotrebiteľa obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
46. V prípade nečlenenia splátok úveru na splátky istiny, úrokov a jednotlivých ďalších nákladov úveru a neuvedenia jasného termínu splatnosti u každej z položiek istiny a nákladov úveru spotrebiteľ od samého počiatku síce vie, že celkovú čiastku, ktorú sa zaviazal veriteľovi zaplatiť, má plniť mesačnými splátkami v dohodnutom počte a výške. Od počiatku však nevie, koľko má hradiť na istinu, koľko a kedy má zaplatiť na tú ktorú odplatu veriteľovi, teda na úroky, kedy má zaplatiť jednotlivé poplatky za úver a pod. Veriteľ pritom od začiatku má o týchto skutočnostiach vedomosť, pričom spotrebiteľovi túto informáciu neposkytne. Je to teda veriteľ, ktorý svojvoľne podľa vlastného uváženia priraďuje platby spotrebiteľa a určuje, akú časť a kedy použije na splátku istiny, akú a kedy na tú ktorú svoju odmenu (úroky, poplatky a pod). Spotrebiteľ nemá žiadnu možnosť túto činnosť veriteľa kontrolovať. Ak by si aj spotrebiteľ aktívne vyžiadal tzv. amortizačnú tabuľku, nič to nemení na skutočnosti, že priradenie splátok spotrebiteľa k istine a jednotlivým položkám nákladov úveru zaplateným do momentu vyžiadania si amortizačnej tabuľky by aj tak bolo v réžii veriteľa a spotrebiteľ by nemal žiadnu možnosť to ovplyvniť.
47. Súd zastáva názor, že spotrebiteľ musí od počiatku mať vedomosť o tom, ako veriteľ bude priraďovať jednotlivé splátky k istine a k ostatným položkám nákladov spojených s úverom, a veriteľ musí túto skutočnosť spotrebiteľovi na začiatku oznámiť. Inak sa jedná o nekalú obchodnú praktiku v zmysle cit. § 7 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení s cit. § 7 ods. 4 a § 8 ods. 3 a 4 zákona o ochrane spotrebiteľa. Informácia o splácaní odmeny veriteľovi, teda úrokov, jednotlivých poplatkov a podobne, je pre spotrebiteľa jednou z najpodstatnejších informácii v zmluve s spotrebiteľskom úvere vôbec. Veriteľovi pritom nemôže robiť problém túto informáciu do zmluvy včleniť. Informáciu však do zmluvy zámerne nevkladá a skrýva ju. Takouto obchodnou praktikou je veriteľom spôsobovaná značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy nemá možnosť oboznámiť sa, v akej výške bude mesačne splácať istinu úver a v akej výške platiť jednotlivé odmeny veriteľovi, a iba veriteľ určuje, aká časť bude na čo použitá. Spotrebiteľ nemá možnosť do toho akokoľvek zasiahnuť.
48. V prejednávanom spore súd teda na základe vyššie uvedenej právnej argumentácie prijal záver, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni iba sumu zodpovedajúcu nevrátenej časti istiny úveru vo výške 775,09 eur. Vychádzajúc z dojednanej splatnosti poslednej splátky úveru (február 2020), bez ohľadu na nižšie uvedený záver o právnej účinnosti úkonov žalobkyne týkajúcich sa tzv. predčasného zosplatnenia celého úveru, súd preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 775,09 eur a žalobu vo zvyšnej časti istiny, tzn. v časti nároku na zaplatenie zmluvných úrokov a poplatkov, ako nedôvodnú zamietol.
49. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
50. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
51. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v účinnom od 1.2.2013, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
52. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
53. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
54. Bolo na žalobkyni, ktorá si žalobou spolu s nárokom na vrátenie istiny úveru uplatnila aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania s vrátením tejto istiny vo výške 5% ročne počnúc dňom tvrdeného predčasného zosplatnenia celého úveru, tzn. dňom 25.02.2016, aby preukázala, že právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka (tzn. právo na predčasné zosplatnenie úveru) si uplatnila účinne. Teda že splnila všetky zákonné predpoklady pre jeho uplatnenie, vrátane cit. ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka poskytujúceho ochranu spotrebiteľovi. Tzn., že právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka si uplatnila najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a súčasne, že žalovaného ako spotrebiteľa na toto právo upozornila v lehote nie kratšej ako 15 dní. Podľa cit. právnej úpravy § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je totiž podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka právne neúčinné.
55. Žalobkyňa súdu predložila list zo dňa 28.12.2015, ktorého obsahom je upozornenie žalovaného na omeškanie so splátkami vo výške 50,66 eur ku dňu 28.12.2015, a na možnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Za situácie, že žalovaný na pojednávaní dňa 14.02.2020 poprel, že by mu tento list bol doručený, bolo na žalobkyni, aby preukázala, že toto upozornenie sa v súlade s § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj dostalo do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobkyňa na túto skutočnosť neoznačila a nepreložila súdu žiadny dôkaz. Preto súd uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, tzn. právo na predčasné zosplatnenie úveru listom zo dňa 24.02.2016, bez preukázania predchádzajúceho včasného upozornenia žalovaného podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nemohol považovať za právne účinné. Preto žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5% ročne priznal z nevrátenej istiny úveru až odo dňa 11.09.2018, tzn. odo dňa nasledujúce po doručení žaloby žalovanému, a žalobu v prevyšujúcej časti aj ohľadne úrokov z omeškania zamietol (vrátane úrokov z omeškania so zaplatením zmluvných úrokov).
56. Súd peňažné plnenie uložené žalovanému týmto rozsudkom povolil žalovanému vychádzajúc z ust. § 232 ods. 3 a 4 Civilného sporového poriadku na jeho žiadosť vykonať v splátkach za podmienok uvedených vo výroku I. tohto rozsudku, a to pod stratou výhody týchto splátok v prípade omeškania so zaplatením čo i len jednej splátky v lehote splatnosti. Súd zastáva názor, že pomery na strane žalovaného, ktorý je stolárom, ktorého mesačný príjem predstavuje cca 600 eur mesačne netto, ktorý má vyživovacie povinnosti k štyrom maloletým deťom, a u ktorého len mesačné náklady na bývanie v nájomnom byte predstavujú mesačne 288 eur, povolenie plnenia v splátkach tak, ako súd rozhodol, plne odôvodňujú. Takýmto rozhodnutím podľa názoru súdu nebudú vážnejšie zasiahnuté celkové majetkové pomery žalobkyne, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje úvery hromadne, ktorá nevykazuje stratovú finančnú bilanciu, nie je v reštrukturalizácii, a ani úpadku. Minimálne splátky 75 eur mesačne, ktoré žalobkyňa požadovala, pomerom žalovaného nezodpovedajú.
57. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
58. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
59. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
60. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
61. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Obe strany boli v konaní úspešné čiastočne. Pomer ich úspechu predstavuje 85,5% : 14,5% (775,09 eur + 132,54 eur). Po odpočívaní neúspechu žalobkyne preto žalobkyni prislúcha právo na náhradu trov konania v rozsahu 71% trov ( 85,5% - 14,5 %). O výške priznanej náhrady rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením súdny úradník.
Poučenie:
Proti výrokom I.- III. rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov). Podľa § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečenej nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 a v justícii a ktorým sa menia a doplňajú niektoré zákony lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva v čase odo dňa účinnosti tohto zákona (1. apríl 2020) do 30. apríla 2020 neplynú. Podľa § 2 ods. 1 veta prvá zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečenej nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 a v justícii a ktorým sa menia a doplňajú niektoré zákony lehoty ustanovené právnymi predpismi ustanovenie § 1 písm. a) platí rovnako aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo určené súdom na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v konaní.