Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11Ek-793-2019.pdf
PDF · 121.5 KB
Case nature
Subarea
11Ek/793/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného: PIDES PLUS s.r.o., so sídlom ul. Šoltésovej 9, 040 01 Košice, IČO: 44852746, zast.: JUDr. Zsolt Suver, so sídlom: Murgašova 3, 040 01 Košice-Staré Mesto, IČO: 35554002, proti povinnému: V. O., nar: XX.X.XXXX, bytom M. XXX/XX, XXX XX N.-E., o vymoženie 1406,83 EUR s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Peter Cirbes, so sídlom exekútorského úradu: Ďumbierska 2, 04001 Košice, pod sp. zn. 293EX/214/19, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/793/2019 zo dňa 5. novembra 2019 a o návrhu povinného na prerušenie konania, takto
rozhodol:
I. Sťažnosť povinného zamieta.
II. Návrh povinného na prerušenie konania zamieta.
III. Oprávnenému voči povinnému priznáva nárok na náhradu trov konania o sťažnosti vo výške 45,49 eur, ktoré budú v prospech oprávneného vymáhané v tomto konaní na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/793/2019 zo dňa 5. novembra 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol (I. výrok), povinnému nárok na náhradu trov konania nepriznal (II. výrok) a oprávnenému voči povinnému priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti s podaným návrhom na zastavenie exekúcie vo výške 45,49 eur (III. výrok).
2. Súd vychádzal zo zistenia, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 14.05.2019 domáhal od povinného vymoženia sumy 1406,83 EUR s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Košice II. sp. zn. 28C/193/2016 zo dňa 01.06.2017, vykonateľného dňa 19.02.2019. Súd dňa 23.05.2019 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Petra Cirbesa, ktorý ju vedie pod spisovou značkou 293EX/214/19. Súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo doručené povinnému dňa 07.06.2019. Povinný podal osobne u súdneho exekútora dňa 20.06.2019 návrh na zastavenie exekúcie (ďalej len „návrh“) v zákonnej 15-dňovej lehote odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. V návrhu na zastavenie exekúcie povinný uviedol, že proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach podal včas dovolanie. Podľa povinného s touto exekúciou úzko súvisí aj konanie vedené na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn 31C/10/2005. Povinný mal v tomto konaní oprávnenému uhradiť o 1.597,94 EUR viac, ako bol zaviazaný súdnym rozhodnutím. Povinný uvádza, že ak vo vyššie spomenutom konaní oprávnenému uhradil viac, ako bolo potrebné, mal si oprávnený túto sumu započítať do sumy, ktorá je vymáhaná v tejto exekúcii. Povinný ďalej uviedol, že sumu, ktorá ja vymáhaná v tomto konaní, už zaplatil dňa 22.11.2013 v celkovej výške 2073,36 Eur.
3. K návrhu povinného na zastavenie exekúcie sa vyjadril oprávnený. Podľa oprávneného podanie dovolania proti rozsudku krajského súdu nemá odkladný účinok a exekučný titul je naďalej právoplatný a vykonateľný aj po podaní dovolania. Oprávnený tvrdil, že podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28C/193/2016 z 10.04.2019 o výške trov konania nemá pre rozhodnutie o návrhu povinného na zastavenie exekúcie žiadnu relevanciu, nakoľko trovy konania nie sú predmetom tejto exekúcie. Oprávnený ďalej uviedol, že suma 2073,36 EUR bola započítaná na úhradu nedoplatkov povinného na nákladoch spojených s vlastníctvom a užívaním bytu za obdobie január roku 2001 do mesiaca november 2013, ktorých časť bola i predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 31C/10/2005.
4. Súd zamietnutie návrhu povinného na zastavenie exekúcie odôvodnil tým, že dovolanie nemá suspenzívne účinky, to znamená, že podanie dovolania nemá žiaden vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Zákon síce umožňuje dovolaciemu súdu na základe návrhu dovolateľa odložiť vykonateľnosť alebo právoplatnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú na to splnené podmienky, avšak samotný návrh na odklad vykonateľnosti nemá žiaden účinok vo vzťahu k právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, a to až do času kým dovolací súd o tomto návrhu rozhodne. Doplnil, že tvrdenia povinného o procesných postupoch, prípadne tvrdenia o zaujatosti sudcov, nie je exekučný súd povinný skúmať nakoľko tieto tvrdenia mali byť predmetom dokazovania v základnom konaní. Exekučný súd nie je príslušný skúmať hmotnoprávnu správnosť exekučného titulu, resp. preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia (vrátanie postupu orgánu) vydaného v základnom konaní. Obsahom tohto rozhodnutia je viazaný a musí z neho vychádzať, pričom prípadné vady základného konania (aj vtedy, ak by existovali) sa do exekučného konania neprenášajú. To teda znamená, že vytýkané nedostatky v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu (NS ČR 20 Cdo 1940/2008). Nerešpektovanie exekučného titulu by totiž znamenalo „neprípustnú nápravu“ vykonávaného rozhodnutia. Exekučný súd nezistil nezrovnalosti pri vyznačovaní právoplatnosti a vykonateľnosti exekučných titulov. Na základe zistených skutočností súd dospel k záveru, že exekúcia je vedená na podklade vykonateľného exekučného titulu. Súd z dôvodu, že povinný si neuplatnil trovy exekučného konania ako výdavky na zastupovanie v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie a v spojení so skutočnosťou, že súd návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol v celom rozsahu, nepriznal povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania tak. Oprávnený si vo vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie uplatnil nárok na náhradu trov exekúcie titulom trov právneho zastúpenia v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie vo výške 45,49 EUR. Nakoľko súd návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol, v súlade s § 199d ods. 1 Exekučného poriadku oprávnenému priznal trovy právneho zastúpenia v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie vo výške 45,49 EUR pozostávajúce z odmeny za 1 úkon právnej služby - podanie vyjadrenia k návrhu povinného na zastavenie exekúcie vo výške 35,69 EUR a režijného paušálu vo výške 9,80 EUR.
5. Proti tomuto rozhodnutiu podal povinný v celom rozsahu sťažnosť, v ktorej žiadal exekúciu v súlade so svojím návrhom zo dňa 20. 06. 2019 zastaviť. Žiadal, aby súd vyhovel jeho návrhu na zastavenie exekúcie, alebo, ak to povaha veci alebo zákon pripúšťa, aby súd rozhodoval o pozastavení exekúcie do doby vyčerpania zákonom stanovených prípustných opravných prostriedkov. Ak mu vo veci vzniknú nejaké trovy exekučného konania, navrhol, aby mu ich súd priznal na základe jeho nepriaznivých majetkových pomerov. Poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Košice II vo veci vedenej týmto súdom pod sp. un. 31C/10/2005 mu dlhodobo poskytol bezplatné právne zastúpenie ako aj priznanie náhrady trov. Podobne to bolo aj vo veci nariadenia neodkladného opatrenia sp. zn. 13C/424/2016. Podobne to požadoval aj vo veci sp. zn. 28C/193/2016, ktorá súvisí s touto vecou, ale zákonný sudca pre svoju zaujatosť a záujem na veci nezobral jeho majetkové pomery do úvahy. Ďalej žiadal nepriznať oprávnenému nárok na náhradu trov konania pre jeho špekulatívne rozdelenie jednej veci na dve rovnaké konania. Zmienil sa o „podlom a bezcharakternom“ prevzatí zastúpenia poškodených vlastníkov tými, ktorí ho poverili zastupovaním vo veci Okresného súdu Košice II. sp. zn. 43C/154/2009. Vyjadril presvedčenie, že aj toto jeho konanie vo veci exekúcie je špekulatívne s jediným úmyslom dohnať vec na exekúciu a spôsobiť mu tým okrem trov konania ešte ďalšie výdavky. Ďalej uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/424/2016 súd právoplatným rozhodnutím uložil dražobnej spoločnosti VIAM s.r.o., so sídlom v Košiciach, ktorá vec prevzala od žalobcu, nepokračovať vo výkone záložného práva na základe návrhu vlastníkov bytov. Toto uznesenie zo dňa 07. 12. 2016 odvtedy nebolo zmenené alebo nahradené iným rozhodnutím. Je typické pre žalobcu, že návrh vlastníkov bytov nikdy nezískal a dobrovoľná dražba bytu povinného nebola nikdy odsúhlasená. Ďalej zdôraznil, že exekúciou vymáhanú sumu žalobcovi už zaplatil. Čo žalobca žiadal, to aj dostal. Podľa povinného oprávnený ho chce zdeptať, zlomiť, pretože
povinný poukázal na skupinu vlastníkov trojizbových bytov, ktorí sa „nasáčkovali“ do dozornej rady domu a poškodili ostatných vlastníkov menších bytov o takmer 50 000,- eur. Pričinením žalobcu sa títo vlastníci stali zamestnancami žalobcu, jeho vazalmi, strážnymi psami, janičiarmi s nikdy neodsúhlasenou odmenou 5 eur mesačne za byt. Žalobca nikdy nezverejnil výšku tejto sumy a „stádo baranov“ na to naletelo, keďže celková výška platieb za teplo sa nezmenila. Exekučný súd mal prihliadnuť na to, čo neurobili súdy v Košiciach a to, že u jeho osoby nebola zohľadnená nepriaznivá poloha jeho bytu. Rovnako mal súd prihliadnuť na jeho postoje k podvodnému a zavádzajúcemu spôsobu správcovania v dome. Exekučný súd malo zaujímať, že v roku 2009 podal žalobu, avšak doteraz nebolo o nej nariadené pojednávanie. Namietal, že v uznesení nebol venovaný dostatočný časový priestor ani skutočnosti, že v obidvoch menovaných veciach podal dovolanie. Súd mal podľa povinného prihliadnuť aj na skutočnosť, že oprávnený sa nikdy nepokúsil vec vyriešiť mimosúdnou cestou, dohodou, zmierom. Oprávnený patrí medzi skupinu správcov, ktorí čakajú len na to, kým sa niektorý z vlastníkov „nepotkne“ a jeho činnosť pripomína sieť pavúka, ktorý omotáva okolo svojej obeti pavučinu často aj za pomoci kúpených kontaktov na súdoch a ostatných orgánoch. Rovnako mal súd zohľadniť, že aj napriek právoplatnosti uznesenia oprávnený povinného neupozornil na postúpenie veci na exekúciu. Považoval na škodu veci, že poverený súdny exekútor sa k jeho návrhu na zastavenie exekúcie nevyjadril, pretože jeho pracovníčka mu kládla na srdce, aby uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie všetko potrebné a viac menej sa dohodli na splátkach vo výške cca 200,- eur mesačne a pokiaľ súdny exekútor rozhodne, bude mu odblokovaný účet v plnej výške. Nevie si potom vysvetliť, prečo zo SP dostal oznámenie, že mu bude zrážaná suma 294,60 eur a na živobytie mu zostane suma 420,20 eur, ktorá mu vystačí len 15-20 dní. V tejto súvislosti poukázal aj na svoj nízky dôchodok. Ďalej poukázal na skutočnosť, že značnou časťou obetí exekúcií sú starší ľudia, zvyknutí na iný svet, iný život, iné jednanie, sú dôverčiví, spoliehajúci sa na ľudskosť. Dnes objektívna pravda nikoho nezaujíma, je tu pravda mocnejších, drzejších, bohatších ... Časť ľudstva sa zmenila na stádo krvilačných šeliem, ktoré sa ženie za vidinou prosperity a bohatstva. Namietal aj, že napadnuté rozhodnutie je perfektné z hľadiska práva, ale je nepriaznivé, neľudské, suchopárne, nezohľadňujúce okolnosti a skutočnosti, ktoré by tomuto rozhodnutiu mohli dať ľudskejšiu podobu. Záverom žiadal súd, aby sa striktne nepridržiaval právnej normy, keďže zákony mu dávajú dostatok možností na to, aby ten ktorý spor rozhodol podľa svojej vlastnej úvahy, presvedčenia a pocitov.
6. Oprávnený vo vyjadrení k sťažnosti povinného navrhol sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť a v prípade úspechu si voči povinnému uplatnil nárok na náhradu trov konania v sume 45,49 eur. Zdôraznil, že podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu nemá odkladný účinok, čo do vykonateľnosti exekučného titulu. Podanie sťažnosti proti uzneseniu vydaného súdnym úradníkom sp. zn. 28C 193/2016 zo dňa 10. 04. 2019 o výške trov nemá pre rozhodnutie o návrhu povinného na zastavenie exekúcie žiadnu relevanciu, nakoľko trovy (nachádzacieho) konania nie sú predmetom exekúcie. V súvislosti s platbou povinného v sume 2 073,36 eur z 25. 11. 2013 oprávnený uviedol, že táto bola vykonaná a započítaná na úhradu nedoplatkov povinného na nákladoch spojených s vlastníctvom a užívaním bytu za obdobie od mesiaca január roku 2001 do mesiaca november roku 2013, ktorých časť bola i predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 31C 10/2005. Povinný na danú platbu poukazoval až v tomto konaní. Dôvodom na zastavenie exekúcie však môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu a spôsobili tak zánik vymáhaného nároku. Táto platba z roku 2013 je však okolnosťou, ktorá vzniku exekučného titulu ďaleko predchádza a preto je pre rozhodnutie o návrhu povinného na zastavenie exekúcie irelevantná. Povinný vymáhanú sumu doposiaľ neuhradil.
7. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
8. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
9. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
10. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
11. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
12. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
13. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 61l ods. 2 Exekučného poriadku, 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná.
14. Rozsudkom Okresného súdu Košice II. sp. zn. 28C/193/2016 zo dňa 01.06.2017 súd zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému 1.406,83 eura s príslušným úrokom z omeškania za jednotlivé obdobie, v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol a povinnému uložil povinnosť nahradiť oprávnenému 100% trov konania. Podľa potvrdenia súdu tento rozsudok nadobudol vykonateľnosť dňa 19.2.2019.
15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom sp. zn.: 1Co/48/2018 zo dňa 21. novembra 2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
16. Konštatované rozhodnutia súdov v základnom konaní boli exekučnému súdu predložené oprávneným ako podklad pre výkon exekúcie voči povinnému.
17. Na úvod súd pripomína, že pravidlá núteného výkonu (súdnych) rozhodnutí slúžia na prvom mieste k presadeniu existujúcich právnych princípov, na ktorých je postavený právny poriadok Slovenskej republiky. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 5/2000, z 13. júla 2000). Pokiaľ má oprávnený k dispozícii rozhodnutie súdu opatrené potvrdením o jeho vykonateľnosti, je oprávnený domáhať sa aj jeho núteného výkonu. V exekučnom konaní sa len vykonáva to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté. Úlohou exekučného súdu je rozhodovať o zastavení exekúcie len v prípadoch existencie skutočností, pre ktoré je exekúcia neprípustná (§ 61k ods. 1 Exekučného poriadku). Z povahy exekučného konania vyplýva, že musí ísť o také skutočnosti (pokiaľ logicky porovnáme jednotlivé dôvody zastavenia exekúcie zo strany súdu), pre ktoré je ďalší výkon exekúcie spôsobilý založiť kolíziu s procesnými zásadami, ktoré môžu mať podklad v práve hmotnom, na ktorých je exekúcia ako procesný inštitút vybudovaná, alebo sú protichodné vo vzťahu k účelu, ktorý sa exekúciou sleduje, a to je zaistenie efektívneho splnenia povinnosti priznanej exekučným titulom. Je potom zrejmé, že v prípade skutočností brániciach výkonu exekúcie sa musí jednať o skutočnosti, ktoré nastali až po vydaní exekučného titulu. Správnosti tohto záveru nasvedčuje aj to, že návrh na zastavenie exekúcie predstavuje procesný prostriedok obrany povinného proti neoprávnene začatej alebo ďalej vykonávanej exekúcii, nesmeruje proti exekučnému titulu.
18. Význam pre exekučné konanie majú potom len skutočnosti, ktoré nastali až po vydaní exekučného titulu. Pokiaľ povinný namietal, že vymáhanú sumu uhradil dňa 25. 11. 2013, teda ešte pred vydaním exekučného titulu, táto obrana povinného je zjavne nedôvodná. Súd osobitne zdôrazňuje, že by sa mohol zaoberať otázkou zániku vymáhanej pohľadávky v podobe úhrady judikovanej sumy (prípadne jej časti) len v prípade, ak by k jej zaplateniu došlo až po vyhlásení exekučného titulu, čo však nie je daný prípad. Súd na podklade obsahu exekučného titulu považoval za zistené, že na základe zistení súdov v základnom konaní a po vykonanom dokazovaní boli prvoinštančný Okresný súd Košice II. ako aj
odvolací Krajský súd v Košiciach názoru, že bolo povinnosťou povinného uhrádzať mesačné preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv a preddavky podľa zmluvy o výkone správy vždy do 25. dňa v mesiaci vopred a zaplatiť tiež aj prípadný doplatok vykázaný z rôznych vyúčtovaní týchto preddavkov na skutočné náklady. Povinný však preddavky za rok 2014, 2015 podľa zistenia súdov v základnom konaní riadne neplatil, čo je z hľadiska istiny uplatnenej pohľadávky podstatné. Vyúčtovaním zaplatením preddavkov na skutočné náklady bola žalovanému vykázaný nedoplatok za rok 2014 v sume 305,94 eura a za rok 2015 v sume 1.189,00 eura, ktoré žalovaný ani v určenej lehote splatnosti nezaplatil a to ani čiastočne. Pokiaľ povinný tvrdil, že vymáhaný dlh uhradil už v roku 2013, je zrejmé, že táto platba sa nemôže týkať vymáhanej istiny. Sťažnostný súd pri posúdení tohto prípadu vychádzal zo súdnou praxou akceptovaného názoru, že pokiaľ sa obrana povinného proti exekúcii týka skutočností, ktoré nastali pred vydaním exekučného titulu, je zrejmé, že povinný tým žiada súd o vecný prieskum exekučného titulu, na čo však exekučný súd nemá žiadnu právomoc, keďže vo vzťahu k rozhodnutiam súdom v základnom konaní nepôsobí ako opravná inštancia a jeho úlohou je len zabezpečiť nútený výkon rozhodnutí súdov v základnom konaní, do ktorých obsahu nemôže nijakým spôsobom zasahovať ani ich inak preskúmavať, keďže je nimi viazaný.
19. Sťažnostný súd v reakcii na obsah podanej sťažnosti ďalej osobitne zdôrazňuje, že všetky námietky a dôkazy relevantné vo vzťahu k súdnemu usporiadaniu práv medzi povinným a oprávneným mali a mohli byť povinným uplatnené v základnom konaní vedeným pred Okresným súdom Košice II. pod sp. zn. 28C/193/2016, exekučný súd im preto v tomto štádiu konania nemôže pripísať žiadnu relevanciu. Pokiaľ potom povinný žiadal, aby exekučný súd prihliadol na to (čo podľa neho neurobil Okresný súd Košice II.), že u jeho osoby nebola zohľadnená nepriaznivá poloha jeho bytu, nedostatok aktivity oprávneného v rámci mimosúdneho vyriešenia sporu, zaujatosť konajúceho sudcu, poukazovanie povinného na prípadne nedostatky v správcovskej činnosti domu a pod., k posúdeniu týchto skutočností exekučný súd pristúpiť nemohol. Exekučný súd nesmie vykonávať meritórny prieskum predloženého exekučného titulu, na takýto prieskum nemá zo zákona žiadnu právomoc, nepôsobí ako ďalšia opravná inštancia v sústave súdov a preto mu zákon nezveruje ani právomoc takýto exekučný titul zrušiť či zmeniť. Exekučný súd ani nemôže bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy v základnom bez toho, aby ich mohol sám vykonávať. Aj v tejto časti je potom potrebné posúdiť podanú sťažnosť ako nedôvodnú.
20. Sťažnostný súd ďalej akcentuje skutočnosť, že ani podanie dovolania proti exekučnému titulu nie je právnou skutočnosťou, ktorá by mohla mať za následok zastavenie exekúcie. Samotné podanie dovolania nemá žiaden vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť predloženého exekučného titulu (k tomu porovnaj znenie ust. § 444 CSP). Inštitútu dovolania zákon nepriznáva žiadne účinky vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu a to až do času, kým o ňom súd nerozhodne. Samotné podanie dovolania nepreukazuje ani zánik resp. neexistenciu hmotného práva, ktoré bolo oprávnenému priznané exekučným titulom. Dôvodom pre zastavenie exekúcie potom nemôže byť bez ďalšieho podanie dovolania proti exekučnému titulu, keďže podanie takéhoto návrhu zo zákona nemá žiadne účinky vo vzťahu k právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu a ani exekučný súd sám nemôže prezumovať výsledok tohto konania (zrušenie exekučného titulu) v podobe zastavenia exekúcie. Sťažnostný súd pri posúdení daného prípadu vychádzal z postulátu, že skutočnosť zakladajúca neprípustnosť exekúcie je taká okolnosť, ktorá definitívne a trvale bráni výkonu exekúcie na podklade konkrétneho exekučného titulu. Podanie dovolania proti exekučnému titulu takouto okolnosťou nie je, keďže súd nemusí dovolaniu povinného vyhovieť a exekučný titul zrušiť a preto podanie dovolania bez ďalšieho nemôže byť okolnosťou, ktorá by natrvalo bránila výkonu exekúcie. Pokiaľ má potom oprávnený k dispozícii vykonateľný rozsudok, ktorý nebol v predpísanom konaní zrušený, je oprávnený domáhať sa aj jeho núteného výkonu. Opačný výklad by bol v rozpore s primárnym účelom exekučného konania, ktorým je rýchle a efektívne uspokojenie judikovaného nároku oprávneného. V značnej miere zákon síce chráni záujmy povinného, nesmie však zároveň neprihliadať na záujmy oprávneného, pretože v jeho prospech bola exekúcia nariadená a oprávnený má právo na podklade spôsobilého exekučného titulu žiadať, aby v nej bolo pokračované, a aby sa uspokojenie jeho nároku neodďaľovalo (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 60/04). V prípade zrušenia exekučného titulu dovolacím súdom môže povinný opätovne podať návrh na zastavenie exekúcie.
21. Úlohou exekučného súdu je rozhodovať o zastavení exekúcie (či už na návrh, alebo ex offo) len v prípadoch existencie skutočností, pre ktoré je exekúcia neprípustná (§ 61k ods. 1 Exekučného poriadku). Súd pri posudzovaní tohto prípadu vychádzal zo samotného účelu vykonávacieho konania, ktorého je zaistiť ochranu práva toho, komu takéto právo bolo priznané vykonateľným exekučným titulom. Spory
a iné právne veci sú prejednávané a rozhodované pred (k tomu povolanými) súdmi v občianskom súdnom konaní, a to v tzv. nachádzacom (základnom) konaní. Ak je súčasťou tohto rozhodnutia uloženie povinnosti, náš právny poriadok predpokladá, že jej adresát si ju voči osobe oprávnenej splní dobrovoľne, v lehote a spôsobom ustanoveným v rozhodnutí súdu alebo v zákone, keďže v zmysle § 232 CSP je lehota na plnenie tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Inštitút núteného výkonu takéhoto rozhodnutia možno uplatniť vtedy, keď nie je zo strany povinného oprávnenému poskytnuté judikované plnenie riadne a včas, teda v stanovenej výške a lehote. Z ust. § 48 ods. 2 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať plnenie z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Pokiaľ si potom povinný svoju judikovanú povinnosť voči oprávnenému nesplnil, oprávnený má zákonom priznanú možnosť domáhať sa núteného výkonu takéhoto rozhodnutia. Súd potom nemohol pripísať žiadny význam ani tvrdeniu povinného, že mal zohľadniť, že oprávnený ho neupovedomil o postúpení veci na exekúciu. Povinný mal preukázateľne vedomosť o tom, do akého času bol povinný si svoj judikovaní záväzok voči oprávnenému splniť a právny poriadok zaslanie upovedomenia o postúpení veci na exekúciu povinnému ako podmienku núteného výkonu rozhodnutia neukladá, keďže v súdnom rozhodnutí bola jasne určená výška záväzku povinného, a zo zákona vyplýva aj lehota na jeho splnenie. V rozsudku súdu prvého stupňa bol povinný poučený, že ak dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie. Konanie oprávneného potom nie je možné považovať za v rozpore s morálnymi zásadami tejto spoločnosti či špekulatívne vyvolávanie exekúcie s cieľom navýšiť povinnému trovy, ale výkon jeho ústavou garantovaného práva. Ani nespokojnosť povinného s exekučným titulom nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na zastavenie exekúcie, právoplatné súdne rozhodnutie je záväzné ako pre exekučný súd, tak aj pre povinného. Pokiaľ povinný rozhodnutia súdov v tejto veci nerešpektoval a svoju povinnosť si v zákonnej lehote nesplnil, zapríčinil iniciovanie exekučného konania a v danom štádiu je povinný uhradiť nie len prislúchajúcu sumu, ale aj trovy exekúcie oprávneného vrátane zákonnej odmeny súdneho exekútora.
22. Ani deklarované vysoké zrážky z dôchodku povinného v sume 294,60 eur nemôžu mať žiaden vplyv na rozhodnutie súdu o otázke prípustnosti exekúcie. V zmysle § 64 Exekučného poriadku má súdny exekútor zasahovať do práv povinného len v takom rozsahu, v akom je to nevyhnutné na dosiahnutie účelu exekučného konania. Spôsob vykonávania exekúcie určí súdny exekútor v súlade so zásadou primeranosti a vhodnosti, ktorá sa posudzuje aj z hľadiska majetku, ktorým povinný disponuje.
23. Súd záverom dodáva, že nebolo potrebné dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04). Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Súd sa preto v konaní nezaoberal tvrdeniami povinného o skutočnostiach týkajúcim sa iných prebiehajúcich konaní na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 13C/424/2016 a 31C/10/2015, keďže nezistil, že by mohli mať akýkoľvek vplyv na prebiehajúce exekučné konanie. Súd ďalej v tejto súvislosti odkazuje aj na ods. 11 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, kde tento súd konštatuje, že: „k odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že vo vzťahu k prejednávanej veci sú aj iné konania, a to konanie vedené pod sp.zn. 43C/154/2009, v ktorom sa určujú neplatnosti rozhodnutia zhromaždenia vlastníkov bytového domu a konanie pod sp.zn. 31C/10/2005, predmetom ktorého je spor o zaplatenie nedoplatkov z vyúčtovania za skoršie obdobie. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na správne dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorých sa riadne vysporiadal s touto námietkou, ak uviedol, že uvedené konania vzhľadom na zamerania zúčastnené strany nemôžu byť záväzným podkladom pre rozhodnutie v tejto veci vzhľadom na to, že žalovaný v žiadnom smere nepoprel skutkové tvrdenia žalobcov o základe a výške uplatnených nárokov a neuplatnil ani iné prostriedky procesnej obrany a pre toto konanie nemôžu mať žiaden dôkazný význam ani vplyv na spôsob právneho posúdenia rozhodujúcich právnych otázok.“
24. Účelu a zmyslu konania o výkon o rozhodnutia zodpovedá skutočnosť, že v tomto konaní sa rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, resp. bez výsluchu účastníkov konania (§ 61l ods. 2, §
202 ods. 1 Exekučného poriadku) a vo veci súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za nevyhnutné. Rozumnému a praktickému exekučnému režimu zodpovedá zásada, že pokiaľ nie je v konaní nutné vykonať dokazovanie, súd zásadne pojednávanie nenariaďuje. Rozhodovacia činnosť súdu v danom prípade spočívala v právnom posúdení veci a súd rozhodoval výhradne na základe tvrdení účastníkov konania a obsahu spisu, ktoré poskytli kompletný a ucelený podklad pre spravodlivé rozhodnutie, pričom povinný netvrdil žiadne také skutočnosti, ktoré by vyžadovali doplnenie skutkových zistení a dôkazných návrhov. Z uvedených dôvodov súd o podanej sťažnosti rozhodoval bez nariadenia pojednávania.
25. Na základe uvedeného výkladu súd dospel k záveru, že povinný ani v konaní o sťažnosti neuviedol a nepreukázal žiadne skutočnosti odôvodňujúce v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu. Výrok I. napadnutého uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie preto aj sťažnostný súd považuje za správny.
26. V ustanovení § 255 CSP sa ako kritérium priznania náhrady trov konania premieta zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), a to tak, že neúspešná strana je povinná nahradiť úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré táto strana vynaložila v súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho práva. Oprávnený bol v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie úspešný (súd návrh zamietol), voči povinnému mu tak vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s týmto konaním vyvolaným zo strany povinného (§ 199d ods. 1 Exekučného poriadku). Súd potom nemohol prisvedčiť ani názoru povinného, že nárok na náhradu trov konania oprávnenému nepatrí, keďže jeho konanie je nutné považovať za špekulatívne s jediným úmyslom, spôsobiť povinnému ďalšie výdavky. Na podklade zistených skutočností je zrejmé, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dôvodne, keďže povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul. Povinný podaním návrhu na zastavenie exekúcie vyvolal spor o prípustnosť exekúcie, v ktorom bol neúspešný, keďže súd jeho návrh zamietol. Preto ho správne súd v napadnutom rozhodnutí zaviazal na náhradu trov konania oprávneného, ktoré mu vznikli v súvislosti s týmto konaním. Povinnému ako neúspešnému účastníkovi tohto konania žiadny nárok na náhradu trov tohto konania voči oprávnenému nevznikol. Sťažnostný súd preto ani v časti sťažnosti povinného podanej proti výrokom II. a III. rozhodnutia tohto súdu zo dňa 5. novembra 2019 nevzhliadol dôvody na zmenu alebo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.
27. Z uvedených dôvodov súd sťažnosť povinného pre jej nedôvodnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 202 ods. 1 CSP v spojení s § 200 Exekučného priadku zamietol.
28. Povinný v podanej sťažnosti žiadal aj o pozastavenie exekúcie do doby vyčerpania zákonom stanovených opravných prostriedkov. Podľa obsahu tohto vyjadrenia súd posúdil podanie povinného aj ako návrh na prerušenie exekučného konania podľa § 164 CSP a to až do právoplatného skončenia prípadného dovolacieho konania (§ 124 CSP).
29. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
30. K fakultatívnemu rozhodnutiu o prerušení konania podľa § 164 CSP je potrebné uviesť, že využitie tohto inštitútu je na mieste v prípade, ak pôjde o otázky, ktoré by exekučný súd mohol sám vyriešiť ako prejudiciálne (pozri § 194 CSP) a ktoré by mohli mať vplyv na výkon exekúcie. Sťažnostný súd na tomto mieste opätovne pripomína, že povinným podané dovolanie nemá suspenzívne (odkladné) účinky, pretože jeho podaním sa zo zákona neodkladá právoplatnosť, ani vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Jeho dôvodnosť a prípustnosť (z hľadiska splnenia procesných podmienok) je výlučne na posúdení súdu príslušného sa ním zaoberať. Z tohto dôvodu nie je daný dôvod na prerušenie konania, nakoľko konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku nie je možné považovať za prejudiciálnu otázku tak, ako to predpokladá § 164 CSP a preto nie je daný dôvod na prerušenie exekučného konania využitím tohto ustanovenia. V prospech tohto záveru vyznieva aj úmysel zákonodarcu v účinnom exekučnom predpise zakotviť len inštitút odkladu exekúcie s rovnakými účinkami, akými disponuje inštitút prerušenia konania, kde taxatívne vymedzuje dôvody odkladu exekúcie (§ 61h Exekučného poriadku) v záujme ochrany práv povinného. Pre úplnosť súd dodáva, že neboli splnené zákonné podmienky ani prerušenie
konania podľa § 162 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania, alebo podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Neboli splnené podmienky na prerušenie konania ani podľa § 163 CSP, keďže prerušenie konania podľa tohto ustanovenia predpokladá zhodný návrh účastníkov konania na využitie tohto postupu, čo nie je daný prípad, keďže oprávnený žiadal o pokračovanie v konaní. Z uvedených dôvodov súd návrh povinného na prerušenie konanie zamietol.
31. Oprávnený si voči povinnému uplatnil nárok na náhradu trov konania o sťažnosti spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 45,49 eur.
32. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
34. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
35. Podľa § 199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene. Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.
36. Oprávnený bol v tomto konaní úspešný (súd sťažnosť povinného zamietol), voči povinnému mu tak vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so sťažnostným konaním vyvolaným zo strany povinného (§ 199d ods. 1 Exekučného poriadku). Trovy exekučného konania oprávneného pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby - podanie vyjadrenia k sťažnosti povinného vo výške 35,69 eur a k tomu režijný paušál vo výške 9,80 eur. Náhrada trov právneho zastúpenia bola oprávnenému priznaná v uplatnenej výške podľa § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 13a ods. 2 písm. c) per analogiam, § 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Súd v posudzovanom prípade u povinného nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Oprávnenému voči povinnému potom súd priznal nárok na náhradu trov konania o sťažnosti v sume 45,49 eur, ktoré budú v prospech oprávneného vymáhané v tomto exekučnom konaní na podklade dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku. Lehota na plnenie tak, ako to navrhoval oprávnený, preto súdom vo výroku o trovách exekučného konania stanovená nebola a ani na tento prípad nemožno vzťahovať ust. § 232 CSP.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (I. výrok), proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (III. výrok) a proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí návrhu povinného na odpustenie zmeškania lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie (II. výrok) odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (I. výrok) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (III. výrok) dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).