Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Ssk/13/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom: Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom: Štefánikova 8, Bratislava, proti žalovanému: Inšpektorát práce Žilina, so sídlom: Hlavná 2, Žilina, o preskúmanie Protokolu o výsledku inšpekcie práce č. IZA-71-05-2.3/P-E24,25-20 zo dňa 3. septembra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. -199 zo dňa 30. augusta 2022, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. -199 zo dňa 30. augusta 2022 z r u š u j e a vec v r a c i a Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

I. Rozhodnutie krajského súdu a priebeh administratívneho konania

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 30. augusta 2022, č. k. -199 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol správnu žalobu žalobcu, ktorou sa tento s odkazom na ustanovenie , a (ďalej len „ “) domáhal zrušenia Protokolu o výsledku inšpekcie práce č. IZA-71-05-2.3/P-E24,25-20 zo dňa 19. augusta 2020 v znení jeho Dodatku (ďalej len „dodatok protokolu“) zo dňa 3. septembra 2020 (ďalej taktiež „protokol“) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. 2. Žalovaný vykonal u žalobcu inšpekciu práce podľa v nadväznosti na a o inšpekcii práce a o zmene a doplnení o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „ “) v dňoch 17. a 20. júla 2020 a 19. augusta 2020 a na inšpektoráte práce v dňoch 30. júla 2020, 5. a 11. augusta 2020. O výsledku inšpekcie práce bol spísaný protokol, ktorým inšpektor práce podľa nariadil žalobcovi: (i) „ ... vyplatiť bývalému zamestnancovi P.. X. K., nar. XX.XX.XXXX náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za prekážky v práci podľa , dňa 12.12.2019, dňa 20.12.2019, dňa 23.12.2019, dňa 30.12.2019 ...“; (ii) „ ... vyplatiť bývalému zamestnancovi P.. X. K., nar. XX.XX.XXXX náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za štyri dni nevyčerpanej dovolenky z roku 2019, ktorú si zamestnanec nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru ...“ a (iii) „ ... zosúladiť zabezpečenie povinností zamestnanca z pracovnoprávneho vzťahu v súlade s ...“ (pozn. toto opatrenie následne inšpektor práce na základe vyjadrenia žalobcu dodatkom protokolu vypustil). 3. Protokol žalobca napadol správnou žalobou, ktorou sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, ako aj náhrady trov konania. Dôvodil, že nezákonnosť protokolu

spočíva v nesprávnom aplikovaní právneho predpisu, na základe ktorého žalovaný orgán verejnej správy zistil údajné nedostatky v postupe žalobcu. Žalobca zároveň tvrdil, že administratívne konanie predchádzajúce vydaniu opatrení v protokole bolo postihnuté takými vadami, ktoré mali vplyv na jeho nezákonnosť, čím bol žalobca priamo ukrátený na svojich právach. 4. Čo sa týka dôvodu (resp. materiálnych skutočností, z ktorých inšpektor práce pri ukladaní opatrení vychádzal) žalobca v podstatnom uviedol, že (i) žalobca ako zamestnávateľ zaznamenal v dochádzkovom systéme zamestnanca P.. X. K. (ďalej taktiež „zamestnanec“) neospravedlnenú neprítomnosť v práci (v protokole označených dňoch), a preto mu bola doručená výzva na odôvodnenie jeho neprítomnosti v práci. Predmetná absencia mala súvisieť s absolvovaním pracovného pohovoru. Zamestnanec však požiadavku na predloženie dokladu o vyhľadaní pracovného miesta s odkazom na v znení neskorších predpisov (ďalej len „ “) považoval za neopodstatnenú, následne predložil celkovo štyri potvrdenia o hľadaní zamestnania, ktoré zamestnancovi vystavila spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. (ďalej taktiež „TAM“). S prihliadnutím na žalobcom identifikované nezrovnalosti týchto potvrdení a predchádzajúce negatívne skúsenosti s dodržiavaním pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca, žalobca zaslal spoločnosti TAM žiadosť o zaslanie informácií týkajúcich sa vystavených potvrdení, na ktorú však táto nebola schopná potvrdiť absolvovanie predmetných pohovorov; (ii) neprítomnosť zamestnanca v práci v dňoch 12. decembra 2019, 20. decembra 2019, 23. decembra 2019 a 30. decembra 2019 tak bola zo strany žalobcu vyhodnotená ako neospravedlnená, v dôsledku čoho bola zamestnancovi krátená dovolenka v zmysle ; (iii) žalobca taktiež uviedol, že v čase zaslania výzvy, v ktorej bol zamestnanec informovaný o výsledku neakceptovania predložených potvrdení o hľadaní zamestnania, mal zamestnanec už päť dní za sebou neospravedlnenú absenciu, ktorá trvala dlhodobo až do skončenia jeho pracovného pomeru; (iv) žalobca zdôraznil, že všetky sporné nezrovnalosti v dochádzke zamestnanca sú aktuálne predmetom súdneho prieskumu v dvoch súdnych konaniach vedených na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. a ; (v) žalobca konštatoval, že žalovaný svoje zistenia o nedostatkoch uvedené v protokole čisto formalisticky opiera o zamestnancom predložené písomné potvrdenia, ktorých dôveryhodnosť, ako podkladu k akceptovaniu prekážky v práci, bola zo strany zamestnávateľa preukázateľne spochybnená; uviedol, že žalovaný nevyužil žiaden z ďalších dostupných prostriedkov k spoľahlivému zisteniu stavu veci, čím podľa jeho názoru porušil zásadu materiálnej pravdy v administratívnom konaní. 5. Žalovaný k vyššie uvedeným tvrdeniam žalobcu (vo vyjadrení k správnej žalobe) v podstatnom uviedol, že z administratívneho spisu z výkonu inšpekcie práce vyplýva, že skutkový stav bol inšpektorom práce dostatočne a spoľahlivo zistený a na základe zistených nedostatkov boli žalobcovi nariadené jasné, zrozumiteľné, dostatočne určité, a teda vykonateľné opatrenia. Potvrdenia o prekážke v práci týkajúce sa zamestnanca inšpekcii práce predložil žalobca. Napriek skutočnosti, že žalobca pravosť potvrdení o dôvode a dĺžke prekážky v práci spochybňuje, inšpektor práce nemal dôvod ich pravosť spochybňovať, resp. nebol na základe vykonaného dokazovania toho názoru, že by ich pravosť bolo potrebné spôsobom, ktorý uvádza žalobca, overovať. Predmetné potvrdenia o účasti zamestnanca u zamestnávateľa, u ktorého sa zamestnanec uchádzal o zamestnanie (spoločnosť TAM), sú riadne datované, podpísané a je tam uvedený dôvod účasti uchádzača o zamestnanie. Žalovaný uviedol, že sám žalobca v žalobe uvádza, že nemá hodnoverne preukázané, že potvrdenia o prekážke v práci sú podvrhom a je zneužité meno spoločnosti TAM. Žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a priznať mu náhradu trov konania. 6. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu preskúmal najmä v intenciách a v rozhodnom znení a postupom v zmysle dospel k záveru bližšie opísanému v bode 1 vyššie. 7. Krajský súd napadnutý rozsudok v podstatnom odôvodnil v bodoch 24 a 25, kde uviedol, že: „Podľa názoru správneho súdu doklady predložené zamestnancom X. K.Ö. sú postačujúcim dôkazom pre zistenie, že označený zamestnanec sa zúčastnil pracovných pohovorov v spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s., na podklade čoho mu patrí náhrada mzdy podľa . Právna úprava nepozná inštitút „preukázateľného spochybnenia dôkazu“, ktorá okolnosť by mala podľa úsudku žalobcu viesť k ďalšiemu dokazovaniu v administratívnom konaní. Správny orgán mal oprávnenie posúdiť dôkazy v rámci voľného hodnotenia dôkazov, čo aj učinil, keď konštatoval, že vo veci nie je nutné vykonať ďalšie dokazovanie. S uvedeným postupom sa správny súd stotožnil. Predložené potvrdenia o absolvovaní pracovných pohovorov nevykazujú žiadne znaky falšovania, resp. nebola zistená žiadna okolnosť znamenajúca spochybnenie skutočnej účasti zamestnanca na týchto pohovoroch. Nie sú z nich zrejmé ani nezrovnalosti, ako to tvrdil žalobca. ... .“.

8. V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku sa krajský súd vysporiadal taktiež s námietkou žalobcu spočívajúcou v tvrdení, že povinnosti uložené inšpektorom práce v protokole sú predmetom prebiehajúceho súdneho konania, pričom krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že: „ ... na Okresnom súde Piešťany boli podané žaloby zo strany zamestnanca P.. X. K. proti spoločnosti Prima banka Slovensko, a.s. vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy ( ) a vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania ( ). V prvom uvádzanom konaní žalobca požaduje okrem iného zaplatenie náhrady mzdy v súvislosti s účasťou na pracovných pohovoroch, ktoré sú predmetom aj aktuálneho konania na správnom súde. K uvedenému sa žiada uviesť, že dané konanie bolo neprávoplatne skončené čiastočným rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ktorému bola vec postúpená) o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou i o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru s tým, že o ďalších nárokoch bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Uvedený civilný spor je samostatným konaním, nerieši sa tu predbežná otázka vo vzťahu ku konaniu vedenému na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. (resp. ku konaniu vedenému na správnom orgáne). Predmetom pracovnoprávneho sporu i administratívneho konania boli fakticky tie isté otázky (oprávnenosti nároku na náhradu mzdy), avšak z pohľadu iných odvetí práva. Pre správny súd ani pre správny orgán nebolo vedenie pracovnoprávneho sporu relevantné, a preto na účely posúdenia dôvodnosti správnej žaloby nepovažoval správny súd za potrebné danú otázku bližšie skúmať. Treba však podotknúť, že iná situácia by vznikla v prípade právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Ružomberok, kedy by správny orgán rešpektujúc princíp právnej istoty mal na závery pracovnoprávneho sporu o zaplatenie náhrady mzdy prihliadať.“. 9. O trovách rozhodol krajský súd podľa a contrario tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Rovnako krajský súd nepriznal náhradu trov žalovanému v zmysle ustanovenia a contrario. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 10. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označil ustanovenie (krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a ustanovenie (krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci). Po stručnom opise podstaty administratívneho konania a konania pred správnym súdom (časť I označená ako „Skutkové a právne okolnosti prípadu“) žalobca v podstatnom dôvodil, že (i) správny orgán, v rozpore s ustanovením o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej taktiež „správny poriadok“ alebo „SP“), vychádzal iba z potvrdení predložených zamestnancom, hoci žalobca upozornil na viacero skutočností, ktoré vyvolávajú dôvodné pochybnosti o tom, že zamestnanec skutočne riadne preukázal prekážku v práci a jej trvania; (ii) poukazujúc na ustanovenie konštatoval, že „Správny súd, rovnako ako žalovaný, interpretoval skutočnosti namietané sťažovateľom ad absurdum v prospech žalovaného.“; (iii) v tejto súvislosti uzavrel, že nesprávny procesný postup správneho súdu dosiahol intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti a nejaví sa ako spravodlivé; (iv) žalobca taktiež akcentoval fakt, že nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazných prostriedkov vyústilo do nesprávneho skutkového zistenia o preukázaní prekážok v práci na strane zamestnanca, čo sa následne prejavilo v nesprávnom právnom posúdení veci; (v) následne žalobca uzavrel, že správny súd v dôsledku formalistickej interpretácie dotknutej právnej normy nekorektne konštatoval, že doklady predložené zamestnancom sú postačujúcim dôkazom na zistenie, že zamestnanec sa zúčastnil pracovných pohovorov. Navrhol, aby kasačný súd „ ... uplatnil v rámci konania v správnom súdnictve svoju kasačnú kompetenciu a aby kasačnej sťažnosti v celom rozsahu vyhovel.“. 11. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 27. decembra 2022, v ktorom v podstatnom uviedol, že (i) trvá na všetkých doterajších podaniach a vyjadreniach; (ii) poukázal na to, že kasačná sťažnosť obsahuje obdobné námietky, ako tie, ktoré boli správnou žalobou uplatnené pred správnym súdom, ktorý sa s nimi už vysporiadal; (iii) zdôraznil, že správnou žalobou napadnutý protokol je v súlade so zákonom a žalovaný sa teda stotožňuje s rozsudkom správneho súdu. S odkazom na ustanovenie navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 12. Vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 10. januára 2023 na vedomie.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom 13. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd ( ) predovšetkým postupom podľa v spojení s preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§

443 ods. 1 ), je prípustná ( ) a bola podaná oprávneným subjektom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 14. Kasačný súd s ohľadom na nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s . 15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 16. Predmetom prerokúvanej veci je preskúmanie protokolu z inšpekcie práce. Inšpekcia práce je podľa v podstate dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne a štátnozamestnanecké vzťahy ( , o štátnej službe v znení neskorších predpisov), právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci ( ), právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania ( Z. z), ďalej záväzkov z kolektívnych zmlúv, ako aj určitých ďalších špecifických povinností. V prípade zistenia nedostatkov u kontrolovanej osoby je inšpektor práce podľa povinný vypracovať protokol a ten s ňou prerokovať. Podľa cit. zák. v protokole inšpektor práce okrem iného uloží opatrenia podľa , podľa ktorého je inšpektor práce oprávnený nariadiť odstránenie zistených nedostatkov ihneď alebo v lehotách ním určených. 17. V prerokúvanej veci inšpektor práce v protokole z 19. augusta 2020 v znení jeho Dodatku zo dňa 3. septembra 2020 žalobcovi s odkazom na ustanovenie nariadil (i) „ ... vyplatiť bývalému zamestnancovi ... ... náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za prekážky v práci podľa , dňa 12.12.2019, dňa 20.12.2019, dňa 23.12.2019, dňa 30.12.2019 ...“; (ii) „ ... vyplatiť bývalému zamestnancovi ... ... náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za štyri dni nevyčerpanej dovolenky z roku 2019, ktorú si zamestnanec nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru ...“ a (iii) „ ... zosúladiť zabezpečenie povinností zamestnanca z pracovnoprávneho vzťahu v súlade s ...“ (pozn. toto opatrenie následne inšpektor práce na základe vyjadrenia žalobcu dodatkom protokolu vypustil). Ďalej inšpektor práce v protokole uložil žalobcovi povinnosť (i) „prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin“ a (ii) „doručiť inšpektorátu práce písomnú správu s dokladmi o splnení opatrení na odstránenie zistených predpisov v lehote do 15.9.2020.“. 18. Najvyšší správny súd sa v prvom rade zaoberal povahou vyššie opísaných opatrení v protokole z inšpekcie práce optikou záverov vyjadrených v uznesení veľkého senátu sp. zn. zo 4. decembra 2023, ktorého právne názory sú podľa záväzné pre všetky senáty kasačného súdu. Zámerom tohto prístupu bolo posúdiť, či sú predmetné (vyššie vymenované) opatrenia inšpektora práce uložené podľa spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnom konaní. 19. Vo veci sp. zn. veľký senát uznesením zo 4. decembra 2023 (ďalej taktiež „uznesenie sp. zn. “) judikoval, že „Opatrenie inšpektora práce obsiahnuté v protokole z inšpekcie práce, ktorým sa kontrolovanému subjektu podľa o inšpekcii práce v znení účinnom do 20. júla 2020 ukladá „odstrániť zistené nedostatky“, nie je spôsobilé zasiahnuť do práv, povinností alebo oprávnených záujmov a tým menej do subjektívneho práva kontrolovaného, a preto je jeho prieskum v správnom súdnictve vylúčený na základe . Správny súd však musí v medziach žalobných bodov skúmať, či osobitosti konkrétnej veci neopodstatňujú záver, že aj takéto opatrenie ukladá kontrolovanému konkrétne povinnosti, ktoré takýto zásah predstavujú.“ (výrok rozhodnutia). 20. Veľký senát teda a priori prieskum protokolu z inšpekcie práce nevylúčil (viď najmä druhá a tretia veta bodu 19 uznesenia sp. zn. v znení: „V zmysle uvedených právnych názorov však z tohto pravidla nie je možné vylúčiť výnimku, keď vzhľadom na okolnosti prípadu bude súdny prieskum opatrenia prípustný. To však posúdi správny súd na základe tvrdení žalobcu v každej konkrétnej veci.“). Zároveň tiež vymedzil základný rámec prípustnosti prieskumu, keď v bode 18 výrok uznesenia sp. zn. odôvodnil argumentáciou, že „Z ustanovenia však podľa veľkého senátu zároveň vyplýva, že a priori nie je možné vylúčiť, že prieskum opatrení uložených v protokole bude za určitých okolností prípustný. Formulácia citovaného ustanovenia „nemohli mať za následok“ (a nie „nemali za následok“) totiž napovedá, že len opatrenia predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ktoré sú celkom jasne nespôsobilé zasiahnuť do akéhokoľvek subjektívneho práva, sú vylúčené zo súdneho prieskumu podľa . Naopak, ak takéto rozhodnutie alebo opatrenie je svojím obsahom, teda tým, čo ukladá alebo zakazuje, objektívne spôsobilé do takého práva (prípadne

povinnosti alebo právneho záujmu) zasiahnuť, potom jeho preskúmanie správnymi súdmi nemôže byť objektívne vylúčené podľa . Pokiaľ ide o opatrenia uložené v protokole z inšpekcie práce, môže ísť tiež o opatrenie formálne odkazujúce na , no ktoré svojím obsahom zodpovedá niektorému z opatrení podľa až j) cit. zák. Okrem toho konkrétna skutková situácia u zamestnávateľa, resp. konkrétny zistený nedostatok môže znamenať, že aj opatrenie podľa cit. zák. môže kontrolovaný subjekt splniť len celkom konkrétnymi krokmi s presným obsahom. Z uvedeného vyplýva, že navonok všeobecne formulovaná povinnosť „odstrániť zistené nedostatky“ môže pre konkrétneho zamestnávateľa znamenať uloženie povinnosti konať celkom konkrétnym spôsobom, ktorý môže znamenať celkom konkrétny zásah do jeho práv, povinností alebo právom chránených záujmov. Vyhodnotenie, či na podklade žalobných bodov ide o takýto osobitný prípad, je v každom jednotlivom prípade vecou správneho súdu, ktorý skúma procesné podmienky ( ) a medzi nimi aj prípustnosť predmetu prieskumu v zmysle v spojení s .“. 21. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov veľkého senátu a zohľadniac pritom obsah opatrení, resp. povinností uložených žalobcovi protokolom [najmä povinnosť vyplatiť bývalému zamestnancovi náhradu mzdy v stanovenej (určenej) výške za presne vymedzené časové obdobie] dospel najvyšší správny súd v prejednávanej veci k záveru o spôsobilosti protokolu (opatrenia) byť predmetom prieskumu v správnom súdnom konaní, a preto ho v ďalšom preskúmal. 22. Pre výrok tohto rozhodnutia, ktorým najvyšší správny súd ruší napadnutý rozsudok krajského súdu, bola rozhodným práve povaha (obsahová náplň) opatrení, resp. povinností, ktoré inšpektor práce podľa nariadil žalobcovi. Abstrahujúc podstatu, inšpektor práce uložil žalobcovi povinnosť plniť (vyplatiť) zamestnancovi peňažné plnenie v stanovenej (dostatočne určitej, resp. určiteľnej) výške (vo výške priemerného zárobku za prekážky v práci) s jasne stanoveným termínom plnenia (11. september 2020). Prípadné nesplnenie tejto povinnosti zo strany žalobcu spája [ cit. zákona] s uložením pokuty („Inšpektorát práce uloží pokutu“) vo výške od 300 eur do 100 000 eur. 23. Ako správnemu orgánu, tak krajskému súdu bola známa skutočnosť, že na všeobecnom súde boli podané žaloby zo strany zamestnanca proti žalobcovi vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy ( ) a vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania ( ). Krajský súd ostatne v odôvodnení napadnutého rozsudku sám konštatoval, že „V prvom uvádzanom konaní žalobca požaduje okrem iného zaplatenie náhrady mzdy v súvislosti s účasťou na pracovných pohovoroch, ktoré sú predmetom aj aktuálneho konania na správnom súde.“ (bod 28 napadnutého rozsudku). Krajský súd správne identifikoval obsahový prienik pracovnoprávneho sporu a administratívneho konania, jeho dopad pre posúdenie protokolu však vyhodnotil nesprávne. 24. Konkrétne krajský súd dôvodil, že „K uvedenému sa žiada uviesť, že dané konanie bolo neprávoplatne skončené čiastočným rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ktorému bola vec postúpená) o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou i o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru s tým, že o ďalších nárokoch bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Uvedený civilný spor je samostatným konaním, nerieši sa tu predbežná otázka vo vzťahu ku konaniu vedenému na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. (resp. ku konaniu vedenému na správnom orgáne). Predmetom pracovnoprávneho sporu i administratívneho konania boli fakticky tie isté otázky (oprávnenosti nároku na náhradu mzdy), avšak z pohľadu iných odvetí práva. Pre správny súd ani pre správny orgán nebolo vedenie pracovnoprávneho sporu relevantné, a preto na účely posúdenia dôvodnosti správnej žaloby nepovažoval správny súd za potrebné danú otázku bližšie skúmať. Treba však podotknúť, že iná situácia by vznikla v prípade právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Ružomberok, kedy by správny orgán rešpektujúc princíp právnej istoty mal na závery pracovnoprávneho sporu o zaplatenie náhrady mzdy prihliadať.“ 25. V prvom rade najvyšší správny súd poukazuje na zrejmú zmätočnosť záveru krajského súdu, ktorý na jednej strane konštatuje, že „Pre správny súd ani pre správny orgán nebolo vedenie pracovnoprávneho sporu relevantné, a preto na účely posúdenia dôvodnosti správnej žaloby nepovažoval správny súd za potrebné danú otázku bližšie skúmať“, na druhej strane však uzatvára, že „ ... iná situácia by vznikla v prípade právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Ružomberok ...“ a to bez ďalšieho zdôvodnenia (poukazujúc stroho len na princíp právnej istoty). Bez ohľadu na takto mätúci záver však krajský súd správne uzavrel, že predmet protokolu (povinnosť ním uložená) má obsahový presah s nárokom (v danom prípade jeho časťou), ktorého sa zamestnanec domáha na všeobecnom súde. Konkrétne krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že „Predmetom pracovnoprávneho sporu i administratívneho konania boli fakticky tie isté otázky (oprávnenosti nároku na náhradu mzdy), avšak z pohľadu iných odvetí práva.“. Uvedené (správne) konštatovanie však krajský súd ďalej nerozvinul, čo

viedlo k tomu, že následne nedoznalo relevantnej reflexie (viď nižšie) v rámci posúdenia samotného protokolu. 26. Paralelná existencia pracovnoprávneho sporu a administratívneho konania je samozrejme z povahy veci možná (a v praxi nie ojedinelá). Každé z týchto konaní má svoj účel a chránený záujem, ktorých možný presah však neodôvodňuje, aby jedno z konaní nahrádzalo alebo marginalizovalo konanie druhé. Každé z týchto konaní má samozrejme aj svoju procesnú reguláciu. V prípade protokolu je povinnosť uložená priamo inšpektorom práce (hoc protokol nie je priamo vynútiteľným exekučným titulom, element donútenia spočíva v uložení sankcie za správny delikt podľa ) bez možnosti opravného prostriedku. Naopak, povinnosť (obsahovo tá istá) v rámci pracovnoprávneho sporu je uložená súdom v súdnom konaní s atribútom inštančnosti, s dostupnými riadnymi i mimoriadnymi opravnými prostriedkami. 27. Charakter protokolu ale najmä charakter oprávnení inšpektora práce podľa indikuje jednak potrebu akútneho riešenia inšpektorom identifikovaných nedostatkov v záujme predchádzania väčším škodám, jednak istú provizórnosť (v zmysle opaku definitívy), resp. dočasnosť ním nariadených opatrení. V konečnom dôsledku, protokol je podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní, v ktorom však správny orgán nemá kompetenciu uložiť kontrolovanému subjektu povinnosť obsahovo identickú s predmetom konania v pracovnoprávnom spore. Správny orgán nemá právomoc rozhodnúť ani o ne/platnosti skončenia pracovného pomeru, ani o nárokoch zamestnanca z neplatného skončenia pracovnoprávneho vzťahu. 28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel najvyšší správny súd po preskúmaní protokolu k záveru, že povinnosti, ktoré inšpektor práce v protokole žalobcovi nariadil, prekročili rámec jeho oprávnení daných ustanovením , a preto napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, vyjadriť sa k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na prejednávanú vec, posúdiť obsah protokolu vo svetle vyššie uvedeného záväzného právneho názoru a vo veci opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní. 29. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne správny súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania ( ). 30. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 ( veta prvá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.