Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2T-65-2019.pdf
PDF · 151.67 KB
Case nature
Area
Subarea
2T/65/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava IV, samosudkyňou JUDr. Janou Grendárovou, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 17.februára 2020 v Bratislave
rozhodol:
Podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku sa obžalovaný X. A., nar. XX.XX.XXXX v Bratislave, trvale bytom Bratislava, D. Č.. XXXXX/XX, spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava IV, pod sp.zn. 2 Pv 223/19/1104, zo dňa 23.septembra 2019, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 06. mája 2019 v čase okolo 15:30 hod. ako vodič viedol autobus MHD linky č. 37, voz č. 2039, zn. SOR NB 12, evidenčné číslo I., v Bratislave po ulici Lamačská cesta smerom k Obchodnému domu TESCO Lamač, pričom pri prejazde ľavotočivou zákrutou v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z., o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa plne nevenoval vedeniu vozidla a dostatočne nesledoval situáciu v cestnej premávke, pričom neskoro zaregistroval doposiaľ nestotožnenú chodkyňu, ktorá prechádzala z pohľadu vodiča z ľavej strany na pravú smerom k Obchodnému domu TESCO Lamač po riadne vyznačenom priechode pre chodcov, na čo, v snahe zabrániť zrážke s chodkyňou, zareagoval prudkým pribrzdením, následkom čoho prišlo v autobuse k pádu poškodenej W. D., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom I., G. Č.. X, sediacej na sedadle pri uličke v smere jazdy, ktorá pri nehode utrpela nalomenie dolnej časti krížovej kosti, ktorá sa vyžiadala liečenie spojené s práceneschopnosťou od 07. mája 2019 do 14. júla 2019, pričom približne 6 týždňov bola odkázaná na pomoc inej osoby.
o s l o b o d z u j e
pretože skutok nie je trestným činom.
odôvodnenie:
Dňa 20.septembra 2019 (doručené súdu dňa 23.septembra 2019) podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava IV, pod sp. zn. 2 Pv 223/19/1104 podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej Tr.por.) obžalobu na obvineného pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin - prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona (ďalej Tr. zák.), ktorý mal spáchať tak, dňa 06. mája 2019 v čase okolo 15:30 hod. ako vodič viedol autobus MHD linky č. 37, voz č. 2039, zn. SOR NB 12, evidenčné číslo I., v Bratislave po ulici Lamačská cesta smerom k Obchodnému domu TESCO Lamač, pričom pri prejazde ľavotočivou zákrutou v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z., o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa plne nevenoval vedeniu vozidla a dostatočne nesledoval situáciu v cestnej premávke, pričom neskoro zaregistroval doposiaľ nestotožnenú chodkyňu, ktorá prechádzala z pohľadu vodiča z ľavej strany na pravú smerom k Obchodnému domu TESCO Lamač po riadne vyznačenom priechode pre chodcov, na čo, v snahe
zabrániť zrážke s chodkyňou, zareagoval prudkým pribrzdením, následkom čoho prišlo v autobuse k pádu poškodenej W. D., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom Bratislava, G. Č.. X, sediacej na sedadle pri uličke v smere jazdy, ktorá pri nehode utrpela nalomenie dolnej časti krížovej kosti, ktorá sa vyžiadala liečenie spojené s práceneschopnosťou od 07. mája 2019 do 14. júla 2019, pričom približne 6 týždňov bola odkázaná na pomoc inej osoby.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedkyne a zároveň poškodenej W. D.. Prečítal a oboznámil ostatné listinné dôkazy a po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo aj v ich vzájomnom súhrne zistil a ustálil skutkový stav veci tak, ako ho uviedol vo výrokovej časti rozsudku.
Po tom, čo na hlavnom pojednávaní bola prednesená obžaloba obžalovaný Z. D. bol poučený o svojich právach a umožnené mu bolo urobiť niektoré z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej Tr. por.). Tento vo veci urobil vyhlásenie, že je nevinný.
Súd vo veci vykonal dokazovanie
-výsluchom obžalovaného v prípravnom konaní na č. l. 51-56, zo dňa 26.08.2019, na hlavnom pojednávaní dňa 17.02. 2020 - kde využil svoje právo a vo nevypovedal (§ 34 Tr.por.)
-výsluchom svedkyne a zároveň poškodenej W. D. v prípravnom konaní na č. l. 57-69, zo dňa 26.08.2019, na hlavnom pojednávaní dňa 17.02.2020
Súd v súlade s ustanovením § 263 ods. 1 Tr.por. prečítal výpoveď svedka -výsluchom svedka A. D. - manžela poškodenej, v prípravnom konaní na č. l. 70-72, zo dňa 26.08.2020,
-splnomocnencov poškodených -za Sociálnu poisťovňu - Mgr. U. I. v prípravnom konaní na č. l. 73-79, zo dňa 28.08.2019 -za Všeobecnú zdravotnú poisťovňu - A. J. v prípravnom konaní na č. l. 81-94, zo dňa 29.08.2019,
V súlade s ustanovením § 270 ods 2 Tr.por. bol prehratý obrazový záznam
- kamerový záznam založený na č. l. 19 - na ktorom bol zachytený predmetný priebeh skutku zo dňa 06.mája 2019 v autobuse linky č. 37, vozidlo MHD evidenčné číslo vozidla: BL 549 PV
Oboznámené boli listinné dôkazy v súlade s ustanovením § 269 Tr.por.:
-záznam dopravnej nehody ku dňu 06.máj 2019 spolu so zápisnicou o obhliadke miesta dopravnej nehody zo dňa 09.mája 2019 s pripojenou fotodokumentáciou ako i náčrtkom miesta dopravnej nehody
-odborné vyjadrenie vypracované prof. MUDr. Z. P., znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, traumatológia ku poškodenej W. D. zo dňa 04.júna 2019 - z ktorého bolo preukázané, že táto utrpela ťažké zranenie - pretože doba liečenia prekročila 42 dní a zranenie sa hlavne prejavovalo bolesťami pri sedení. Žiadne komplikácie v dokumentácii neboli zaznačené. Poškodená mala problémy pri chodení a sedení - inak nebola závažnejším spôsobom obmedzovaní v obvyklom spôsobe života. Predmetné zranenie vzniklo pádom v autobuse ako to popisovala. Predmetná adekvátna doba liečenia a práceneschopnosti bola znalcom určená na dobu šesť - sedem týždňov.
-protokol o vzniku mimoriadnej udalosti v premávke MHD a ND
-správa referátu vyšetrovania nehôd - vo veci vyhodnotenia údajov jazdy vodiča autobusu 37/1-2039, zo dňa 14.mája 2019 Vo veci bol vyhodnotený záznam jazdy vodiča autobusu s údajmi: -v čase o 15:31:40,5 jazda rýchlosťou 28,5 km/h (vchádzanie s vozidlom do ľavotočivej zákruty pred priechodom pre chodcov)
-v čase o 15:31:40,7 mierne spomalenie na rýchlosť 27,5 km/h -v čase o 15:31:40,8 mierne spomalenie na rýchlosť 27,4 km/h -v čase o 15:31:41 mierne spomalenie na rýchlosť 24,5 km/h -v čase o 15:31:41,1 mierne spomalenie na rýchlosť 22,3 km/h -v čase o 15:31:41,2 brzdenie so spomalením na rýchlosť 17,6 km/h (pravdepodobný čas vzniku zranenia cestujúcej) Z predmetných údajov jazdy vodiča autobusu (obžalovaného) bolo konštatované, že k zraneniu cestujúcej došlo pravdepodobne v čase o v čase o 15:31:41,2 - pri miernom brzdení so spomalením z rýchlosti 20,2 km/h na rýchlosť 17,6 km/h. K zraneniu cestujúcej došlo pravdepodobne zlúčením odstredivej sily, ktorá pôsobila na vozidlo počas prejazdu ľavotočivou zákrutou a mierneho pribrzdenia vozidla.
-kamerový záznam z autobusu MHD zo dňa 06.mája 2018 - založený na č. l. 19
-vo vzťahu k obžalovanému boli zabezpečené listinné dôkazy: -evidenčná karta vodiča z ktorej vyplynuli celkove 11 blokových pokút, žiadne zadržanie vodičského preukazu, žiadne iné ostatné priestupky, nebol evidovaný trestný čin. Udelené vodičské oprávnenia: B1 - dátum udelenia - 01.05.2004 B - dátum udelenia - 05.11.1993 D1 - dátum udelenia 27.03.2017 D - dátum udelenia 27.03.2017 AM - dátum udelenia 05.11.1993 T - dátum udelenia 27.03.2017
-evidencia priestupkov od 03.08.2014 do 05.09.2019 - z ktorého vyplynulo šesť priestupkov na úseku cestnej premávky -odpis registra trestov - z ktorého nevyplynul žiadny záznam -lustrácia v Sociálnej poisťovni - z ktorého bolo preukázané, že od 23.januára 2017 je obžalovaný zamestnancom Dopravného podniku Bratislava, akciová spoločnosť, so sídlom Bratislava, Olejkárska č. 1.
Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil tento skutkový a právny stav veci:
Dokazovaním bolo preukázané tak, ako bolo konštatované prokurátorom v podanej obžalobe - že dňa 06.mája 2019 obžalovaný - ako vodič Dopravného podniku Bratislava, a.s. viedol autobus Mestskej hromadnej dopravy linky č. 37. Viedol autobus - ktorý bol štvordverový o dĺžke približne 12 metrov aj po ulici Lamačská cesta smerom k OD TESCO Lamač (mestská časť Bratislava IV). Ako bolo preukázané z pripojeného kamerového záznamu po tom, čo vychádzal zo zastávky išiel plynulo po ulici Lamačská cesta. Aby sa dostal k OD TESCO Lamač musel prejsť i zákrutami. Najprv odbočil smerom k OD TESCO Lamač a následne bola ľavotočivá zákruta k zastávke. Obžalovaný k tejto skutočnosti vypovedal, že si nevšimol, že po priechode pre chodcov z ľavej strany na pravú v jeho smere jazdy prechádzala osoba - pretože mu v tom bránilo vonkajšie ľavé predné spätné zrkadlo - o čom na hlavnom pojednávaní predložil listinný dôkaz založený na č. l. 146. Pokiaľ išlo o predmetný listinný dôkaz - išlo o fotografiu, ktorá zachytávala tvrdenia, o ktorých obžalovaný vypovedal. Predmetné skutočnosti vyplynuli i z kamerového záznamu. Prehratím predmetného kamerového záznamu - súd konštatoval v tejto časti - že skutočnosti tvrdené obžalovaným ohľadom predmetného výhľadu sa zhodujú s predmetným kamerovým záznamom. Naviac súd konštatuje, že v tejto časti, ako predmetný vodič vykonával najskôr pravotočivú zákrutu následne po niekoľkých metroch vykonal predmetnú ľavotočivú zákrutu - nebol dostatočný výhľad na dostatočnú vzdialenosť, nemal dostatočný rozhľad po jeho ľavej strane - pretože sa tu nachádzali v tomto úseku i stromy (ktoré tiež riadnemu výhľadu bránili). Možno preto s obžalovaným súhlasiť, že predmetnú osobu, ktorá bez toho, aby tiež sledovala situáciu na cestnej premávke išla po priechode pre chodcov (s mikinou na hlave - keď súd pozorne sledoval predmetnú chodkyňu táto ako vošla do vozovky sa nepresvedčila či môže vojsť- t.j. neurobila pohľad na ľavo ani doprava). Predmetná svedkyňa išla automaticky po priechode pre chodcov - pretože prechádzala z jedného priechodu pre chodcov na chodník a následne vstúpila na druhý priechod pre
chodcov. Vodič autobusu (obžalovaný) ju mohol spozorovať z dôvodu predmetných stromov, ktoré boli po ľavej strane - až po tom, čo vychádzal z predmetnej ľavotočivej zákruty smerom ku predmetnému priechodu pre chodcov.
Práve tým, že obžalovaný mal sťažené výhľadové pomery - súd konštatuje - že i keď vypovedal, že urobil prudké brzdenie, aby sa vyhol zrážke s predmetnou chodkyňou - mal za to, že v danom prípade o prudké brzdenie z jeho strany nešlo. Toto svoje tvrdenie oprel o listinný dôkaz referát vyšetrovania nehôd zo dňa 14.mája 2019 - z ktorého bolo preukázané: -čas 15:31:40,5 jazda rýchlosťou 28,5 km/hod. (vchádzanie s vozidlom do ľavotočivej zákruty pred priechodom pre chodcov) Predmetná rýchlosť od času 15:31:40,7 km/hod. do času 15:31:41,2 km/hod. sa spomalila z rýchlosti - 27,9 km/hod. na čas 17,6 km/hod. - kedy bol pravdepodobný čas vzniku zranenia poškodenej. Naviac z vyhodnotených údajov jazdy obžalovaného je možné skonštatovať, že k zraneniu cestujúcej - poškodenej došlo pravdepodobne v čase - 15:31:41,2 - pri miernom brzdení so spomalením z rýchlosti 20,2 km/hod. na rýchlosť 17,6 km/hod. Konštatované je tak - že k zraneniu poškodenej došlo pravdepodobne zlúčením odstredivej sily, ktorá pôsobila na vozidlo počas prejazdu ľavotočivou zákrutou a mierneho pribrzdenia vozidla. Predmetnú skutočnosť potvrdzoval i graf - č. l. 38 - zadná strana.
Vo veci bol vykonaný záznam dopravnej nehody ako i zápisnica o obhliadke miesta dopravnej nehody s fotodokumentáciou.
Predmetným pribrzdením došlo v autobuse k pádu poškodenej. Poškodená sedela v autobuse v zadnej časti - pod vyvýšeným miestom - v mieste - v tzv. „štvorke“ - v smere jazdy pri uličke. Poškodená vypovedala, že cestu nesledovala. Pri sedení v autobuse sa ničoho nedržala. Zároveň vypovedala, že na kolenách mala kabelku a v rukách okuliare a handričku, pretože si čistila okuliare. Nesledovala ani situáciu na vozovke ohľadom rýchlosti autobusu - len vypovedala, že autobus išiel rýchlo. V dôsledku pribrzdenia vozidla autobusu poškodená spadla na zem a utrpela zranenia - nalomenie dolnej časti krížovej kosti - ktorá si podľa záverov znaleckého posudku vypracovaného znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia na základe vyšetrení a lekárskych správ vyžiadala liečenie spojené s práceneschopnosťou od 07.mája 2019 do 14.júla 2019. Zároveň poškodená o predmetnom zranení vypovedala, že bola ošetrená na Kramároch - kde jej bol vykonaný röntgen aj CT vyšetrenie - na ktorom boli uvedené zranenia - chrbtica prasknutá L1 - spodný stavec pod chrbticou. Po vyšetrení bola prepustená do domáceho liečenia. Práceneschopná bola podľa výpovede 69 dní s tým, že obmedzená na obvyklom spôsobe života bola asi šesť týždňov. Pri jej starostlivosti jej pomáhal manžel - a to hlavne s hygienou a tak bola odkázaná na pomoc inej osoby. Následne vykonávala i rehabilitácie. Odo dňa 15.júla 2019 ukončila práceneschopnosť a nastúpila do práce - na výkon sanitárskej práce.
Pokiaľ ide o ustanovenie § 158 Tr.zák. - je zrejmé, že jedným zo zákonných znakov prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr.zák. je porušenie dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zamestnania páchateľa, z jeho povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona. Jednou z podmienok, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné obžalovaného uznať za vinného z uvedeného prečinu, je teda zistenia súdu, že obžalovaný sa dopustil konania, ktoré je porušením dôležitej povinnosti. Pritom toto zistenie súdu musí byť celkom konkrétne, čo znamená, že po skutkovej stránke musí vyjadrovať, ktorú konkrétnu dôležitú povinnosť obžalovaný svojím konaním porušil a ktorým ustanovením a ktorého predpisu mu bola táto povinnosť uložená. Prokurátor mal za to, že obžalovaný svojím protiprávnym konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších právnych predpisov. Podľa § 4 ods. 1 písm. c/ - vyššie citovaného zákona - vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke - pretože neskoro zaregistroval predmetnú chodkyňu - tým prudko zabrzdil a v autobuse došlo k pádu poškodenej, ktorá utrpela zranenia.
Na rozdiel od obžaloby súd nezdieľa názor - že by obžalovaný svojím protiprávnym konaní porušil predmetné vyššie citované ustanovenie. Súd nemal za to, že by obžalovaný toto ustanovenie cestnej premávky nerešpektoval.
Všetci účastníci cestnej premávky majú rovnaké postavenie, rovnaké práva, ale i rovnaké povinnosti. Pravidlá cestnej premávky platia totiž rovnako pre všetkých účastníkov cestnej premávky - teda tak pre obžalovaného ako i pre predmetného chodca alebo naopak pre predmetného chodca ako i obžalovaného - pretože toto bolo prvotné zabránenie dopravnej nehody s chodcom v dôsledku čoho obžalovaný zabrzdil a poškodená v autobuse spadla na zem a boli jej spôsobené zranenia.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o cestnej premávke - účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v tomto zákone. Podľa § 3 ods. 2 písm. a/ zákona o cestnej premávke - účastník cestnej premávky je povinný správať sa disciplinované a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky.
Podľa § 53 ods. 2, veta tretia vyššie citovaného zákona - chodec nesmie vstupovať na vozovku, a to ani pri použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nemôže cez vozovku bezpečne prejsť.
Podľa § 53 ods. 4 vyššie citovaného zákona - pred vstupom na vozovku sa chodec musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať. To platí na priechode pre chodcov i mimo neho. Chodec nesmie prekonávať zábradlie ani iné zábrany. Inak povedané, chodkyňa nesmela obžalovaného ani len obmedziť v jazde a nie ešte ohroziť.
Opäť súd poukazuje na predmetnú chodkyňu a povinnosti vyplývajúce predmetného chodca ako účastníka cestnej premávke (§ 2 ods. 2 písm. f/ zákona o cestnej premávke) - ktoré ukladá zákon o cestnej premávke.
Zo všetkých ustanovení vyššie citovaného zákona - vo vzťahu ku chodcom jednoznačne vyplýva, že chodec sa vo vozovke nesmie pohybovať a ak, tak s výraznými obmedzeniami ( § 53 ods. 2, 3 zákona), dokonca nesmú ani obmedziť cestnú premávku okrem priechodu pre chodcov. Vo vzťahu k predmetnej chodkyni je potrebné aplikovať i ustanovenie § 53 ods. 4 predmetného zákona
- ktoré súd už vyššie citoval.
I samotná chodkyňa - ktorá síce prechádzala po priechode pre chodcov - teda správne - nesprávne je však zo strany tejto chodkyne - čo z kamerového záznamu je jasne preukázateľné - že pred predmetným vstupom na vozovku (t.j. priechod pre chodcov) sa nepresvedčila - či tak môže urobiť bez nebezpečenstva sebe samej - t.j. vstúpila na vozovku bez toho, aby sa presvedčila, či z niektorej strany neprichádza motorové vozidlo. Tak ako to bolo už konštatované - predmetná chodkyňa keby predmetnú situáciu na vozovke sledovala musela by spozorovať autobus MHD - a spozorovala by ho omnoho skôr ako samotný obžalovaný (vodič autobusu MHD), ktorý mal obmedzené výhľadové pomery na rozdiel od predmetnej chodkyne. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti i plánik z miesta obhliadky - založený na č. l. 11 - ktorý tiež potvrdzuje podobne ako listinný dôkaz založený obžalovaným na hlavnom pojednávaní (č. l. 146) že u obžalovaného boli práve z dôvodu predmetnej ľavotočivej zákruty sťažené výhľadové pomery na rozdiel od predmetnej chodkyne. Naviac je potrebné si v tejto súvislosti uvedomiť - že obžalovaný riadil autobus. Vychádzajúc z wikipédie - autobus je motorový dvojstopý dopravný prostriedok a podľa počtu prepravovaných osôb (ako to bolo v tomto prípade) išlo o veľký autobus - viac ako 23 cestujúcich. Ako vyplynulo z evidenčnej karty predmetného vozidla jeho prevádzková hmotnosť je 11 090 kg a maximálna celková hmotnosť 18 000 kg. Sama poškodená vypovedala, že autobus bol „plnší“. Tomuto zodpovedá i čas, kedy autobus sa pohyboval na vozovke (čas 15:30 hod.) - kedy je všeobecne už popoludňajšia dopravná špička na celom území Bratislavy. I z tohto tak plynie, že pri takomto vozidle je omnoho dlhší čas potrebný priestor na brzdenie ako pri osobných motorových vozidlách. Vo vzťahu k obžalovanému nemožno hovoriť vychádzajúc i z vyhodnoteného údaja jazdy obžalovaného
- že by tento išiel neprimeranou rýchlosťou - resp., že by správanie a konanie vodiča by sa považovalo za nesprávne. Nešiel tak rýchlosťou, ktorá by nezodpovedala stavu a povahe vozovky a predmetnej situácii. Na predmetnom úseku - ako je to konštatované i zo zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody je konštatované - rýchlostný limit 50 km/h-1. Vodič autobusu išiel pod hranicou predpísanou
rýchlosťou. Naviac prechádzal zákrutami - čo nebolo spochybnené ani obžalovaným, ani poškodenou ani predmetným kamerovým záznamom a náčrtom miesta dopravnej nehody. Už z toho vyplýva, že jeho jazda musela byť pomalá a obzvlášť opatrná. Súd poukazuje na - záznam jazdy vodiča z autobusu. Vyššie uvedené skutočnosti toto len potvrdili.
Chodkyňa prechádzala po rovnakej vozovke a za rovnakých podmienok, pokiaľ ide o viditeľnosť ako jazdil obžalovaný, je nesporné, že chodkyňa mohla spozorovať vozidlo obžalovaného oveľa skôr ako mohol ju spozorovať obžalovaný a mohla a mala zrážke zabrániť nevstúpením na vozovku - kým vozidlo MHD neprejde. Prokurátor mal za to, že obžalovaný svojím protiprávnym konaním porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona - § 4 ods. 1 písm. c/ zákona o cestnej premávke. Porušením dôležitej povinnosti je však len také porušenie, ktoré má za danej situácie za následok nebezpečenstvo pre ľudský život alebo zdravie. Preukázanie príčinnej súvislosti, v podobe objektívnej stránky, ako obligatórneho znaku tejto skutkovej podstaty, je nevyhnutným atribútom na vyslovenie viny pri súčasnom splnení ostatných zákonných znakov súdeného prečinu, čo v danom prípade splnené nebolo.
Pokiaľ ide o problematiku porušenia dôležitej povinnosti v doprave, z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu a taktiež z komentárov k Trestnému zákona (napr. Šámal, P. a kol. Trestní zákonník II, § 140 až 421. Komentár 2. Vydavateľstvo) vyplýva že nie v každom porušení dopravného predpisu možno vidieť porušenie dôležitej povinnosti - ktorá je vodičovi uložená podľa zákona. Výpočet všetkých dôležitých povinností vodiča motorového vozidla pritom nie je možný, pretože význam porušenia ktorejkoľvek vodičovej povinnosti je priamo závislý na konkrétnej dopravnej situácii.
Súd dodáva, že skutočnosť, či niektorá zo zákonných povinností vodiča môže byť považovaná za dôležitú závisí od konkrétnych okolností prípadu, t.j. dôležitosť konkrétnej povinnosti vytvára sám obžalovaný v konkrétnych podmienkach tej ktorej dopravnej nehody. Pri posudzovaní okolností, ktoré vodič môže alebo nemôže predvídať je nutné vychádzať z konkrétnej dopravnej situácie - pričom od vodiča jazdiaceho primeranou rýchlosťou - nemožno vyžadovať, aby prispôsobil rýchlosť jazdy svojho vozidla aj situáciám, ktoré môžu vzniknúť z nepredvídateľného porušenia pravidiel cestnej premávky iným účastníkom ako to bolo i v tomto prípade.
Za porušenie dôležitej povinnosti treba preto považovať takú situáciu, ak miera nepozornosti vodiča bola tak výrazná, že nutne viedla ako jediná príčina k dopravnej nehode. Toto v danej trestnej veci nenastalo - obžalovaný riadne viedol predmetné vozidlo - autobus - počas celého úkonu - predmetnými zákrutami - najprv pravotočivou a následne ľavotočivou nevykonával ako vedenie vozidla a sledovania situácie v doprave iný úkon, ktorý by priamo nesúvisel s jeho činnosťou vodiča počas jazdy. Situácia - ale svedčí tomu i kamerový záznam rigorózne si vyžadovala jeho zvýšenú pozornosť a nepretržitú pozornosť a toto v danom prípade zo strany obžalovaného aj bolo. Ako už bolo vyššie konštatované - konanie predmetnej chodkyne nebolo v súlade s ustanoveniami zákona o cestnej premávke vzťahujúce sa na chodca. Predmetná chodkyňa vošla do jazdnej dráhy vodiča - obžalovaného - bez toho, aby sa riadne presvedčila o jeho vstupe na predmetný priechod pre chodcov. Predmetná chodkyňa značnou (podstatnou) mierou predmetnú dopravnú nehodu spolu zavinila. Išlo tak z jej strany o značné spoluzavinenie, teda podstatné. Práve toto reálne ovplyvnilo priebeh predmetnej dopravnej nehody - ktorý bol určovaný protiprávnym konaním. Naopak povinnosťou predmetnej chodkyne bolo, aby sa presvedčila, že ho nejaké vozidlo pred tým ako vstúpi na priechod pre chodcov ohrozuje alebo nie. Až pokiaľ by sa presvedčila - že tomu tak je
- čo v tejto veci nebolo - by mohol súd konštatovať - že nebolo povinnosťou predmetného chodca sa opakovane presviedčať - či ho nejaké vozidlo počas priechodu neohrozuje, pretože mohol spoliehať na to, že má prednosť pred vozidlami a že ich vodiči budú dodržiavať svoje povinnosti a rešpektovať, že je na priechode a že nesmú ohroziť. Svojím správaním však chodkyňa vytvorila kolíznu situáciu.
Preto mal súd za to, že v súvislosti so spolu zavinením predmetnej chodkyne na vzniku dopravnej nehody súd vo všeobecnosti pripomína, že trestnoprávna teória ako aj ustálená judikatúra súdov ohľadne príčinného vzťahu medzi konaním a následkom vychádza tradične z toho, že príčinou je každý jav, bez ktorého by iný jav nenastal, resp. nenastal spôsobom akým nastal.
Súd mal za to, že chodec svojím konaním pôsobil na vzniku dopravnej nehody a táto skutočnosť bola príčinou vzniku dopravnej nehody. Obžalovaný dodržiaval predpisy o cestnej premávke ako i potrebnú mieru opatrnosti.
Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje nedbanlivosť ktorá pritom nevylučuje ani spolu zavinenie iných osôb -napr. poškodeného.
Súd konštatuje, že každý trestný čin, aj tento žalovaný musí byť zavinený, pričom uvedený trestný čin musí byť zavinený aspoň z nevedomej nedbanlivosti. Nedbanlivostná forma zavinenia hraničí na jednej strane s úmyselným konaním, avšak na druhej strane hraničí s konaním nezavineným. Znamená to tak, že obžalovanému možno pričítať len také následky, ktoré aj skutočne zavinil, pričom len samotné konštatovanie, že u obžalovaného išlo o nesprávnu techniku jazdy (ako je to konštatované v obžalobe) ešte nič nehovorí o tom, že vzhľadom na okolnosti prípadu a na svoje osobné pomery obžalovaný vedieť a mohol, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom (nevedomá nedbanlivosť), resp., že vedel že takéto porušenie, či ohrozenie môže spôsobiť, avšak bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že ho nespôsobí (vedomá nedbanlivosť). Pokiaľ ide o nedbanlivostné konanie, súd pripomína, že kritériom nedbanlivosti, v oboch formách je zachovanie určitej miery opatrnosti obžalovaným. Miera opatrnosti je daná spojením objektívneho a subjektívneho hľadiska pri predvídaní spôsobenej poruchy alebo ohrozenia záujmu chráneného Trestným zákonom, pretože jedine spojenie obidvoch týchto hľadísk pri posudzovaní trestnej zodpovednosti za trestný čin z nedbanlivosti zodpovedá zásade zodpovednosti za zavinenie. Objektívne vymedzenie miery opatrnosti požaduje od každého spravidla rovnakú mieru opatrnosti. Subjektívne vymedzenie miery opatrnosti vyžaduje, aby mimo miery povinnej opatrnosti (objektívne kritérium) bolo vzaté do úvahy subjektívne vymedzenie, ktoré spočíva v miere opatrnosti, ktorú je schopný vynaložiť páchateľ v konkrétnom prípade. Ide teda o individuálne hľadisko. Preto o zavinenie z nedbanlivosti ide len vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom je dané súčasne (napr. R 6/1988). Pri posudzovaní subjektívnej miery opatrnosti je potrebné zvažovať jednak vlastnosti, skúsenosti, znalosti a okamžitý stav obžalovaného a jednak okolnosti konkrétneho prípadu, či už existujú nezávisle na obžalovanom alebo sú ním vyvolané (napr. viditeľnosť, výhľadové pomery...). Pri nedbanlivosti je nutné, aby obžalovaný si aspoň mal a mohol predstaviť, že sa príčinný vzťah medzi jeho konaním a následkom môže rozvinúť. Nepredvídaný príčinný priebeh, nie je pokrytý zavinením a obžalovaný nezodpovedá za následok. Obžalovaný ako vidieť na kamerovom zázname - predmetnej dopravnej nehode mohol zabrániť len spôsobom predmetného zabrzdenia, čo aj urobil. Vidieť z kamerového záznamu - že po tom, čo prešiel predmetnou ľavotočivou zákrutou a mal výhľad a rozhľad - pretože išiel malou rýchlosťou - keďže celý čas sledoval vozovku - priechodom pre chodcov prechádzala chodkyňa. Aby predmetnej nehode zabránil zabrzdil - iné v danej situácii ani nebolo možné. Vzdialenosť medzi ním (autobusom) a predmetnou chodkyňou nebol veľký. Ale zároveň je potrebné uviesť, že ani vzdialenosť - aby mal dostatočný rozhľad na priechod pre chodcov nebol dostatočne dlhý na bezpečné zastavenie bez toho, aby vzhľadom na predmetnú chodkyňu nezabrdil spôsobom akým to vykonal.
Možno súhlasiť s obžalovaným autobus potrebuje priestor na brzdenie omnoho väčším ako osobné automobily. Je zrejmé, že keby sa táto situácia stala osobnému motorovému vozidlu - nebol by problém zastaviť pred priechodom pre chodcov - pretože vzdialenosť bola primeraná - čo pri autobuse toto možné nie je - práve i na veľkosť, hmotnosť, dĺžku. Bolo síce preukázané, že do predmetného miesta zrážky obžalovaný zastavil - ale za cenu, že s týmto autobusom zabrzdil - v dôsledku čoho poškodená spadla. Predpokladom trestnej zodpovednosti je teda vznik následku v podobe ujmy na zdraví podľa § 122 ods. 1 Tr.zák. - ku ktorého došlo konaním (konaním či opomenutím) páchateľa, ktorý porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že jedným zo zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu - prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr.zák. je porušenie dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zamestnania páchateľa, z jeho povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona. Jednou z podmienok, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné obžalovaného uznať za vinného z uvedeného prečinu, je teda zistenie súdu - že obžalovaný sa dopustil konania, ktoré je porušením dôležitej povinnosti. Pritom toto zistenie musí byť celkom konkrétne, čo znamená, že po skutkovej
stránke musí vyjadrovať, ktorú konkrétnu dôležitú povinnosť obžalovaný svojím konaním porušil a ktorým ustanovením a ktorého predpisu mu táto povinnosť bola uložená.
Na druhej strane - v porušení každého dopravného predpisu nemožno vidieť „porušenie dôležitej povinnosti“, ktorá pre vodiča vyplýva z jeho povolania alebo mu je uložená podľa zákona - R 5/1962. Naopak judikatúra ako Slovenskej republiky tak i Českej republiky poukazuje na to, že zákon nevysvetľuje, ktorá povinnosť sa pokladá za dôležitú povinnosť a ponecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade po zhodnotení všetkých okolností zvážil, či povinnosť, ktorú páchateľ porušil svojím trestným konaním, je porušením povinnosti, ktorá je podľa okolnosti prípadu dôležitá.
Vymenovanie všetkých povinností účastníkov cestnej premávky najmä vodičov motorových vozidiel - ktoré môže byť dôležitými nie je dobre možné, pretože vždy bude závisieť od okolností tohto ktorého prípadu, či porušenie zistenej povinnosti je i v danom prípade porušením dôležitej povinnosti v zmysle príslušného ustanovenia osobitnej časti trestného zákona.
V tejto súvislosti - práve vodiči prostriedkov Mestskej hromadnej dopravy, je potrebné uviesť vo všeobecnosti, že títo sú nútení okamžite reagovať a náhle zabrzdiť vozidlo v mimoriadnych situáciách, ktoré najčastejšie spôsobujú vodiči individuálnej dopravy nerešpektovaním pravidiel cestnej premávky, ale aj chodci. Práve z dôvodu (a bolo to aj v tomto prípade) - vodič MHD v snahe vyhnúť sa dopravnej nehode, pri ktorej by hrozili vážne zranenia a materiálne škody zabrzdí. Ohrození sú vtedy najmä pasažieri, ktorí stoja a nedržia sa, ale a bolo to i v tomto prípade - že i keď poškodená sedela a pri nej neboli prostriedky na držanie (madlo) práve z tohto dôvodu mala sledovať situáciu v doprave a nie čistiť si okuliare. Vodič MHD nedokáže kolíznym nepredvídaným situáciám (ako to bolo i v tomto prípade) predísť. Pokiaľ išlo o poškodenú táto sedela na vyvýšenom sedadle oproti iným sedadlám (č. l. 17). Ako zaujímavosť možno spomenúť, že povinnosť držať sa počas jazdy bola v Prepravnom poriadku zakotvená už čase kedy premávka na cestách bola ešte relatívne pokojná. Prvý prepravný poriadok pre bratislavskú autobusovú dopravu z roku 1933 článku 33 ods. 14 hovorí: „Cestujúci, ktorí vo vozni stoja alebo idú, sú povinní zadržať sa o záchytné zariadenia., aby za chodu boli chránení pre zapotácaním alebo pádom. Cestujúci nahradí podniku škodu, ktorú zavinil tým, že sa nedržal, hoci mal možnosť tak urobiť“.
Pokiaľ ide o vyhodnotenie - že plne sa nevenoval vedeniu vozidla a dostatočne nesledoval situáciu v cestnej premávke podľa súdu nemohol obžalovaný dospieť k vedomosti o tom, že môže nastať škodný následok. Nemožno záver o vine založiť na vedomej/ nevedomej nedbanlivosti. Nemožno oprieť nedbanlivosť o skutočnosť, že nevenoval náležitú pozornosť vedeniu vozidla a nesledovaní situácii v cestnej premávke - inými slovami - ustáliť vinu na nepozornosti, ktorá mala tkvieť v tom, že obžalovaný riadil autobus bez toho, aby sledoval situáciu v cestnej premávke, a tej potom prispôsobil vedenie motorového vozidla, t. j. že obžalovaným mala byť porušená povinnosť nie je podľa názoru súdu správna. Práve keby nesledoval situáciu v cestnej premávke bol by spôsobil závažnú dopravnú nehodu - kedy by došlo ku kontaktu medzi chodkyňou a predmetným autobusom. Toto sa však nestalo z dôvodu sledovania situácie v cestnej premávke, duchaprítomnosti obžalovaného, ale i odbornej erudovanosti.
V takom prípade by totiž zovšeobecňujúcim spôsobom by bolo možné vždy ustáliť, že každý vodič v cestnej premávke riadi motorové vozidlo vo vedomej nedbanlivosti, pretože každý vodič vie alebo by mal vedieť, že v cestnej premávke môže byť účastníkom dopravnej nehody, ale bez primeraných dôvodov sa domnieva, že sa tak nestane.
Pre určenie porušenia dôležitej povinnosti v cestnej doprave (porušenia dôležitej povinnosti ustanovenej všeobecne záväznými právnymi predpismi o bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke) je podstatné porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom podľa § 137 ods. 2 predmetného zákona - ktoré má spravidla charakter porušenia dôležitej povinnosti v cestnej doprave, avšak len vzhľadom na konkrétnu situáciu - tak aby bola splnená všeobecná teóriou a judikatúrou vyžadovaná definícii dôležitej povinnosti. Význam porušenia povinnosti vodiča je priamo závislý od konkrétnej dopravnej situácie. Pri posudzovaní okolností, ktoré môže či nemôže vodič predvídať, je potrebné vychádzať z konkrétnej situácie dopravnej z hľadiska zavinenia. Stanoviť hranice okolností, ktoré ešte vodič môže alebo naopak už nemôže predvídať, nie je možné v hypotetickej rovine - vodičovi nemôže byť uložená povinnosť predvídať čokoľvek, to by inak viedlo k rozporu s princípom právnej istoty a zásadou impossibilium nulla obligatio est, t.j. nemožné nezaväzuje,
ale vždy je potrebné zohľadniť objektívne dané okolnosti vyplývajúce z určitej dopravnej situácie. Tieto okolnosti je vodič schopný vnímať svojími zmyslami a v nadväznosti na individuálne schopnosti a dispozície i zhodnotiť. Z dokazovania mal súd za to, že obžalovaný neprekročil mieru opatrnosti, ktorú bol za danej situácie schopný vynaložiť.
Z hľadiska zavinenia z nedbanlivosti to potom znamená, že okrem miery povinnej opatrnosti vyplývajúcej z pravidiel cestnej premávky tu existuje aj jej subjektívne vymedzenie, vzťahujúce sa na mieru opatrnosti, ktorú je schopný vodič v konkrétnych situáciách a v konkrétnom prípade vynaložiť. O zavinenie z nedbanlivosti môže ísť len vtedy, pokiaľ možnosť a povinnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného trestným zákonom sú dané súčasne. Od vodičov nemožno požadovať vždy, aby predvídali vždy od druhého účastníka dopravy možné porušenie pravidiel cestnej premávky a z toho následne príčinnú súvislosť vedúcu k dopravnej nehode - keby predmetná chodkyňa i keď bola na predmetnom priechode pre chodcov tiež urobila opatrenia pred vstupom na vozovku - t.j., že by zisťovala, či môže bezpečne prejsť alebo nie (videla by prichádzať tak vozidlo MHD) - tak by zrejme zvážila vzhľadom na prichádzajúce vozidlo MHD, či do vozovky vstúpi alebo nie. Neurobila tak z dôvodu, že tejto okolnosti nevenovala žiadnu pozornosť - cez priechod pre chodcov išla nepozerajúc v kapucni či jej to situácia dovolí. Vodič ihneď ako videl prechádzať cez priechod pre chodcov predmetnú chodkyňu snažil sa zastaviť vozidlo MHD a to samotným brzdením, aby nedošlo ku kolízii s predmetnou chodkyňou. Súd mal za to, že vodič MHD práve z dôvodu, že predídenie predmetnej kolízie vozidlo ovládal a počínal si tak, aby predmetná doprava nebola ohrozená vo vzťahu práve k cestujúcim. Predmetnú kolíznu situáciu vyvolal chodec- t.j. účastník cestnej premávky - tento vytvoril nebezpečnú situáciu - na čo obžalovaný ako vodič MHD reagoval spôsobom - aby nespôsobil dopravnú nehodu predmetným brzdením. Robil tak z dôvodu, aby dopravnej nehode zabránil - nemožno tak vo vzťahu k jeho osobe konštatovať - že by porušil dôležitú povinnosť - práve porušením ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c/ zákona o cestnej premávke. Obžalovaný vozidlom MHD prichádzal k vyznačenému priechodu pre chodcov - pri prichádzaní mu bránili vo výhľade na predmetný priechod (jednak jeho bočné spätná zrkadlo, ale i stromy) - k tejto situácii však prispôsobil rýchlosť vozidla. I keď v MHD - pretože táto slúži k preprave väčšieho počtu osôb nie sú k dispozícii bezpečnostné pásy, ako napríklad v autobusoch diaľkových a tak predmetné osoby v autobuse a teda i poškodená nemôžu byť sankcionované - je potrebné však uviesť - že vodič za tento následok nemôže niesť trestnú zodpovednosť. Samotná poškodená počas výpovede uviedla miesto kde sedela. Ako vyplynulo i z predmetnej fotodokumentácie - založená na č. l. 18 - išlo tiež o miesto, ktoré bolo vyvýšené i keď nie tak, ako sedadlo za poškodenou. Poškodená sedela v chodbičke. Je pravdou, že tam sa nenachádzalo madlo, ktoré by bolo pri nej, alebo iný predmet, ktorého by sa mohla počas jazdy v autobuse pridržať - ale neznamená to, že keďže sedela v smere jazdy vodiča na mieste vyššie popísanom - jej povinnosťou bolo, aby keďže vypovedala, že vodič do času kým nedošlo k predmetnej dopravnej nehode - od miesta kde ona nastúpila išiel rýchlo, aby ako cestujúca zamedzila tomu - aby seba ochránila (pred prípadným pádom), ktorý nastal neskôr - spôsobom, že bude sledovať situáciu na vozovke a tomu prispôsobí svoju vlastnú bezpečnosť (napr. bude sa držať sedadla...) a nebude mať ruky na voľno - spôsobom - že si čistí okuliare a tašku má na kolenách. Naviac v tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výpoveď poškodenej počas celého dokazovania v tejto súvislosti vypovedala, že keďže bol na ňou kožený držiak (všeobecne slúži osobám), ktoré v autobuse stoja - a chcela sa ho chytiť - keďže bol nad ňou - toto sa už nestalo. Tým, že nastúpila do vozidla MHD musela si byť vedomá - že vodiči MHD sú niekedy nútení okamžite reagovať a náhle zabrzdiť vozidlo v mimoriadnych situáciách v snahe práve nespôsobiť dopravnú nehodu. Ten, kto sa počas jazdy nedrží ... - je ohrozený. Práve berúc do úvahy pomery - ako je šírka vozovky v mieste kde došlo k spáchaniu dopravnej nehody, viditeľnosť, najmä rýchlosť autobusu, veľkosť autobusu (keďže tomuto predchádzala ľavotočivá zákruta) pred nábehom bŕzd mal súd za to, že tento spôsob bol jediný možný a zodpovedajúci k predmetným pomerom v tom čase na vozovke. Za porušenie dôležitej povinnosti ako zákonného znaku skutkovej podstaty žalovaného trestného činu nemožno mechanicky pokladať porušenie akejkoľvek povinnosti, ale len porušenie takej povinnosti, ktorej následkom obvykle (vo všeobecnosti) môže byť taký výrazný zásah do práv iných (v tomto prípade zdravia iných), že ak príde k porušeniu tejto dôležitej povinnosti v príčinnej súvislosti s daným skutkom, podstatne sa zvyšuje účinnosť tohto skutku (pravdepodobnosť vzniku ublíženia na zdraví, pričom pri porušení takejto povinnosti spravidla býva ohrozený aj ľudský život, ku ktorým však, aby boli naplnené
znaky predmetného trestného činu podľa § 158 Tr.zák. nepríde), oproti bežnému skutku obdobného charakteru do tej miery, že ide o trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr.zák. Pritom nejde o porušenie dôležitej povinnosti, aj keď porušenie tejto povinnosti môže mať v konkrétnom prípade následky, ak vo všeobecnosti nejde o dôležitú povinnosť - napr. každý je povinný správať sa tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví podľa § 415 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ).
Podľa § 415 OZ každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Poškodená svojím konaním si ich vznik zapríčinila vlastným konaním.
Musí byť príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Pokiaľ ide o poškodenú táto spadla vo vozidle MHD v príčinnej súvislosti s tým, že svojvoľným konaním v MHD uprednostnila ochranu svojho vlastného zdravia (§ 415 OZ) tým, že situáciu nesledovala, čistila si okuliare. Na sedadlo sa mám posadiť, oprieť sa chrbtom o operadlo, keďže nemám pri sebe madlo - sledovať situáciu na cestnej premávke - aby v prípade nejakého nepriaznivého vzniku som vedel rýchle zareagovať a predísť tak vzniku škody na svojom zdraví tak, že sa dokážem na sedadle určenom na sedenie udržať. Vodič MHD je v prvom rade povinný chrániť cestujúcim MHD a to spôsobom, aby zabránil dopravnej nehode medzi vozidlom MHD a iným účastníkom cestnej premávky (vozidlo, iná osoba). Nemôže zodpovedať za skutočnosť, že cestujúci v autobuse nedodržiava predpisy prepravného poriadku alebo základné elementárne pravidlá, ktoré vyplývajú z jazdy hromadným dopravným prostriedkom (ako to bolo v danom prípade).
Prevenčná povinnosť, ktorú zákon v ustanovení § 415 OZ - ukladá každému, znamená, že každý je povinný zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne situácie rozumne požadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd a teda nielen obžalovaný, ale i poškodená. Princíp náhrady škody a princíp prevencie patria medzi hlavné zásady občianskeho práva, ale i všeobecného života.
Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 427 ods. 1 OZ fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. U vodiča motorového vozidla - v danom prípade vodiča autobusu (obžalovaného) chýbalo zavinenie v predmetnej situácii - keď sám dodržiaval pravidlá cestnej premávky, ale vzhľadom na okolnosti objektívne nebolo v jeho stave napraviť pochybenie predmetného chodca - t.j. iného účastníka cestnej premávky. Práve jeho včasným opatrením - pribrdzením - predišiel, resp. zabránil dopravnej nehode (ktorá by vznikla medzi ním a predmetným chodcom). Na vyvolaní predmetnej dopravnej nehody sa tak podieľal i predmetný chodec - teda iný účastník cestnej premávky - podľa príslušnej judikatúry (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2 Tz/6/2006) takéto konanie potom nemožno posudzovať ako konanie - porušenie dôležitej povinnosti. Súd aj preto pri skúmaní materiálnej podmienky mal za to, že ako chodec mal značný podiel na vzniku dopravnej nehody a svojím konaním (prevenčná povinnosť) i samotná poškodená.
Vodič nie je zodpovedným za nehodu a jej následok, ktoré boli vyvolané nevypočítateľným a neodvrátiteľným konaním poškodeného (R 2858/1927). Súd mal za to, že konanie obžalovaného nebolo v príčinnej súvislosti s prejednávanou dopravnou nehodou a jej následkom.
Ani u vodiča motorového vozidla nemôže byť totiž absolútna zodpovednosť.
Súd v predmetnej veci tak dospel k záveru, že skutok sa síce stal tak ako je uvedený v obžalobe - avšak následok tohto skutku nebol pokrytý nedbanlivostným zavinením a to ani na úrovni nevedomej nedbanlivosti. Nedbanlivostné zavinenie hraničí na strane jednej s nepriamym úmyslom, avšak na strane druhej hraničí tiež s nezavineným konaním. Práve takáto situácia nastala i v tejto veci vzhľadom i na predmetné výhľadové pomery, na správanie chodca sa objektívne nedalo reagovať a to ani pri správnej technike jazdy obžalovaného.
Keďže dokazovaním neboli zistené skutočnosti vyššie popísané, na základe nich a po dôkladnom zhodnotení dospel súd k záveru, že uvedený skutok, ktorého sa obžalovaný dopustil nezakladá znaky žalovaného trestného činu - prečinu. Toto konanie totiž nevykazuje znaky trestného činu, aj keď skutok tak ako bol uvedený v obžalobe sa stal, konanie obžalovaného však nebolo v príčinnej súvislosti s následkom a teda nemôže vykazovať znaky trestného činu.
Podľa § 8 Tr. zák. trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedenej definície možno vyvodiť dve obligatórne podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, a to protiprávnosť činu a znaky uvedené v trestnom zákone. Protiprávnosťou činu sa rozumie prejav vôle, ktorým subjekt porušuje príkazy a zákazy ustanovené platným právom. V trestnom práve sa za protiprávne konanie považuje protispoločenské správanie, ktorého znaky sú vymedzené v Trestnom zákone ako trestné činy. Protiprávne konanie môže byť buď zavinené alebo nezavinené. Z dikcie ustanovenia § 8 vyplýva, že o trestný čin ide vtedy, ak sú súčasne naplnené jeho obligatórne podmienky, ktorými, sú protiprávnosť konania a formálne znaky, t. j. znaky uvedené v tomto zákone (inými slovami povedané znaky skutkovej podstaty trestného činu). Skutková podstata trestného činu obsahuje súhrn znakov, ktoré určujú, o aký trestný čin ide, je odrazom skutku. Obsahuje štyri skupiny znakov, a to objekt, objektívnu stránku, subjekt, subjektívnu stránku. Ak nie sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu súčasne - nejde o trestný čin. Z vyššie uvedených skutočností nemožno teda ustáliť bez akýchkoľvek pochybností vinu obžalovaného, keďže výsledky vykonaného dokazovania a vyhodnoteného dokazovania smerujú k záveru o nezodpovednosti a vine poškodeného, resp. spochybňujú prípadné závery o akejkoľvek vine obžalovaného, preto sa nedá hovoriť ani o nevedomej nedbanlivosti obžalovaného.
Je potrebné zdôrazniť, že v konaní pred súdom k uznaniu viny môže dôjsť len na základe nespochybniteľného presvedčenia súdu o tom, že vykonané dôkazy jednoznačne usvedčujú páchateľa zo spáchania žalovaného prečinu.
Súd preto obžalovaného oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. pretože skutkový dej sa síce stal, avšak nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu. Dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní nemožno urobiť jednoznačný objektívny záver, že konanie obžalovaného možno posúdiť ako trestný čin.
Trestný poriadok ustanovuje, že primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom zákona vyjadrením v ustanovení § 1 Tr. por. a jeho účelom, ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie spravodlivého procesu.
Vzhľadom na predmetné skutočnosti súd postupoval v súlade s ustanovením § 285 písm. b/ Tr. por. a obžalovaného spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom
- pretože toto konanie nevykazuje znaky trestného činu, aj keď sa skutok stal, konanie obžalovaného nie je v príčinnej súvislosti s následkom a teda nemôže byť ani za toto zodpovedný a toto jeho konanie nemôže vykonať znaky trestného činu. Dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní nemožno urobiť jednoznačný objektívny záver, že konanie obžalovaného možno posúdiť ako trestný čin.
V čase keď došlo ku skutku - t.j. dňa 06.mája 2019 (a aj súčasnosti obžalovaný) je v pracovnom pomere so zamestnávateľom Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť so sídlom Bratislava, Olejkárska č. 1. Obžalovaný tak bol v pracovnom pomere a škoda mala byť spôsobená v súvislosti pri výkone jeho pracovnej činnosti. Predmetní poškodení sú v právnom pomere nie s obžalovaným - ako vodičom MHD ale s jeho zamestnávateľom - pretože predmetnú jazdu obžalovaný (ako vodič MHD) vykonával v rámci svojich pracovných povinností.
V prípravnom konaní si škodu spôsobenú trestným činom obžalovaného nárokovali splnomocnenci poškodených - za Všeobecnú zdravotnú poisťovňu - A. J. a za Sociálnu poisťovňu - Ing. U. I..
Poškodená W. D. (viď č. l. 67) v rámci výsluchu dňa 26.augusta 2019 vypovedala - že ako poškodená navrhuje, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu.
Podľa § 46 ods. 3 Tr.por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu, návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Podľa R II/1962 - z návrhu na náhradu škody musí byť zrejmé dôvod a výška uplatňovaného nároku. Požiadavka, aby uviedla výšku škody, neznamená, že sa musí uviesť presne celá škoda. Musí sa však uviesť aspoň minimálna suma, ktorú poškodený žiada. Ak poškodený včas uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom, nič nebráni tomu, aby ju neskôr spresnil. Toto v danom prípade vo vzťahu k poškodenej nenastalo. Na druhej strane z dôvodu, že keď ku predmetnému skutku došlo - ako už bolo konštatované obžalovaný bol v pracovnom pomere a škoda bola spôsobená teda pri výkone jeho pracovnej činnosti. Všeobecne páchateľ, ktorý trestným činom spôsobil škodu zavineným porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi tretej osobe zodpovedá za ňu svojmu zamestnávateľovi. Poškodený v takomto prípade nemôže v rámci adhézneho konania uplatniť voči páchateľovi nárok na náhradu škody. Ak tak predsa urobí má súd postupovať podľa § 256 ods. 3 Tr.por.
Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka - škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú, ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Z uvedeného tak vyplýva a teda je zrejmé, že v danom prípade za škodu spôsobenú poškodenému nezodpovedá priamo obžalovaný, ale jeho zamestnávateľ, takže o náhrade škody nebolo možné v rámci adhézneho konania rozhodnúť. V danom prípade súd preto musel vo veci - vo vzťahu ku poškodenému
- Sociálna poisťovňa a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. - postupovať podľa § 256 ods. 3 Tr.por. - a teda uznesením vysloviť (viď zápisnica z hlavného pojednávania zo dňa 17.februára 2020) - že ako poškodených s nárokom na náhradu škody do konania ich nepripúšťa. Ostatné práva poškodenému samozrejme zostalo zachované.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa oznámenia na Krajský súd v Bratislave, prostredníctvom tunajšieho súdu.