Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-41-2019.pdf
PDF · 124.19 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/41/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 36 857 033, proti žalovanému: M. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. R. XX, o zaplatenie 841,68 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 06.11.2018, sp. zn. 24Csp/46/2018
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 06.11.2018, č.k. 24Csp/46/2018-56 vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku III. o trovách konania.
Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 564,84 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 564,84 EUR od 02.11.2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 34 % (III. výrok).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 841,68 EUR spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a úrokom z omeškania vo výške 0,55 % ročne zo sumy 841,68 EUR od 02.11.2015 do zaplatenia, tak že tento úrok a zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 750,- EUR a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma úroku z omeškania a zmluvnej pokuty dosiahne sumu 750,- EUR len 5,05 % ročný úrok z omeškania zo sumy 841,68 EUR do zaplatenia, titulom nesplneného záväzku žalovaného zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500114587 zo dňa 14.05.2015 (ďalej „úverová zmluva“), na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 750,- EUR, ktorý mal uhradiť v 36 mesačných splátkach vo výške 26,44 EUR. Žalovaný zaplatil iba sumu 110,16 EUR, zvyšné splátky neuhradil, preto veriteľ zosplatnil zostatok dlhu vo výške žalovanej pohľadávky. Žalovaná suma 841,68 EUR predstavovala nesplatenú sumu úveru a úroku.
3. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie na základe ktorého zistil, že Oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluvou o revolvingovom úvere č. 8500114587 zo dňa 14.05.2015 a Žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru zo dňa 12.05.2015 sa strany sporu pokúsili uzatvoriť zmluvu o spotrebiteľskom úvere na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 750,- EUR, pričom žalovaný mal dlžnú sumu splatiť v pravidelných 36 mesačných splátkach vo výške 43,59 EUR (nie 26,44 EUR ako v žalobe uvádzal žalobca). Z obsahu čl. 8, bod 8.1. Zmluvných dojednaní
Zmluvy o revolvingovom úvere zistil, že súčasťou tejto predtlačenej formy a jednoliateho textu je uvedený záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 14,6% p.a.) v prípade omeškania s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti alebo záväzku podľa Dohody o poskytovaní služieb. Z Oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 28.10.2015 a fotokópie doručenky na meno žalovaného mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca vyhlásil úver za splatný v celom rozsahu. Z predloženého prehľadu splátok a úhrad vyplynulo, že žalovaný uhradil splátky v celkovej výške 110,16 EUR a z výpisu z účtu mal súd preukázané, že žalobca žalovanému reálne zaslal na účet iba sumu 675,- EUR a nie 750,- EUR ako uviedol v žalobe, keď si pravdepodobne odpočítal poplatok za poskytnutie úveru vo výške 75,- EUR.
4. Súd vec právne posúdil podľa § 497, § 503 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 41, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že právny vzťah strán sporu je v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka potrebné považovať za spotrebiteľský. Žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah obchodných podmienok bol daný žalobcom bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu. Následne súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný požiadal žalobcu o uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom žalobca žiadosť akceptoval, avšak na rozdiel od žiadosti, v akceptácii uviedol inú RPMN (v žiadosti vo výške 26,68 %, ktorá však bola schválená vo výške 26,53 %). V zmysle § 44 ods. 2 OZ sa preto jeho akceptácia považovala za nový návrh na uzavretie zmluvy. Vzhľadom k ustanoveniu § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. by musela byť akceptácia tohto nového návrhu písomná, pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať povinnú písomnú formu. Žalobca netvrdil, že by takou akceptáciou protinávrhu disponoval, ani takú akceptáciu nepredložil, preto nepreukázal, že by došlo k uzavretiu platnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi ním a žalovaným. Ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Žalovaný tak bol povinný vrátiť veriteľovi to, čo na základe neplatnej zmluvy prijal.
5. Po vykonanom dokazovaní tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že uzavretá zmluva o revolvingovom úvere je neplatná. Písomná forma predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere nebola dodržaná v zmysle ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to pre obsahovú nezhodnosť písomných prejavov vôle zmluvných strán v časti údaju týkajúceho sa výšky RPMN, keď žalobcom predložený návrh zmluvy o revolvingovom úvere (žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru), podpísaný žalovaným dňa 12.05.2015, neobsahoval zhodné údaje o RPMN ako Oznámenie o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 14.05.2015, čo znamená, že ak tieto dva jednostranné prejavy vôle účastníkov zmluvy neboli identické, tak v zmysle ust. § 46 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka nedošlo k uzavretiu zmluvy písomnou formou. Žalobca pri schvaľovaní úveru dňa 14.05.2015 zmenil v bode 6 základný údaj o výške RPMN. Takáto zmena v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa považuje za nový návrh, ktorý už žalovanému nebol predložený k prijatiu, a teda nemohla ani vzniknúť platná zmluva o úvere na základe zmien, ktoré vykonal žalobca dňa 14.05.2015 a v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka nedošlo ani k platne uzatvorenej zmenenej zmluve. Zákon vyžaduje na platné uzavretie zmluvy písomné prijatie návrhu zmluvy, ako to vyplýva z § 46 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka. Údaje medzi bodom 5 a 6 predmetnej zmluvy mali byť totožné a v otázke hodnôt vstupujúcich do výpočtu RPMN nemal byť žiadny rozdiel. Údaj o RPMN preto nemôže byť zmenený jednostranným úkonom zo strany žalobcu. Žalobcovi nič nebránilo, aby svoj nový návrh na uzavretie zmluvy predostrel žalovanému za účelom písomného vyjadrenia súhlasu žalobcu s takýmto novým návrhom. Súd prvej inštancie tak vyslovil, že podmienky platného uzavretia zmluvy neboli splnené, pričom poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Žiline v obdobných veciach.
6. Následne uviedol, že aj napriek skutočnosti, že žalobca si v konaní neuplatnil nárok z dohody o poskytovaní služieb, považoval za potrebné uviesť, že jej uzavretie ako súčasti zmluvy o spotrebiteľskom úvere malo vplyv na ďalšie náležitosti zmluvy, pričom uzavretie dohody jednoznačne skreslilo údaj o RPMN v neprospech spotrebiteľa. S poukazom na § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch konštatoval, že žalobca nepreukázal, že v prípade dohody a poskytovaní služieb sa jednalo o doplnkovú službu, ktorú žalovaný uzavrieť nemusel. Podľa názoru súdu prvej inštancie zámerom takejto dohody je jednoznačne obísť ustanovenia o najvyššej prípustnej odplate za spotrebiteľský úver ako aj judikatúru súdov týkajúcu sa úroku z úveru v rozpore s dobrými mravmi a ako aj obísť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch týkajúce sa uvedenia skutočného údaja o RPMN, ktorý spotrebiteľovi
zaručuje možnosť porovnať výhodnosť jednotlivých úverov. Rovnako súd prvej inštancie poukázal na to, že v úverovej zmluve bola uvedená RPMN vo výške 26,68 % resp. 26,53 % pričom podľa prepočtu súdu (na základe kalkulačky RPMN) má byť správne uvedená úplne iná percentuálna sadzba. Súd pri tomto výpočte vychádzal z výšky úveru 750,- EUR, výšky mesačnej splátky úveru 43,59 EUR, pri ich počte 36 a poplatku za poskytnutie úveru 75,- EUR. Z uvedeného vyplýva, že v zmluve je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo má podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
7. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. V zmluve sa uvádza len výška splátky 43,59 EUR vrátane mesačnej platby podľa dohody o poskytovaní služieb, resp. splátka v sume 26,44 EUR vrátane úrokov, bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Rozdelenie splátky na istinu, úroky a poplatky sa síce nachádza v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi avšak, toto nie je zmluvou ale iba dodatočnou informáciou pre spotrebiteľa vyhotovenou iba jednou zmluvnou stranou o dva dni neskôr po uzavretí zmluvy. Teda pokiaľ je takýto údaj uvedený v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, tento dokument nie je zmluvou, nie je podpísaný spotrebiteľom. Spotrebiteľ musí byť už v čase podpisu zmluvy informovaný o náležitostiach v zmysle v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej bol súd názoru, že v uzatvorenej zmluve o úvere nie je uvedený údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktorý sa vyžaduje podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Absencia uvedených náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a k) rovnako spôsobuje to, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. K názoru vyjadrenému v Rozsudku SDEÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 uviedol, že požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch sa líši od požiadavky Smernice. Zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a jednoznačne vyžaduje vyjadrenie jednak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročnú a bez poplatkov.
8. Z vykonaného dokazovania tak mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 14.05.2015 došlo k pokusu žalobcu ako veriteľa uzatvoriť so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu. Na základe tejto zmluvy žalobca údajne poskytol žalovanému úver vo výške 750,- EUR (reálne však 675,- EUR), ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach po 43,59 EUR v počte 36 splátok a spolu tak mal uhradiť 1.026,84 EUR (1.569,24 EUR, pozn. odvolacieho súdu). Uhradil však iba sumu 110,16 EUR. Zo zmluvy o revolvingovom úvere súd zistil, že táto nebola uzavretá v písomnej forme a zároveň neobsahuje zákonom predpísanú náležitosť a to dobu trvania zmluvy s uvedením termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď v zmluve sa nenachádza žiaden údaj, ktorý bolo možné považovať za označenie konečnej splatnosti úveru a týmto údajom nie je ani uvedený počet splátok. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. jednoznačne vyplýva, že zmluva musí obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. V predmetnej zmluve takýto údaj o konečnej splatnosti nie je uvedeným žiadnym spôsobom. Nie je pritom postačujúce, keď tento údaj sa potom uvádza v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktoré oznámenie bolo vyhotovené dňa 14.05.2015, t.j. o dva dni, ako žalobca podpísal aj zmluvu o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu. Žalovaný podpísal zmluvu dňa 12.05.2015 a žalobca tak urobil neskôr dňom 14.05.2015, takže keď žalovaný zmluvu podpisoval, nemal vedomosť o tom, ako je stanovená splatnosť prvej a poslednej splátky úveru, čo sa uvádza iba v oznámení veriteľa o schválení úveru, kde je uvedený dátum splatnosti prvej splátky úveru 15.06.2015 a poslednej splátky úveru 15.05.2018. Tento údaj však nebol uvedený priamo v zmluve, keď ju podpisoval žalovaný. Nie je pritom zrejmé, kedy sa oznámenie žalobcu o schválení úveru reálne dostalo do dispozičnej sféry žalovaného. V predloženej zmluve je dátum konečnej splatnosti určený len „splatnosť úveru 36 mesiacov“, bez uvedenia konkrétneho dňa v mesiaci, ku ktorému má byť úver splatený. Takéto určenie konečnej splatnosti úveru súd nepovažoval za dojednanie v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch a preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.
9. Zároveň bol súd prvej inštancie názoru, že ak by sa zaoberal aj úrokovou sadzbou úveru, dospel by k záveru, že ročná úroková sadzba vo výške 17,45 % prevyšuje úrokovú mieru podobného úveru v banke v čase poskytnutia úveru. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. V danom prípade úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, preto je takéto dojednanie neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, z ktorého dôvodu súd považoval dohodu o výške úrokov za neplatnú. Následne súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/114/2014, v ktorom odvolací súd uviedol, že výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností.
10. Súd prvej inštancie osobitne poukázal na zmluvnú podmienku uvedenú v článku 8. SANKCIE, bod 8.1 zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 14.05.2015, z obsahu ktorej vyplýva, že ide o text upravujúci záväzok dlžníka platiť zmluvnú pokutu v konkrétnej presne špecifikovanej výške. Súd prvej inštancie tento text vyhodnotil ako predtlačený, vopred naformulovaný, bez možnosti, aby mohol do textu, konkrétne výšky zmluvnej pokuty zasiahnuť dlžník. Zmluvná pokuta je osobitný sankčný inštitút, ktorý by mal byť osobitne individuálne medzi stranami vždy dohodnutý. Sankcia vo forme zmluvnej pokuty, uvedená v neprehľadnom texte zmluvy v bode 8.1 písanom drobným písmom, nenapĺňa zákonnú požiadavku písomného dojednania zmluvnej pokuty v zmysle § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na charakter dojednania a začlenenia v texte právneho úkonu, nemôžu byť žiadne pochybnosti, že predmetná zmluvná pokuta nebola dojednaná individuálne. O takéto individuálne ustanovenie by sa jednalo vtedy, keď by práve takáto časť dohody bola výsledkom dojednania zmluvných strán. O individuálnom dojednaní však nemožno hovoriť v prípade, keď si spotrebiteľ zvolí určitú formu záväzku, avšak musí prijať celý súbor opatrení a dojednaní ustanovených v zmluve, minimálne ich nemôže vylúčiť. Zároveň uviedol, že Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi neobsahovalo údaj o zmluvnej pokute, ako sankcia za omeškanie sa v uvedenom formulári uvádza úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne. Spotrebiteľ je tak zo strany dodávateľa zavádzaný a môže sa mylne domnievať, že jedinou sankciou za omeškanie je práve úrok z omeškania. Uvedené ustanovenie jednoznačne spochybňuje možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku v prípade omeškania. Neprimeraná je aj výška zmluvnej pokuty 14,6 % ročne za stavu, kedy sadzba zákonného úroku z omeškania sa pohybuje okolo hodnoty 5 % ročne.
11. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky, pozostávajúcich z nákladov za zasielanie upomienok, výziev, pokusu o zmier pred začatím súdneho konania, žalobca nepreukázal zaslanie týchto upomienok ani reálne náklady, ktoré mu mali vzniknúť s uplatňovaním pohľadávky. Pokiaľ ide odmenu za úkon právnej služby za zaslanie zmieru žalovanému, žalobca síce predložil predmetné tlačivo, avšak nepreukázal jeho zaslanie žalovanému. Nepreukázal, že zmier bol odoslaný, že sa dostal do dispozície žalovaného, že žalobca skutočne predmetný úkon vykonal a nešlo iba o dodatočne vytvorený formulár.
12. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že okrem uvedených skutočností o nedodržaní písomnej formy, zároveň predmetná úverová zmluva neobsahuje všetky požadované náležitosti uvádzané v zákonnom ustanovení § 9 ods. 2, preto je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zákona. V takom prípade má žalobca nárok iba na vrátenie toho, čo z jeho strany žalovanému bolo plnené, t.j. reálne plnenú sumu vo výške 675,- EUR na účet žalovaného. Žalovaný z tejto sumy uhradil iba 110,16 EUR, preto rozdiel v sume 564,84 EUR súd žalobcovi priznal a vo zvyšnej časti nad sumu 564,84 EUR žalobu zamietol.
13. Spolu s istinou súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. Uviedol, že žalovaný splatnú pohľadávku neuhradil riadne a včas, z ktorého dôvodu sa dostal do omeškania a preto súd žalobe vyhovel v časti príslušenstva pohľadávky a to úrokov z omeškania zo súdom priznanej sumy.
14. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP a konštatoval, že žalobca bol v konaní úspešný v pomere 67 % a žalovaný bol v konaní úspešný v pomere
33 %, teda čistý úspech žalobcu predstavuje percentuálny pomer 34 %, z ktorého dôvodu úspešnejšiemu žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v miere jeho čistého úspechu v spore.
15. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (II. výrok) a proti výroku o trovách konania (III. výrok) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok a vo veci rozhodol sám tak, že žalobe vyhovie aj v časti, v ktorej bola zamietnutá a priznal mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
16. Namietal, že konajúci súd svojím postupom a rozhodnutím porušil povinnosť súdu členského štátu vykladať vnútroštátne právo v súlade s unijným právom. Argument súdu o tom, že na ustanovenia smernice 2008/48/ES nemôže prihliadať, lebo smernica zaväzuje len členský štát, odporuje rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR a rovnako aj Súdneho dvora EÚ. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť. Žalobca tiež poukázal na rozhodnutie SDEÚ vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01 a tvrdil, že ak súd prvej inštancie výslovne odmietol pri rozhodovaní svoju povinnosť prihliadať na nepriamy účinok smernice, nepostupoval tak v súlade s únijným právom a čl. 288 ZFEÚ. Uvedené pochybenie a nesprávny postup súdu ovplyvňuje rozhodnutie vo veci samej, ktoré vychádza zo záveru o neuvedení konečnej splatnosti. K uvedeniu konečnej splatnosti úveru žalobca uviedol, že táto náležitosť nemôže a nikdy nemohla byť dôvodom pre bezúročnosť úveru, pričom poukázal na rozhodnutie SDEÚ vo veci C-42/15. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ únijné právo nepozná, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z. z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené z dôvodu rozporu vnútroštátneho práva s únijným právom, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnemu záveru o bezúročnosti úveru poskytnutého na základe zmluvy o revolvingovom úvere. Takisto záver súdu o tom, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje neprimerane vysoký úrok je v rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 1 a § 1a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Ku dňu 14.05.2015 bola platná hodnota priemernej RPMN bánk vo výške 13,83 %, maximálna výška odplaty mohla teda predstavovať 27,66 %. Ak teda odplatu tvorí úrok, potom úroková sadzba mohla predstavovať 27,66 %, uzavretá zmluva o úvere uvedenej požiadavke vyhovuje a výška úroku neodporuje žiadnemu zákonnému ustanoveniu. Žalobca v odvolaní rovnako namietol rozhodnutie súdu v časti zamietajúcej uplatnený nárok na zmluvnú pokutu. Skutočnosť, že ustanovenie o zmluvnej pokute nie je individuálne dohodnuté a ukladá povinnosť platiť pokutu v prípade porušenia zabezpečenej povinnosti len jednej strane, nespôsobuje jeho neplatnosť. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu ČR vo veci III. ÚS 3725/13 zo dňa 10.04.2014 a konštatoval, že podľa zákona a aj súdnej praxe za neprijateľnú podmienku sa nepovažuje ustanovenie, ktoré odráža obsah zákonného ustanovenia. Zmluvná pokuta dohodnutá v zmluve zodpovedá ust. § 53b ods. 1 OZ a jeho vykonávacieho predpisu (§ 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). Podmienky ustanovenia § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a obmedzenia zmluvnej pokuty boli dodržané. Súd prvej inštancie rozhodnutie o zamietnutí nároku na zmluvnú pokutu odôvodnil skutočnosťami, ktoré sú všeobecné, neurčité a nepreskúmateľné.
17. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
19. Vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom odvolacieho konania (§ 367 ods. 2 CSP).
20. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá (II. výrok) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (III. výrok) je vecne správny, preto ho odvolací súd v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.2.2020 o 9.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 11.2.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
22. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
23. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.06.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
24. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.06.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).
25. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
26. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
27. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že právny vzťah medzi stranami sporu je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a zák. č. 129/2010 Z. z., ktoré aplikoval aj súd prvej inštancie.
28. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že úver poskytnutý žalovanému na základe úverovej zmluvy zo dňa 14.05.2015 je bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. 14.05.2015, teda z dôvodu uvedenia nesprávnej RPMN v neprospech žalovaného.
29. Vychádzajúc zo sumy poskytnutého úveru 750,- EUR, mesačnej splátky 43,59 EUR, doby splácania 36 mesiacov, intervalu splácania jedenkrát mesačne a dodatočného nákladu 75,- EUR (poplatok za poskytnutie revolvingu), predstavuje RPMN 94,46 % a keďže v zmluve o úvere (žiadosti o poskytnutie
úveru) je uvedená RPMN 26,68 % resp. v oznámení veriteľa o schválení úveru je uvedená RPMN 26,53 %, ide o uvedenie nesprávnej RPMN v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa.
30. Uvedená skutočnosť má za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), čo má za následok, že žalovaný je povinný zaplatiť iba istinu úveru bez úrokov a bez poplatkov.
31. Definícia RPMN je obsiahnutá v § 2 písm. i) v spojení s písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 14.05.2015, v zmysle ktorého ročnou percentuálnou mierou nákladov sú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19 (písm. i/). Celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, provízii, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ navyše musí uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúknutých podmienok (písm. g/).
32. Ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 (§ 19 ods. 1 cit. zák.). Na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykonala v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpanie, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom (§ 19 ods. 2 cit. zák.). Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoju povinnosť za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere (§ 19 ods. 3 cit. zák.).
33. Už len samotná skutočnosť, že v zmluve o úvere je nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa (žalovaného) spôsobuje to, že poskytnutý úver sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov, preto sa odvolací súd ďalšími odvolacími námietkami žalobcu nezaoberal, keďže z hľadiska rozhodnutia vo veci prípadná existencia ďalších dôvodov, pre ktoré by mal byť úver bezúročný a bez poplatkov, nie je relevantná.
34. Vecne správne tak súd rozhodol, ak žalobcovi priznal sumu 564,84 EUR, ktorá predstavuje rozdiel medzi skutočne žalobcom poskytnutými finančnými prostriedkami (675,- EUR) a sumou, ktorú žalovaný na úver žalobcovi uhradil (110,16 EUR) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
35. K odvolacej námietke o nepriznaní zmluvnej pokuty, odvolací súd uvádza, že vychádzajúc zo záveru súdu prvej inštancie o nedodržaní písomnej formy zmluvy o úvere, ktorý záver žalobca v odvolaní nenamietal, nebola dodržaná ani písomná forma dohody o zmluvnej pokute, ktorá bola súčasťou zmluvy o úvere.
36. Z dôvodu nedodržania písomnej formy dohody o zmluvnej pokute je správny záver súdu o neplatnosti dojednania zmluvnej pokuty a vecne správne preto rozhodol súd, ak žalobu aj v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty zamietol.
37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, nemá
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešnému žalovanému preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).