Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_9Co-18-2020.pdf
PDF · 102.7 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/18/2020
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v právnej veci žalobkýň: 1. R. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XX, R., 2. D. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXX/XX, B., 3. F. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXXX/XX, B., zast. Advokátska kancelária Ivan Syrový, s. r. o., so sídlom Kadnárová 83, Bratislava, IČO: 47 232 765, proti žalovanému: E. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXXX/ XX, B., zast. JUDr. Ing. Marcelou Martinkovičovou, advokátkou, so sídlom Nám. Sv. Egídia 95, Poprad, IČO: 50 672 720, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 19. novembra 2019 č. k. 4C/16/2019-157 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa trov konania (VIII.) p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 4.500 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 04. 02. 2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 4.500 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 04. 02. 2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v 3. rade sumu 4.500 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 04. 02. 2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalobkyni v 1. rade uložil povinnosť doplatiť na účet tunajšieho súdu na súdnom poplatku sumu 116,84 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni v 2. rade uložil povinnosť doplatiť na účet tunajšieho súdu na súdnom poplatku sumu 116,83 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni v 3. rade uložil povinnosť doplatiť na účet tunajšieho súdu na súdnom poplatku sumu 116,83 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd žalobkyniam v 1. až 3. rade priznal náhradu trov konania proti žalovanému vo výške 37,14%, o ktorej rozhodne tunajší súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 460, § 579 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, § 39, § 51, § 123, § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkýň v 1. až 3. rade na zaplatenie sumy 6.562,50 eura s úrokmi z omeškania každej, je dôvodná iba čiastočne. Je nesporné, že medzi žalobkyňami a otcom žalovaného vznikol na základe osvedčenia sp. zn. 5D/272/2013 záväzkový vzťah, podľa ktorého bol otec žalovaného zaviazaný v prípade speňaženia pozemku parc. č. 935/42 v kat. úz. B. vyplatiť žalobkyniam v 1. až 3. rade ich zákonné dedičské podiely po 1/4, pričom tento zomrel dňa 02. 03. 2017 a v dedičskom konaní po ňom spornú nehnuteľnosť nadobudol žalovaný voči ustupujúcim spoludedičkám bezodplatne. Žalovaný kúpnu zmluvou V 249/2019 predal sporný pozemok, a teda žalobkyniam vznikol nárok na vyplatenie ich dedičských podielov z predaja uvedenej nehnuteľnosti, a to každej po 1/4. Uvedené skutočnosti medzi sporovými stranami na základe vykonaného dokazovania neboli sporné, a teda základ nároku žalobkýň bol daný, avšak sporná
zostala jeho výška. Žalobkyne si svoj nárok uplatnili ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale podľa názoru súdu nesprávne svoj nárok kvalifikovali po právnej stránke, pretože na strane žalovaného nešlo o žiadne bezdôvodné obohatenie a ani samotné žalobkyne vo svojej žalobe neuviedli, o ktorý druh bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 OZ by sa malo jednať. Nárok žalobkýň vyplýva z ustanovenia § 460 OZ a § 579 ods. 1 OZ a v tomto smere súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/96/2000 zo dňa 26. 11. 2003 (R 45/2005), podľa ktorého rozhodnutie o vysporiadaní dedičstva, na základe ktorého sa preberateľom dedičstva - poľnohospodárskych pozemkov stáva jeden z dedičov s tým, že v prípade scudzenia pozemkov za náhradu sa táto rozdelí v rovnakom pomere medzi všetkých dedičov, možno považovať za obdobu (analógiu) zmluvy (dohody), ktorá zakladajúc majetkové právo, zaväzuje nielen jej účastníkov, ale aj ich právnych nástupcov, a ktorá im umožňuje domáhať sa práv, resp. nárokov ňou založených, ak sa stanú splatnými. Keďže otec žalovaného sa v dedičskom konaní zaviazal v prípade speňaženia pozemku parc. č. 935/42 vyplatiť žalobkyniam ich zákonné podiely po 1/4, tak ide o plnenie, ktoré sa neviaže výlučne na osobu otca žalovaného, a keďže tento zomrel a žalovaný v dedičskom konaní po ňom nadobudol spornú nehnuteľnosť, ktorú následne predal, tak aj jeho zaväzuje povinnosť vyplatiť žalobkyniam v 1. až 3. rade ich dedičské podiely po 1/4. Pokiaľ ide o dohodu o budúcom vysporiadaní predaja nehnuteľnosti zo dňa 29. 06. 2014 uzavretú medzi žalobkyňami a otcom žalovaného, kde v čl. II odsek 2, 3 bol upravený postup a podmienky, za akých môže otec žalovaného sporný pozemok predať, tak podľa názoru súdu v tejto časti je uvedená dohoda neplatná v zmysle § 39 OZ, nakoľko svojim obsahom odporuje zákonu a to ustanoveniu § 123 OZ, podľa ktorého je vlastník oprávnený s predmetom svojho vlastníctva nakladať, avšak citovaná časť dohody obsahuje ustanovenia týkajúce sa hospodárenia spoluvlastníkov so spoločnou vecou, i keď v tomto prípade nešlo o spoločnú vec (nehnuteľnosť), ale vec vo výlučnom vlastníctve otca žalovaného a následne po jeho smrti vo výlučnom vlastníctve žalovaného, pričom ustanovenia čl. II odsek 2, 3 dohody neprimeraným spôsobom obmedzujú vlastníka nehnuteľnosti pri nakladaní s ňou. V prípade uvedenej dohody išlo o tzv. nepomenovanú zmluvu v zmysle § 51 OZ, ktorá nie je osobitne upravená, ale napriek tomu táto zmluva nesmie odporovať obsahu alebo účelu Občianskeho zákonníka a podľa názoru súdu v čl. II odsek 2, 3 zmluva obsahu OZ odporuje. Pokiaľ by však táto časť zmluvy aj bola považovaná za platnú a žalovaný by sa mal podľa nej riadiť pri predaji nehnuteľnosti, tak skutočnosť, že podľa tejto dohody nepostupoval, nemá žiadne právne následky pre uspokojenie nárokov žalobkýň v 1. až 3. rade v prípade predaja spornej nehnuteľnosti. Z obsahu kúpnej zmluvy V 249/2019 vyplýva, že sporný pozemok parc. č. 935/42 bol žalovaným predaný za kúpnu cenu 98.500 eur, pričom v ten istý deň uzavrel aj ďalšiu kúpnu zmluvu V 248/2019, ohľadom parc. č. 935/43, ktorú tiež predal tomu istému kupujúcemu, a to za kúpnu cenu 1.500 eur, a teda obe nehnuteľnosti boli predané prakticky ako jeden pozemok, keďže išlo o kúpne zmluvy z toho istého dňa, o rovnaký druh a aj výmeru pozemkov. Je nesporné, že v tomto prípade vlastníkom oboch predávaných pozemkov bol žalovaný a kupujúcim bola tá istá osoba, pričom kúpne zmluvy boli uzatvárané v ten istý deň a prakticky s rovnakým obsahom, a teda nič nebránilo zmluvným stranám, aby uzavreli iba jednu kúpnu zmluvu na oba pozemky, avšak je zjavné, že dôvodom takéhoto konania zmluvných strán bolo iba zníženie daňovej povinnosti predávajúceho. Aj zo samotnej predkupnej zmluvy vyplýva, že kupujúci mal záujem o kúpu oboch pozemkov naraz s tým, že kúpa iba jedného pozemku nie je možná a za oba pozemky bola dohodnutá kúpna cena spolu vo výške 100.000 eur, a preto aj súd v tomto kontexte zobral do úvahy, že za sporný pozemok bola vyplatená kúpna cena 50.000 eur. Žalobkyne v priebehu konania neprodukovali žiaden dôkaz a neuvádzali žiaden právne relevantný dôvod, pre ktorý by sa mala brať do úvahy cena 50 eur/m2, pri ktorej by výsledná kúpna cena činila 58.250 eur a v tom prípade by podiel každej zo žalobkýň predstavoval sumu 6.562,50 eura. Pri svojom rozhodovaní musel súd logicky vychádzať z oboch kúpnych zmlúv uzavretých žalovaným, pretože len tieto môžu byť základom nároku žalobkýň a výška ich nároku sa odvíja z kúpnych cien, ktoré boli stanovené v oboch zmluvách, čo vyplýva aj z obsahu predkupnej zmluvy predloženej žalovaným na pojednávaní. Obe tieto kúpne zmluvy nesporne navzájom súvisia, nakoľko kupujúci mohol mať záujem iba o kúpu oboch pozemkov naraz, vzhľadom na ich umiestnenie, rozmery a obmedzenia s tým spojené v prípade budúcej výstavby, či už formou rodinných domov, alebo iných stavieb. Je nesporné, že oba pozemky boli predané spolu za kúpnu cenu 100.000 eur, a teda na každý z nich pripadá kúpna cena 50.000 eur (v prípade oboch pozemkov ide o ornú pôdu prakticky rovnakej výmery a oba sa nachádzajú vedľa seba), z ktorej je potrebné vychádzať pri rozhodovaní o výške nárokov žalobkýň, ktoré síce odôvodňovali svoj nárok z kúpnej ceny 50 eur/m2 a v rámci dokazovania predložili súdu cenové ponuky realitných kancelárií na niekoľko pozemkov, avšak iba tieto samotné cenové ponuky nič nepreukazujú, pretože sú v nich uvedené druhovo iné pozemky (stavebné pozemky) ako bola parc. č. 935/42, a dokonca v inom katastrálnom území (B.), a teda aj ich cena je úplne iná ako trhová cena sporného pozemku. Takéto dokazovanie by bolo nutné len v prípade, ak by žalovaný predal pozemok za zjavne nízku cenu
oproti trhovým cenám nehnuteľnosti, resp. ak by bolo sporné, za akú cenu vôbec pozemok predal. Podľa názoru súdu aj samotné žalobkyne si uvedomovali, že pri rozhodovaní o ich pohľadávkach nie je možné vychádzať z kúpnej ceny 98.500 eur a z tejto si svoje podiely neuplatnili, keďže by to bolo v rozpore s dobrými mravmi a takejto požiadavke žalobkýň by súd ani nemohol vyhovieť. Pokiaľ teda súd pri rozhodovaní o nárokoch žalobkýň nemohol vychádzať z kúpnej ceny 98.500 eur a žalobkyne neprodukovali žiaden dôkaz ani žiaden racionálny argument, na základe ktorého by mal súd vychádzať z kúpnej ceny 58.250 eur, tak vzhľadom na zistený skutkový stav a s poukazom na čl. 2 odsek 2 CSP súd v záujme spravodlivého rozhodnutia sporu zobral do úvahy kúpnu cenu v sume 50.000 eur a z tejto stanovil zákonné dedičské podiely žalobkýň. Vychádzajúc z tejto kúpnej ceny potom podiel každej zo žalobkýň (1/4) predstavuje sumu 12.500 eur, pričom žalobkyniam časť tohto ich nároku zo strany žalovaného už bola vyplatená a to každej po 8.000 eur. Žalobkyni v 1. rade síce žalovaný naviac vyplatil sumu 2.000 eur, avšak nejednalo sa o výplatu jej dedičského podielu z predaja parc. č. 935/42, ale ako samotný žalovaný opakovane uviedol, išlo o určitú kompenzáciu v dôsledku toho, že žalobkyňa v 1. rade v predchádzajúcich dedičských konaniach nič nezdedila a preto zaplatenie sumy 2.000 eur zo strany žalovaného súd pri rozhodovaní o nároku žalobkyne v 1. rade nebral do úvahy. Keďže podiel každej zo žalobkýň predstavoval sumu 12.500 eur a každej z ich už žalovaný vyplatil 8.000 eur, tak rozdiel, ktorý zo strany žalovaného je ešte potrebné doplatiť, predstavuje sumu 4.500 eur a z toho dôvodu súd žalobe žalobkýň vyhovel čiastočne do sumy 4.500 eur a zaviazal žalovaného zaplatiť každej z nich uvedenú sumu spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 04. 02. 2019 do zaplatenia podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., nakoľko žalovaný sa podľa názoru súdu dostal do omeškania s výplatou dedičských podielov žalobkýň od uvedeného dátumu, a preto je povinný zaplatiť aj úroky z omeškania. Žalobkyne síce požadovali úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne od 01. 02. 2019 do zaplatenia, avšak požadovaná výška úrokov z omeškania z ich strany nekorešponduje s výškou úrokov z omeškania stanovených § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a pokiaľ ide o počiatok omeškania, tak súd vychádzal z toho, že podľa dohody o budúcom vysporiadaní predaja nehnuteľnosti zo dňa 29. 06. 2014 mal otec žalovaného vyplatiť žalobkyniam ich podiely z kúpnej ceny do troch dní odo dňa pripísania finančných prostriedkov zodpovedajúcich kúpnej cene v prospech jeho účtu, pričom podľa kúpnej zmluvy V 249/2019 mala byť žalovanému kúpna cena zaplatená najneskôr do troch pracovných dní od podpisu kúpnej zmluvy na jeho účet, pričom k podpisu kúpnej zmluvy došlo 28. 01. 2019, a teda na jeho účet mala byť zaplatená kúpna cena do 31. 01. 2019, a keď podľa dohody uzavretej jeho otcom so žalobkyňami mal tento vyplatiť žalobkyniam ich podiely do troch dní od pripísania kúpnej ceny na účet, tak v prípade žalovaného to bolo najneskôr do 03. 02. 2019, a teda od nasledujúceho dňa sa dostal do omeškania. Vzhľadom k tomu, že súd považoval žalobu žalobkýň v prípade každej z nich za dôvodnú iba do sumy 4.500 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 04. 02. 2019 do zaplatenia, tak vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyne zaplatili po podaní žaloby na základe výzvy súdu súdny poplatok za podanú žalobu spolu v sume 620 eur s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb., teda súdny poplatok krátený o sumu 70 eur, avšak v priebehu konania došlo zo strany žalobkýň k rozšíreniu žaloby a to u každej z nich na sumu 6.562,50 eura, a preto bolo potrebné z ich strany doplatiť súdny poplatok v zmysle § 7 ods. 7 citovaného zákona. Vychádzajúc z uplatnenej sumy 6.562,50 eura potom u každej zo žalobkýň predstavuje súdny poplatok sumu 393,50 eura (6% z uplatnenej pohľadávky podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov), avšak v zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. je potrebné u každej z nich znížiť súdny poplatok o sumu 70 eur a po tomto znížení teda súdny poplatok každej zo žalobkýň predstavuje 323,50 eura. Spolu u všetkých troch žalobkýň potom činí súdny poplatok 970,50 eura (323,50 x 3) a z tejto sumy je potrebné odpočítať už zaplatený súdny poplatok v sume 620 eur, čo predstavuje rozdiel 350,50 eura. Z tejto sumy, ktorú je potrebné doplatiť na súdnom poplatku súd zaviazal každú zo žalobkýň na zaplatenie doplatku na súdnom poplatku v podiele 1/3, pričom v prípade žalobkyne v 1. rade tento podiel predstavuje sumu 116,84 eura a v prípade žalobkýň v 2. a 3. rade sumu 116,83 eura u každej. Z uvedeného dôvodu súd zaviazal žalobkyne na doplatenie súdneho poplatku tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP tak, že podľa § 255 ods. 2 CSP náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa úspechu sporových strán v konaní, s tým, že každá zo žalobkýň mala úspech v rozsahu 68,57% (každej z nich bola priznaná suma 4.500 eur z uplatňovaného nároku 6.562,50 eura), a teda úspech žalovaného predstavuje 31,43%, pričom rozdiel medzi úspechom žalobkýň a úspechom žalovaného činí 37,14% (68,57% - 31,43%), čo je prakticky čistý úspech žalobkýň v tomto súdnom konaní, a preto im bola priznaná náhrada trov konania proti žalovanému vo výške 37,14% a podľa § 262 ods. 2 CSP o tejto výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Proti tomuto rozsudku vo výroku o trovách konania podali žalobkyne odvolanie, odôvodniac ho tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Podanou žalobou sa domáhali voči žalovanému zaplatenia celkovej sumy 11.500 eur s príslušenstvom. Rozsudkom súdu prvej inštancie im bol voči žalovanému priznaný nárok spolu v sume 13.500 eur s príslušenstvom, teda nárok prevyšujúci pôvodne žalovaný nárok. Žalovaný nárok žalobkýň mohol byť bez ich zavinenia modifikovaný až v priebehu konania pred súdom, nakoľko jednoznačne vyplýval z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a treťou osobou, ktorá počas celého konania nebola žalovaným predložená, ale bola získaná až na základe vyžiadania z Okresného úradu Topoľčany zo strany konajúceho súdu. Poukázali na to, že to bol žalovaný, ktorý zavinil v konaní viacero úkonov, pričom aj na výzvu súdu odmietol predložiť predmetnú kúpnu zmluvu, a preto žalobkyne nemali možnosť skôr presne špecifikovať žalobný návrh. Až po zabezpečení zmluvy súdom mohli žalobkyne pred posledným pojednávaním svoj uplatnený nárok modifikovať, pričom však nešlo o svojvoľné alebo šikanózne uplatňovanie práva voči žalovanému, ale o uplatnenie primeraného nároku dôvodne vyplývajúceho z predloženej kúpnej zmluvy. Kúpna cena v tejto zmluve uvedená (98.500 eur) ďaleko prevyšovala nároky priznané konajúcim súdom. Žalobkyne počas celého konania pred súdom zodpovedne pristupovali k uplatňovaniu svojich práv. Naopak, žalovaný sa zúčastnil len posledného pojednávania, v konaní neposkytol potrebnú súčinnosť, počas konania nevyužil možnosť zníženia žalovaného nároku aspoň o časť, ktorú nerozporoval (t. j. suma 2.000 eur pre žalobkyňu v 2. rade a suma 2.000 eur pre žalobkyňu v 3. rade). Žalobca, napriek vedomiu svojho pochybenia v danej veci, nevyvinul žiadnu aktivitu vedúcu k riešeniu alebo zníženiu predmetu sporu. Poukázali tiež na to, že súd prvej inštancie poskytol právnu ochranu zjavne protiprávnemu konaniu žalovaného, keď v odôvodnení konštatuje, že je zjavné, že dôvodom, pre uvedenie rozdielnych kúpnych cien pri identických predajoch porovnateľných nehnuteľností uskutočnených v rovnakom čase, bolo zníženie daňovej povinnosti žalovaného. Tento právny názor však v konaní zo strany súdu nebol uvedený, ani žalovaný naň nebol dotazovaný, žalobkyne s ním boli oboznámené až v písomnom vyhotovení rozsudku. Preto v prípade, ak by kúpna zmluva bola koncipovaná v súlade so zákonom, t. j. žalovaný by sa nesnažil obísť svoju daňovú povinnosť, alebo ak by súd prvej inštancie svojim postupom toto konanie žalovaného neodobril, nemali by žalobkyne dôvod na modifikáciu žalobného nároku na finálnu žalovanú sumu, ale len na súdom priznanú sumu, a tým by boli vo veci 100% úspešné. Mali za to, že v intenciách uvedeného je rozhodnutie súdu o trovách konania voči žalobkyniam, ktoré v každej fáze konania postupovali v zmysle im známych skutočností a konajúcemu súdu poskytli plnú súčinnosť, nespravodlivé, pričom úspech žalovaného bol vyčíslený pomerom 31,43% k celkovému predmetu konania. Avšak úspech žalovaného bol dosiahnutý len tým, že v celom procese voči žalobkyniam postupoval v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi. Mali za to, že tento prípad je hodný osobitného zreteľa a je možné aplikovať modifikačné právo súdu vo vzťahu nároku na náhradu trov, resp. vyčíslenie miery úspechu žalovaného a priznať žalobkyniam nárok 100% náhradu trov konania. Poukázali na skutočnosť, že počas celého konania s výnimkou posledného úkonu (modifikácia žalobného návrhu, kde došlo k navýšeniu žalovanej sumy s ohľadom na získanú kúpnu zmluvu) si žalobkyne uplatňovali sumu, ktorá nebola nižšia ako súdom priznaná suma, teda boli 100% úspešné. Len v rozsahu posledného úkonu možno hovoriť o menej ako 100% úspechu v konaní. Z uvedených dôvodov navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil v časti výroku VIII. a žalobkyniam v 1. až 3. rade priznal náhradu trov konania proti žalovanému vo výške 100%, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
4. Žalobkyne sa podanou žalobou domáhali od žalovaného zaplatenia sumy titulom bezdôvodného obohatenia, a to žalobkyňa v 1. rade vo výške 2.500 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 01. 02. 2019 do zaplatenia a žalobkyne v 2. a 3. rade, každá, vo výške 4.500 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 01. 02. 2019 do zaplatenia. V priebehu konania žalobkyne podaním zo dňa 17. 10. 2019 rozšírili svoju žalobu po oboznámení sa s kúpnou zmluvou V 249/2019 tak, že každá z nich požadovala od žalovaného zaplatenie sumy 6.562,50 eura s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 01. 02. 2019 do zaplatenia. Súd prvej inštancie na pojednávaní uznesením rozšírenie žaloby pripustil a následne rozhodol napadnutým rozsudkom. V dôsledku odvolania žalobkýň je predmetom preskúmania odvolacím súdom len výrok o trovách konania.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
6. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
7. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
8. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
9. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej strane nahradiť trovy konania úspešnej strane. Môže tak urobiť podľa § 257 CSP a rozhodnúť tak, že žiadnej z účastníkov nepriznáva náhradu trov konania. Ide však o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené.
10. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 CSP nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v konaní, pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane strán, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech.
11. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu, napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že v danom prípade je rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa trov konania správne a pre použitie ustanovenia § 257 CSP v danej veci nie sú dôvody, keď žalobkyne po oboznámení sa s kúpnymi zmluvami uzavretými žalovaným mali podklady pre vyčíslenie sumy, na ktorú mali nárok a na ktorú súd v napadnutom rozsudku žalovaného aj zaviazal. V danom prípade súd prvej inštancie v konaní správne vychádzal zo zásady úspechu v konaní a v zmysle tejto zásady aj rozhodol o trovách konania. Porovnávanie pôvodne žalovanej sumy s priznanou sumou v prípade, ak bola žaloba v priebehu konania rozšírená a zmena žaloby súdom pripustená je z pohľadu úspechu v konaní bezpredmetná. Žalobkyne svoj nárok v priebehu konania modifikovali po predložení a oboznámení sa s kúpnou zmluvou, uzavretou žalovaným, od obsahu ktorej bol ich nárok závislý. Záver súdu, že z obsahu kúpnej zmluvy V 249/2019 vyplýva, že sporný pozemok parc. č. 935/42 bol žalovaným predaný za kúpnu cenu 98.500 eur, pričom v ten istý deň uzavrel aj ďalšiu kúpnu zmluvu V 248/2019 ohľadom parc. č. 935/43, ktorú tiež predal tomu istému kupujúcemu, a to za kúpnu cenu 1.500 eur, a teda obe nehnuteľnosti boli predané prakticky ako jeden pozemok, keďže išlo o kúpne zmluvy z toho istého dňa, o rovnaký druh a aj výmeru pozemkov, žalobkyne nespochybnili a v tejto časti odvolanie nepodali. Potom je potrebné vychádzať z toho, že ak po tvrdeniach žalovaného na pojednávaní žalobkyne žalobu rozšírili na sumu 6.562,50 eura s príslušenstvom pre každú zo žalobkýň, keď vychádzali zo sumy 98.500 eur, pričom súd vychádzal z toho, že zo samotnej predkupnej zmluvy vyplýva, že kupujúci mal záujem o kúpu oboch pozemkov naraz s tým, že kúpa iba jedného pozemku nie je možná a za oba pozemky bola dohodnutá kúpna cena spolu vo výške 100.000 eur, a preto aj súd v tomto kontexte zobral do úvahy, že za sporný pozemok bola vyplatená kúpna cena 50.000 eur a z tohto priznal žalobkyniam ich nárok, rozšírenie ich nároku nezodpovedalo skutkovým zisteniam súdu,
čo malo za dôsledok čiastočný neúspech žalobkýň v spore, čo súd prvej inštancie správne zohľadnil pri rozhodovaní o trovách konania. To, že žalovaný nevyvinul žiadnu aktivitu vedúcu k riešeniu alebo zníženiu predmetu sporu, má za následok to, že súd ho zaviazal na plnenie, a teda aj on bol v konaní čiastočne neúspešný. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že nakoľko bol žalovaný v odvolacom konaní úspešný, priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).