Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_9Co-54-2019.pdf
PDF · 107.31 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/54/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: OTP banka Slovensko, a. s., so sídlom Bratislava, Štúrova 5, IČO: 31 318 916, zastúpeného AK Herceg, s. r. o., so sídlom Bratislava, Košická 56, IČO: 35 890 240 proti žalovanému: K. W., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. č. XX, o zaplatenie sumy 1.837,58 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 9. októbra 2017 č. k. 14Csp/5/2016-72 takto
rozhodol:
Odvolací súd odvolanie žalobcu, čo do vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a .
Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, čo do úroku z úveru po splatnosti pohľadávky a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.837,58 eura spolu so zmluvným úrokom a úrokom z omeškania vyčísleným do 03. 06. 2014 vo výške 311,40 eura, zmluvným úrokom vo výške 17,50% ročne zo sumy 1.837,58 eura od 04. 06. 2014 do 09. 07. 2014, úrokom z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 1.837,58 eura od 04. 06. 2014 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 34,54%. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., § 5b, § 29b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 151 ods. 1 CSP. Uviedol, že dňa 07. 07. 2016 žalobca doručil súdu žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 1.837,58 eura s príslušenstvom a náhradou trov konania. Podanú žalobu žalobca postavil na tom skutkovom tvrdení, že so žalovaným uzatvoril dňa 07. 06. 2012 zmluvu o OTP EXPRES úvere č. 0072 2009 12RSU, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné obchodné podmienky pre poskytovanie spotrebných úverov pre obyvateľstvo účinné od 01. 01. 2012. Žalovanému bol na základe tejto zmluvy poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, ktorý sa zaviazal splatiť 84 mesačnými splátkami po 42,93 eura mesačne, počnúc od 07. 07. 2012. Dátum splatnosti poslednej splátky bol dojednaný na deň 07. 06. 2019. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil dohodnuté zmluvné podmienky, poskytnutý úver riadne nesplácal, žalobca ho listom zo dňa 24. 04. 2014 vyzval na uhradenie celej sumy dlhu. Nakoľko žalovaný naďalej nesplácal poskytnutý úver riadne a včas, žalobca listom zo dňa 03. 06. 2014 vyhlásil úver za predčasne splatný a žalovaný bol povinný uhradiť celý svoj záväzok do 10 dní od
doručenia vyhlásenia úveru za splatný. Účinnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru nastala ku dňu 09. 07. 2014. Ku dňu 22. 06. 2016 vyčíslil svoju pohľadávku voči žalovanému na sumu vo výške 2.844,77 eura, ktorá pozostáva z nesplatenej istiny vo výške 1.837,58 eura, dlžného úroku vo výške 970,56 eura, dlžného úroku z omeškania vo výške 36,63 eura a dlžných poplatkov vo výške 0 eur. Zároveň si uplatnil na zaplatenie i zmluvný úrok a úrok z omeškania, počnúc od 23. 06. 2016 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná len sčasti a tejto nie je možné v plnom rozsahu vyhovieť. Zo skutkového tvrdenia žalobcu nepopretého žalovaným mal súd za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 07. 06. 2012 úverovú zmluvu č. 0072 2009 12RSU. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať za podmienok uvedených v úverovej zmluve. Predmetnú zmluvu súd považoval za platný právny úkon, keď uzavretá zmluva obsahovala všetky zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. Nakoľko žalovaný svoje povinnosti vyplývajúce z uzavretej úverovej zmluvy neplnil, úver riadne a včas nesplácal, žalobca s účinnosťou ku dňu 09. 07. 2014 v súlade s uzavretou zmluvou predčasne zosplatnil úver a žalovaného vyzval na úhradu sumy zosplatneného úveru. Súd, poskytujúc ochranu žalovanému v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa skúmal, či na strane žalobcu ako veriteľa neexistujú skutočnosti oslabujúce jeho nárok voči spotrebiteľovi. Takýmto skúmaním dospel k záveru, že zo strany žalobcu bola dôvodne podaná žaloba v časti o zaplatenie sumy vo výške 1.837,58 eura predstavujúcej rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru vo výške 2.000 eur po odpočítaní sumy, ktorá bola do vyhlásenia predčasnej splatnosti započítaná na úhradu istiny (titulom úveru bola do vyhlásenia predčasnej splatnosti uhradená len suma 591,52 eura, z ktorej bola na istinu započítaná suma vo výške 162,42 eura; teda dlžná istina predstavuje sumu vo výške 1.837,58 eura (2.000 - 162,42 = 1.837,58). Preto súd, považujúc uplatnený nárok v tejto časti za dôvodný a preukázaný, žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto sumy. Súd považoval za dôvodnú žalobu i v časti uplatnenej sumy úroku z omeškania vyčísleného do 03. 06. 2014 celkove vo výške 0,90 eura (keď predmetné vyčíslenie vyplynulo z výzvy - vyhlásenia úveru za predčasne splatný), ako aj v časti uplatneného úroku z omeškania z dlžnej sumy, počnúc od 04. 06. 2014 do zaplatenia. Súd konštatoval, že úrok z omeškania bol zo strany žalobcu uplatnený vo výške nepresahujúcej výšku zákonného úroku z omeškania vyplývajúceho z ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., preto súd podanej žalobe i v tejto časti vyhovel. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 17,50% ročne z dlžnej sumy za obdobie do predčasného zosplatnenia úveru (t. j. do 09. 07. 2014; z toho suma vyčísleného zmluvného úroku ku dňu 03. 06. 2014 predstavovala sumu vo výške 310,50 eura), súd v tejto časti považoval žalobu za dôvodnú, keď podľa názoru súdu, tento nárok žalobcu má oporu v zákone, keď úrok z úveru treba považovať za cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Nad sumu priznaného zmluvného úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru (t. j. od 10. 07. 2014 do zaplatenia) súd však považoval žalobu za nedôvodnú, keď vychádzajúc z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. z úradnej povinnosti prihliadol na existenciu skutočností oslabujúcich nárok veriteľa voči spotrebiteľovi. Pre prípad predčasného a mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom
vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takéto konanie veriteľa neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. V tejto súvislosti súd poukázal i na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo žalovaného k plateniu zmluvných úrokov aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho postavenie. S poukazom na uvedené súd (postupujúc podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.) žalobu v časti uplatneného zmluvného úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru do zaplatenia zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keď vypočítajúc pomer úspechu a neúspechu strán sporu (keď žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 67,27% a neúspech v rozsahu 32,73%) žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,54%.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca, udávajúc, že rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda v jeho celom rozsahu. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka mal za to, že má okrem úrokov z omeškania právo i úhradu uplatnených bežných úrokov, pričom zákon viaže povinnosť dlžníka platiť úroky na dobu poskytnutia finančných prostriedkov. Z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Rozhodnutie, odoberajúce dlžníkovi povinnosť uhradiť úroky zo splatnej pohľadávky, ukladajúce dlžníkovi povinnosť hradiť len úroky z omeškania, by takéhoto dlžníka neprimerane zvýhodňovalo oproti ostatným, riadne platiacim klientom, ktorí za rovnaký úver zaplatia nepomerne viac ako dlžník, ktorý je zaviazaný uhradiť len úroky z omeškania. Poukázal na ustanovenie § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka a uviedol, že v čase podpisu zmluvy o úvere bol v platnosti Občiansky zákonník, ktorý neobsahoval žiadne ustanovenie, podľa ktorého by pri poskytovaní úverov nemal veriteľ voči dlžníkovi právo popri úrokoch z omeškania na zaplatenie riadnych úrokov. Záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého by dlžníci v omeškaní boli povinní uhradiť veriteľovi len zákonné úroky z omeškania a neboli by povinní uhradiť z poskytnutého úveru i zmluvné úroky by tak de facto zlegalizoval zvýhodnenie neplatiacich dlžníkov oproti riadne platiacim klientom.
3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu voči vyhovujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ustanovenia § 386 písm. b/ CSP odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou. Vo vzťahu k zamietajúcemu výroku napadnutého rozhodnutia, čo do úroku z úveru po splatnosti pohľadávky, ako i v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 07. 07. 2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 1.837,58 eura, úroky za obdobie do 22. 06. 2016 vo výške 970,56 eura, úroky z omeškania za obdobie do 22. 06. 2016 vo výške 36,63 eura, úroky vo výške 17,50% ročne zo sumy 1.837,58 eura od 23. 06. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 1% zo sumy 1.837,58 eura od 23. 06. 2016 do zaplatenia, ako i nahradil trovy konania. Z odôvodnenia podanej žaloby vyplýva, že dňa 07. 06. 2013 (správne malo byť 07. 06. 2012) strany sporu uzatvorili Zmluvu o OTP EXPRESS úvere č.0072 2009 RSU, v ktorej vystupoval žalobca v postavení veriteľa a žalovaný v postavení dlžníka. Žalobca na základe tejto zmluvy poskytol žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 2.000 eur a žalovaný sa zaviazal, že poskytnutý úver žalobcovi vráti spolu s úrokom a príslušenstvom. Vzhľadom na to, že žalovaný porušoval podmienky splácania úveru dohodnuté v zmluve o úvere, žalobca listom zo dňa 03. 06. 2014 vyhlásil úver za predčasne splatný, s účinnosťou k 09. 07. 2014. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému uplatnená v tomto konaní je vyčíslená ku dňu 22. 06. 2016 celkovou sumou 2.844,77 eura (istina 1.837,58 eura, nezaplatený úrok
970,56 eura, nezaplatený úrok z omeškania 36,63 eura), pričom žalobca si spolu so zaplatením tejto sumy uplatnil i nárok na zaplatenie úroku z istiny, ako i úroku z omeškania, počnúc od 23. 06. 2016.
6. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
7. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
9. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
10. Keďže žalobca v podanom odvolaní jednoznačne definoval, že napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, a to napriek tomu, že súd jeho žalobe čiastočne vyhovel (vyhovujúcim výrokom rozsudku), odvolanie žalobcu vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia bolo potrebné v zmysle ustanovenia § 386 písm. b/ CSP odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.
11. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre stranu sporu ujmu. K podaniu odvolania je teda oprávnený len tá strana sporu, ktorej bola rozhodnutím súdu prvej inštancie spôsobená ujma, ktorá priamo vyplýva z posúdenia práv a povinností strán.
12. Napadnutým rozsudkom bolo žalobe žalobcu čiastočne vyhovené, teda súd prvej inštancie v tomto rozsahu rozhodol v zmysle požiadavky žalobcu. Ak napriek tejto skutočnosti žalobca podaným odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho celom rozsahu, teda aj vo výroku (vyhovujúcom), ktorým bolo jeho žalobe vyhovené, nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania, pretože takýmto rozhodnutím - čiastočným vyhovením jeho žalobe k žiadnej ujme žalobcu nedošlo, keďže v tomto rozsahu bolo vo veci rozhodnuté v jeho prospech. Preto súd odvolanie žalobcu vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia odmietol v zmysle ustanovenia § 386 písm. b/ CSP.
13. Žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku napádal z toho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keď mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil záver o nedôvodnosti nároku na zmluvný úrok po zosplatnení úveru.
14. Je nesporné, že v danom prípade medzi stranami sporu vznikol spotrebiteľský vzťah a v závislosti od toho je potrebné aplikovať právne predpisy vzťahujúce sa na tento vzťah v zmysle § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, aby podmienky, ktoré sú uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa neodchyľovali od ustanovení na ochranu spotrebiteľa v neprospech spotrebiteľa.
15. Čo sa týka nároku žalobcu na uplatnený zmluvný úrok za obdobie po zosplatnení pohľadávky žalobcu, pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi prináleží dohodnutý úrok z poskytnutých prostriedkov len do splatnosti dlhu a po splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť veriteľovi úrok z omeškania, pretože v opačnom prípade by sa na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami, je podľa názoru odvolacieho súdu takýto záver správny.
16. Pokiaľ žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom, týmto svojím jednostranným právnym úkonom zásadne zmenil pôvodne dohodnutý úverový vzťah a zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, ale majú odlišné funkcie, keďže zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny, na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na základnú charakteristiku úverového vzťahu, keď v dôsledku uzatvorenia zmluvy o úvere dochádza u veriteľa k stavu absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia, za čo mu prináleží zmluvne dojednaný úrok, ktorý predstavuje cenu peňazí, t. j. odplatu za to, že veriteľ počas trvania zmluvného vzťahu nemá istinu úveru v dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Tento absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu so splátkami úveru.
17. V prípade, ak dôjde k predčasnému alebo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru na základe jednostranného úkonu veriteľa, v dôsledku ktorého dôjde k zmene pôvodného úverového vzťahu, vznikne (tak, ako sa stalo aj v danej veci u žalobcu) nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, znamená to, že veriteľ má právo získať okamžite celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým sa teda stráca nárok veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Naproti tomu, v dôsledku tohto jednostranného právneho úkonu veriteľa, dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba, a teda užívať a splácať ich postupne v splátkach a vznikne mu povinnosť uhradiť celú požičanú sumu spolu s kapitalizovaným úrokom ku dňu zosplatnenia. Pokiaľ si dlžník nesplní svoju povinnosť vrátiť požičané prostriedky, má veriteľ možnosť vymáhať si celú zosplatnenú pohľadávku (úver) a dlžník, ktorý nesplní povinnosť vrátiť zosplatnenú pohľadávku, sa dostáva do omeškania a je povinný uhradiť veriteľovi aj úrok z omeškania. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Za takejto situácie by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Podľa názoru odvolacieho súdu, len do oprávnenej držby požičaných finančných prostriedkov, a teda do predčasného zosplatnenia celého úveru v danej veci bolo možné požadovať úrok z úveru a po zosplatnení pohľadávky mal veriteľ (žalobca) právo iba na úrok z omeškania a nemal už nárok na zmluvne dojednaný úrok.
18. Sotva možno uveriť tomu, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie, alebo, že by s úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak, od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver zjednáva za úverové obdobie do splatnosti pohľadávky. Preto práve cena za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale inštitúty rôznych sankcií za neplatenie povinností riešia krízu spojenú s omeškaním. Neuzavretá a otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ kontrahovať. Zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke, podľa ktorej pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou je napríklad konečná splatnosť, výška splátok istiny, poplatkov a iných plnení, tvorí ucelený komplex informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky nemali meniť. Práve z tohto dôvodu zákonodarca absenciu zásadných zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere postihol civilnou sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Žalobca sa pritom v prejednávanej veci dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená
omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania. V tejto súvislosti je potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia, a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak, s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľná, čo zmluvnú podmienku robí absolútne neplatnou. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a nar. vl. 87/1995 Z. z. Potom by dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania, prípadne ďalších sankciách, platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobovala značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa a predstavovala značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. V ohľade vyššie vysvetleného je potom akákoľvek argumentácia o zvýhodňovaní dlžníka oproti riadne platiacim klientom žalobcu bez akéhokoľvek opodstatnenia.
19. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, čo do úroku z úveru po splatnosti pohľadávky, ako i v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania nepriznal, keď v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo bezpochyby zrejmé, že mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).