Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/31/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. v právnej veci žalobcu JPRL, s.r.o. so sídlom vo Vranove nad Topľou, ul. M.R. Štefánika 2465, 093 01 Vranov nad Topľou IČO: 36 763 632, zastúpeného konateľom spoločnosti O. právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Advokátska kancelária Gelnická č. 33, 040 11 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 15. júna 2015 číslo: XXXXXX/XXXX na základe žaloby jednohlasne takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

P r i z n á v a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

I.

Závery správnych orgánov

1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako príslušný správny orgán rozhodol dňa 15.06.2015 rozhodnutím pod č. XXXXXX/XXXX tak, že rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou zo dňa 06.03.2015 pod č. XXXXX/XXXX tak, ktorým daňový úrad podľa 68 ods. 5, 6 Daňového poriadku určil platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel v sume 58.863,72 eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013 nadmerný odpočet v sume 27.373,83 eur nepriznal a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume 31.489,80 eur, potvrdil.

2. O odvolaní žalobcu, ktoré obsahovalo identické skutočnosti, ako sú uvedené v žalobe rozhodol žalovaný uvedeným rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku. Po tom, ak preskúmal rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu uviedol dôvody odvolania daňového subjektu a v zmysle ustanovenia § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal ako odvolací orgán uvedené rozhodnutie správcu dane, pričom sa zaoberal spisovým materiálom, z ktorého zistil skutkový stav s poukazom na vykonané dokazovanie správcom dane, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia daňového úradu.

3. Kontrolou predložených dokladov za zdaňovacie obdobie 04/2013 správca dane zistil, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie dane v celkovej výške 58 863,72 Eur a to z faktúry č. XXXXXXX zo dňa 30.04.2013, základ dane 257 318,60 Eur za výrub drevín od dodávateľa D. H., Z. XX, P. a z faktúry č.

XXXXXXX zo dňa 15.04.2013, základ dane 37 000 Eur za likvidáciu zvyškov po ťažbe od dodávateľa J., s.r.o., U. XXXX/XX, R..

4. Žalovaný popísal ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia postup správcu dane, ktorý za účelom preverenia skutočností deklarovaných v uvedených faktúrach zo dňa 30.04.2013 a 15.04.2013 argumentoval daňový subjekt a vykonal jednotlivé dožiadania a to na adresách jednak konateľov spoločnosti, ako aj u jednotlivých správcov dane na území Slovenskej republiky.

5. V rozhodnutí citoval príslušné ustanovenia a ako odvolací orgán sa vyjadril k jednotlivým námietkam odvolávajúceho sa. Pokiaľ daňový subjekt namietal nesprávny výklad ustanovenia a a Daňového poriadku žalovaný uviedol k tejto námietke, že správca dane v rámci kontrolnej činnosti je oprávnený a zároveň i povinný preveriť, či deklarovaný zdaniteľný obchod je v súlade so všeobecno-záväznými právnymi predpismi s poukazom na ustanovenie , Daňového poriadku, najmä či v súvislosti s uplatneným odpočítaním dane z pridanej hodnoty pri tomto obchode vznikla daňová povinnosť s poukazom na obsah ustanovenia zákona o dani z pridanej hodnoty. Pri preverovaní tvrdenia daňového subjektu, že zdaniteľný obchod zrealizoval D. H. a spoločnosť J., s. r.o. bolo zistené, že v skutočnosti deklarované práce mali vykonať ich subdodávatelia a to spoločnosti T.. avšak na základe dožiadania mieste príslušný správca dane zistil, že na adrese sídla spoločnosti BL, spol. s r.o. sa nachádza šesť poschodový neoznačený bytový dom, bez označenia spoločnosti, a že daňový subjekt Q. sa vyhýba spolupráci a so správcom dane nekomunikuje, od 10/2013 daňové priznanie dani z pridanej hodnoty nepodal, jednotlivé výzvy a predvolanie sa vracajú správcovi dane späť s označením “Adresát neznámy“.

6. Okrem toho Daňový úrad Bratislava a Košice dostali písomnú informáciu od O.. E. Q., v ktorej uvádza, že obchodný podiel spoločnosti BL, spol. s r.o. a obchodný podiel spoločnosti Q.. previedol na nového vlastníka a konateľa spoločnosti G. Kriminálny úrad Finančnej správy v tejto súvislosti vypočul ako svedka túto osobu, pričom tento prevod obchodných podielov v uvedených spoločnostiach poprel pri svojej výpovedi zo dňa 19.06.2014. Kriminálny úrad Finančnej správy na žiadosť správcu dane ako svedka vypočul aj Ing. Q., ktorý potvrdil, že faktúry pre D. H. osobne vyhotovil, ale práce vykonala bardejovská stavebná firma, ktorej názov nevedel uviesť.

7. Z uvedeného vyplýva, že Ing. E. Q., ktorý v tom čase zastupoval D. H. u správcu dane, mal vedomosť o prácach, ktoré mal vykonávať prostredníctvom svojich spoločností Q., s. r.o. a T..o. a následne cez bardejovskú stavebnú spoločnosť, ktorej názov nevedel uviesť. Podobne i v prípade likvidácie zvyškov po ťažbe dreva dodávateľom J., s.r.o. jej konateľ O.. E. R. uviedol, že faktúru vyhotovil, zaúčtoval a DPH priznal v evidencii DPH za 04/2013. Predmetné služby mali byť vykonané spoločnosťou L., s. r.o., pritom miestne príslušný správca dane Daňový úrad Žilina v odpovedi na dožiadanie uviedol, že spoločnosť L., s r.o. nemá priznanú daň v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 04/2013 vo výške 7 000 Eur. U daňového subjektu J. s. r.o. vykonal Daňový úrad Žilina za zdaňovacie obdobie január

- jún 2013 daňovú kontrolu, ktorú ukončil tým, že neuznal odpočítanie dane od prvého dodávateľa spoločnosti L. s. r.o., pretože kontrolovaný daňový subjekt pri kontrole za zdaňovacie obdobie 04/2013 predložil správcovi dane iba faktúru č. XXXXXXX to dňa 29.03.2013, súpis vykonaných prác a príjmové pokladničné doklady, avšak nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktorými by likvidáciu drevnej hmoty a haluziny po ťažbe spoločnosťou L., s. r.o. preukázal. Ku kontrole predložil pokladničné doklady, ktoré boli vyhotovené spoločnosťou L., s. r.o. ako príjemcom jednotlivých úhrad predmetnej faktúry č. XXXXXXX. Z účtovných záznamov kontrolovaného subjektu a z jeho vyjadrení vyplýva, že v čase realizácie platieb úhrad hotovostí nedisponoval dostatočným množstvom finančných prostriedkov na ich úhradu, preto k reálnym úhradám nemohlo dôjsť. Spoločnosť L., s. r.o. bola dňa 19.09.2013 vymazaná z Obchodného registra. Na základe uvedených kontrolných zistení podľa odvolacieho orgánu správca dane oprávnene spochybnil skutočnú realizáciu prác tak, ako to deklaroval daňový subjekt a zároveň z dôvodu personálneho prepojenie Ing. E. Q. v spoločnostiach T.. a zastupovania D. H. pred správcom dane na základe plnomocenstva, príbuzenského vzťahu (otec a syn) D. H. s konateľom spoločnosti D., s. r.o. O.. D. H., námietku daňového subjektu, že správca dane právne závery o to, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno založil výlučne len na zisteniach, na ktorých vyvrátenie daňový subjekt nemal vplyv, resp. nemá možnosť predložiť dôkazy, považuje za neopodstatnené. Z uvedeného dôvodu podľa žalovaného nemožno akceptovať ani námietku daňového subjektu, že jeho dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nemožno vyvodiť z právnych vzťahov týkajúcich sa jeho dodávateľov a ich subdodávateľov.

8. V tejto súvislosti pokiaľ daňový subjekt poukazuje na závery uvedené v rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, podľa neho zistené nejasnosti v obchodných vzťahov dodávateľov D. H. a J., s.r.o. z ich subdodávateľmi, nie je možné subsumovať aj do obchodného vzťahu medzi spoločnosťou D. s.r.o. a jej dodávateľmi. Tento názor Súdneho dvora EÚ je podľa odvolacieho orgánu potrebné chápať aj v súvislosti so závermi uvedenými v bodoch 51, 52 a 55 citovaného rozsudku, podľa ktorých sa právo platiteľa spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe posudzuje najmä podľa toho, či o predchádzajúcich zdaniteľných obchodoch platiteľ, ktorý uplatňuje odpočítanie dane vedel alebo mohol vedieť. Personálne prepojenie daňových subjektov v celom reťazci potvrdzuje, že postup správcu dane bol opodstatnený. Žalovaný v závere uviedol, že uvedené personálne prepojenia medzi odvolávajúcim sa daňovým subjektom a daňovými subjektmi, ktoré mu mali deklarované služby dodať, podľa neho vylučujú aj aplikáciu záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR z 19.08.2010.

9. K námietke daňového subjektu, že správca dane nespochybnil realizáciu služieb, ale ich deklarovaných dodávateľov a ich subdodávateľov, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a presúva dôkaznú povinnosť podľa § 24 Daňového poriadku do abstraktnej a v podstate do nesplniteľnej polohy žalovaný uviedol, že v skutočnosti mal spoločnosti D. s.r.o. dodať práce D. H., ktorý je otcom konateľa spoločnosti D. s.r.o. O.. D. H., avšak podľa D. H. predmetné práce mu mali byť dodané spoločnosťami BA.., ktorých konateľom a spoločníkom bol O.. E. Q.. Tento bol v čase zároveň splnomocnený zastupovať pred správcom dane D. H. a uviedol, že tieto práce mu mala dodať nejaká neznáma firma z Bardejovského okresu, ktorej meno si nepamätá. Správca dane preto podľa odvolacieho orgánu prijatému záveru, že zo strany spoločnosti JPRL s.r.o. nebolo dostatočným spôsobom dokázané, že fakturované práce dodali deklarované daňové subjekty dospel v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 Daňového poriadku zhodnotením všetkých dôkazov a ich vzájomnej súvislosti.

10. Uvedený záver správcu dane nevyvracajú ani námietky daňového subjektu uvedené v časti III. odvolania. V skutočnosti sú obsahovo totožné s predchádzajúcimi námietkami, o ktorých sa daňový subjekt snaží preukázať, že vzťahy medzi dodávateľmi a ich subdodávateľmi sú pre uplatnenie jeho práva na odpočítanie dane právne irelevantné. Podľa žalovaného správca v odôvodnení svojho rozhodnutia aj napriek tomu, že je pomerne rozsiahle a v mnohých prípadoch duplicitné dostatočným spôsobom uviedol, aké skutočnosti boli podkladom pre jeho rozhodnutie a aké úvahy ho viedli k prijatému záveru, že neuznal daňovému subjektu odpočítanie dane z faktúr č. XXXXXXX z 30.04.2013 v sume 51 463,72 Eur za výrub drevín od dodávateľa D. H. P. a z faktúry č. XXXXXXX z 15.04.2013 v sume 7 400,00 Eur za likvidáciu zvyškov po ťažbe od dodávateľa J. s.r.o. R..

II.

Žalobné dôvody

11. Včas podanou žalobou zo dňa 04.08.2015 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 15.06.2015 pod č. XXXXXX/XXXX, ktoré žiadal zrušiť, vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať trovy konania.

12. V žalobe argumentoval žalobca v jednotlivých bodoch 1 - 8 rozhodnutím správcu dane Daňového úradu Prešov, pričom zdôraznil určité state z rozhodnutia správcu dane a v bodoch 9 - 12 argumentoval dôvodmi odvolania, pričom poukázal na jednotlivé rozsudky súdneho dvora EÚ vo veci C-354/03, C-439/04 a v bodoch 13 - 17 poukázal na dôvody rozhodnutia žalovaného.

13. Žalobca rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné a zároveň uviedol, že ním bol ukrátený na svojich právach. Citoval príslušné ustanovenie a argumentoval ďalej poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky . Žalobca poukázal na to, že personálne prepojenie bolo len medzi žalobcom (syn) a dodávateľom J. H. (otec) a nie ako uvádza žalovaný v celom reťazci. Zákonné zastupovanie J. H. O.. Q. pred správcom dane, nie je možné považovať podľa žalobcu za personálne prepojenie. Podľa žalovaného personálne prepojenie vylučuje aplikáciu záverov, na ktorý žalobca poukázal rozsudkom NS SR . Ďalej žalobca zdôraznil, že nie je možné vyvodiť záver, že personálne prepojenie zásadne vylučuje aplikáciu záverov tohto rozsudku a argumentoval tým, že personálne alebo akékoľvek iné prepojenie osôb nemôže byť univerzálnym prostriedkom a argumentom

k neuznaniu práva na odpočítanie dane. Ani zo zistenia, že O. bol konateľom v spoločnostiach T.. a Q., s.r.o. a zastupoval dodávateľa žalobcu J. H. pred správcom dane nie je možné prijať záver, že J. H. a už vôbec nie žalobca mohli alebo mali vedieť, kto je subdodávateľom spoločnosti Q., s.r.o. a T.o. Žalobca nemohol vedieť ani to, či tieto spoločnosti komunikujú so správcom dane, podávajú daňové priznania a platia dane, že O.. Q. predá obchodný podiel atď. Z uvedeného vyplýva, že pre splnenie dôkazného bremena správcu dane preukázať účasť žalobcu na podvodnom konaní nepostačuje len oznámenie finálneho záveru správcom dane, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou možného podvodného konania zo strany dodávateľov a ich subdodávateľov, resp. konštatovanie žalovaného, že aplikácia záverov rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. je v dôsledku personálneho prepojenie vylúčená.

14. Podľa žalobcu z rozsudku Najvyššieho súdu, na ktorý poukázal vyplýva, že okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov.

15. Zároveň žalobca poukázal na obsah ustanovenia § 3 ods. 7 Daňového poriadku ako aj na ustanovenie § 47 písm. h) Daňového poriadku a argumentoval tým, že antidiskriminačné právo Európskej únie považuje za priamu diskrimináciu správanie, pri ktorom sa s určitou osobou na základe určitého diskriminačného dôvodu zachádza menej priaznivo, ako sa zachádza s inou osobou v porovnateľnej situácii. Zároveň poukázal na obsah ustanovenia § 74 ods. 2 prvá veta Daňového poriadku a dôvodil tým, že z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný nepostupoval v súlade s týmto ustanovením, pretože zo zásadnými námietkami žalobcu ohľadom jeho dôkazného bremena vo veci dodávateľa J. s r. o. sa nevysporiadal vôbec. U tohto dodávateľa nebolo zistené žiadne personálne resp. iné prepojenie alebo zastupovanie pred správcom dane. Pokiaľ správca dane výslovne žiadal od žalobcu predložiť všetky relevantné dôkazy, ktorými preukáže dodanie služieb dodávateľom J., s r. o. a jeho subdodávateľom L., s.r.o. keďže žalobca predložil len dôkazy od dodávateľa J., s r. o. a uviedol že firmu L., s r.o. nepozná a neuzavrel s ňou žiadne zmluvy, správca dane dospel k záveru, že žalobca neodstránil pochybnosti týkajúce sa vykonania predmetných prác a nepreukázal ich jednoznačné vykonanie dodávateľmi a ich subdodávateľmi. Z uvedeného podľa žalobcu je zrejmé, že neuznanie odpočítania dane od dodávateľa J., s r. o. je založené výlučne na nepreukázaní skutočnosti, na ktoré sa dôkazné bremeno žalobcu nevzťahovalo. Žalobca sa ďalej zaoberá tým, že skutočnosť že spoločnosti J., s r.o. správca dane neuznal odpočítanie dane od dodávateľa L., s r.o. nemôže automaticky viesť k nepriznaniu odpočítania dane u žalobcu od dodávateľa J., s r.o. Daňový poriadok pri správe daní priznáva všetkým daňovým subjektom rovnaké práva a je len na nich, ako a akým spôsobom využijú tieto práva a všetky dostupné možnosti na zabezpečenie účinnej obhajoby. Pri daňovej kontrole v spoločnosti J., s r. o. išlo o konanie, na ktoré žalobca nemal žiadny vplyv a neunesenie dôkazného bremena spoločnosti J., s r.o. v právnom vzťahu s jej dodávateľom L., s r.o. nie je možné subsumovať do právneho vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľom J., s r.o. a vyvodiť z neho stav dôkaznej núdze u žalobcu.

16. Žalobca sa ďalej zaoberal tým, že podľa žalovaného správca dane dostatočným spôsobom uviedol, aké skutočnosti boli podkladom pre jeho rozhodnutie, aké úvahy ho viedli k prijatému záveru, že neuznal daňovému subjektu odpočítanie dane z faktúr od dodávateľom J. H. a J., s r.o. Žalobca k tomu uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Skutkovým zistením je zistenie personálneho prepojenia, no jeho popis nie je možné považovať za úvahu. Z rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že vzťah medzi skutkovými zisteniami a záverom o možnej účasti žalobcu na podvodnom konaní založil výlučne na právnych vzťahoch, týkajúcich sa jeho dodávateľov a ich subdodávateľov, teda na zisteniach, na ktorých vyvrátenie žalobca nemal vplyv a možnosť predložiť dôkazy.

17. Žalobca v žalobe opätovne v bode 25 a 26 poukázal na konkrétnu judikatúru Súdneho dvora EÚ a poukázal zároveň na to, že Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálnej otázky podáva všeobecný výklad komunitárneho práva a snaží sa mu dávať všeobecnejšiu platnosť. Podľa žalobcu takéto vysporiadanie sa s námietkami, ako uviedol žalovaný v rozhodnutí ohľadom námietok žalobcu nie je postačujúce, a žalovaný mal konkrétne uviesť, prečo skutkový stav daňovej transakcie žalobcu nemá prvky uvedené v rozsudkoch súdneho dvora EÚ. V závere žaloby žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-142/11 z 21.06.2012 a argumentoval skutočnosťami z tohto rozhodnutia. Žalobca opätovne

uviedol, že skutkový stav daňovej transakcie žalobcu má prvky rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-142/11 Mahagében Kft a Péter Dávid.

18. Pokiaľ správca dane tvrdí, že žalobca neodstránil pochybnosti týkajúce sa vykonania predmetných prác a nepreukázal ich jednoznačné vykonanie dodávateľmi a ich subdodávateľmi žalobca tvrdí, že nemal takúto povinnosť nepreukazovať vykonanie prác subdodávateľmi a tvrdenie správcu dane, že neodstránil pochybnosti týkajúce sa vykonania predmetných prác a nepreukázal ich vykonanie dodávateľmi je v extrémnom rozpore so zisteným skutkovým stavom. Žalobca vykonanie prác dodávateľmi preukázal všetkými dôkazmi a dokladmi, ktorými disponoval, mal a mohol a z týchto dokladov nevznikli žiadne pochybnosti, ktoré by mal odstraňovať. Závery správcu dane a žalovaného sú založené skutočnosťami, ktoré sa žalobcu netýkali a ku ktorým neniesol dôkazné bremeno a skutočnosťami, ktoré neboli jednoznačne zistené alebo preukázané. Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné podľa žalobcu pre nedostatok skutkových dôvodov, o ktoré správny orgán opiera dôvody svojho rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného je nezákonné a žalobca bol ukrátený na svojich právach a preto navrhol toto zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenia žalovaného a právneho zástupcu žalobcu

19. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom z 28.09.2015 vyjadril žalovaný a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

IV.

Závery správneho súdu

20. Pôvodne v konaní rozhodnutím Krajský súd v Prešove pod sp. zn. -48 dňa 04.05.2016 rozhodol tak, že žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

21. Voči predmetnému rozhodnutiu krajského súdu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie doručené krajskému súdu dňa 08.06.2016, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR, a to uznesením pod sp. zn. zo dňa 26.06.2019 s tým, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. -48 zo dňa 04.05.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

22. Vzhľadom na tú skutočnosť, že dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť , správny súd po vrátení veci najvyšším súdom postupoval v zmysle príslušných ustanovení v tomto konaní.

23. S dôrazom na zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu pod sp. zn. a v ňom vyslovenom právnom názore s poukazom na tú skutočnom, že najvyšší súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa krajský súd dostatočne nevysporiadal so žalobnými námietkami a rozsudok postráda dostatočnú argumentáciu, zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Z uvedeného mal najvyšší súd za to, že krajský súd na jednej strane stotožnil so zisteniami správcu dane, že služby fakturované žalobcovi JY. H. za výrub drevín a spoločnosťou J., s. r.o. za likvidáciu zvyškov po ťažbe výrubu drevín boli v skutočnosti žalobcovi poskytnuté subdodávateľmi, t. j. spoločnosťami T. s.r.o.. Na druhej strane zároveň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd konštatoval, že k dodaniu služieb tak, ako ich deklaroval na predmetných faktúrach nedošlo. Rozpor v týchto tvrdeniach krajský súd žiadnym spôsobom nevysvetlil. Okrem iného, najvyšší súd poukázal na to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku chýba právna úvaha, o ktorú mal krajský súd svoje závery oprieť, a to nielen v kontexte rozsahu dôkazného bremena žalobcu, ale zároveň argumentácie, týkajúcej sa vedomosti žalobcu o prípadnom zneužití systému DPH v reťazci spoločnosti. Zároveň krajský súd pri svojich záveroch stotožňujúc sa so správnymi orgánmi vôbec sa nevysporiadal s okolnosťami, na ktoré žalobca poukazoval, a to vo vzťahu k splneniu daňových povinností jeho dodávateľov D. H. a spoločnosti J., s.r.o., ktoré predmetné služby žalobcovi fakturovali. Absolútne nedostatočné je odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti, v ktorej krajský súd poukázal

na nemožnosť aplikácie záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora, Európskej únie v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-483/03 Optigen, a to len s odôvodnením personálneho prepojenia medzi D. H. a konateľom spoločnosti žalobcu a tiež zastupovania bývalým konateľom subdodávateľom T. pred správcom dane. Na základe uvedených skutočností bol rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. -48 zo dňa 04.05.2016 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

24. Krajský súd nariadil pojednávanie na deň 20.02.2020 s tým, že na pojednávaní bol prítomný tak právny zástupca žalobcu, ako aj poverený zástupca žalovaného, ktorí s poukazom na vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. sa vyjadrili a poukázali na svoje návrhy na pojednávaní.

25. Správny súd s poukazom na zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu SR opätovne vo veci rozhodol a žalobu zamietol s tým, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

26. Vzhľadom na ustanovenie , ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

27. S poukazom na citované ustanovenie správny súd podľa § 177 ods. 1 sa zaoberal žalobou, ktorú podal žalobca pôvodne na Krajský súd v Prešove dňa 05.08.2015 ako správnou žalobou, ktorou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

28. Z ustanovenia vyplýva, že ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

29. Podľa v znení neskorších predpisov, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

30. Podľa v znení neskorších predpisov, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

31. Podľa v znení neskorších predpisov, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

32. Podľa v znení neskorších predpisov. správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov

33. Podľa v znení neskorších prepisov, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu

34. Podľa v znení neskorších predpisov. Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

35. Podľa v znení neskorších predpisov. kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

36. Podľa v znení neskorších predpisov, správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní od uplynutia lehoty na vyjadrenie sa k protokolu podľa a , ak a) sa daňový subjekt vzdá práva na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole, daňový subjekt nemá pripomienky k zisteniam v protokole, c) sa daňový subjekt nevyjadrí k protokolu v lehote určenej správcom dane vo výzve; v tom prípade správca dane o tejto skutočnosti spíše úradný záznam.

37. Podľa v znení neskorších predpisov, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa a , dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa , a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.

38. Podľa v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

39. Podľa v znení neskorších predpisov, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

40. Podľa v znení neskorších predpisov, právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

41. Základným kritériom pre posúdenie správnosti aplikácie ustanovenia § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH bolo práve vykonané rozsiahle dokazovanie správcom dane, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie zo dňa 06.03.2015 pod č. XXXXX/XXXX, ktorým Daňový úrad Prešov určil platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel v sume 58 863,72 Eur za zdaňovacie obdobie 04/2013 a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 31 489,89 Eur pričom neuznal nadmerný odpočet v sume 27 373,83 Eur práve na základe vykonaného dokazovania správcom dane, čo sa týka dodávateľských a subdodávateľských činností zo strany spoločností BA. s r.o. E.X, T. a spoločnosti Q., s.r.o. Q. J., P. ktoré mali byť dodávateľmi D. H. bezprostredného obchodného partnera žalobcu, ako aj dodávateľské aktivity spoločnosti L., s.r.o., ktoré mali byť dodávateľom pre spoločnosť J., s.r.o., ktorá bola takisto partnerom žalobcu, čo sa týka vyhotovenej faktúry za likvidáciu zvyškov po ťažbe výrubu drevín.

42. Správny súd po zrušení pôvodného rozsudku zo dňa 04.05.2016 v senáte jednomyseľne opätovne dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov boli vydané v súlade so o dani z pridanej hodnoty, ako aj na základe Daňového poriadku, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

43. Správny súd opätovne dospel k záveru, že vyššie uvedené ustanovenia Daňového poriadku, ako aj zákona o DPH, účinného v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia správcom dane boli aplikované správne. Z uvedených ustanovení vyplýva, že odpočítanie dane z faktúr vyhotovených dodávateľmi JY. H. a spoločnosťou J., s r. o. správca dane v rámci vykonanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie apríla 2013 správne zistil a dospel k správnym právnym záverom, že fakturované služby mali pre žalobcu

vykonávať dodávatelia a ich subdodávatelia a ich subdodávatelia, ktorými boli spoločnosti T. s.r.o. a spoločnosť L., s.r.o. Na základe jednotlivých dožiadaní a rozsiahleho dokazovania správcom dane z vyjadrení jednotlivých príslušných správcov dane bolo bezpochyby zistené, že dodávateľské spoločnosti T.. a Q., s.r.o. s príslušným správcom dane nekomunikovali a ich bývalý konateľ O.. E. Q., ktorý sa písomne vyjadril, že svoje podiely predal osobe menom G. J. z E. republiky, pričom táto osoba vypovedala pred Kriminálnym úradom Finančnej správy a uviedla, že uvedené spoločnosti, v ktorých by mal vystupovať ako konateľ spoločnosti nepozná, žiadne doklady od O.. Q. neprevzal, ani o týchto skutočnostiach ohľadom prevodu podielu konateľa v týchto spoločnostiach nevedel. Nevedel sa vyjadriť ani k činnosti spoločnosti Q. s.r.o. a súčasne ani k činnostiam ostatných spoločností. Súd je totožného názoru ako vyslovil žalovaný a správca dane, že deklarovaný zdaniteľný obchod, ktorý mal prebiehať prostredníctvom spoločnosti T.R, s.r.o., ktorý mala v konečno dôsledku vykonávať nejaká bardejovská firma, nebolo preukázané, Táto neznáma bardejovská firma, ktorá mala vykonávať práce na základe uvedených faktúr, teda výrub drevín a následne likvidáciu zvyškov po ťažbe drevín, nebola jednoznačne špecifikovaná a táto spoločnosť, ktorej meno nevedel uviesť ani sám konateľ spoločnosti BL, spol. s r.o. a spoločnosti Q., s.r.o. zostala neznámou.

44. Ten istý konateľ spoločnosti T.k zároveň zastupoval D. H. ako dodávateľa spoločnosti žalobcu pre výkon týchto služieb na základe uvedených faktúr zo dňa 15.04.2013 a 30.04.2013 práve pre spoločnosť žalobcu. Pritom bolo jednoznačne zisteniami správcu dane preukázané, že JY.n H. je otcom konateľa spoločnosti žalobcu InG..

45. Správny súd dospel záveru, že dňa pri preverovaní tvrdenia daňového subjektu, že zdaniteľný obchod realizoval D. H. a spoločnosť J., s.r.o. bolo zistené a preukázané, že v skutočnosti deklarované práce mali vykonávať ich subdodávatelia a to spoločnosť T.., resp. pri likvidácii zvyškov po ťažbe drevín spoločnosť L., s.r.o.. Avšak preukázané správcom dane bolo, že na adrese sídla jednotlivých spoločností T., s.r.o. sa tieto spoločnosti, resp. zamestnanci týchto spoločností nezdržujú a tieto spoločnosti sú neznáme a samotné predvolania jednotlivých príslušných správcov dane sa vracajú naspäť správcom dane. Samotný prevod O.. E. Q. týchto spoločností na osobu G. J. z E. republiky je tiež viac ako spochybniteľný z toho dôvodu, že ani preverovaná osoba G. J. tento prevod obchodných podielov v uvedených spoločnostiach nepotvrdila práve naopak, poprel tieto skutočnosti ako je preukázané zo zápisnice o výsluchu, ktorá bola doručená správcovi dane vo forme odpovede z Kriminálneho úradu Finančnej správy zo dňa 11.06.2014.

46. Pokiaľ O.. E. Q. tvrdil, že faktúry pre spoločnosť D. H. osobne vyhotovil, ale práce mala vykonávať “neznáma bardejovská stavebná firma“ samotné uskutočnenie týchto služieb bolo spochybnené vykonaným dokazovaním správcom dane. S týmto záverom sa stotožnil aj žalovaný a napokon aj súd, pretože uvedené služby boli od počiatku ich vykonávania spochybnené samotnými vyjadreniami jednak O.. E. Q., jednotlivými postupmi, ktoré nasledovali po jeho vyjadreniach a jeho konaní, ako aj samotnou existenciou spoločností, ktoré mali byť subdodávateľmi dodávateľa D. H. a spoločnosti J., s.r.o. Dodávateľom a subdodávateľom mala byť spoločnosť L., s.r.o., ktorá je de facto k 19.09.2013 vymazaná z Obchodného registra, a ktorá práve v tom čase keď mala byť uvedená realizácia tejto faktúry vyplatením hotovosti, nedisponovala dostatočným množstvom finančných prostriedkov na úhradu faktúry zo dňa 15.04.2013 vyhotovenú spoločnosťou J. Podľa názoru súdu žalobca nesprávne namieta nesplnenie povinností podľa § 24 Daňového poriadku zo strany správcu dane, pretože aj podľa názoru súdu spoločnosť D., s.r.o., ktorej mal dodať práce D. H., ktorý je otcom konateľa spoločnosti žalobcu O.. D. H. a podľa dodávateľa žalobcu D. H. predmetné práce mu mali byť dodané práve spoločnosťami T. s r.o. a Q., s.r.o. ktorých existencia bola v danom konaní preverovaním správcu dane jednoznačne spochybnená. Konateľom týchto spoločností a jediným spoločníkom bol O.. E. Q., ktorý dokonca v tom čase bol zároveň splnomocnený zastupovať pred správcom dane dodávateľa- spoločnosť žalobcu D. H.. Tento uviedol, že samotné práce mala vykonávať “neznáma bardejovská firma“ to znamená, že vykonanie služieb spochybnil už samotný konateľ spoločnosti T.. Fakturované práce, ktoré mali byť dodané, a ktoré deklaroval žalobca podľa názoru súdu vykonané neboli a na základe dôkazov, ktoré správca dane počas výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 04/2013 u žalobcu vykonal v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 Daňového poriadku, dospel k záveru a vyhodnotil tieto dôkazy tak jednotlivo, ako aj všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a záver, ktorý deklaroval v rozhodnutí zo dňa 06.03.2015 a s týmto sa stotožnil aj žalovaný, toho istého názoru je aj súd.

47. V prípade dodania prác spoločnosťou J., s.r.o. prostredníctvom spoločnosti L., s.r.o. miestne príslušný správca uviedol, že u spoločnosti J., s.r.o. vykonal za zdaňovacie obdobie január - jún 2013 daňovú kontrolu, ktorú ukončil so záverom, že neuznal odpočítanie dane od spoločnosti L., s.r.o., pretože neboli predložené relevantné dôkazy o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu a zároveň poukázal správca dane na to, že v čase úhrady faktúr spoločnosť J., s.r.o. nedisponovala dostatočným množstvom finančných prostriedkov a zároveň preukázal tú skutočnosť, že spoločnosť L.r.o., za zdaňovacie obdobie 4/2013 nemala priznanú daň vo výške faktúry, ktorá bola vyhotovená 15.04.2013 a ktoré práce v súlade s obsahom tejto faktúry mala spoločnosť L., s.r.o. pre spoločnosť J., s.r.o. vykonať.

48. Čo sa týka ďalšej námietky žalobcu, že žalovaný nepostupoval v súlade s ustanovením § 74 ods. 2 prvá veta Daňového poriadku a vôbec sa nevysporiadal s námietkami daňového subjektu súd túto námietku považuje za neopodstatnenú, pretože ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, žalovaný sa dôsledne vyporiadal zo všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli uvádzané v odvolaní a k týmto, nielenže citoval príslušné ustanovenia podľa ktorých sa správca dane vo výkone daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 04/2013 správal a podľa týchto ustanovení postupoval, ale uviedol aj jednotlivé skutočnosti, ktoré viedli k záveru tak správcu dane, ako aj žalovaného.

49. Čo sa týka námietok a argumentácie žalobcu s poukazom na jednotlivé rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, a to konkrétne na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-142/11, žalobca v žalobe poukazuje na uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-142/11 Mahagében kft a H. Dávid z 21.06.2012, pričom popisuje, že z rozsudku vyplýva, že pán Dávid v zmysle zmluvy o dielo sa zaviazal vykonať stavebné práce, no nemal k dispozícii pracovníkov, a preto vykonal práce prostredníctvom subdodávateľa pána E.... Z uvedeného rozsudku ďalej žalobca cituje, že hoci daňové kontroly nespochybnili, že práce boli skutočne vykonané, keďže nebolo možné dôveryhodným spôsobom zistiť, ktorý z podnikateľov vykonal práce, daňový orgán nárok na odpočítanie dane P. C. zamietol. Súdny dvor EÚ prijal právny záver, z ktorého vyplýva, že nie je možné zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré boli poskytnuté z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasť daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúrou alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Žalobca opätovne uvádza v žalobe, že skutkový stav daňovej transakcie žalobcu má prvky rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci C-142/11 Mahagében kft a Peter Dávid. K uvedenej citácii častí rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci C-142/11 správny súd aj v pôvodnom rozsudku poukázal na to, že podľa názoru súdu v predmetnej veci nemožno aplikáciu tohto rozhodnutia pre danú vec použiť, nakoľko správca dane i žalovaný práve s dôrazom na personálne prepojenia, ktoré boli jednoznačne preukázané medzi osobami JY. ako dodávateľom spoločnosti žalobcu a O.. D. H., ktorý je konateľom spoločnosti žalobcu a následne vzťahom medzi O.. E. Q., ktorý bol splnomocnený ako zástupca pred správcom dane práve konateľom spoločnosti dodávateľa žalobcu, tieto jednotlivé vzťahy a následne závery správcu dane iba potvrdzovali. Uvedené personálne prepojenie podľa názoru súdu v danom konkrétnom prípade existovalo a práve z dôvodu personálneho prepojenia dospel súd k záveru, že v týchto spoločnostiach T.. práve v súvislosti so zastupovaním D. H. pred správcom dane na základe plnomocenstva a príbuzenského vzťahu D. H., konateľa spoločnosti D., s r.o. (žalobcu) táto námietka žalobcu v konaní je nedôvodná. Práve na základe týchto príbuzenských prepojení došlo k správnemu záveru správcu dane, že k plneniu tak ako ho deklaroval žalobca faktúrami za zdaňovacie obdobie X/XXXX nedošlo. Súd vyslovil názor, že tak správca dane, ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach sa riadili ustanoveniami § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o Dani z pridanej hodnoty, ktoré ustanovenia mali byť na základe nároku žalobcu na odpočet DPH kumulatívne splnené. Týkali sa dane z pridanej hodnoty a uvedené splnenia daných podmienok nemožno vyvodzovať práve z právnych vzťahov týkajúcich sa jeho dodávateľov a ich subdodávateľov. Podmienky splnenia týchto ustanovení zákona bol povinný naplniť žalobca.

50. Tieto jednotlivé vzťahy dodávateľov a subdodávateľov spôsobili práve tú skutočnosť, že správca dane neuznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 04/2013 žalobcovi v sume 27 373,83 Eur a nepriznal mu nadmerný odpočet a vyrúbil vlastnú daňovú povinnosť v sume 31 489,89 Eur práve z dôvodu, že žalobcovi v danom prípade nevzniklo práve na odpočítanie dane z predmetných faktúr č. XXXXXXX zo dňa 15.04.2013 a faktúry č. XXXXXXX zo dňa 30.04.2013 tak, ako si uplatnil odpočítanie

dane z uvedených faktúr žalobca, nakoľko zo strany žalobcu neboli splnené podmienky uvedené v a o dani z pridanej hodnoty. Právo na odpočítanie dane z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Správca dane nepriznal daňovému subjektu odpočítanie dane od dodávateľa D. zo dňa 30.04.2013 za výrub drevín a následným uložením haluziny a zbytkov v sume 51 463,72 Eur a zároveň správca dane neuznal žalobcovi uplatnené odpočítanie od dodávateľa J., s.r.o. z faktúry č. XXXXXXX zo dňa 30.04.2013 za likvidáciu zbytkov po ťažbe zo sumy 37 000 Eur 20%-ná daň predstavuje sumu 7 400 Eur.

51. Čo sa týka poukazu na rozhodnutia SD EÚ reagoval v žalobe poukazom na tvrdenie správcu dane, že vedel alebo mohol vedieť, že uvedené plnenie je súčasťou možného podvodného konania, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. , ako aj na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-354/03 a C-439/04 kitel a prijal záver, že skutočnosť, že daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom je dôkazným bremenom správcu dane. Podľa súdu nepostačuje, aby správca dane len tvrdil, že žalobca v postavení daňového subjektu vedel alebo mohol vedieť, že uvedené plnenie je súčasťou podvodného konania zo strany dodávateľov a ich subdodávateľov, ale musí toto tvrdenie jednoznačne preukázať. Žalobca namietal, že splnenie dôkazného bremena správcu dane objektívne preukázať za účasti žalobcu na daňovom podvode nie je možné redukovať na púhe oznámenie finálneho záveru, že vedel alebo mohol vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou možného podvodného konania na strane dodávateľov a ich subdodávateľov. Čo sa týka prípadného neodvedenia dane subdodávateľmi, žalobca poukázal opätovne na rozsudok súdneho dvora EÚ vo veci nie C-354/03, z ktorého vyplýva, že otázka či DPH splatná vo vzťahu k predkladajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na práva platiteľa dane odpočítať DPH zaplatenú na vstupe. Podľa žalobcu správca dane neuznaním odpočítania dane od dodávateľov D., s r.o. z dôvodov zistení u ich subdodávateľov, teda z dôvodov, ktoré netvoria dôkazné bremeno daňového subjektu predstavuje založenie systému zodpovednosti bez zavinenia, ktoré prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií. K uvedeným žalobným námietkam poukazom na rozsudky Európskeho súdneho dvora vo veci s C-354/03 a C-439/04 sa správny súd nevyjadril tak v pôvodnom rozsudku, ako aj teraz, pretože nebolo sa k čomu vyjadrovať. Názor správneho súdu tak v pôvodnom rozsudku, ako aj v súčasnom rozhodnutí vychádza s poukazom na splnenie kumulatívnych podmienok ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, ktoré zo strany žalobcu bezpochyby splatné neboli. Vzhľadom na túto skutočnosť preto aplikácia uvedených rozsudkov Európskeho súdneho dvora v obidvoch veciach nie je možná. Žalobca v danom prípade nebol zo strany daňových orgánov označený ako daňový subjekt, ktorý sa dopustil daňového podvodu. Bolo preukázané, že zo strany dodávateľov žalobcu D., s r.o. deklarované práce boli vykonávané ich subdodávateľmi, a to spoločnosťou T. r.o. a spoločnosťou Q., s r.o., resp. pri likvidácii zvyškov po ťažbe drevín aj spoločnosťou L., s r.o. Z uvedených záverov správcu dane bolo preukázané takisto, že tieto spoločnosti, resp. ich zamestnanci týchto spoločností sa nezdržujú na území SR a tieto spoločnosti sú neznáme. Samotné predvolania jednotlivých príslušných správcov dane v rozsiahlom dokazovaní správcom dane sa vracali naspäť. Spochybnený bol samotný prevod O.. E. Q. týchto spoločností na osobu maďarskej národnosti G. J. z E. republiky a viac ako spochybnený bol samotný G. J., ktorý tento prevod obchodných podielov v uvedených spoločnostiach nepotvrdil, právne naopak, poprel tieto skutočnosti. Uvedené je preukázané z jednotlivých zápisníc o výsluchu, ktoré boli doručené správcovi dane z Kriminálneho úradu finančnej správy z 11.06.2014 tak, ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu. Zároveň správny súd poukazuje na výpovede O.. E. Q., ktorý tvrdil, že faktúry pre spoločnosť D. H. osobne vyhotovil, ale práce mala vykonávať neznáma bardejovská stavebná firma, pričom samotné uskutočnenie týchto služieb bolo spochybnené práve vykonaným dokazovaním správcom dane. (Neexistovali denníky o výkone prác, mená robotníkov, ich evidencia, ani popis vykázaných prác.) S uvedeným záverom podľa správneho súdu sa správne stotožnil aj žalovaný ako odvolací orgán, pričom uvedené služby boli od počiatku ich vykonávania spochybnené samotnými vyjadreniami jednak O.. E. Q., jednotlivými postupmi, ktoré nasledovali po jeho vyjadreniach, jeho konaní, ako aj samotnou existenciou spoločností, ktoré mali byť subdodávateľmi D.a a spoločnosti J., s.r.o. ako poddodávateľmi.

52. Správny súd zároveň dospel opätovne k záveru, že v prípade dodania prác spoločnosťou J., s .r.o. prostredníctvom L., s r.o. zistil miestne príslušný správca dane, u spoločnosti J., s .r.o. vykonal za zdaňovacie obdobie január až jún 2003 daňovú kontrolu, ktorú ukončil so záverom, že neuznal odpočítanie dane od spoločnosti L., s r.o., pretože neboli predložené relevantné dôkazy o reálnom

uskutočnení zdaniteľného obchodu a zároveň poukázal správca dane na to, že v čase úhrady faktúr spoločnosť J., s.r.o. nedisponovala dostatočným množstvom finančných prostriedkov a zároveň preukázal tú skutočnosť, že spoločnosť L., s r.o., za zdaňovacie obdobie 4/2013 nemala priznanú daň priznanú daň vo výške faktúry, ktorá bola vyhotovená 15.04.2013 a ktoré práce v súlade s obsahom tejto faktúry mala spoločnosť L., s.r.o. pre spoločnosť J., s.r.o. vykonať.

53. Uvedené skutočnosti utvrdili správny súd v tom, že daňové orgány postupovali v súlade s ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku a žalovaný ako odvolací orgán sa s námietkami daňového subjektu, teda žalobcu vysporiadal, pričom poukázal na všetky námietky daňového subjektu v odvolaní a k jednotlivým námietkam sa v rozhodnutí žalovaného bezpochyby vyjadril.

54. S poukazom na námietky a argumentáciu žalobcu k jednotlivým rozhodnutiam Európskeho súdneho dvora konkrétnym rozsudkom vo veci C-142/11, ako aj vo veciach C-354/03 a C-484/03 Optigen správny súd dospel opätovne k záveru, že predmetné rozhodnutia a závery Európskeho súdneho dvora v týchto veciach, teda v uvedených rozsudkoch nemožno aplikovať na predmetné konanie a námietkam žalobcu preto, ani čo sa týka poukazu na uvedené rozhodnutia Európskeho súdneho dvora nemohol dať správny súd za pravdu. Správny súd je toho názoru, že preukázaním práve personálneho prepojenia medzi osobami D. H. ako dodávateľom spoločnosti a žalobcu a O.. D. H., ktorý bol konateľom spoločnosti žalobcu a následne vzťah medzi O.. E. Q., ktorý bol splnomocnený ako zástupca pred správcom dane práve konateľom spoločnosti dodávateľa žalobcu utvrdzuje správny súd v tom, že jednotlivé vzťahy a následne závery správcu dane tieto prepojenia potvrdzovali. Uvedené personálne prepojenia podľa názoru správneho súdu v danom konkrétnom prípade existovali a práve z dôvodu uvedeného personálneho prepojenia dospeli daňové orgány k záveru, že týmito spoločnosťami, t. j. spoločnosťami subdodávateľov BA.R, s.r.o. nedošlo k vykonaniu prác, ktoré deklaroval žalobca faktúrami.

55. Správny súd opätovne poukazuje na nemožnosť akceptácie námietky žalobcu, že jeho dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno vyvodiť práve z právnych vzťahov týkajúcich sa jeho dodávateľov a ich subdodávateľov. S poukazom na obchodnú činnosť, ktorá je výsostne ekonomickou činnosťou s poukazom na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom pri dani z pridanej hodnoty ide o tzv. osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované práve dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencia faktúry alebo jej preukazovanie zaplatenia súm nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa Správny súd k uvedenému záveru bezpochyby viedli aj závery a výpovede O.. E. Q., ktorý svojou výpoveďou potvrdil skutočnosti, ktoré rozsiahlym dokazovaním správca dane v tomto daňovom konaní zistil.

56. Podľa názoru správneho súdu v danom prípade pri posudzovaní opodstatnenosti deklarovaných faktúr, k akceptácii faktúr nepostačuje iba formálna existencia predložených daňových dokladov žalobcom, ale zo zistení, či predložených dokladov podľa správneho súdu akcentuje materiálny podklad, pričom nie je povinnosťou správcu dane počas tejto daňovej kontroly zisťovať, od ktorého iného dodávateľa, resp. subdodávateľa uvedené služby boli v prospech žalobcu vykonané.

57. Správny súd sa nestotožnil ani so žalobnou námietkou, že rozhodnutia daňových orgánov boli arbitrárne, že sa žalovaný nevysporiadal ako odvolací správny orgán so všetkými námietkami uvádzanými žalobcom v odvolaní. Žalovaný reagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu a pokiaľ žalobca neakceptoval tieto názory a závery žalovaného, je to iba jeho názor.

58. Opätovne správny súd poukázal na to, že z rozhodnutí Európskeho súdneho dvora v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-483/03 vyplýva, že z hľadiska rozhodovania nároku na odpočet dane je rozhodujúce posúdenie všetkých objektívnych okolností vykázanej transakcie vrátane právnych, obchodných a osobných väzieb medzi zúčastnenými subjektmi. Rovnako je treba vziať do úvahy, či predmetné obchodné transakcie neprebiehali za podmienok krajne neobvyklých či nelogických. Zvlášť, keď dochádzalo k úhradám fakturovaných čiastok, ktoré by všetky pohľadávky riadnym spôsobom sa

dali vymáhať, či sa nejednalo o neobvyklé nízke ceny, či nedošlo k absolútnemu zlyhaniu kontrolných mechanizmov daňového subjektu, či sa daňový subjekt nechoval neobvykle pasívne pri hľadaní obchodných partnerov, na čo vlastne je poukázané v rozhodnutí Európskeho súdneho dvora v spojených veciach, na ktoré súd vyššie poukázal. Čo sa týka rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 v článku 167 a článku 168 písm. a) a článok 178 písm. a) a článok 220 ods. 1, ako aj článok 226 Smernice Rady 2006/112 z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne nezdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo 1 z jej poskytovateľov sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúcej nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. V bode 2 záveru uvedeného rozsudku v spojených veciach článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia, atď... že disponovala predmetným tovarom, bola schopná dodať a že si splnila svoju povinnosť podať, atď... boli splnené, a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonnosti alebo daňového podvodu na strane uvedeného vystaviteľa faktúry.

59. Podľa názoru správneho súdu uvedené závery rozsudku Európskeho súdneho dvora v danej veci nemožno aplikovať už len s poukazom na tú skutočnosť, že v danom reťazci poskytovania služieb medzi dodávateľom a subdodávateľom žalobca, podľa názoru správneho súdu, veľmi dobre o podmienkach jednotlivých poskytovaných služieb vedel a to z dôvodu práve preukázaného personálneho prepojenia, na základe ktorého správny súd bezpochyby dospel záveru, že uvedený nárok na odpočet DPH v danom prípade má prvky nezákonnosti v oblasti obchodnej činnosti žalobcu a jeho dodávateľov, resp. subdodávateľov. Samotné prepojenie jednotlivých článkov s poukazom na uvedené spoločnosti T.T, s r.o., ktorých existencia v priebehu vykonávaného dokazovania bola správcom dane spochybnená, dodanie týchto služieb dodávateľmi a subdodávateľmi nebolo podľa správneho súdu dostatočne preukázané zo strany žalobcu. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a v danom prípade zo strany daňových orgánov nebolo kladené mu za vinu, že sa dopustil podvodného konania, resp. že uvedené spoločnosti, ktoré boli súčasťou reťazca sa dopustili podvodného konania, avšak v danom prípade správny súd opätovne na poukázané skutočnosti, ktoré mali za následok nesplnenie kumulatívnych podmienok uvedených v § 49 a v § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty.

60. Preto správny súd nemohol akceptovať námietku žalobcu, že jeho dôkazné bremeno vyplývajúce z uvedených ustanovení bolo splnené a že právom si nárokoval na odpočet dane z pridanej hodnoty z uvedených faktúr, ktoré boli predložené od dodávateľov pána D. H. a v spoločnosti J., s r.o. splnil. S uvedeným záverom správny súd dospel k tomu, že daňové orgány postupovali v daňovej kontrole správne a v súlade so o DPH, ako aj v súlade s Daňovým poriadkom, to znamená

61. Žalovaný ako odvolací daňový orgán sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, bolo dostatočne odôvodnené, vychádzalo z riadneho zisteného skutkového stavu veci a žalovaný ako odvolací orgán dospel k správnemu právnemu záveru.

62. Správny súd po opätovnom preskúmaní rozhodnutí daňových orgánov dospel k záveru, že daňové orgány v danom konaní postupovali správne v súlade so zákonom, a preto žalobu v poukazom na ustanovenie ako nedôvodnú zamietol.

63. Krajský súd zároveň rozhodol aj o náhrade trov konania s poukazom na ustanovenie a ods. 1 v spojení s ustanovením a náhradu trov konania účastníkom v tomto konaní nepriznal.

64. Priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania, v ktorom bol žalobca na základe odvolania na Najvyššom súde SR úspešný. O výške trov odvolacieho konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

65. Senát správneho súdu vo veci rozhodol v súlade s ustanovením jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa a ; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).