Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-255-2019.pdf
PDF · 85.44 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/255/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobkyne: Mgr. X. F., PhD., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XX, M., zastúpenej KUBINEC & PARTNERS advokátskou kanceláriou s.r.o., so sídlom Tajovského 3, Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, proti žalovanému: PhDr. N. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XX, zastúpenému AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 25, Martin, IČO: 50 711 776, o zaplatenie sumy 24 000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 10C/1/2018-176 zo dňa 15. 08. 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á proti žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zamietol žalobu, ktorou sa domáhala žalobkyňa voči žalovanému zaplatenia sumy 24 000,- eur s príslušenstvom. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má proti žalobkyni právo na ich náhradu v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ust. § 100, § 101, § 110 Občianskeho zákonníka, resp. ust. § 255 ods. 1 CSP. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobkyňa v rokoch 2012 až 2013 poskytla žalovanému nejakú pôžičku, resp. pôžičky, pričom výška je sporná. Nesporné však bolo, že si nedohodli termín vrátenia, preto v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka s poukazom na súdnu prax (R 28/1984) dospel k záveru (po vznesení námietky premlčania), že pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodný deň nasledujúci po dni, kedy došlo k vzniku tohto právneho vzťahu a pokiaľ teda aj boli zapožičané finančné prostriedky v uvedenom období vzhľadom na dátum podania žaloby v roku 2018 by nárok bol premlčaný. Písomnosť nazvanú vlastná zmenka vzhľadom na jej obsah nepovažoval za riadnu zmenku (čo netvrdil ani žalobca), ani uvedené nemohol považovať za uznanie dlhu. Vzhľadom na tieto skutočnosti (nepreukázaná výška poskytnutej pôžičky a včasné neuplatnenie nároku (v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby) žalobu ako nedôvodnú zamietol.
2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom zástupcu podala odvolanie žalobkyňa. Dôvody odvolania by mali vyplývať z ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Namietal, že okresný súd sa len veľmi všeobecne zaoberal tzv. vlastnou zmenkou, napriek tomu, že vo veci ide o kľúčový dôkaz na preukázanie opodstatnenosti a existencie nároku žalobkyne. Okresný súd z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď odmietol akceptovať tzv. vlastnú zmenku ako novú dohodu s novým obsahom, ktorá nahrádza pôvodný záväzok strán. Je evidentné, že žalobkyňa ako veriteľ vyzvala žalovaného ako dlžníka na zaplatenie (vrátenie) poskytnutých pôžičiek. Následkom tejto výzvy bola nová dohoda, ktorá nahradila ich predošlé zmluvy
o pôžičke, písomne zachytená v tzv. vlastnej zmenke potvrdenej podpisom žalovaného. Súd hodnotil tzv. vlastnú zmenku ako výzvu veriteľa, avšak bol povinný túto listinu posudzovať aj z pohľadu ust. § 516, § 570 alebo § 585 Občianskeho zákonníka. Tieto ďalšie možnosti posúdenia v rozsudku absentujú. Ak by si žalovaný bol vedomý toho, že voči žalobkyni nemá žiadny neuhradený splatný záväzok, k podpisu tejto listiny by nepristúpil, nakoľko by na to nemal žiadny právny dôvod. Pre zmenu ústnej zmluvy o pôžičke, resp. viacerých zmlúv o pôžičke a pre ich nahradenie novou dohodou s presným obsahom sa preto nevyžadovala písomná forma. Napriek tomu na predmetnej listine je zachytený obsah novej dohody medzi zmluvnými stranami tak, aby došlo k odstráneniu prípadných nezrovnalostí a táto listina je podpísaná žalovaným. Súd sa tak mal zaoberať tzv. vlastnou zmenkou a jej obsahom, keďže túto listinu svojím podpisom potvrdil žalovaný. Túto listinu bol okresný súd povinný posúdiť v kontexte prejavenej vôle zmluvných strán. V tomto prípade nie je podstatné, kto listinu vypracoval, ale kto ju potvrdil. Súd prvej inštancie tiež nesprávne vyvodil závery o premlčaní nároku pri pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá doba splatnosti. Výklad ust. § 101 Občianskeho zákonníka, ktorého výsledkom je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý, ani inak stanovený dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo, pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa v jeho práve vyplývajúcom z § 563 Občianskeho zákonníka požiadať o plnenie, a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu. V dôsledku toho sa právu, ktoré veriteľovi zaručuje § 563 Občianskeho zákonníka odníma reálny obsah. Právny záver o tom, že plynutie všeobecnej trojročnej premlčacej doby začína odo dňa nasledujúceho po uzavretí zmluvy o pôžičke a nie od splatnosti záväzku z pôžičky, je nesprávny. Vo vzťahu k námietke premlčania odvolateľka uviedla, že žalovaný popieral existenciu nároku z titulu poskytnutých pôžičiek v rokoch 2012 až 2013, avšak námietku premlčania možno vzniesť a jej účinky môžu nastať len vo vzťahu k existujúcemu nároku. Pri tomto vidí žalobca znaky šikanózneho konania a výkonu práva žalovaného, keď vzniesol námietku premlčania v čase, keď si musel byť vedomý svojho peňažného záväzku voči žalobkyni spochybňujúc pritom existenciu tzv. vlastnej zmenky, ktorou došlo k zmene termínu splatnosti a k nahradeniu ich pôvodného zmluvného vzťahu novým. Šikanózny výkon práva vidí v tom, že žalovaný pristúpil k vzneseniu námietky premlčania voči nároku žalobkyne z titulu predchádzajúcej zmluvy o pôžičke, resp. viacerých zmlúv o pôžičkách, aj keď tieto boli nahradené novou ústnou dohodou, ktorej obsah je písomne zachytený na tzv. vlastnej zmenke. Z tohto dôvodu nielenže nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne, ale ak by závery súdu obsiahnuté v rozsudku boli správne, tak pri zohľadnení všetkých vzájomných súvislostí nemôže byť právu žalovaného poskytnutá ochrana, pretože svoje právo vykonáva šikanóznym spôsobom, a preto nemôže požívať právnu, ani súdnu ochranu. Žalobkyňa sa nemohla svojho nároku domáhať skôr, ako uplynula dohodnutá lehota splatnosti podľa novej dohody (január 2015). Žalobu tak podala včas. V nadväznosti na existenciu tzv. vlastnej zmienky, ktorou žalovaný potvrdil svoj záväzok voči žalobkyni v určitej výške a zaviazal sa ho splniť v určenom termíne splatnosti, rozsudok okresného súdu je prekvapivý. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak neudržateľné, keďže je nezákonné, arbitrárne a v neposlednom rade aj nespravodlivé. Z týchto dôvodov odvolateľka žiadala, aby rozsudok odvolací súd zmenil, žalobe vyhovel a priznal náhradu trov konania.
3. Žalovaný sa k odvolaniu v stanovenej lehote nevyjadril.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ust. § 379 až § 381 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahu odvolania, zo spisového materiálu a zo skutkového stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie. Je nepochybné, ako vyplynulo z podanej žaloby, že žalobkyňa uviedla skutkový stav tak, že uzatvorila ústnu zmluvu o pôžičke so žalovaným, na základe ktorej po následnej žiadosti tomuto poskytla postupne peňažné prostriedky v celkovej výške 24 000,- eur. Medzi nimi nebola dohodnutá doba vrátenia pôžičky, avšak poskytnutú pôžičku mohol vrátiť na základe výzvy žalobkyne. Žalovaný dňa 22. 04. 2014 písomne uznal prijatie peňažných prostriedkov v celkovej výške 24 000,- eur od žalobkyne a tieto sa zaviazal vrátiť do konca mesiaca január 2015. Tento svoj písomný záväzok vrátiť pôžičku nazval ako vlastná zmenka a listinu vlastnoručne podpísal. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa v rokoch 2012 až 2013 žalovanému poskytla nejakú pôžičku, resp. pôžičky, pričom však ich výška je sporná. Nesporné bolo to, že sa nedohodli na termíne vrátenia pôžičky, resp. pôžičiek. K
takémuto záveru dospel súd na základe vyjadrenia svedka W., ktorý potvrdil, že v uvedených rokoch zapožičiavala žalobkyňa žalovanému rôzne sumy peňazí. Tento vzťah posúdil súd v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka. Žalovaný poprel, že by si v uvedenom čase zapožičal od žalobkyne akékoľvek finančné prostriedky, tiež poprel, že by podpisoval listinu nazvanú vlastná zmenka, resp. uviedol, že táto bez jeho vedomia mu mohla byť daná k podpisu pri podpisovaní ostatných listín súvisiacich s výkonom práce. So žalobkyňou pracovali na jednom pracovisku. Súd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku premlčania posudzoval, či môže byť vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých v rokoch 2012 až 2013 premlčané. Dospel k záveru, že v tomto prípade vzhľadom na judikát R 28/1984 je pre začiatok plynutia premlčacej doby rozhodný deň nasledujúci po dni, kedy došlo k vzniku právneho vzťahu, nie deň, keď došlo k splatnosti dlhu. Veriteľ mohol svoje právo prvýkrát vykonať dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, v tomto prípade po poskytnutí pôžičky. Tzv. vlastnú zmenku súd v zmysle zákona č. 191/1950 Zb. posúdil ako zmenku neplatnú. Obsah listiny neposúdil ani ako platné uznanie dlhu v zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
6. Na základe takto zistených skutočností je možné konštatovať, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúcich skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s § 220 CSP zdôvodnil.
7. Pokiaľ teda v odvolaní žalobkyňa uviedla, že súd mal povinnosť aj iným spôsobom skúmať tzv. vlastnú zmenku a vyvodiť záver, že sa jedná o úkon, ktorý možno posúdiť v zmysle ust. § 516, § 570 alebo § 585 OZ, s týmto sa odvolací súd nestotožnil. Tak ako to sama žalobkyňa uviedla v žalobe, dňa 22. 04. 2014 žalovaný písomne uznal prijatie peňažných prostriedkov v celkovej výške 24 000,- eur (vlastná zmenka). K tomuto tvrdeniu súd uviedol, že táto listina nemá náležitosti platného uznania dlhu. Pokiaľ teda žalobkyňa tvrdí, že pôvodný záväzok bol nahradený záväzkom novým a svoje práva odvíja od písomného prejavu tzv. vlastnej zmenky, sama toto posúdila ako uznanie dlhu. V odvolaní však uviedla, že súd má posúdiť obsah tohto prejavu. Tu však súd podľa jeho názoru môže posudzovať obsah len z pohľadu „formalistického", nemôže „hádať" prejav vôle účastníka. Navyše nemôže v prípade nejednoznačnosti vykladať obsah v neprospech žalovaného, keď tento akýkoľvek prejav vôle spojený s podpísaním tzv. vlastnej zmenky odmieta. S prihliadnutím na „obsah zmenky" nie je možné dospieť k záveru, že by žalovaný (ktorý to absolútne odmieta) mal vôľu „nahradiť" pôvodný záväzok novým, tento moderovať alebo uzatvoriť dohodu o urovnaní. Z posúdenia listiny a jej obsahu to nijako nevyplýva. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené na listine je najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej náväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho možno obsah právneho úkonu posúdiť i podľa vôle strán v okamžiku uzatvárania zmluvy, avšak za podmienky, že táto vôľa nie je v rozpore s tým, čo plynie z jazykového vyjadrenia úkonu. Z obsahu predloženej listiny nijakým spôsobom nevyplýva, že by sa malo jednať o nahradenie predchádzajúceho záväzku záväzkom novým, prípadne akého záväzku konkrétne by sa to malo týkať.
8. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd má za to, že žalovaná neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by neboli prejednané prvoinštančným súdom, resp. ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav odvolacím súdom, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
9. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP).
10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).