Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/132/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: X. Q., trvale bytom L. XX/XX-XX, W., proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zast. Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, o ochranu spotrebiteľa, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. marca 2019, č.k. -54, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. p o t v r d z u j e .

III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 51 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.572,28 eur do troch dní právoplatnosti rozsudku, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom IV. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 99 %. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.581,26 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, nakoľko preplatil istinu úveru, ktorý je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a zaplatenia sumy 500 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia podľa o ochrane spotrebiteľa. Súd úverovú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom ju podrobil prieskumu podľa o spotrebiteľských úveroch. Dospel k záveru o absencii povinných náležitostí podľa , a zákona o spotrebiteľských úveroch, a to uvedenie termínu konečnej splatnosti, celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a informácie o RPMN. Termín konečnej splatnosti vyjadrený len ako 48 mesiacov po poskytnutí úveru a do 15. dňa v mesiaci, nepovažoval súd za zodpovedajúci zákonnému ustanoveniu. Uviedol, že pojem termín označuje konkrétny dátum, pričom spôsob, ktorý núti spotrebiteľa vypočítať si tento údaj, nie je splnením povinnosti uviesť termín konečnej splatnosti. V celkovej čiastke podľa súdu bol zahrnutý poplatok za poistenie, čo malo za následok nesprávne uvedenú celkovú čiastku, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť, oproti údaju uvedenému v zmluve. Žalovaný zároveň nepreukázal, že by uzatvorenie zmluvy nebolo podmienené povinnosťou uzatvoriť aj poistenie. Údaj o RMPN súd nepovažoval za jednoznačne uvedený, nakoľko bol vyjadrený percentuálnym rozpätím. Musí byť podľa súdu uvedený jednoznačným číslom. Vzhľadom na absenciu povinných zákonných náležitostí zmluvy súd posúdil spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov [ ], a preto bol žalobca povinný zaplatiť žalovanému len poskytnutú istinu. Žalobca istinu 1.700 eur splatil a zároveň preplatil splátkou

vykonanou dňa 21.11.2012 v sume 68,36 eur, ktorej časť vo výške 9 eur bola už časť prevyšujúca istinu. Vzhľadom na to, že uhradil celkovo sumu 3.281,28 eur, bezdôvodné obohatenie predstavovalo sumu 1.581,28 eur. Žalovaný však vzniesol v priebehu konania námietku premlčania, ktorú súd mal za dôvodnú len čiastočne, a to v časti 9 eur, nakoľko 2-ročná subjektívna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť dňa 20.11.2012, pretože týmto dňom mal žalobca vedomosť, že úver preplatil, pričom si musel byť vedomý svojich úhrad. Žalobu však podal žalobca až viac ako 4 roky po uplynutí tejto doby, a preto súd 9 eur z dôvodu premlčania žalobcovi nepriznal, ale žalovaného zaviazal na úhradu súm bezdôvodného obohatenia poníženej o týchto 9 eur na sumu 1.572,28 eur. Súd posúdil aj námietku premlčania do zostávajúcej časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní nemal sporné, že žalobca uhradil žalovanému celkovo sumu 3.281,28 eur, avšak okrem sumy 9 eur splatnej v splátke dňa 21.11.2012 nebolo zrejmé, kedy ostatné sumy prevyšujúce istinu žalobca uhradil. To malo podľa súdu za následok nemožnosť aplikácie námietky premlčania, lebo nebolo preukázané, kedy došlo k týmto nesporným ďalším úhradám, pričom premlčacia doba môže začať plynúť až po úhrade týchto súm, nakoľko až vtedy je obohatenie získané. Žalovaný nepreukázal časový okamih úhrad týchto súm, ani ich netvrdil, a preto nebolo podľa súdu preukázané premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zdôraznil, že dôkazné bremeno, že pohľadávka je premlčaná, ležalo na žalovanom. Nárok na vydanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa o ochrane spotrebiteľa súd považoval za dôvodný len sčasti. Konštatoval porušenie predpisov na ochranu spotrebiteľa, čím mal podmienku priznania primeraného finančného zadosťučinenia za splnenú. Za primeranú sumu považoval sumu 50 eur s poukazom na to, že napriek absencii niektorých náležitostí zmluva nebola hrubo zavádzajúca, bola pochopiteľná a zrozumiteľná, a preto vyššia suma by nebola primeraná. O trovách konania rozhodol podľa .

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti výrokom I., II. a IV. Zastával názor, že žalovaná suma je premlčaná v celom rozsahu a zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle Namietal, že v konaní absentuje akékoľvek predloženie dôkazu týkajúceho sa prehľadu úhrad, ktoré mal žalobca na danej úverovej zmluve uhradiť. Súd by mal konanie iba usmerňovať tým, že by skúmal relevantnosť žalobcom tvrdených skutočností k nároku sformulovanému v petite žaloby, relevantnosť tvrdenej procesnej obrany k petitu žaloby, relevantnosť označených dôkazov k tvrdeným skutočnostiam a zhodnotil, či sa označenými dôkazmi tvrdené skutočnosti preukázali alebo nie. Nemal by však presúvať dôkaznú povinnosť žalobcu na žalovaného (keďže ide o dôkazy, ktorými žalobca disponuje a je v jeho kompetencii ich predložiť). Uviedol, že predmetom sporu nie je ochrana spotrebiteľa, ale výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinné špecifikovať výhradne žalobca, ktorý si ho uplatňuje. Je elementárnou povinnosťou žalobcu skutkovo vymedziť predmet žaloby prostredníctvom tvrdení, a následne preukázať tvrdené skutočnosti v rámci dôkazného bremena. Pokiaľ žalobca svoje skutkové tvrdenia nepodloží dôkazmi, neunesie dôkazné bremeno, čo má mať za následok zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Súd však namiesto vyhodnotenia absencie dôkazov zo strany žalobcu preniesol nezmyselne dôkaznú povinnosť na žalovaného. V prvom rade mal však vyžadovať od žalobcu, aby úhradu splátok zdokladoval. Žalobca uhradil sumu požičanej istiny vo výške 1.700 eur splátkou splatnou dňa 20.11.2012, čo súdu aj preukázal z predloženého splátkového kalendára. S ohľadom na uvedené nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je po dátume 20.11.2014 premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote. Pokiaľ súd považoval žalobcom nepodložené a nepreukázané splátky za uhradené vo výške 1.572,28 eur nad istinu, tak ich v tejto výške treba pokladať za premlčané. Ďalej namietal, že keďže pravidlá pre výpočet RPMN ustanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch aj smernicou nedávajú iné kritérium, mal za to, že postupoval v súlade so zákonom aj smernicou a ich cieľom a poskytol žalobcovi úplné a najpresnejšie informácie v požadovanej zrozumiteľnej a stručnej podobe. Následne upozornil, že v úverovej zmluve je uvedená tak doba trvania zmluvy ako aj termín konečnej splatnosti. Doba trvania je stanovená počtom mesačných splátok (48). Z toho musí byť aj priemernému spotrebiteľovi s ukončeným základným vzdelaním nepochybne zrejmé a jasné, že zmluva bude trvať 48 mesiacov, doba trvania je teda jednoznačne stanovená. Z dátumu konečnej splatnosti uvedenej v úverovej zmluve je žalobcovi taktiež jednoznačne zrejmé, kedy nastane konečna splatnosť úveru, preto dôvodil, že uvedená náležitosť úverovej zmluvy je splnená. Nestotožnil sa ani s priznaním primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi. Zo samotného pojmu primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva nevyhnutnosť jeho primeranosti vo vzťahu k porušenej povinnosti. Jeho cieľom je nastolenie rovnováhy v dôsledku porušenej povinnosti, ktorá spotrebiteľovi mala spôsobiť škodu. Pokiaľ však súd vyhlási úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu chýbajúcich náležitostí (pripadne neplatnú, aj keď sa na základe nej poskytli spotrebiteľovi finančne prostriedky), žiadna škoda spotrebiteľovi nevznikla, práve naopak,

získa výhodu bezúročného a bez poplatkového úveru, ktorý by mu neposkytla žiadna banka ani iná inštitúcia. Ak by na základe takejto skutočnosti malo byť spotrebiteľovi priznané ešte aj primerané finančné zadosťučinenie, nebolo by to namieste, pričom zdôraznil, že výklad právnej normy nie je správne aplikovaný. Poukázal na to, že účelom a zmyslom tohto ustanovenia je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti porušeniu práva a povinnosti zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný. Nepostačuje však, že dodávateľ porušil svoje povinnosti. Žiadal preto odvolací súd o zrušenie napadnutého rozhodnutia v napadnutom rozsahu a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a priznal mu náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

3. K podanému odvolaniu sa žalobca písomne vyjadril, pričom sa stotožnil sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím a žiadal ho potvrdiť v celom rozsahu.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa a bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť vo výroku II. podľa a žalobu v tejto časti zamietnuť a vo výroku I. podľa ako vecne správny potvrdiť.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, odvolaním napadnutý nebol, preto je rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

6. Odvolací súd sa najskôr zaoberal odvolacími námietkami vzťahujúcimi sa k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, následne sa venoval námietke premlčania, s ktorou úzko súvisela námietka o nedôvodnom presunutí dôkazného bremena na žalovaného, a nakoniec posúdil námietky uplatnené k čiastočnému priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi.

7. Žalovaný, čo sa týka posúdenia súdom prvej inštancie úveru za bezúročný a bez poplatkov, namietal v podanom odvolaní, že vyjadrenie RMPN v úverovej zmluve bolo správne a v súlade so o spotrebiteľských úveroch. Rovnaký postoj zaujal aj k vyjadreniu konečnej splatnosti úveru, teda že zodpovedá zákonným požiadavkám na jeho vyjadrenie. Záver o nedostatočne vyjadrenej celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, žalovaný v podanom odvolaní jeho bližšou konkretizáciou nenamietal.

8. Odvolací súd považuje za potrebné zopakovať, že súd prvej inštancie odvodil bezúročnosť a bezpoplatkovovsť úveru z absencie troch obligatórnych náležitostí podľa Považoval za chýbajúce v úverovej zmluve určenie (i) RMPN [ ], (ii) celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť [ , súd prvej inštancie však mylne podradil tento dôvod sub písm. g), čo však nič nemení na správnosti] a (iii) termínu konečnej splatnosti [ ]. Hoci súd prvej inštancie v bode 34. rozsudku konštatoval absenciu iba dvoch povinných náležitosti zmluvy o úvere, v bode 39. ich konštatuje tri. V tomto bode už výslovne odvodzuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru z absencie všetkých troch vyššie uvedených obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere.

9. Podľa odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ > a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

10. Podľa odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

11. Podľa na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

12. Podľa o spotrebiteľských úveroch (účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy) stačí na posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru

absencia iba jednej z obligatórne vyžadovaných náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20100611.html>, r) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20100611.html> a y) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2010/129/20100611.html>.

13. Odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a súd prvej inštancie konštatoval tri absentujúce náležitosti v zmluve o úvere (ktoré všetky sú samostatne dôvodom pre posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako to bolo uvedené vyššie) a žalovaný v podanom odvolaní namietal iba dve z nich. Ak by aj odvolací súd posúdil správnosť názorov žalovaného, teda že tieto dve náležitosti vyjadril v zmluve o úvere súladne s , stále by platil záver, že úver je bezúročný a bez poplatkov z jedného zostávajúceho dôvodu (z dôvodu absencie uvedenia údaju o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť). Odvolanie žalovaného proti záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je preto zbytočné, pretože aj napriek jeho dôvodnosti by nespôsobilo záver o tom, že úver nie je bezúročný a bez poplatkov (teda pre odvolateľa priaznivejší výsledok).

14. Nad rámec uvedeného odvolací súd konštatuje, že RMPN nemôže byť vyjadrená v úverovej zmluve ako rozpätie uvádzajúce najnižšiu a najvyššiu hodnotu, ale musí byť vyjadrená ako jedna konkrétna hodnota (rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 19.12.2019 vo veci C-290/19, RN proti Home Credit Slovakia a.s.).

15. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že žalobca uhradil sumu požičanej istiny vo výške 1.700 eur splátkou splatnou dňa 20.11.2012, čo súdu preukázal z predloženého splátkového kalendára. Preto považoval nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia po dátume 20.11.2014 za premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe. S touto odvolacou námietkou úzko súvisí aj ďalšia námietka žalovaného, ktorou nesúhlasil s presunutím dôkazného bremena na neho ohľadom tvrdenia o premlčaní nároku žalobcu. Tvrdil, že základnou povinnosťou žalobcu bolo skutkovo vymedziť predmet žaloby prostredníctvom tvrdení a následne tieto tvrdenia preukázať v rámci jeho dôkazného bremena.

16. Záver o premlčaní nároku žalobcu pramení podľa odvolacieho súdu v chybnom presvedčení žalovaného, že žalobca mal preukázať svoje tvrdenia o zaplatení ním požadovanej sumy. Žalobca v podanej žaloby uviedol, že zaplatil žalovanému sumu 3.281,28 eur. Žalovaný však v priebehu konania nenamietal, že žalobca túto sumu nezaplatil, resp. nenamietal ani to, že síce túto sumu zaplatil, ale v takom čase, kedy je nárok (resp. jeho časť) už premlčaná; žalovaný iba tvrdil, že žalobca túto úhradu nepreukázal. Týmto postupom žalovaný účinne nepoprel skutkové tvrdenia o zaplatení sumy 3.281,28 eur žalobcom, nakoľko účinným popretím skutkových tvrdení sa rozumie iba také popretie skutkových tvrdení, ktoré zároveň uvádza vlastné tvrdenia strany o predmetných skutkových okolnostiach ( ).

17. V sporovom konaní platí, že súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán. Tie si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého následne vychádza v meritórnom rozhodnutí. Výnimočne to však platiť nemusí, ak existuje dôvodná pochybnosť o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení ( ). V prejednávanom prípade však nemožno hovoriť o dôvodných pochybnostiach o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení. V konaní bolo preukázané uzatvorenie zmluvy, platby žalobcu žalovanému do výšky istiny úveru, a tak nebolo dôvodných pochybností o tom, že žalobca mohol plniť i nad rámec istiny, teda nebolo vylúčené, že žalobca skutočne uhradil sumu ním deklarovanú. Účinným nepopretím skutkových tvrdení žalobcu žalovaným o zaplatení sumy 3.281,28 eur súd preto túto žalobcom tvrdenú skutočnosť mohol považovať za nespornú.

18. K námietke premlčania, vznesenej žalovaným, odvolací súd uvádza, že platí, že „dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.06.2010). Ak žalovaný namietal premlčanie nároku žalobcu, bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie i preukázať, nakoľko v prípade jeho preukázania by privodil pre seba priaznivé (alebo priaznivejšie, a to v prípade čiastočného premlčania) dôsledky. Dôkazné bremeno preto ležalo práve na žalovanom. V opačnom prípade, teda ak by túto skutočnosť mal preukazovať žalobca, privodil by si pre seba nepriaznivé dôsledky, teda vyžadovalo by sa od žalobcu preukázanie tvrdenia vyznievajúceho v jeho neprospech. Súd prvej

inštancie preto správne konštatoval, že dôkazné bremeno o premlčaní nároku žalobcu v tejto procesnej situácii ležalo na žalovanom.

19. Od tvrdeného je nutné vyvodiť, že nemôže byť spoľahlivo prijatý záver o premlčaní úhrad splátok po dni 20.11.2012 zo strany žalobcu, keďže žalovaný nepreukázal, že tieto splátky boli uhradené práve v čase, že sú už vzhľadom na podanie žaloby premlčané. Bezdôvodné obohatenie totiž vzniká najskôr okamihom presunu majetkových hodnôt z majetkovej sféry jedného subjektu do majetkovej sféry iného subjektu. Ak nebolo preukázané žalovaným, že splátky prevyšujúce istinu boli uhradené práve dňa 20.11.2012, nemožno skonštatovať, že 20.11.2014 uplynula subjektívna premlčacia doba, a preto je tento nárok premlčaný. Súd prvej inštancie preto posúdil správne záver o nepreukázaní premlčania nároku žalobcu žalovaným.

20. V podanom odvolaní žalovaný namietal i priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi podľa o ochrane spotrebiteľa vo výške 50 eur.

21. Z § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že v ňom upravený nárok na finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy. Pre jej priznanie preto nepostačuje zistenie porušenia práva (a jeho úspešné uplatnenie na súde), ale je nevyhnutné, aby tu bola daná aj existencia nemajetkovej ujmy, ktorá v príčinnej súvislosti s porušením práva vznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy v súdnom konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma preukázaná ako skutočná. Samotný záver súdu prvej inštancie, že žalovaný porušil práva spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy, nie je záverom o skutočnej existencii takejto ujmy a pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je dostatočný. Tieto skutočnosti automaticky, bez ďalšieho, neznamenajú ujmu na strane žalobcu.

22. V konaní neboli žalobcom predložené a ani navrhované žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali fakt, že utrpel porušením povinností žalovaného ujmu. Je nutné dodať, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je prostriedok slúžiaci okrem iného (možno uvažovať i o sankčnom pôsobení) k reparácii ujmy. Odvolací súd v prejednávanom prípade nemal preukázané, akú konkrétnu ujmu žalobca utrpel, keďže ju žiadnymi dôkazmi nepreukázal, a teda nebolo by možné následne ani primerane určiť konkrétne finančné zadosťučinenie, ktoré by slúžilo k reparácii (k zhojeniu, odčineniu) vzniknutej ujmy na strane žalobcu. Z uvedených dôvodov preto treba uzavrieť, že žalobca v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej ujmy. To je dôvodom na zamietnutie žaloby v časti nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

23. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil tak, že žalobcu v tejto časti zamietol ( ) a výroku I. ho ako vecne správny potvrdil ( ).

24. Nakoľko bol odvolacím súdom zmenený rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné rozhodnúť o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania. Žalobca podanou žalobou žiadal od žalovaného zaplatiť sumu 2.081,26 eur (1.581,26 eur titulom bezdôvodného obohatenia a 500 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia podľa zákona o ochrane spotrebiteľa) a suma priznaná súdom predstavuje sumu 1.572,28 eur, úspech žalobcu predstavuje 75,5 % a jeho neúspech predstavuje 24,5 %. V spore teda bol úspešnejší žalobca. Keďže niet racionálneho dôvodu, aby si strany v prípade čiastočného úspechu nahradili trovy konania navzájom, časť, ktorá sa prekrýva, sa musí odpočítať, a preto žalovaný nahradí čiastočne úspešnému žalobcovi 51 % trov prvoinštančného i odvolacieho konania (75,5 % - 24,5 % = 51 %). V zmysle o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).