Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/98/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariana Hoffmanna PhD., v právnej veci žalobcu Gras SK s.r.o., so sídlom Sov. Hrdinov 243/88, 089 01 Svidník, IČO: 447 643 24, zastúpeného konateľom spoločnosti JUDr. Martinom Čurillom, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o. so sídlom v Žiline, ul. Tvrdého 4, 010 01 Žilina, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. septembra 2018 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX na základe podanej všeobecnej žaloby jednomyseľne takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I.

Závery správnych orgánov

1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný podľa o správe daní (ďalej len „“ ) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 23.05.2018 č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane podľa , Daňového poriadku určil rozdiel dane v sume 31 841,28 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2017, t. j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 24 607,03 Eur a vyrubil daň v sume 7 234,25 Eur daňovému subjektu - žalobcovi, potvrdil.

2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný poukazom na odvolanie daňového subjektu voči prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré obsahuje totožné dôvody, ako sú uvedené v žalobných námietkach podanej žaloby. Žalovaný podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a zo spisového materiálu zistil tento skutkový stav: Daňový úrad Prešov vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty Gras SK s.r.o. Svidník daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo jeho časti na DPH za zdaňovacie obdobie február 2017, ktorá začala 18.05.2017. Správca dane v rámci daňovej kontroly zistil, že kontrolovaný daňový subjekt si v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie február 2017 uplatnil odpočítanie dane z faktúr č. XXXXXXXXXXX. zo dňa 01.02.2017 predmet fakturácie U. F. cartridge spolu 64 817,28 Eur, č. XXXXXXXXXXX zo dňa 09.02.2017 predmet fakturácie U. F. cartridge spolu v sume 61 079,04 Eur a číslo XXXXXXXXXXX zo dňa 21.02.2017 predmet fakturácie U. F. cartridge spolu v sume 65 151,36 Eur od dodávateľa M. s.r.o., V. 6, H..

V súvislosti s preverovaním skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane správca dane vyzval daňový subjekt, aby predložil súpis došlých faktúr od dodávateľa M. s.r.o. za obdobie júl až december 2016 a rok 2017 a pre účely preverenia dodávok tovaru od dodávateľa Správca dane zaslal dňa 19.07.2017 spoločnosti M. s.r.o. oznámenie o vykonaní miestneho zisťovania zo dňa 19.07.2017. Správca dane na základe uvedeného zistil z elektronických podaní, že účtovníctvo zhotovuje pre tohto platiteľa firma W. s.r.o. Prešov a podľa vyjadrenia jej pracovníčky účtovné doklady firmy M. s.r.o. H. sú k dispozícii v elektronickej forme na digitálnom úložisku dát a v prípade potreby ich vie poskytnúť správcovi dane vytlačením v listovej forme. Zároveň správca dane zaslal spoločnosti G.-Y. V. s.r.o., H. oznámenie o vykonaní miestneho zisťovania za účelom preverenia zdaniteľných obchodov v súvislosti s prebiehajúcou kontrolou u odberateľa jej tovaru. Zásielka bola doručená v zmysle ustanovenia § 31 ods. 3 Daňového poriadku a v čase konania sa miestneho zisťovania za firmu nikto nezúčastnil.

3. Správca dane zároveň vyzval výzvou zo dňa 30.11.2017 daňový subjekt M.e na predloženie účtovných a daňových evidencii a účtovných dokladov za zdaňovacie obdobia január až december 2016 a január až júl 2017. Zásielka do vlastných rúk bola prevzatá, na základe tejto nepredložila spoločnosť požadované doklady, ani sa žiadnym spôsobom nekontaktovala. Správca dane výzvou zo dňa 08.12.2017 požiadal podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku firmu W., s.r.o. K., aby správcovi dane predložila listiny potrebné pre účely výkonu daňovej kontroly u daňového subjektu A. SK s.r.o. Uvedená účtovnícka firma je spracovateľom účtovných dokladov firmy M. s.r.o. H. a firmy G. - Y. V. s.r.o. H.. P. G.-Y. V. s.r.o. H. bola v roku 2016 a v I. štvrťroku 2017 priamym dodávateľom tovaru pre firmu M. s.r.o. H.. Preto bola tiež predmetom preverovania dodávok tovaru svojim odberateľom. Účtovnícka spoločnosť W. s.r.o. K. predložila správcovi dane požadované doklady.

4. Zároveň z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dňa 09.01.2018 bol kontrolovaný daňový subjekt Gras SK s.r.o. Svidník výzvou zo dňa 09.01.2018 vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich skutočné dodanie tovaru od dodávateľa M. s.r.o. H. na základe vystavených faktúr zo dňa 01.02., 09.02. a 21.02.2017. Daňový subjekt na výzvu reagoval a predložil príslušné doklady k preverovaným faktúram. Zároveň správca dane oznámením zo dňa 22.01.2018 oboznámil daňový subjekt so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie február 2017. Daňový subjekt podal vyjadrenie k oznámeniu správcu dane zo dňa 05.02.2018 a zaslal zároveň plnú moc, v ktorej daňový subjekt splnomocnil Advokátsku kanceláriu V4 Legal s.r.o. Žilina na zastupovanie v daňovej kontrole. Správca dane predvolaním z 23.03.2018 predvolal konateľa kontrolovaného daňového subjektu Z. na ústne pojednávanie na deň 16.04.2018 vo veci prejednania uskutočňovaných obchodov s dodávateľmi a odberateľmi v roku 2016 a časti roku 2017. Konateľ sa vyjadril na pojednávaní, že obchodný kontakt so spoločnosťou M. ako dodávateľom atramentových kaziet vznikol prostredníctvom emailu, keď ich kontaktovala so zaujímavou ponukou. Uviedol, že vzájomný osobný kontakt nebol. Nebola uzatvorená ani žiadna dohoda a vyjadril sa, že nemá vedomosť kto spoločnosť riadil, keďže nebol s nikým z tejto spoločnosti v osobnom kontakte. Z uvedeného bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. Správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly Protokol zo dňa 16.04.2018 č. XXXXXXXXX/XXXX za zdaňovacie obdobie február 2017 a ktorý spolu s výzvou doručil daňovému subjektu 19.04.2018. Ani daňový subjekt, ani splnomocnený zástupca sa k protokolu nevyjadril. Správca dane počas vyrubovacieho konania nahliadol so spisu iného správcu dane - Daňový úrad Žilina, ktorý vykonával miestne zisťovania, vypočutie svedka v súvislosti s vykonávanou daňovou kontrolou u daňového subjektu G.Y. V. s.r.o., H., o čom spísal dňa 17.07.2018 úradný záznam. Následne správca dane vydal rozhodnutie dňa 23.05.2018 č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel v sume 31 841,28 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2017, t. j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 24 607,03 Eur a vyrubil daň v sume 7 234,25 Eur. Proti uvedenému rozhodnutiu daňový subjekt podal odvolanie.

5. Žalovaný ďalej citoval príslušné ustanovenia Zákona o dani z pridanej hodnoty, ako aj (Daňového poriadku) a uviedol, že pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z uvedených ustanovení zákonov. Zistil, že správca dane vykonal daňovú kontrolu u daňového subjektu A. SK s.r.o. N. za predmetné zdaňovacie obdobie február 2017 vyrubil daň v sume 7 234,25 Eur a odôvodnil rozhodnutie tým, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie dane v rozpore s ustanoveniami , a Zákona o dani z pridanej hodnoty. Na zdôvodnenie svojich záverov správca dane uviedol, že tovar atramentové cartridge z nákupu, ktorého si kontrolovaný daňový

subjekt uplatnil odpočítanie má neznámy pôvod a dodávateľská spoločnosť M.. vo svojom účtovníctve neeviduje nákup predmetného tovaru. Správca dane konštatoval, že tovar, ktorý spoločnosť M. s.r.o. nenadobudla, nemohla ani dodať kontrolovanému daňovému subjektu Gras SK s.r.o. a teda nemohol si z takéhoto tovaru uplatniť odpočítanie dane. Odvolací orgán sa stotožnil so závermi správcu dane a konštatoval, že tento vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vykonal dôkazy preukazujúce, že daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie dane z tovarov v rozpore s uvedenými ustanoveniami Zákona o dani z pridanej hodnoty.

6. Pokiaľ daňový subjekt namietal, že správca dane považoval za nedostatočné tie dôkazné prostriedky, ktoré si sám od daňového subjektu vyžiadal a že vyžiadané dôkazy boli správcovi dane v plnom rozsahu poskytnuté a v rozhodnutí správcu dane neboli spochybnené, k tomuto žalovaný uviedol, že správca dane na základe predložených dokladov, faktúry, doklady o preprave, bankové výpisy zistil, že dodávateľom tovaru je spoločnosť M. Na základe vykonaných dôkazov správca dane konštatoval, že spoločnosť M. s.r.o. nereagovala na predvolania a miestneho zisťovania sa nikto nezúčastnil. Správca dane vlastnou činnosťou zistil, že účtovníctvo spoločnosti M. s.r.o. spracováva spoločnosť W., s.r.o. K., ktorú keď vyzval predložila doklady, z ktorých správca dane zistil, že spoločnosť M. s.r.o. mala v roku 2016 a v období január, február a marec 2017 dvoch dodávateľov a to E. s.r.o. G. a G.-Y. V. s.r.o., H.. Z predložených dokladov však vyplýva, že nakúpený tovar od týchto spoločností nezodpovedá tovaru, ktorý spoločnosť M. s.r.o. mala dodať kontrolovanému daňovému subjektu. Žalovaný uviedol, že z týchto zistení logicky vyplýva, že ak správca dane preukázal, že dodávateľ M. s.r.o. neeviduje vo svojom účtovníctve predmetný tovar, potom ho spoločnosť M. s.r.o. nemohla dodať odberateľovi A. SK s.r.o. a išlo len o formálne vystavenie faktúr. Ďalej poukázal na to, že správca dane postupoval pri preverovaní dodania tovaru v súlade so základnou zásadou daňového konania preferovanie skutočného obsahu právneho úkonu pred formálnym prejavom a to predloženie faktúry, keď zisťoval pôvod a dodanie tovaru tak v spoločnosti M. s.r.o., ako aj v spoločnostiach G.-Y. V. s.r.o. a E. s.r.o. Práve týmto spôsobom bolo možné posúdiť splnenie podmienok ustanovených zákonom pre možnosť uplatnenia odpočítania dane z predmetných tovarov.

7. Daňový subjekt ďalej tvrdil, že bola ním preukázaná vierohodnosť faktúry, pretože kontrolou dokumentov spoločnosti M. s.r.o. správcom dane bola potvrdená existencia spoločnosti, ako aj samotná faktúra, ktorú správca dane vo svojom rozhodnutí nespochybňuje, žalovaný k tomuto uviedol, že potvrdenie existencie spoločnosti nie je možné považovať za dôkaz o uskutočnení zdaniteľného obchodu, resp. o vierohodnosti faktúry. Predloženie faktúry je len jedna z podmienok uplatnenia práva na odpočítanie dane. Faktúra z hľadiska uplatnenia tohto nároku je použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej odrážajú skutočnosť. Jej dôležitosť nespočíva len v jej formálnoprávnej deklarácii, ale hlavne v tom, že musí odrážať reálne uskutočnenie svojho obsahu. Takýto doklad, aj keď má všetky predpísané náležitosti nie je sám o sebe ešte dôkazom, že právo na odpočítanie dane z neho je oprávnené. Takýmto dôkazom je len vtedy, ak bol vystavený na základe reálne uskutočneného zdaniteľného obchodu dodávateľom.

8. Pokiaľ daňový subjekt poukázal na dôkaznú silu ním predložených dokladov, faktúry, skladové príjemky, doklady o preprave, bankové výpisy, ktoré podľa neho preukazujú reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, žalovaný k tomu uviedol, že samotné predloženie týchto dokladov nepreukazuje reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov. Reálnosť tovaru však nespochybňuje ani správca dani žalovaný. V danom prípade bolo potrebné preveriť, či deklarovaný dodávateľ na faktúrach, reálne dodal predmetný tovar. Pokiaľ daňový subjekt namietal, že správca dane rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a že nijakým spôsobom nepreukázal svoje pochybnosti, žalovaný k tejto námietke uviedol, že správca dane uviedol všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré spochybňujú reálnosť zdaniteľných obchodov. Správca dane zistil, že predmetný tovar spoločnosť M. nenadobudla a teda ho nemohla ani dodať kontrolovanému zdaniteľnému subjektu. Správca dane uviedol tiež ďalšie skutočnosti, ktoré jeho pochybnosti podporili a to, že spoločnosť M. s.r.o. je nekontaktná. Konateľ kontrolovaného daňového subjektu nevedel povedať, z čoho mu vznikol v kontrolovanom zdaňovacom období nadmerný odpočet. Ďalej nevedel uviesť s kým za spoločnosť M. s.r.o. komunikoval. Tvrdil, že komunikoval prostredníctvom emailovej komunikácie, ktorú však nepredložil. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia žalovaný konštatoval, že správca dane odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku.

9. Odvolávajúci sa nesúhlasil s tvrdením správcu dane, že daňový subjekt neprijal dostatočné opatrenia, aby nebol súčasťou daňového podvodu a daňový subjekt uviedol, že si dodávateľa preveril vo všetkých verejne prístupných registroch. Namietal, že nemôže zodpovedať za ostatné daňové subjekty a za plnenie ich zákonných povinností a takisto namietal, že každá transakcia musí byť hodnotená samostatne a teda nemožno na ňu ťaživo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni podvodu. K tomuto žalovaný uviedol, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 16.04.2018 vyplýva, že konateľ kontrolovaného daňového subjektu JUDr. S. P. uviedol, že so spoločnosťou M. s.r.o. obchodoval len na základe emailu, nevedel uviesť kto danú spoločnosť riadi, kto za ňu vystupoval. Uviedol, že s nikým z tejto spoločnosti nebol v osobnom kontakte, nebola uzatvorená žiadna dohoda o obchode. Žalovanému pri tomto type obchodovania vyvstáva otázka, akú odbornú starostlivosť daňový subjekt vynaložil pri takomto obchode a či prijal všetky opatrenia a starostlivosť vyplývajúce z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu hospodárskej činnosti. Je potrebné poukázať aj na zásadu obchodného práva a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Poukázal pritom na ustanovenie , ako aj na Daňového poriadku.

10. Pokiaľ daňový subjekt uviedol, že suploval prácu správcu dane, keď zistil, že prepravca tovaru disponuje fotodokumentáciou z prepravy tovaru, žalovaný k tejto námietke uviedol, že prípadná fotodokumentácia tovaru nepreukazuje pôvod tovaru, ani správca dane ani odvolací orgán pritom nespochybňuje existenciu tovaru. V súvislosti s prepravou tovaru daňový subjekt navrhol vypočuť vodiča, skladníka, k čomu žalovaný uviedol, že je na správcovi dane, ktoré dôkazy vykoná a v akom rozsahu.

11. S poukazom na rozsudky Súdneho dvora EÚ C - 142/11 a C - 80/11 daňový subjekt tvrdil, že nárok na odpočítanie dane zdaniteľnej osobe môže byť zamietnutý iba v prípade, ak by s ohľadom na objektívne skutočnosti bolo preukázané, že zdaniteľná osoba, ktorej bol tovar alebo služba poskytnutá zakladajúca nárok na odpočítanie vedela, alebo mala vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu. Žalovaný k tejto námietke uviedol, že nebola splnená jedna zo zákonných podmienok uplatnenia práva na odpočítanie dane a to vznik daňovej povinnosti. Tiež k tomuto odvolací orgán uviedol, že ani správca dane, ani odvolací orgán sa nikde nezmieňuje o podvode. V danom prípade nebol tovar dodaný tak, ako to deklaruje faktúra predložená kontrolovaným daňovým subjektom, nebol preukázaný pôvod tovaru, z ktorého si kontrolovaný daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane. Túto skutočnosť potvrdzujú účtovné doklady dodávateľskej spoločnosti M. Žalovaný ako odvolací orgán v závere rozhodnutia poukázal na to, že preskúmal rozhodnutie a celý spisový materiál v rozsahu námietok daňového subjektu a dospel k záveru, že správca dane postupoval v celom konaní v zmysle platných právnych predpisov. Posudzoval závažnosť všetkých jednotlivých dôkazných prostriedkov a vyhodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil a tiež uviedol, aké úvahy ho ovplyvnili pri hodnotení dôkazov.

II.

Žalobné dôvody

12. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a a vrátenia veci žalovanému a priznania trov konania. Na pojednávaní právny zástupca upravil uvedený petit a navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného a takisto rozhodnutie Daňového úradu Prešov a vrátiť rozhodnutia na konanie pred prvostupňový správny orgán. Zároveň si uplatnil trovy konania.

13. Samotné žalobné dôvody sú totožného charakteru, ako boli odvolacie námietky voči prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Prešov podané žalobcom. Žalobca poukázal na to, že rozhodnutia napáda z toho dôvodu, že ide o nesprávne právne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p. Zároveň nedostatočné odôvodnenie podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. b) S.s.p., ako aj nedostatočne zistenie skutkového stavu podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. e) S.s.p. a zároveň poukázal na to, že skutkový stav je v rozpore s administratívnym spisom žalovaného a nemá v ňom

oporu podľa § 191 ods. 1 písm. f) S.s.p. a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení Daňového poriadku podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. g) S.s.p.

14. K samotným dôvodom žaloby čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca uviedol, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil so závermi Daňového úradu Prešov, pritom uviedol, že logicky vyplýva, že ak dodávateľ tovaru M. neeviduje vo svojom účtovníctve predmetný tovar, potom ho spoločnosť M. nemohla dodať žalobcovi a išlo len o údajné, formálne vystavenie faktúr, keď ďalej tvrdil, že Daňový úrad Prešov postupoval pri preverovaní tovaru v súlade so zásadou preferovania skutočného obsahu právneho úkonu pred jeho formálnym prejavom. S uvedeným žalobca nesúhlasil, pričom žalovaný vo svojom odôvodnení popieral sám svoje tvrdenie v rovnakej vete, keď uviedol, že skutočný obsah právneho úkonu má prednosť pred formálnym prejavom, ale toto svoje tvrdenie založil na skutočnosti, že dodávateľ žalobcu neevidoval predmetný tovar teda tonery vo svojom účtovníctve, ktoré má predsa formálno evidenčný charakter a nijak v skutočnosti nepreukazuje, že tento tovar bol predaný a dodaný žalobcovi. Takéto právne posúdenie v kontexte odôvodnenia žalovaného je absurdné a práve nelogické. Žalobca podal na Okresnú prokuratúru Svidník trestné oznámenie podľa ustanovenia a to o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že mohol byť spáchaný trestný čin krádeže v zmysle , resp. trestný čin podvodu v zmysle , alebo resp. trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie v zmysle ustanovenia a , ako aj trestný čin skrátenia dane a poistného v zmysle , či trestný čin daňového podvodu v zmysle . Trestné oznámenie na neznámeho páchateľa podal žalobca práve z dôvodu, že tovar, ktorý mu bol dodaný spoločnosťou M. s.r.o. a za ktorý spoločnosti Alkemia s.r.o. preukázateľne žalobca uhradil kúpnu cenu nebol podľa tvrdenia žalovaného evidovaný v účtovníctve spoločnosti M. s.r.o. a teda je možné sa domnievať, že tento tovar spoločnosť M. s.r.o. nenadobudla do vlastníckeho práva, alebo skresľovala evidenčné údaje o tomto tovare s možným cieľom spáchať trestnú činnosť.

15. Žalovaný uviedol, že správca dane Daňový úrad Prešov na základe predložených tovarov zistil, že dodávateľom tovaru je spoločnosť M. s.r.o., pričom tvrdil, že podľa účtovných dokladov mala spoločnosť M. s.r.o. v roku 2016 a v období január až marec 2017 dvoch dodávateľov a to spoločnosť E.. a G.- Y. V., pričom podľa názoru žalovaného z predložených dokladov vyplýva, že nakúpený tovar od týchto spoločnosti nezodpovedá tovaru, ktorý spoločnosť M. s.r.o. mala dodať žalobcovi. Žalovaný teda v rozhodnutí uviedol, že podľa dostupných účtovných dokladov spoločnosť M. s.r.o. atramentové kartridže nenakúpila. Je však potrebné dodať, že závery žalovaného vychádzajú z kontroly účtovných dokladov spoločnosti M. s.r.o. za obdobie roku 2016 a časti roku 2017, pričom v tomto smere žalobca si dovolil upozorniť, že tovar, ktorý bol predmetom dodávky od spoločnosti M. s.r.o. daňovému subjektu, t. j. atramentové kartridže majú v závislosti od výrobcu priemernú dobu minimálnej trvanlivosti z pravidla 36 mesiacov. EV. spoločnosť M. s.r.o. mohla tieto atramentové kartridže nakúpiť aj v predchádzajúcich obdobiach. S touto argumentáciou uvedenou žalobcom aj v odvolaní sa žalovaný vôbec nevysporiadal. Ďalej poukázal žalobca na preverenie účtovníctva spoločnosti M. s.r.o. za rok 2016 a časti roku 2017 správcom dane, pričom dospel k záveru, že spoločnosť M. s.r.o. atramentové kartridže vôbec nenakúpila a teda, že obchod medzi daňovým subjektom a spoločnosťou M. s.r.o. nenastal. Zároveň citoval príslušné ustanovenie § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o dani z pridanej hodnoty a poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C - 142/11 a C - 80/11, podľa ktorého právo zdaniteľných osôb odpočítať od DPH, ktorú majú zaplatiť DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré už nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH. Toto právo je neoddeliteľnou súčasťou systému DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Nárok na odpočítanie DPH zdaniteľnej osobe môže byť zamietnutý iba v prípade, ak by s ohľadom na objektívne skutočnosti bolo preukázané, že zdaniteľná osoba, ktorej bol tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočítanie vedela alebo mala vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu. Žalobca argumentoval tým, že podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C - 142/11 a C - 80/11 nárok na odpočítanie DPH zdaniteľnej osobe môže byť zamietnutý iba v prípade, ak by sa táto skutočnosť preukázala. Podľa rozsudku z 11.05.2006 vo veci C - 384/04, podľa ktorého každá účtovná transakcia medzi dodávateľom a jeho odberateľom v reťazci musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcii v reťazci nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Zásada daňovej neutrality bráni všeobecnej diferenciácii medzi zákonnými a nezákonnými operáciami.

16. Žalobca ďalej argumentoval tým, že pokiaľ žalovaný v rozhodnutí uviedol, že samotné predloženie týchto dokumentov ešte nepreukazuje reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov, vypovedá len o existencii nejakého tovaru, pričom reálnosť tovaru nespochybňuje ani správca, ani odvolací orgán. V danom prípade bolo potrebné preveriť, či deklarovaný dodávateľ na faktúrach reálne dodal predmetný tovar. Ak žalovaný tvrdí, že nebol preukázaný zdaniteľný obchod, mal presne špecifikovať skutočnosti, na základe ktorých dospel k takémuto posúdeniu. Ak takýmto dôvodom je len tvrdenie, že spoločnosť Alkemia s.r.o. nejaký tovar správne neevidovala vo svojich účtovných dokladoch, v takom prípade sa mal žalovaný dôkladne vysporiadať aj s dôkazmi predloženými žalobcom a to faktúrami, dokladmi CMR, skladovými príjemkami a skladovými výpismi. Na jednej strane sa tak žalovaný oprel o formálnu (evidenciu tovaru spoločnosťou M. s.r.o. aj keď nerozporuje reálnosť a existenciu tohto tovaru) na druhej strane však skonštatoval, že pri dokumentoch žalobcu, ktoré preukazujú reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov s predmetným tovarom, že tieto dokumenty sú len formálne. Žalovaný tak nesprávne právne vec posúdil aj v kontexte vyššie citovaných rozhodnutí súdov SR, keď jednému dôkaznému prostriedku, ktorý si sám zaobstaral priradiť inú právnu silu (formálne preukázanie neexistencie tovaru v účtovníctve spoločnosti M.o.) a dôkazy predložené žalobcom (preukazujúce dodanie tovaru) ani nehodnotil, iba sa obmedzil na konštatovanie, že majú formálnu povahu. Žalobca si dovoľuje uviesť, že v priebehu daňovej kontroly na výzvu Daňového úradu Prešov tomuto predložil všetky doklady, ktoré od neho boli na základe tejto výzvy vyžiadané. Žalobca argumentoval v závere tohto bodu žaloby na to, že na základe citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ možno konštatovať, že všetky transakcie musia byť v rámci reťazca posudzované samostatne, pričom v prípade posudzovania nároku na odpočítanie DPH zdaniteľnej osobe je potrebné prihliadať na to, či táto vedela, alebo mala vedieť, že môže byť súčasťou daňového podvodu, resp. iného trestného činu, ak spoločnosť M.. predmetný tovar nenadobudla, resp. ho neevidovala správne.

17. Žalobca dôvodil aj tým, že nevedel, ani nemohol a nemusel vedieť, kto je dodávateľom spoločnosti M. s.r.o. a ako si táto spoločnosť eviduje svoj tovar, skladové zásoby a podobne, keďže všeobecne možno konštatovať, že zákon nestanovuje daňovému subjektu povinnosť požadovať po svojom dodávateľovi informácie o tom, kto je jeho dodávateľ, resp. subdodávateľ, ktorého tovar žalobca nakupoval, alebo ako tento tovar evidoval. Takéto konanie by bolo v obchodných vzťahoch absolútne neštandartné. Žalobca tvrdil, že v záujme právnej istoty poukázal na skutočnosť, že vykonal všetky kroky, ktoré od neho ako bežného hospodára resp. prijímateľa služieb vyžaduje aj v zmysle právneho poriadku a síce žalobca vykonal všetky kroky na preverenie svojho dodávateľa a to v čase uzavretia obchodu, kedy bola spoločnosť M. existujúcou spoločnosťou, vykazovala ekonomickú činnosť, nebola v likvidácii ani v konkurze. Žalobca vykonal všetky kroky, ktoré možno objektívne požadovať, aby si svojho dodávateľa aj skutočne preveril. Ďalej žalobca v tejto časti argumentoval poukazom na to, že ako daňový subjekt nezodpovedá a nemôže znášať bremeno týkajúce sa spôsobu, akým sa dostal predmetný tovar do dispozície spoločnosti M. s.r.o., nemá rozsiahle právomoci napr. také, ako správca dane a nemôže kontrolovať účtovné doklady svojich dodávateľov. Žalovaný aj napriek tomu spochybňuje odbornú starostlivosť žalobcu, ale vôbec neudáva, ako má žalobca postupovať resp. aké konanie už žalovaný hodnotil podľa jeho názoru ako dostatočne odborné. V závere uvedenej časti žaloby poukázal na rozhodnutie NS ČR z 31.08.2016 -38, z ktorého citoval, že z hľadiska posúdenia nároku na odpočet dane je rozhodné posúdenie všetkých objektívnych okolností vykázanej transakcie vrátane právnej, obchodnej a osobnej väzby medzi zúčastnenými stranami. Zároveň poukázal opätovne na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 80/11, pričom dospel k záveru, že správca dane nemôže odmietnuť priznať právo na odpočítanie z dôvodu, že sa príjemca zdaniteľného plnenia neubezpečil o tom, či vystaviteľ faktúry na tovar, na ktorý sa uplatňuje nárok na odpočet bol v postavení platiteľa dane, ktorý mal k dispozícii predmetný tovar a bol schopný tento tovar dodať a či splnil svoje povinnosti ohľadom podania daňového priznania a úhrady DPH, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem uvedenej faktúry k dispozícii iné doklady, ktorými možno preukázať, že boli tieto skutočnosti splnené, ak sa preukáže, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo a bolo jeho príjemcom použité na účely vlastných zdaniteľných plnení... Žalobca uviedol, že má za to, že v rámci obchodnej transakcie medzi ním a spoločnosťou M. s.r.o. neexistovala nezrovnalosť, ktorá by mohla v daňovom subjekte aspoň čiastočne vyvolať dojem, že by sa spoločnosť M. s.r.o. mohla zúčastniť podvodného konania. Poukázal zároveň na rozhodnutie NS SR sp. zn. .

18. V ďalšom bode žaloby poukázal na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a argumentoval tým, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu

zaručeného podľa článku 1 SR je aj princíp právnej istoty. Zároveň citoval príslušné state z uvedeného článku 1 SR, ako aj z článku 2 ods. 2 SR a zároveň citoval príslušné ustanovenie Daňového poriadku. Žalobca v tejto súvislosti si dovolil uviesť, že ústavný princíp ustanovený v článku 2 ods. 2 SR vyjadruje takzvaný princíp legality a je neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu. Zároveň poukázal žalobca v tejto časti na ustanovenie Daňového poriadku a argumentoval tým, že ak teda v zmysle tohto ustanovenia platiteľ dane splní všetky predpoklady vyžadované právnymi predpismi na uplatnenie práva odpočítať DPH a zároveň preukáže poskytnuté plnenia aj fotodokumentáciou, navrhne vykonať svedecké výpovede a výpovede osôb, ktoré tento tovar ďalej nakúpili od žalobcu nie je v súlade s legitímnou predvídateľnosťou postupu orgánov verejnej moci postup žalovaného pri vydaní rozhodnutia. V súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Ústavného súdu SR, ako aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ zakotvuje, že subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré je od nich možné odôvodnene požadovať, aby zabezpečili, že ich plnenie nebudú poznačené podvodom a to bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k dani DHP, alebo iné podvody musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe. Podľa žalobcu je nutné zdôrazniť, že skutočnosti smerujúce k záveru nereálnosti predmetnej obchodnej transakcie medzi ním a spoločnosťou M. neboli ani len osvedčené. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

19. Čo sa týka tej časti žaloby, kde žalobca argumentuje nedostatočným zistením skutkového stavu, poukazuje na to, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil so závermi Daňového úradu Prešov uvedenými v rozhodnutí DÚ Prešov a konštatoval, že vykonal správca dane dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vykonané dôkazy preukazujú, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z tovarov, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť, teda že neboli dodané tak, ako to deklaruje žalobca predloženými dokladmi. S uvedenými tvrdeniami žalobca nesúhlasil a v plnom rozsahu ich poprel. Poukázal pritom na jednotlivé dodania tovaru od spoločnosti M. s.r.o a následného dodania uvedeného tovaru spoločnostiam sídliacim v Spolkovej republike Nemecko, pričom poukázal na jednotlivé doklady, ktoré k týmto dodaniam správcovi dane predložil a to výdajky CMR, doklady o zaplatení, ako aj príslušné faktúry a potvrdené skladové príjemky. V súvislosti s predloženými dôkaznými prostriedkami žalobca zdôraznil, že správca dane považoval za nedostatočné tie dôkazné prostriedky, ktoré si sám od daňového subjektu vyžiadal na základe výzvy. Správcovi dane predložil žalobca faktúry, doklady CMR, skladové príjemky a bankové výpisy. V závere uvedenej časti žaloby citoval ustanovenia § 3 ods. 3, § 24 ods. 2, § 63 ods. 5 Daňového poriadku a zdôraznil, že zistený stav vychádza z dôkazných prostriedkov a dôkazov zistených na ich podklade. Na preukázanie opaku znáša podľa žalobcu dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu žalovaný. Poukázal pritom na zásadu materiálnej pravdy v odbornej právnickej literatúre. Žalobca uviedol, že má za to, že vyššie citované ustanovenia Daňového poriadku a princípy sa musia v tomto prípade aplikovať. Zároveň uviedol, že má za to, že žalovaný sa nedostatočne aj napriek námietkam žalobcu uvedených v odvolaní vysporiadal s predloženými dôkaznými prostriedkami predloženými zo strany žalobcu. Spoločnosť M. s.r.o. zároveň nie je majetkovo, personálne, ani iným spôsobom prepojená so žalobcom a na základe týchto skutočností preto žalobca nepovažoval za splnené predpoklady pre vydanie rozhodnutia, keďže žalobca nemôže ovplyvniť konanie tretích osôb. Tvrdenia správcu dane nie sú pravdivé ani logické, keďže každý obchodný vzťah resp. každá vystavená faktúra žalobcovi resp. žalobcom zodpovedá skutočnému plneniu. Žalobca si predmetné fakturované plnenia objednal od spoločnosti M. s.r.o., s ktorou bol v obchodnom vzťahu. Citoval opätovné príslušné ustanovenia Daňového poriadku, , a o účtovníctve, ako aj a Zákona o účtovníctve, ako aj Zákona o DPH. Z ustanovenia Daňového poriadku. S ohľadom na vyššie citované konštatoval, že žalovaný nielen že nedostatočne zistil skutkový stav, ale aj skutkový stav, ktorý si žalovaný vzal za základ pre osvedčenie určitých skutočností, na základe ktorých bolo vydané rozhodnutie je v rozpore s administratívnym spisom žalovaného a nemá v ňom oporu.

20. Podľa žalobcu možno vysloviť záver, že žalovaný nevyčerpal svoje dôkazné bremeno, nakoľko nekontaktnosť spoločnosti M. s.r.o. nie je dôvodom na vyslovenie záveru, že k realizácii predmetnej transakcie dodania tovarov spoločnosťou Alkemia s.r.o. žalobcovi nedošlo. Správca dane spochybňuje transakciou nadobudnutý tovar tonerov zn. U. na základe domnienok, že je v rozpore so Slovenskou legislatívou a s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ako aj NS SR.

Úplne v závere žaloby poukázal žalobca na to, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení Daňového poriadku a to ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku, pričom pri výkone daňovej kontroly oznámi správca dane kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nezrovnalostiam, ktoré boli a pochybnostiam o správnosti, pravdivosti a úplnosti dokladov doplnil, resp. vyjadril. V tejto časti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. , ako aj na rozhodnutie NS ČR sp. zn. .

III.

Vyjadrenie žalovaného

21. K podanej správnej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 19.02.2019 vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených v rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

22. K podanému vyjadreniu žalovaného k žalobe sa písomným stanoviskom doručeným krajskému súdu dňa 29.03.2019 vyjadril žalobca, ktorý s poukazom na žalobné dôvody, na týchto zotrval a navrhol podanej žalobe vyhovieť a napadnuté rozhodnutia zrušiť. K vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu k vyjadreniu žalovaného došlo podaním zo dňa 27.03.2019.

IV.

Závery správneho súdu

23. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť (ďalej len S.s.p.), podľa ktorého sa správny súd v predmetnom konaní riadil.

24. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

25. Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

26. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

27. Z ustanovenia § 190 S.s.p. vyplýva, že ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

28. Predmetom preskúmania v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu, ktorý na základe odvolania žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Prešov, ktorý dňa 23.05.2018 pod č. XXXXXXXXX/XXXX podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil rozdiel dane v sume 31 841,28 Eur za zdaňovacie obdobie február 2017 na DPH nepriznal nadmerný odpočet v sume 24 607,03 Eur a vyrubil daň žalobcovi vo výške 7 234,25 Eur na základe vykonanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2017 v zmysle príslušných ustanovení Daňového poriadku a Zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalovaný zdôraznil, že neboli splnené zákonné podmienky na priznanie DPH na základe predložených faktúr deklarovaných žalobcom za zdaňovacie obdobie február 2017 od dodávateľa spoločnosti M. s.r.o., RQ., H.e. Predmetom dodania bol tovar - atramentové náplne - kazety zn. U. na základe faktúr zo dňa 01.02.2017, 09.02.2017 a 21.02.2017 v sumách, ktoré sú uvedené na predmetných faktúrach č. XXXXXXXXXXX, XXXXXXXXXXX a XXXXXXXXXXX.

29. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný rozhodol ako odvolací orgán, pričom sa riadil príslušnými ustanoveniami , ako aj o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (citácia uznesenia Ústavného súdu SR III. ÚS. 613/2017-19 zo dňa 10.10.2017). Na doplnenie ústavný súd uvádza, že Súdny dvor vo veci C-18/13 rozhodol, že:

1. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že hrám tomu. aby si zdaniteľná osoba odpočítala daň z pridanej hodnoty, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci holo dodáme uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané am dodávateľom, am jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb. ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konáme a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overil. 2. V prípade, ak vnútroštátne súdy majú povinnosť alebo možnosť ex offo vzniesť právne dôvody založené na záväznom pravidle vnútroštátneho práva, musia to robiť vo vzťahu k záväznému pravidlu práva Ume. akým je aj pravidlo, ktoré požaduje, aby vnútroštátne orgány a vnútroštátne súdy zamietli právo na odpočet dane z pridanej hodnoty, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že sa toto právo nárokuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Týmto vnútroštátnym súdom prináleží pri posúdení podvodného alebo zneužívajúceho charakteru tohto nároku na odpočet dane vykladal vnútroštátne právo s čo najväčším ohľadom na žneme a účel smernice 2006 112 s cieľom dosiahnuť ňou sledovaný výsledok, čo vyžaduje, aby urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané. Smernica 2006/112, ktorá podľa svojho článku 242 požaduje najmä, aby každá zdaniteľná osoba viedla na účely uplatnenia dane z pridanej hodnoty a jej kontroly daňovým úradom dostatočne podrobné účtovníctvo, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby dotknutý členský štát požadoval v medziach ustanovení článku 273 tej istej smernice od všetkých zdaniteľných osôb. aby v tejto súvislosti dodržiavali všetky vnútroštátne právne normy v oblasti účtovníctva, ktoré sú v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardmi, pod podmienkou, že opatrenia prijaté v tomto zmysle nejdú nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov spočívajúcich v zabezpečení riadneho výberu dane a predchádzaniu podvodom v tejto súvislosti smernica 2006/112 bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, podľa ktorého je služba považovaná za dodanú v okamihu splnenia podmienok uznania príjmov z dotknutého plnenia. ". Pozornosti ústavného súdu neušla skutočnosť, že v prerokúvaných prípadoch už finančné riaditeľstvo vychádzalo z uznesenia ústavného súdu sp. zn. 23. februára 2011, ktorým z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol sťažnosť (iného) sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 23 júna 2010. v ktorom dospel k záveru, že ..Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( ods. N v spojení s . .f 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil: preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. ".

30. Na základe uvedeného správny súd konštatoval, že žalobca ako daňový subjekt v predmetnom konaní neuniesol dôkazné bremeno a tak, ako dospeli k záveru daňové orgány samotnú reálnosť tovaru nespochybnili, ale v danom prípade bolo potrebné bezpochyby preveriť, či deklarovaný dodávateľ na faktúrach reálne predmetný tovar dodal, k čomu správca dane zistil, že predmetný tovar spoločnosť M. s.r.o. nenadobudla a teda ho nemohla ani následne dodať žalobcovi na základe predložených faktúr, ktorými deklaroval žalobca dodanie samotnej značky cartridge U.. Tá skutočnosť, že spoločnosť M. s.r.o. v súčasnej dobe nie je ekonomicky činná nemá vplyv na dodanie uvedených náplní žiadny dopad, pretože bolo spochybnené dodanie tovaru, ku ktorému došlo na základe predložených faktúr z 01.02.2017, 09.02.2017 a 21.02.2017. Argumentácia žalobcu, že mohlo ísť aj o náplne, ktoré boli dodané spoločnosti M. s.r.o. skôr nemá oporu v samotných faktúrach, pretože uvedené skutočnosti by boli v uvedených faktúrach aj naznačené. Avšak čo sa týka samotného dodania tovaru išlo o obdobie roku 2016 až január, február a marec 2017. V žiadnom prípade neuvádzala spoločnosť M. s.r.o., že ide o dodanie tovaru, ktorého doba je 36 mesiacov, tzn. už teda na konci záručnej lehoty, pretože pokiaľ by mal na sklade takýto tovar dodávateľ - M. s.r.o. by išlo už o preležaný tovar, ktorý by de facto pre žalobcu nemal žiadny význam pre ďalšie obchodovanie a následné dodanie takéhoto tovaru do Nemecka. V prípade ak dodanie tovaru podľa faktúr nebolo uskutočnené tak, ako to deklaroval žalobca

ako odberateľ, ktorý bol na faktúre uvedený potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, resp. príjemkami, dokladmi CMR predložené žalobcom neboli dokladom pre uznanie dane z pridanej hodnoty tak, ako to deklaruje žalobca v samotnom odvolaní voči rozhodnutiu Daňového úradu Prešov, ako aj v samotnej žalobe. Podľa názoru správneho súdu v danom prípade pri posudzovaní opodstatnenosti účtovných dokladov, ktoré žalobca predložil bolo potrebné vychádzať nielen z predložených daňových dokladov, ale aj zo zistení, či k predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad, pričom nie je povinnosťou správcu dane počas vykonanej daňovej kontroly zisťovať, od ktorého iného dodávateľa, resp. aký tovar od dodávateľa spoločnosti M. s.r.o. vlastne preukazoval žalobca, aký tovar skutočne prevzala, akým spôsobom tento tovar od spoločnosti Alkemia s.r.o. získal.

31. Tá skutočnosť, na ktorú žalobca poukazuje v žalobe, že predmetný tovar, teda náplne zároveň dodával spoločnostiam fungujúcim v Spolkovej republike Nemecko a za uvedené dodanie boli mu zaplatené určité finančné čiastky, ktorými deklaroval samotné obchody, že prebehli, ide zase len o formálne vystavené faktúry, ktoré mali deklarovať predaj uvedeného maloobchodného tovaru, ktorý žalobca ako sám tvrdil v odvolaní, ako aj v žalobných námietkach išlo o tovar dodaný spoločnosťou M. s.r.o. H.. Z predložených dokladov a to z príjemok, výdajok, ako aj z jednotlivých faktúr však uvedené nebolo preukázané a správca dane dospel k správnemu názoru, že spoločnosť M. s.r.o. tento tovar nenadobudla a teda ho nemohla ani následne dodať žalobcovi, aby tento tovar expandoval do krajiny Spolková republika Nemecko. Podľa správneho súdu išlo o faktúry, ktorých autentickosť spochybnil správca dane pri samotnom preverovaní, ako aj ostatných dokladov, ktoré na základe výzvy správcu dane žalobca v daňovom konaní predložil. Samotný spôsob preukázania platieb zo strany žalobcu ako daňového subjektu bolo spochybnené preukázanými zisteniami zo strany správcu dane, ktorý nielen tým, že ku týmto dokladom žalobca nepredložil žiadne iné hodnoverné listiny alebo dôkazy, ale v prvom rade samotnou výpoveďou konateľa žalobcu, ktorý uviedol, že s touto spoločnosťou obchodoval na základe emailu a nevedel s akou osobou z tejto spoločnosti vlastne obchodoval, tieto doklady spochybnil. Aj samotnej emailovej pošty, resp. komunikácie, ktorú však ani na základe výzvy správcu dane počas daňovej kontroly nepredložil, existencia. bola spochybnená. Správca dane nemal na základe čoho overiť túto komunikáciu prostredníctvom emailovej pošty, ani preveriť, že či tvrdenia konateľa spoločnosti žalobcu sú pravdivé. Správny súd ďalej spochybnil aj tvrdenia žalobcu v žalobe, že správca dane tvrdil, že obchod medzi žalobcom a spoločnosťou M., s.r.o. nenastal, čo nie je pravda. Daňové orgány tvrdili, že spoločnosť M.ovar nenakúpila, nie že k obchodu medzi spoločnosťou a žalobcom nedošlo. Daňové orgány reálnosť tovaru nespochybňovali, spochybnili reálne dodanie tohto tovaru spoločnosťou M., s r.o.

32. Správny súd sa preto nestotožnil ani so žalobnou námietkou, že rozhodnutia tak žalovaného, ako aj správcu dane sú arbitrárne, pretože vychádzali z dokladov predložených žalobcom a tento aj napriek viacerým výzvam nepredložil všetky požadované doklady, ktoré by bezpochyby potvrdili, že nadobudol predmetný tovar od spoločnosti M. s.r.o. tak, ako to deklaroval spornými faktúrami z februára 2017 bol skutočne dodaný touto spoločnosťou. Napokon aj sám správca dane a žalovaný argumentovali vo svojich rozhodnutiach tým, čo uviedol konateľ spoločnosti pri výsluchu na ústnom pojednávaní zo dňa 16.04.2018. Uskutočňovanie obchodov s dodávateľmi a odberateľmi v roku 2016 a časť v roku 2017 k tomuto sa vyjadril, že obchodný kontakt so spoločnosťou M. s.r.o. ako dodávateľom atramentových kaziet vznikol prostredníctvom emailu, keď ich kontaktovala táto spoločnosť so zaujímavou ponukou. Uviedol, že vzájomný osobný kontakt tu nebol, nebola uzatvorená ani žiadna ústna či písomná dohoda. Ďalej sa vyjadril, že nemá vedomosť, kto spoločnosť riadi, keďže nebol s nikým z tejto spoločnosti v osobnom kontakte.

33. Správca dane na základe uvedených skutočnosti dospel k správnemu zisteniu a dostatočným spôsobom ozrejmil aj samotné faktúry, ktorými deklaroval žalobca sporné dodanie tovaru od spoločnosti M. s.r.o. H.. Tieto dôkazy, na ktoré žalobca poukázal, že sú dostatočné, nakoľko argumentoval aj príslušnými rozhodnutiami súdneho dvora Európskej únie, ktoré bezpochyby poukazujú na to, kedy má daňový subjekt právo na odpočet DPH na základe akých podmienok, ktoré má bezpochyby splniť je oprávnený požadovať odpočet DPH od príslušného správcu dane. Podľa názoru súdu spochybnené bolo samotné reálne dodanie tovaru spoločnosťou M. s.r.o. žalobcovi. Ako už uviedli daňové orgány reálnosť samotného tovaru nespochybňoval ani správca dane, ani odvolací orgán, ale obidva daňové orgány spochybňovali reálne dodanie uvedeného tovaru práve spoločnosťou M. s.r.o., ktorá aj podľa správneho súdu predmetný tovar nenadobudla, teda ho nemala a nemohla takýto tovar ani následne na základe faktúr dodať žalobcovi.

34. Podľa súdu nedôveryhodné bolo aj samotné preukázanie účtovných dokladov vyhotovených faktúr, ako aj potvrdenie o zaplatení uvedených faktúr a bezhotovostný platobný styk medzi spoločnosťou M. s.r.o. žalobcom, ako aj následne medzi spoločnosťami, ktoré majú sídlo v Spolkovej republike Nemecko. Napokon uvedené skutočnosti boli potvrdené samotnou výpoveďou konateľa žalobcu, ktorý sám uviedol, že s uvedenou spoločnosťou M. s.r.o. so žiadnym konateľom tejto spoločnosti, resp. osobou, ktorá zastupovala uvedenú spoločnosť nekonal, nebol v priamom kontakte, nedošlo k žiadnej dohode, či už písomnej alebo ústnej a komunikovali spolu „iba na základe emailovej pošty“. Pokiaľ žalobca mal v úmysle samotné tvrdenie konateľa spoločnosti ako žalobcu vyvrátiť, mal predložiť také dôkazy, samotnú mailovú komunikáciu, ako aj také dôkazy, ktoré by boli tieto vyjadrenia konateľa spoločnosti žalobcu vyvrátili. Predloženie kópie pasu konateľa spoločnosti M., s.r.o. k podanej žalobe sa javí súdu ako málo dôveryhodný dôkaz toho, že žalobca existenciu spoločnosti M., s.r.o. dostatočne preveril. Poukaz žalobcu na uvedené faktúry, ako aj na CMR a príjemky uvedené dodanie tovaru spoločnosťou Alkemia s.r.o. žalobcovi dostatočne nepreukázali. Čo sa týka navrhovaných dôkazov na tieto súd poukázal vyššie pokiaľ žalobca v rámci daňovej kontroly mal v úmysle podať návrhy na doplnenie dôkazov a resp. predložiť ďalšie dôkazy, mal tak urobiť. Správny súd konštatoval, že dôkazné bremeno bolo počas celej daňovej kontroly na žalobcovi ako daňovom subjekte.

35. Podľa názoru správneho súdu rozhodnutia daňových orgánov vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu veci, ktoré bolo dostatočné pre posúdenie skutkového stavu. Rozhodnutie žalovaného bolo riadne odôvodnené a vychádzalo zo skutočností, ktoré boli preukázané v rámci daňovej kontroly. Čo sa týka nesprávneho namietaného právneho posúdenia veci správny súd poukázal na príslušné ustanovenia Zákona o dani z pridanej hodnoty, konkrétne ustanovenie § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a), ktorých podmienky musia byť kumulatívne dodržané a následne sa mohol žalobca opierať aj o závery rozsudku Súdneho dvora EÚ C - 142/11 a C - 80/11, v zmysle ktorých nárok na odpočítanie DPH zdaniteľnej osobe môže byť zamietnutý iba v prípade, ak by s ohľadom na objektívne skutočnosti bolo preukázané, že zdaniteľná osoba, ktorej bol tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočítanie vedela alebo mala vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu. Uvedené skutočnosti žalobca tvrdil iba v žalobe, avšak týmto postupom uvedeným v rozsudku Súdneho dvora EÚ C - 142/11 a C - 80/11 sa daňové orgány nemuseli riadiť. Žalobcovi nevytýkali, že bol súčasťou podvodného konania, ale že nezabezpečil svoje podnikanie a svoju podnikateľskú činnosť v rámci odbornej starostlivosti žalobcu ako daňového subjektu, ktorý mal vynaložiť pri takomto obchode a či vôbec prijal opatrenia a starostlivosť vyplývajúce z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu hospodárskej činnosti. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je aj podľa správneho súdu ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. V tejto súvislosti bolo teda povinnosťou daňového subjektu v plnom rozsahu zistiť a dať možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov.

36. Správny súd poukázal na to, že aj podľa jeho názoru žalobca v danom konaní dostatočne nevynaložil odbornú starostlivosť pri takomto obchode a neprijal všetky opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu hospodárskej činnosti. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomickou činnosťou ako súd plne pod kontrolou žalobcu ako daňového subjektu a vzhľadom na to žalobca ako platiteľ dane mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane, keď tento vyjadril pochybnosti pri predložení faktúr z hľadiska uplatnenia nároku na odpočet DPH. Vzhľadom na to, že žalobca v rámci daňovej kontroly po preverení skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane zo strany správcu dane, ktorý vyjadril svoje pochybnosti jednak pri vydaní protokolu, ako aj následne v samotnom rozhodnutí zo dňa 23.05.2018 mal preto povinnosť preukázať, akým postupom v obchodnom styku vynaložil dostatočnú obozretnosť a obstaral pre účely hospodárskej činnosti príslušné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika s obchodovaním so spoločnosťou M. s.r.o. na základe iba emailovej komunikácie. Samotný obchod je potrebné poukázať na to, že základnou zásadou obchodného práva a poctivého obchodného styku je predpoklad pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti aj taká skutočnosť, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie s poukazom na obsah ustanovenia , ale aj o samotných subjektoch v spolupráci s ktorými prakticky obchod ako taký vykonáva. Preto podľa názoru správneho súdu žalobca dostatočným spôsobom nezabezpečil samotné obchodovanie so spoločnosťou M. s.r.o. preto nadobudlo

iný rámec, než obchodovanie, ktoré je v súlade s ustanovením a nepožíva právnu ochranu tzn, že pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvedených žalobcom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení Daňového poriadku oprávnené a vyplývali zo samotného konania žalobcu v predmetnom zdaňovacom období, kedy obchodoval so spoločnosťou M. 37. Preto k poukazu na rozsudky SD EÚ C - 142/11 a C - 80/11, a tvrdenia žalobcu, že nárok na odpočítanie dane osobe môže byť zamietnutý iba v prípade, ak by s ohľadom na objektívne skutočnosti bolo preukázané..., správny súd vyslovil názor, že v danom prípade nebol tovar dodaný tak spoločnosťou M. s.r.o., ako ho deklaroval žalobca predloženými faktúrami z 01.02.2017, 09.02.2017 a 21.02.2017. Nebol preukázaný pôvod tovaru, z ktorého si žalobca uplatnil odpočet dane a túto skutočnosť potvrdzujú aj účtovné doklady predložené dodávateľskou spoločnosťou M. s.r.o. prostredníctvom účtovníčky so spoločnosti W.torá zabezpečovala účtovníctvo spoločnosti M..

38. Čo sa týka námietky žalobcu, že predmetné rozhodnutia tak Daňového úradu Prešov, ako aj žalovaného sú zaťažené procesnými nedostatkami a pochybeniami správcu dane, ktoré mali za následok nezákonnosť rozhodnutí a že samotný žalobca vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pretože disponoval existenciou faktúr, teda materiálneho plnenia, ako aj prílohami k týmto faktúram, z ktorých bolo možné zistiť, že dodaný tovar od konkrétneho dodávateľa bol dodaný a tento následne žalobca dodal do spoločností v Spolkovej republike Nemecko správny súd uvedenú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Pokiaľ žalobca tvrdí, že vierohodne vyvrátil inými listinnými dôkazmi uvedené dôkazné bremeno, ktoré podľa žalobcu malo prejsť na správcu dane, správny súd argumentuje tým, že správca dane v protokole uviedol, relevantné skutočnosti, ktorými jednoznačne preukazoval a spochybňoval, že právo na odpočítanie DPH na základe deklarovaných obchodov na základe faktúr z 01.02.2017, 09.02.2017 a 21.02.2017 zo strany spoločnosti M.kutočne došlo. Pokiaľ tvrdil žalobca, že v konaní namietal nezákonnosť postupu správcu dane v súvislosti s výkonom tejto kontroly správny súd poukazuje na to, že nepredložil také dôkazy, ktoré by správcu dane bezpochyby oprávňovali predmetný odpočet dane žalobcovi priznať. Samotné ponímanie obchodnej činnosti z ekonomického hľadiska, na ktorú poukázal správny súd vyššie, ako aj čo sa týka samotných predložených faktúr, ich fiktívnu existenciu a samotné dodanie tovaru spoločnosťou M.o. spochybňuje správca dane v protokole, ktorý bol zo strany správcu dane vydaný dňa 16.04.2018. V uvedenom protokole poukázal na nezrovnalosti, ku ktorým sa mal žalobca vyjadriť a argumentovať dôkazmi, ktoré by uvedené spochybnenia správcu dane vyvrátili.

39. Podľa správneho súdu argumentácia žalobnými námietkami žalobcom v žalobe čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj nedostatočného odôvodnenia samotného rozhodnutia a poukaz na nedostatočné zistenie skutkového stavu, pričom skutkový stav podľa žalobcu je v rozpore s administratívnym spisom žalovaného, ako aj tvrdenie, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení Daňového poriadku nemá oporu v samotných dôkazných materiáloch, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, ktorý predložil žalovaný na základe uznesenia Krajského súdu v Prešove.

40. Na základe uvedených skutočností mal preto správny súd za to, že odpočet dane z pridanej hodnoty je výsostne viazaný na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri DPH ide o takzvaný osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že žalobca ako daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar bol skutočne dodaný dodávateľom, t. j. spoločnosťou M., ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencia faktúry, ale aj preukazovanie zaplatenia súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa o dani z pridanej hodnoty.

41. Správny súd poukázal na to, že po rozsiahlom vykonaní dokazovania správca dane konštatoval, že nebolo preukázané, že vyššie uvedené dodania uskutočnila spoločnosť M. s.r.o. H., pričom priebeh dokazovania a dôkazy, ako aj jednotlivé vyhodnotenia správcom dane boli popísané v samotnom rozhodnutí zo dňa 23.05.2018 na základe dôkazných postupov správcu dane. Žalobca podľa správneho súdu nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali skutočné dodanie tovaru spoločnosťou M. s.r.o.. Žalobca nepredložil správcovi dane v súvislosti s dodaním tovaru žiadne cenové ponuky vypracované danou spoločnosťou M. s.r.o. H. a nepredložil ani doklady o obstaraní uvedeného tovaru zo strany žalobcu, ako odberateľa. Ide pritom o základné údaje, z ktorých mal žalobca pri uzatváraní vychádzať. A to aj v prípade, že reagoval na e-mailovú ponuku, ktorú však nemali daňové orgány a ani súd k dispozícii. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt, tzn. žalobca. Pokiaľ správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie jeho úlohou je bezpochyby

zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové dokazovanie nie je konaním vyhľadávacím, teda v daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 04.11.2015.

42. Na základe uvedených skutočností preto správny súd žalobu podľa § 190 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol. Podľa názoru správneho súdu rozhodnutia vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu veci, rozhodnutie žalovaného bolo zrozumiteľne, jasne a dôsledne odôvodnené, pričom uvedené rozhodnutie tak žalovaného, ako aj správcu dane je preskúmateľné a v administratívnom spise sa nachádzajú všetky listiny, ktoré tvorili podklad uvedeného rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správcu dane, ktoré nie sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Zároveň súd konštatoval, že daňové orgány z uvedeného skutkového stavu dospeli k správnemu právnemu záveru, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol a nárok na odpočítanie dane podľa o DPH mu nevznikol.

43. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 S.s.p. v spojení s ustanovením § 168 S.s.p. žalobca v konaní nebol úspešný a nebol naplnený ani dôvod pre priznanie trov konania žalovanému podľa § 168 S.s.p., preto správny súd rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

44. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.), a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.