Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Uznesenie_6Co-139-2019.pdf
PDF · 85.96 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/139/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: ALARA CORPORATION J.Ž., spol. s r.o., so sídlom Partizánske - Veľké Bielice, Víťazná 394, IČO: 44 922 558, právne zastúpeného: JUDr. Matej Valjent, advokát so sídlom Partizánske, Jesenského 232, proti žalovanej: C. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. A., D. X - T., N. XXXX/X, právnej zastúpenej: JUDr. Ivana Magdolenová Joríková, advokátka, so sídlom Partizánske, Hrnčiríkova 1/B, IČO: 35 437 588, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske č.k. 5C/26/2018-57, zo dňa 13. júna 2019, takto
rozhodol:
I. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. V záhlaví identifikovaným uznesením súd prvej inštancie výrokom I. vyhlásil, že nemá právomoc a následne výrokom II. konanie zastavil. Zároveň výrokom III. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100% a výrokom IV. vrátil žalobcovi súdny poplatok v sume 49,75 eur. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 21. decembra 2015 medzi Y. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. - H. R., U. R. XXX/XX, D.: XXX XX, SR ako predávajúcou a žalovanou C. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X - T., N. XXXX/X, D.: XXX XX, ČR, štátne občianstvo Českej republiky, predmetom ktorej je prevod spoluvlastníckeho podielu vo výške 3/4 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území Veľké Bielice a to Parcele č. XXX, druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, výmera XXX m2, Parcele č. XXX, druh pozemku: Záhrady, výmera 427 m2, Stavbe so súp. č. XXX, na parcele č. XXX, druh stavby: 10, popis stavby: rod. dom, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností na Okresnom úrade Partizánske, odbore katastrálnom, na liste vlastníctva číslo XXX, ďalej nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Veľké Bielice a to spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo 1613, spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/4 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo XXXX, spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/66 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo 980, spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/66 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo XXXX, spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/66 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo 1074, spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/4 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo XXXX, spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/4 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo XXXX., spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/4 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo XXXX., spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/4 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo XXXX, spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo XXX. a spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/66 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo 2178, všetky listy vlastníctva evidované na Okresnom úrade Partizánske, odbore
katastrálnom, pre katastrálne územie Veľké Bielice, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený Okresným úradom Partizánske, odborom katastrálnym v konaní vedenom pod číslom V 185/16 - 99/16, je voči žalobcovi neúčinná.
2. Súd prvej inštancie poukázal na znenie článku 4 ods. 1, článku 24 ods. 1 a článku 27 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach; § 9, § 13, § 20 písm. a) a § 161 ods. 2 CSP; § 42a ods. 1 a § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že právomoc súdu je jednou z tzv. podmienok konania, teda podmienok, za ktorých môže konať a rozhodnúť. Nedostatok právomoci súdu Slovenskej republiky je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý vedie vždy k zastaveniu konania, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. V prípade, ak sa v konaní vyskytne cudzí prvok, súd neskúma svoju právomoc iba podľa vnútroštátnych procesných právnych predpisov, ale vec posudzuje aj z hľadiska potreby aplikácie predpisov Európskej únie a nakoniec prípadných dvojstranných alebo mnohostranných medzinárodných zmlúv. Nakoľko je Slovenská republika členom Európskej únie, posúdil otázku svojej právomoci podľa nariadenia č. 1215/2012. Ďalej konštatoval, že Civilný sporový poriadok rozlišuje všeobecnú a osobitnú miestnu príslušnosť súdu, pričom osobitná miestna príslušnosť je buď alternatívna (§ 19 CSP), alebo výlučná (§ 20 CSP). Výlučná miestna príslušnosť má prednostný charakter, keďže v ustanovení § 20 CSP sa zavádza úprava, ktorá sa aplikuje namiesto všeobecného súdu žalovaného. To znamená, že ak ide o spory uvedené v § 20 písm. a) až e) CSP, ustanovenia o všeobecnej miestnej príslušnosti (§ 13 až 18 CSP) alebo alternatívnej miestnej príslušnosti (§ 19 CSP) sa neuplatnia. Súd podľa polohy nehnuteľnosti (forum rei sitae) je výlučne príslušný vtedy, ak sa konanie týka práv k týmto nehnuteľnostiam, t.j. práva vlastníckeho, spoluvlastníckeho, práva držby, práva vecného bremena, práva nájomného, záložného a to iba vtedy, ak v konaní ide o existenciu takéhoto práva, jeho trvania a zánik, nie iba o práva a povinnosti z tohto plynúce (R 25/1979, R 24/1981.).
3. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetný spor nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, nakoľko v konaní vystupuje cudzí prvok v podobe žalovaného s bydliskom na území iného členského štátu, v danom prípade Českej republiky. V zmysle čl. 4 ods. 1 Nariadenia je preto potrebné takúto osobu žalovať na súde v členskom štáte, na území ktorého má osoba bydlisko, a teda na súde v Českej republike. Zároveň mal za to, že v danom prípade nie je možné aplikovať ustanovenie § 20 písm. a) CSP o výlučnej miestnej právomoci, či čl. 24 ods. 1 Nariadenia, nakoľko predmetom sporu nie je vecné právo k nehnuteľnosti, ako súd poukázal v bode 11. tohto uznesenia. S poukazom na zistené skutočnosti a citované ustanovenia, konanie pre nedostatok právomoci zastavil, v zmysle § 9 a § 161 ods. 2 CSP. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 CSP, pričom vyhodnotil, že žalobca zavinil zastavenie konania, a preto žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Napokon rozhodol, s poukazom na §11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., o vrátení súdneho poplatku žalobcovi a vrátil mu nekrátený súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 49,75 eur.
4. Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Závery súdu prvej inštancie prezentované v napadnutom uznesení považoval za nesprávne a dal do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Prešove z 05.01.2011, sp. zn. 6NcC/31/2011. Podľa názoru žalobcu aj nárok z odporovania právneho úkonu je nárokom z vecnej zodpovednosti, a preto sa týka vecného práva k nehnuteľnostiam a je teda daná právomoc súdu podľa § 20 písm. a) CSP. V súvislosti s posudzovaním právomoci súdu prvej inštancie podľa nariadenia č. 1215/2012 dal do pozornosti článok 7 ods. 1, 2 a článok 24 ods. 1 nariadenia. Taktiež považoval za potrebné poukázať na § 5, § 10 ods. 1, 2 a § 11 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v platnom znení. Na záver zdôraznil, že predmetná kúpna zmluva bola uzatvorená na území Slovenskej republiky, týka sa vecného práva k nehnuteľnosti na území Slovenskej republika a bola uzatvorená podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Uzavrel, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila. K poukazu žalobcu na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, č.k. 6NcC/31/2011, žalovaná uviedla, že obsahom uvedeného rozhodnutia je argumentácia k aplikovateľnosti § 88 ods. 1 písm. h) v súčasnosti už neúčinného Občianskeho súdneho poriadku na otázku príslušnosti súdu, nie na otázku právomoci súdu, ktorú súd musí riešiť prednostne.
K ďalším odvolacím námietkam žalobcu žalovaná dodala, že pokiaľ žalobca k otázke právomoci poukazuje na článok 7 ods. 2 nariadenia, tento upravuje právomoc súdov v prípadoch mimozmluvnej zodpovednosti. Avšak spor o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je, podľa žalovanej, sporom z mimozmluvnej zodpovednosti, a preto nemožno určiť ani to, na území ktorého členského štátu došlo alebo by malo dôjsť ku skutočnosti zakladajúcej takýto nárok, čo je tiež predpokladom aplikácie daného ustanovenia. Napokon dodala, že z hľadiska hierarchie kolíznych noriem má právna úprava nariadenia Brusel I. bis prednosť pred zákonom č. 97/1963 Zb.. Zároveň mala za to, že skutočnosti kde bola predmetná zmluva uzatvorená, čoho sa týkala a podľa akého právneho poriadku bola uzatvorená by boli významné jedine vtedy, pokiaľ by stranami sporového konania boli zmluvné strany predmetnej kúpnej zmluvy, a nie žalobca ako tretí subjekt vystupujúci mimo právnej sféry žalovanej, ktorá so žalobcom nie je v žiadnom zmluvnom ani mimozmluvnom vzťahu. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žiadala, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne a zároveň priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len "CSP") a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nedostatku právomoci slovenských súdov vo veci konať, čo považoval za neodstrániteľnú prekážku konania (§ 161 ods. 2 CSP). Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého uznesenia v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
8. Právna neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu je neúčinnosťou relatívnou, tzn. táto neúčinnosť platí iba voči veriteľovi, ktorý sa úspešne domáhal odporovateľnosti právneho úkonu. Neúčinnosť právneho úkonu sa voči veriteľovi prejaví tak, že na uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky možno vykonať exekúciu, napr. predajom veci tak, ako by k zmene jej vlastníctva z dlžníka na iný subjekt (žalovaného v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu) nebolo došlo. Ak to však nie je možné, napríklad preto, že vec sa už nenachádza u žalovaného, priznáva zákon veriteľovi právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Priznaniu takéhoto nároku preto musí predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou odporovateľnosti v zmysle § 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka, preto zmena vlastníctva v priebehu konania o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam (R 5/2008).
9. Výlučná právomoc súdov zmluvného štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza sa nevzťahuje na všetky žaloby týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnosti, ale len na tie z nich, ktoré patria do pôsobnosti príslušného nariadenia EÚ a zároveň smerujú jednak k určeniu rozsahu, zloženia, vlastníctva, družby nehnuteľnosti alebo existencie iných vecných práv k nehnuteľnosti a jednak zabezpečeniu ochrany výsad spojených s týmito správami osobách, ktoré sú nositeľmi týchto práv (rozsudok zo 17.decembra 2015, Komu a i., C-605/14). Z ustálenej judikatúry vyplýva, že na to, aby bolo založená právomoc súdu členského štátu, v ktorom sa nachádza nehnuteľnosť, nepostačuje, že sa žaloba týka vecného práva k nehnuteľnosti alebo že žaloba súvisí s nehnuteľnosťou. Skutočnosť, či sa zmluva, neplatnosti ktorej sa žalobca domáha, týka nehnuteľnosti, nehrá pri úvahách o platnosti zmluvy žiadnu rolu, pričom nehnuteľná povaha predmetu zmluvy má v tomto kontexte len okrajový význam. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že predmetná žaloba o určenie neúčinnosti právneho úkonu nespadá do výlučnej právomoci podľa článku 24 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“).
10. Rovnako má odvolací súd za to, že v danej veci nie je daná osobitná právomoc podľa článku 7 ods. 2 nariadenia, nakoľko nárok žalobcu v prejednávanej veci nie je možné posúdiť ako nárok z mimozmluvnej zodpovednosti. Dospel k záveru, že žaloba o neúčinnosť právneho úkonu v tomto prípade nepredstavuje
nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, nakoľko až následná prípadná veriteľova žaloba (napr. žiadať peňažné plnenie podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka) by predstavovala nárok z mimozmluvnej zodpovednosti. V tejto súvislosti poukazuje analogicky na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-417/15 a aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6.októbra 1976, De Bloos, 14/76.
11. K ostatným odvolacím námietkam žalobcu udáva, že nariadenie má vo všeobecnosti prednosť pred vnútroštátnymi normami členských štátov, v prípade Slovenskej republiky pred zákonom č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že odvolacia námietka žalobcu, ktorou dal do pozornosti ustanovenia zákona č. 97/1963 Zb., je nedôvodná. Zároveň skutočnosť, že v prejednávanej veci má žalovaná bydlisko v inom členskom štáte, vylučuje možnosť aplikácie ustanovení Civilného sporového poriadku (§ 20 písm. a) CSP). Odvolanie sa žalobcu na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 6NcC/31/2011 zo dňa 05.01.2011, je v danom prípade nedôvodné a navyše neaplikovateľné na posudzovanú vec (posudzovanie právomoci súdu predchádza posudzovaniu miestnej príslušnosti súdu v konaní o odporovacej žalobe a každý z týchto inštitútov berie do úvahy iné skutočnosti).
12. V zmysle § 161 ods. 2 CSP, nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky je neodstrániteľnou prekážkou konania. Preto na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, ako vecne správne.
13. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná v celom rozsahu.
14. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.
15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).