Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_34P-183-2019.pdf
PDF · 81.78 KB
Case nature
Area
Subarea
34P/183/2019
Uznesenie
Okresný súd Trenčín vo veci starostlivosti súdu o maloletého S. I., nar. XX.XX.XXXX, dieťa rodičov : neb. matky I.. G. I., zomr. XX.XX.XXXX a otca I. I., štátneho občana Slovenskej republiky, trvale bytom U., Y. XXX, o návrhu otca na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a jeho zverenie do osobnej starostlivosti otca takto
rozhodol:
Konanie s a z a s t a v u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Návrhom na začatie konania podanému proti zomretej matke dieťaťa sa otec maloletého domáhal, aby súd rozhodol o zverení maloletého S. do jeho osobnej starostlivosti ako otca dieťaťa, ktorý je oprávnený maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Otec uviedol, že on a matka dieťaťa sú rodičia maloletého. Uviedol, že rodičia dieťaťa uzavreli manželstvo dňa XX.X.XXXX a predmetné manželstvo bolo dňa XX.X.XXXX Okresným súdom T. F. rozvedené. Otec uviedol, že dôvodom jeho terajšieho návrhu je, že matka dieťaťa dňa XX.X.XXXX zosnula a predložil súdu jej úmrtný list. Otec poukázal na to, že s maloletým má harmonický a pevný vzťah, po smrti matky maloletého žijú a bývajú v silnom sociálnom prostredí v rodinnom dome jeho rodičov v U.. Preto žiada o vydanie navrhovaného rozhodnutia o zverení maloletého dieťaťa do jeho starostlivosti. 2. Z úmrtného listu bolo zistené, že matka dieťaťa zomrela dňa XX.X.XXXX. 3. Podľa § 2 ods.1. z. č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (CMP), na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 4. Podľa § 2 ods.2 CMP, na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a spor vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník konania (ďalej len „účastník“) a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak. 5. Podľa § 60 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), stranami sú žalobca a žalovaný. 6. Podľa § 7 ods.1 CMP, účastníkom je ten, koho tento zákon za účastníka označuje. 7. Podľa § 61 CSP, procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. 8. Podľa § 62 CSP, ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví. 9. Podľa § 28 ods.1 z.č.36/2005 Z. z. Zákon o rodine, súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä a) sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa, b) zastupovanie maloletého dieťaťa, c) správa majetku maloletého dieťaťa. 10. Podľa § 28 ods.2 a 3 Zákona o rodine, rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Platí to aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv a povinností, ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností obmedzený alebo pozastavený.
11. Podľa § 36 ods.1 Zákona o rodine, rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami.6) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2005/36/20170701> Ustanovenia § 24 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2005/36/20170701>, § 25 a 26 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/20170701> sa použijú primerane. 12. Jednou zo základných procesných podmienok, ktorú súd musí skúmať v každom štádiu konania je procesná subjektivita strany sporu / účastníka konania. Nedostatok procesnej subjektivity predstavuje prekážku konania, ktorú nemožno odstrániť, tzv. neodstraniteľnú prekážku konania, pre ktorú nemožno konať. 13. V konaniach starostlivosti súdu o maloletých vo veci konania o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti niektorého rodiča sú účastníkmi konania vždy obaja rodičia dieťaťa a maloleté dieťa, čo je odvodené od samotného zmyslu takéhoto konania a Zákona o rodine. V zmysle § 28 Zákona o rodine, rodičovské práva a povinnosti, teda aj povinnosť starostlivosti o maloleté dieťa, majú obaja rodičia priamo zo zákona, obaja sú zákonnými zástupcami ich maloletého dieťaťa. Teda rodičovská práva sa rodičom osobitne nepriznávajú súdnym rozhodnutím, ale tie vznikajú priamo zo zákona. Z logiky veci je zrejmé, že len v prípade, ak rodičia maloletého dieťaťa nežijú spolu, nemôžu obaja vykonávať osobnú starostlivosť o dieťa. Preto je v takom prípade dôvodné a potrebné rozhodnúť, ktorý z dvoch rodičov ako dvoch nositeľov rodičovských práv a povinností, bude vykonávať osobnú starostlivosť o ich maloleté dieťa. A to je účelom a dôvodom konania vo veci starostlivosti súdu o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti niektorého rodiča. § 36 ods.1 Zákona o rodine teda predpokladá pre rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu dvoch žijúcich rodičov ako dvoch nositeľov rodičovských práv a obaja rodičia tak musia byť účastníkmi súdneho konania vo veci konania o zverenie maloletého dieťaťa do starostlivosti niektorého rodiča. Teda podmienkou takého súdneho konania je, že obaja rodičia sú nažive, obaja sú nositeľmi rodičovských práv a povinností, ale nežijú spolu. V prípade, že jeden z rodičov nežije, čo je aj tento prípad, je jediným nositeľom rodičovských práv a povinností žijúci rodič (§ 28 ods.3 Zákona o rodine). V takom prípade nie je „spor“ medzi rodičmi, ktorý z nich sa bude o dieťa osobne starať, preto nie je dôvodné ani žiadne súdne konanie o zverenie dieťaťa do starostlivosti jediného žijúceho rodiča, keďže ten je jediný priamo zo zákona nositeľom všetkých rodičovských práv a povinností, vrátane povinnosti sústavnej a dôslednej starostlivosti o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa a na tom nič nemení ani to, že niekedy predtým boli súdne upravené rodičovské práva k maloletému dieťaťu, pretože predtým bola situácia iná, keďže predtým obaja rodičia boli nažive, a preto vtedy súdna úprava bola dôvodná. Avšak smrťou rodiča taká súdna úprava zanikla priamo zo zákona, pretože zomretý rodič nemôže vykonávať rodičovské práva a povinnosti a všetky rodičovské práva a povinnosti, vrátane povinnosti starostlivosti o maloleté dieťa sa sústreďujú u jediného žijúceho rodiča. Ďalšia súdna úprava o zverení dieťaťa by bola dôvodná len vtedy, keby jediný žijúci rodič odmietol vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa a v takom prípade by bolo potrebné rozhodnúť o zverení maloletého dieťaťa do niektorej z náhradných foriem starostlivosti o dieťa. Ale pokiaľ sa jediný žijúci rodič o dieťa stará, nie je dôvodné žiadne súdne konanie o zverenie maloletého dieťaťa do starostlivosti jediného žijúceho rodiča. Neúčinnosť predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti matky nastala jej smrťou. Nie je preto dôvodné žiadne ďalšie rozhodnutie o zrušení alebo zmene takého rozhodnutia. Je asi zrejmé, že nikto sa nemôže domnievať, že také rozhodnutie by malo naďalej platiť až do jeho zrušenia, pretože také rozhodnutie sa stalo neúčinným právnou skutočnosťou, ktorou bola smrť matky dieťaťa. Teda ani otcom požadovaná zmena rozhodnutia by nebola dôvodná, keďže nemožno zmeniť niečo, čo sa stalo neúčinným, čo zaniklo priamo zo zákona. Veď aj zmysel samotného Zákona o rodine a aj samotná judikatúra pripúšťa, že súdne rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností sa stane neúčinným, teda zanikne zo zákona a netreba ho vždy rušiť alebo meniť súdnym rozhodnutím, ak nastane niektorá predpokladaná právna skutočnosť (napr. R 8/1982 - rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností sa stane neúčinným obnovením spolužitia rodičov; alebo R 31/1968 - skoršia úprava rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode rodičov a pod.). A zvlášť je zrejmé, že smrťou rodiča zanikne predchádzajúca úprava rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a netreba ju rušiť alebo meniť, keďže sa už stala neúčinná a zanikla. 14. A keďže matka dieťaťa zomrela, skoršie súdne rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností k mal. S. o jeho zverení do jej starostlivosti sa stalo neúčinným, teda zaniklo priamo zo zákona a už zaniknuté rozhodnutie nemožno zmeniť. Nie je dôvodné vydávať ani žiadne nové rozhodnutie, pretože
od smrti matky sa o maloletého S. stará jeho otec ako jediný žijúci rodič, ktorému ako jedinému táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona. Keďže otec je jediným žijúcim rodičom, nie je dôvod mu ho zverovať súdnym rozhodnutím, pretože on je jediným nositeľom všetkých rodičovských práv a povinnosti a súdne konanie by bolo nedôvodné a nadbytočné. V takom súdnom konaní nie je splnená podmienka požadovaného okruhu účastníctva. Teda nie sú dané podmienky pre súdne konanie o zverenie dieťaťa do starostlivosti niektorého z dvoch rodičov, keďže otec je jediným žijúcim rodičom. Jednoducho povedané, nie je spor medzi rodičmi o zverenie dieťaťa do starostlivosti niektorého z nich, preto súdne konanie nie je dôvodné. 15. Teda v danej veci možno konštatovať, že v zmysle Zákona o rodine nie je dôvodné žiadne súdne konanie ani rozhodnutie o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti otca ako jediného žijúceho rodiča. Také súdne rozhodnutie by bolo v rozpore s účelom a zmyslom Zákona o rodine, keďže otec je jediný žijúci rodič a jediný nositeľ rodičovských práv a povinností. 16. S poukazom na skutočnosť, že v zmysle Zákona o rodine majú byť účastníkmi konania obaja rodičia a matka maloletého zomrela a to dokonca pred podaním samotného návrhu a návrh bol podaný voči zomrelej matke, teda voči osobe, ktorá nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, ide o taký nedostatok konania, na ktorý musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Nakoľko sa jedná o prekážku konania, ktorú nemožno odstrániť a v konaní preto nemožno pokračovať, súd v súlade § 62 CSP konanie zastavil. 17. Nad rámec uvedeného súd dopĺňa, že pokiaľ motívom otca k podaniu tohto návrhu bolo požiadať o nejaké dávky (napr. prídavky na dieťa), k tomu súd uvádza, že na tie má otec určite zo zákona právny nárok aj bez súdneho rozhodnutia, keďže on je jediným žijúcim rodičom starajúcim sa maloletého dieťaťa, ale o tie musí požiadať príslušný ÚPSVaR a dokladovať rodný list dieťaťa. To, že ÚPSVaR prestal uvedené prídavky vyplácať matke, ktorá zomrela, je dôkazom toho, že aj ÚPSVaR má za to, že predchádzajúce rozhodnutie o zverení dieťaťa do jej starostlivosti sa jej smrťou stalo neúčinné. V opačnom prípade, pokiaľ by ho považoval stále za platné a účinné a vyžadoval by od otca nejaké rozhodnutie o jeho zrušení alebo zmene, bolo by povinnosťou ÚPSVaR jej ich naďalej vyplácať až do jeho zmeny, čo však aj ÚPSVaR považuje za nemožné. Keďže ÚPSVaR vie, že otec je jediným žijúcim rodičom, ktorý sa o maloleté dieťa osobne stará, a ktorý má túto povinnosť aj priamo zo zákona ( pokiaľ maloleté dieťa nebolo súdnym rozhodnutím zverené do žiadnej z foriem náhradnej starostlivosti ), malo by byť jeho povinnosťou automaticky po smrti matky dieťaťa prídavky na dieťa vyplácať otcovi dieťaťa ako ďalšej oprávnenej osobe. Preto ak by za daných okolností ÚPSVaR požadoval od otca ako prílohu k jeho žiadosti o prídavky aj nejaké rozhodnutie o zverení dieťaťa do jeho starostlivosti, hoci on je jediný žijúci rodič starajúci sa o dieťa, považoval by súd takú jeho požiadavku za daných skutkových okolností za nelegitímnu, pretože také rozhodnutie by nebolo možno vydať v zmysle Zákona o rodine z vyššie uvedených dôvodov. Nie je úlohou súdov vydávať nedôvodné a neúčelné rozhodnutia o zverení dieťaťa do starostlivosti jediného žijúceho rodiča len preto, aby bolo prílohou k žiadosti o prídavky na dieťa, ktorú by ÚPSVaR nelegitímne požadoval od rodiča. V prípade jediného žijúceho rodiča a neexistencie rozhodnutia o zverení dieťaťa do náhradnej starostlivosti by mal ÚPSVaR požadovať od otca len rodný list dieťaťa a nie aj nejaké nelegitímne súdne rozhodnutie, ktoré nemožno vydať (viď vyššie uvedené dôvody). 18. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia a to na Okresný súd Trenčín (trojmo). O odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Trenčíne.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, uvedenie spisovej značky) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie v zmysle § 365 ods.1 CSP možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci ( § 62 ods.1 CMP).
Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní (§ 62 ods.2 CMP).