Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31CoZm-5-2019.pdf
PDF · 110.91 KB
Case nature
Area
Subarea
31CoZm/5/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Pavol Laczo a JUDr. Andrea Vyskočová ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, Mýtna 8, Bratislava - Staré Mesto, zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát, Bratislava, proti žalovanej: S. J., nar. XX. V. XXXX, C. XXXX, o 5.344,57 € zo zmenky, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 36 CbZm 4/2016-57 z 27. februára 2019 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe a I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi ako indosatárovi pôvodného veriteľa - Všeobecnej úverovej banky, a.s., 5.344,57 € so 6 % úrokom od 18. septembra 2014 a zmenkovú odmenu 17,82 € z vlastnej zmenky vystavenej žalovanou 17. septembra 2007 a II. priznal žalobcovi náhradu trov konania.
2. Vyšiel zo zistenia, že žalovaná 17. septembra 2007 vystavila v prospech Všeobecnej úverovej banky, a.s., blankozmenku. Súčasne uzavreli dohodu o vyplňovacom práve k tejto zmenke, podľa ktorej mohla banka do zmenky doplniť dátum splatnosti a sumu zodpovedajúcu celkovým záväzkom žalovanej zo zmluvy o spotrebnom úvere č. 001739211170907. Pretože žalovaná záväzky zo zmluvy nesplácala, banka doplnila do zmenky sumu 5.344,57 €, ktorá zodpovedala záväzkom žalovanej zo zmluvy o úvere. Takto vyplnená zmenka je platnou v zmysle § 10 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. a jej vystaveniu nebránili ani ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná nedokázala, že by podpis na zmenke nepatril jej, a zmenka bola riadne vyplnená, preto bola podľa § 48 z. z. a š. povinná zaplatiť žalovanú sumu žalobcovi, na ktorého bola v zmysle § 11 ods. 1 z. z. a š. indosovaná.
3. Včas podaným obsiahlym odvolaním sa žalovaná domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa žaloba zamietne. Namietla, že žalobca pri nadobúdaní zmenky konal vedome na jej škodu, keď ju nadobudol rubopisom od poskytovateľa spotrebiteľských úverov, ktorý ju sám nemohol uplatniť, keďže zmenka zabezpečovala spotrebiteľský vzťah. Dohoda o vyplňovacom práve je neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Obč. zák., keďže ju žalovaná nemohla ovplyvniť. Tým je neplatná aj samotná zmenka. Žalovanej indosovaním neboli zachované všetky práva podľa § 4 ods. 7 zákona č. 258/2001 Z. z. Poukázala v tomto smere aj na list Európskej komisie adresovaný Slovenskej republike a dohodu o vyplňovacom práve považovala za neplatnú aj pre obchádzanie zákona. Zmenková suma podľa nej nezodpovedá zákonu č. 258/2001 Z. z. Chýba podľa nej dôkaz, že rubopisujúce osoby na to boli splnomocnené. Žalovaná uzatvárala zmluvu o spotrebnom úvere ako spotrebiteľka a povaha zmluvy bola adhézna. Z judikatúry k smernici 93/13/EHS vyplýva, že spotrebiteľ je s dodávateľom v
nerovnom postavení, ktoré možno kompenzovať len zásahom súdu, a súd musí ex offo skúmať, či ide o spotrebiteľskú zmluvu a či obsahuje nekalé podmienky. Túto povinnosť má súd aj v konaní, kde sa uplatňujú práva zo zmenky. Aj keď dlžník nevznesie námietky, musí súd preskúmať platnosť dohody o vyplňovacom práve, legitimáciu majiteľa, postup pri vyplnení a nekalú povahu zmluvných podmienok. Súd má spotrebiteľovi poskytnúť ochranu, aj keď je žalovaným a je nečinný. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie sú nesprávne, lebo vedel, že žalobca uplatňuje zmenku na škodu žalovanej. Žiadala, aby odvolací súd riadne aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 634/1992 Zb., zákona č. 250/2007 Z. z. a Občianskeho zákonníka. Znova zdôraznila, že pri uzatvorení zmluvy o spotrebnom úvere 17. septembra 2007 konala ako spotrebiteľka a táto zmluva bola spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú sa nevzťahoval zákon č. 258/2001 Z. z. Pri vyplnení zmenky o dátum splatnosti 1. mája 2014 bolo účinné ustanovenie § 5a a 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré zakazovali zabezpečiť nároky zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou a ukladali súdom bez návrhu prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, pričom týmito ustanoveniami sa spravovali aj vzťahy vzniknuté pred 1. májom 2014. Zároveň došlo od 23. decembra 2015 k novelizácii zákona zmenkového a šekového, podľa ktorého treba z úradnej povinnosti prihliadnuť na námietky dlžníka voči predošlému majiteľovi zmenky. Žalobca v prerokúvanej veci musel mať vedomosť, že zmenka zabezpečuje nárok zo spotrebiteľskej zmluvy. K indosácii došlo v čase účinnosti § 5 ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. a súd musí prihliadať na tento predpis, inak by došlo k zníženiu úrovne ochrany žalovanej ako spotrebiteľa. Inak je výkon jeho práva neprípustný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Obč. zák.). Veriteľ okrem toho nepostupoval pri započítaní splátok v zmysle § 566 ods. 2 Obč. zák. Žalovaná poukázala na obdobnú prax Krajského súdu v Trenčine a list Ministerstva spravodlivosti SR.
4. Žalobca sa k odvolaniu doručenému mu 26. apríla 2019 nevyjadril.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 2 C. s. p.), pretože považoval za potrebné doplniť dokazovanie a dať stranám priestor vyjadriť sa k svojmu predbežnému právnemu názoru (§ 382 C. s. p.). Strany, ktoré boli na pojednávanie riadne predvolané (§ 179 ods. 2 v spojení s § 378 C. s. p.), sa však z pojednávania ospravedlnili a súhlasili s jeho konaním v ich neprítomnosti. Preto ho odvolací súd vykonal v neprítomnosti strán (§ 180 v spojení s § 378 C. s. p.), čím sa ale strany zároveň obrali o možnosť vyjadriť sa k odlišnému právnemu názoru odvolacieho súdu (porov. v tomto smere aj uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 9/2018). Odvolací súd na pojednávaní doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi: správa Všeobecnej úverovej banky, a.s., zo 7. januára 2020 (č. l. 89) a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.), zistil tento
skutkový stav:
6. Všeobecná úverová banka, a.s. a žalovaná ako nepodnikateľka uzavreli 17. septembra 2007 zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru č. 001739211170907, ktorou sa banka zaviazala poskytnúť žalovanej bezúčelový spotrebný úver 156.000 býv. Sk s dohodnutou úrokovou sadzbou 10,9 %. Úver mal byť splácaný v 84 mesačných splátkach po 2.781,90 Sk, pričom prvá splátka mala byť splatná 17. októbra 2007 a posledná 17. septembra 2014. Podmienkou čerpania úveru bolo predloženie žalovanou podpísanej dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke a podpísanej blankozmenky, ktorá bola aj jediným zabezpečením blankozmenky.
7. Žalovaná v ten istý deň (17. septembra 2007) vystavila v prospech Všeobecnej úverovej banky, a.s., blankozmenku. Súčasne banka a žalovaná podpísali o vyplňovacom práve k tejto blankozmenke, podľa ktorej zmenka mala slúžiť na zabezpečenie pohľadávok banky voči žalovanej, vyplývajúcich zo Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru reg. č. 001739211170907 (čl. II). Žalovaná banka udelila vyplňovacie právo, na základe ktorého mohla banka v prípade nesplnenia niektorého záväzku žalovanej z tejto zmluvy do zmenky doplniť dátum splatnosti zodpovedajúci dátumu splatnosti pohľadávok a zmenkovú sumu zodpovedajúcu celkovým záväzkom žalovanej z tejto zmluvy (čl. III).
8. Pretože žalovaná záväzky zo zmluvy nesplácala, banka doplnila do zmenky sumu 5.344,57 €, ktorá zodpovedala záväzkom žalovanej zo zmluvy o úvere. Táto zmluva pritom pozostávala len z dlžnej istiny a bežných úrokov, neobsahovala žiadne poplatky (správa č. l. 89). Nebolo zistené, že by táto suma bola nesprávna, teda že by žalovaná zaplatila viac a že by takto vyplnená suma nezohľadňovala všetky platby žalovanej.
9. Takto zistený skutkový stav vyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), ktoré sú založené na skutkových tvrdeniach, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1, § 186 ods. 2 C. s. p.), a na vykonaných dôkazoch hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.). Jednotlivé skutočnosti vyplynuli z jednotlivých listinných dôkazov, medzi ktorými neboli žiadne rozpory. Správnosť a pravdivosť správy Všeobecnej úverovej banky, a.s., vykonanej na odvolacom pojednávaní žalovaná nijako nespochybnila. Žalovaná síce v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom, v odvolaní však tieto závery bližšie neoznačila. Podstata jej odvolacích námietok smerovala proti právnemu hodnoteniu veci súdom prvej inštancie. Ani na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 27. februára 2019 žalovaná netvrdila, že by uhradila viac než zodpovedá vyplnenej zmenkovej sume. Podstata jej námietok pred súdom prvej inštancie totiž smerovala proti pravosti jej podpisu na zmenke, čo však v odvolacom konaní už ďalej nespochybňuje. Aj keď žalovaná je spotrebiteľka a tento spor je spotrebiteľským sporom podľa § 290 C. s. p., ani v týchto sporoch nie je vylúčené použitie § 150 a 151 C. s. p. o popretiach skutkových tvrdení a ich účinkoch. Žalovaná teda mala za konania náležite poprieť výšku zmenkovej sumy, napr. odkazom na to, že zaplatila viac než zodpovedá tejto sume. Ak by tak urobila, podľa § 295 C. s. p. by súd mal obstarať dôkazy, ktoré by o tom svedčili, aj bez návrhu. Pred súdom prvej inštancie však žalovaná takéto tvrdenia nepredniesla a výšku zmenkovej sumy spochybnila až v odvolacom konaní. Popretie skutkového tvrdenia je však podľa § 149 C. s. p. takým prostriedkom procesnej obrany, ktorý môže aj spotrebiteľ uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 C. s. p. v spojení s § 296 C. s. p. a contrario).
10. Odvolací súd na základe výsledkov odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že jej odvolanie nie je dôvodné.
11. Úvodom odvolací súd zdôrazňuje, že podľa § 193 a 194 C. s. p. je súd viazaný len rozhodnutím iných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, a o tom kto ho spáchal. Rozhodnutie o iných otázkach, o ktorých patrí rozhodovať iným orgánom, nie je záväzné, ale súd ho má zohľadniť a vyporiadať sa s ním v rozhodnutí, inak si môže takúto otázku posúdiť sám. Rozsudkom súdu v inej veci je potom viazaný v zmysle § 230 C. s. p. v tom zmysle, že v rozsahu, v akom sa o nej právoplatne rozhodlo, ju nemôže prejednávať znova. Z § 228 C. s. p. však vyplýva, že právoplatný rozsudok je záväzný medzi stranami, takže znova prejednávať nemožno vec len právoplatne rozhodnutú medzi tými istými stranami. Žalovaná sa v odvolaní odvolávala na stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré však nie je ani rozhodnutím v zmysle § 194 C. s. p., ani rozsudkom súdu v tej istej veci podľa § 228 a 230 C. s. p. V dôsledku toho toto stanovisko nie je pre tunajší súd záväzné a odvolací súd sa tak nanajvýš môže inšpirovať právnymi závermi zaujatými v tomto liste. Podobne rozhodnutie iného krajského súdu (ku ktorému sa inak odvolací súd z verejne dostupných zdrojov nedopátral), pokiaľ nebolo vydané v tej istej veci, nie je pre tunajší súd záväzné a nepredstavuje ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 základných princípov C. s. p.). Opäť teda môže predstavovať len jeden z množstva právnych názorov, ktorými sa tunajší súd môže, ale nemusí inšpirovať.
12. Žalovaná vo svojom odvolaní vznáša obrovské množstvo námietok, ktoré sú čiastočne spletito pospájané. Súd prvej inštancie správne posúdil zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru č. 001739211170907 ako zmluvu o spotrebnom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 17. septembru 2007. Pri posudzovaní prípustnosti použitia zmenky v týchto vzťahoch je zásadne potrebné vychádzať z hmotnoprávnej úpravy v čase, kedy bola zmenka vystavená, keďže inak by išlo o porušenie zákazu retroaktivity. Z § 4 ods. 7 cit. zákona potom vyplývalo, že ak spotrebiteľ použije na splnenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmenku alebo šek, musí si veriteľ počínať tak, aby boli zachované všetky práva spotrebiteľa. Podľa tejto právnej úpravy tak vystavenie zmenky (t. j. zabezpečenie záväzkov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmenkou) nebolo zakázané, keďže citované ustanovenie obmedzuje len počínanie veriteľa (čiže predpokladá, že zmenka bude vystavená), preto nemožno samo vystavenie zmenky bez ďalšieho hodnotiť ako protiprávne (porov. spoločné stanovisko kolégií NS SR uverejnené ako judikát R 93/2015). V dôsledku toho nemožno považovať zmenkový prejav žalovanej na (blanko)zmenke zo 17. septembra 2007 za neplatné pre rozpor s citovaným zákonom; konzekventne tak nemožno považovať z tohto dôvodu za neplatnú ani dohodu o vyplňovacom práve k blankozmenke z toho istého dňa.
13. Žalovaná ďalej namieta, že zmenka nesmela byť vyplnená a uplatnená po 1. máji 2014 vzhľadom na ustanovenie § 5a ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého je neprípustné zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou alebo šekom. Podľa § 29b cit. zákona sa týmto ustanovením spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. májom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. májom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 30. apríla 2014. Podľa názoru odvolacieho súdu je nárokom vzniknutým z právneho vzťahu aj nárok na vyplnenie blankozmenky v súlade s dohodou. V prerokúvanej veci bola dohoda o vyplnení blankozmenky uzavretá 17. septembra 2007 a podľa jej čl. III vznikal banke nárok na jej vyplnenie omeškaním žalovanej so splatením záväzkov. Vo veci je pritom (vzhľadom na rozsah omeškanej sumy) celkom zjavné, že k omeškaniu došlo pred 1. májom 2014. Nárok banky na vyplnenie zmenkovej sumy do blankozmenky tak vznikol pred 1. májom 2014 a podľa § 29b cit. zák. sa tak spravoval predpismi účinnými pred 1. májom 2014. Zákaz vyplývajúci z § 5a ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. sa tak na vyplnenie a uplatnenie tejto blankozmenky voči žalovanej nevzťahoval.
14. Konečne, poslednú veľkú skupinu námietok žalovanej tvoria námietky, podľa ktorých je zmenka a dohoda o vyplňovacom práve neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve. Odvolací súd bude v ďalších úvahách vychádzať z toho, čo za konania nepoprel ani žalobca, že zmluva o poskytnutí spotrebného úveru č. 001739211170907 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Obč. zák. v znení účinnom tak do 31. decembra 2007, ako aj od 1. januára 2008. Ustanovenie § 53 ods. 1 Obč. zák. v oboch zneniach vymedzovalo neprijateľnú podmienku ako ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Toto kvalifikované kritérium vychádza z toho, že v podstate každej (aj synalagmatickej) zmluve je imanentný určitý nerovnovážny prvok, keďže takmer žiadna zmluva sa neuzatvára v stave absolútnej (objektívnej) vyváženosti. Každá zo strán pri vstupe do zmluvy očakáva určité výhody a za to je ochotná akceptovať určité riziká či nevýhody, resp. ústupky v prospech druhej strany. Podstatná je tu jej vlastná úvaha o tom, ktoré ústupky sú pre ňu akceptovateľné z hľadiska výhod, ktoré zmluvou získa, a nemôže byť úlohou ani ambíciou súdu nastoľovať absolútnu (objektívnu) vyváženosť zmlúv podľa predstáv daného sudcu. Zásah súdu musí prísť až vtedy, keď je nerovnováha „značná“. Podľa názoru súdu veriteľ, ktorý poskytuje dlžníkovi peňažné prostriedky, má oprávnený a odôvodnený záujem na tom, aby svoj nárok zabezpečil. Veriteľ nesleduje sociálnu pomoc dlžníkovi, ale sleduje vlastný zisk tým, že dlžníkovi dočasne poskytne prostriedky, očakáva ich vrátenie a primerané zhodnotenie (kde hranicou je, samozrejme, zákon a dobré mravy). Naopak, dlžník úverom získava výhodu disponibilných prostriedkov, ktoré môže spotrebovať ihneď, namiesto postupného sporenia a spotreby v budúcnosti. Takto získaná výhoda kompenzuje záväzok dlžníka vrátiť sumu vyššiu než požičanú a tiež strpieť zabezpečenie veriteľa pre prípad, že dlžník nebude schopný svoj záväzok splniť. Podľa § 53 ods. 12 Obč. zák. v znení účinnom od 1. januára 2018 preto treba neprijateľnosť zmluvných podmienok hodnotiť so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
15. Ani z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora nemožno vyvodiť, že by použitie zmeniek v spotrebiteľských vzťahoch bez ďalšieho spôsobovalo, že tieto zmenky sú nekalými podmienkami. Už v rozsudku z 13. septembra 2018 vo veci C-176/17, Profi Credit Polska S.A. w Bielsku Białej proti Mariuszovi Wawrzosekovi, Súdny dvor akceptoval použitie vlastnej zmenky na zabezpečenie pohľadávok veriteľa zo spotrebiteľskej zmluvy, zdôraznil však, že so smernicou 93/13/EHS nie je zlučiteľná procesná úprava, ktorá neumožňuje súdu bez návrhu skúmať nekalú povahu podmienok tejto zmluvy a podmienky odporu neumožňujú zabezpečiť práva spotrebiteľa priznané touto smernicou. V tejto veci pritom generálna advokátka vo svojich návrhoch z 26. apríla 2018 výslovne uviedla, že samo vystavenie zmenky nemožno považovať ani za vzdanie sa práva (konkrétne zo smernice 2008/48/ES, hoci tá sa v prerokúvanej veci nepoužije), ani za dohodu o prenesení dôkazného bremena, ktorá by predstavovala obchádzanie (citovanej smernice) a bola by považovaná za neprijateľnú podmienku podľa § 53 Obč. zák. Podobne v novšom rozsudku zo 7. novembra 2019 v spojených veciach C-419/18, Profi Credit Polska S.A. proti Bogumiłe Włostowskej, Mariuszovi Kurpiewskému, Kamilovi Wójcikovi, Michałovi Konarzewskému, Elżbiete Kondrackej-Kłębeckej, Monike Karwowskej, Stanisławovi Kowalskému, Anne Trusikovej, Adamovi Lizońovi, Włodzimierzovi Lisowskému, a C-483/18, Profi Credit Polska S.A. proti OH, Súdny dvor vyslovil, že smernica nebráni vnútroštátnej úprave, ktorá s cieľom zabezpečiť zaplatenie pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom umožňuje v tejto zmluve stanoviť povinnosť, aby dlžník vystavil vlastnú
blankozmenku, a ktorá podmieňuje zákonnosť vystavenia takejto zmenky predchádzajúcim uzavretím zmenkovej dohody, ktorá ustanovuje spôsoby, akým má byť zmenka vyplnená. Vnútroštátny súd však musí overiť, či v konkrétnom prípade nemôže ísť o nekalú podmienku, a na tento účel môže žiadať splnenie týchto povinností od dodávateľa.
16. Z citovanej judikatúry podľa odvolacieho súdu plynie, že samo vystavenie (blanko)zmenky a dohody o vyplňovacom práve nemožno považovať za neprijateľnú podmienku. Je teda potrebné posúdiť jej neprijateľnosť v konkrétnom prípade podľa kritérií uvedených v citovanom § 53 ods. 12 Obč. zák. Ako už bolo uvedené, v prerokúvanej veci bola zmenka vystavená na zabezpečenie záväzkov zo zmluvy o spotrebnom úvere, ktorý podľa obsahu zmluvy nebol zabezpečený žiadnym iným nástrojom (ani inak obvyklou dohodou o zrážkach zo mzdy). Suma úveru bola 156.000 Sk, čo predstavovalo približne 7,5 násobok priemernej mesačnej mzdy. K úveru prislúchali len zákonné úroky dohodnuté na 10,9 %, čo bolo menej než priemerná úroková miera obchodných bánk z nových úverov v danom období (12,78 %). Dohoda o vyplňovacom práve dovoľovala vyplniť zmenku len v prípade omeškania so splatením niektorého záväzku a len do výšky sumy záväzkov zo zmluvy o úvere (čl. III). Banke sa ukladalo starať sa o zmenku s odbornou starostlivosťou (čl. IV) a po splatení záväzkov zmenku vydať, resp. znehodnotiť (čl. V). Podľa odvolacieho súdu tieto ustanovenia dostatočne presne vymedzujú pravidlá vyplnenia a použitia zmenky, v dôsledku čoho dávajú dlžníkovi (žalovanej) voči banke dostatočné námietky v prípade vyplnenia zmenky v rozpore s dohodou. Okrem toho samotná zmenka a dohoda o vyplňovacom práve sú zachytené na samostatnej listine, a teda žalovaná bola na ich existenciu dostatočne jasne upozornená a mala možnosť ich nepodpísať, teda odmietnuť toto zabezpečenie. Pri zohľadnení všetkých okolností spojených s dohodnutím tejto podmienky tak podľa odvolacieho súdu nemožno hovoriť o tom, že by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Treba inak dodať, že opačný názor neprezentuje ani žalovanou predložený list Ministerstva spravodlivosti SR, ktorý sa o samotnej zmenke vôbec nezmieňuje.
17. Žalovaná na viacerých miestach odvolania vytýka žalobcovi a banke, že pri indosácii zmenky konali vedome na jej škodu. Uvedený argument však sám osebe neopodstatňuje záver o neplatnosti zmenky, keďže k indosácii zmenky došlo v súvislosti s postúpením pohľadávky banky z uvedeného spotrebného úveru na žalobcu, ku ktorému došlo 24. septembra 2014. Aj keby teda bola táto námietka pravdivá, potom by to nemalo spätne za následok neplatnosť zmenky vystavenej 17. septembra 2007. Inak samo vedomé konanie na škodu dlžníka malo význam len z hľadiska § 17 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. v znení účinnom pred 23. decembrom 2015, keďže v týchto prípadoch dovoľovalo dlžníkovi robiť nadobúdateľovi zmenky námietky voči jej majiteľovi založené na vzťahu k predošlým majiteľom. Samo konanie na škodu však nespôsobovalo ani neplatnosť zmenky, ani neplatnosť indosamentu. V prerokúvanej veci však bola zmenka vystavená na zabezpečenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy, čo podľa § 17 ods. 1 druhej vety a ods. 2 zákona zmenkového a šekového znamenalo, že tieto námietky mohol dlžník uplatňovať bez ďalšieho, a aj súdy na ne mali prihliadať bez návrhu. Žalobca pritom počas konania akceptoval, že nadobudol zmenku zabezpečujúcu spotrebiteľský úver, nepopieral to, ani nenamietal proti doplneniu dokazovania vo vzťahu k zmenkovej sume. Podľa odvolacieho súdu tak v prerokúvanej veci nemožno tvrdiť, že by konanie žalobcu (či už pri nadobudnutí zmenky, alebo pri jej uplatnení) bolo vedome smerované na škodu dlžníka (žalovanej).
18. Ako však už odvolací súd vysvetlil, z judikatúry Súdneho dvora (cit. rozsudok zo 7. novembra 2019 v spojených veciach C-419/18 a C-483/18, ods. 66) vyplýva aj požiadavka, aby vnútroštátny súd ex offo prijal opatrenia na vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie v zmluve, patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že je to tak, posúdiť ex offo nekalú povahu tohto ustanovenia. Ako už bolo uvedené, odvolací súd nezistil, že by samotné vystavenie blankozmenky alebo dohoda o vyplňovacom práve boli neprijateľnými podmienkami v zmysle § 53 Obč. zák. v znení účinnom v čase ich uzavretia alebo neskôr. Odvolací súd preto v zmysle cit. rozsudku Súdneho dvora EÚ skúmal, či súčasťou zmenkovej sumy nie sú nároky, ktoré sú založené na neprijateľnej podmienke. Zo zisteného skutkového stavu však vyplýva, že zmenková suma 5.344,57 € pozostáva z dlžnej istiny 3.663,66 € a dlžných úrokov 1.680,91 €. Súčasťou tejto sumy teda nie sú žiadne poplatky uvedené v zmluve o úvere, ktoré by sa svojou povahou mohli považovať za neprijateľné podmienky (poplatky za upomienky, vedenie úverového účtu a pod.). Námietka žalovanej, že pri započítavaní nárokov nebol rešpektovaný § 566 ods. 2 Obč. zák., nebola nijako bližšie odôvodnená. Odvolací súd však len dodáva, že pojem „čiastočné plnenie“ vyjadruje, že dlžník neplní svoje plnenie celé, teda tak ako je povinný ho plniť, ale plní ho len čiastočne (neúplne). Z dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie,
tlač 371) vyplýva, že zákonodarca ním chcel regulovať rovnakú situáciu, akú v obchodnoprávnych vzťahoch reguluje § 330 Obch. zák., teda situáciu, keď plnenie dlžníka nestačí na splnenie celého záväzku. Citované ustanovenie sa teda vôbec nevzťahuje na dohodnuté plnenie v splátkach a nijako ním nebola dotknutá úprava napr. § 503 ods. 2 Obch. zák. o splatnosti úrokov prislúchajúcich k splátke, ale ani v bankovej praxi celkom bežné splácanie úverov formou anuitných splátok. Ustanovenie § 566 ods. 2 Obč. zák. potom treba aplikovať len vo vzťahu k jednotlivým splátkam, neznamená však, že každá splátka sa vcelku započítava najskôr na istinu úveru a úrok nabieha postupne bez toho, aby bol čo len čiastočne splácaný.
19. Na základe uvedeného aj odvolací súd uzatvára, že zmenka zo 17. septembra 2007 bola riadne a platne vystavená ako blankozmenka podľa § 10 z. z. a š. a bola vyplnená celkom v súlade s čl. III dohody o vyplňovacom práve z toho istého dňa. Zmenková suma sa rovnala výške pohľadávky banky (pozostávajúcej z istiny a úrokov) a ako dátum splatnosť bol doplnený konečný dátum splatnosti celého úveru (17. september 2014). Doplnením týchto náležitostí sa z blankozmenky stala riadna vlastná zmenka v zmysle § 75 z. z. a š. a z tejto zmenky bola žalovaná podľa § 78 z. z. a š. zaviazaná rovnako ako prijímateľ cudzej zmenky, čo podľa § 28 v spojení s § 48 z. z. a š. znamená, že môže od nej žiadať zaplatenie zmenkovej sumy, 6 % úroky a zmenkovú odmenu. Banka ako majiteľ zmenky bola oprávnená podľa § 11 cit. zák. previesť túto zmenku rubopisom (indosamentom), čo podľa § 14 ods. 1 cit. zák. malo za následok prevod všetkých práv zo zmenky. Žalobca ako indosatár, ktorý mal zmenku v rukách, sa podľa § 16 ods. 1 z. z. a š. považuje za oprávneného majiteľa zmenky, keďže svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. Súd nie je povinný skúmať pravosť ani pravdivosť jednotlivých indosamentov, ale len ich nepretržitý rad. Preto nebolo potrebné skúmať konkrétny obsah splnomocnenia osôb, ktoré podpísali za Všeobecnú úverovú banku, a.s., indosament na rube zmenky zo 17. septembra 2007. Nič v konaní totiž nenasvedčovalo, že by ju žalobca nadobudol zlomyseľne alebo sa previnil hrubou nedbanlivosťou. Okrem toho okolnosť, že zmenka bola žalobcovi odovzdaná samotnou Všeobecnou úverovou bankou, a.s., vyplýva aj z jej správy zo 7. januára 2020.
20. Na základe uvedeného tak súd prvej inštancie rozhodol správne, ak na základe tejto zmenky zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi nároky uvedené v jeho rozsudku. Odvolací súd preto jeho vecne správne rozhodnutie podľa § 387 C. s. p. potvrdil (výrok I).
21. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej (výrok II).
22. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C.s.p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.