Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/241/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcov 1) Y. T. M. X) D. T., Q., H., V. X, oboch zastúpených JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom, Košice, Murgašova 3, proti žalovanému Mesto Košice, Košice, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku -126 z 27.3.2019 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobcom p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: Určuje, že pozemky parc. č. registra KN - C, k. ú. Š. - XXX/X, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 134 m2, - 782/17, druh pozemku záhrady o výmere 199 m2, - 782/18, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 199 m2, - 782/19, druh pozemku ostatné plochy o výmere 50 m2 zapísané na LV č.XXXX k. ú. Š., vedenom Okresným úradom Košice, katastrálny odbor, obec Košice - Šaca, pre okres Košice II, patria do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov. Žalobcom priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, čo žalobcovia žalobou, doručenou mu 26.5.2017, žiadali, čím ju odôvodnili, aké žalobca so žalobou doručil listinné dôkazy a čo z nich vyplýva, resp. čo je v nich uvedené), čo žalovaný v písomnom vyjadrení zo 4.5.2018 a 11.3.2019 namietal (čo žiadal, na čo poukázal), aké predložil listinné dôkazy a čo je v nich uvedené, čo žalobcovia v písomnom vyjadrení z 25.3.2019 uviedli, že vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedka D. A. a listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil tento skutkový stav, konkrétne, čo z výpovede žalobcu vyplýva, čo žalobkyňa v 2.rade uviedla, čo práv. zástupca žalobcu uviedol, čo poverený zástupca žalovanej strany namietal, čo svedok D. A. vo svojej výpovedi uviedol, čo právny zástupca žalobcov na pojednávaní uviedol (na čo poukázal), čo z čestného prehlásenia Z.J. I., nar.17.11.1936, Košice - Šaca, Ranná 5 z 26.3.2019 vyplýva, a čo zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol. Po právnej stránke posúdil spor podľa týchto ust. zák.: Citoval znenie § 134 ods.1,§ 129 ods. 1 O. z.,§ O. z., účinného do 31.3.1983 a § 872 ods.1 O. z., účinného od 1.12.1992, a uviedol: Vydržanie je zákonným dôsledkom kvalifikovanej držby a má vecnoprávny charakter, keďže ide o osobitný „originálny“ spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zák. Podmienkami vydržania je oprávnená držba vyžadujúca, aby ten, kto vec „zdržal“, nakladal s ňou ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu patrí. Ďalej uplynutie vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Posúdenie toho, či držiteľ je dobromyseľný, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenej držby, teda treba

vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Podľa uvedených zákonných ust. vlastníkom nehnuteľnosti veci sa stáva oprávnený držiteľ, ktorý mal takúto vec nepretržite v držbe po dobu 10 rokov. Otázku, či držiteľ veci bol oprávnený alebo nie sa zisťuje z toho, z akých „skutočnosti“ vyvodzuje svoju (dobrú) vieru, že mu vec patrí, teda titul vstupu do oprávnenej držby (môže ním byť, napr. neperfektná zmluva a p.) a či pri bežnej opatrnosti (nie) mal alebo (nie) mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznamuje so skutočnosťami, ktoré boli objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Žalobcovia vyvodzujú dobrú vieru, že im vec patrí, teda titul vstupu do oprávnenej držby, z rozhodnutia ObNV o pridelení predmetného pozemku do ich osobného užívania z r.1973, ktorého existenciu popieral žalovaný, ktorý je vedený ako vlastník predmetného pozemku, preto bola sporná. Žalobcovia síce nepredložili rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania ani dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku, avšak ich tvrdenie o existencií titulu nadobudnutia práva osobného užívania pozemku bolo preukázané svedeckou výpoveďou D.. A., zamestnanca ObNV do r.1974. Dobromyseľnosť užívania sporného pozemku žalobcami od r.1973 „bolo preukázané“ aj čestným prehlásením ich suseda Z.. I.. Poukazoval aj na skutočnosť, že právny predchodca žalovaného nikdy nespochybňoval osobné užívanie predmetného pozemku žalobcami do r.2004 a tento užívací stav vyplýva aj z geometrického plánu (ďalej len GP) na rozdelení parc.č.58/60 z 20.5.1973, kde ako užívateľ parc.58/60 v súčasnosti 782/8 k. ú. Š. sú vedení žalobcovia. A aj z delimitačného protokolu z r.1991 vyplýva, že žalobca s rodinou užíva predmetné parc. s označením EN 782/8 vo výmere 553 m2. Vzhľadom na uvedené, mal za to, že žalobcovia preukázali, že boli „dobromyseľný“, keď svoje právo osobného užívania predmetného pozemku vyvodzovali z rozhodnutia o pridelení predmetného pozemku do ich osobného užívania z r.1973. Pokiaľ žalovaný namietal, že nepredložili nielen dohodu o zriadení práva osobného užívania notársky zaregistrovanú ako titul vstupu do oprávnenej držby ale ani rozhodnutie, ktoré tomu predchádza, k tomu uvádzal, že v prípade ak by tieto listiny mali k dispozícií, ich vlastnícke právo k „žalovanej parcele“ by vzniklo priamo zo zák. 1.1.1992, pretože na základe takejto dohody registrovanej na štátnom notárstve [ďalej len ŠN; ( )], by bola preukázaná existencia práva osobného užívania k 1.1.1992 a teda by neboli nútení domáhať sa určenia vlastníckeho práva vydržaním. Dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku notársky registrovanú, teda nemožno považovať za titul vstupu do oprávnenej držby, keďže išlo o titul nadobudnutia práva osobného užívania, ktoré sa zo zák. transformovalo bez ďalšieho na vlastnícke právo [rozsudok Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach -207 z 20.1.2015]. Vychádzajúc z existencie práva osobného užívania žalobcami do 31.12.1991, potom 1.1.1992 sporný pozemok následne užívali v domnení, že sa zo zák. stali jeho bezpodielovými vlastníkmi. Takto od 1.1.1992 užívali pozemok v dobrej viere, že im vlastnícky patrí a v tejto držbe neboli nikým „rušený“ až do r.2004, kedy im žalovaný oznámil, že nie sú vlastníkmi. Následne sa snažili dosiahnuť zhodu medzi faktickým a právnym stavom, podali aj žiadosť o kúpu predmetných pozemkov 16.2.2011, avšak vzhľadom na to, že 10 ročná vydržacia lehota uplynula už 31.12.2001, je uvedené už bez právneho významu. Ich naliehavý právny záujem na určovacej žalobe nepochybne vyplýva zo skutočnosti, že na základe jeho rozsudku sa môžu domáhať svojich vlastníckych práv, ktorých uplatneniu im doposiaľ bránila skutočnosť, že ako vlastník uvedených pozemkov je zapísaný na LV žalovaný. Vzhľadom na skutočnosť, že preukázali všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, teda spôsobilosť predmetu vydržania, oprávnenosť a dobromyseľnosť držby po zák. stanovenú lehotu, žalobe v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa a žalobcovi, ktorý bol v tomto spore v celom rozsahu úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených výdavkov vzniknutých v tomto konaní. 3. Žalovaný z dôvodov podľa § „265“ ods.1 písm. d),f) a h) podal proti rozsudku v celosti výroku v zákonnej lehote o d v o l a n i e: I. Uviedol, čoho žalobcovia sa žalobou podanou na súde z 25.5.2017 domáhali, čím ju odôvodnili a ako súd napádaným rozsudkom rozhodol. II. Citoval znenie O. z., účinného do 31.12.1982. Žalobcovia v žalobe poukazovali a opierali svoje tvrdenia o rozhodnutie o pridelení žalovaných pozemkov do osobného užívania, ktoré mal v r.1973 vydať Obvodný národný výbor (ďalej len ObNV) Košice - Šaca, ktoré však v konaní nepredložili. Taktiež ani nepredložili dohodu o pridelení žalovaných pozemkov do ich osobného užívania, na základe ktorej by im mohlo, za predpokladu riadnej registrácie dohody na ŠN, právo osobného užívania k žalovaným pozemkom vzniknúť. Súčasne od rozhodnutia o pridelení žalovaných pozemkov do osobného užívania opierali ich „údajnú“ (úvodzovky žalovaný) dobromyseľnosť. Už zo samotného znenia cit. O. z. priamo vyplýva, že vydaním rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania vznikne občanovi právo, aby s ním bola uzatvorená dohoda. Samotným vydaním a právoplatnosťou rozhodnutia ešte nevzniká právo osobného užívania pozemku, a preto občan nemôže byť v dobrej viere, že môže pozemok

užívať a že mu k nemu vzniklo právo osobného užívania. Do chvíle uzatvorenia následnej dohody mu mohol vzniknúť iba predpoklad, že mu v budúcnosti právo osobného užívania k predmetným pozemok môže vzniknúť. Takéto poučenie bolo uvádzané aj v samotnom texte rozhodnutí o pridelení pozemku do osobného užívania. Preto neobstojí ani argumentácia, že občan nebol znalý práva a nemohol o tejto právnej úprave vedieť, keďže bol o takomto postupe výslovne upovedomený. Až následným uzatvorením dohody o zriadení práva osobného užívania a jej následnou registráciou na ŠN, ktorá musela nastať v určenej lehote odo dňa jej uzatvorenia, vzniklo občanovi právo osobného užívania. V prípade ak aj došlo k uzatvoreniu dohody o zriadení práva osobného užívania pozemkov, avšak následne už nedošlo k jej registrácii na ŠN, takáto dohoda nenadobudla účinnosť a právo osobného užívania nevzniklo. Teda až kumulatívnym splnením všetkých podmienok (a to vydanie rozhodnutia o pridelení pozemkov do osobného užívania, uzatvorenie dohody o zriadení práva osobného užívania k pozemkom a registrácia dohody na ŠN) nastal okamih vzniku práva osobného užívania pozemkov v prospech občana. Zdôrazňoval a poukazoval na skutočnosť, že v zmysle právnej úpravy platnej v rozhodnom období, bolo k zriadeniu práva osobného užívania potrebné nielen uzatvorenie dohody o zriadení práva osobného užívania a jej registrácia na ŠN, ale aj tomu predchádzajúce vydanie rozhodnutia okresného národného výboru o pridelení pozemku do osobného užívania. Už zo samotného znenia cit. § 205 O. z. priamo vyplýva, že až vydaním rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania vznikne občanovi právo, aby s ním bola uzatvorená dohoda. V konaní však nepredložili takéto rozhodnutie o pridelení žalovaných pozemkov do osobného užívania, od ktorého by bolo možné odvodzovať existenciu právneho titulu k zriadeniu práva osobného užívania v ich prospech, resp. minimálne ich dobromyseľnosť, že sú oprávnenými držiteľmi. V konaní sa odvolávali len na výkaz plôch ku GP č.761-3601-0063-73 a na skutočnosť, že sú v ňom uvedení ako užívatelia žalovaných pozemkov, čo však absolútne nesvedčí o tom, že došlo k vydaniu rozhodnutia a k zahájeniu procesu zriadenia práva osobného užívania k žalovaným pozemkom v ich prospech. Na základe uvedeného doteraz nepreukázali, z akej objektívnej právnej skutočnosti odvodzujú svoju dobromyseľnosť držby, ktorá je hlavným predpokladom pre začatie plynutia prípadnej vydržacej doby a pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním tak, ako to súd v napádanom rozhodnutí priznal. III. Ako sám súd v napádanom rozsudku konštatoval, otázku, či držiteľ veci bol oprávnený alebo nie sa zisťuje z toho, z akých skutočností vyvodzuje svoju dobrú vieru, že mu vec patrí, teda titul vstupu do oprávnenej držby a či pri bežnej opatrnosti mal alebo mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Žalobcovia počas celého konania nepreukázali ani neargumentovali jedinou objektívnou skutočnosťou svedčiacou v prospech ich údajného dobromyseľného užívania žalovaných pozemkov a taktiež ani súd sa v celom rozsudku pri posudzovaní ich dobromyseľnosti neoprel o jedinú objektívnu skutočnosť, ktorou by argumentoval a z ktorej by priamo alebo hoc aj nepriamo vyplývala ich dobromyseľnosť ako držiteľov pozemku. Jediné čím súd zdôvodnil ich dobromyseľnosť je subjektívna výpoveď svedka D.. A., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že si pamätá, že im bolo miestnou radou národného výboru odsúhlasené udelenie pozemkov na užívanie, ale nepamätá si, prečo to nebolo dotiahnuté do konca a prečo nebolo vydané rozhodnutie. Ich dobromyseľnosť mal taktiež za preukázanú subjektívnym čestným prehlásením ich suseda Z.. I., ktorý v ňom uviedol, že má vedomosť o tom, že žalované pozemky, na ktorých je postavený rodinný dom v dobrej viere nerušene užívajú od r.1973 a túto skutočnosť vie, pretože je ich sused. Takýto dôkaz je absolútne irelevantný a nie je spôsobilý preukázať ich dobromyseľnosť, ako držiteľov pozemku. Svedok nie je oprávnený na posúdenie právnej otázky dobromyseľnosti držiteľa, pretože posúdením tejto skutočnosti sa má zaoberať súd, ktorý ako sám uviedol v ods.22 napadnutého rozsudku, nemá vychádzať len zo subjektívnych predstáv držiteľa. Zo žiadneho z týchto dôkazov nevyplýva, že bolo skutočne vydané rozhodnutie o pridelení žalovaných pozemkov do osobného užívania, od ktorého, ako aj „v“ súd v napádanom rozsudku, odvodzujú ich dobromyseľnosť. S ohľadom na uvedené rozporoval ich dobromyseľnosť, pričom poukázal na objektívne skutočnosti, ktoré museli (minimálne na to boli spôsobilé) u nich vyvolať dôvodné pochybnosti o tom, že žalované pozemky nie sú v ich vlastníctve, resp. že nie sú ich dobromyseľnými držiteľmi. Okrem skutočnosti, že nepreukázali, že došlo k vydaniu rozhodnutia o pridelení žalovaných pozemkov do osobného užívania spochybňoval ich dobrú vieru aj objektívnou skutočnosť, že v samotnom stavebnom povolení č.j.výst.1451/530/80/Mk zo 7.8.1980 vydaného ObNV, odborom výstavby, MH a O Košice

- Šaca (ďalej ako stavebné povolenie; poznámka žalovaného), na ktoré sa v žalobe odvolávajú, je výslovne uvedené, že žiadateľovi povoľuje výstavbu rodinného domu (ďalej len RD) na pozemku č.58/61 v obvode Košice Šaca za týchto podmienok:...2. Zabezpečiť majetkoprávne vysporiadanie pozemku do 7.8.1981. Z odôvodnenia stavebného povolenia je preto jasné, že žalobca nemal v r.1980 majetkovoprávne usporiadaný vzťah k pozemku, keďže podmienkou stavebného povolenia bolo usporiadať tieto majetkovoprávne vzťahy do 1 roku od vydania stavebného povolenia. V prípade, ak by

mu k žalovaným pozemkom, na ktorých začal s výstavbou RD, v čase vydávania stavebného povolenia svedčalo právo osobného užívania tak ako tvrdí, mal by vzťah k pozemku pod RD vysporiadaný a ObNV, odbor výstavby, MH a O Košice - Šaca by mu nebol takúto podmienku uložil. Stavebné povolenie na RD im bolo udelené len dodatočne, na už postavenú čiernu stavbu, pričom žalované pozemky vysporiadané neboli, tak ako to je uvedené v samotnom stavebnom povolení a k majetkovoprávnemu vysporiadaniu nedošlo ani následne. Teda nemohli byť ani v r.1980 dobromyseľní, že žalované pozemky oprávnene užívajú, resp. že im svedčí právo osobného užívania. Ďalšou objektívnou skutočnosťou, ktorá vytvára dôvodné pochybnosti o ich dobromyseľnosti bola skutočnosť, že ObNV Košice V oznámením zo 17.2.1988 im, ako žiadateľom o majetkovoprávne vysporiadanie pozemku parc.č.58/61, oznámil, že majetkovoprávne vysporiadanie bude realizované v r.1989. Z uvedených skutočností vyplýva, že nemohli (v r.1980,1989) a ani nemôžu byť na základe objektívnych skutočností v dobrej viere, že im vzniklo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom, nakoľko sami dobre vedeli, že vlastníkom žalovaných pozemkov je iný subjekt, v súčasnosti on, ktorého žiadali o ich odkúpenie. Ich dobrú vieru, že im svedčí vlastnícke právo k žalovaným pozemkom vyvracia aj skutočnosť, že nikdy neboli vedení v katastri nehnuteľností (ďalej len KN) ako vlastníci žalovaných pozemkov. Jedná sa o objektívnu skutočnosť, ktorú si mohli kedykoľvek overiť prostredníctvom KN a ktorá sa nedá žiadnym spôsobom opomenúť. Dobrú vieru chceli preukázať aj skutočnosťou, že za žalované pozemky platili a stále platia daň z nehnuteľností. Toto tvrdenie namietal, nakoľko ho nijakým spôsobom nepreukázali, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade spočívalo na nich, ako na strane sporu, ktorá je povinná túto skutočnosť preukázať. Citoval znenie § 5 ods.1-3 zák.č.582/04 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej zák. o miestnych daniach; poznámka žalovaného). To, že neplatia daň z nehnuteľností je ďalším dôkazom, že sa k žalovaným pozemkom nesprávajú ako vlastníci, keďže si neplnia povinnosti, ktoré priamo súvisia s vlastníckym právom k nehnuteľnosti a tým pádom nemohli a nemôžu byť v dobrej viere, že sú vlastníkmi. Súd sa však s uvedenými skutočnosťami, ktoré v konaní namietal, v napádanom rozsudku nevysporiadal. IV. Ako v konaní uviedol, na rozdiel od žalobcov je na LV č.XXXX už dlhodobo zapísaný ako vlastník žalovaných pozemkov na základe protokolu o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku č.133/92- SM zo 6.11.1992. Na základe tohto protokolu bol v dobrej viere zapísaný ako vlastník žalovaných pozemkov, a to ku dňu účinnosti zák.č.138/91 Zb. o majetku obcí. O jeho dobrej viere svedčí aj skutočnosť, že predmetné pozemky (ešte ako nerozdelenú parc.č.782/8 o výmere 553 m2) zveril zmluvou č.XXXXXXXXXX z 8.9.2010 do správy mestskej časti Košice - Šaca. Z uvedeného vyplýva, že sa k pozemkom správal ako vlastník, pretože s nimi ďalej nakladal. Žalobcovia až v r.2017 podali na súde žalobu o určenie vlastníckeho práva a až týmto úkonom by prípadne mohli ho spochybniť v jeho dobrej viere, ako vlastníka žalovaných pozemkov. Avšak ani v žalobe nepredložili dôkazy a nepreukázali svoje tvrdenia, ktorými by ho objektívne spochybnili v dobrej viere, že mu svedčí vlastnícke právo k žalovaným pozemkom. Preto pre prípad akýchkoľvek pochybností z opatrnosti vzniesol námietku vydržania z jeho strany, s ktorou sa však súd nijakým spôsobom v odôvodnení rozsudku nevysporiadal. V. Ďalšie pochybenie súdu videl v nekonzistentnosti odôvodnenia rozhodnutia. Súd svoje rozhodnutie (v ods.24) odôvodnil tým, že preukázali, že boli dobromyseľní, keď svoje právo osobného užívania žalovaných pozemkov vyvodzovali z rozhodnutia o pridelení predmetného pozemku do ich osobného užívania z r.1973. Uviedol, že síce nepredložili predmetné rozhodnutie a ani dohodu o zriadení práva osobného užívania žalovaných pozemkov, ale ich tvrdenie o existencii mal za preukázané svedeckou výpoveďou svedka D.. A. a čestným prehlásením ich suseda Z.. I.. Súčasne však konštatoval (v ods.25), že dohodu o zriadení práva osobného užívania nemožno považovať za titul vstupu do oprávnenej držby, keďže išlo o titul nadobudnutia práva osobného užívania, ktoré by sa zo zák. transformovalo bez ďalšieho na vlastnícke právo. Následne (v ods.26) opätovne konštatuje, že vychádzajúc z existencie práva osobného užívania žalobcami do 31.12.1991, potom 1.1.1992 sporný pozemok následne užívali v domnení, že sa zo zák. stali jeho bezpodielovými spoluvlastníkmi. Takéto odôvodnenie rozsudku sa javí prinajmenšom ako nelogické, keď jednotlivé výroky odôvodnenia sú nekonzistentné a navzájom si odporujú. Najprv súd uvádza, že boli dobromyseľní v užívaní žalovaných pozemkov, keď svoju dobromyseľnosť odvodzovali od rozhodnutia o pridelení pozemkov do osobného užívania. Následne konštatuje, že takéto rozhodnutie nebolo vydané, pretože ak by bolo vydané, existovalo by im právo osobného užívania k 1.1.1992 a automaticky zo zák. by im vzniklo vlastnícke právo. A na záver opätovne konštatuje, že vychádzajúc z existencie práva osobného užívania boli v dobrej viere že im pozemok vlastnícky patrí. Najprv má súd za preukázané, že právo osobného užívania im vzniklo, následne túto skutočnosť zneguje a konštatuje, že ak by existovalo zmenilo by sa predsa zo zák. na vlastnícke právo a následne opätovne neguje predchádzajúce konštatovanie a uvádza, že ich právo osobného užívania do 31.12.1991 existovalo. VI. Navrhoval, podľa rozsudok v celom napádanom rozsahu zmeniť tak, že žaloba sa v celosti

zamieta a žalobcovia sa zaväzujú na náhradu mu trov konania alebo, podľa , rozsudok v celom napádanom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcov zaviazať na náhradu mu trov odvolacieho konania. 4. Žalobcovia k odvolaniu podali v zmysle nasledovné vyjadrenie: Podľa názoru žalovaného a v zmysle , a „prechádzalo“ napadnutému rozhodnutiu konanie, ktoré má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo svojom odvolaní uvádza, že v konaní nepredložili rozhodnutie o pridelení žalovaných pozemkov do osobného užívania, od ktorého by bolo možné odvodzovať existenciu právneho titulu k zriadeniu práva osobného užívania v ich prospech, resp. minimálne ich dobromyseľnosť, že sú oprávnenými držiteľmi. V dôsledku týchto skutočností - podľa názoru žalovaného - nepreukázali, z akej objektívnej právnej skutočnosti odvodzujú svoju dobromyseľnosť držby, ktorá je hlavným predpokladom pre začatie plynutia prípadnej vydržacej doby a pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. S odvolaním žalovaného sa v celom rozsahu nestotožnili a sú toho názoru, že napádaný rozsudok je vecne a právne správny a nie je tu žiaden skutočný dôvod na zrušenie rozhodnutia. Nemôžu súhlasiť s jeho tvrdením, podľa ktorého tým, že nepredložili rozhodnutie ObNV o pridelení predmetného pozemku do ich osobného užívania, resp. dohodu o zriadení práva osobného užívania nepreukázali svoju dobromyseľnosť držby, ktorá je objektívnym predpokladom vydržania a následného nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Existencia nadobúdacieho titulu a dobromyseľnosť ich držby - podľa ich názoru - nesporne vyplýva z iných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise a to predovšetkým zo svedeckej výpovede D.. A., zamestnanca ObNV Košice Šaca do r.1974 ako aj z čestného prehlásenia suseda žalobcov Z.. I.. Taktiež považovali za potrebné poukázať na skutočnosť, že za dobromyseľných užívateľov sporného pozemku boli považovaní aj samotným právnym predchodcom žalovaného. Navyše užívanie pozemku nimi vyplýva aj z GP na rozdelenie parc.č.58/60 z 20.5.1973, kde ako užívateľ par.č.58/60 (v súčasnosti 782/8, k. ú. Š.) sú vedení práve oni. Užívanie pozemku nimi potvrdzuje taktiež delimitačný protokol z r.1991, z ktorého je nespochybniteľne zrejmé, že užívajú predmetné parc. s vtedajším označením v EN ako parc.č.782/8 o výmere 553 m2. Podľa ich právneho názoru boli splnené všetky podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k spornému pozemku, nakoľko žalobca spolu s rodinou užíval predmetný pozemok na základe neperfektného rozhodnutia o pridelení stavebného pozemku do osobného užívania od r.1973. Boli presvedčení, že im právo osobného užívania pozemku platne vzniklo a na základe právnej úpravy účinnej od 1.1.1991 sa transformovalo na vlastnícke právo. Zák. stanovená 10 ročná doba podmieňujúca vydržanie tak uplynula k 2001, pričom sporný pozemok užívali dobromyseľne, nerušene, teda v dobrej viere, pričom ich vlastnícke právo nik nespochybňoval a samotný žalovaný mal vedomosť o existencii ich práv k spornej nehnuteľnosti. V závere si dovolili upriamiť pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť, že v minulosti bol so žalovaným v obdobnej veci /ide o bezprostredných susedov/ vedený spor, v ktorom KS v Košiciach rozhodnutím -207 z 20.1.2015, potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Košice II -186 z 10.4.2014. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhovali, po preskúmaní, napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny potvrdiť a odvolanie žalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Žalovaný je povinný nahradiť im trovy prvostupňového aj odvolacieho konania, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z a rozsudok potvrdil podľa , lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu veci, na čom nič nemení ani odvolanie. 6. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 7. V odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie bolo takou inou vadou postihnuté. 8. Odvolací dôvod podľa sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z - . Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá , lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 9. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. 10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci ( ) je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 11. Súd použil správne právne predpisy, správne ich aj vyložil a na daný skutkový stav ich správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku ( ) odvolací súd poukazuje na právne závery a právny názor vyslovené v rozsudku -207 z 20.1.2015 KS v Košiciach, ktorý rozhodoval v skutkovo a právne identickej veci, s ktorými sa plne stotožňuje a osvojuje si ich a nepovažuje za potrebné, ani účelné ich reprodukovať, keďže uvedený rozsudok bol žalovanému (i zástupcovi žalobcov v prejednávanej veci) doručený, a teda sú im známe. 13. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 14. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 15. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 16. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Žalobcovia mali v odvolacom konaní plný úspech, preto im bola priznaná náhrada jeho trov v plnom rozsahu. 18. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.