Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-40-2019.pdf
PDF · 92.13 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/40/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Chlebovič Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľky S. N. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v X. O. č. X A. O. zastúpenej JUDr. Kristínou Piovarčíovou ml. advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Štúrovej č. 20 proti povinnému P. N. nar. X.X.XXXX bývajúcemu v N. G. č. XXX zastúpenému Advokátskou kanceláriou Vojčík & Partners s.r.o. so sídlom v Košiciach na ul. Rázusovej č. 28 v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 19.12.2018 č.k. 14C 212/2010-883 takto
rozhodol:
M e n í rozsudok tak, že povinného zaväzuje prispievať na výživu navrhovateľky 200 Eur mesačne od 29.9.2010 do 20.9.2015 vrátane a vo zvyšnej časti návrh zamieta.
Dlžné výživné 3 000 Eur za obdobie od 29.9.2010 do 20.9.2015 zaväzuje povinného zaplatiť navrhovateľke do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal povinného prispievať na výživu navrhovateľky 400 Eur mesačne, počnúc od podania návrhu, t.j. od 29.9.2010 do 20.9.2015 a vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky zamietol. Dlžné výživné 15 200 Eur za obdobie od 29.9.2010 do 20.9.2015 povolil povinnému splácať v splátkach a to 1. splátku vo výške 7 600 Eur do 15.1.2019 a 2. splátku vo výške 7 600 Eur do 15.4.2019. O trovách účastníkov konania a štátu rozhodol tak, že žiaden z nich nemá nárok na ich náhradu.
2. Proti tomuto rozsudku okrem výroku o trovách konania štátu podal v zákonnej lehote odvolanie povinný s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietne. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), c) a d) Civilného sporového poriadku. Namietal výšku príspevku na výživu navrhovateľky dôvodiac, že príspevok na výživu rozvedeného manžela slúži na zabezpečenie primeranej výživy a nie na zabezpečenie rovnakej životnej úrovne rozvedených manželov ako to bolo počas trvania manželstva, preto dôvodom pre priznanie príspevku nie je rozdiel v životnej úrovni bývalých manželov po rozvode, skutočnosť, že navrhovateľke klesla životná úroveň oproti obdobiu pre zánikom manželstva a ani to, že si vlastnou prácou nedokáže zarobiť dostatok prostriedkov na uspokojovanie potrieb v rozsahu ako za trvania manželstva. Poukázal na to, že kritériom pre určenie výšky príspevku je jeho primeranosť, čím sa obmedzuje jeho výška na pokrytie len časti niektorých opodstatnených výdavkov rozvedeného manžela a jeho domácnosti. Na podporu svojich tvrdení citoval z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 13Co/62/2015. Ďalej namietal, že pri posudzovaní schopnosti navrhovateľky samostatne sa živiť sa nemá vychádzať len
zo skutočnosti, že je nezamestnaná, ale posudzovať sa majú jej subjektívne a objektívne schopnosti a možnosti na trhu práce, teda jej schopnosť pracovať. Zdôraznil, že navrhovateľka je čiastočnou invalidnou dôchodkyňou rovnako ako on, preto majú rovnaké schopnosti a možnosti zabezpečiť si ďalší príjem a tvrdenia navrhovateľky o neúspešnom hľadaní zamestnania bez preukázania týchto skutočností nie sú relevantným dôkazom neschopnosti zabezpečovať si základné životné potreby. Ďalej namietal, že konajúci súd pri rozhodovaní nezohľadnil konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov napriek skutočnosti, že jeho vyporiadaním sa dôvodne predpokladá zmena majetkových pomerov navrhovateľky a je evidentné, že po jeho vyporiadaní nebudú pomery manželov rovnaké aké boli počas tohto konania. Vyslovil názor, že rozhodnutie v tejto veci závisí od otázky, ktorú súd nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, nakoľko preskúmanie majetkových pomerov je možné iba ak sa v nich odzrkadlí aj vlastníctvo k majetku vyporiadaného v rámci konania o vyporiadanie BSM. Ďalšou otázkou, ktorú konajúci súd nebol oprávnený v tomto konaní riešiť sú jeho finančné prostriedky na účtoch v banke, pretože v súvislosti s nimi prebieha trestné vyšetrovanie a nebolo úlohou súdu prvej inštancie vyvodzovať závery, či jeho konanie (nakladanie s finančnými prostriedkami) a pohyby na účtoch boli ,,neprijateľné“. V tejto súvislosti namietal nevykonanie navrhnutého dôkazu - pripojenie vyšetrovacieho spisu, z ktorého by boli zrejmé výpovede svedkov ohľadom jednotlivých platieb a teda objasnené, že prevažná časť finančných prostriedkov boli pôžičky. Nesúhlasil s postupom konajúceho súdu, ktorý nevzal do úvahy ním predložené dôkazy a preukázané výdavky, posudzovanie skutkového stavu vyložil prísne formalisticky výlučne na základe tvrdení navrhovateľky a nesprávne zistil jej majetkové pomery, čím nesprávne rozhodol o výške príspevku.
3. Navrhovateľka sa k odvolaniu povinného nevyjadrila.
4. Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1.júla 2016, zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, podľa ktorého sa viedlo konanie o návrhu na určenie manželského výživného.
5. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „ CMP“).
6. Podľa § 395 CMP ak § 396 CMP neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona, ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.
7. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Podľa § 388 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „ CSP“) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa ust. § 388 CSP, pretože nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
10. Podľa § 72 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené
do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.
11. Podľa § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
12. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania dospel k záveru, že konajúci súd síce riadne zistil skutočný stav veci a správne pri rozhodovaní o výživnom pre rozvedenú manželku vyhodnotil príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. Rovnako správne pri rozhodovaní o výživnom pre rozvedenú manželku posúdil dôvody neschopnosti navrhovateľky samej sa živiť, ale nesprávne vyhodnotil primeranosť výživy v zmysle ust. § 72 ods. 1 Zákona o rodine.
13. Základnou hmotnoprávnou podmienkou existencie a trvania nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela je nepochybné preukázanie, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť. Skutočnosť, že rozvedená manželka (manžel) má príjem, sama o sebe nestačí na konštatovanie, že je schopná sama sa živiť, ak z tohto príjmu nie je schopná uhradiť popri nevyhnutných nákladoch na stravovanie aj ďalšie nevyhnutné životné náklady. Preukázanie tejto skutočnosti je podmienkou vzniku nároku na príspevok, ale nie hľadiskom určujúcim rozsah príspevku, ktorý zákon vymedzuje pojmom primeraná výživa, čo znamená, že nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela prichádza do úvahy len vtedy, ak je splnená podmienka, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť a až potom je možné určiť konkrétny rozsah výživného. Podstatnou podmienkou pre určenie rozsahu príspevku na výživu rozvedeného manžela popri odôvodnených potrebách oprávneného sú aj schopnosti a možnosti povinného (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine), ktoré však neovplyvňujú hornú hranicu príspevku, pretože podľa dikcie § 72 ods. 1 Zákona o rodine má povinný prispievať podľa svojich schopností a možností len na primeranú výživu oprávneného. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že navrhovateľka preukázala zákonný nárok na priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky, pretože jediným zdrojom jej príjmu v rozhodnom období bol čiastočný invalidný dôchodok od septembra 2010 do septembra 2013 vo výške 121,20 Eur a od októbra 2013 do apríla 2016 vo výške 133,40 Eur mesačne, uhrádzala náklady spojené s bývaním 150 Eur (plyn 90 Eur, elektrina 60 Eur), mobilný paušál 30 Eur mesačne, internet 20 Eur mesačne a kredit 10 Eur mesačne. Okrem toho je nesporné, že má ďalšie zvýšené výdaje v súvislosti so zhoršeným zdravotným stavom a rovnako je nepochybné, že navrhovateľka má nevyhnutné náklady aj na zabezpečenie stravovania (200 - 220 Eur mesačne), ošatenia a hygieny (40 Eur mesačne). Na základe uvedeného je zjavné, že navrhovateľke po zaplatení nevyhnutných výdavkov spojených zvlášť s bývaním nezostane dostatok finančných prostriedkov na primerané zabezpečenie jej výživy. Je nesporné, že manželstvo účastníkov bolo právoplatne rozvedené, pričom navrhovateľka nie je schopná z objektívnych dôvodov sama sa živiť, pretože od roku 1992 je čiastočnou invalidnou dôchodkyňou, dlhoročne (od roku 1999) pracovala pre povinného, ktorý jej za prácu nevyplácal mzdu, pričom aj o toto zamestnanie prišla z dôvodu rozvodu manželstva a v súčasnosti jej zhoršený zdravotný stav, nedostatočné vzdelanie a kvalifikácia neumožňujú uplatniť sa na trhu práce tak, aby bola schopná z vlastného príjmu sama zabezpečovať svoje potreby. Odvolací súd je toho názoru, že schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného umožňujú súdu príspevok priznať. Povinný poberá od februára 2014 invalidný dôchodok vo výške 196,50 Eur mesačne a v rozhodnom období bol jediným spoločníkom a konateľom v obchodnej spoločnosti Stavebno-obchodná firma N., s.r.o. a obchodnej spoločnosti KD.o.. Konštatuje, že príjmy povinného z predmetných obchodných spoločností neboli v konaní spoľahlivo preukázané a zistené ani nariadeným znaleckým dokazovaním znalcom z odboru ekonómie a manažmentu z dôvodu nedostatočnosti účtovných záznamov (znalecký posudok č. 1/2014 na čl. 233). Odvolací súd vo vzťahu k majetkovým pomerom povinného poukazuje na skutočnosť, že zistený príjem povinného bol síce v rozhodnom období necelých 200 Eur mesačne, ale z posúdenia celkových majetkových pomerov povinného, tak ako ich zistil súd prvej inštancie, nepochybne vyplýva, že jeho životná úroveň je vyššia, než aká by bola len na základe deklarovaných príjmov. Pokiaľ povinný tvrdí, že iný príjem ako invalidný dôchodok nemá a jeho obchodné spoločnosti sú stratové, tieto tvrdenia nekorešponduje s výdavkami, na ktoré poukazuje, keď len na pohonné hmoty minie 400 Eur
mesačne. Ak skutočne má len príjem 200 Eur tak potom nemôže hradiť mesačné výdavky na stravu vo výške 150 Eur, hygienu 40 Eur, ošatenie 400 Eur, príspevok na bývanie 150 Eur a lieky 80 Eur mesačne, pretože tieto ďaleko presahujú výšku invalidného dôchodku a výšku príjmu, ktorú uviedol, že má z podnikateľskej činnosti. Navyše z výpisov bankových účtov konajúci súd zistil, že povinný disponoval v rozhodnom období značnými finančnými prostriedkami (bod 17. odôvodnenia), čo mu jednoznačne umožňuje prispievať na výživu navrhovateľky bez toho, aby sa čo i len znížila jeho životná úroveň. Zdôrazňuje, že majetkové pomery treba posudzovať komplexne, nakoľko zahŕňajú jednak majetok povinného ako objektívnu kategóriu, a jednak jeho životný štandard, ktorým sa prezentuje navonok.
14. Rozsah vyživovacej povinnosti medzi rozvedenými manželmi je obmedzený v tom smere, že rozvedený manžel za splnenia ostatných zákonných podmienok má nárok na nutnú výživu čomu podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci zodpovedá príspevok na výživu vo výške 200 Eur mesačne, ktorý spolu s príjmom navrhovateľky z invalidného dôchodku umožní uspokojiť jej základné nevyhnutné životné potreby. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok podľa ust. § 388 CSP tak, že povinného zaviazal prispievať na výživu rozvedenej manželky (navrhovateľky) 200 Eur mesačne od 29.9.2010 do 20.9.2015.
15. Vo vzťahu k relevantnej odvolacej argumentácii povinného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy poznamenáva, že v nesporových konaniach sa síce uplatňuje tzv. vyšetrovacia zásada (§ 36 CMP), podľa ktorej jej súd povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci, ale vyšetrovacia zásada nenahrádza dôkaznú aktivitu účastníkov a súd nie je povinný vykonať ani všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 64/1997), preto ani nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania nemožno považovať za postup súdu, ktorým by bolo odňaté právo konať pred súdom (R 37/1993).
16. K odvolacej námietke povinného, že po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva dôjde k zmene majetkových pomerov navrhovateľky, na ktorú súd prvej inštancie neprihliadol, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 217 ods. 1 CSP, kedy pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Inak povedané súd nemôže rozhodnúť na základe takého stavu, ktorý už neexistuje alebo svoje rozhodnutie oprieť o stav, ktorý ešte len v budúcnosti eventuálne môže nastať. Z uvedeného dôvodu námietku povinného považuje za nedôvodnú.
17. Vzhľadom na to, že odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že zaviazal povinného prispievať na výživu navrhovateľky 200 Eur mesačne od 29.9.2010 do 20.9.2015 rozhodol aj o dlžnom výživnom
- príspevku na výživu rozvedeného manžela 12 200 Eur, ako násobok určeného príspevku za 61 mesiacov, od ktorého odpočítal sumu 9 200 Eur, ktorou povinný prispieval na výživu navrhovateľky na základe nariadeného neodkladného opatrenia. Dlžné výživné 3 000 Eur za obdobie od 29.9.2010 do 20.9.2015 odvolací súd zaviazal povinného zaplatiť navrhovateľke v zákonne lehote na plnenie podľa ust. § 232 CSP do troch dní od právoplatnosti.
18. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ktoré závery v konkrétnostiach odvolateľ ani nespochybňoval, a existenciu takýchto okolností vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania v podanom odvolaní ani neuvádzal. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je : a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku , ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.