Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7S/65/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v právnej veci žalobcu: DOBREX s.r.o., so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku 20, IČO: 17077524, zastúpeného JUDr. Jánom Husárom, advokátom, so sídlom kancelárie v Košiciach, Slovenskej jednoty 8, proti žalovanému: Mesto Michalovce, so sídlom Námestie Osloboditeľov, Michalovce, zastúpeného JUDr. Jozefom Sotolářom, PhD., advokátom, so sídlom kancelárie v Košiciach, Južná trieda 1, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zastúpeného primátorom mesta Viliamom Záhorčákom, č. sp.: 44101/0000003, zo dňa 31. mája 2017, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Mesta Michalovce zo dňa 31.05.2017 č. sp.: 44101/0000003, ako aj rozhodnutie Mestského úradu Michalovce zo dňa 07.04.2017 č.: 44101/2017 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 31.05.2017 č. sp.: 44101/0000003 žalované Mesto Michalovce prostredníctvom primátora mesta M. D. rozhodlo o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Mesta Michalovce zo dňa 07.04.2017 č.: 44101/2017 o odmietnutí žiadosti poskytnúť informáciu, o ktorú požiadal žiadateľ dňa 31.03.2017 tak, že odvolanie žiadateľa, t.j. žalobcu odmietlo. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 18.05.2017 mu bolo postúpené odvolanie voči rozhodnutiu Mesta Michalovce zo dňa 07.04.2017 č.: 44101/2017 (v ďalšom texte aj : „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,“ resp. „prvostupňové správne rozhodnutie“) o odmietnutí sprístupnenia informácií, ktoré žalobca požadoval v takomto rozsahu : „1. Zaslanie kompletnej písomnej a inej korešpondencie, ktorá predchádzala uzatvoreniu všetkých štyroch zmlúv o poskytovaní právnych služieb v spore vedenom na Bratislavskom rozhodcovskom súde medzi V. K. B..T..Y.. a mestom Michalovce o zaplatenie 8 692 645,63 Eur, 2. Primátor mesta na Mestskom zastupiteľstve uviedol, že na Okresnom súde Bratislava I vedieme aktívne súdne spory proti spoločnosti V. K. B..T..Y.. (teraz K.-F. B..T..Y..). Prosím o sprístupnenie týchto informácií: a) spisové značky konaní, čo je ich predmetom a kto v týchto konaniach zastupuje mesto. Nežiadam o žalobné návrhy ani o vyjadrenia, ktoré by podľa Vás mohli ovplyvniť výsledok konaní, ale len o základné informácie, ktoré nepodliehajú obmedzeniu. 3. Ak v týchto sporoch zastupuje mesto externá advokátska kancelária, žiadam o sprístupnenie kompletnej korešpondencie, ktorá predchádzala uzatvoreniu zmlúv o poskytovaní právnych služieb a následne uzatvorených zmlúv s advokátskou kanceláriou. 4. Advokátska kancelária Mgr. Petronely Zavackej, Bratislava zastupuje Mesto Michalovce v prípade podaného dovolania v spore so spoločnosťou DOBREX, s.r.o., Michalovce. Sprístupniť žiadam

spôsob výberu tejto kancelárie, kompletnú korešpondenciu, ktorá predchádzala uzatvoreniu zmluvy o právnych službách, ako aj samotnú zmluvu s AK. Ani tieto žiadané písomnosti nijako nezasahujú do prebiehajúceho sporu.“

2. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia ďalej konštatoval, že Mestský úrad Michalovce rozhodnutím z 07.04.2017 č.: 44101/2017 požadované informácie odmietol poskytnúť, čo odôvodnil tým, že v tomto prípade nejde o samotné informácie, ale o minimalizáciu reálnej schopnosti povinnej osoby plniť zákonmi uložené úlohy. Uviedol, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám neobsahuje legálnu definíciu zneužitia práva, ale zákaz zneužívania výkonu práva je jedným z ústavných princípov obsiahnutých v v . Doterajší rozsah žiadosti o informácie z podnetu firmy DOBREX, s.r.o., resp. jeho konateľov (v roku 2016 v počte 14, každá s niekoľkými otázkami, za 5 mesiacov roku 2017 - 13 žiadostí, každá s niekoľkými otázkami) dokazuje, že žiadateľ nemá reálny záujem o získanie informácie. Žiadosť zo dňa 13.03.2017 obsahuje štyri otázky, ktoré sú formulované všeobecne so žiadosťou o zaslanie komplexnej písomnej a inej korešpondencie, z rôznych oblastí činnosti mesta. Vzhľadom na tieto skutočnosti, ako aj na rozsah doterajších žiadostí o informácie, podľa žalovaného je dôvodný záver, že cieľom žiadosti o informácie nie je samotná informácia, ale snaha zahltiť povinného kompletizovaním a získavaním podkladov k žiadosti a tým sťažiť výkon samosprávnych a poverených kompetencií. Žalované mesto Michalovce preto prostredníctvom primátora mesta ako odvolacieho správneho orgánu odvolaniu nevyhovelo a odvolanie odmietlo.

3. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou zo dňa 08.06.2017, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 21.06.2017 domáhal preskúmania zákonnosti postupu, ako aj rozhodnutia žalovaného, a z ním uvedených dôvodov navrhol, aby správny súd rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň uplatnil nárok na plnú náhradu trov konania. Predovšetkým namietal, že Mesto Michalovce si nesprávne vyložilo jednotlivé ustanovenia o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „zákon o slobodnom prístupe k informáciám,“ resp. „informačný zákon“) a protiústavne žalobcovi odmietlo poskytnúť požadované informácie. Poukázal na právne názory vyslovené v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28.06.2017, podľa ktorého: „... možno dospieť k záveru, že plná informačná povinnosť voči každému je z hľadiska článku 26 ods. 4 namieste buď vtedy, keď ide o subjekt, ktorý hospodári s verejnými financiami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo obcí, alebo vtedy, ak ide o subjekt, ktorý bol kreovaný zákonom alebo na základe zákona, ktorý patrí do oblasti verejného práva. V týchto prípadoch je daný verejný záujem na plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do úzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich práv a slobôd. ... Hospodárenie s verejnými financiami a štátnym, resp. obecným majetkom zakladá verejný záujem na transparentnosti fungovania takéhoto subjektu kvôli možnosti verejnej kontroly zo strany občanov a posilneniu dôvery občanov v zákonné nakladanie s verejnými prostriedkami a majetkom.“ Zdôraznil, že žalované Mesto Michalovce, ktoré bolo kreované na realizáciu verejných záujmov má plnú informačnú povinnosť v zmysle a zákona o slobodnom prístupe k informáciám a žalobcom požadované informácie nespadajú pod režim - 11 označeného zákona. Obsahom jeho žiadosti nie je ani vytvorenie novej informácie a tým zneužívanie zákona, či zámer sťažiť výkon samosprávnych a poverených kompetencií. Svojvoľné posúdenie tejto otázky zo strany povinnej osoby nemôže fakticky znemožniť prístup žiadateľa k informáciám, ktoré má povinná osoba k dispozícii, pretože by to bolo v rozpore s ústavnou povinnosťou povinných osôb poskytovať informácie o svojej činnosti. Zároveň vyslovil názor, že o vytvorenie novej informácie, či sťaženie výkonu kompetencií žalovaného nemôže ísť v takom prípade, ak ku príprave odpovede na žiadosť o informácie stačí iba mechanické vyhľadanie a zhromažďovanie údajov, ktoré sa nachádzajú u povinnej osoby a ktoré musia byť napr. vyhľadané v rôznych dokumentoch, z týchto dokumentov vyňaté, zhromaždené a následne vložené do odpovedi na žiadosť. Odvolal sa aj na právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.05.2002, sp. zn. , podľa ktorého: „Povinná osoba disponuje požadovanými informáciami, okrem iného aj vtedy, ak s požadovanými informáciami pri svojej činnosti pracuje, resp. ak sú predmetom jej činnosti.“ Vyslovil presvedčenie, že vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných dokumentov logicky vyžaduje aj určitý čas, avšak nevyhnutne patrí k vybaveniu každej žiadosti o informácie. Ak by vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných dokumentov bolo považované za neprimerané zaťaženie, išlo by o protiústavný výklad zákona, pretože povinné osoby by v dôsledku tohto výkladu fakticky nemuseli poskytovať skoro žiadne informácie, čo by znamenalo reálne popretie ústavnej povinnosti poskytovať informácie podľa . Nebolo by ani zrejmé, aký rozsah poskytovania informácií by orgány verejnej moci nemuseli vôbec sprístupňovať, aby

nedochádzalo k ochromeniu ich činnosti. Pri takomto výklade zákona ťažkosti súvisiace s vyhľadávaním a spracovaním požadovaných informácií, najmä vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených, alebo odlišných informácií by mohlo podľa žalobcu v zmysle § 17 informačného zákona byť iba dôvodom na predĺženie lehoty na vybavenie žiadosti, takáto situácia však nemôže povinnú osobu zbaviť jej povinnosti informácie sprístupniť. Obdobné závery vyplývajú z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.09.2008 sp. zn. .

4. Žalobca ďalej zdôraznil, že v jednotlivých bodoch žiadosti žiadal o informácie, ktoré predchádzali uzatvoreniu zmlúv o poskytovaní právnych služieb hradených z verejných prostriedkov, preto celý proces, ktorého vyústením je uzavretá zmluva podlieha verejnej kontrole. V poradí druhou otázkou žiadal o spisové značky, predmet konania a právne zastupovania v konaniach na Okresnom súde Bratislava I, v ktorých žalovaný vystupuje ako účastník konania, teda ide o zverejňované informácie, ktoré nepodliehajú obmedzeniu podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože nejde o informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu. Rovnako je nezákonný a irelevantný dôvod pre nesprístupnenie požadovaných informácií, neschopnosť povinnej osoby dodržať zákonom stanovenú, resp. predĺženú lehotu na sprístupnenie požadovaných informácií vzhľadom na množstvo podaných žiadostí, čím by podľa žalovaného údajne mohlo dôjsť k paralyzácii bežného chodu dotknutého útvaru. Ak by spracovanie žalobcovej žiadosti si vyžadovalo aj dočasné opatrenia na zabezpečenie splnenia tejto zákonnej povinnosti (personálneho, prípadne technického charakteru), uvedené nezbavuje povinnú osobu povinnosti takéto informácie sprístupniť.

5. V závere správnej žaloby žalobca zdôraznil, že vzhľadom na obsah rozhodnutí tak správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného možno uzavrieť, že tieto neobsahujú žiadne ustanovenia, podľa ktorých by bolo možné požadované informácie nesprístupniť, preto oboma týmito rozhodnutiami došlo k porušeniu práv žalobcu a označené rozhodnutia sú nezákonné.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14.08.2017 k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania. V úvode vyjadrenia zdôraznil, že v danom prípade žiadateľovi nejde o samotné informácie, ale o minimalizáciu reálnej schopnosti mesta plniť úlohy uložené jej zákonmi, čo považoval z jeho strany za zneužitie práva a s tým spojené porušenie ústavných práv a ústavných princípov článku 1 ods. 1 . Žalovaný zvýraznil, že ide o sústavu opakovaných žiadostí toho istého žiadateľa (v roku 2016 - 14 žiadostí, každá s početnými otázkami a v roku 2017 za 5 mesiacov už znova 13 žiadostí a rovnako tak každá s početnými otázkami). Ďalej v písomnom vyjadrení žalovaný uviedol, že zaručuje okrem iného aj právo na informácie, pričom slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti ( ). Predmetom práva na informácie tak môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu . Iba zákon (nie iný predpis alebo príkaz) môže stanoviť, ktoré informácie sa nesprístupňujú. Zároveň poukázal aj na , podľa ktorého: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .“ Princípy a kritériá obsiahnuté v ústave tak „prenikajú“, resp. „prežarujú“ celý právny poriadok. V praxi to znamená, že význam každého všeobecného alebo neurčitého pojmu, ale aj každého iného ustanovenia musí povinná osoba pri rozhodovaní o žiadosti určiť (vyložiť) tak, aby rozhodnutie o konkrétnej žiadosti o informácie bolo v súlade s hodnotami a princípmi zakotvenými v ústave, aby boli dodržané ústavné kritériá obmedzenia práva na informácie zakotvené v článku 26 ods. 4 a aby nebolo porušené ústavné právo na informácie (obdobne aj právne názory vyslovené v nálezoch Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. a sp. zn. ).

7. Žalovaný ďalej zdôraznil, že výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie článku 13 ods. 4 , podľa ktorého sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ a rozsah týchto obmedzení je potrebné vykladať reštriktívne. Právo na informácie sa pri tom nezaručuje ako absolútne právo nadradené nad ostatné ústavné práva a slobody. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody - popretiu práv dotknutých účastníkov konaní a narušeniu riadneho chodu Mesta Michalovce - Mestského

úradu v Michalovciach, teda k narušeniu verejného záujmu štátu (právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Poukázal aj na právne názory vyplývajúce z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. Š 128/95, , ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ako aj rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - rozsudok sp. zn. , z ktorých vyplývajú tézy, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám má slúžiť iba ako nástroj spoločenskej kontroly a nie ako prostriedok na zneužitie práva a zákon o slobode informácií nemá slúžiť ako zámienka na kritiku orgánov verejnej správy, ale ako nástroj spoločenskej kontroly. Nemožno pritom poprieť právo na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne, t. j. povinným osobám budú adresované len žiadosti, ktoré sú tieto osoby reálne povinné poskytnúť, pretože len takto možno hovoriť o účinnej spoločenskej kontrole verejnej správy. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov o zneužívanie práva na informácie, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. V tomto konkrétnom prípade podľa žalovaného ide práve o takýto stav, keď žiadateľ opakovane a cielene požaduje informácie účelovo a v rozsiahlych súboroch s cieľom zavalenia úradu a jeho zamestnancov. Vyslovil názor, že prax orgánov aplikujúcich zákon o slobode informácií nemôže pristúpiť k výkladu jeho ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne k úplnej eliminácii reálnej schopnosti povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré im zverujú zákony a iné právne predpisy. V danom prípade Mestu Michalovce je daná obligatórna povinnosť plniť si svoju primárnu úlohu „výkon zverenej a originálnej činnosti na jednotlivých úsekoch verejnej správy“ daný medzinárodnými zmluvami, Európskou chartou miestnej samosprávy, a ostatnými právnymi predpismi. Právne predpisy, ktoré obciam dávajú tzv. „primárne kompetencie“ sú potom zásadným a významným faktorom obmedzenia práva na prístup k informáciám, ktoré má na mysli , ale aj , keď prikazuje primeraný spôsob poskytovania informácií. V praxi to znamená, že neposkytnutie a nesprístupnenie informácií v počte 27 za obdobie 15 mesiacov (a to vždy s početnými podotázkami) vo vzťahu k žiadateľovi, bolo potrebné a nevyhnutné za účelom zabezpečenia iného legitímneho cieľa tak, aby bol najmä zabezpečený výkon kompetencii povinnej osoby. Žalovaný ďalej vo vyjadrení zdôraznil, že v súvislosti s obsahom žiadosti žalobcu a rozsahom požadovaných informácií bolo zásadnou spornou otázkou, či kvalita a rozsah informácií, ktoré žiadateľ žiadal od obce ako povinnej osoby podľa príslušných ustanovení zákona o slobodnom prístupe k informáciám indikujú, že ide o porušenie princípu zákazu zneužitia práva vo verejnoprávnej sfére. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám pritom neobsahuje vo svojich ustanoveniach legálnu definíciu zneužitia práva, zákaz zneužívania výkonu práva je však jedným z ústavných princípov právneho štátu. Tieto ústavné princípy predstavujú hodnotovú časť (background - pozadie) formálnej aplikácie práva, aj v prípadoch, keď zákon sa o tom osobitne nezmieňuje. Cieľom testu zneužitia práva je preskúmať, či formálnou aplikáciou zákona - postupom podľa dikcie zákona nedochádza k narušeniu ústavného pozadia právnej regulácie. Kumulatívne požiadavky na aplikáciu zákona vyžadujú od štátnych orgánov konanie nielen v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ale súčasne pri zachovaní ústavných princípov. Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy povinnej osoby existuje dostatočný a odôvodnený počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Existenciu tohto reálneho záujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa je nevyhnutné odlišovať od formalizovaného právneho záujmu na poskytnutí informácie, ktorý žiadateľ nemusí preukazovať ( zákona o slobodnom prístupe k informáciám). To, že sa informácie poskytujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu ešte neznamená, že je daná vážnosť vôle žiadateľa informácie získať. Žalovaný konštatoval, že žiadosť žiadateľa zo dňa 13.03.2017 celkovo obsahuje štyri otázky, ktoré sú formulované úplne všeobecne a nekonkrétne (zaslanie aj inej korešpondencie a pod.) a jednoznačne vykazujú znaky tzv. informačného filibusteringu - teda obštrukčnej metódy, pri ktorej nie je dôležitý obsah žiadosti, ale zahltenie a zamestnanie orgánov verejnej činnosti na spracovaní informácie pre žiadateľa. Zároveň vo vyjadrení charakterizoval aj indície, ktoré naznačujú pochybnosti o vážnosti prejavenej vôle žiadateľa:

- žiadateľ opakovane a dlhodobo žiada o poskytnutie informácie - a žiada „všetko“, pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom,

- zneužívaná je skutočnosť, že výkon práva na informácie nepodlieha poplatkovej povinnosti, skutočnosť, že informácie nepodliehajú poplatkovej povinnosti však znamená, že právo musí byť vykonávané primeraným spôsobom,

- ďalším typickým znakom je to, že sú žiadané prevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba pôsobí,

- žiadané sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať orgán verejnej správy práve činnosťou, ktorá u zamestnancov je spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť.

8. Žalovaný poukázal aj na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého: „Právny systém musí byť spôsobilý brániť sa proti takýmto typom žiadostí, pretože sú v rozpore s princípom dobrej verejnej správy a v konečnom dôsledku žiadosti vedú k tomu, že orgány verejnej správy sa nevenujú svojej primárnej činnosti, ale vybavovaniu nezmyselných žiadostí.“ V závere písomného vyjadrenia žalovaný zhrnul, že Mesto Michalovce nepopiera podstatu žiadateľovho práva na informácie, avšak vzhľadom na množstvo a charakter žiadaných informácií obsiahnutých v jeho žiadosti, nie je jeho povinnosťou takejto žiadosti vyhovieť. Zjavne takáto žiadosť sleduje iný cieľ, ako dosiahnuť sprístupnenie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám a podľa názoru Mesta Michalovce ako povinnej osoby v danom prípade nie je a nebol (vzhľadom na rozsah a štruktúru požadovaných informácií) primeraný vzťah proporcionality medzi rozsahom žiadaných informácií a legitímnym účelom, ktorý musí byť obsiahnutý zákonom o slobode informácií.

9. Žalobca v replike zo dňa 06.09.2017 prostredníctvom právneho zástupcu, reagujúc na vyjadrenie žalovaného trval na uplatnených žalobných dôvodoch a zdôraznil, že zákon o slobode informácií je založený na základnom princípe „čo nie je tajné, je verejné.“ Tento základný princíp je pritom vyjadrený v zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ako aj v označeného zákona. Vzhľadom na to, že právo na informácie je garantované ako základným prameňom práva, je nevyhnutné dôsledne skúmať podmienky možného obmedzenia sprístupnenia informácie a teda aj zásahu do jedného zo základných práv občanov Slovenskej republiky. V ďalšej časti repliky sa zaoberal úvahou vo vzťahu k zmyslu práva na informácie a zdôraznil, že ak sa žalovaný odvoláva na zneužívanie práva ako dôvodu obmedzenia práva na informácie, je potrebné zdôrazniť, že zneužívaním práva na informácie v najvšeobecnejšom zmysle treba rozumieť jeho uplatnenie za účelom, ktorý zákonná úprava nesleduje. Za takýto prejav zneužitia práva podľa žalobcu je potrebné považovať žiadosť o informáciu, ktorá je zjavne nezmyselná, ako aj žiadosť, ktorá vykazuje znaky informačného filibusteringu. Samotný objem požadovaných informácií však nemôže postačovať pre vyvodenie záveru, že ide o prejav zneužitia práva na informácie. Žalobca zároveň namietal nesprávnosť záverov žalovaného, že zo strany žalobcu ide o žiadosť, ktorá vykazuje znaky zneužívania práva na informácie. Zdôraznil, že v jeho prípade nejde o situáciu, že by žiadal o vytvorenie novej informácie, pretože zo samotnej štylizácie podanej žiadosti vyplýva, že úlohou povinnej osoby bolo vyňať informácie, ktoré má, resp. by mal mať k dispozícii z určitého celku (napr. z viacerých dokumentov, či listín) a zhromaždiť ich za účelom ich poskytnutia žiadateľovi. Povinná osoba však nemusí požadované rozhodnutia žiadnym spôsobom kvalitatívne spracovávať, len ich musí vyhľadať podľa žiadateľom stanovenej špecifikácie, urobiť z nich fotokópiu a sprístupniť žiadateľovi. Odvolal sa aj na právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. zo dňa 30.09.2009, podľa ktorého: „zbieranie, zhromažďovanie a príprava viacerých informácií požadovaných v jednej žiadosti o informácie však nie je vytváraním novej informácie. Pri uvedenom totiž nedochádza k vytváraniu kvalitatívne novej informácie.“ Nemožno pritom ani dopustiť stav, že záujem občanov o veci verejné je stotožňovaný so zneužívaním práva, pretože takýmto výkladom by bol popretý samotný zmysel zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Podľa žalobcu občianska kontrola vykonávaná prostredníctvom príslušných ustanovení tohto zákona má nezanedbateľný význam, najmä v súvislosti s hospodárením s verejnými financiami a môže tak prispieť aj k efektívnejšiemu využitiu verejných prostriedkov. Otázky zo žiadosti o poskytnutie informácie sa pritom vzťahovali na uzavreté zmluvy týkajúce sa nadhodnotených právnych služieb, ktoré v minulosti už boli témou vo viacerých periodikách, nielen regionálnej pôsobnosti (napr. Plus 7 dní, Denník N a pod.). Žalobca sa zároveň odvolal na to, že informácie o ktoré žiadal priamo súviseli s povinne zverejňovanými zmluvami v zmysle ustanovenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Z týchto dôvodov preto otázky obsiahnuté v žalobcovej žiadosti odzrkadľujú reálny záujem získať požadované informácie a teda aj vážnosť jeho prejavenej vôle.

10. Žalovaný v duplike zo dňa 23.09.2017 v celom rozsahu trval na argumentácii z písomného vyjadrenia k správnej žalobe a v súvislosti s poukazom žalobcu v podanom vyjadrení na označené rozhodnutia krajských súdov uviedol, že rozsudky krajského súdu nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu činnosť a judikatúru. Zdôraznil, že v písomnom vyjadrení k žalobe dôsledne citovali rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, kde naopak platí právna

záväznosť ich aplikácie a tiež viazanosť ich právnym názorom. Poukázal aj na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého: „v právnom štáte by malo byť samozrejmé a najmä žiaduce, že všeobecné súdy v rámci danej sústavy budú striktne a konzistentne dodržiavať právne názory vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, lebo len tak sa zabezpečí právna istota, ochrana dôvery občanov v platné právo a predvídateľnosť súdneho rozhodovania v obdobných veciach“. Opakovane v duplike žalovaný zdôraznil, že v preskúmavanej veci nie je a nebol primeraný vzťah proporcionality medzi rozsahom žiadaných informácií a legitímnym účelom, ktorý musí byť obsiahnutý zákonom o slobode informácií.

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 17.12.2019, ktoré je reakciou na výzvu súdu zo dňa 05.06.2017 podľa uviedol, že v plnom rozsahu žalovaný zotrváva na skutkových, ako aj právnych dôvodoch neposkytnutia požadovaných informácií a dopĺňa to najmä tým, že poskytnutím by došlo k porušeniu platnej právnej úpravy a rovnako tak by takýto postup Mesta Michalovce bol v rozpore s nimi označovanou judikatúrou. Ďalej argumentoval, že žalobca sa domáhal internej dokumentácie a listín tvoriacich súčasť súdnych konaní v právnych veciach, ktoré majú potencionálny dopad na výsledok konania a informácií sa domáhal výlučne vo vlastnom záujme, kde sa vedie spor medzi ním a Mestom Michalovce (v tejto časti ide nepochybne o získanie informácií smerujúcich k úspešnosti svojich nárokov pred súdmi - nesleduje sa nimi žiaden verejný záujem alebo záujem verejnosti). Zároveň zdôraznil, že rovnako je zjavná snaha žalobcu zahltiť mesto podaniami a požadovanými informáciami sťažovať výkon kompetencii mesta a to v kontexte súdneho sporu s mestom vo vlastnom záujme. Ak sa niekto domáha informácií vo svojom súdnom spore s povinnou osobou, nemožno to vnímať inak ako zneužívanie práva na informácie. Podstatným pre posúdenie žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií je aj to, že v danom prípade sa žiadateľovi o informácie nejednalo o samotné informácie, ale o minimalizáciu reálnej schopnosti mesta splniť úlohy uložené mu zákonom. Žalovaný zvýraznil, že ide opakovane o sústavu žiadostí toho istého žiadateľa (v roku 2016 14 žiadostí, každá s početnými otázkami, v roku 2017 za 5 mesiacov 13 žiadostí, rovnako každá s početnými otázkami).

12. Žalobca na toto podanie reagoval stanoviskom z 30.01.2020, v ktorom vyjadril názor, že poskytnutím informácií v štruktúre tak, ako to žiadal od žalovaného by nedošlo k porušeniu žiadnych ustanovení zákona. Poukázal aj na to, že v súvislosti s uzatvorením zmlúv o poskytovaní právnych služieb v jednotlivých sporoch, prebiehala kontrola úradu pre verejné obstarávanie, výsledkom ktorej bolo zistenie, že mesto svojim postupom porušilo, resp. konalo v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, vzhľadom na to, že Mesto Michalovce rozdelilo predmet zákazky, čím znížilo jej skutočnú hodnotu. „V dôsledku uvedeného mohlo dôjsť k obmedzeniu hospodárskej súťaže, pričom uvedené konanie kontrolovaného mohlo mať vplyv na výsledok predmetného verejného obstarávania,“ čo úrad pre verejné obstarávanie konštatoval v protokole z vykonanej kontroly. Podľa kontrolórov tak bolo zrejmé, že celková hodnota uzatvorených zmlúv bola minimálne 404 000,00 Eur a teda ide o nadlimitnú zákazku na poskytnutie služieb. Na základe týchto zistení úrad pre verejné obstarávanie v protokole uviedol, že: „kontrolovaný by tak v prípade správne nastavených kritérií mohol získať nielen lacnejšiu, ale (teoreticky) aj jeho potrebám viac vyhovujúcu ponuku.“ Žalobca zdôraznil, že najmä s ohľadom na vyššie uvedené sa ešte viac vynára potreba občianskej kontroly v súvislosti s uvedenými zmluvami o poskytovaní právnych služieb, pričom nemá vedomosť, aby rokovania pred uzatvorením zmlúv o poskytovaní právnych služieb boli súčasťou súdnych konaní, resp. mali dopad na ich výsledok. Konanie, ku ktorému sa vzťahujú zmluvy z bodu 1 podanej žiadosti o poskytnutie informácií je už dávno ukončené. Taktiež žalobcovi nebolo jasné, ako by mohol využiť požadované informácie v iných sporoch, ak navyše spor, ku ktorému sa vzťahuje zmluva v bode 4. bol zastavený z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku žalovaným ešte v roku 2017. V bode 2. podanej žiadosti žiadal spisovú značku, predmet konania a kto je v konaní právnym zástupcom, pričom sa jedná o verejne dostupné informácie, nejde o osobné údaje, ani o informácie, ktoré podliehajú obmedzeniu v zmysle § 1 písm. d) a e) zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V závere tohto stanoviska žalobca zdôraznil, že informácie žiadal v súlade s informačným zákonom za účelom presadenia transparentnosti v nakladaní s majetkom Mesta Michalovce, preto podanú žalobu považuje za dôvodnú a trvá na nej v celom rozsahu.

13. Správny súd v konaní podľa a nasl. - , rozhodujúc o všeobecne správnej žalobe, po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a po oboznámení sa s úplným administratívnym spisom žalovaného na nariadenom pojednávaní dňa 19.02.2020 vec prejednal a

dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, preto vo veci rozhodol rozsudkom z 26.02.2020 tak, že žalobe vyhovel v celom rozsahu.

14. Na pojednávaní pred súdom zástupca žalobcu na podanej žalobe trval v celom rozsahu a zdôraznil, že tvrdenia žalovaného z jeho písomného vyjadrenia, ako aj samotných rozhodnutí neboli preukázané a neexistuje ani žiaden iný legálny dôvod na nesprístupnenie požadovaných informácií, preto na podanom žalobnom návrhu trvá v celom rozsahu. Zástupca žalovaného na pojednávaní taktiež na svojich stanoviskách uvedených v jednotlivých písomným podaniach adresovaných súdu trval v celom rozsahu.

15. Podľa článku 26 ods. 1 , sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

16. Podľa článku 26 ods. 5 , orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon.

17. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

18. Podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú k dispozícii.

19. Podľa § 4 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žiadateľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá požiada o sprístupnenie informácie.

20. Podľa § 5a ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, povinne zverejňovaná zmluva je písomná zmluva, ktorú uzaviera povinná osoba a ktorá obsahuje informáciu, ktorá sa získala za finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy vrátane neštátnych účelových fondov, alebo sa týka používania týchto finančných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom alebo na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie.

21. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) informačného zákona, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy,

22. Podľa § 17 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento zákon neustanovuje inak.

23. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená ( § 14 ods. 3).

24. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

25. Podľa (Správny poriadok) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

26. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Podľa ods. 3 označeného ustanovenia zákona, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

27. Správny súd zdôrazňuje, že v súlade s nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. z 28.06.2007 „... možno dospieť k záveru, že plná informačná povinnosť voči každému je z hľadiska článku 26 ods. 4 namieste buď vtedy, keď ide o subjekt, ktorý hospodári s verejnými financiami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo obcí, alebo vtedy, ak ide o subjekt, ktorý bol kreovaný zákonom alebo na základe zákona, ktorý patrí do oblasti verejného práva. V týchto prípadoch je daný verejný záujem na plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do úzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich práv a slobôd. ... Hospodárenie s verejnými financiami a štátnym, resp. obecným majetkom zakladá verejný záujem na transparentnosti fungovania takéhoto subjektu kvôli možnosti verejnej kontroly zo strany občanov a posilneniu dôvery občanov v zákonné nakladanie s verejnými prostriedkami a majetkom.“ Podľa názoru súdu podstatným je aj tá skutočnosť, že takýto subjekt nebol kreovaný na uplatňovanie súkromných záujmov, ale na realizáciu verejných záujmov.

28. Plná informačná povinnosť sa teda týka aj žalovaného, ktorý v zmysle § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám má zákonnú povinnosť sprístupniť žiadateľom požadované informácie, ak sa nejedná o informácie, ktorých sprístupnenie je obmedzené v zmysle ustanovení § 8 - 11 označeného zákona.

29. Správny súd poukazuje aj na to, že z judikatúry slovenských súdov k tzv. šikanóznemu výkonu práva na informácie vyplýva, že k nemu dochádza najmä v týchto prípadoch :

- informácie, ktoré majú prevádzkovo pracovný charakter a týkajú sa vnútornej činnosti organizácie bez priameho dopadu vo vzťahu k verejnosti,

- ak informáciou by malo byť (štatistické) spracovanie údajov zo stoviek spisov podľa požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada,

- povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v originálnej podobe v dokumentácii povinnej osoby nenachádzajú,

- ak by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú,

- ak sa jedná o žiadosť o informáciu, ktorá je zjavne nezmyselná a nie je myslená vážne, a

- ak ide o požadovanie informácie spôsobom, ktorý nedovoľuje v konaní o sprístupnení informácie aplikovať prekážku veci právoplatne rozhodnutej napríklad tým, že čiastkovo pozmeňuje predmet žiadosti alebo vystupuje v rôznych právnych pozíciách (raz napríklad ako súkromná fyzická osoba, následne ako fyzická osoba - podnikateľ), prípadne tak robí po dohode s inou osobou, ktorá ten istý obštrukčný postup zopakuje.

30. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca žiadosťou zo dňa 30.03.2017 doručenou Mestu Michalovce - podateľňa mestského úradu dňa 31.03.2017, žiadal o sprístupnenie informácií, o ktorej žiadosti Mesto Michalovce rozhodlo prostredníctvom prednostu Mestského úradu Michalovce J.. D. M. rozhodnutím zo dňa 07.04.2017 č.: 44101/2017 podľa § 18 ods. 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorým odmietlo poskytnúť požadované informácie, čo odôvodnilo tým, že vzhľadom na obsah a formuláciu jednotlivých žiadostí o informáciu je zrejmé, že nejde o samotné informácie, ale o minimalizáciu reálnej schopnosti povinnej osoby plniť úlohy uložené jej zákonmi a žiadostí o informácie sa týkajú prebiehajúcich sporov, teda v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa tieto informácie neposkytujú. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie z 13.04.2017 žalobca, ktoré odôvodnil tým, že odôvodnenie rozhodnutia o odmietnutí poskytnutia informácií nemá oporu v zákone a je nepreskúmateľné, chaotické a zavádzajúce. V tomto odvolaní zdôraznil, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám obmedzuje alebo zneprístupňuje informácie vtedy, ak sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Podaná

žiadosť však nemá takýto charakter, bolo by tak iba vtedy, ak by mesto viedlo súdne spory o neplatnosť zmlúv o poskytovaní právnych služieb s advokátskymi kanceláriami, pričom aj vtedy je potrebné uviesť, na ktorom súde sú konania vedené, ich spisové značky a predmet konania. Z týchto podstatných dôvodov preto žalobca žiadal o zmenu prvostupňového rozhodnutia a sprístupnenie požadovaných informácií v čo najkratšom čase. Zároveň žiadal o zaslanie informácie kedy bolo odvolanie postúpené primátorovi mesta. Na základe tohto odvolania žalovaný rozhodol prostredníctvom primátora mesta preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 31.05.2017 č. sp.: 44101/0000003.

31. Správny súd k tomu dodáva, že z obsahu predložených dokladov vyplýva, že žalobca žiadal sprístupniť pomerne obsiahle informácie v celkovo štyroch oblastiach a správny orgán prvého stupňa jeho žiadosť o sprístupnenie informácií vyhodnotil tak, že tieto nie je možné poskytnúť, pretože sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, teda existuje v danom prípade obmedzenie prístupu k takýmto informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ informačného zákona a je zároveň zrejmé, že nejde o samotné informácie, ale zo strany žalobcu o minimalizáciu reálnej schopnosti povinnej osoby plniť si úlohy uložené jednotlivými zákonmi. Na základe podaného odvolania žalovaný toto rozhodnutie potvrdil a k týmto dôvodom doplnil, že požadované okruhy otázok sú formulované veľmi všeobecne, ide o informácie z rôznych oblastí činnosti mesta a vzhľadom na obsah dovtedajších žiadostí od žalobcu (v roku 2016 v počte 14, každá s niekoľkými podotázkami, za 5 mesiacov roku 2017 - 13 žiadostí, každá s niekoľkými otázkami) podľa žalovaného možno prijať dôvodný záver, že cieľom žiadostí žalobcu nie je samotná informácia, ale snaha zahltiť povinného kompletizovaním a získavaním podkladov k žiadosti a tým sťažiť výkon samosprávnych činností mesta, ako aj jeho zákonných kompetencií.

32. V zmysle vyššie označených ustanovení Správneho poriadku, vo vzťahu k odôvodneniu preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu, správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že povinnosťou správneho orgánu je reagovať v odôvodnení rozhodnutia na dva okruhy problémov: na skutkové okolnosti a právne posúdenie danej veci. Za skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené a takýmto skutkovým záverom je potrebné priradiť ich právny význam, nadväzujúc na ustanovenia konkrétnych právnych predpisov, na ktoré sa žalovaný odvoláva. V súvislosti s právnym posúdením však nie je dostatočné iba strohé citovanie príslušných (prípadne aj s vecou nesúvisiacich) zákonných ustanovení, ale je potrebné, aby správny orgán vyložil obsah právnej normy vo väzbe k skutkovým záverom, tak, aby účastníci konania pochopili vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu musí vyplývať aj správna úvaha, ktorá viedla správny orgán pri aplikácii označených právnych predpisov k výroku rozhodnutia.

33. Správny súd konštatuje, že uvedené najmä vo vzťahu k správnej úvahe v odôvodnení rozhodnutia žalovaného absentuje, pretože žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí iba veľmi stručne poukazuje na doterajší rozsah žiadostí o informácie z podnetu žalobcu, resp. jeho konateľov z čoho vyvodzuje záver, že u žalobcu nejde o reálny záujem o získanie informácie, ale aj vzhľadom na celkovú všeobecnú formuláciu jeho otázok je cieľom žiadosti nie samotná informácia, ale snaha zahltiť povinného kompletizovaním a získavaním podkladov k žiadosti a tým sťažiť výkon samosprávnych a poverených kompetencií žalovaného. Z uvedeného pohľadu je tak rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ako aj rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, pretože žalovaný nevyložil vzťah medzi skutkovým zistením a obsahom administratívneho rozhodnutia. Zároveň súd poukazuje aj na záver správneho orgánu prvého stupňa vyplývajúci z jeho rozhodnutia z 07.04.2007, v ktorom iba veľmi stručne konštatuje (bez akéhokoľvek vyhodnotenia vo vzťahu k obsahu žiadaných informácií), že zo strany žalobcu nejde o samotné informácie, ale iba o minimalizáciu reálnej schopnosti povinnej osoby plniť úlohy uložené zákonmi a naviac bez akéhokoľvek vyhodnotenia žiadaných informácií zároveň konštatuje, že tieto sa týkajú prebiehajúcich súdnych sporov a teda v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa takéto informácie neposkytujú.

34. Ak žalovaný až vo vyjadrení k podanej žalobe, resp. v duplike, ako aj v ďalších podaniach adresovaných súdu v prebiehajúcom súdnom preskúmavacom konaní doplnil dôvody svojho rozhodnutia, tak podľa názoru správneho súdu takúto povinnosť mal predovšetkým vo vzťahu k odôvodneniu žalobou napadnutého rozhodnutia, z ktorého musí vyplývať správna úvaha (nie iba samotné strohé konštatovanie) o použití príslušných právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Správny súd v zásade nepreskúmava vyjadrenie žalovaného k žalobe a ani obsah jeho

ďalších písomných podaní, a takéto podania môžu vysvetľovať, prípadne aj spresniť úvahu správneho orgánu vedúcu k rozhodnutiu žalovaného, nie sú však spôsobilé dopĺňať zásadné dôvody rozhodnutia žalovaného, pretože podstatné dôvody rozhodnutia musia vyplývať už zo samotného súdom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

35. Správny súd zároveň dopĺňa, že vo vzťahu k záveru žalovaného o zneužití práva na poskytnutie informácie žiadateľom, z obsahu administratívneho spisu a ani z obsahu vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe takýto záver nevyplýva. Žalovaný vo svojom vyjadrení pomerne obsiahlo poukazuje na judikatúru vzťahujúcu sa na predmetnú oblasť - konkrétne informačný filibustering, správnemu súdu však neboli predložené žiadne konkrétne dôkazy, že zo strany žalobcu tak tomu je aj v preskúmavanej veci. Žalovaný síce tvrdí, že žalobca sa v minulom období viacerými žiadosťami (v počte cca 27) obrátil na žalovaného a dlhodobo a opakovane žiada „všetko“, pričom v jeho žiadostiach ustupuje kvalita informácie nad rozsahom, tieto skutočnosti však žalovaný v rozhodnutí, ktoré je predmetom prieskumu a ani v písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe žiadnym spôsobom neozrejmil a ani nepreukázal. Žalovaný v konaní nepreukázal rozsah a kvalitu požadovaných informácií v predchádzajúcich žiadostiach žalobcu a z jeho jednotlivých podaní vyplýva, že žalovaný predchádzajúce žiadosti žalobcu v preskúmavanom rozhodnutí hodnotil vo vzťahu k ich početnosti a nie vo vzťahu k ich obsahu, keď záver o šikanóznom výkone práva žalobcu vyvodil iba zo samotnej existencie viacerých žiadostí o informácie bez toho, aby bolo zrejmé, na základe čoho považoval žiadosti zo strany žalobcu za zneužitie práva na úkor žalovaného. Z jednotlivých podaní žalovaného, a to aj vzhľadom na početnosť jeho administratívneho aparátu nevyplýva, akým spôsobom by vyhľadanie a poskytnutie žalobcom požadovaných informácií mohlo paralyzovať činnosť žalovaného a zamedziť mu tak plnenie jeho úloh ako samosprávneho orgánu.

36. Je pritom nepopierateľné, že prihlásením sa Slovenskej republiky k princípom demokratického právneho štátu, resp. prijatím Listiny základných práv a slobôd a došlo aj u nás k prechodu od koncepcie diskrétnosti verejnej správy (štátnej správy aj samosprávy) k princípu publicity správy (t.j. jej otvorenosti a transparentnosti). Tým sa zmenilo základné právno-filozofické východisko pri riešení otázky prístupu verejnosti k informáciám o činnosti verejnej správy v tom zmysle, že teraz majú v zásade všetci právny nárok na prístup ku všetkým informáciám okrem tých, ktoré sú osobitným zákonom a taxatívne a iba z nevyhnutných dôvodov vylúčené. Zmyslom informovanosti občanov o verejnej moci je pre túto moc samú esenciálnou spätnou väzbou, kvalitatívnym faktorom a zároveň aj poistkou proti jej zneužitiu. Ďalším nepopierateľným významom subjektívneho, a tým aj vynútiteľného práva na informáciu je jeho funkcia kontrolná vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci. Dostatočne rozsiahly, jednoduchý a rýchly prístup k informáciám má tiež priaznivý vplyv na dôveru občanov v demokratické inštitúcie a na ich ochotu podieľať sa na verejnom živote. Situácie, kedy samotné získanie podkladových informácií robí občanom problémy, sú pre nich demotivujúce, pretože tým nadobúdajú pocit nemožnosti účinne ovplyvniť správu veci verejných. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými , Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

37. V priebehu preskúmavacieho konania správny súd zvažoval možnosť procesného postupu podľa , avšak vzhľadom na chýbajúci návrh zo strany žalobcu na vydanie rozhodnutia, v ktorom by bolo uvedené, že žiada, aby súd nariadil sprístupniť požadované informácie, takýto procesný postup nebol možný (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. , Komentár, Bratislava : C.H. Beck, 2018, 961 s., III. konanie pred správnym súdom).

38. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd dospel k záveru o opodstatnenosti podanej správnej žaloby a preto rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods. 1 písm. d/ zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Úlohou administratívnych orgánov bude v ďalšom konaní opätovne žiadosť žalobcu vyhodnotiť z hľadísk, ktoré sú uvedené v tomto rozhodnutí a v prípade, ak správny orgán prvého stupňa, resp. žalovaný dospejú k záveru, že žiadosti nie je možné vyhovieť, hoci len sčasti, vydať o tom riadne odôvodnené a preskúmateľné rozhodnutie. Právnym názorom súdu, ktorý vyslovil súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný ( ).

39. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, pretože žalobca mal vo veci celkom úspech. O výške

náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ).

40. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak nemá sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.