Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoP-185-2019.pdf
PDF · 103 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/185/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia vo veci starostlivosti súdu o mal. E. K. nar. X.X.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad dieťa rodičov matky Y. A. nar. XX.X.XXXX trvale bytom v P. na L. ul. č. XXXX/XX toho času P. B. č. XX zastúpenej JUDr. Zuzanou Kollárovou advokátkou so sídlom v Spišskej Novej Vsi na Zimnej ul. č. 59 a otca S. K. nar. XX.X.XXXX trvale bytom v S. na X. ul. č. X v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinnosti k mal. dieťaťu o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 10.6.2019 č.k. 14P/80/2019-37 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o určení výživného a dlžnom výživnom.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zveril mal. E. K. do osobnej starostlivosti matky, ktorá je oprávnená a povinná maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok v bežných veciach. Otca zaviazal prispievať na výživu mal. E. výživným vo výške 200,- € mesačne, ktoré je otec povinný uhrádzať k rukám matky vždy do 25. dňa v mesiaci vopred počnúc od 20.3.2019 do budúcna. Zaostalé zročné výživné za obdobie od 20.3.2019 do 31.5.2019 v sume 310,- € povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 20,- € mesačne vždy do 25. dňa v mesiaci vopred k rukám matky počnúc od právoplatnosti tohto rozsudku. Styk otca s maloletým dieťaťom upravil tak, že otec je oprávnený stýkať sa s mal. E. po dobu prvých troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia za prítomnosti matky každý párny týždeň v mesiaci v utorok v čase od 16:00 hod. do 18:00 hod. a vo štvrtok v čase od 16:00 hod. do 18:00 hod. a v nepárnom týždni v sobotu v čase od 09:00 hod. do 12:00 hod., v nedeľu od 09:00 hod. do 12:00 hod. a taktiež v daný deň od 16:00 hod. do 18:00 hod. s tým, že matka je povinná mal. dieťa na styk riadne pripraviť a otcovi odovzdať v stanovený čas a otec je povinný mal. dieťa v stanovený čas konca styku matke v mieste bydliska odovzdať. Po uplynutí troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia upravil styk otca tak, že je oprávnený stýkať sa s mal. E. každý párny týždeň v mesiaci v utorok v čase od 16:00 hod. do 18:00 hod. a štvrtok v čase od 16:00 hod. do 18:00 hod. a v nepárnom týždni v sobotu v čase od 09:00 hod. do 12:00 hod., v nedeľu od 09:00 hod. do 12:00 hod. a taktiež v daný deň od 16:00 hod. do 18:00 hod. s tým, že matka je povinná maloleté dieťa na styk riadne pripraviť a otcovi odovzdať v stanovený čas a otec je povinný maloleté dieťa v stanovený čas konca styku matke v mieste bydliska odovzdať.
2. Proti tomuto rozsudku proti výrokom o určení výživného a zaostalého zročného výživného (dlžného výživného) podal v zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a § 62 ods. 1 CMP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil a určil výživné v sume 100,- € mesačne splatné k rukám matky vždy do 25. dňa v mesiaci vopred počnúc od 20.3.2019 do budúcna. Uviedol, že podaným návrhom bol prekvapený, nakoľko v tom čase žili spolu s matkou v P.S. B. aj napriek tomu, že bol pracovne v zahraničí. V tom čase matke dieťaťa posielal peniaze. Od začiatku
konania nesúhlasil s výškou výživného 200,- € nie preto, žeby nechcel prispievať na výživu dcéry, ale táto suma výživného je podľa neho neprimeraná veku maloletého dieťaťa a jeho pomerom. Matka vo svojej výpovedi uviedla výdavky na dcéru, avšak ich skutočnú výšku nikto nezisťoval. Pozná pomery matky, táto dcére oblečenie nekupuje, pretože stále nosí obnosené šatstvo. Nemá však proti tomu výhrady. Maloletá nie je náročné dieťa, je zdravá, nevyžaduje si žiadnu špeciálnu stravu. Určite už plienky nepotrebuje, je to šikovné a bystré dieťa. Podotkol, že jeho matka počas ich spolužitia im finančne pomáhala, v decembri 2016 od nej dostali sumu 10.000,- €, ktorú si spoločne užili. Taktiež zakupovala stravu pre maloletú, čo matka maloletej nemôže poprieť. Poukazuje na ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že pri určení výživného má súd prihliadnuť na odôvodnené potreby oprávneného, t.j. dieťaťa, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Berie do úvahy, že odôvodnené potreby dieťaťa sú rôzne, ale tieto by mali závisieť od veku, zdravotného stavu, fyzickej a duševnej vyspelosti dieťaťa. Vzhľadom na útly vek dcéry považuje výživné určené súdom za neadekvátne a nezodpovedajúce jej odôvodneným potrebám. Má tiež za to, že odôvodnené potreby dieťaťa sú bezprostredne ovplyvňované aj schopnosťami a možnosťami rodičov, pričom obaja rodičia prispievajú na výživu svojho dieťaťa rovnakým dielom. V tomto prípade by mesačné potreby dieťaťa mali byť uspokojované zo sumy 400,- € mesačne. Myslí si, že súd pri výmere výživného neprihliadal na odôvodnené potreby dieťaťa, ale riadil sa svojvôľou. Ďalej uviedol, že po ukončení strednej školy bol vždy pracovne zaradený, snaží sa nájsť lepšiu prácu tak, ako to bolo v spoločnosti S. J. s.r.o. Ž.U., kde po ukončení živnostenského oprávnenia nastúpil ako zamestnanec od 30.1.2019 do 30.4.2019. Spoločnosť s ním ukončila pracovný pomer po skončení skúšobnej doby nevie z akého dôvodu. Jeho mesačný príjem, resp. vymeriavací základ podľa údajov Sociálnej poisťovne bol v priemere 330,- €. Príjem mu chodil na účet týždenne v sume cca 400,- až 500,- € v závislosti od počtu odpracovaných hodín, avšak zahŕňal aj cestovné náhrady, z ktorých si musel hradiť ubytovanie a stravu, teda nebol to príjem, ktorý si mohol užiť. Táto skutočnosť nebola súdom zohľadnená. Pred nástupom do uvedenej firmy pracoval ako živnostník, robil kuriéra, kde mal dodávkové vozidlo, ktoré bolo staré, keďže mu ako začínajúcemu živnostníkovi nechceli poskytnúť pôžičku na kúpu vozidla. Auto sa neustále kazilo a vyžadovalo si opravy. Túto skutočnosť môže preukázať výpoveďou svojho otca, ktorý mu veľakrát požičiaval finančné prostriedky na opravy. Tento stav bol stále horší a neúnosnejší, preto bol nútený ukončiť živnosť, čo konzultoval aj s matkou maloletej, ktorá ho podnecovala, aby túto prácu skončil. Súd pri rozhodovaní bral do úvahy výšku príjmu, ktorú dosahoval v zahraničí. Ešte raz uvádza, že ako zamestnanec pracoval od 30.1. do 30.4.2019 a nemal možnosť zmeniť rozhodnutie vedenia firmy, aby mu predĺžili pracovný pomer. Súd sa mal touto skutočnosťou zaoberať a nemožno vyvodiť záver, že vlastným pričinením prišiel o prácu (princíp potencionality príjmov). Nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, býva u starej matky, ktorej sa snaží prispievať na nájom 100,- €. Je pravdou, že svojím pričinením si vytvoril dlhy, čo nepopiera, snaží sa dať všetko do poriadku. Počas spolužitia s matkou maloletej začal hrávať automaty, pretože si myslel, že zlepší svoju finančnú situáciu. Toho času brigádnicky pracuje, posiela životopisy do firiem, hľadá si lepšie platenú prácu. Má za to, že súd vychádzal z nesprávne zisteného stavu, ktorý pri výmere výživného vychádzal aj z obdobia, keď mal živnostenské oprávnenie, pričom návrh bol podaný v čase, keď bol už v pracovnom pomere. Súd nezobral do úvahy skončenie jeho pracovného pomeru v skúšobnej dobe a ani skutočnosti, pre ktoré bolo živnostenské oprávnenie skončené a aj napriek tomu určil do budúcna výživné, ako keby jeho príjem pozostával z príjmu zo závislej činnosti. Pri určení výšky výživného nevychádzal zo zásady fakticity, ale potencionality jeho príjmov. Vzal však do úvahy odôvodnené potreby maloletej, pričom z odôvodnenia rozhodnutia nie je zjavné, ktoré sú to odôvodnené potreby, keďže dieťa je v útlom veku. Považuje za nespravodlivé vyvodiť záver, že maloletej sa nedostáva starostlivosť zo strany otca. O zabezpečenie starostlivosti o dcéru má skutočný záujem, chce ju mať pri sebe kedykoľvek, nielen vtedy, keď to určí súd. Je schopný sa aj celodenne postarať o dcéru a matku tak odbremeniť od dennodennej starostlivosti. Od apríla 2019 však nemá žiadne informácie o maloletej, nakoľko matka mu bráni sa s ňou vídať, nie to ešte tráviť čas. Keď chcel vidieť svoju dcéru, matka naňho podala dve trestné oznámenia, ktoré boli odstúpené na priestupkové konanie do Popradu. Medzi ním a dcérou je veľmi krehké puto, keďže dcéra je ešte maličká a má obavu, že matka bude brániť ich styku a využívať všetky možnosti, aby ich vybudovaný vzťah ochladol. Nevie, z akých skutočností súd vychádzal pri určení rozsahu styku, avšak nemá inú možnosť, ako súhlasiť s určeným stykom, nakoľko pokiaľ by podal odvolanie aj voči tomuto výroku, dcéru by veľmi dlho nevidel.
3. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť, nakoľko súdom určené výživné je podľa jeho názoru primerané odôvodneným potrebám maloletej.
4. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k skutočným výdavkom na dcéru, ktoré podľa otca nikto nezisťoval uviedla, že otec zjavne nemá prehľad o cenách bežných potrieb, ktoré je potrebné zabezpečiť pri starostlivosti o dieťa vo veku dvoch rokov. Náklady na zabezpečenie odôvodnených potrieb maloletej uvádzala vo svojej výpovedi, pričom sú reálne a nie sú umelo navýšené. Pokiaľ ide o stravu, táto je individuálna u každého dieťaťa, pričom aj napriek tomu, že maloletá nie je náročné dieťa, samotná strava pre dvojročné dieťa je odlišná od stravy dospelého človeka. Vyjadrila názor, že je neadekvátne položkovite odôvodňovať náklady na stravu maloletej, keďže ide o zdravie a výživu jeho vlastnej dcéry. Popiera tvrdenie otca, že maloletá nosí obnosené šatstvo a podotýka, že dieťa stále rastie, pričom veľkosť oblečenia sa pravidelne mení, preto uvádzané výdavky považuje za primerané. To, kedy dieťa prestane nosiť plienky, nezáleží od intelektu dieťaťa a vek, v ktorom sa dieťa odučí od používania plienok je individuálny, je to obvykle v rozmedzí 20. až 30. mesiaca veku dieťaťa. Nesúhlasí s názorom otca, že súd sa riadil svojvôľou pri určení výživného, pretože neprihliadal na odôvodnené potreby dieťaťa, nakoľko v konaní jasne odôvodnila rozsah odôvodnených potrieb, ktorý je potrebné uspokojovať, pričom samotný kolízny opatrovník navrhol určiť výživné minimálne vo výške 150,- € mesačne. Otec si ďalej nesprávne vykladá ustanovenie § 62 ods. 2 Zákona o rodine, a to, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojho dieťaťa rovnakým dielom. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom má totiž viacero foriem, pričom prvou je osobná starostlivosť a starostlivosť o domácnosť, druhou je poskytovanie vecných plnení ako napr. bývanie a stravovanie a treťou platenie výživného ako peňažného príspevku na úhradu potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará plní svoju vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení ako sú bývanie, strava, ošatenie, nákupy, starostlivosť o dieťa a tak ďalej. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd. Ustanovenie § 62 ods. 4 Zákona o rodine priamo prikazuje súdu zohľadniť skutočnosť, ktorý rodič a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Osobná starostlivosť je teda postavená na úroveň finančným plneniam, čím sa poskytuje ochrana majetkovým nárokom osoby zabezpečujúcej svojou prácou fungovanie rodiny a spoločnej domácnosti na úkor vlastnej zárobkovej činnosti. Pokiaľ otec uvádza, že nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, býva u svojej starej matky, ktorej sa snaží prispievať na nájom 100,- € mesačne uviedla, že v zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine môžu byť potreby rodičov uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispieva v primeranej miere na potreby dieťaťa. Zákon nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby alebo iné potreby rodiča. Doklady o výdavkoch povinného rodiča slúžia skôr na stanovenie jeho životnej úrovne, avšak nie ako dôkaz, že rodič nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby plnil primeranú vyživovaciu povinnosť k svojmu dieťaťu. V tomto smere súd nemusí výdavky povinného rodiča zisťovať vôbec a môže sa obmedziť na zistenie jeho možností, schopností, prípadne majetkových pomerov ako meradiel jeho životnej úrovne a na špecifikáciu potrieb oprávneného. K námietke otca, že súd vychádzal z nesprávne zisteného stavu, keď vychádzal pri ustálení jeho možností a schopností aj z obdobia, keď mal živnostenské oprávnenie, pričom v čase podania návrhu bol už v pracovnom pomere, poukazuje na § 62 ods. 5 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že pre určenie výšky vyživovacej povinnosti nie je vôbec smerodajné, koľko si rodič prácou, resp. podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou zarobí, alebo či vôbec pracuje a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že pri určovaní výšky akejkoľvek vyživovacej povinnosti sa neprihliada len na skutočné príjmy povinného, ale aj potencionálne, čím sa má eliminovať snaha povinného znížiť svoju vyživovaciu povinnosť na najmenšiu možnú mieru. Pokiaľ otec namieta, že od apríla 2019 nemá žiadne informácie o dcére, nakoľko je mu bránené sa s ňou vídať, matka uviedla, že od právoplatnosti rozsudku v tejto časti otec nebol maloletú E. navštíviť ani raz, čo môžu potvrdiť svedkovia. Na záver zdôraznila, že okrem finančných nákladov súvisiacich so základnými potrebami maloletej E. musí vynakladať finančné prostriedky aj na nájomné, elektrinu, internet a mobil, ako aj z dôvodu diagnostikovanej sklerózy multiplex, v rámci ktorej liečby jej lekár doporučil rehabilitácie a alternatívnu liečbu, ktoré mesačne stoja 100,- €, lieky na predpis 20,- €, vitamíny, ktoré nie sú na predpis 50,- € a cestovné náklady do Ružomberka za účelom absolvovania biologickej liečby podávaním lieku Lemtrada predstavuje 20,- € mesačne. Z dôvodu uvedeného ochorenia nie je schopná pracovať a poberá invalidný dôchodok vo výške 148,- €, poberá rodičovský príspevok 220,- € a príspevok na dieťa 24,34 € mesačne. Vzhľadom na uvedené sú jej možnosti plniť si vyživovaciu povinnosť inak ako osobnou starostlivosťou objektívne znemožnené. O jej zdravotnom stave otec dieťaťa mal vedomosť ešte pred jej otehotnením, pričom podotýka, že samotné otehotnenie malo veľmi negatívny dopad na jej zdravotný stav, čo vyplýva aj z predložených listinných dôkazov, ktoré prikladá k vyjadreniu, a to zo správy Ústrednej vojenskej nemocnice SNP v Ružomberku z 13.2.2018, z ktorej vyplýva, že v marci 2017 bola čiastočne jednostranne ochrnutá v jednej polovici tela, pričom v čase tehotenstva sa jej zdravotný stav zhoršil a zhoršila sa aj artikulácia. Rovnako z MR z 29.1.2017 vyplýva zhoršenie jej zdravotného
stavu v porovnaní so stavom z vyšetrenia z novembra 2017. Zo záveru tejto lekárskej správy vyplýva, že vzhľadom na vysokú aktivitu ochorenia bola indikovaná eskalácia liečby - Lemtrada (biologická liečba). V konaní na súde prvej inštancie uvedené doklady nepredložila, keďže ju súd na predloženie týchto dôkazov nevyzval, pravdepodobne z dôvodu, že otec toto ochorenie nepopieral.
5. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
6. Výroky rozsudku o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti matky a úprave styku otca s maloletou neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní.
7. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, správne a zákonne vo veci rozhodol, pričom v odôvodnení sa vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.
10. Otec v odvolaní neuviedol žiadne nové a podstatné skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k naplneniu kritérií určovania rozsahu výživného povinného rodiča k maloletému dieťaťu, pričom je potrebné zdôrazniť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porov. IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 50/2004, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Úvahy súdu prvej inštancie obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku zjavne nie sú svojvoľné, popierajúce zmysel a podstatu právnej úpravy vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ale naopak vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu.
11. Otec navyše v odvolacej argumentácii vychádza z mylnej interpretácie ustanovení Zákona o rodine týkajúcich sa vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ako správne konštatuje aj matka maloletej vo vyjadrení k odvolaniu otca, nakoľko z ustanovenia § 62 ods. 2 Zákona o rodine a všeobecného ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine nemožno vyvodiť, žeby podiel rodičov na uspokojovaní odôvodnených potrieb dieťaťa mal byť za každej situácie rovnaký, nakoľko každý rodič sa podieľa na uspokojovaní odôvodnených potrieb nezaopatreného dieťaťa primerane svojím možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti je súd povinný zároveň prihliadať na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará (§ 62 ods. 4 Zákona o rodine), pričom kompenzácia vyživovacej povinnosti touto formou je závislá predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu, keďže je nesporné, že s pribúdajúcim vekom sa rozsah poskytovanej osobnej starostlivosti primerane znižuje, nakoľko dieťa vo vyššom veku už nepotrebuje osobnú asistenciu pri akomkoľvek a každom úkone na rozdiel od dieťaťa vo veku útlom. Rovnaký záver je potrebné prijať i vo vzťahu k zhoršenému zdravotnému stavu, ktorý si primerane podľa povahy zdravotného poškodenia
dieťaťa, či už fyzického alebo mentálneho vyžaduje podstatne väčšiu starostlivosť ako v prípade, ak dieťa žiadnymi zdravotnými obmedzeniami netrpí.
12. Ďalej je potrebné uviesť, že odôvodnenými potrebami dieťaťa sú predovšetkým náklady na výživu dieťaťa vo vlastnom zmysle slova, teda stravovanie, ale aj náklady na bývanie, ošatenie, hygienu, v neskoršom veku predškolskú či školskú dochádzku, náklady súvisiace so zhoršeným zdravotným stavom dieťaťa, záujmovou či športovou činnosťou. Bežné potreby dieťaťa, ktoré nevybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku a eventuálne na rovnakom stupni školskej dochádzky je potrebné považovať za všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať, nakoľko každé dieťa potrebuje stravu, ošatenie, hygienu primeranú svojmu veku, či zabezpečenie školských pomôcok, školskej dochádzky a tiež potrebu bývania. Dokazovať je potrebné len nadštandardné potreby dieťaťa vybočujúce z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky. Matka v konaní neprezentovala žiadne nadštandardné potreby dieťaťa, ktoré by vybočovali z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku, pričom ani odvolaciemu súdu sa vyčíslené náklady na starostlivosť o dieťa nejavia neprimerané, preto ani v tomto smere neboli odvolacie námietky otca dôvodné.
13. Súd prvej inštancie správne aplikoval pri hodnotení možností, schopností a majetkových pomerov povinného otca princíp potencionality v súlade s § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, ktorý má prednosť pred princípom fakticity, ktorý sa však neaplikuje ako sa mylne domnieva otec len v prípade vzdania sa príjmu či iného majetkového prospechu bezdôvodne, teda zo subjektívnych dôvodov, ale aj v prípade, ak dosahovaný reálny príjem povinného zjavne nezodpovedá tomu, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a podobne. Súd je teda povinný prihliadať aj k zjavne nevyužitým schopnostiam povinného rodiča. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti preto nie je smerodajné, aký príjem rodič v skutočnosti dosahuje alebo či vôbec pracuje, ale to, čo je objektívne možné, aby s poukazom na vyššie uvedené zarobil. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žiaden účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť pracovať ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená, prípadne pracovať na pozícii alebo zamestnaní zodpovedajúcom predstavám povinného rodiča. Každý rodič však má zákonnú povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojich detí, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené. Vykonaným dokazovaním nebolo zistené, žeby otcovi objektívne bránili nejaké okolnosti dosahovať primeraný zdroj príjmov tak, ako ustálil súd prvej inštancie. Na druhej strane možnosti a schopnosti matky dieťaťa sú oproti otcovi výrazne znížené, jednak z dôvodu, že je na materskej dovolenke, v rámci ktorej zabezpečuje starostlivosť o dieťa v útlom veku a zároveň je jej pracovná spôsobilosť výrazne znížená, resp. obmedzená v dôsledku jej vážneho ochorenia na sklerózu multiplex. Odvolací súd nepovažoval za potrebné dopĺňať dokazovanie na zistenie zdravotného stavu matky, ktorý ani v konaní na súde prvej inštancie nebol sporný, pričom zníženie pracovnej spôsobilosti matky je verifikované i rozhodnutím Sociálnej poisťovne, keďže jej zdravotný stav bol odborne posúdený a bol jej priznaný invalidný dôchodok.
14. Odvolací súd takto dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že výživné v rozsahu 200,- € mesačne je primerané odôvodneným potrebám dieťaťa, ako aj možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom oboch rodičov, reflektuje i na kompenzáciu vyživovacej povinnosti matky jej celodennou osobnou starostlivosťou o dieťa v útlom veku, jej obmedzeným príjmom a možnostiam uplatnenia v pracovnom pomere, ako aj potencionálnym možnostiam a schopnostiam otca plniť si vyživovaciu povinnosť. Rozsudok súdu prvej inštancie preto ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na doplnenie správnosti uviedol ďalšie dôvody a vyporiadal sa aj s podstatnou odvolacou argumentáciou odvolateľa.
15. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).