Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoPr/2/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcu D. L., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom V. G. XXX/XX, XXX XX Žiar nad Hronom, právne zastúpeného JUDr. Róbert Fatura, advokát, s.r.o., so sídlom Centrum 18/23, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 46 528 644, proti žalovanému MANUFACTURING + MOUNTING, s.r.o., so sídlom Hronská Breznica 200, 966 11 Trnavá Hora, IČO: 36 645 117, právne zastúpenému AK Dlhopolec s.r.o., so sídlom Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36 867 306, o zaplatenie 3.490,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. -154 z 28. februára 2019 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.793,25 Eur (časť I. výroku) vrátane závislého výroku o trovách (III. výrok), p o t v r d z u j e. II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 28. 02. 2019 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.298,75 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 575,- Eur od 11. 05. 2015 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 525,- Eur od 11. 06. 2015 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 700,- Eur od 11. 07. 2015 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 575,- Eur od 11. 08. 2015 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 175,- Eur od 11. 09. 2015 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 425,- Eur od 11. 10. 2015 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 250,- Eur od 11. 11. 2015 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 73,75 Eur od 11. 08. 2017 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a žalobu v časti o zaplatenie sumy 191,25 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 191,25 Eur od 11. 08. 2017 až do zaplatenia zamietol (II. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 90 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (III. výrok). Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplynulo, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia 3.490,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 575,- Eur od 11. 05. 2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 525,- Eur od 11. 06. 2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 700,- Eur od 11. 07. 2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 575,- Eur od 11. 08. 2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 175,- Eur od 11. 09. 2015 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 425,- Eur od 11. 10. 2015

až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 250,- Eur od 11. 11. 2015 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 265,- Eur od 11. 08. 2017 až do zaplatenia a priznania nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z titulu stravného v súvislosti s jeho pracovnou cestou v zahraničí (v Taliansku a Nemecku). Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , , , , , , , , , , , , , , veta prvá o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej aj „,“ resp. ,,Zákon o cestovných náhradách“), Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. , ktorým sa ustanovujú základné sadzby stravného v eurách alebo cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách (ďalej aj ,,Opatrenie MF SR č. “), Čl. 2, 9 Základných zásad, , , , , (ďalej aj ,P“). Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na stravné pri zahraničnej pracovnej ceste v Taliansku v roku 2015 a v Nemecku v roku 2017. Žalobca bol zamestnancom žalovaného v rozhodnom období (rok 2015, rok 2017) na základe Pracovnej zmluvy č. 010/2008 uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom dňa 19. 08. 2008. Pracovná zmluva bola dojednaná na dobu neurčitú, pričom pracovný pomer žalobcu u žalovaného v rozhodnom období trval. Žalobca mal dojednaný druh práce ako montážny pracovník s miestom výkonu práce Hronská Breznica. Na základe pracovnej zmluvy žalobcovi vznikol pracovný pomer dňom 19. 08. 2008, čo bol dojednaný deň nástupu do práce. K ukončeniu pracovného pomeru žalobcu došlo ku dňu 31. 08. 2019. V konaní nebola medzi stranami sporná ani skutočnosť, že žalovaný počas pracovného pomeru žalobcu vyslal žalobcu na zahraničnú pracovnú cestu v roku 2015 do Talianska a v roku 2017 do Nemecka za účelom výkonu práce v zahraničí. Nárok na stravné, resp. doplatenie stravného žalobca v konaní uplatnil z dôvodu, že žalovaný mu síce stravné pri zahraničnej pracovnej ceste vyplatil, avšak nie v zákonnom rozsahu. Stravné mu zamestnávateľ neodôvodnene krátil. Žalovaný v konaní tvrdil, že žalobcovi krátil stravné v súlade s právnymi predpismi. V Taliansku zabezpečil žalobcovi bezplatne obedy a v Nemecku bezplatne raňajky. Toto svoje tvrdenie bol povinný v súdnom konaní preukázať. Podľa žalobcu „odpracoval“ v Taliansku 129 dní (v apríli 2015 23 dní, v máji 2015 21 dní, v júni 2015 28 dní, v júli 2015 23 dní, v auguste 2015 7 dní, v septembri 2015 17 dní, v októbri 2015 10 dní) a v Nemecku 17 dní (v júli 2017 17 dní). Žalovaný mu uhradil stravné pri zahraničnej pracovnej ceste v Taliansku 20,- Eur za odpracovaný deň, spolu 2.580,- Eur (20,- Eur x 129 dní), pri zahraničnej pracovnej ceste v Nemecku mu uhradil stravné 30,- Eur za 16 odpracovaných dní a 20,- Eur za jeden odpracovaný deň, spolu 500,- Eur, pri zahraničnej pracovnej ceste v Taliansku a v Nemecku mu uhradil stravné spolu v sume 3.080,- Eur. Nárok na stravné mal však v sume 45,- Eur za odpracovaný deň, t.j. spolu v sume 6.570,- Eur (45,- Eur x 146 dní t.j. 129 dní + 17 dní). Rozdiel predstavuje 3.490,- Eur. Žalovaný v konaní potvrdil, že stravné žalobcovi vyplatil tak, ako uviedol žalobca, preto túto skutočnosť súd prvej inštancie pokladal za nespornú. Na obranu žalovaný uviedol, že stravné krátil v Taliansku o 40 %, teda o 18,- Eur na 1 deň z dôvodu, že zabezpečil pre žalobcu bezplatne obedy a v Nemecku o 25 %, teda o 11,25 Eur na 1 deň z dôvodu, že zabezpečil pre žalobcu bezplatne raňajky. Nakoľko krátenie stravného z dôvodu, ktorý uviedol žalovaný nezodpovedalo vyplatenej sume stravného pre žalobcu, skutkovo na požiadanie súdu prvej inštancie žalovaný doplnil, že ďalšie krátenie stravného u žalobcu vykonal v súlade s , keď tvrdil, že žalobca pri nástupe do práce „mal obdržať papier“ kde táto skutočnosť bola uvedená. Medzi stranami nebolo sporné, že výška stravného v rozhodnom období (rok 2015 Taliansko a rok 2017 Nemecko) bola 45,- Eur za 1 deň. Výška stravného v posudzovanej veci je daná Opatrením Ministerstva financií SR č. , ktoré platí od 01. 01. 2013 a činí v zmysle tohto opatrenia 45,- Eur/1deň pre Taliansko i Nemecko. Tiež nebolo v konaní sporné, že časové pásmo pri zahraničnej pracovnej ceste žalobcu v Taliansku i v Nemecku predstavovalo nad 12 hodín. V obidvoch prípadoch zahraničná pracovná cesta žalobcu trvala nad 12 hodín. V Nemecku v mesiaci júl 2017 žalobca bol vyslaný žalovaným na zahraničnú pracovnú cestu na 17 dní. Táto skutočnosť vyplýva z prehľadu priznanej sumy stravného vyhotoveného žalovaným. Z tohto prehľadu tiež vyplýva, že žalovaný za túto zahraničnú pracovnú cestu vyplatil žalobcovi stravné v sume 500,- Eur za 17 dní (30,- Eur/1deň za 16 dní + 20,- Eur/1 deň za 1 deň). Tieto skutočnosti neboli v konaní sporné. Ak by žalobca počas tejto zahraničnej pracovnej cesty nemal preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie v celom rozsahu, mal by nárok na stravné vo výške 45,- Eur/1 deň, čo je za 17 dní zahraničnej pracovnej cesty 765,- Eur. Žalovaný žalobcovi uhradil stravné vo výške 500,- Eur. Krátil mu stravné o sumu 265,- Eur. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, a to zo samotného výsluchu žalobcu, ktorý túto skutočnosť potvrdil, že počas zahraničnej pracovnej cesty v Nemecku mal čiastočne

zabezpečené bezplatné stravovanie žalovaným, keď mu boli poskytnuté každodenne raňajky v rámci ubytovacích služieb, ktoré všetky náklady v celom rozsahu hradil žalovaný. Žalobca v konaní netvrdil, že by tieto raňajky nemohol využiť. Bolo len na ňom, či ich využije, alebo nie. Napokon potvrdil, že ich využíval s výnimkou možno jedného alebo dvoch prípadov. Ale ani o týchto prípadoch netvrdil, že by nemohol využiť raňajky z dôvodov, ktoré nezavinil. Na raňajky nedoplácal žiadnu sumu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že počas tejto zahraničnej pracovnej cesty žalovaný pre žalobcu zabezpečil bezplatné raňajky v rámci ubytovacích služieb každodenne, preto podľa vznikol žalovanému nárok na krátenie stravného u žalobcu podľa o 25 % za bezplatne poskytnuté raňajky z ustanovenej sumy stravného t.j. zo sumy 45,- Eur, t.j. o sumu 11,25 Eur na deň. Žalobcovi vznikol nárok za túto zahraničnú pracovnú cestu na stravné vo výške 573,75 Eur (45,- Eur - 11,25 Eur = 33,75 Eur x 17 dní = 573,75 Eur). Nakoľko žalovaný za túto zahraničnú pracovnú cestu vyplatil žalobcovi stravné len vo výške 500,- Eur, žalobcovi vznikol nárok na doplatenie stravného za zahraničnú pracovnú cestu v Nemecku vo výške 73,75 Eur. Prvoinštančný súd zistil, že žalobca bol v roku 2015 vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu do Talianska, a to v mesiaci apríl 24 dní (vrátane 1 dňa na cestu), v mesiaci máj 22 dní (vrátane 1 dňa na cestu), v mesiaci jún 29 dní (vrátane 1 dňa na cestu), v mesiaci júl 24 dní (vrátane 1 dňa na cestu), v auguste 8 dní (vrátane 1 dňa na cestu), v septembri 18 dní (vrátane 1 dňa na cestu), v októbri 12 dní (vrátane 2 dní na cestu), spolu 137 dní. Táto skutočnosť vyplynula z prehľadu priznanej sumy stravného vyhotoveného žalovaným, ktorý predložil v konaní žalobca a ktorý dôkaz žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval. Žalovaný za túto zahraničnú pracovnú cestu vyplatil žalobcovi stravné v sume 2.580,- Eur za 129 dní (20,- Eur/1 deň). Táto skutočnosť nebola sporná. V konaní ako základnú otázku ohľadne tohto nároku bolo nevyhnutné ustáliť, za koľko dní zahraničnej pracovnej cesty v Taliansku má žalobca nárok na stravné, pretože žalovaný preukázateľne neposkytol žalobcovi stravné za dni, ktoré žalobca strávil na ceste za výkonom práce do Talianska a späť. Na túto skutočnosť žalobca v konaní dodatočne poukázal s tým, že vzhľadom na prekonanú vzdialenosť približne 900 km (len tam, nie aj späť) na tejto ceste strávil 8 až 9 hodín pri jednej ceste, ktorú skutočnosť žalovaný nerozporoval. Súd prvej inštancie konštatoval, že i čas zamestnanca strávený na ceste za účelom presunu do miesta výkonu práce (v zahraničí) a späť sa považuje za zahraničnú pracovnú cestu, preto žalobca má nárok na stravné i za tie dni, ktoré strávil na ceste do miesta výkonu práce v zahraničí (v Taliansku) a späť. Žalovaný potom nedôvodne nepriznal žalobcovi stravné za žalované obdobie i za 8 dní strávených žalobcom na ceste za účelom presunu do miesta výkonu práce v zahraničí (v Taliansku) a späť. Žalobca má nárok na stravné i za tieto dni, teda za zahraničnú pracovnú cestu v Taliansku v rozsahu 137 dní (129 dní + 8 dní = 137 dní). Ak by žalobca počas tejto zahraničnej pracovnej cesty nemal preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie v celom rozsahu, mal by nárok na stravné vo výške 45,- Eur/1 deň, čo je za 137 dní zahraničnej pracovnej cesty 6.165,- Eur. Žalovaný žalobcovi vyplatil stravné vo výške 2.580,- Eur pri zahraničnej pracovnej ceste v Taliansku. Krátil mu stravné o sumu 3.585,- Eur. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalobca počas tejto zahraničnej pracovnej cesty v Taliansku mal zabezpečené stravovanie vo forme možnosti čerpania stravného lístka na obed na pracovný deň, resp. odpracovaný deň (mimo dní, keď prácu nevykonával) a jeho použitia v zazmluvnenom stravovacom zariadení materskej firmy žalovaného v blízkosti miesta výkonu práce. Hodnota stravného lístka bola 6,50 Eur. Táto skutočnosť vyplynula z výsluchu žalobcu, i svedka G. L.. Prokuristka žalovaného tiež potvrdila, že žalobca mal takúto možnosť. Napokon žalovaný vzor stravného lístka na obed v Taliansku v hodnote 6,50 Eur i doložil s tvrdením, že takéto stravné lístky boli žalobcovi vydané na pracovný deň, resp. odpracovaný deň (podľa vyjadrenia prokuristky žalovaného sa pracovalo i v sobotu). Podľa názoru súdu prvej inštancie čestné vyhlásenia zamestnancov žalovaného F. V., G. L. a F. R. (nedatované), ktoré predložil v konaní žalovaný, nemajú výpovednú hodnotu. Z nich vyplynulo jedine to, že obedy boli poskytované v bezprostrednej blízkosti výrobných hál. Žiadne iné skutočnosti z nich nevyplývajú. Podľa , ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, stravné určené podľa ods. 1 až 6 sa kráti o 40 % za bezplatne poskytnutý obed z ustanovenej sumy stravného. V danom prípade, ak by žalobca mal bezplatne poskytnutý obed počas tejto zahraničnej pracovnej cesty, v každý, nielen v odpracovaný deň, žalovaný by mal nárok na krátenie stravného pre žalobcu o 40 % z ustanovenej sumy stravného, t.j. zo sumy 45,- Eur, t.j. o sumu 18,- Eur/1 deň. Teda žalobca by mal nárok na stravné len vo výške 27,- Eur/1 deň pri zabezpečení bezplatného obeda. Žalobca v Taliansku počas pracovnej cesty odpracoval zo 137 dní 95 dní. Svedčí o tom dochádzkový list žalobcu, ktorý na dôkaz predložil žalovaný, a ktorý žalobca nerozporoval. Počet odpracovaných dní

potvrdila v konaní i prokuristka žalovaného podľa stavu v dochádzkovom liste žalobcu. Podľa zhodných tvrdení žalobcu a žalovaného, možnosť čerpať stravné lístky bola len v pracovný deň. Túto skutočnosť potvrdila prokuristka žalovaného, pričom táto skutočnosť vyplynula i z výpovede svedka G. L.. Za zistenia týchto skutočností, potom žalobca za 42 dní kedy nepracoval zo 137 dní má nárok na stravné v plnej výške, t.j. 45,- Eur/1 deň, čo činí spolu sumu 1.890,- Eur (42 dní x 45,- Eur/1 deň). Za 42 dní zo 137 dní má žalobca nárok na takéto stravné, keďže počas 42 dní v Taliansku zo 137 dní zahraničnej pracovnej cesty nepracoval a keďže počas týchto dní nemal zabezpečené bezplatné stravovanie vo forme obedov. Žalovaný v konaní sám tvrdil, že bezplatné stravovanie vo forme zabezpečenia obedov zabezpečil pre žalobcu počas zahraničnej pracovnej cesty v Taliansku len v dni, kedy žalobca prácu vykonával. V konaní ďalej potom zostalom súdom prvej inštancie posúdiť, či za zvyšných 95 dní zo 137 dní zahraničnej pracovnej cesty v Taliansku má žalobca nárok na stravné v plnej výške, t.j. vo výške 45,- Eur/1 deň, alebo len v krátenej výške, t.j. vo výške 27,- Eur/1 deň. Z ustanovenia vyplýva, že právnym dôvodom na krátenie stravného o 40 % z ustanovenej sumy stravného je skutočnosť, že zamestnávateľ preukázane zabezpečí (poskytne) bezplatne obed zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste. Žalobca v konaní uvádzal, že síce mal možnosť čerpať za odpracovaný deň stravný lístok v hodnote 6,50 Eur, ale na tento sa doplácala suma od 2,- Eur do 2,50 Eur. Možnosť čerpania stravných lístkov využíval, nie každý pracovný deň. Prokuristka žalovaného sa nevedela vyjadriť k evidencii čerpania stravných lístkov žalobcom, ani k prípadnému doplatku na ne, spadá to totiž do evidencie materskej firmy v Taliansku. V tomto ohľade žalovaný neprodukoval žiadne dôkazy, a ani nenavrhol doplniť dokazovanie. Nepredložil žiadne dôkazy o tom, v akom množstve, koľko, v akom období, čerpal žalobca stravné lístky, a aký bol prípadný doplatok na tieto stravné lístky, keďže žalovaný v konaní zásadne nepoprel tvrdenia žalobcu, že na tieto stravné lístky zamestnanec doplácal. Skutočnosť, že na stravné lístky na obedy zamestnanec doplácal, žalobca preukázal svedeckou výpoveďou G. L.. Tento potvrdil, že na stravné lístky sa doplácala suma 2,50 Eur na 1 stravný lístok. Stravné lístky bola možnosť čerpať na pracovný deň. Z právnej úpravy upravujúcej nárok na stravné, a to aj pri zahraničnej pracovnej ceste vyplýva, že zamestnávateľ je oprávnený nárokované stravné zamestnancovi krátiť, len ak má zamestnanec preukázateľne zabezpečené na zahraničnej pracovnej ceste čiastočné bezplatné stravovanie (v tomto prípade obed ale v plnej výške). Nakoľko žalovaný v konaní nepreukázal, že by zabezpečil na zahraničnej pracovnej ceste v Taliansku žalobcovi bezplatné obedy v plnej výške počas pracovných dní, nedôvodne krátil žalobcovi stravné aj za zvyšujúcich 95 dní. Z čestných vyhlásení zamestnancov žalovaného G. R., N. E. a B. Ďuricu zo dňa 08. 01. 2019, ktoré žalovaný predložil dodatočne v súdnom konaní, a to až po vyjadrení v zmysle , na ktoré dôkazy súd prvej inštancie nemusel prihliadnuť, síce vyplýva, že počas ich vyslania žalovaným do Talianska bola im zabezpečená strava vo forme obedu, na ktorý nedoplácali zamestnávateľovi žiadnu sumu, avšak tieto čestné vyhlásenia súd prvej inštancie hodnotil ako tendenčné, keď sú obsahovo úplne totožné, ich znenie je vopred pripravené k totožnej odpovedi, postrádajúce prvky priamosti akým je svedecká výpoveď a napokon ani z ich obsahu nemožno vyvodiť, či sa týkajú rovnakého obdobia, v akom bol na zahraničnej pracovnej ceste žalobca, a čo mali zamestnanci na mysli ohľadne zabezpečenia stravy vo forme obedu, akou formou mal byť obed zabezpečený, či naň boli poskytované stravné lístky, alebo nie. Žalovaný bol v konaní povinný jednoznačne preukázať, že zabezpečil bezplatné obedy žalobcovi v Taliansku v celom rozsahu, v tomto ohľade dôkazné bremeno žiadnym dôkazom neuniesol. Žalobcovi tak vznikol nárok na stravné aj za zvyšujúcich 95 dní zahraničnej pracovnej cesty v Taliansku zo 137 dní vo výške 45,- Eur/1 deň, t.j. spolu vo výške 4.275,- Eur. Pokiaľ žalovaný teda žalobcovi na stravnom za zahraničnú pracovnú cestu v Taliansku vyplatil len sumu 2.580,- Eur, krátil tak nedôvodne žalobcovi na stravnom čiastku 3.585,- Eur, pretože žalobcovi vznikol nárok na stravné v sume spolu 6.165,- Eur za 137 dní pracovnej zahraničnej cesty v Taliansku (1.890,- Eur + 4.275,- Eur). Žalobca v konaní uplatnil nárok na doplatenie stravného (Taliansko a Nemecko) spolu v sume 3.490,- Eur. Za Taliansko žiadal doplatiť stravné v sume 3.225,- Eur a za Nemecko v sume 265,- Eur. Súd prvej inštancie bol rozsahom žaloby viazaný a nemohol prisúdiť viac, než bolo žiadané, preto žalobcovi súd prvej inštancie prisúdil voči žalovanému nárok na doplatenie stravného v sume 3.225,- Eur za zahraničnú pracovnú cestu v Taliansku a v sume 73,75 Eur za zahraničnú pracovnú cestu v Nemecku, spolu v sume 3.298,75 Eur. Žalobu v časti o zaplatenie stravného v sume 191,25 Eur za zahraničnú pracovnú cestu v Nemecku súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že ďalšie krátenie stravného vyplývalo z (stravné poskytol v Taliansku len vo výške 20,- Eur/1 deň, v Nemecku len vo výške 30,- Eur/1 deň + 20,- Eur/1 deň), dané zákonné ustanovenie na posúdený prípad nebolo možné aplikovať. Do úvahy by prichádzala aplikácia , avšak len za predpokladu, že by si

žalovaný si žalobcom dohodli v pracovnej zmluve podmienky pre poskytovanie stravného pri zahraničnej pracovnej ceste odchýlne od za obmedzenia v uvedenom zákonnom ustanovení o najnižšie možnom dohodnutom stravnom, kedy je prípustná dohoda o znížení stravného, najviac však o 5 %. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by v pracovnej zmluve, prípadne v dodatku k nej, prípadne inak sa písomne dohodol so žalobcom na nižšom stravnom pri zahraničnej pracovnej ceste, teda žiadnym spôsobom v konaní a žiadnym dôkazom v konaní nepreukázal dohodu so žalobcom o stravnom odchýlne od zákona. „Akýsi papier“, ktorý mal alebo nemal žalobca „obdržať“ od zamestnávateľa pri nástupe do zamestnania o tom nemôže svedčiť, navyše žalovaný o tomto svojom tvrdení nepredložil žiadne dôkazy. Preto nepreukázal nárok na ďalšie krátenie stravného pre žalobcu v zmysle . Žiadna dohoda ohľadne tohto nároku zamestnávateľa na ďalšie krátenie stravného v konaní nebola zistená, ani preukázaná. Žalovaný potom nemal žiaden právny dôvod na ďalšie krátenie stravného, keď ho ďalej krátil v rozpore s uvedeným zákonom. Žalovaný je preukázateľne v omeškaní s výplatou stravného pre žalobcu, preto žalobcovi vznikol nárok voči žalovanému na zaplatenie i úrokov z omeškania, a to od vzniku omeškania žalovaného až do zaplatenia stravného zo strany žalovaného. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca k vyúčtovaniu stravného žalovanému žiadne písomné doklady nepredkladal, pokladom pre výpočet stravného pre žalobcu bol dochádzkový list žalobcu, ktorý mal k dispozícii žalovaný, ktorý od tohto odvodzoval nárok žalobcu na stravné, preto pokiaľ žalovaný neuhradil stravné žalobcovi za príslušný mesiac zahraničnej pracovnej cesty do 10-tich dní nasledujúceho mesiaca, od 11.-teho dňa tohto mesiaca sa dostal do omeškania s úhradou stravného a preto žalobca má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vždy za príslušný kalendárny mesiac od 11.-teho dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca až do zaplatenia, keďže medzi žalobcom a žalovaným nebola tvrdená iná dohoda o splatnosti tohto nároku žalobcu. Preto žalobcovi zo stravného za mesiac apríl 2015 prináležia úroky z omeškania od 11. 05. 2015 až do zaplatenia, za mesiac máj 2015 od 11. 06. 2015 až do zaplatenia, za jún 2015 od 11. 07. 2015 až do zaplatenia, za mesiac júl 2015 od 11. 08. 2015 až do zaplatenia, za mesiac august 2015 od 11. 09. 2015 až do zaplatenia, za mesiac september 2015 od 11. 10. 2015 až do zaplatenia a za mesiac október 2015 od 11. 11. 2015 až do zaplatenia, a to z jednotlivých mesačných nárokov na stravné, keď v tejto časti žaloba žalobcu bola podaná správne s rešpektovaním súdu jednotlivých mesačných nárokov na stravné tak ako boli uplatnené žalobou nepresahujúc jej rámec. Pokiaľ ide o nárok na stravné za zahraničnú pracovnú cestu v Nemecku, žalovaný sa dostal do omeškania, keďže bola vykonaná žalobcom v mesiaci júli 2017 odo dňa 11. 08. 2017, a preto žalobca má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z tohto stravného od 11. 08. 2017 až do zaplatenia, avšak len zo sumy 73,75 Eur, keď v prevyšujúcej časti tohto nároku na stravné v Nemecku v čiastke 191,25 Eur súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, preto žalobca nemôže mať nárok z tejto sumy 191,25 Eur ani na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne od 11.08.2017 až do zaplatenia. Žalobca v konaní uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške nižšej, než je prípustná podľa zákona, preto súd prvej inštancie žalobcovi prisúdil úroky z omeškania v žiadanej výške 5,05 % ročne pri omeškaní s výplatou stravného za Taliansko a vo výške 5 % ročne pri omeškaní s výplatou stravného za Nemecko. Napokon v konaní súd prvej inštancie sa zaoberal aj vzájomným nárokom žalovaného voči žalobcovi na zaplatenie sumy 623,70 Eur. Túto sumu žalovaný v konaní voči žalobcovi uplatnil z dôvodu, že žalobcovi v rokoch 2016 až doposiaľ zabezpečil stravovanie (obed) na území SR v hodnote 3,50 Eur za pracovný deň, spolu 396-krát, pričom žalobca mu na časť hodnoty poskytnutej stravy, obeda, t.j. jej 45 % neuhradil, pričom túto sumu vyčíslil na čiastku 623,70 Eur. Tento nárok žalovaného prvoinštančný súd posúdil ako len prostriedok procesnej obrany v zmysle . Z vykonaného dokazovania ohľadne tohto nároku žalovaného, a to z výsluchu žalobcu, ako aj z výsluchu prokuristky žalovaného vyplynulo, že je pravdou, že žalovaný žalobcovi počas výkonu práce na území SR poskytoval, resp. zabezpečoval obedy, jednak formou zabezpečenia obedov pre žalobcu v samotnej prevádzke žalovaného, kde žalobca vykonával prácu, do ktorej prevádzky žalovaný zabezpečil dovoz stravy, a jednak možnosťou čerpania stravných lístkov, ktoré žalobca mohol využívať na obedy v zazmluvnených stravovacích zariadeniach žalovaného v blízkosti miesta výkonu práce žalobcu. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, tiež z výsluchu žalobcu ako i prokuristky žalovaného, že žalobca na obedy, či už poskytované zamestnávateľom jednou, alebo druhou formou nedoplácal žiadnu sumu. Náklady na tieto obedy znášal zamestnávateľ a časť nákladov bola hradená zo sociálneho fondu. Žalovaný v konaní predložil len vyčíslenie nákladov na obedy, ktoré boli zabezpečené formou čerpania stravných lístkov za rok 2016 až 2018 (č.l. 85-86 spisu), keď toto vyčíslenie nákladov žalovaného pre žalobcu za uvedené obdobie bolo na čiastku 327,55 Eur, zvyšujúce náklady na obedy pre žalobcu za uvedené obdobie až do sumy 623,70 Eur žalovaný nepodporil v konaní žiadnym dôkazom. Je

pravdou, že z ustanovenia vyplýva, že zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu, avšak žalovaný ako zamestnávateľ nepožadoval uhradenie zvyšujúcich nákladov na stravné tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania nielen od žalobcu, ale ani od ostatných svojich zamestnancov. Potom ak žalovaný tento nárok uplatnil jedine voči žalobcovi, konal tak v rozpore s Čl. 2 a s Čl. 9 Základných zásad . Samotný žalovaný v konaní potvrdil, že takýto nárok uplatnil jedine voči žalobcovi a jedine z dôvodu, že žalobca voči nemu podal žalobu o doplatok stravného. Sám žalovaný v súdnom procese vyhodnotil, že takýto postup z jeho strany nie je „správny“. Aj súd prvej inštancie takýto postup žalovaného vyhodnotil za rozporný s uvedenými článkami Základných zásad , pričom takéto konanie zamestnávateľa by bolo možné hodnotiť tiež ako porušenie zákazu diskriminácie s obráteným dôkazným bremenom v prípade súdneho sporu. Navyše žalovaný žiadnymi dôkazmi, okrem vyčíslenia časti svojho nároku v konaní svoj nárok nepreukázal. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie na túto obranu žalovaného neprihliadol, a uplatnený vzájomný nárok nezapočítal oproti uplatnenému a prisúdenému nároku žalobcu voči zamestnávateľovi. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa . Žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania pomerom úspechu a neúspechu v konaní, ktorý je 90 % (3.298,75 ÷ 3.490 = 0,95, t.j. 95 %, 191,25 ÷ 3.490 = 0,05, t.j. 5 %, 95 % - 5 % = 90 %). Žalovaný má tak povinnosť žalobcovi zaplatiť náhradu trov konania v rozsahu 90 %.

2. Proti rozsudku prvej inštancie, konkrétne do časti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1793,25 Eur (časť I. výroku) podal žalovaný včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej časti výroku zmenil tak, že ,,žalobu zamietne aj v časti 1.793,25 Eur a zaviaže žalobcu k náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania, “ resp. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi, a to: a) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, b) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že výpočet dlžnej sumy za Nemecko nespochybňuje, pretože skutočne žalobcovi dlhuje 73,75 Eur s úrokom z omeškania od 11. 08. 2017. Namietal nesprávnosť výpočtu dlžnej sumy za pobyt v Taliansku, keďže súd prvej inštancie neakceptoval jeho obranu v tom, že žalobcovi počas jeho pracovnej cesty v Taliansku bezplatne poskytol obed. Už v odpore proti vydanému platobnému rozkazu uviedol, že žalobcovi bezplatne poskytol v Taliansku obedy a v Nemecku raňajky, čo žalobca vo vyjadrení k jeho odporu poprel a naďalej zotrvával na tvrdení, že mu žiadne bezplatné stravovanie z jeho strany poskytnuté nebolo. Na túto skutočnosť vo vzťahu k Taliansku reagoval predložením čestného vyhlásenia zamestnancov, ktorí absolvovali pracovnú cestu v rozhodujúcom období so žalobcom, pričom títo potvrdili, že obedy poskytnuté boli. V čestnom vyhlásení sa pritom neuvádzalo, či boli obedy poskytnuté bezplatne alebo nie, pretože týmto čestným vyhlásením reagovali len tvrdenie žalobcu o tom, že obedy neboli poskytnuté vôbec. Až na pojednávaní konanom dňa 04. 12. 2018 žalobca svoju argumentáciu oproti podanej žalobe doplnil resp. zmenil tak, že mu stravovanie v Taliansku poskytnuté bolo vo forme obedov, na ktoré si však musel prispievať sumou 2,50 Eur za každý obed s tým, že čo sa týka Nemecka, tak priznal poskytnutie bezplatných raňajok. Žalobca, ktorý vo svojej žalobe tvrdil, že mu žiadne stravovanie poskytnuté nebolo, na pojednávaní priznal, že pri podaní svojho návrhu zavádzal, pričom sporným zostávalo, či to v Taliansku bolo bezplatne alebo nie. Na toto tvrdenie žalobcu z pojednávania reagoval predložením ďalšieho čestného vyhlásenia iných jeho zamestnancov o tom, že obedy v Taliansku boli zabezpečované bezodplatne. Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí úplne stotožnil s tvrdeniami žalobcu, pričom jeho obranu považoval za účelovú, resp. tendenčnú. Podľa jeho názoru je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne a nespravodlivé a odôvodnenie nie ani presvedčivé. Nie je mu známe, prečo súd prvej inštancie uveril žalobcovi, že si kupoval, resp. prispieval na obedy v Taliansku (pričom žalobca o tom žiadny dôkaz nepredložil), keď tento v žalobe tvrdil, že nemal v Taliansku obedy vôbec (a je jedno či platené alebo neplatené) a že nemal v Nemecku raňajky a toto tvrdenie zopakoval aj vo vyjadrení k podanému odporu, pričom neskôr v konaní tieto skutočnosti úplne poprel

(keď sám priznal, že obedy mu poskytnuté boli, avšak musel si doplácať a že raňajky vlastne tiež boli poskytnuté). On vôbec nedisponuje informáciou, že by si jeho zamestnanci v Taliansku museli obedy kupovať, resp. na ne prispievať, a preto aj jeho prokuristka vo svojom výsluchu uviedla, že ,,nemá žiadnu evidenciu o tom, koľko by si naši zamestnanci mali na obedy v Taliansku - ktoré zabezpečujeme bezplatne, doplácať.“ Je zrejmé, že žalobca v podanej žalobe zavádzal, resp. klamal a napriek tomu, že neskôr uvádzal úplne iné, resp. nové skutočnosti, súd prvej inštancie jeho tvrdeniam uveril a jeho nároku vyhovel. Vo vzťahu k výpovedi svedka L. uviedol, že tento svedok je nedôveryhodný. Odhliadnuc od skutočnosti, že svedok L. vystupuje v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. ako žalobca proti nemu ako žalovanému, pričom voči nemu si uplatňuje obdobné nároky titulom stravného ako žalobca v tomto konaní (pričom oboch ich spája rovnaký právny zástupca), tak svedok L. vo svojej žalobe klame ak uvádza, že mu (rovnako ako žalobcovi) žiadne bezplatné stravovanie nezabezpečil, hoci mu predložil vyúčtovacie doklady z jednotlivých ubytovacích zariadení, ktoré poskytnutie minimálne raňajok bez pochýb preukazujú a nevrhajú na svedka L. ako žalobcu vo vzťahu k jeho nepravdivým tvrdeniam najlepšie svetlo. Predpokladá, že žalobca a svedok L. na svojich výpovediach voči nemu dohodli, a tento predpoklad navyše zastupovanie rovnakým právnym zástupcom len potvrdzuje. Ďalej namietal zistenia súdu prvej inštancie, že žalobca zo 137 dní v Taliansku odpracoval len 95 dní s tým, že za obdobie 42 dní, ktoré síce žalobca strávil v Taliansku, avšak nepracoval, a teda mu nebolo zabezpečené stravovanie, mu patrí nekrátené stravné vo výške 45,- Eur za deň. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k počtu 42 dní, keď naviac žalobca nepoprel tvrdenie jeho prokuristky, že pracovným dňom bola aj sobota a aj v sobotu boli obedy zabezpečované. Táto skutočnosť má pritom podstatný vplyv na výšku žalobcom uplatneného nároku a bez možnosti jej verifikácie (ktorá z napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva) sa toto rozhodnutie stáva nepreskúmateľným. Podľa jeho záznamov žalobca neodpracoval v Taliansku len 28 dní, a preto len za toto obdobie mu patrí nekrátená výška stravného v sume 45,- Eur za deň. Žalobcovi by tak eventuálne mala patriť spolu suma 1.696,75 Eur, pozostávajúca zo sumy nekráteného stravného 45,- Eur za 28 dní vo výške 1.260,- Eur, zo sumy čiastočne kráteného stravného 45,- Eur - 18,- Eur (40% stravného za poskytnutý obed v Taliansku) za 109 dní vo výške 363,- Eur (pri zohľadnení už zaplatenej sumy 2.580,- Eur) a zo sumy 73,75 Eur za Nemecko. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že jeho prokuristka sa nevedela vyjadriť k evidencii čerpania stravných lístkov, ani k prípadnému doplatku na ne s tým, že v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy ani nenavrhol doplniť dokazovanie, poukázal na to, že nárok žalobcu ako taký popierame a predložil dôkazy preukazujúce bezodplatné zabezpečenie obedov v Taliansku. Zamestnancom v Taliansku totiž neposkytoval stravné lístky, ale zabezpečil im bezplatné stravovanie vo forme obedov. Nevedie preto žiadnu evidenciu o žiadnych lístkoch či doplatkoch. Ani žalobca neskôr v konaní nepopieral skutočnosť, že mal k dispozícii obedy. Popieral len to, že neboli poskytované bezplatne. Preto zotrval na tvrdení, že žalobcovi na jeho zahraničnej ceste v Taliansku (a rovnako aj v Nemecku) zabezpečil čiastočné bezplatné stravovanie vo forme obedu. Vo vzťahu k namietanej tendenčnosti čestných vyhlásení jeho zamestnancov R., E. a Ďuricu uviedol, že sa jedná o štandardný listinný dôkaz a pokiaľ je mu vytýkané, že jeho znenie je vopred pripravené k totožnej odpovedi, tieto odpovede preukazujú skutočnosť, že obedy boli poskytnuté bezplatne, a nie je k nim žiadúce uvádzať ďalšie skutočnosti. Týmto konštatovaním akoby súd dehonestoval vyjadrenie vôle zamestnancov, pracujúcich pre neho (rovnako ako žalovaný), viac ako 10 rokov. Rovnako odmietol, že listinný dôkaz - čestné vyhlásenie je menejcenným len preto, že podľa súdu prvej inštancie postráda prvky priamosti, akým je svedecká výpoveď. Ďalej poukázal na . Uviedol, že žalobca mu žiadne podklady na vyúčtovanie nepredkladal a v pozícii zamestnávateľa mu zákon poskytuje na uspokojenie nároku lehotu 10 pracovných a nie kalendárnych dní, a preto je namieste v zodpovedajúcej časti nárok žalobcu na úhradu úrokov z omeškania zamietnuť.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie vecne a právne správne vyhodnotil skutkový stav a súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného na úhradu sumy 3.298,75 Eur spolu s príslušenstvom. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k tomu, že žalovaný mu nevyplatil stravné vo výške, na ktorú mal nárok. Žalovaný svojvoľne mu krátil nárok na stravné, pričom nemal riadne zabezpečenú stravu. Dokonca aj v prípade, že zabezpečil žalobcovi raňajky, krátil mu stravné

o sumu väčšiu, ako pripúšťali všeobecne záväzné predpisy. Žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia, že mu zabezpečil bezplatne stravu, a teda mal žalovanému uhradiť stravné v zákonom stanovenej výške, na ktoré mal nárok. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nevyhodnocoval dôkazy jednostranne v prospech žalobcu ale nestranne.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu považoval rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle petitu jeho odvolania. On počas celého konania konzistentne tvrdil, že žalobcovi stravu poskytol. Naopak žalobca svoje skutkové tvrdenia prispôsoboval jeho obrane žalovaného. Žalobca totiž najprv tvrdil, že mu žalovaný neposkytol žiadne bezplatné stravovanie. V odpore proti vydanému platobnému rozkazu uviedol, že žalobcovi bezplatne poskytol v Taliansku obedy a v Nemecku raňajky. Žalobca vo vyjadrení k odporu naďalej zotrval na nepravdivom tvrdení, že mu žiadne bezplatné stravovanie neposkytol. Vo vzťahu k preukázaniu poskytnutia raňajok v Nemecku predložil doklady z ubytovacích zariadení a vo vzťahu k preukázaniu poskytnutia obedov v Taliansku predložil čestné vyhlásenia zamestnancov, ktorí absolvovali pracovnú cestu v rozhodujúcom období so žalobcom, pričom títo potvrdili, že obedy poskytnuté boli. Až na pojednávaní konanom dňa 04. 12. 2018 žalobca svoju argumentáciu oproti podanej žalobe doplnil, resp. zmenil tak, že mu stravovanie v Taliansku poskytnuté síce bolo vo forme obedov, na ktoré si však musel prispievať sumou 2,50 Eur, čo popiera a reagujúc na túto zmenenú argumentáciu žalobcu predložil ďalšie čestné vyhlásenia, ďalších resp. iných jeho zamestnancov, v ktorých títo potvrdzovali, že v Taliansku boli zabezpečené bezplatné obedy. Súd prvej inštancie sa však pri rozhodovaní o tom, či uverí tvrdeniam žalobcu alebo jeho tvrdeniam, sa stotožnil s verziou žalobcu, podporenú aj svedeckou výpoveďou jeho bývalého zamestnanca (s ktorým vedie prakticky totožný spor ako so žalobcom), ktorý však rovnako ako žalobca, svoj nárok opiera stále o nové resp. zmenené tvrdenia. A naopak neuveril ním predkladaným čestným vyhláseniam rôznych zamestnancov, ktoré považoval za tendenčné, postrádajúce prvky priamosti.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa ), vec preskúmal v medziach daných ustanovením a 380 , bez nariadenia pojednávania podľa , a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti výroku o zaplatenie 1793,25 Eur (časť I. výroku) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) ako vecne správne podľa , potvrdil.

6. Podľa ustanovenia , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení . Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného v odvolaní.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný

súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého rozhodnutia.

10. Zahraničná pracovná cesta v zmysle je čas pracovnej cesty v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty. Pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených stravné v eurách alebo cudzej mene. Stravné v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma : a/ do 6 hodín vrátane, b/ nad 6 hodín až 12 hodín, c/ nad 12 hodín. Stravné v eurách alebo v cudzej mene za kalendárny deň poskytne zamestnávateľ zamestnancovi v mene a vo výške stravného ustanoveného pre krajinu, v ktorej zamestnanec strávi v kalendárnom dni najviac hodín. Ak zamestnanec strávi v kalendárnom dni rovnaký počet hodín vo viacerých krajinách, zamestnávateľ poskytne stravné v eurách alebo v cudzej mene, ktoré je pre zamestnanca výhodnejšie. Ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie v celom rozsahu, zamestnávateľ mu stravné neposkytuje. Ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, zamestnávateľ stravné určené podľa až 6 kráti o 25 % za bezplatne poskytnuté raňajky, o 40 % za bezplatne poskytnutý obed a o 35 % za bezplatne poskytnutú večeru z ustanovenej sumy stravného pre časové pásmo nad 12 hodín, alebo z najvyššej dohodnutej sumy stravného podľa . Základnou sadzbou stravného pri zahraničnej pracovnej ceste v Taliansku je suma 45,- Eur ( Opatrenia MF SR č. ).

11. Predmetom odvolacieho konania je nárok žalobcu vo výške 1793,25 Eur z titulu stravného týkajúceho sa zahraničnej pracovnej cesty žalobcu (v pozícii zamestnanca) v Taliansku v roku 2015 voči žalovanému (v pozícii zamestnávateľa) s odkazom na pracovnú zmluvu uzatvorenú medzi stranami dňa 19. 08. 2008.

12. V súvislosti s hodnotením vykonaných dôkazov zo strany prvoinštančného súdu je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma (okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie a či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno zaradiť i nevykonanie stranou sporu navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvoinštančným súdom konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov) prípadne, ak má za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám ( ).

13. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií ( ) a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami, a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť.

14. Podľa môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

15. Dokazovanie je jeden zo základných inštitútov civilného procesu. Aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie sporu. Ustanovenie zaviedlo princíp formálnej pravdy. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo

ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného v (zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Sudcovskou koncentráciou konania sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku (medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle ) včas. Prostriedky procesného útoku a obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. Podmienkou je, aby súd v rozhodnutí v merite veci náležite odôvodnil neprihliadnutie na včas neuplatnené prostriedky.

16. Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosťou žalobcu a žalovaného bolo označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie nimi tvrdených skutočností, keď okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporné právne pomery strán konania. Hmotnoprávna norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje aj povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať nárok na stravné z titulu nezabezpečenia bezplatného stravovania žalovaným. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako bremeno dôkazu. Avšak ani žalovaný nie je v procese subjektom, ktorého by sa uvedené procesné povinnosti netýkali. Pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, nielen tvrdiť, že žalobcovi voči nemu nevznikol nárok na stravné z titulu poskytnutia bezplatných obedov v Taliansku z jeho strany, na svoje tvrdenia musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného vemena medzi stranami v závislosti na aktuálnom stave (priebehu konania) a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.

17. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovaného odvolací súd uvádza, že podanie obdobnej žaloby svedkom G. Kaveckým voči žalovanému z titulu obdobných pracovnoprávnych nárokov a jeho zastúpenie totožným právnym zástupcom, neznamená, že svedecká výpoveď žalobcom navrhnutého svedka je nevierohodná.

18. Odvolací súd poukazuje na to, že pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede svedka s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k stranám a k posudzovanej veci, aká je jeho rozumová a duševná vyspelosť, na okolnosti, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností a na správanie pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a podobne) a na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.

19. V posudzovanej veci svedok G. L. po zákonnom poučení podľa 196 ods. 2, , , uviedol, že nemá dôvod vo veci odoprieť vypovedať, nemá povinnosť zachovávať mlčanlivosť, vo vzťahu k žalobcovi má vzťah kolegiálny, k žalovanému už žiadny.

20. Z výpovede svedka G. L. okrem iných vyplynulo: ,,Bol som na zahraničnej pracovnej ceste aj v Taliansku. V Taliansku som bol na zahraničnej pracovnej ceste, bolo to v roku 2013, 2014, tiež 2015. Na zahraničné pracovné cesty buď sme zo Slovenska išli do Talianska, a z Talianska na montáže do celého sveta alebo sme zostávali pracovať i v Taliansku. Môže byť, že v roku 2015 som bol na zahraničnej pracovnej ceste v Taliansku. Stravovanie sme mali vyriešené tak, keď sme boli v Taliansku, že sme si kupovali v Taliansku stravné lístky. Mali hodnotu 6,50 Eur a my sme na ne platili sumu 2,50 Eur. Bolo na nás, či si tieto stravné lístky kúpime, alebo nekúpime. Počet týchto stravných lístkov nebol určený, len miesto kde sa nimi dalo platiť. Boli určené zariadenia, kde sa nimi mohlo platiť, v Bolzane boli dve a v Laiferze, tam som málo chodil, myslím, že i tam boli dve. Stravné lístky sme využívali na obedy. Tieto lístky nám boli vydávané v Taliansku oproti podpisu. Ja som prišiel napríklad, že chcem toľko a toľko lístkov, napríklad l0 lístkov, vydali mi 10 lístkov, ja som zaplatil za ne 25,- Eur a podpísal som prevzatie 10 stravných lístkov. Takúto možnosť stravovania sme však nemali počas nepracovných dní. Ja osobne som niekedy tieto stravné lístky využíval, niekedy nie. Stravný lístok pozostával z 2 častí,

ústrižok sa ponechával nám, ja osobne som tento ústrižok zo stravného lístka už nedával nikomu. Ja som vyúčtovanie týchto zahraničných pracovných ciest nerobil, to nerobil nikto. Ja ako zamestnanec žalovaného som nikdy nevykonával pracú na území, len v zahraničí.“ Na otázku právneho zástupcu žalobcu na svedka: ,, Keď ste použili stravný lístok za obed, pokrylo Vám to celý obed alebo ste museli niečo priplácať, alebo ako ste to riešili?,“ svedok G. L. uviedol: ,,Za 6,50 Eur bolo väčšinou predjedlo, teda väčšinou sme si za obed doplácali.“ (viď Zápisnica o pojednávaní zo dňa 29. 01. 2019, č.l. 144 spisu a nasl.)

21. Z výpovede žalovaným navrhnutého svedka B.. G. W. (prokuristky žalovaného) ohľadne zabezpečenia stravovania zamestnancov žalovaného v Taliansku vyplynulo: ,,Zamestnanci mali možnosť zabezpečenia stravy vo forme stravného lístka, ktorý mal hodnotu 6,50 Eur. V hodnote tohto stravného lístka sa mohol zamestnanec tomto reštauračnom zariadení najesť, mal v tom 7 dcl vody, šalát, cestovinu alebo pizzu. To bol plnohodnotný obed. Hodnota stravného lístka bola jedného 6,50 Eur, čo mohol žalobca využívať na jeden pracovný deň, či žalobca niečo doplácal na tento stravný lístok, to sme my ako zamestnávateľ neriešili, to mala na starosti kolegyňa v Taliansku, teda k tejto okolnosti sa neviem vyjadriť ohľadne tohto príspevku zamestnanca na tento stravný lístok. Robievali sa aj soboty, teda žalobca mal možnosť využiť tento stravný lístok aj cez víkend. My ako firma sme neriešili a nemáme žiadnu evidenciu o tom, koľko lístkov stravných bolo zamestnancom čerpané, teda vybraté a koľko prípadne bolo naň doplácané. Nebola to záležitosť našej firmy. Zabezpečenie stravovania v reštauračných zariadeniach v okolí mala zabezpečené naša materská firma spoločnosť Lorensanage. Žalobca po skončení príslušného mesiaca nezasielal našej firme žiadne vyúčtovanie, nepredkladal, koľko čerpal stravných lístkov a koľko na ne doplácal. V Taliansku boli zabezpečené pre žalobcu len obedy.“ (viď Zápisnica o pojednávaní zo dňa 04. 12. 2018)

22. Pokiaľ žalovaný poukázal na predloženie listinných dôkazov - Čestných vyhlásení jeho zamestnancov (G. R., N. E., B. G.) datovaných ku dňu 08. 01. 2019 (č.l. 134-135 spisu), ktorí mali v nešpecifikovanom období pracovať v Taliansku, v sídle ,,materskej firmy LORENZ PAN,“ odvolací súd (zhodne ako prvoinštančný súd) poukazuje na to, že z neho vyplýva totožný doslovný obsah čestného vyhlásenia, a to: ,,vyhlasujem že počas môjho vyslania v Taliansku mi bola vždy zabezpečená strava vo forme obedu, za ktorý som zamestnávateľovi nič neuhrádzal“ a tieto sú verifikované podpisom jednotlivých zamestnancov, pričom ani z týchto Čestných vyhlásení nie je možné vyvodiť, že žalobca nepriplácal za stravný lístok za obed sumu 2,50 Eur v Taliansku. Z Čestných vyhlásení vyplýva jedine skutočnosť, že žalovanému v pozícii zamestnávateľa za stravu v Taliansku za obedy ten-ktorý zamestnanec neuhrádzal žiadnu sumu, avšak táto skutočnosť medzi stranami nebola sporná, keďže z výsluchu žalobcu, svedka G. L. i prokuristky žalovaného vyplynulo, že stravovacie lístky v hodnote 6,50 Eur nezabezpečoval, neevidoval ani neodovzdával zamestnancom žalovaný ale spoločnosť LORENZ Pan AG so sídlom Bozen, v Taliansku, pričom ani z Čestných vyhlásení nevyplýva, že suma 2,50 Eur nebola platená zamestnancami žalovaného spoločnosti LORENZ Pan AG so sídlom Bozen, v Taliansku pri odovzdaní stravného lístka.

23. Odvolací súd stotožňujúc sa s názorom prvoinštančného súdu konštatuje, že žalobcovi vznikol nárok na doplatok stravného i vo výške 1.793,25 Eur v zmysle z titulu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania zabezpečenia bezplatného stravovania, t.j. zabezpečenia poskytnutia bezplatných obedov žalobcovi na zahraničnej pracovnej ceste žalobcu v Taliansku v období od mája 2015 do októbra 2015. Súd prvej inštancie správne zistil, že žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok (z titulu stravného počas zahraničnej pracovnej cesty v Taliansku) na zaplatenie sumy 6165,- Eur (137 dní x 45,- Eur) a taktiež správne odpočítal sumu 2580,- Eur, ktorú žalovaný zaplatil žalobcovi z titulu stravného, pričom súd prvej inštancie pri rozhodovaní neprekročil žalobcom uplatnený nárok vo výške 3.225,- Eur. V súvislosti s odvolacími argumentami odvolací súd dodáva, že práve zo žalovaným predložených listinných dôkazov ohľadne zahraničnej pracovnej cesty žalobcu v období od mája 2015 do októbra 2015 (č.l. 77- 80 spisu) vyplýva, že žalobca v inkriminovanom období nepracoval počas víkendov (vrátane sobôt), a to súhrnne 35 dní a na pracovnej ceste (z územia Slovenskej republiky do Talianska a naspäť) trávil žalobca 7 dní, pričom i za uvedené dni vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie stravného vo výške 45,- Eur za deň.

24. Pokiaľ žalovaný v posudzovanej veci poukázal na nesprávny počiatok určenia nešpecifikovaného príslušenstva nešpecifikovanej pohľadávky, odvolací súd konštatuje, že z obsahu odvolania vyplýva, že

žalovaný odvolaním napadol jedine časť I. výroku rozsudku prvoinštančného súdu týkajúcu sa sumy 1793,25 Eur, pričom odvolací súd bol ex lege v zmysle rozsahom odvolania žalovaného viazaný, a preto sa s uvedeným všeobecným odvolacím argumentom žalovaného nezaoberal.

25. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti výroku (časť I. výrok) ako vecne správny potvrdiť (, ) vrátane výroku o trovách konania (III. výrok), pričom okresný súd správne prihliadol na čiastočný úspech žalobcu v spore podľa ustanovenia .

26. Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku okresného súdu (časť I. výroku, II. výrok) zostali nedotknuté ( ).

27. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. ods. v spojení s , z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. .

28. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 29. V zmysle ustanovenia o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).